Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. jún 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14CoZm/23/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5111226214
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 06. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Nemravová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5111226214.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny

Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: S.
Y.,nar.XX.XX.XXXX,bytomN.XXXX/XX,XXXXXE.,štátnyobčanSR,právnezastúpenéhoAdvokátska
kancelária JUDr. Kvetoslava Kolínová, s.r.o., so sídlom Národná 10, 010 01 Žilina, IČO: 47 240 997,
proti žalovanému: Mgr. W. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. J. XXXX/XX, XXX XX E., štátny občan SR,
zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Jánom Kasenčákom, advokátom, so sídlom V. J. X, XXX XX
E., v konaní o zaplatenie zmenkovej pohľadávky 3.319,39 Eur s príslušenstvom, v konaní o námietkach
žalovaného proti zmenkovému platobnému rozkazu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Žilina č.k. 38CbZm/23/2014-115 zo dňa 14. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 38CbZm/23/2014-115 zo dňa 14. mája 2015 p o t v r d z u j e .

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania za trovy právneho zastúpenia
v sume 129,56 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného
JUDr. Jána Kasenčáka, advokáta, so sídlom V. J. 7, XXX XX E..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zrušil zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Žilina č.k.
20Zm/84/2011-13 zo dňa 21.05.2014 v celom rozsahu. Vyslovil, že žalobca je povinný nahradiť

žalovanému na účet právneho zástupcu žalovaného trovy konania vo výške 199,50 Eur a trovy právneho
zastúpenia vo výške 647,10 Eur do troch dní po právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na článok I § 75 Zákona zmenkového a
šekového zák. č. 191/1950 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 191/1950 Zb.“, článok
I § 77 ods. 1,2 a 3, článok I § 17, článok I § 78 ods. 1, článok I § 70 ods. 1 zák. č. 191/1950 Zb., §
175 ods. 1 OSP zák. č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“), § 120 ods. 1 OSP. Okresný súd vo veci vydal dňa 21.05.2014 zmenkový platobný rozkaz č.k.
20Zm/84/2011-13. Proti zmenkovému platobnému rozkazu podal žalovaný včas odôvodnené námietky a
navrhol,abyokresnýsúdvydanýzmenkovýplatobnýrozkazvcelomrozsahuzrušilapriznalžalovanému
náhradu trov konania.

Žalobca v písomnom vyjadrení doručenom okresnému súdu dňa 04.03.2015 (č.l. 71 a nasledujúce) k
námietkam žalovaného proti zmenkovému platobnému rozkazu okrem iného navrhol postup podľa § 95

ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP"), aby okresný súd uznesením
pripustil zmenu návrhu na začatie konania v prejednávanej veci, pričom poukázal na to, že vo vzťahu
k § 95 ods. 1 OSP nie je súdna prax jednotná, či popísané skutkové okolnosti sú doplnením alebo
zmenou návrhu. Ponechal rozhodnutie o tejto skutočnosti na úvahe súdu, pričom v prípade, ak súdbude mať za to, že sa jedná o zmenu návrhu, navrhol postup podľa § 95 ods.1 OSP, ktorý vyjadruje
dispozičné oprávnenie žalobcu umožňujúce mu disponovať s konaním alebo s jeho predmetom a v
rámci ktorého žalobca môže disponovať so žalobným návrhom a táto dispozícia je obmedzená iba

súhlasom súdu. Poukázal na to, že jednou z podstatných náležitosti návrhu na začatie konania je
opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré musia obsahovať výpočet rozhodných skutkových okolností,
na ktorých základe žalobca odvodzuje žalobou uplatnený nárok, resp. svoje právo. Musí ísť o uvedenie
takých skutočností, ktoré sú predvídané v hypotéze príslušnej právnej normy, o ktorú žalobca svoje
právo opiera, aj keď nie je povinný v návrhu uviesť jej právne zdôvodnenie. Na podporu skutkových

tvrdení musí žalobca označiť dôkazy, ktorých sa dovoláva a ktorými mieni preukazovať správnosť
svojich tvrdení. Rozhodujúcimi skutočnosťami v zmysle § 79 ods. 1 veta druhá OSP sú údaje, ktoré sú
nevyhnutné na to, aby bolo zrejmé, o čom a na akom podklade má súd rozhodovať. Žalobca preto musí v
žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými vymedzí skutkový dej, na základe ktorého uplatňuje svoj nárok, a
to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu a teda vymedzí predmet konania
po skutkovej stránke. Vymedzením rozhodujúcich skutočností v žalobe plní žalobca svoju povinnosť

tvrdenia uloženú mu § 101 ods. 1 písm. a) OSP.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že po podaní včasných námietok žalovaným
proti zmenkovému platobnému rozkazu postupoval podľa § 175 ods. 4, veta prvá a druhá OSP. Pokiaľ
žalobca vo vyjadrení k námietkam proti zmenkovému platobnému rozkazu namietal, že námietky boli

podané oneskorene, okresný súd sa s týmto tvrdením žalobcu nestotožnil. Ako vyplývalo z doručenky na
č.l. 12 spisu, zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Žilina z 21.05.2014 č.k. 20Zm/84/2011-13 bol
doručenýžalovanémudňa19.06.2014(štvrtok).Prvýdeňlehotynapodanienámietokprotizmenkovému
platobnému rozkazu bol piatok 20.06.2014. Posledný deň tejto lehoty pripadol na nedeľu 22.06.2014,
v dôsledku čoho sa v súlade s § 57 ods. 2 veta posledná OSP za posledný deň lehoty považuje

najbližší nasledujúci pracovný deň, t.j. pondelok 23.06.2014, kedy boli námietky proti zmenkovému
platobnému rozkazu podané na pošte, ako to vyplývalo z č.l. 32 spisu. Okresný súd konštatoval, že
námietky žalovaného proti zmenkovému platobnému rozkazu boli podané v lehote podľa § 175 ods.
1 OSP a nebol dôvod, aby tieto námietky boli súdom odmietnuté ako podané oneskorene. Písomné
vyjadrenie žalobcu z 26.02.2015 doručené okresnému súdu dňa 04.03.2015 (č.l. 71 a nasledujúce

spisu) okresný súd podľa jeho obsahu zároveň posúdil ako zmenu návrhu na začatie konania podľa
§ 95 ods. 1 OSP spočívajúcu v zmene skutkových okolností uplatneného nároku, pričom v podanom
návrhu na začatie konania žalobca „uvádzal, že zmenka, na základe ktorej uplatňuje svoje nároky v
prejednávanej veci, bola odporcom vystavená na zabezpečenie pohľadávky navrhovateľa zo zmluvy o
pôžičke, ktorá bola uzatvorená medzi navrhovateľom a odporcom ústnou formou dňa 19.09.2008 a na

základe ktorej navrhovateľ poskytol odporcovi pôžičku vo výške 100.000 Sk (3.319,39 €); zatiaľ čo v
písomnom vyjadrení z 26.02.2015 navrhovateľ uvádzal, že zmenka, na základe ktorej uplatňuje svoje
nároky v prejednávanej veci, bola vystavená odporcom dňa 19.09.2008 na zabezpečenie pohľadávky
navrhovateľa voči odporcovi vo výške 100.000 Sk (3.319,39 €) z titulu ústnej kúpnej zmluvy o predaji
hnuteľných vecí (bytového zariadenia), ktorá bola uzatvorená medzi navrhovateľom ako predávajúcim

a odporcom ako kupujúcim dňa 19.09.2008. Navrhovateľ tak v písomnom vyjadrení z 26.02.2015
uviedol odlišné skutkové vymedzenie uplatneného nároku v časti vymedzenia kauzálnej pohľadávky
na zabezpečenie splnenia ktorej mala slúžiť zmenka, na základe ktorej navrhovateľ uplatnil svoje
nároky v prejednávanej veci.“ Uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 10.03.2015 za prítomnosti
účastníkov konania a ich právnych zástupcov okresný súd nepripustil zmenu návrhu spočívajúcu

v zmene skutkového vymedzenia uplatneného nároku, obsiahnutú v písomnom podaní žalobcu z
26.02.2015, doručenom okresnému súdu dňa 04.03.2015. Uvedený procesný postup okresný súd
odôvodnil tým, že zmena návrhu na začatie konania po vydaní zmenkového platobného rozkazu
v konaní, v ktorom sa uplatňujú nároky zo zmenky, nebola možná. „Poukazuje pritom na závery
vyplývajúce z rozsudku Vrchného súdu v Prahe z 10.03.2008 sp. zn. 12Cmo/382/2007, v zmysle ktorých

koncentračná zásada uplatňovaná v konaní o námietkach proti zmenkovému platobnému rozkazu
vyjadrená v ust. § 175 ods. 1 a 4 OSP nielenže znemožňuje odporcovi uviesť ďalšie námietky po
uplynutí lehoty na podanie námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu, ale z rovnakého dôvodu
neumožňuje ani navrhovateľovi akokoľvek po vydaní zmenkového platobného rozkazu meniť svoje
žalobné tvrdenia, proti ktorým sa odporca bráni v námietkach. Po vydaní zmenkového platobného

rozkazu a podaní námietok nemožno pripustiť zmenu žaloby podľa § 95 OSP. Výsledky doterajšieho
konania, definované námietkami odporcu, v ktorých sa bráni proti povinnosti zaplatiť zmenku popísanú
v návrhu aj s prípadnými tvrdeniami o dôvode zmenky, znemožňujú viesť konanie o zmenenej žalobe.“Predmetom konania a rozhodovania okresného súdu na nariadených termínoch pojednávania boli
včas podané námietky žalovaného proti zmenkovému platobnému rozkazu vydanému v tejto veci
dňa 21.05.2014 č.k. 20Zm/84/2011-13 tak, ako boli tieto obsiahnuté v písomnom podaní žalovaného

podanom na poštovú prepravu dňa 23.06.2014 (č.l. 23 - 32 spisu) a následne v súlade s § 175
ods. 4 vetá druhá OSP rozhodovanie o tom, či súd zmenkový platobný rozkaz ponechá v platnosti
alebo ho zruší a v akom rozsahu. Pri posudzovaní dôvodnosti žalovaným vznesených námietok
proti zmenkovému platobnému rozkazu okresný súd vychádzal zo skutkového vymedzenia žalobcom
uplatneného nároku tak, ako toto bolo obsiahnuté v písomnom návrhu na vydanie zmenkového

platobného rozkazu doručenom okresnému súdu dňa 08.08.2011, v ktorom žalobca popísal zmenku,
na základe ktorej uplatnil svoj nárok v prejednávanej veci a zároveň uviedol tvrdenia o dôvode tejto
zmenky, z ktorých vyplývalo, že zmenka mala zabezpečovací charakter vo vzťahu k záväzku žalovaného
zo zmluvy o pôžičke, ktorá mala byť medzi žalobcom a žalovaným uzatvorená v ústnej forme dňa
19.09.2008 a na základe ktorej mal žalobca v uvedený deň prenechať žalovanému peňažné prostriedky
vo výške 100.000 Sk (3.319,39 Eur), ktoré sa žalovaný mal zaviazať žalobcovi vrátiť v dohodnutej

splatnosti pôžičky 31.12.2008. Uvedeným skutkovým vymedzením uplatneného nároku bol okresný súd
v konaní pri prejednaní námietok žalovaného proti zmenkovému platobnému rozkazu viazaný, a to aj
pri zohľadnení nepripustenia zmeny návrhu spočívajúcej v zmene skutkového vymedzenia uplatneného
nároku obsiahnutej v písomnom podaní žalobcu zo dňa 26.02.2015, doručenom okresnému súdu dňa
04.03.2015. Pokiaľ teda ďalšie tvrdenia žalobcu, resp. jeho právnej zástupkyne v priebehu konania

smerovali k preukázaniu tej skutočnosti, že zmenka, na základe ktorej žalobca uplatnil svoj nárok
v prejednávanej veci, mala mať zabezpečovací charakter vo vzťahu k záväzku žalovaného zaplatiť
žalobcovi kúpnu cenu vo výške 100.000 Sk (3.319,39 Eur) na základe ústnou formou uzatvorenej zmluvy
o predaji hnuteľných vecí zo dňa 19.09.2008, tak na tieto tvrdenia žalobcu „z dôvodov vyššie uvedených
nebolo možné pri prejednaní námietok prihliadať.“

Okresný súd v odôvodení napadnutého rozsudku uviedol, že v prípade tzv. zabezpečovacích zmeniek,
ktoré slúžia na zabezpečenie pohľadávky z kauzálneho záväzkového vzťahu, je v zmysle čl. I § 17 ZZŠ
prípustná obrana dlžníka, že zabezpečená pohľadávka neexistuje, t.j. nevznikla alebo zanikla, resp.
že k naplneniu zabezpečeného kauzálneho vzťahu nedošlo a preto ani nenastal dôvod pre použitie

zabezpečovacej zmenky. Uvedené vyplýva z povahy zabezpečovacej zmenky, kedy v prípade, ak
zabezpečená povinnosť nevznikne alebo zanikne iným spôsobom, nie je dlžník veriteľovi z kauzálnej
pohľadávky už nič povinný platiť ani na zmenku. Zásadne platí, že dôkazné bremeno v konaní o
kauzálnych námietkach je na dlžníkovi. Majiteľ zmenky je dostatočne legitimovaný zmenkou samotnou,
a to bez toho, aby musel preukazovať dôvod vystavenia zmenky. Zároveň však okresný súd poukázal

na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1M ObdoV 9/2007 z 27.11.2008,
v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora zaujal
právny názor k otázke dôkazného bremena v konaní o kauzálnych námietkach proti zmenkovému
platobnému rozkazu. Vo všeobecnosti v teoretickej rovine označil za správny názor o dôkaznom
bremene zaťažujúcom v konaní o nárokoch zo zmenky žalovaného. Ďalej poukázal na to, že základom

každého zmenkového vzťahu je spravidla existencia určitého reálneho vzťahu, či to už obchodno-
právneho alebo občiansko-právneho. Zmenka je vždy vystavená na základe určitého právneho dôvodu,
nejde o ľubovôľu vystaviteľa, ale vystavenie zmenky vychádza z určitého reálneho základu. Abstraktný
charakter zmenky v súdnom konaní je právne relevantný len dovtedy, pokiaľ nie je spojený s konkrétnym
kauzálnym vzťahom. Nakoľko vymedzenie kauzálneho vzťahu v posudzovanom prípade vzišlo zo

strany žalobcu, tak v tejto časti je podľa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dôkazné bremeno na
žalobcovi. Uvedené závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky okresný súd premietol do situácie,
ktorá nastala v prejednávanej veci a uvádza, že nakoľko kauzálny vzťah primárne vymedzil žalobca v
návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu ako zmluvu o pôžičke, teda ak samotný žalobca
v rámci skutkového vymedzenia uplatneného nároku tvrdil existenciu kauzálneho vzťahu, vo vzťahu ku

ktorémupredloženázmenkamalaplniťzabezpečovaciufunkciu,azasituácie,kedyžalovanývpodaných
námietkach existenciu tvrdeného kauzálneho vzťahu poprel, dôkazné bremeno v prejednávanej veci
zaťažovalo žalobcu. Pokiaľ teda žalobca tvrdil, že predložená zmenka plnila zabezpečovaciu funkciu
k zmluve o pôžičke uzavretej medzi účastníkmi konania ústne dňa 19.09.2008, bolo jeho dôkaznou
povinnosťou podľa § 120 ods. 1 OSP preukázať existenciu tvrdeného záväzkovo-právneho vzťahu

medzi účastníkmi konania, t.j. poskytnutie pôžičky žalovanému v tvrdenej výške, ďalej zabezpečovaciu
funkciu zmenky vo vzťahu k tomuto záväzkovo-právnemu vzťahu, ako aj naplnenie dôvodov pre použitie
zmenky. Žalobca však v tomto smere žiadne dôkazné prostriedky neoznačil, naopak, v konaní mal
záujemtvrdeniaohľadnekauzyvystavenejzmenkyzmeniťavovýpovedinapojednávanísámuviedol,žezmluva o pôžičke nevznikla. Na základe uvedeného potom okresný súd považoval za dôvodnú námietku
žalovaného o neexistencii tvrdeného kauzálneho záväzkového vzťahu titulom zmluvy o pôžičke, kedy
žalovanýuvádzal,žeodžalobcusipeňažnéprostriedkynikdynepožičalapoprel,žebyodžalobcuztitulu

pôžičky finančné prostriedky prevzal, pričom konštatoval, že v konaní nebola preukázaná existencia
žalobcom tvrdeného kauzálneho záväzkového vzťahu za konštatovania dôkazného bremena na strane
žalobcu a rovnako nebolo preukázané, že by došlo k naplneniu podmienok pre použitie žalobcom
predloženej zmenky, ktorá k tvrdenému kauzálnemu záväzkovému vzťahu mala plniť zabezpečovaciu
funkciu. Na uvedenom závere nemenila nič ani tá skutočnosť, že žalovaný v priebehu konania nepoprel

vystavenie zmenky predloženej žalobcom, avšak tvrdil iný kauzálny dôvod vystavenia tejto zmenky a
následne zánik zabezpečenej pohľadávky, v dôsledku čoho by dôvod pre použitie zmenky odpadol. Za
určujúce okresný súd považoval skutkové vymedzenie uplatneného nároku tak, ako ho uviedol žalobca
v podanom návrhu, v dôsledku čoho na základe vznesenej námietky o neexistencii žalobcom tvrdeného
kauzálneho záväzkového vzťahu rozhodol o zrušení napadnutého zmenkového platobného rozkazu v
celom rozsahu.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že v konaní boli žalobcom prednesené
dôkazné návrhy na výsluch svedkyne S. Z. na preukázanie nedôvodnosti námietky žalovaného, že jeho
dlh týkajúci sa zaplatenia kúpnej ceny za byt zanikol splnením, k otázke vlastníctva bytového zariadenia
a zaplatenia kúpnej ceny za byt, ďalej bola navrhnutá konfrontácia medzi žalobcom a žalovaným k

tvrdeniu žalovaného, že žalobca mu nevydal doklad o zaplatení doplatku 100.000 Sk, hoci žalovaný
oň žiadal, ďalej bol prednesený návrh, aby okresný súd vyžiadal z katastra nehnuteľností originál
kúpnej zmluvy a zmluvy o zrušení vecného bremena a zo stavebného úradu kolaudačné rozhodnutie,
ktorým bolo povolené užívanie bytu a zo strany právneho zástupcu žalovaného bol navrhnutý výsluch
svedkyne N. N. k okolnostiam zaplatenej kúpnej ceny za byt. Označené dôkazné návrhy účastníkov

konania boli zo strany okresného súdu zamietnuté, nakoľko ani jeden dôkazný návrh nesmeroval k
preukázaniu skutočností relevantných pre rozhodnutie okresného súdu, a to k preukázaniu kauzálneho
záväzkového vzťahu, na zabezpečenie ktorého mala vystavená zmenka slúžiť tak, ako ho skutkovo
vymedzil navrhovateľ v podanom návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu.

V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd k námietke omylu v kauzálnej pohľadávke, ktorý
mal spočívať v tom, že skutočným dlžníkom z kauzálnej pohľadávky mala byť manželka žalovaného
uviedol, že táto námietka bola vyhodnotená ako nedôvodná. V konaní nebol uplatnený nárok z kauzálnej
pohľadávky, ale z vlastnej zmenky vystavenej žalovaným. V súvislosti s tvrdeným omylom okresný súd
vo všeobecnosti uviedol, že kauzou vystavenia zmenky nemusí byť len zaplatenie určitej sumy (platobná

zmenka) alebo zabezpečenie pohľadávky z kauzálneho vzťahu (zabezpečovacia zmenka), ale môže ísť
aj o dôvody spoločenské, rodinné, príp. o zmenky z ochoty. Vystavením zmenky vzniká abstraktný a
nesporný zmenkový záväzok vystaviteľa voči remitentovi, ktorý je samostatný, oddelený od kauzálnych
vzťahov, ktoré viedli k jeho vzniku a pokiaľ zmenka spĺňa formálne zákonné náležitosti, jej majiteľ má
nepochybné právo na jej zaplatenie. Kto sa ako dlžník na zmenku podpíše, je zmenkovo zaviazaný aj

vtedy, ak nie je medzi ním a majiteľom zmenky žiaden iný záväzkový vzťah. Uvedené závery okresný
súd uviedol len vo všeobecnej rovine, pričom za relevantné v prejednávanej veci považoval skutkové
vymedzenie uplatneného nároku na základe zmenky, ktorá mala plniť zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu
k zmluve o pôžičke medzi účastníkmi konania, a preto v konkrétnej rovine poukazoval „primárne
na právny názor vyslovený vyššie k námietke odporcu o neexistencii tvrdenej kauzálnej pohľadávky.

Námietku neplatnosti kauzálneho záväzkového vzťahu, kedy odporca poukazoval na to, že s manželkou
majú zrušené BSM a pristúpiť k záväzku manželky by bolo možné len na základe písomnej dohody
podľa § 533 Občianskeho zákonníka, súd rovnako v kontexte navrhovateľom predneseného skutkového
vymedzenia uplatneného nároku nepovažoval za relevantnú. Pristúpenie k záväzku manželky odporcu
ako kauza vystavenia zmenky v konaní nebolo tvrdené ani preukázané a neplatnosť kauzálneho

vzťahu by sama o sebe neplatnosť zmenky, resp. zmenkového záväzku nespôsobovala.“ Okresný súd
sa osobitne nezaoberal námietkou žalovaného o zániku zabezpečenej pohľadávky splnením, resp.
dohodou, kedy podľa tvrdenia žalovaného zabezpečená pohľadávka, t.j. časť kúpnej ceny za byt vo
výške 100.000 Sk, ktorú mala uhradiť manželka žalovaného, bola uhradená v plnej výške, kedy žalovaný
v mene svojej manželky mal túto sumu uhradiť k rukám žalobcu, resp. uhradil celú kúpnu cenu 2.200.000

Sk, a to z toho dôvodu, že primárne bolo dôkaznou povinnosťou žalobcu v prejednávanej veci preukázať
ním tvrdený zabezpečovací charakter predloženej zmenky k zmluve o pôžičke, vo vzťahu ku ktorým
tvrdeniam však žalobca v konaní dôkazné bremeno neuniesol. Námietky proti zmenkovému platobnému
rozkazu okresný súd posudzoval v kontexte skutkového vymedzenia uplatneného nároku, ktorý bolobsiahnutý v písomnom návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu, a preto za situácie, kedy
nebola preukázaná žalobcom tvrdená kauza vystavenia zmenky, okresný súd nepovažoval za potrebné
vykonávať dokazovanie k žalovaným tvrdenej kauze vystavenia zmenky a jej zániku, ktorú žalobca

popieral.

Vo vzťahu k námietke premlčania zmenkového záväzku okresný súd poukázal na čl. I § 78 ods. 1 ZZŠ, v
zmysle ktorého vystaviteľ vlastnej zmenky je zaviazaný rovnako ako prijímateľ cudzej zmenky, v spojení
s čl. I § 70 ods. 1 ZZŠ, podľa ktorého zmenkové nároky voči prijímateľovi sa premlčujú v troch rokoch

od zročnosti zmenky. Zmenka predložená žalobcom bola splatná 31.12.2008, trojročná premlčacia
doba uplynula 31.12.2011 a pokiaľ návrh bol podaný na Okresnom súde Žilina dňa 08.08.2011 spolu s
originálomzmenkytak,akotovyplývalozúradnéhozáznamunač.l.5spisu,takokresnýsúdkonštatoval,
žekuplatneniunárokudošlopreduplynutímpremlčacejdoby.Vovýrokuonáhradetrovkonaniarozhodol
okresný súd podľa § 142 ods. 1 OSP.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, proti všetkým
výrokom a namietal, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, rozhodnutie okresného súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. „Navrhovateľ v návrhu na vydanie platobného rozkazu doručeným súdu dňa 08.08.2011 uviedol,
že dňa 19.09.2008 ako veriteľ uzavrel s odporcom ako dlžníkom zmluvu o pôžičke podľa § 657 a

nasledujúce Občianskeho zákonníka ústnou formou, na základe ktorej navrhovateľ prenechal odporcovi
peňažné prostriedky vo výške 3.319,39 € v hotovosti k rukám dlžníka pri ústnom uzavretí zmluvy
o pôžičke dňa 19.09.2008. Splatnosť pôžičky bola dohodnutá 31.12.2008. V zmysle ústne uzavretej
zmluvy o pôžičke odporca poskytol navrhovateľovi primerané zabezpečenie pohľadávky tým, že vystavil
vlastnú zmenku v deň uzavretia zmluvy o pôžičke s doložkou „bez protestu" na sumu 3.319,39 Eur.“

Okresný súd vo veci vydal dňa 21.5.2014 zmenkový platobný rozkaz č.k. 20Zm/84/2011-13, proti
ktorému podal žalovaný námietky, navrhol, aby okresný súd vydaný zmenkový platobný rozkaz v
celom rozsahu zrušil a priznal žalovanému náhradu trov konania. „Písomné vyjadrenie navrhovateľa
z 26.02.2015 doručené súdu dňa 04.03.2015 (č.l. 71 a nasledujúce spisu) súd podľa jeho obsahu
zároveň posúdil ako zmenu návrhu na začatie konania podľa ust. § 95 ods. 1 OSP spočívajúcu v zmene

skutkových okolností uplatneného nároku, kedy v podanom návrhu na začatie konania navrhovateľ
uvádzal, že zmenka, na základe ktorej uplatňuje svoje nároky v prejednávanej veci, bola odporcom
vystavená na zabezpečenie pohľadávky navrhovateľa zo zmluvy o pôžičke, ktorá bola uzatvorená medzi
navrhovateľom a odporcom ústnou formou dňa 19.09.2008 a na základe ktorej navrhovateľ poskytol
odporcovi pôžičku vo výške 100.000 Sk (3.319,39 €); zatiaľ čo v písomnom vyjadrení z 26.02.2015

navrhovateľ uvádzal, že zmenka, na základe ktorej uplatňuje svoje nároky v prejednávanej veci, bola
vystavená odporcom dňa 19.09.2008 na zabezpečenie pohľadávky navrhovateľa voči odporcovi vo
výške 100.000 Sk (3.319,39 €) z titulu ústnej kúpnej zmluvy o predaji hnuteľných vecí (bytového
zariadenia), ktorá bola uzatvorená medzi navrhovateľom ako predávajúcim a odporcom ako kupujúcim
dňa 19.09.2008.“ Okresný súd nepripustil zmenu návrhu spočívajúcu v zmene skutkového vymedzenia

uplatneného nároku, obsiahnutú v písomnom podaní žalobcu z 26.02.2015. Okresný „súd nepostupoval
správne, keď nepripustil zmenu návrhu. Na začiatok chceme poukázať na skutočnosť, že nie je právnym
predpisom presne stanovené, či skutkové okolnosti týkajúce sa kauzy sú doplnením alebo zmenou
návrhu.Tútootázkujednoznačnenevyriešilaanijudikatúra,nakoľkoknejnezaujalajednotnéstanovisko.
Súd sa v tomto prípade priklonil k názoru, že sa jedná o zmenu návrhu, avšak svoje stanovisko

nijako nezdôvodnil. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia 38CbZm/23/2014-115 zo dňa
14.05. 2015, súd len skonštatoval, že po vydaní zmenkového platobného rozkazu zmena návrhu nie je
možná, pričom sa odvolal na rozsudok Vrchného súdu v Prahe z 10.03. 2008 sp. zn. 12Cmo/382/2007.
Ohľadom povinnosti súdov vyrovnať sa s procesnými návrhmi účastníkom konania Ústavný súd SR
uvádza: „Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným

a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj
pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa
bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. " (sp. zn. IV. ÚS 329/04).“Aj v prípade,
že by sa jednalo o zmenu návrhu a nie o jeho doplnenie, tak podľa žalobcu zmena žalobného návrhu
v zmysle § 95 ods. l OSP je prejavom dispozičnej zásady uplatňovanej v sporovom konaní, ktorá

umožňuje žalobcovi disponovať s konaním alebo s jeho predmetom. V rámci tohto oprávnenia môže
žalobca v súlade s procesnými predpismi disponovať žalobným návrhom a súd sa s týmto procesným
úkonom mal vyrovnať primeraným spôsobom, ktorý náležite a akceptovateľne odôvodní. Okresný „ súd
v odôvodnení zamietnutia zmeny návrhu odvoláva na koncentračnú zásadu uplatňovanú v zmenkovomkonaní. Táto zásada vyjadruje, že určité (spravidla procesné) úkony sa musia všetky skoncentrovať v
určitom štádiu konania. Táto povinnosť sa vzťahuje napr. na námietky podávané odporcom, ktoré sú
upravené v § 175 OSP. Avšak zákon takýto postup výslovne nestanovuje navrhovateľovi. Domnievame

sa,žezákonodarcavytvoriltakútoúpravuzámerne,abynedošlokobmedzeniudispozičnéhooprávnenia
navrhovateľa, ktoré je typické práve pre sporové konanie. Napriek tomu súd použil analógiu legis
ustanovenia § 175 OSP na postavenie navrhovateľa aby zdôvodnil zamietnutie jeho zmeny návrhu.
Tento postup oprel o vyššie spomenutý rozsudok Vrchného súdu v Prahe zo dňa 10.03.2008 sp. zn.
12Cmo/382/2008.“

Takýto postup okresného súdu nepovažoval žalobca za správny z hľadiska právneho posúdenia veci ani
z hľadiska relevantného odôvodnenia rozhodnutia, a to preto, že „a) súd sa odvoláva na rozhodnutie,
ktoré nie je zverejnené v zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov, ani na oficiálnych webových stránkach
Vrchného súdu v Prahe. Uvedené rozhodnutie, ktoré nebolo v odôvodnení citované, nie je možné
vyhľadať ani na iných miestach na internete. Súd pri interpretácii českého rozhodnutia neuviedol ani jeho

zdroj.“ Takéto odvolanie sa okresného súdu na nikde nezverejnené súdne rozhodnutie zahraničného
súdu neposkytuje dostatočný a relevantný právny základ odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Tým, že
rozhodnutie, ktorým okresný súd odôvodnil vlastný rozsudok nie je verejne dostupné, žalobca stráca
možnosť oboznámiť sa s jeho obsahom, nemôže sa dostatočne brániť a v konečnom dôsledku nie je
možné necitované - len voľne interpretované stanovisko z takto uvedeného rozhodnutia považovať za

dôveryhodné.„Nie je prípustné, aby sa súd vyrovnal s argumentom účastníka konania poukazujúcim
na judikatúru súdov tak, že súd odkáže na inú judikatúru, ktorá však nebola nikde zverejnená. Aj
zverejnenie súdneho rozhodnutia, na ktoré sa súd vo svojej argumentácii odvolá, však musí spĺňať
určité kritériá. Odborná literatúra uvádza: „Postačí treba i jen internetová publikace, která ovšem umožní
právnikovi najít relevantní rozhodnutí plnotextovým vyhle-dávačem. Měla-li by snad být rozhodnutí na

internetu publikovaná jen jako neuspořádaná suma dat, v nichž nebude možno vyhledávat fulltextové,
neměla by samozřejmě taková publikace žádnou hodnotu." (Peter Wilfling: Kvalitatívne požiadavky na
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, VIA IURIS 2013, str. 49-50) b) súdne rozhodnutie (judikát) nie
je prameňom práva, je len zdrojom argumentačnej sily pre zabezpečenie ústavne súladnej aplikácie a
interpretácie právnych noriem, c) použitie analógie v práve musí byť súdom dostatočne zdôvodnené a

vysvetlené tak, aby správnosť a relevantnosť jej použitia nezostala len v rovine dohadov“. Okresný súd
sa teda riadil právnym názorom uvedeným v rozsudku Vrchného súdu v Prahe z 10.03. 2008 sp. zn.
12Cmo/382/2007, odvolal sa na jeho výklad a aplikoval na tento spor stanovisko, že znenie § 175 OSP
týkajúce sa podania námietok proti zmenkovému platobnému rozkazu sa rovnako použije aj na žalobcu
v tom zmysle, že po vydaní zmenkového platobného rozkazu nemôže meniť svoje žalobné tvrdenia.

„Súd však takýto výklad koncentračnej zásady a uvedeného ustanovenia § 175 OSP dostatočne právne
nezdôvodnil (okrem odvolania sa na označený rozsudok Vrchného súdu v Prahe). Hoci bol zmenkový
platobný rozkaz vydaný, tento nenadobudol právoplatnosť, nakoľko odporca včas podal námietky.
Vzhľadom na to, že po padaní námietok sa zmenkový platobný rozkaz zruší a je nariadené pojednávanie
v rámci sporového konania, nemožno ani teoreticky predpokladať, že napadnutý zmenkový platobný

rozkaz v tomto prípade predstavuje prekážku res iudicata, ktorá by znemožňovala dispozíciu žalobným
návrhom. Súd teda dostatočne nezdôvodnil, prečo vidí neprávoplatný zmenkový platobný rozkaz ako
prekážku pre dispozičný úkon navrhovateľa - zmenu žalobného návrhu, ku ktorému ho počas konania
oprávňuje § 95 OSP.“

Žalobca v odvolaní ďalej uviedol, že „Aj keď súd konštatoval, že doterajšie výsledky konania neumožňujú
viesť konanie o zmenenom návrhu, ani toto tvrdenie dostatočne nezdôvodnil. Zároveň s uvedeným
názorom súdu nesúhlasíme. Podľa odborného komentára k § 95 OSP ,,Výsledky doterajšieho konania
spravidla nebudú umožňovať konať o zmenenom návrhu v prípadoch, keby výsledok doterajšieho
dokazovania a vôbec celkovej procesnej aktivity súdu a ostatných subjektov konania boli zmarené v tom

zmysle, že pripustením zmeny návrhu by sa konalo o úplne odlišných skutočnostiach s úplne odlišnou
právnou kvalifikáciou než doteraz." (Števček, Občiansky súdny poriadok, Komentár, str. 338)“. Podľa
žalobcu predkladanou zmenou návrhu nedošlo k takej zmene, ktorá by vylučovala použitie výsledkov
doterajšiehokonania.Hocisazmenanávrhutýkalaskutkovýchokolnostíkauzy,ničsanezmenilonatom,
že sa jedná o zmenkový záväzkový vzťah, pričom zmenka, jej pravosť ani jej náležitosti neboli zo strany

žalovaného nikdy spochybnené alebo namietané. Spornou zostala len kauza, ktorá bola objasnená
v rámci súdneho dokazovania, žalobca ju preukázal a na nej sa v konečnom dôsledku protistrany
zhodli. Podľa vyjadrenia okresného súdu sú výsledky doterajšieho konania definované námietkami
žalovaného, avšak okresný súd zamietol všetky ďalšie námietky žalovaného (okrem otázky kauzy) adal za pravdu žalobcovi. „Okrem toho, kauza (ekonomický dôvod vzťahu) „je hospodárskym účelom
(motívom) právneho vzťahu. Na rozdiel od právneho dôvodu však nespôsobuje právne následky." (Ján
Lazar a kolektív: Občianske právo hmotné, str. 111)“. Zmenou návrhu podľa žalobcu nedôjde k porušeniu

koncentračnej zásady, len k uplatneniu dispozičného princípu, preto nesúhlasil s tým, že nie je možné
pripustiť zmenu návrhu na začatie konania z dôvodu, že zmena návrhu po vydaní zmenkového
platobného rozkazu v konaní, v ktorom sa uplatňujú nároky zo zmenky, nie je možná, preto okresný
súd vec nesprávne právne posúdil. „V otázke zabezpečovacích zmeniek sa súd odvolal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. IM ObdoV 9/2007 z 27.11.2008. Žiaden právny predpis teda explicitne

neukladá všeobecnému súdu povinnosť byť viazaný akýmkoľvek rozhodnutím Najvyššieho súdu SR
vydaným v inej veci (teda nad rámec viazanosti právnym názorom v rámci opravného konania), dokonca
ani povinnosť byť viazaný stanoviskom Najvyššieho súdu, uverejneným v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.“

V odvolaní žalobca namietal, že „Odôvodnenie rozhodnutia považujeme za nedostačujúce, nakoľko z

neho zrozumiteľne a presvedčivo nevyplýva, prečo súd pri svojom rozhodovaní aplikoval koncentračnú
zásadu a postup vzťahujúci sa na námietky odporcu z § 175 OSP aj na navrhovateľa vo vzťahu
k zmene návrhu, ani prečo ho v tomto konkrétnom prípade vykladal práve takým spôsobom, ako
je v rozhodnutí uvedené. Súd má totiž povinnosť vysvetliť svoje úvahy predovšetkým v prípade, ak
rozhodnutie nevyplýva priamo zo zákonného textu (napr. koncentračná zásada vyjadrená v § 175 OSP

sa priamo vzťahuje len na námietky odporcu, nie na navrhovateľa a na zmenu návrhu podľa § 95
OSP. Rovnako zánik abstraktného charakteru zmenky po jej spojení s konkrétnym kauzálnym vzťahom
vyplýva len z judikatúry, nie zo zákona).“
K povinnosti súdu vysvetliť svoje úvahy uviedol stanoviská Ústavného súdu SR a Ústavného súdu ČR.
Žiadal, „aby miestne a vecne príslušný súd rozhodol v zmysle petitu tohto nášho odvolania“.

K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný v podaní jeho právneho zástupcu
zo dňa 23. októbra 2015. Podaním návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu žalobca
inicioval osobitné konanie upravené všeobecne v tretej časti OSP. Pre skúmanie náležitostí návrhu sa
aplikujú § 42 a § 79 ods. 1 OSP. Tým bola vec zaregistrovaná do registra Zm a bola jej pridelená

sp. zn. 20Zm/84/2011. Okresný súd následne skúmal povinnosti stanovené v § 175 OSP, a to
či žalobca predložil prvopis zmenky a či vyslovene navrhoval, aby súd vydal zmenkový platobný
rozkaz. Ak sú splnené uvedené formálne predpoklady, je súd povinný (porov. slová „súd vydá na
jeho návrh“) rozhodnúť v skrátenom konaní zmenkovým platobným rozkazom. Skrátené zmenkové a
šekové konanie je upravené samostatne s prihliadnutím ku zvláštnej povahy nárokov zo zmenky alebo

šeku. Obranou žalovaného proti zmenkovému platobnému rozkazu sú námietky. Na rozdiel od účinkov
odporu podaného proti platobnému rozkazu včas podané a odôvodnené námietky nerušia vydaný
zmenkový platobný rozkaz; ich včasným podaním sa v ním vymedzenom rozsahu odkladá právoplatnosť
avykonateľnosťzmenkovéhoplatobnéhorozkazu.„Tátokonštatáciajenajdôležitejšiazhľadiskarozsahu
odvolania a právnej argumentácie právneho zástupcu žalobcu. Podaním námietok vzniká nové konanie,

ktoré bolo a je na Okresnom súde v Žiline vedené pod sp.zn. 38CbZm/23/2014. Tento postup je v
súlade s ust. § 175 ods. 4 OSP, v zmysle ktorého: - ak odporca podá včas námietky, súd nariadi na ich
prejednanie pojednávanie; - v rozsudku súd vysloví, či zmenkový platobný rozkaz alebo šekový platobný
rozkaz ponecháva v platnosti alebo či ho zrušuje a v akom rozsahu.“ Z tohto ustanovenia argumentum
a contrario vyplýva, že súd už o nároku žalobcu meritórne rozhodol a žalobe vyhovel tým, že vydal

rozhodnutie, ktorého právoplatnosť a vykonateľnosť bola odložená podaním námietok. Z logiky veci
preto vyplýva, že zmena návrhu na začatie konania v tomto štádiu neprichádza do úvahy. „Túto právnu
argumentáciu predniesol právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 10.03.2015. Súd si
túto argumentáciu v odôvodnení rozsudku neosvojil, no keďže bola prednesená na pojednávaní, netrpí
tým odôvodnenie rozsudku nejaké vady, keďže žalobca a jeho právny zástupca mohol reagovať na

prednes a takáto argumentácia mu preto nemôže byť neznáma.“ Tento záver podporuje aj § 175 ods.
3 OSP v spojení s § 154 ods. 1 OSP. „Aj podľa renomovaných autorov publikácií z oblasti civilného
práva procesného: „...soud zde tedy nerozhoduje přímo o žalobou (návrhem na vydání směnečného
či šekového platebního rozkazu) uplatněném nároku“. V konaní o námietkách nie je možné meniť
žalobu. Špecifickosť tohto konania spočíva v tom, že v dôsledku koncentračnej zásady súd v konaní o

námietkách prihliada iba na tie námietky, ktoré sú obsiahnuté vo včas podaných námietkách. Taktiež,
podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 2Obo 238/2001 rozsudkom, ktorým je zmenkový platobný
rozkaz v celom rozsahu zrušený, konanie končí. Súd preto nemôže jedným rozsudkom vysloviť, že
zmenkový platobný rozkaz zrušuje, a ďalším výrokom zaviazať žalovaného (či žalovaných) na peňažnéplnenie, pretože by išlo o dve rozhodnutia v tej istej veci a navyše stále ide o konanie o návrhu na vydanie
zmenkového platobného rozkazu.“ Právnym zástupcom žalobcu navrhovaná zmena spočívajúca v
zmene petitu rozsudku je v príkrom rozpore s uvedeným rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky. Keďže predmetom konania o návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu bolo
uplatnenie nároku vyplývajúceho z abstraktného cenného papiera, je na uvážení samotného žalobcu či
uvedie kauzu v návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu. Ak žalobca kauzu uvedie, vzťahujú
sa na ním uvádzané skutočnosti § 79 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého návrh má obsahovať pravdivé
opísanie rozhodujúcich skutočností. Osobitosť a špecifickosť prepojenia § 175 OSP na § 79 ods. 1 OSP

spočíva v tom, že žalovanému je zmenkovým platobným rozkazom uložené v trojdňovej lehote podať
námietky, v ktorých musí uviesť všetko, čo proti zmenkovému platobnému rozkazu namieta.

Žalovaný vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že pokiaľ ide o argumentáciu uvedenú na str. 7: „...Ohľadom
povinnosti súdov vyrovnať sa s procesnými návrhmi účastníkov konania Ústavný súd SR uvádza:...“, tak
okresný súd dostatočne logickým spôsobom vysvetlil žalobcovi, prečo zmena návrhu nie je prípustná, a

to argumentom, že žalovanému uplynula lehota na uplatnenie námietok, pričom zmenkovým platobným
rozkazom bolo rozhodnuté o merite veci, preto okresný súd primeraným, zrozumiteľným a ústavne
akceptovateľným spôsobom reagoval aj tým, že právnemu zástupcovi žalovaného udelil slovo na
pojednávaní konanom dňa 10.03.2015, ktorý uviedol svoje argumenty na nepripustenie zmeny návrhu.
„Účastník konania v tom čase bol prítomný na pojednávaní spolu so svojím právnym zástupcom, preto

mohol relevantne reagovať na túto argumentáciu a mohol očakávať, že mnou uvedená argumentácia
bude obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia. Aj keď sa tak nestalo a súd si neosvojil argumentáciu
právneho zástupcu žalovaného, nie sú tým obmedzené alebo ukrátené procesné práva žalobcu.“
K použitiu rozsudku Vrchného súdu v Prahe zo dňa 10.03.2008 sp. zn. 12Cmo/382/2008 (str. 7-8
odvolania) žalovaný uviedol, že „Právny zástupca žalobcu sa ľstivým spôsobom snaží nabudiť dojem,

že súd pri rozhodovaní použil právnu vetu rozsudku Vrchného súdu v Prahe zo dňa 10.03.2008
sp.zn. 12Cmo/382/2008, čo však nie je pravda. Správne mal citovať rozsudok Vrchného súdu v Prahe
zo dňa 10.03.2008, sp. zn. 12Cmo/382/2007, ktorý je však dostupný, a niektoré jeho právne vety
dokonca verejnosti dostupný cez http://books.google.sk.“ Rozhodnutia a z nich extrahované právne
vety sa stávajú často súčasťou teoretických a praktických publikácií a jednotliví autori môžu mať (na

rozdiel od verejnosti) prístup k spisu resp. ak je sudca zároveň pedagógom (napr. Zdeněk Kovařík,
sudca Vrchného súdu v Prahe je známym autorom publikácií o zmenkách a šekoch). Taktiež je
potrebné uviesť, že slovenskí autori túto oblasť obchádzajú míľovými krokmi, preto prax je nútená
čerpať z aktuálnych českých publikácií a publikácií českých a slovenských autorov z obdobia tzv. prvej
Československej republiky. Presne rovnaký právny záver je prijatý aj u slovenských autorov komentárov

k Občianskemu súdnemu poriadku. „Pokiaľ právny zástupca žalobcu vytýka odôvodneniu rozsudku to,
že súd odkazuje na inú judikatúru, ktorá však nebola zverejnená, tak je nutné uviesť, že právne vety
tohto rozsudku Vrchného súdu v Prahe zo dňa 10.03.2008 sp.zn. 12Cmo/382/2007 boli publikované
v publikácii Kovařík, Z.: Přehled judikatúry. Směnečná judikatura. 4. vydanie. Praha : Wolters Kluwer,
2010, ISBN: 978-80-7357-530-4. 190 s. a taktiež v časopise Obchodní právo č. 2/2009. Literatúra od

Zdeňka Kovaříka patrí medzi elementárnu a imanentnú literatúru pre právnikov všetkých profesií, ktorí
sa zo zmenkami stretávajú.“ „Už v 19. storočí bol zakotvený proces vydávania zmenkového platobného
rozkazu,podávanianámietokprotizmenkovémuplatobnémurozkazuaichvplyvunazmenkovýplatobný
rozkaz a pod. Už v 19 storočí bolo v civilných sporových poriadkoch väčšiny štátov zakotvené, že
podaním námietok sa odkladá právoplatnosť a vykonateľnosť zmenkového platobného rozkazu, čo

rešpektuje aj dnešné ust. § 175 ods. 4 OSP, keď vyslovene uvádza: „Ak odporca podá včas námietky,
súd nariadi na ich prejednanie pojednávanie; na námietky podané neskôr už nemožno prihliadať. V
rozsudku súd vysloví, či zmenkový platobný rozkaz alebo šekový platobný rozkaz ponecháva v platnosti
alebo či ho zrušuje a v akom rozsahu.“ Kauzalitu do zmenkového právneho vzťahu vniesol žalobca
svojím klamlivým tvrdením. Nebolo pravdou, že navrhovaná zmena sa týkala skutkových okolností

kauzy, ale samotnej kauzy ako takej. Nebolo pravdou, že navrhovaná zmena sa týkala skutkových
okolností kauzy, ale samotnej kauzy ako takej. Nebolo pravdou, čo tvrdil právny zástupca žalobcu,
že protistrany sa „v konečnom dôsledku“ zhodli na kauze, pretože nielen, že žalovaný preukázal
neexistenciu zmluvy o pôžičke, ale dokonca vyvrátil aj uzavretie kúpnej zmluvy na hnuteľné veci, keď
predložil potvrdenie, ktoré je súčasťou spisu. Nie je ani pravdou to, že súd ostatné námietky zamietol,

pretože sa v dôsledku úspešnosti prvej námietky nezaoberal ostatnými resp. druhou najdôležitejšou, a
to je námietka zániku zabezpečeného záväzku splnením. „Kauzou, s ktorou vystavenie zmenky spájal
žalobca, bola zmluva o pôžičke. Následne chcel žalobca zmeniť kauzu vystavenia zmenky, t.j. uviesť,
že bol uzavretý iný typ zmluvy. Pojem „kauza“ však zákon č. 191/1950 Zb. zmenkový a šekový vôbecnepoužíva. Je to pojem používaný teóriou na označenie právneho vzťahu, z existencie ktorého vznikla
zmenka. Pokiaľ ide o použitie argumentov z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1M ObdoV 9/2007, je pravdou, že sudca nemá uloženú povinnosť byť viazaný rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky. Ide však o rozhodnutie najvyššej súdnej inštancie v Slovenskej republike
(Ústavný súd stojí mimo hierarchie), bolo prijaté piatimi sudcami a potvrdilo postup Krajského súdu v
Žiline.Okremtoho,vzmyslečl.152ods.4ÚstavySlovenskejrepubliky„Výkladauplatňovanieústavných
zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto
ústavou“. Je v súlade s čl. 152 ods. 4 Ústavy postup súdu prvého stupňa, ak rešpektuje rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, akceptuje a prijíma jeho závery, pretože svojím rozhodovaním,
t.j. uplatňovaním zákona rešpektuje čl. 1 Ústavy a napomáha svojou rozhodovacou činnosťou k právnej
istote účastníkov právneho vzťahu a účastníkov konania. „Ak by podľa názoru právneho zástupcu
žalobcu mal postupovať a rozhodovať v rozpore s rozhodnutiami vyšších súdov resp. Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, mohlo by ísť o situáciu označovanú ako „overrulling“, kde vo svojom odôvodnení
by súd musel jasne a zrozumiteľne vysvetliť, prečo rozhodol v rozpore s rozhodnutím Najvyššieho

súdu a uviesť aj, v čom je jeho rozhodnutie nesprávne. Vychádzajúc z textu odôvodnenia rozsudku
Najvyššieho súdu SR, musel by súd prvého stupňa spochybniť aj judikatúru z tzv. prvej Československej
republiky (Czel. 704). Ak by tak súd neurobil a neodôvodnil dostatočne, prečo nerešpektoval citovaný
rozsudok Najvyššieho súdu SR, odňal by tým účastníkovi konania možnosť konať pred súdom a porušil
by princíp právnej istoty zakotvený v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ V poslednej časti

svojho odvolania právny zástupca žalobcu vytýkal súdu prvého stupňa, že súd je povinný vysvetliť
svoje úvahy, čo podľa jeho názoru neurobil, a citoval Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky a
Ústavného súdu Českej republiky, avšak podľa žalovaného neuviedol konkrétne časti rozsudku, ktoré
ostali v rovine dohadov alebo ktoré nie sú jasné, zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené. „Okrem toho
neboli splnené podmienky pre pripustenie zmenky, pretože výsledky doterajšieho konania by nemohli

byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Taktiež je potrebné uviesť, že na pripustenie zmeny
návrhu nie je právny nárok „čo je zdôraznené ust. § 202 ods. 3 písm. f) OSP, v zmysle ktorého odvolanie
nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa pripustila alebo nepripustila zmena návrhu.“ Navrhol, aby
odvolací súd vydal rozsudok, ktorým potvrdí napadnutý rozsudok Okresného súdu v Žiline, sp.zn.
38CbZm/23/2014 zo dňa 14.05.2015.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec v medziach podľa § 212 ods. 1
OSP postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP, s verejným vyhlásením rozsudku
podľa § 156 ods. 1, 3 OSP v spojení s § 211 ods. 2 OSP a napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdil
podľa § 219 ods. 1 OSP ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo odvolacím súdom

prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

V procesnej rovine krajský súd uvádza, že v odvolacej právnej veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP. V súlade s § 156 ods. 1, 3 OSP a § 211 ods. 2 OSP došlo na
základe uznesenia Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoZm/23/2015-182 zo dňa 08.06.2016 v zákonnej

lehote k oznámeniu verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli krajského súdu a o termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci konania upovedomení i písomnosťou krajského súdu zo
dňa 08.06.2016 na č.l. 183 spisu a na internetovej stránke krajského súdu.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zák. č. 99/1963 Zb. (ďalej len „OSP“), odvolací súd

je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Primárne odvolací súd uvádza, že v rámci odvolacích dôvodov, ktorými bol pri posúdení veci viazaný
podľa § 212 ods. 1 OSP, a to len tých dôvodov, ktoré mali väzbu na uzavretý skutkový stav veci v

prvostupňovom konaní, ktorým bol pri rozhodovaní odvolací súd rovnako viazaný (§ 213 ods. 1 OSP),
bolo v prvostupňovom konaní vykonané okresným súdom v intenciách návrhov účastníkov konania
dostatočné dokazovanie, z neho bol správne vyvodený skutkový stav, ktorý okresný súd rovnako
správne právne vyhodnotil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého rozsudku,ktorým bol vydaný zmenkový platobný rozkaz Okresným súdom Žilina zrušený a stotožnenie sa s
dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd podľa § 219 ods.
2 OSP v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu

aplikácie § 219 ods. 2 OSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV.
ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005, pri potvrdení
rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval
tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a
rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,

IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP na odôvodnenie obsiahnuté
v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie
odôvodnenia nižšieho súdu.

Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa
22.07.2015 (č.l. 130 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci a podľa

výsledkov dokazovania v prvostupňovom konaní, odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti
podaného odvolania žalobcom.

Žalobca v odvolaní primárne namietal závery okresného súdu, ktorý nepripustil zmenu návrhu, pričom
argumentoval, že zmena žalobného návrhu podľa § 95 ods. 1 OSP je prejavom dispozičnej zásady

uplatňovanej v sporovom konaní a umožňuje žalobcovi disponovať s konaním alebo s jeho predmetom.
Tiež spochybnil postup okresného súdu, ktorý sa odvolával na koncentračnú zásadu uplatňovanú
v zmenkovom konaní, pričom v súvislosti s namietaným postupom okresného súdu krajský súd
zistil, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva dostatočné odôvodnenie,
v ktorom okresný súd uviedol, že žalobca v písomnom vyjadrení z 26.02.2015 uviedol odlišné

skutkové vymedzenie uplatneného nároku v časti vymedzenia kauzálnej pohľadávky na zabezpečenie
splnenia, ktorej mala slúžiť zmenka, na základe ktorej žalobca uplatnil svoje nároky k prejednávanej
veci. Okresný súd uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 10.03.2015 za prítomnosti účastníkov
a ich právnych zástupcov nepripustil navrhovanú zmenu žaloby žalobcom. K odôvodneniu svojho
procesného postupu okresný súd uviedol, že zmena návrhu „zmena návrhu na začatie konania po

vydaní zmenkového platobného rozkazu v konaní, v ktorom sa uplatňujú nároky zo zmenky, nie je
možná. Poukazuje pritom na závery vyplývajúce z rozsudku Vrchného súdu v Prahe z 10.03.2008
sp. zn. 12Cmo/382/2007, v zmysle ktorých koncentračná zásada uplatňovaná v konaní o námietkach
proti zmenkovému platobnému rozkazu vyjadrená v ust. § 175 ods. 1 a 4 OSP nielenže znemožňuje
odporcovi uviesť ďalšie námietky po uplynutí lehoty na podanie námietok proti zmenkovému platobnému

rozkazu, ale z rovnakého dôvodu neumožňuje ani navrhovateľovi akokoľvek po vydaní zmenkového
platobného rozkazu meniť svoje žalobné tvrdenia, proti ktorým sa odporca bráni v námietkach. Po vydaní
zmenkového platobného rozkazu a podaní námietok nemožno pripustiť zmenu žaloby podľa § 95 OSP.
Výsledky doterajšieho konania, definované námietkami odporcu, v ktorých sa bráni proti povinnosti
zaplatiť zmenku popísanú v návrhu aj s prípadnými tvrdeniami o dôvode zmenky, znemožňujú viesť

konanie o zmenenej žalobe“ (č.l. 120 spisu). V súvislosti s uvedeným odôvodnením postupu okresného
súdu, ktorým nebolo vyhovené návrhu na zmenu návrhu na začatie konania po vydaní zmenkového
platobného rozkazu, krajský súd konštatuje, že sa s takýmto postupom okresného súdu stotožnil, ako
s vecne správnym. Ani argumentácia žalobcu v odvolaní nebola spôsobilá na vytvorenie dostatočného
priestoru pre odklon od záverov súdu prvého stupňa. V tomto smere krajský súd považuje v rovine

odvolacej argumentácie žalobcu, ktorý nesúhlasil so závermi súdu prvého stupňa a argumentoval tým,
že „súd sa odvoláva na rozhodnutie, ktoré nie je zverejnené v zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov,
ani na oficiálnych webových stránkach Vrchného súdu v Prahe. Uvedené rozhodnutie, ktoré nebolo v
odôvodnení citované, nie je možné vyhľadať ani na iných miestach na internete. Súd pri interpretácii
českého rozhodnutia neuviedol ani jeho zdroj“ (č.l. 133 spisu) akcentovať, že sa nemohol s touto

argumentáciou stotožniť. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu vyplýva, že okresný
súd dostatočne vysvetlil svoj procesný postup a dôvody rozhodnutia, pokiaľ poukazoval na rozhodnutie
Vrchného súdu v Prahe z 10.03.2008, sp.zn. 12Cmo/382/2007, tak išlo len o dotvrdenie správnosti
prijatých záverov okresným súdom. Z uvedeného odôvodnenia rozsudku okresného súdu je zrejmé, že
napriek tomu, že okresný súd poukázal na závery vyplývajúce z rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe

z 10.03.2008, sp.zn. 12Cmo/382/2007, uviedol i ďalšiu právnu argumentáciu v rovine práve týchto
záverov a konštatoval, že výsledky doterajšieho konania, ktoré boli definované námietkami žalovaného,
v ktorých sa bráni proti povinnosti zaplatiť zmenku podpísanú v návrhu aj s prípadnými tvrdeniami o
dôvode zmenky, znemožňujú viesť konanie o zmenenej žalobe. Krajský súd mal za to, že uvedenéodôvodnenie okresného súdu je dostatočné a pokiaľ žalobca v odvolaní argumentoval tvrdeniami,
že súdne rozhodnutie - judikát nie je prameňom práva, tak krajský súd sa týmto záverom stotožnil,
pričom zvýrazňuje, že okresný súd v tejto rovine neuviedol len čistý poukaz na predmetné rozhodnutie,

ale prevzal z neho i argumentáciu do svojho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené zdôvodnenie potom
bolo dostatočne zrejmé použitie analógie v danom prípade na predmetný skutkový stav veci. Ak mal
okresný súd v tomto smere za to, že je potrebné v súvislosti so svojimi závermi poukázať na predmetné
rozhodnutie, tak uvedenému postupu okresného súdu podľa odvolacieho súdu nie je možné vyčítať
jeho nesprávnosť. Pokiaľ žalobca v rámci podaného odvolania konštatoval, že okresný súd dostatočne

nezdôvodnil, prečo vidí neprávoplatný zmenkový platobný rozkaz ako prekážku pre dispozičný úkon
žalobcu, zmenu žalobného návrhu, tak krajský súd považuje za podstatné práve v rovine týchto
záverov opätovne uviesť konštatovania okresného súdu, že žalobca v písomnom vyjadrení z 26.02.2015
uviedol odlišné skutkové vymedzenie uplatneného nároku v časti vymedzenia kauzálnej pohľadávky na
zabezpečenie splnenia, ktorej mala slúžiť zmenka. Išlo o zmenu kauzálnych tvrdení v čase po vydaní
zmenkového platobného rozkazu, ktorý bol vydaný dňa 21.05.2014, teda bol uplatnený v konaní, ktoré

nasleduje po vydaní zmenkového platobného rozkazu. Práve k tomuto štádiu konania vo väzbe na
odvolaciu námietku žalobcu považuje odvolací súd za podstatné poukázať na § 175 ods. 3 OSP a §
175 ods. 1 OSP.

Podľa § 175 ods. 1 OSP, ak navrhovateľ predloží v prvopise zmenku alebo šek, o pravosti ktorých niet

dôvodu pochybovať, a ďalšie listiny potrebné na uplatnenie práva, súd vydá na jeho návrh zmenkový
platobný rozkaz alebo šekový platobný rozkaz, v ktorom odporcovi uloží, aby do troch dní zaplatil
požadovanú sumu a uhradil trovy konania alebo aby v tej istej lehote podal námietky, v ktorých musí
uviesť všetko, čo proti zmenkovému platobnému rozkazu alebo šekovému platobnému rozkazu namieta.
Zmenkový platobný rozkaz alebo šekový platobný rozkaz sa musí doručiť do vlastných rúk odporcu.

Ak nemožno návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu alebo šekového platobného rozkazu
vyhovieť, nariadi súd pojednávanie.

Podľa § 175 ods. 3 OSP, ak odporca nepodá námietky včas alebo ak ich vezme späť, má zmenkový
platobný rozkaz alebo šekový platobný rozkaz účinky právoplatného rozsudku. Neskoro podané

námietky, námietky, ktoré neobsahujú odôvodnenie, alebo námietky, ktoré nie sú podané oprávnenou
osobou, súd odmietne.

Odvolací súd pre úplnosť vo všeobecnej rovine uvádza, že k námietke, ktorá nebola včas podaná
proti zmenkovému platobnému rozkazu, nemožno neskoršie, teda ani v odvolacom konaní prihliadať,

t.j. v zmenkovom konaní platí koncentračná zásada. Prísnosť zmenkových záväzkov je vyjadrená v
koncentračnej zásade zmenkového konania, ktorá spočíva v tom, že odporca - žalovaný v námietkach,
ktoré musia byť podané v zákonnej trojdňovej lehote od doručenia zmenkového platobného rozkazu
a musia obsahovať odôvodnenie, musí uviesť všetko, čo proti zmenkovému platobnému rozkazu
namieta s tým, že k žiadnym ďalším námietkam už súd nebude môcť prihliadnuť bez ohľadu na

ich opodstatnenosť. Týka sa to, ako námietok procesných, tak námietok spochybňujúcich zmenku
ako listinu, aj námietok kauzálnych. Žalovaný neskôr už nemôže účinne meniť alebo rozširovať
okruh námietok, ani ich odôvodnenie, môže iba navrhovať dôkazy na preukázanie riadne a včas
uplatnených námietok, pretože znáša dôkazné bremeno na preukázanie oprávnenosti svojich námietok
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1M Obdo V 6/2008). Námietky, ktoré žalovaný neuplatnil

včas proti zmenkovému platobnému rozkazu, nemožno prejednať ani v odvolacom konaní (rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Obdo V 34/2004). Vzhľadom na všetky vyššie uvedené závery, pri
posudzovaní (ne)relevantnosti argumentácie žalobcu, potom nie je zrejmé, akým spôsobom v prípade
zmeny skutkových tvrdení, ktorých sa žalobca dožadoval, by bol daný priestor na ďalšie konanie
okresného súdu, ktorý bol viazaný zákonnou úpravou vyššie citovanou, preto argumentácia žalobcu v

odvolaní, ktorý sa domáhal aplikácie vyhoveniu jeho návrhu v zmysle § 95 OSP s iným odôvodnením
kauzy, nemohol vyhodnotiť ako takú, ktorá by mala vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku
okresného súdu. (V súlade s vyššie uvedenými závermi nemohla zostať prehliadnutá rozhodovacia
činnosť Krajského súdu v Žiline v tejto rovine, ktorá vyplýva napríklad i z rozhodnutia v konaní sp. zn.
13CoZm/1/2012.)

Navyše krajský súd uvádza, že pokiaľ namietal žalobca nedostatočné odôvodnenie uvedeného
rozhodnutia okresného súdu, ktorým nebolo vyhovené návrhu žalobcu podľa § 95 OSP, tak je zrejmé,
že podľa obsahu zápisnice na pojednávaní dňa 10.03.2015 bolo okresným súdom vyhlásené uznesenie„Súd nepripúšťa zmenu návrhu spočívajúcu v zmene skutkového vymedzenia uplatneného nároku
obsiahnutú v písomnom podaní navrhovateľa zo dňa 26.02.2015, doručeného súdu dňa 04.03.2015“,
pričom okresným súdom bolo uvedené, že uznesenie bolo odôvodnené a bolo dané poučenie o

opravnom prostriedku. Uznesenie bolo vyhlásené za prítomnosti obidvoch sporových strán s tým,
že žalobca nevzniesol žiadne námietky o nedostatočnom odôvodnení predmetného vyhláseného
uznesenia. Pokiaľ žalobcom bola spochybnená namietaná dostupnosť predmetného rozhodnutia
VrchnéhosúduvPrahezodňa10.03.2008sp.zn.12Cmo/382/2007,takkrajskýsúdsanemoholstotožniť
s uvedenou argumentáciou, keďže predmetné rozhodnutie je uvádzané i v odbornej literatúre, a to

publikácii Kovařík Z.: Přehled judikatury. Směnečná judikatura. 4. vydanie. Praha : Wolters Kluwer, 2010,
ISBN: 978-80-7357-530-4. na strane 190 a taktiež v časopise Obchodní právo č. 2/2009. Ak žalobca
v rámci podaného odvolania poukázal na to, že § 95 ods. 1 OSP je prejavom dispozičnej zásady,
uplatňovanej v sporovom konaní, tak s uvedeným tvrdením krajský súd súhlasí, avšak je potrebné
poukázať na to, že pokiaľ ide o konanie o námietkach po vydaní zmenkového platobného rozkazu, tak
dispozíciasnávrhomvtomtoštádiukonanianiejepredsamožná,keďževskrátenomkonanísaprihliada

už na námietky, ktoré boli vznesené žalovaným voči vydanému zmenkovému platobnému rozkazu, a
teda nie je dostatočne zrejmý spôsob, ako by sa žalovaný v danom prípade vzhľadom na skrátené
konanie, koncentračnú zásadu, mohol v konaní relevantne brániť.

Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, Ústavného

súdu Českej republiky v rovine odôvodnení súdnych rozhodnutí, tak krajský súd na tomto mieste
považuje za podstatné uviesť, že uvedenú judikatúru, na ktorú poukazoval žalobca, pozná a tiež ju
uplatňuje v rámci svojej rozhodovacej činnosti, pričom z rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je zrejmé,
že by bolo v rozpore so závermi vyplývajúcimi z uvedených rozhodnutí.

Krajský súd pre úplnosť, vzhľadom na namietaný procesný postup okresného súdu konštatuje, že
napadnutý rozsudok okresného súdu nie je možné vyhodnotiť ako rozsudok, ktorý by nespĺňal náležitosti
§ 157 ods. 1, 2 OSP a ktorý by nebolo možné považovať za súladný so zákonom. V tejto súvislosti
krajský súd poukazuje i na Nález Ústavného súdu č.k. I. ÚS 243/07-25 zo dňa 19. júna 2008, kde
ústavný súd opakovane zdôraznil nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov, ktorá sa uskutočňuje

v ústavnom, zákonnom, procesnom a hmotno-právnom rámci. Procesno-právny rámec predstavujú
predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. 46 a následného Ústavy
a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov, predstavujúcich súčasť práva na riadny proces
(čl. 46 ods. 1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcich ľubovôľu rozhodovaní, je aj povinnosť súdu
svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP), a to spôsobom zakotveným v ust. § 157 ods. 2 OSP.

Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na
jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, keď sú právne závery súdu v extrémnom
nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia
súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1
Ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Naopak, ak všeobecný súd rešpektuje kautely, určujúce minimálnu

mieru racionality a konzistencie skutkovej a právnej argumentácie, nepatrí do právomoci ústavného
súdu „hodnotiť“ hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného
všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takýmto hodnotením ústavný súd sám celkom nestotožnil.
Krajský súd konštatuje, že okresný súd vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení rozhodnutia,
nebol nekoherentný, t.j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty podporili príslušný záver.

Z uvedeného rozhodnutia vyplýva celková presvedčivosť, teda inými slovami na to, premisy zvolené v
rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís okresný súd dospel, boli prijateľné
pre právnickú (ale aj laickú) verejnosť, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Závery prijaté okresným súdom nie sú v nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami a dostatočne
vyplývajú z odôvodnenia napadnutého súdneho rozhodnutia.

V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 114/2012 zo dňa 5. júna
2012 „Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp.

ústavne nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného
súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I.ÚS 188/06). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v
žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv
odporcu.“

K argumentácii žalobcu v rovine tvrdení „spornou zostala len kauza, ktorá bola objasnená v rámci
súdneho dokazovania, navrhovateľ ju preukázal a na nej sa v konečnom dôsledku strany zhodli. Podľa
vyjadrenia samotného súdu sú výsledky doterajšieho konania definované námietkami odporcu, avšak
súd zamietol všetky ďalšie námietky odporcu (okrem otázky kauzy) a dal za pravdu navrhovateľovi“,

odvolací súd konštatuje, že sa s ňou nemohol stotožniť a to z dôvodov vyplývajúcich z samotného
rozhodnutia okresného súdu, na ktoré odvolací súd cez úpravu v § 219 ods. 2 OSP v podrobnostiach
odkazuje. Na tomto mieste však považuje krajský súd opätovne poukázať na § 175 OSP, z ktorého
nepochybne vyplýva, že ak žalovaný podal včas námietky a okresný súd nariadil na ich prejednanie
pojednávanie, tak na námietky, podané neskôr už nie je možné prihliadať. Zvýrazňuje krajský súd, že
za zisteného skutkového stavu prvostupňovým súdom, vzhľadom na procesný návrh žalobcu na zmenu

žaloby, nebolo dostatočne preukázané žalobcom unesené dôkazné bremeno, že kauzálna príčina
vystavenia zmenky, t.j. existencia kauzálnych vzťahov medzi účastníkmi existovala, teda, že vystavenie
žalovanej zmenky malo reálny základ. Žalobca teda dôvod vystavenia zmenky v prvostupňovom konaní
nepreukázal, veď z rozsudku okresného súdu ďalej vyplýva, že....... „Pokiaľ teda navrhovateľ tvrdil,
že predložená zmenka plnila zabezpečovaciu funkciu k zmluve o pôžičke uzavretej medzi účastníkmi

konania ústne dňa 19.09.2008, bolo jeho dôkaznou povinnosťou podľa § 120 ods. 1 OSP preukázať
existenciu tvrdeného záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi konania, t.j. poskytnutie pôžičky
odporcovi v tvrdenej výške, ďalej zabezpečovaciu funkciu zmenky vo vzťahu k tomuto záväzkovo-
právnemu vzťahu, ako aj naplnenie dôvodov pre použitie zmenky. Navrhovateľ však v tomto smere
žiadne dôkazné prostriedky neoznačil, naopak, v konaní mal záujem tvrdenia ohľadne kauzy vystavenej

zmenky zmeniť a vo výpovedi na pojednávaní sám uviedol, že zmluva o pôžičke nevznikla. Na
základe uvedeného súd považoval za dôvodnú námietku odporcu o neexistencii tvrdeného kauzálneho
záväzkového vzťahu titulom zmluvy o pôžičke, kedy odporca uvádzal, že od navrhovateľa si peňažné
prostriedky nikdy nepožičal a poprel, že by od navrhovateľa z titulu pôžičky finančné prostriedky prevzal,
pričom konštatuje, že v konaní nebola preukázaná existencia navrhovateľom tvrdeného kauzálneho

záväzkového vzťahu za konštatovania dôkazného bremena na strane navrhovateľa a rovnako nebolo
preukázané, že by došlo k naplneniu podmienok pre použitie navrhovateľom predloženej zmenky,
ktorá k tvrdenému kauzálnemu záväzkovému vzťahu mala plniť zabezpečovaciu funkciu. Na uvedenom
závere nemení nič ani tá skutočnosť, že odporca v priebehu konania nepoprel vystavenie zmenky
predloženej navrhovateľom, avšak tvrdil iný kauzálny dôvod vystavenia tejto zmenky a následne zánik

zabezpečenej pohľadávky, v dôsledku čoho by dôvod pre použitie zmenky odpadol. Za určujúce súd
považoval skutkové vymedzenie uplatneného nároku tak, ako ho uviedol navrhovateľ v podanom
návrhu, v dôsledku čoho na základe vznesenej námietky o neexistencii navrhovateľom tvrdeného
kauzálneho záväzkového vzťahu rozhodol o zrušení napadnutého zmenkového platobného rozkazu v
celom rozsahu“ (č.l. 126 spisu).

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že „Žiaden právny predpis teda explicitne neukladá všeobecnému
súdu povinnosť byť viazaný akýmkoľvek rozhodnutím Najvyššieho súdu SR vydaným v inej veci (teda
nad rámec viazanosti právnym názorom v rámci opravného konania), dokonca ani povinnosť byť
viazanýstanoviskomNajvyššiehosúdu,uverejnenýmvZbierkestanovísknajvyššiehosúduarozhodnutí

súdov Slovenskej republiky.“, tak krajský súd konštatuje, že ani túto odvolaciu argumentáciu žalobcu
nemohol považovať za takú, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Záväznosť
konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky síce skutočne nevyplýva pre všeobecné
súdy priamo zo zákonnej úpravy, avšak potrebné akcentovať, že obsahom princípu právneho štátu
je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých

podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06).
Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci,
a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a
predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom
verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej

istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a
rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcichv obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06) (viď uznesenie Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 22.11.2011, č.k. IV. ÚS 499/2011-25).

Ťažisko dokazovania a z neho vyvodených skutkových záverov okresného súdu v danej veci spočívalo
v dôkazoch, priamo účastníkmi produkovaných a predkladaných v danom konaní. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že daná sporová vec nepredstavovala výnimočný prípad pre postup okresného súdu podľa

§ 120 ods. 1 veta tretia OSP o možnosti vykonania výnimočne aj iných dôkazov, ako navrhli účastníci,
ak by ich vykonanie bolo nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Z úpravy § 153 ods. 1 OSP tiež vyplýva,
že súd rozhoduje o veci na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov.

Krajský súd považuje za nevyhnutné poukázať i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 1 Cdo 147/2011 z 25. apríla 2012, v zmysle ktorého odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi

súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť
dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Z dôkaznej situácie v prvostupňovom konaní, vo väzbe na závery tak prvostupňového ako aj krajského
súdu, nebolo možné v odvolacom konaní rozhodnúť inak, ako rozsudok okresného súdu potvrdiť podľa

§ 219 ods. 1, 2 OSP.

Výrok o trovách prvostupňového konania nebol odvolaním osobitne napadnutý a ako závislý výrok od
výroku v merite veci pri potvrdení prvostupňového rozhodnutia vo výroku vo veci samej bol potvrdený
ako vecne správny i výrok o trovách prvostupňového konania podľa § 219 ods. 1 OSP.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 142 ods. 1, §
151 ods. 1 OSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorý si uplatnil a vyčíslil v zákonnej lehote
trovy odvolacieho konania, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v podaní zo dňa 23.10.2015 (č.l.
141 a nasl. spisu mailová správa, riadne podanie č.l. 159 spisu), ktoré špecifikoval v tomto podaní i

špecifikoval.Právnyzástupcažalovanéhosiuplatnilnáhradutrovodvolaciehokonaniazatrovyprávneho
zastúpeniacelkovovsume380,29Eurzadvaúkonyprávnejslužby,atoďalšiaporadasklientomvtrvaní
„2:30 min“ konaná dňa 12.10.2015 a za „toto vyjadrenie k odvolaniu“. Odmena za jeden úkon právnej
služby je vo výške 121,17 Eur a režijný paušál vo výške 8,39 Eur, teda celkovo v sume 380,29 Eur. K
mailovej správe pripojil aj potvrdenie o uskutočnení porady s klientom dňa 12.10.2015 (čl. 155 spisu).

Krajský súd však napriek tomu nemohol priznať právnemu zástupcovi žalovaného odmenu advokáta za
uplatnené úkony právnej služby označené ako „porada s klientom 2:30 min. konaná dňa 12.10.2015“,
a to nielen z dôvodu, že potvrdenie o uskutočnení porady s klientom zo dňa 12.10.2015 (č.l. 155
spisu) nie podpísané žalobcom, ale tiež preto, že nebola preukázaná účelnosť vynaloženia týchto

trov, spočívajúcich v úkone právnej služby „porada s klientom“ za účelom bránenia práva žalovaného
voči žalobcovi (§ 142 ods. 1 OSP). Je zrejmé, že účelnosť vynaložených nákladov je podmienkou ich
priznania, pričom táto otázka nie je v zákone explicitne vyjadrená. Podmienkou je, že ide o výdavky
potrebné na uplatňovanie či bránenie práv účastníka konania. Všeobecnému súdu prináleží hodnotiť
ako kritérium pre ich priznanie ich účelnosť, resp. nevyhnutnosť. Táto otázka je vecou úvahy súdu (III.ÚS

557/2011-12 Ústavný súd Slovenskej republiky 13. decembra 2011). Súd pri rozhodovaní o náhrade
trov konania je teda povinný vždy skúmať účelnosť vynaložených trov konania uplatnených úspešným
účastníkom konania v spore. Účelnosť je vlastnosť procesu spočívajúca v sledovaní cieľa. Účelnosť
spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje
ich medze. Trovy konania potrebné na účelné vynaloženie alebo na ochranu práv sa však nemôžu

posudzovať ako celok, aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože každý úkon alebo
každé plnenie trov treba posudzovať samostatne. V súvislosti s uvedenými skutočnosťami nepovažoval
krajský súd úkon právnej služby porady s klientom za účelný, keďže v priebehu celého konania sa právny
zástupca žalovaného zúčastňoval pojednávaní, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj zo samotného
vyjadrenia k odvolaniu žalobcu, v ktorom opakovane poukazuje na svoju argumentáciu pred súdom

prvého stupňa, teda bol dôsledne a podrobne informovaný o všetkých skutočnostiach súvisiacich s
konaním, a ani z obsahu podaného vyjadrenia nie je možné vyvodiť potrebu ďalšej porady s klientom,
a už vôbec nie v takom časovom rozsahu.Priznané trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov pozostávali z tarifnej odmeny
za 1 úkon právnej služby, vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 23.10.2015 v sume 121,17 Eur + režijný paušál

8,39 Eur = 129,56 Eur. Celkové dôvodné trovy odvolacieho konania potom súčtom predstavujú sumu
129,56 Eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže
podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona

(zák. č. 233/1995 Z.z.).