Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. máj 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/135/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5914208016
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5914208016.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvŽiline,akosúdodvolací,vsenátevzloženízpredsedníčkysenátuJUDr.AmáliePaulerovej

a členov senátu JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa - R. N., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom C., I. Q. XXXX/XX, adresa na doručovanie - P.O.F.. XXX, XXX XX C., proti
odporcovi - POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35807598, o zrušenie
rozhodcovského rozsudku, na základe odvolania odporcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok
č.k. 5C/168/2014-93 zo dňa 29.9.2015 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu
spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR

07085/14 zo dňa 29.10.2014. Postupoval tak podľa ustanovení zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní v znení účinnom do 31.12.2014 (§ 4 ods. 1, 2, 3, § 8 ods. 1, § 17, § 35, 40, ods. 1 písm. c/, j/,
§ 41 ods. 1, § 43 ods. 1) v aplikácii s ustanoveniami § 51, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 4 písm.
a/, k/, r/, § 53 ods. 5, § 53a ods. 1, 2, § 54 ods. 1, 2, v bezprostrednej súvislosti s ustanovením § 3
ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka. Okresný súd konštatoval, že rozhodcovský súd v rozhodcovskom
konaní porušil všeobecne záväzne právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa a z týchto dôvodov
boli splnené všetky zákonné podmienky pre zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že základný právny vzťah (s charakterom spotrebiteľským)
bol založený medzi navrhovateľom a odporcom zmluvou o úvere č. 500100907 zo dňa 11.5.2012,
podľa ktorej poskytol odporca (veriteľ) navrhovateľovi (dlžník) úver vo výške 400 eur za dohodnutý
poplatok vo výške 356 eur. V totožný deň uzatvorili účastníci konania aj rozhodcovskú zmluvu, v ktorej
dohodli rozhodcovskú doložku, v zmysle ktorej všetky spory vzniknuté z úverovej zmluvy, zmenky
alebo v súvislosti s ňou sa budú rozhodovať v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským

súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a.s. v prípade, ak pred podaním žaloby na všeobecnom
súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd. Zmluva o úvere bola uzatvorená medzi účastníkmi
podľa § 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z.z. (v platnom a účinnom znení ku dňu jej uzavretia),
ide o spotrebiteľskú zmluvu, ktorá je svojím charakterom typovou zmluvou na vopred predtlačenom
formulári obsahujúca zmluvné podmienky, ktorých obsah navrhovateľ ako spotrebiteľ pri jej uzatváraní
ovplyvniť nemohol. Navrhovateľ vystupoval v zmluvnom vzťahu ako spotrebiteľ, úver mu totiž nebol
poskytnutý za účelom zamestnania, povolania, podnikania, ale na iný účel. Peňažné nároky uplatnené

odporcom (veriteľom) voči navrhovateľovi (dlžníkovi) v rozhodcovskom konaní sa viazali jednoznačne
ku spotrebiteľskej zmluve. Spotrebiteľské zmluvy v zmysle platnej úpravy nesmú obsahovať neprijateľné
podmienky, t.j. ustanovenia spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvnýchstrán v neprospech spotrebiteľa. Neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú absolútne
neplatné.

V konkrétne posudzovanej veci po vykonaní ex offo prieskumu okresný súd mal preukázané,
že rozhodcovská zmluva nebola individuálne so spotrebiteľom vyjednaná. Nikto navrhovateľovi
ako spotrebiteľovi nevysvetlil význam rozhodcovskej doložky, aký je rozdiel medzi konaním pred
rozhodcovským súdom a súdom všeobecným, uzatvorenie zmluvy o úvere bolo podmienené
uzatvorenímrozhodcovskejzmluvy.Súdpoukazujeajnaformuláciurozhodcovskejzmluvy,tátonavonok

síce dáva možnosť výberu zmluvným stranám, táto možnosť je ale negovaná tým, že podaním návrhu
na rozhodcovský súd je vylúčené podanie žaloby na všeobecnom súde. Aj keď ide o tzv. nevýhradnú
rozhodcovskú doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa bola iba fiktívna, umožňovala „podanie návrhu
na rozhodcovský súd“ vo väčšine sporov riešených pred rozhodcovským súdom je evidentná snaha
veriteľov (dodávateľov služieb) vyhnúť sa prieskumu zmluvných podmienok všeobecným súdom. Podľa
názoru okresného súdu takéto dojednanie o rozhodcovskej zmluve má charakter aj tzv. zákerného

konania so zmyslom neinformovať spotrebiteľa (slabšiu zmluvnú stranu) o podrobnostiach a procesných
pravidlách rozhodcovského konania v snahe vyrokovať a získať v rozhodcovskom konaní lepšiu pozíciu
ako spotrebiteľ. Súhrnom všetkých horeuvedených okolností okresný súd uzavrel, že rozhodcovská
zmluva je absolútne neplatný právny úkon podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, čím je splnený
dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c/ Zákona o rozhodcovskom

konaní v znení účinnom do 31.12.2014.

Okresný súd dodal, že v posudzovanej veci existujú dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku
aj podľa § 40 ods. 1 písm. j/ Zákona o rozhodcovskom konaní, keďže rozhodcovský súd aplikoval
ustanoveniazákonač.129/2010Z.z.priposudzovanípeňažnýchnárokovuplatnenýchvrozhodcovskom

konaní iba iluzórne, navyše nesprávne. Zmluva o úvere zo dňa 11.5.2012 neobsahovala všetky zákonné
náležitosti, absentovali v nej obligatórne údaje vyžadované v zmysle právnej úpravy zák. č. 129/2010
Z.z., úver mal byť bezúročný a bez poplatkov, odplata za poskytnutý úver vo výške 356 eur bola pri výške
úveru 400 eur takmer 100 %, pričom takéto dojednanie nepochybne predstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku. Dohoda o výške odplaty je v hrubom rozpore s dobrými mravmi, a takéto dojednanie s

poukazom na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka je absolútne neplatné.

Vzhľadom na horeuvedené argumenty konštatoval súd dôvodnosť návrhu navrhovateľa.

Rozhodovanie o trovách konania vyhradil súd prvého stupňa postupujúc podľa § 151 ods. 3 O.s.p. na

rozhodnutie do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Odvolanie proti rozsudku podal odporca, domáhal sa zrušenia rozsudku, žiadal vrátiť vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Argumentoval prioritne tým, že rozhodcovská zmluva, resp. doložka
dohodnutá medzi navrhovateľom a odporcom je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko

umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského
konania, alebo súdneho konania u všeobecného súdu. Už len z tohto pohľadu podľa odvolateľa
rozhodcovská zmluva nevyžaduje od navrhovateľa, aby spory s odporcom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní. Osobitne zdôraznil, že tento jeho právny názor je podporovaný aj názorom
vysloveným Krajským súdom v Bratislave v uznesení sp. zn. 14NcC/10/2011 zo dňa 30.5.2011.

Odvolateľ považuje za podstatné, či doložka v čase jej uzavretia sama o sebe umožňuje alebo
neumožňuje spotrebiteľovi uskutočniť voľbu medzi súdom alebo alternatívnym riešením sporu.
Poukazuje na ustanovenie § 19 zák. o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého podanie žaloby na
rozhodcovskom súde má rovnaké právne účinky ako keby bola podaná žaloba na všeobecný súd.
Spotrebiteľ má možnosť obrátiť sa skôr ako dodávateľ na všeobecný súd s nárokom z titulu porušenia

jeho napr. spotrebiteľských práv alebo má možnosť sa brániť v rozhodcovskom konaní. Prijatie právnej
argumentácie súdu prvého stupňa v posudzovanej veci by znamenalo podľa odvolateľa pre neho
úplné znemožnenie využitia rozhodcovského konania a teda aj každého dodávateľa. Z ustanovenia §
53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka však v žiadnom prípade nevyplýva úmysel zákonodarcu
zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Zákon o rozhodcovskom konaní arbitrabilitu

v spotrebiteľských sporoch nevylučuje a nezakazuje. Aj znenie článku 24 ods. 1 smernice č. 2005/48/
ES o spotrebiteľskom úvere zaväzuje členské štáty zabezpečiť primeraný a účinný postup na urovnanie
spotrebiteľských sporov, ktoré sa dotýkajú zmluvy o úvere. Platné a účinné ustanovenia týkajúce
sa spotrebiteľských úverov sú vo vzťahu k právnej úprave spotrebiteľských zmlúv v Občianskomzákonníku nielen „lex specialis“, ale aj „lex posterior“ a teda jednoznačne majú prednosť pri aplikácii.
Odvolateľ zvýrazňuje i prípustnosť rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských sporoch, ďalej legitimitu
a legalitu rozhodcovského konania a vydania rozhodcovského rozsudku v rozhodcovskom konaní na

základe rozhodcovskej doložky. Navyše, v posudzovanej veci medzi navrhovateľom a odporcom bola
rozhodcovská zmluva uzatvorená na samostatnom liste, oddelene od zmluvy o úvere, uzavretie tejto
zmluvy nebolo podmienené uzavretím rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva má charakter
„individuálne dojednanej zmluvnej podmienky“, ktorá v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka
nemôže byť neprijateľnou podmienkou. Odvolateľ zotrváva na tom, že v rozhodcovskom konaní nedošlo

k porušenia ustanovenia § 17 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, teda k porušeniu zásady
rovnosti účastníkov, o tomto svedčí podľa neho aj odôvodnenie rozhodnutia. Napokon v súdenej veci
neboli splnené ani podmienky pre odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku, pretože z hľadiska
ujmy, ktorá by mohla byť spôsobená neodložením vykonať rozhodcovský rozsudok, peňažný záväzok
uvedený v rozhodcovskom rozhodnutí, neobsahuje úroveň závažnosti a súd atribút závažnosti ani
nezdôvodnil.

Navrhovateľ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal potvrdenie rozsudku okresného súdu pre vecnú
správnosť.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal na to oprávnený

účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v
rozsahu i z dôvodov daných v § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s §
211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. (bez nariadenia odvolacieho pojednávania) rozsudok okresného súdu
potvrdil pre vecnú správnosť podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie odporcu za nedôvodné.

V rámci odvolacieho prieskumu zistil, že v súdenej veci okresný súd dokazovanie vykonal v
požadovanom rozsahu, z vykonaného dokazovania zistil riadne skutkový stav, dôkazy hodnotil v súlade
s ustanovením § 132 i nasl. O.s.p. a vec správne právne aj uzavrel. Okresný súd v písomnom

odôvodnení rozhodnutia vyargumentoval, ktoré nosné dôvody ho viedli k prijatiu záveru o existencii
zákonných podmienok pre zrušenie rozhodcovského rozsudku. Na danú vec správne aplikoval súvisiace
ustanovenia zák. o rozhodcovskom konaní, ako aj právne normy upravujúcej oblasť a konkrétne
otázky spotrebiteľského práva a spotrebiteľsko-právnej ochrany. Písomné odôvodnenie rozhodnutia
súdu prvého stupňa po obsahovej stránke je v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. a garantuje

účastníkom právo na spravodlivé súdne konanie. Napokon krajský súd sa v celom rozsahu stotožnil
podľa § 219 ods. 2 O.s.p. s písomným odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa a len na
zvýraznenie vecnej správnosti a plniac svoje procesné povinnosti voči odvolateľovi považuje za
nevyhnutné vyjadriť sa k zásadným podstatným odvolacím argumentáciám odporcu.

Odvolateľ nenamietal spotrebiteľský charakter právneho vzťahu, ktorý účastníci založili zmluvou o
úvere dňa 11.5.2012. Je nepochybné, že rozhodcovská zmluva č. 500100907 zo dňa 11.5.2012
bola uzatvorená vo formulárovej podobe, tento formulár bol v celom rozsahu vypracovaný veriteľom/
dodávateľom a takto predložený dlžníkovi spotrebiteľovi (v aktuálnom konaní navrhovateľ). Spotrebiteľ
nemal reálnu možnosť ovplyvniť obsah tejto zmluvy, rozdiel oproti rovnakým zmluvám v iných zmluvných

vzťahoch je len v údajoch o čísle zmluvy, o osobe dlžníka a o mieste a dátume jej uzatvorenia. V
rozhodujúcej časti sa predmetná rozhodcovská zmluva uzatvorená medzi účastníkmi v ničom nelíši
od rozhodcovských zmlúv iných zmluvných vzťahov, v ktorých odporca vystupuje ako dodávateľ.
Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť akceptovaná ako prejav zmluvnej
autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Táto pritom vyžaduje informácie

o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. V súdenej
veci „poučenie“ navrhovateľa (v zmluvnom vzťahu dlžníka) ako dôsledok uzatvorenia rozhodcovskej
zmluvy, t.j. že zakladá možnosť riešenia sporov zo zmluvy o úvere v rozhodcovskom alebo súdnom
konaní, a výber jednej z alternatívy riešenia sporu spočíva na navrhovateľovi, je len vyjadrením
samotnej podstaty rozhodcovskej zmluvy, nie je ho však možné považovať za kvalifikované vysvetlenie

vážnych dôsledkov rozhodcovského konania. Navyše rozhodcovská zmluva bola uzatvorená, resp.
s dlžníkom podpísaná v rovnaký deň ako základná zmluva o úvere. Predkladanie rozhodcovských
zmlúv - formulárov spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (podstatu rozhodcovskej
zmluvy) a prirodzene nevenujú dostatočnú pozornosť predloženému formuláru, sa (minimálne) javíako zneužívanie údajného individuálneho dojednania. Na tom nič nemení technika predkladania, resp.
vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy na samostatnom liste (hárku papiera), ako je tomu v
súdenej veci. Fakticky ide o len o sofistikovanejšiu podobu tej istej nekalej zmluvnej podmienky bez

reálneho vplyvu na podstatu jej neprijateľnosti. Arbitráž predstavuje inštitút typický pre „rovnocenné“
subjekty, najčastejšie podnikateľov, v ktorých vzťahoch niet priestoru pre tak výraznú deformáciu, v
podobe jednostranného rozhodovania, ako je tomu u spotrebiteľských vzťahov, kde vopred urečnené
rozhodcovské súdy len formálne vydávajú exekučné tituly pre nebankové subjekty bez ohľadu na
existenciu akýchkoľvek neprijateľných zmluvných podmienok. Tomuto záveru nasvedčuje i legislatívny

vývoj,kedyzákonodarcaprostredníctvomustanovenia§53ods.4písm.r/Občianskehozákonníkaúplne
vylúčil možnosť existencie (akejkoľvek) rozhodcovskej doložky v spotrebiteľských právnych vzťahoch.

Na základe rozoberanej rozhodcovskej zmluvy veriteľ mohol vec predložiť (čo aj využil) na prejednanie
rozhodcovskému súdu (navyše ním vopred vybranému) a vylúčiť tak všeobecný súd, ktorý mu bol
inak príslušný. Spotrebiteľ tým stratil právo brániť sa voči nárokom veriteľa na všeobecnom súde

v mieste svojho bydliska. Neobstojí argumentácia odvolateľa, že § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho
zákonníka nemá riešiť situáciu, keď žalobu podáva dodávateľ. Podstatné totiž je, že podanie žaloby
dodávateľom na rozhodcovskom súde malo za následok, že v tej istej veci sa druhá strana už nemohla
obrátiť na všeobecný súd, ani nijako zabrániť uskutočneniu rozhodcovského konania. Uvedené vo
svojich dôsledkoch núti spotrebiteľa, aby spory vzniknuté vo vzťahu s dodávateľom boli definitívne

(vy)riešené v rozhodcovskom konaní. Z pohľadu spotrebiteľa je rovnocenné, či riešenie jeho sporov
prostredníctvom rozhodcovského konania „núti“ štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojim
konaním, spotrebiteľ má byť chránený pred oboma takýmito eventualitami. Práve proti možnosti
dodávateľa diktovať svoju vôľu v zmluvnom vzťahu bol vytvorený celý mechanizmus spotrebiteľsko-
právnej ochrany.

Rozhodcovská zmluva v posudzovanej veci aj podľa názoru odvolacieho súdu je nekalá/neprijateľná
zmluvná podmienka, postihnutá sankciou absolútnej neplatnosti.
Súhrnom všetkých uvedených skutočnosti je opodstatnený záver o existencii zákonných podmienok pre
zrušenie rozhodcovského rozsudku a z tohto dôvodu okresný súd správne vyhovel návrhu navrhovateľa.

Keďže okresný súd vyhradil rozhodovanie o trovách prvostupňového konania na samostatné
rozhodnutie (do 30 dní po právoplatnosti rozsudku v merite veci) rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho
konania.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie prípustné n i e j e