Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. máj 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 4Co/270/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712201046
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 05. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7712201046.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a sudcov JUDr.

Ľuboša Kunaya a JUDr. Anny Slovinskej v právnej veci žalobkyne O. N., F.. H.P., D.. XX.XX.XXXX,
bývajúcej v G., Č. XX, zastúpenej JUDr. Jozefom Chudom, advokátom so sídlom v Michalovciach, Kpt.
Nálepku č.8, proti žalovaným: 1. O. B., D.. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v Z., G. Č.. XX, zastúpenému
JUDr. Ľubomírom Krompákom, advokátom so sídlom v Sobranciach, Michalovská 2, 2. O. H., F.. C.,
XX.XX.XXXX, bývajúcej v A. Č.. XX, 3. V. W., F.. G.Š., D.. XX.XX.XXXX, bývajúcej v A. Č.. XX, 4. Š.
G., D.. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v A. Č.. XX, 5. M. C., D.. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v Č. F., H., Č.
G. Č.. XX, 6. V. G., F.. C., D.. XX.XX.XXXX, bývajúceho v N., G. X. N. Č..XXX, 7. O. C., F.. C.G., D..

XX.XX.XXXX, bývajúcej v N. Z. XX, 8. O. C., D.. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v A. Č.. XX, 9. O. W., D..
XX.XX.XXXX, bývajúcemu v G., M. Č.. X, G., 10. V. G., D.. XX.XX.XXXX, bývajúcej v A. Č.. XXX, o
určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu prechodu cez nehnuteľnosti, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 9.10.2013 č.k. 16C/7/2012 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh žalobkyne, ktorým sa domáhala určenia,

že nadobudla vydržaním právo zodpovedajúce vecnému bremenu, a to právo prechodu peši, nákladným
motorovým vozidlom, traktorom s vlečkou, cez nehnuteľnosť- parcelu č. 248 záhrada, o výmere 3765
m2, zapísanú v pozemno-knižnej vložke č.298, katastrálne územie A. a cez parcelu KN č. 193 v
katastrálne územie A., zapísanú na LV č. XX, na susediaci pozemok patriaci žalobkyni, a to parcelu
č. 188 a č.190 v katastrálne územie A., P.. Z., parcely zapísané na LV č.XXX. O trovách účastníkov
rozhodol tak, že im náhradu trov konania nepriznáva. Žalovaní v 1.,7. a 9.rade nesúhlasili so žalobou
a žiadali ju zamietnuť a žalovaný v 2. až 6. a v 10.rade sa k žalobe nevyjadrili.

Súd po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci podľa § 80 písm. c/ O.s.p., § 151n ods.
1, § 151o ods. 1, § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že žalobe žalobkyne nemožno
vyhovieť. Vzal za preukázané, že žalobkyňa je v podiele 1/1 vlastníčkou parcely č. 188 o výmere 682
m2 - zastavané plochy a nádvoria a parcely č. 190 o výmere 2 m2, zastavané plochy a nádvoria.
Uvedené pozemky susedia s parcelou č. 248 zapísanou v pznkn. vložke č. 298 a s parcelou KN č.
193 vedenej na LV č. XX, všetko kat. úz. A., ktorých spoluvlastníkmi sú žalovaní. Ako vyplynulo z

listu vlastníctva č. XX kat. úz. A., žalovaný v 1.rade je výlučným vlastníkom parcely č. 193 o výmere
520 m2- zastavané plochy a nádvoria (a parcely č. 192 o výmere 127 m2 - záhrada) a žalovaný v
2. až 10. rade sú podľa výpisu z pozemkovej knihy č. 298, kat. úz. A. spoluvlastníkmi parcely mpč.
248. Zistil, že právni predchodcovia žalobkyne prechádzali približne od 50-tych rokov 20. storočia zosvojho pozemku (vyššie spomenutej parcely č. 188 a č. 190) cez pozemky žalovaných, teda cez parcelu
č. 192 a 193, cez ktorú sa potrebovali dostať na poľnú cestu vedúcu k poliam, ktoré obrábali a tiež
do lesa, odkiaľ si vozili drevo. Žalobkyňa v konaní tvrdila, že takto jej právni predchodcovia vydržali

právo zodpovedajúce vecnému bremenu prechodu cez spomínané parcely žalovaných na poľnú cestu
a že aj ona až do roku 2006 takto cez uvedené parcely prechádzala, pričom však nevedela na základe
čoho takto jej predkovia cez predmetné pozemky prechádzali, či to bolo na základe dohody, ktorou
by boli predkovia žalovaných povinní strpieť takýto prechod. Ďalej bolo preukázané, že od roku 2006
už žalobkyňa nemala možnosť takéhoto prechodu, lebo žalovaný v 1.rade oplotil svoj dvor - parcelu

č. 193 a č. 192, čím znemožnil žalobkyni prechádzať cez tieto pozemky, ale aj cez mpč. č. 248 v
spoluvlastníctve žalovaných v 2.-10.rade. Žalovaný v 1.rade namietal, že oplotil iba svoj dvor, aby
chránil svoj majetok a tvrdil, že neexistovala žiadna dohoda medzi právnymi predchodcami žalobkyne a
jeho právnymi predchodcami, ale ani medzi ním a žalobkyňou, na základe ktorej by bol on alebo jeho
právni predchodcovia povinní strpieť právo prechodu žalobkyne alebo jej právnych predchodcov cez
predmetné pozemky. O takejto dohode nemali vedomosť ani v konaní vypočutí žalovaní, avšak z ich

výpovedí, ako aj z výpovedí svedkov bolo zistené, že v období, kedy predkovia žalobkyne prechádzali
cez pozemky ich predchodcov, bolo v obci bežne zaužívané, že ktokoľvek a kedykoľvek prechádzal cez
dvor svojho suseda - vlastníka horného pozemku, keďže ide o pozemky, ktoré sa nachádzajú nad sebou,
a že takto si susedia pomáhali a skracovali si cestu tak, že dolní susedia sa dostali skratkou na pole,
alebo opačne, horní susedia sa dostali skratkou na hlavnú cestu. V tej dobe sa v obci takéto pozemky,

ani neoplocovali a až neskôr si každý začal oplocovať svoj pozemok. Nikto však ani zo svedkov
nevedel o tom, že by existovala nejaká dohoda medzi predkami žalobkyne a predkami žalovaných, z
ktorej by vyplývala konkrétne povinnosť pre žalovaných alebo ich predchodcov strpieť prechádzanie
cez predmetné pozemky, a teda tomu zodpovedajúce konkrétne oprávnenie takéhoto prechodu pre
žalobkyňu a jej právnych predchodcov. Z výpovede samotnej žalobkyne, ako aj z výpovede žalovaného

v 1.rade a svedka H. mal súd preukázané, že boli to rodičia žalobkyne, ktorí ako prví oplotili svoj dvor,
susediaci s dvorom žalovaného v 1. rade a s pozemkami žalovaných v 2. až 10., lebo si tak chceli
chrániť svoj majetok. V oplotení nechali vráta s možnosťou prechodu. Až následne žalovaný v 1. rade
urobil nový plot, ale už bez možnosti prechodu cez pozemok.

Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej poukázal na ust. § 151o, ods. 1, veta 2
Občianskehozákonníka,vzmyslektorého jenevyhnutnoupodmienkouspôsobunadobudnutiavecného
bremena predovšetkým existencia právneho dôvodu, z ktorého by mohli predchodcovia žalobkyne, ako
aj samotná žalobkyňa so zreteľom na všetky okolnosti objektívne vyvodzovať a byť v dobrej viere, že im
patrí právo predmetného prechodu cez pozemky žalovaných a ich právnych predchodcov, spôsobilé

byť obsahom vecného bremena, a že na druhej strane žalovaní, resp. ich predchodcovia sú povinní
strpieť výkon tohto práva. Existenciu takéhoto právneho dôvodu v konaní žalobkyňa nepreukázala, a
aj napriek skutočnosti, že po zákonom stanovenú dobu 10-tich rokov, potrebnú na vydržanie takéhoto
vecného práva, žalobkyňa a jej právni predchodcovia nepreukázali dobromyseľnosť v tom, že prechod
im na základe nejakej konkrétnej dohody patrí. V zmysle ustálenej judikatúry na preukázanie dobrej viery

nestačí žalobkyni len skutočnosť, že po istý čas jej nikto nebránil (jej právnym predchodcom) prechádzať
cez cudzí pozemok (parcely žalovaných) a teda, že sa im toto prechádzanie tolerovalo. Je potrebné,
aby súčasne preukázala aj existenciu právnej povinnosti vlastníka pozemku, resp. jeho právneho
predchodcu (žalovaných), vyplývajúci z konkrétnej dohody, a to povinnosť trpieť výkon ňou tvrdeného
práva. Len samotná zvyklosť v obci tolerovať, že si susedia navzájom takto pomáhali a umožňovali, aby

si navzájom chodili cez pozemky, nepreukazuje existenciu právneho dôvodu, na základe ktorého by bolo
možné odvodiť právo žalobkyne zodpovedajúce vecnému bremenu, čo je zároveň hlavná podmienka
pre vydržanie takéhoto vecného práva a preto súd žalobu zamietol.

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 150 OSP, dôvody hodné osobitného zreteľa videl v osobných,

majetkových a zárobkových pomer žalobkyne, ako aj v okolnostiach, ktoré ju viedli k uplatneniu práva
na súde. Konštatoval, že žalobkyňa je dôchodkyňa, iný príjem nemá, preto zaplatenie náhrady trov
konania pre žalovaných by na jej strane zhoršilo podstatným spôsobom jej finančnú a aj sociálnu
situáciu, preto úspešným žalovaným súd nepriznal náhradu trov konania od žalobkyne.

Proti rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalobkyňa z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2
písm.d/af/O.s.p.anavrhla,abyodvolacísúdzmenilnapadnutýrozsudokavcelomrozsahužalobnému
návrhu žalobkyne vyhovel a priznal jej náhradu trov konania pred súdom prvého stupňa, ale aj pred
odvolacím súdom.Podľa žalobkyne súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania nesprávne vec právne
posúdil a tiež nesprávne zistil skutkový stav. Žalobkyňa tvrdila, že preukázala, že boli splnené všetky

zákonné podmienky pre vydržanie práva prechodu tak, ako sa ho v tomto konaní domáha. Poukázala
predovšetkým na jej výpovede v konaní, ako aj výpoveď jej matky V. H., z ktorých vyplynulo, že tak
oni, ako aj ich právni predchodcovia z ich dvora chodili do lesa na pole cez pozemky vo vlastníctve
žalovaných, pričom takýto stav pretrvával dlhodobo a nebol nikým rušený. Poukázala aj na súdom
vykonanú ohliadku predmetných nehnuteľností v prítomnosti účastníkov konania a svedkov, pri ktorej

bolo možné súdom zistiť, že právo prechodu bolo zo strany žalobkyne a jej právnych predchodcov
vykonávané a výkon tohto práva potvrdili aj svedkovia. Právo prechodu zodpovedajúce vecnému
bremenužalobkyňaajejprávnipredchodcovianerušeneanepretržitevykonávalidlhodoboaždozásahu
žalovaného v 1.rade v roku 2006, keď im realizáciu tohto práva prechodu znemožnil prehradením
dvora. Samotná skutočnosť, že svedkovia nevedeli alebo si nespomínajú na to, že by existovala nejaká
dohoda medzi predkami žalobkyne a predkami žalovaných, z ktorej by vyplývala konkrétna povinnosť

pre žalovaných a ich predchodcov strpieť právo prechodu cez predmetné pozemky ešte neznamená, že
takáto dohoda neexistovala, pretože žiaden z vypočutých svedkov existenciu takejto dohody nevylúčil.
V tejto súvislosti poukázala žalobkyňa na ust. § 130 ods. 1 OZ v zmysle ktorého pri pochybnostiach
sa predpokladať, že držba je oprávnená. Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností sú teda
splnené zákonné podmienky v zmysle ust. § 151o ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka v spojení

s ust. § 134 Občianskeho zákonníka, na základe ktorých je možné urobiť záver, že žalobkyni patrí právo
zodpovedajúce vecnému bremenu, a to právo prechodu.

Zo strany žalovaných vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.

Odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas a oprávnenou osobou bez nariadenia
pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p. a v rozsahu vyplývajúcom z ust. 212 ods. 1,3 O.s.p. a z
hľadiska odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku boli zverejnené v súlade s ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p..

Žalobkyňa v odvolaní použila odvolacie dôvody uvedené v ust. § 205 ods. 2 písm. d/ a písm. f/ O.s.p..

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu súdu
prvého stupňa pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, t.j. že súd vzal do úvahy skutočnosti,
ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli účastníkmi prednesené, príp. neprihliadol na skutočnosti, ktoré

boli preukázané, resp. vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj
výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov so zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť
získaných poznatkov.

Nesprávne posúdenie veci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. môže spočívať v tom, že súd

prvého stupňa posúdil vec podľa nesprávneho právneho predpisu, alebo že správne použitý právny
podpis nesprávne vyložil, príp. ho na zistený skutkový stav veci nesprávne aplikoval. Nesprávnemu
právnemu posúdeniu môže dôjsť aj pri použití zodpovedajúceho právneho predpisu za predpokladu,
že také ustanovenie je súdom prvého stupňa nesprávne interpretované a interpretácia inak adekvátneho
právneho predpisu by zapríčinila nedostatočné zistenie skutkového stavu.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia v intenciách podaného odvolania odvolací súd konštatuje, že
postupu prvostupňového súdu v konaní, ani jeho rozhodnutiu nemožno vytknúť pochybenia zakladajúce
záver o naplnení niektorého z uplatňovaných dôvodov odvolania. Nemožno mu vytknúť nedostatočné
zistenie skutkového stavu ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo

z prednesov účastníkov nevyplynuli alebo za konania nevyšli najavo alebo že by opomenul niektoré
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané. V jeho hodnotení dôkazov nie je
logický rozpor a výsledok hodnotenia zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z
ust. § 133 až 135 O.s.p. Zo zisteného skutkového stavu súd vyvodil aj správny právny záver a odvolacím
súdom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie veci. Dôvody

napadnutého rozsudku uvádzané súdom prvého stupňa sú správne, presvedčivé, vyčerpávajúce a
zodpovedajúce zákonu, s týmito dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na ne odkazuje
v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p..Na doplnenie dôvodov uvádzaných v rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza:

Za držbu práva právna teória považuje aj jeho výkon (vo vzťahu k inej veci) po dobu vyžadovanú

zákonom, ktorá spolu s naplnením subjektívnej stránky jej držiteľa a naplnenia objektívnych
predpokladov má právne dôsledky, spočívajúce vo vydržaní práva a za splnenia ďalších podmienok
uvedených v zákone má za následok vydržanie vecného práva, ktoré zaťažuje konkrétnu nehnuteľnosť,
ku ktorej bolo právo vykonávané. Takýmto predpokladom je:
1/ držiteľ je oprávnený, teda že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu k cudzej veci pre

seba a je presvedčený, že mu právo patrí,
2/nerušenývýkonrozhodnutia,ktorýtrvápodobunajmenej10rokovsprípadnýmzapočítanímvydržacej
doby jeho právnych predchodcov,
3/ nejde o nehnuteľnosť, ktorá nemôže byť predmetom vlastníctva, alebo môže byť len vo vlastníctve
zákonom určených subjektov.
Právnym dôsledkom vzniku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu je teda výkon práva. Pod

výkonom práva je treba rozumieť takú činnosť, ktorá predstavuje obsah samotného vecného bremena.
Samotný výkon činnosti, ktoré inak tvoria obsah výkonu vecného bremena, však nie je dostačujúci
pre vznik vecného bremena vyplýva to z ust. § 151o ods. 1 Obč. zák., ktorý odkazuje na ust. §
134 Obč. zák. v tom zmysle, že musia byť naplnené predpoklady pre vydržanie tohto práva obdobne
ako tomu je pri nadobudnutí vlastníctva vydržaním. Pod obdobnou platnosťou je potrebné rozumieť

požiadavky objektívneho i subjektívneho charakteru. Čo sa týka subjektívnych požiadaviek ide o
subjektívny vzťah vlastníka panujúcej nehnuteľnosti k činnostiam, ktoré majú byť predmetom vecného
bremena. Za rozhodujúce je potrebné považovať subjektívne presvedčenie osoby uskutočňujúcej
činnostizodpovedajúcevecnémubremenuvpomerektýmčinnostiam,atožedanáosobajesozreteľom
na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu uvedené právo patrí (§ 130 ods. 1 Obč. zák.). Subjektívne

presvedčenie teda musí vychádzať z okolností, za ktorých mohlo vecné právo vzniknúť, teda z existencie
právneho dôvodu, z ktorého možno vyvodzovať vznik práva. Skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom,
ktorý napĺňa možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu ešte neznamená, že je držiteľom
vecných práv (22Cdo/1597/2011 NS ČR). Oprávnená držba práva zodpovedajúca vecnému bremenu sa
nemôže opierať o samotnú skutočnosť, že obsah určitého práva dlhodobo fakticky vykonával. Samotná

okolnosť, že žalovaní alebo ich právni predchodcovia nebránili právnym predchodcom žalobkyne, príp.
jej v prechode, ale ani iným osobám cez pozemok, nemôže byť dôvodom, ktorý by zakladal dobrú
vieru žalobkyne, že jej svedčí právo zodpovedajúce vecnému bremenu (32Cdo/4428/2009 NS ČR).
K naplneniu dobrej viery tiež nestačí, keď tvrdené právo k nehnuteľnosti bolo dlhodobo vykonávané
bez toho, aby vlastník nehnuteľnosti tomuto výkonu bránil, príp., že sa vykonávalo od nepamäti

(22Cdo/3209/2009 NS ČR). K naplneniu dobrej viery tiež nestačí, keď tvrdené právo k nehnuteľnosti
bolo dlhodobo vykonávané bez toho, aby vlastník nehnuteľnosti v jeho výkone bránil, príp., že sa
vykonávalo od nepamäti, napr. aj inými obyvateľmi obce a podobne. Nadobúdateľove presvedčenie, že
mu právo zodpovedajúce vecnému bremenu patrí, že nekonal bezprávne, musí byť podložené dôvodom
oprávňujúcim k takémuto presvedčeniu, teda okolnosťami svedčiacimi o poctivosti jeho nadobudnutia

(3Cz/42/1987 NS ČR). Vlastníkovi pozemku, ktorý niekto užíva na prechod alebo prejazd musí byť dané
najavo, že sa tak robí z titulu vecného bremena a vlastník tento stav musí trpieť, inak nemôže ísť o držbu
práva zodpovedajúcu vecnému bremenu, ale len o správanie, ktoré by síce mohlo byť obsahom držby
práva, avšak je realizované z iného právneho dôvodu alebo aj bez právneho dôvodu. Takéto správanie
teda nemôže viesť k vydržaniu práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (22Cdo/1568/2012 NS ČR).

Aj odvolací súd zastáva názor, že v konaní žalobkyňa nepreukázala takú relevantnú konkrétnu dohodu
medzi jej právnymi predchodcami, resp. ňou a právnymi predchodcami žalovaných, príp. žalovanými,
ktorá by ju odôvodňovala na dobrú vieru, že jej právo vecného bremena, ktoré žiada na základe
vydržania v tomto konaní určiť patrí.

Vecne správny je aj výrok rozsudku o trovách konania s tým, že v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. žalovaní
by mali právo na náhradu trov konania ako úspešní účastníci, avšak vzhľadom na použitie ust. § 150
z dôvodov hodných osobitného zreteľa, vzhľadom na charakter sporu, ako aj na sociálnu a príjmovú
situáciu žalobkyne, účastníkom sa náhrada trov konania nepriznala.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa §
219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.O trovách odvolacieho konania rozhodol súd podľa § 224 os. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. s
tým, že žalobkyňa v odvolacom konaní nebola úspešná, preto nemá právo na náhradu trov konania a
úspešní žalovaní si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnili, lebo im ani trovy odvolacieho konania

nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch
v znení účinnom od 1.5.2011).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.