Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 26. apríl 2016

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 24C/122/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7107215458
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Čisovská

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2016:7107215458.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou Mgr.Zuzanou Čisovskou vo veci navrhovateľky: D. H., T..X.X.XXXX, H.

D. Y., O.. Č.. Z. Č..XX, zastúpenej: V..C. H., H. D. Y., I. Č..XX proti odporcom: 1/ Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova č.5, 2/
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Pribinova 2, v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu štátu takto

r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a.

Odporcom náhradu trov konania proti navrhovateľke nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom, doručeným súdu dňa 3.7.2007 domáhala, aby súd zaviazal odporcu zaplatiť

jej sumu 200.000,- Sk spolu s príslušenstvom, ako aj trovy konania.

Svoj návrh navrhovateľka odôvodnila poukazom na zmluvný vzťah, ktorý vznikol medzi ňou a S. Y.,
Nick finance Košice uzavretím zmluvy o tichom spoločenstve. Do tichého spoločenstva v dobrej
viere investovala finančné prostriedky vo výške 200.000,-Sk. Koncom roka 1998, po nástupe nových
politických strán do vedenia štátu sa zmenilo podnikateľské prostredie a poprední predstavitelia štátnej
moci v opozícii kladne hodnotili činnosť nebankových subjektov, avšak chránili iba banky a nebankové

subjekty nechali „padnúť“, čim došlo k porušeniu článku II Ústavy Slovenskej republiky a § 1 ods.1
Trestného poriadku. Navrhovateľka tvrdila, že S. Y. bolo udelené živnostenské oprávnenie v rozpore
so živnostenským zákonom, bez náležitého uváženia, pričom jej činnosť malo kontrolovať Ministerstvo
financiíSlovenskejrepublikycestoudaňovýchúradovafinančnejpolície.Malazato,ževládaSlovenskej
republiky, resp. jej výkonné orgány včas nezabránili nezákonnej činnosti S. Y. a jej zamestnancov, čím
značne poškodili na ústavných právach okradnutých občanov (Základné práva a slobody článok 12,
19/1, 20/1 a 46 ods.3 Ústavy Slovenskej republiky). Navrhovateľka mala za to, že vláda Slovenskej

republiky včas nekonala tak, ako jej to ukladá Ústava Slovenskej republiky, ako aj Trestný poriadok
(náležité zistenie trestných činov a potrestanie páchateľov trestnej činnosti). Ďalej tvrdila, že S. Y. na
základe nekalej a protizákonnej klamlivej reklamnej kampane niekoľko rokov lákala od občanov peniaze,
čím vedome porušovala aj zákon o reklame, ako aj ďalšie zákony, avšak štátne orgány a orgány činné v
trestnom konaní nekonali dôsledne podľa príslušných zákonov. Štátne orgány vedeli o neoprávnenom
podnikaní nebankových subjektov, o poškodzovaní klientov a ich uvádzaní do omylu, mali dostatok
informácií o porušovaní zákonov zo strany nebankových subjektov a dostatok nástrojov na zamedzenie

tohto porušovania, ale nekonali, prípadne konali povrchne a zdĺhavo, čím umožnili nebankovým
subjektom páchať trestnú činnosť, začo by mali niesť svoj podiel zodpovednosti. Navrhovateľka tvrdila,
že štát nesie zodpovednosť za vznik škody podľa ust. § 18 zákona č.58/1969 Zb..Súd vo veci samej rozhodol rozsudkom č.k.24 C 122/2007-75 zo dňa 23.9.2010 tak, že návrh zamietol.
Súd pri rozhodovaní vychádzal zo záveru, že odporca neporušil právnu povinnosť pri plnení svojich
úloh ustanovených zákonom a teda, zo strany štátu nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, v

dôsledku ktorého by navrhovateľke vznikla škoda. Pre vylúčenie zodpovednosti štátu za vznik škody
pritom postačí, ak nie je splnená aspoň jedna zo základných podmienok vzniku zodpovednosti štátu za
škodu ( v danom prípade protiprávny úkon).

Rozsudok bol zrušený rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č.k.4 Co/95/2011-112 zo dňa 30.4.2014

a vec bola vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie

Z odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach vyplýva, že pasívne legitimovaným je štát vždy,
ak ide o žalobu na náhradu škody podľa zák. č. 58/1969 Zb. ,ako aj podľa zákona č. 514/2003 Z.z..
Otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah a povahu sporu má v mene štátu konať, však nie je
otázkou pasívnej legitimácie, má len procesný význam. V prípade, ak je súd toho názoru, že za štát má

konať iný orgán, ako bol označený účastníkom konania v žalobe, je povinný sa postarať o odstránenie
procesnej vady žaloby. Ďalej mal za to, že izolované posudzovanie organizačnej zložky štátu, tak ako
je označená žalobkyňou, síce naznačuje, že ňou označená organizačná zložka nespĺňa podmienky
byť tým, kto je oprávnený konať za štát, avšak so zreteľom na ďalšie súvislosti a tvrdenia v žalobe
nemožno dospieť k takej identifikácii, ktorá by uvedený záver umožňovala súdu prijať jednoznačne v

situácii, ak štát žalobkyňa následne v žalobe zároveň zástupne identifikovala aj pomocou ďalších jeho
organizačných zložiek, keď namietala správnosť postupu vlády SR a jej výkonných orgánov, Okresného
úraduKošiceII,orgánovčinnýchvtrestnomkonaní,akoajnesprávnyúradnýpostupMinisterstvafinancií
SR. Úlohou súdu prvého stupňa po vrátení veci bolo vyzvať žalobkyňu na odstránenie vád žaloby s tým,
že ak žalobkyňa neoznačí správne štátny orgán konajúci v mene štátu, je súd povinný konať s orgánom,

ktorý je oprávnený v týchto vzťahoch menom štátu vystupovať.

Súd dňa 9.4.2015 vyzval žalobkyňu na odstránenie vád žaloby v súlade s právnym názorom odvolacieho
súdu.

Navrhovateľka podaním zo dňa 11.5.2015 uviedla, že jednoznačne ako odporcu označuje Slovenskú
republiku, za ktorú koná Ministerstvo financií SR. Doplnila, že tento štátny orgán má konať v mene štátu
z dôvodu, že škoda jej vznikla v dôsledku toho, že príslušný štátny orgán nekonal v súlade s platnými
ustanoveniami zákona o činnosti právnických osôb ako aj iných osôb, ktoré majú právo na území
SR obchodovať a spravovať financie občanov SR, prinajmenšom nedošlo k tomu, že podľa platným

zákonných ustanovení poskytovať pôžičky a viesť bankovníctvo je možné iba na základe udelených
licencií, ktoré sú kontrolované a odsúhlasované v prípade bánk a poisťovní jednak Ministerstvom financií
SR, ako aj Národnou bankou SR. Zároveň uviedla, že nebankové inštitúcie, ktoré pôsobili na území SR,
svoju činnosť vykonávali len na základe živnostenských oprávnení vydávaných živnostenskými úradmi,
bez toho, aby sa jednalo o živnosť, ktorá si vyžaduje licenciu. Pri takomto nedostatku legislatívy mal

potom živnostenský úrad, ktorý priamo podlieha Ministerstvu vnútra SR, zabezpečiť legislatívnu úpravu
tak, aby takéto inštitúcie nemohli konať v podstate anonymne a bez zistenia, či na takúto činnosť majú
dostatočné odborné vzdelanie a či so získaným majetkom nakladajú zákonným spôsobom. Vzhľadom
na uvedené ponechala na zváženie súdu, či bude konať aj s Ministerstvom vnútra SR ako orgánom
konajúcim v mene štátu.

Súd vyzval navrhovateľku, aby konkretizovala, v čom vidí nesprávny úradný postup resp. výkon verejnej
moci štátu vo vzťahu k jej osobe, resp. aby uviedla konkrétne ustanovenia tých právnych predpisov,
ktoré upravujú úradný postup orgánov štátu a ktoré mali byť vo vzťahu k nej porušené. Navrhovateľka
uviedla, že niekedy v rokoch 2004 - 2005 došlo k novelizácii zákona o bankovníctve a nebankových

subjektov, čím došlo zo strany štátu ako keby k uznaniu viny v tom zmysle, že došlo k pochybeniu zo
strany štátnej moci vo vzťahu k predchádzajúcemu obdobiu. Mala za to, že živnostenské oprávnenie
pre S. Y. bolo vydané v rozpore so zákonom, bez náležitého uváženia jej kvalifikácie, bez zisťovania jej
financiíamajetkovejpodstaty,napriektomu,žeišloosubjektvykonávajúcičinnosťekvivalentnúbankám.
Poukázala na analýzu vydanú bývalým ministrom financií SR k 27.5.2002, v ktorej sa konštatuje, že

právna úprava umožňovala podnikať nebankovým subjektom v činnosti ekvivalentnej bankám a tak
príčinou celého stavu, ktorý nastal, bolo nedostatočné vymedzenie tejto činnosti v zákone o bankách.
Na základe tejto analýzy došlo k novelizácii zákona o bankovníctve a o nebankových subjektoch. Aj na
základe vedených súdnych sporov a tlaku verejnosti Ministerstvo financií SR vypracovalo návrh novelyObchodnéhozákonníkaakoajzákonaozhromažďovaníprostriedkovodverejnosti,ktorýmisareagovalo
nastav,ktorývznikolčinnosťounebankovýchsubjektovvpredchádzajúcomobdobí.Navrhovateľkamala
za to, že štát si bol teda vedomý svojho pochybenia a snažil sa týmito legislatívnymi úpravami tento

stav napraviť.

Odporca v zastúpení Ministerstvom financií SR vo vyjadrení k návrhu uviedol, že S. Y., s ktorou
navrhovateľka uzatvorila zmluvu, nevykonávala činnosť, ktorú je podľa zákona oprávnená vykonávať
investičná spoločnosť alebo investičný fond, resp. správcovská spoločnosť. Navrhovateľka sa preto

nemôže odvolávať na nesprávny úradný postup štátnych orgánov, keď sama dobrovoľne uzatvorila
zmluvu s nebankovým subjektom. Poukázal na skutočnosť, že štát zodpovedá za škodu len v rámci
plnenia úloh štátnych orgánov, pričom zmluva o tichom spoločenstve je dobrovoľným záväzkovým
vzťahomaškoda,ktoráztohtovzťahuvznikla,sanemôžeprenášaťnaštátzdôvodu,žeúčastnícizmluvy
si neoverili subjekt, s ktorým sa rozhodli podieľať na podnikaní. Pojmovým znakom zmluvy o tichom
spoločenstve je podiel tichého spoločníka na podnikaní podnikateľa; súčasne vklad tichého spoločníka

môže byť znížený o podiel na strate, čím tichý spoločník môže prísť aj o celý svoj vklad. Zmluva o tichom
spoločenstve bola uzatvorená na základe slobodnej zrozumiteľnej a vážnej vôle zmluvných strán, preto
navrhol žalobu zamietnuť.

Odporca, zastúpený Ministerstvom vnútra SR vo vyjadrení k návrhu uviedol, že S. Y. - Nick Finance, s

miestom podnikania Rožňavské Bystré 114, bola ako podnikateľskému subjektu vydaná koncesná listina
Obvodným úradom Košice II dňa 13.3.1996 pre predmet podnikania Záložňa a to oprávneným orgánom
štátnej správy na konanie a rozhodovanie v danej veci, ktorý postupoval v súlade so živnostenským
zákonom. Živnostenské konanie bolo prerušené na dobu 30 dní z dôvodu nesplnenia všetkých
obsahových náležitosti žiadosti o vydanie koncesnej listiny, pretože žiadateľka neuviedla v žiadosti

doklady o preukázaní odbornej spôsobilosti (doklad o ukončení vzdelania a doklad o praxi v odbore).
Živnostenský úrad využil kompetenčnú právomoc overiť si správnosť údajov uvedených vo vydanom
doklade, potvrdzujúcom dobu nadobudnutej praxe, predložené potvrdenie o praxi vydané subjektom
FAJN s.r.o. živnostenský úrad neuznal ako relevantný doklad pre účel preukázania podmienky 5-ročnej
praxe v obchodnej činnosti. Následne žiadateľka využila inštitút zodpovedného zástupcu podľa ust. § 11

ods. 1 živnostenského zákona a ustanovila do tejto funkcie V.. N. M.É.. Z uvedeného postupu vyplýva, že
živnostenský úrad pri vydaní koncesnej listiny postupoval v súlade s platnou úpravou v danom časovom
období. V kontexte s uvedeným je preto tvrdenie navrhovateľky o neposudzovaní otázky jej kvalifikácie
nepravdivý. Skutočnosti týkajúce sa stavu finančného a majetkového portfólia nebol živnostenský úrad
povinný skúmať a posudzovať. Takúto podmienku pre živnosť záložne neupravoval osobitný predpis ani

živnostenský zákon. Mal za to, že navrhovateľka pri svojej argumentácii nezohľadnila rozsah obsahu
činnosti záložne, keď v žalobe uvádza, že S. Y. mala s vkladmi podnikať. V tejto súvislosti poznamenal,
že v právnom rámci živnostenského zákona bolo možné vykonávať živnosť záložne ako regulovanú
koncesovanú živnosť do účinnosti zákona č. 279/2001 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal živnostenský
zákon. Od 1.9.2001 došlo k zmene koncesovanej živnosti na voľnú živnosť. Banková činnosť bola a

je negatívne vymedzená v § 3 ods. 1 písm. a) živnostenského zákona, podľa ktorého živnosťou nie
je činnosť bánk a iných oprávnených osôb vykonávajúcich bankovú činnosť, s odkazom na osobitné
predpisy. Podľa úpravy § 2 zák. č. 21/1992 Zb. o bankách, ako aj podľa nového zákona č. 483/2001
Z.z. o bankách je prijímanie vkladov a poskytovanie úrokov z vkladov bankovou činnosťou, ktorú v
záujme ochrany vkladateľov mohli vykonávať len banky, lebo len tie podliehajú bankovému dohľadu

Národnej banky Slovenska. Právny poriadok SR umožňoval nebankovým subjektom prijímať vklady
podľa úpravy Obchodného zákonníka, ktorý upravuje vklad spoločníkov do ich obchodných spoločností
ako aj prijímanie vkladov podnikateľmi od tichých spoločníkov a takáto činnosť nemala charakter
bankovej činnosti.

Navrhovateľka k tejto obrane uviedla, že pokiaľ mala S. Y. vydané oprávnenie len na vykonávanie
činnosti záložne, nemohla potom vykonávať operácie súvisiace s prijímaním a zhodnocovaním financií,
vkladov či už fyzických alebo právnických osôb, pretože to je banková činnosť. Ďalej mala za to, že aj
daňový úrad mohol pri kontrole jej činnosti odhaliť, že nejde o výkon záložne, ale o výkon činnosti, ktorej
predmet nebol povolený vydaným koncesným oprávnením.

K uvedenej argumentácii navrhovateľky odporca v zastúpení Ministerstvom financií SR uviedol, že táto
argumentácia je taká, ako keby sme uvádzali, že „pokiaľ by bola prítomná polícia v banke, nedošlo by k
lúpeži“. Navrhovateľka dobrovoľne pristúpila na uzatvorenie zmluvy o tichom spoločenstve, rozhodla sapodieľaťnapodnikaní,pritomsianinepreverila,čimáoprávnenienapodnikateľskúčinnosť.Prízvukoval,
že v totožných súdnych konaniach súdy už právoplatne rozhodli v prospech štátu a nezistili zo strany
štátnych orgánov nesprávny úradný postup.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky, odporkyne v 2.rade, oboznámením listinných
dôkazov tvoriacich obsah spisu, ako aj oboznámením obsahu pripojeného trestného spisu Krajského
súdu v Košiciach sp.zn. 1T 22/2001 a na základe týchto dôkazných prostriedkov zistil skutkový stav veci:

Z písomnej zmluvy o tichom spoločenstve (č.l.10 spisu) súd zistil, že navrhovateľka ako tichý spoločník
a firma Nick - finance, so sídlom v Košiciach, Moyzesova 46, IČO:30 681 448, zastúpená S. Y.
ako podnikateľ dňa 4.1.1999 uzatvorili v zmysle ustanovení §§ 673 až 681 Obchodného zákonníka
zmluvu o tichom spoločenstve. Z článku I zmluvy vyplýva, že navrhovateľka ako tichá spoločníčka sa
zaviazala podieľať na podnikateľskej činnosti firmy poskytnutím vkladu vo výške 200.000,- Sk, splatného
v hotovosti do pokladne firmy v deň podpisu zmluvy. Z článku II zmluvy vyplýva, že táto bola uzatvorená

na dobu neurčitú. Z článku III zmluvy vyplýva, že S. Y. sa zaviazala vyplácať navrhovateľke výnos vo
výške 36% p.a. mesačne (so zdanením 25%), ako aj podiel zo zisku vo výške 54.000,- Sk ročne, bez
zreteľa na zisk dosiahnutý v obchodnom roku (garantovaný podiel zisku). Z článku IV zmluvy vyplýva, že
zmluva o tichom spoločenstve zaniká smrťou jedného zo spoločníkov, vyhlásením konkurzu na majetok
odporkyne v 2.rade alebo zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok podnikateľa alebo

zamietnutím návrhu na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok majetku, písomnou výpoveďou tichého
spoločníka a písomnou výpoveďou podnikateľa.

Z príjmového pokladničného dokladu (č.l.11 spisu) súd zistil, že navrhovateľka dňa 4.1.1999 vyplatila
S. Y. vklad vo výške 200.000,- Sk.

Z pripojeného trestného spisu Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 1T 22/2001 súd zistil, že Okresný
prokurátor Košice I podal na S. Y.Í. dňa 28.3.2001 obžalobu pod sp.zn. Pv 220/1999 pre trestný
čin podvodu podľa § 250 ods.1 a 4 Trestného zákona. Zo strany 118 obžaloby vyplynulo, že všetci
poškodení, vrátane navrhovateľky sa pripojili k trestnému stíhaniu so žiadosťou o náhradu škody, ktorá

pozostáva z individuálne vloženej čiastky ako vkladu a ušlého výnosu z uvedenej sumy.

Z pripojeného trestného spisu ďalej súd zistil, že Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 1T
22/2001-13479 zo dňa 17.6.2002 účasť poškodených v konaní pred súdom nepripustil. Z obsahu
odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že poškodení boli odkázaní so svojim nárokom na

občianskoprávne konanie.

Z pripojeného trestného spisu ďalej súd zistil, že Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. 1T
22/2001-14119 zo dňa 14.11.2005 uznal odporkyňu v 2.rade vinnou, že ako fyzická osoba podnikajúca
pod obchodným menom S. Y. - NICK FINANCE, so sídlom podnikania v Košiciach na ulici Ružínskej

č.15, v období od januára 1996 do mája 1999 v pobočkách záložne NICK FINANCE v Košiciach na ulici
Moyzesovej č.46, v Banskej Bystrici na ulici Hornej č.27 a v Bratislave na ulici Cukrovej č.14 a Hronskej
č.11 prijímala vklady od tichých spoločníkov a to na základe zmlúv o tichom spoločenstve uzavretých s
2100 poškodenými, ktorí sú vymenovaní vo výroku tohto rozsudku a ktorí jej tieto odovzdávali za účelom
ich zhodnotenia, pričom s týmito finančnými prostriedkami nepodnikala, ale použila ich na vyplácanie

výnosov vyplývajúcich z predchádzajúcich zmlúv a pre svoju osobnú potrebu, čím takto spôsobila
uvedeným osobám škodu v celkovej sume 398.098.450,- Sk, a teda, na škodu cudzieho majetku seba
obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a spôsobila tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu,
čím spáchala pokračujúci trestný čin podvodu podľa § 250 ods.1 a 4 Trestného zákona, za čo jej bol
uložený trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov.

Aj z odôvodnenia citovaného trestného rozsudku, zo strany 106 vyplýva, že v trestnom konaní boli
zabezpečenévýpovedevšetkýchpoškodenýchuvedenýchvovýrokovejčastirozsudku,pričomjednotliví
poškodení uviedli, akým spôsobom sa dozvedeli o možnosti stať sa tichým spoločníkom, pričom väčšina
z nich reagovala na reklamnú kampaň v masovokomunikačných prostriedkoch. Všetci poškodení sa

pripojili k trestnému stíhaniu so žiadosťou o náhradu škody, ktorá pozostáva z individuálne vloženej
čiastky ako vkladu a o ušlý výnos uvedenej sumy.Medzi poškodenými uvedenými vo výroku tohto rozsudku je uvedená aj navrhovateľka, pod poradovým
číslom 148.

Citovaný trestný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 12.12.2007.

Zmluvu o tichom spoločenstve nevypovedala ani navrhovateľka, ani S. Y..

Z výpisu zo Živnostenského registra SR súd zistil, že v čase uzavretia zmluvy S. Y. vykonávala

podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia a to vo viacerých predmetoch podnikania,
napr. sprostredkovanie obchodu, marketing, management, reklamná činnosť, vedenie účtovnej
evidencie, záložňa.

Zo zapožičaného spisu Okresného úradu Rožňava, odbor živnostenského podnikania súd zistil, že S.
Y. dňa 24.1.1996 požiadala o koncesiu v predmete podnikania - záložňa. K žiadosti pripojila výpis z

registra trestov (bez záznamu), vysvedčenie o absolvovaní stredoškolského štúdia s maturitnou skúškou
a potvrdenie vystavené spoločnosťou Fajn s.r.o. o dĺžke praxe. Živnostenský úrad ju dňa 8.2.1996 vyzval
na doplnenie potvrdenia o dĺžke praxe 5 rokov v obchodnej oblasti a zároveň rozhodnutím č.k.259/1996
zo dňa 9.2.1996 konanie prerušil. Žiadateľka následne ustanovila zodpovedného zástupcu v osobe V..N.
M. a predložila jeho diplom, preukazujúci vysokoškolské vzdelanie, ako aj rozhodnutie Obvodného súdu

Košice I a Obvodného úradu v Spišskej Novej Vsi, živnostenského oddelenia, preukazujúce dĺžku praxe
zodpovedného zástupcu v obchodnej činnosti.

Podľa prechodného ustanovenia § 27 ods.2 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli

vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi.

Zákon č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nadobudol
účinnosť dňa 1.7.2004. K navrhovateľkou tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu štátu malo dôjsť

v čase pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, pretože k založeniu zmluvného vzťahu na základe
zmluvy o tichom spoločenstve došlo v roku 1999 a od tohto vzťahu navrhovateľka odvíjala svoj nárok na
náhradu škody. Preto súd predmetnú vec posudzoval podľa predchádzajúcej právnej úpravy a teda, v
zmysle zákona č.58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

Podľa ustanovenia § 18 ods.1 zákona č.58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci
plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods.1 nesprávnym
úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Štátnou mocou je potrebné rozumieť takú moc, ktorá priamo alebo sprostredkovane rozhoduje
autoritatívne o právach a povinnostiach subjektov, ktoré nie sú v rovnoprávnom postavení s orgánom
štátnej moci a na ktorých vôli obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí. Za výkon štátnej moci je obvyklé
považované vnucovanie vôle, vyjadrujúce sa štátny, resp. verejný záujem jednotlivcom, sociálnym

skupinám i celej spoločnosti. Štátna moc je v Slovenskej republike vykonávaná prostredníctvom orgánov
moci zákonodarnej, výkonnej a súdnej, slúži všetkým občanom a možno ju uplatňovať len v prípadoch,
v medziach a spôsobmi, ktoré stanoví zákon.

Zo zákona č.58/1969 Zb. vyplývajú dve formy zodpovednosti štátu za škodu. Ide o škodu, ktorá bola

spôsobená:
a/ rozhodnutím, ktoré bolo vydané v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom
konaní,
b/ nesprávnym úradným postupom.

Ide o objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je
založená na súčasnom splnení troch podmienok:
1. nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup,
2. vznik škody alebo nemajetkovej ujmy,3. príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody.

Uvedená konštrukcia zodpovednosti štátu za vznik škody zodpovedá aj konštrukcii všeobecnej
zodpovednostizaškoduvzmysleust.§420Občianskehozákonníka,kdezákonprevznikzodpovednosti
za škodu taktiež vyžaduje splnenie troch základných podmienok a to: 1. porušenie právnej povinnosti -
protiprávny úkon, 2. vznik škody a 3. príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom
škody.

Podmienky zodpovednosti za škodu musia byť náležite preukázané. V tomto smere nesie povinnosť
tvrdenia a dôkazné bremeno poškodený. Štát zodpovedá predovšetkým za škodu, ktorú spôsobili štátne
orgány, t.j. orgány, ktoré štát zriaďuje práve na plnenie funkcií štátu a vybavuje ich za tým účelom
právomocou a pôsobnosťou rozhodovať o subjektívnych právach a povinnostiach jemu bezprostredne
nepodriadených právnych subjektov.

V danom prípade navrhovateľka tvrdila, že k škode došlo na základe druhej formy objektívnej
zodpovednosti štátu - jeho nesprávnym úradným postupom.

Nesprávnym úradným postupom podľa vyššie citovaného ustanovenia § 18 zákona č.58/1969 Zb.

môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto
výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre
konanie štátneho orgánu alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto
činnosti. Z tohto hľadiska sa za nesprávny úradný postup považuje aj nevydanie alebo oneskorené
vydanie rozhodnutia, pokiaľ malo byť v súlade s uvedenými pravidlami správne vydané, resp. vydané v

stanovenejlehote,prípadneajinánečinnosťštátnehoorgánualeboinévadyvspôsobevedeniakonania.
To všetko samozrejme za predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti
s uvedením postupom. Podľa konkrétnych okolností môže nesprávny úradný postup predstavovať
akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak dôjde pri ňom alebo v jeho
dôsledku k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre jeho postup alebo k porušeniu

poriadku určeného povahou alebo funkciou postupu.

Vykonaným dokazovaním bolo nesporne preukázané a ani navrhovateľka nespochybňovala, že zmluvu
uzavrela dobrovoľne, z vlastného rozhodnutia a k investovaniu sa rozhodla na základe svojho
presvedčenia podporovaného reklamou

Nesprávny úradný postup štátu na úseku správy vykonávanej Ministerstvom financií Slovenskej
republiky

Navrhovateľka tvrdila, že činnosť S. Y. - Nick finance malo ministerstvo kontrolovať cestou daňových

úradov a finančnej polície, ako aj, že prostredníctvom odboru kontroly malo vykonávať kontrolu nad
finančným trhom.

Z ustanovenia § 7 ods.1 zákona č.575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a o organizácii ústrednej
štátnej správy vyplýva, že Ministerstvo financií Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej

správy pre oblasť financií, daní a poplatkov, colníctva, finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho
auditu. Zároveň je aj ústredným orgánom štátnej správy pre informatizáciu spoločnosti, koordináciu
štátnej pomoci a pre oblasť cien a cenovej kontroly s výnimkou cien a cenovej kontroly tovaru
ustanovených osobitnými zákonmi.

V zmysle § 7 ods.2 citovaného zákona Ministerstvo financií Slovenskej republiky zabezpečuje tvorbu a
uskutočňovanie politiky v oblastiach podľa odseku 1, výkon štátnej správy vo veciach správy štátnych
finančných aktív a pasív Slovenskej republiky, hypotekárneho bankovníctva, stavebného sporenia,
devízového hospodárstva a devízovej kontroly, jednotného účtovníctva a účtovného výkazníctva,
hazardných hier ako aj výkon štátneho dozoru nad vykonávaním sociálneho poistenia, dodržiavaním

podmienok poskytovania štátnej prémie v stavebnom sporení, poskytovania štátneho príspevku
k hypotekárnym úverom, nad činnosťou exportnej, importnej banky Slovenskej republiky a nad
hospodárením Sociálnej poisťovne.Z ustanovenia § 1 zákona č.502/2001 Z.z. o finančnej kontrole a vnútornom audite a o zmene a doplnení
niektorých zákonov vyplýva, že tento zákon upravuje základné pravidlá, ciele a spôsob vykonávania
finančnej kontroly, vnútorného auditu a vládneho auditu, vykonávaných podľa tohto zákona, ktoré sú

súčasťou systému verejnej, vnútornej finančnej kontroly zabezpečujúceho dodržiavanie osobitných
predpisov alebo medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná a na základe ktorých
sa Slovenskej republike poskytujú prostriedky zo zahraničia, a dodržiavanie hospodárnosti, efektívnosti,
účinnosti a účelnosti pri hospodárení s verejnými prostriedkami a pri iných činnostiach orgánu verejnej
správy.

Podľa ustanovenia § 2 ods.1 citovaného zákona, finančnou kontrolou sa rozumie súhrn činností, ktorými
sa v súlade s týmto zákonom a osobitnými predpismi overuje:
a/ splnenie podmienok na poskytnutie verejných prostriedkov,
b/ dodržiavanie osobitných predpisov a medzinárodných zmlúv, ktorým je Slovenská republika viazaná
a na základe ktorej sa Slovenskej republike poskytujú prostriedky zo zahraničia pre hospodárenie s

verejnými prostriedkami,
c/ dodržiavanie hospodárnosti, efektívnosti, účinnosti a účelnosti pri hospodárení s verejnými
prostriedkami,
d/ na účely finančného riadenia, dostupnosť, správnosť a úplnosť informácií o vykonávaných finančných
operáciách a o hospodárení s verejnými prostriedkami,

e/ splnenie opatrení prijatých na nápravu nedostatkov zistených finančnou kontrolou a na odstránení
príčin ich vzniku.

V zmysle ustanovenia § 2 ods.2 písm.b/ citovaného zákona, verejnými prostriedkami sa rozumejú na
účely tohto zákona prostriedky podľa osobitného predpisu a iné prostriedky zo zahraničia poskytnuté na

základe medzinárodných zmlúv, ktorým je Slovenská republika viazaná.

Citované zákonné ustanovenia pritom odkazujú vo vzťahu k definícii verejných prostriedkov na zákon
č.523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy.

Podľa ustanovenia § 1 zákona č.96/2002 Z.z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, tento zákon upravuje zriadenie, pôsobnosť, organizáciu, činnosť a hospodárenie
Úradu pre finančný trh, ako aj jeho postup pri vykonávaní dohľadu nad finančným trhom v oblasti
kapitálového trhu a poisťovníctva, podľa tohto zákona a podľa osobitných zákonov a spoluprácu a
súčinnosť úradu s inými orgánmi a právnickými osobami a fyzickými osobami Slovenskej republiky a v

zahraničí pri vykonávaní tohto dohľadu.

Podľa ustanovenia § 3 ods.1 citovaného zákona, Úrad pre finančný trh vykonáva dohľad nad
činnosťou obchodníka s cennými papiermi, pobočky zahraničného obchodníka s cennými papiermi,
sprostredkovateľa investičných služieb, burzy cenných papierov, centrálneho depozitára cenných

papierov, správcovskej spoločnosti, podielového fondu, poisťovne, pobočky zahraničnej poisťovne,
poisťovateľov makléra a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom alebo osobitným zákonom aj nad inými
osobami a subjektmi a nad skupinami osôb a subjektov, ktorým osobitné zákony v oblasti kapitálového
trhu alebo poisťovníctva ukladajú povinnosti (ďalej len dohliadaný subjekt).

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že zákon odkazuje na tieto osobitné zákony:
- zákon č.530/1990 Zb. o dlhopisoch,
- zákon č.385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní,
- zákon č.330/2000 Z.z. o burze cenných papierov,
- zákon č.566/2001 Z.z. o cenných papieroch a investičných službách,

- zákon č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve
- zákon č.381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že odporca v 1.rade ani v rámci svojej dozornej činnosti

a úloh, ktoré sú vo vzťahu k Ministerstvu financií Slovenskej republiky uložené zákonom pre danú
oblasť štátnej správy, neporušil žiadnu svoju povinnosť vyplývajúcu z vyššie citovaných zákonov,
pretože právny vzťah medzi navrhovateľkou a odporkyňou v 2.rade je súkromným záväzkovo-právnym
vzťahom, ktorý vznikol na základe dvojstranného právneho úkonu - zmluvy o tichom spoločenstve,ktorá je výsledkom zhodného prejavu vôle oboch zmluvných strán. Tento vzťah nespĺňa ani jednu
z charakteristík vzťahov, nad ktorými Ministerstvo financií SR v zmysle vyššie citovaných právnych
predpisov vykonáva dohľad alebo kontrolu - nejde o oblasť financií, daní a poplatkov, colníctva, finančnej

kontroly, vnútorného auditu, vládneho auditu, nejde o finančnú kontrolu pri hospodárení s verejnými
prostriedkami štátneho rozpočtu, ani o činnosť obchodníka s cennými papiermi, sprostredkovateľa
investičných služieb, burzy cenných papierov, poisťovne, podielového fondu atď.

Podľa ust. § 2 ods.1 zákona č.248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch,

v znení účinnom do 31.12.1999, investičná spoločnosť a investičný fond sú právnické osoby, ktoré
podnikajú v zhromažďovaní peňažných prostriedkov na základe verejného návrhu na uzavretie zmluvy
a v prípadoch ustanovených týmto zákonom aj bez verejného návrhu na uzavretie zmluvy s cieľom ich
investovania do majetku na základe obmedzenia a rozloženia rizika (ďalej len "kolektívne investovanie")
spôsobmi ustanovenými týmto zákonom.

Podľa ust. § 2 ods.3 citovaného zákona, investičná spoločnosť a investičný fond môžu mať iba právnu
formu akciovej spoločnosti a nemôžu byť založené na základe výzvy na upisovanie akcií.

Podľa ust. § 3 ods.1 citovaného zákona, činnosť uvedenú v § 2 ods. 1 nesmú vykonávať iné osoby než
investičné spoločnosti a investičné fondy.

Podľa ust. § 5 ods.1 citovaného zákona, investičná spoločnosť zhromažďuje peňažné prostriedky
predajom podielových listov a vytvára z nich podielové fondy. Podielový fond nie je právnickou osobou.

Podľa ust. § 7 ods.1 citovaného zákona, investičný fond zhromažďuje peňažné prostriedky fyzických

osôb a právnických osôb upisovaním alebo vydávaním akcií. Základné imanie investičného fondu musí
byť najmenej 1 000 000 Sk.

Podľa ust. § 37 ods.4 citovaného zákona, ak ministerstvo zistí, že neoprávnená osoba vykonáva činnosť,
ktorú je podľa tohto zákona oprávnená vykonávať investičná spoločnosť alebo investičný fond, zakáže

jej vykonávanie tejto činnosti a uloží jej pokutu až do výšky
25 000 000 Sk.

Podľa ust. § 2 ods.1 zákona č.385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní, kolektívnym investovaním
sa podľa tohto zákona rozumie zhromažďovanie peňažných prostriedkov od verejnosti na základe

verejnej výzvy podľa tohto zákona s cieľom investovať takto zhromaždené peňažné prostriedky do
majetku vymedzeného týmto zákonom. Kolektívnym investovaním je aj správa majetku nadobudnutého
investovaním takto zhromaždených peňažných prostriedkov a výkon nútenej správy tohto majetku.

Podľa ust. § 62 ods.4 citovaného zákona, ak sa pri výkone štátneho dozoru zistí, že neoprávnená osoba

vykonáva činnosť, ktorú je podľa tohto zákona oprávnená vykonávať len správcovská spoločnosť alebo
depozitár, ministerstvo jej zakáže vykonávať túto činnosť a uloží jej pokutu až do výšky 25 000 000 Sk.

V konaní tiež nebolo preukázané, že by podnikateľka, s ktorou navrhovateľka uzavrela zmluvu, bola
subjektom, ktorý na základe zákona č. 248/1992 Zb. o investičných spoločnostiach a investičných

fondoch a neskôr na základe zákona č. 385/1999 Z.z. o kolektívnom investovaní, bola správcovskou
spoločnosťou, že by kolektívne investovala, teda zhromažďovala peňažné prostriedky od verejnosti
na základe verejnej výzvy podľa citovaného zákona s cieľom investovať takto zhromaždené peňažné
prostriedky do majetku vymedzeného daným zákonom, že by vytvárala a spravovala podielové fondy a
vykonávala nútenú správu podielových fondov. Nebolo preukázané ani to, že by navrhovateľka podľa

citovaného zákona bola investorom a teda, že by štát (bez ohľadu na orgán, ktorý by ho zastupoval), mal
vo vzťahu k navrhovateľke a S. Y. - Nick finance práva a povinnosti vyplývajúce mu z vyššie citovaných
zákonov (zákon č. 385/1999 Z.z. nadobudol účinnosť dňa 1.1.2000; ním bol zrušený zákon č. 248/1992
Zb. o investičných spoločnostiach a investičných fondoch.) Kolektívnym investovaním pritom nie je
činnosť podľa zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách. Medzi navrhovateľkou a S. Y. - Nick finance bol teda

vzťah založený len podľa Obchodného zákonníka, ktorý zakotvuje širokú zmluvnú voľnosť účastníkov
takýchto vzťahov. Len z neho treba odvíjať sankcie, práva a povinnosti podnikateľa v prípade porušenia
ustanovení týchto zákonov. Ako to napokon uviedla sama navrhovateľka, napriek vyššie uvedenémuštát (bez zreteľa na subjekt, ktorý ho zastupoval), pripravil a prijal legislatívne zmeny na väčšiu ochranu
fyzických osôb.

Ministerstvo financií SR mohlo pri výkone štátneho dozoru v rámci svojej kompetencie zakázať
neoprávnenej osobe vykonávať činnosť, ktorú podľa citovaného zákona mohli vykonávať iba investičné
spoločnosti alebo neinvestičné fondy, t. j. muselo by ísť nepochybne o zhromažďovanie peňažných
prostriedkov predajom podielových listov alebo upisovaním a vydávaním akcií. O takýto spôsob
činnosti však zo strany podnikateľky S. Y. nešlo. Obdobne, v zmysle citovaného zákona č. 385/1999

Z.z. a kolektívnom investovaní malo ministerstvo kompetenciu vykonávať dohľad a v rámci neho
ukladať sankcie správcovským a investičným spoločnostiam, fondom, depozitárom, núteným správcom
a likvidátorom v prípade kolektívneho investovania podľa tohto zákona. V danej veci sa však o
kolektívneinvestovanienejednalo,pretožeS.Y.nevykonávalačinnosť,ktorújepodľauvedenéhozákona
oprávnená vykonávať investičná alebo správcovská spoločnosť, resp. investičný fond. Inú činnosť preto
ministerstvo nemalo v právomoci zakázať a navrhovateľkou namietaná nečinnosť odporcu v spojení s

jeho právomocou vymedzenou zákonom, nemohla založiť z jeho strany nesprávny úradný postup.

Ústava garantuje fyzickým a právnickým osobám široké možnosti pôsobnosti, keď im umožňuje
konať všetko, čo nie je zákonom zakázané a nemožno ich nútiť, aby konali niečo, čo im zákon
neukladá. Vo svetle týchto ustanovení bolo potom obchodným spoločnostiam a fyzickým osobám v

postavení podnikateľov umožnené vstupovať do právnych vzťahov s občanmi uzatváraním zmlúv o
pôžičke, či tichom spoločenstve, resp. prijímaním členských vkladov. V súlade s princípom zmluvnej
autonómie rovnakého postavenia účastníkov právnych vzťahov, tak navrhovateľka dobrovoľne vstúpila
do záväzkového vzťahu a na základe svojho individuálneho rozhodnutia prevzala na seba práva a
povinnosti vyplývajúce z uzavretej zmluvy, v snahe čo najlepšie realizovať svoje záujmy a potreby v

podmienkach trhového hospodárstva, voľnej súťaže a konkurencie, kým pre štát platí, že sa má zásadne
zdržať zásahov do súkromno-právnej oblasti.

Podľa názoru súdu, pokiaľ by štát zakázal činnosť spočívajúcu v uzatváraní
zmlúv o pôžičke a o tichom spoločenstve s občanmi, ako aj vkladanie členských vkladov, zasiahol by

tým do občiansko-obchodno-právnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva,
ako aj vlastníckeho práva občanov mimo rámca ochrany garantovanej čl. 20 ods. 1 Ústavy SR, pretože
by tým obmedzil, resp. zmaril ich možnosť nadobudnúť majetkové hodnoty, realizovať svoje práva a
uplatňovať nároky vyplývajúce z predmetných úkonov (na vrátenie vkladu, úrokov a podielu na zisku).

Podľa ust. § 2 ods.1 zákona č.21/1992 Zb. o bankách, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, bez
povolenia pôsobiť ako banka nesmie nikto prijímať vklady, ak osobitný zákon neustanovuje inak (odkaz

na Obchodný zákonník).

Podľa ust. § 3 zákona č.483/2001 Z.z. o bankách, v znení účinnom k 1.1.2002, bez povolenia pôsobiť
ako banka nesmie nikto prijímať vklady, ak osobitný zákon neustanovuje inak (odkaz na Obchodný
zákonník).

Aj z vyššie citovaných ustanovení zákona o bankách je zrejmé, že v danom čase nebankové subjekty pri
výkonepodnikateľskejčinnostiprijímalivkladynazákladeustanoveníObchodnéhozákonníkaavzmysle
platných právnych noriem Občianskeho a Obchodného zákonníka vstupovali do zmluvných vzťahov s
fyzickými osobami uzatváraním zmlúv o pôžičke a o tichom spoločenstve, a tiež prijímaním členských

vkladov, ktoré sú uvedenými ustanoveniami vylúčené z prípadov prijímania vkladov a pôsobenia ako
banka. Z tohto dôvodu nemohla byť daná ani kompetencia NBS zasiahnuť voči nebankovým subjektom,
keď uzatváranie zmlúv bolo mimo rámca jej dozoru.

Ani argumentácia navrhovateľky o klamlivej reklame nie je dôvodná.

Podľa ust. § 3 ods.1 zákona č.220/1996 Z.z. o reklame, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy,
šíriť reklamu môže len právnická osoba alebo fyzická osoba, ktorá má oprávnenie na vykonávanietejto činnosti podľa všeobecných predpisov o podnikaní (odkaz na Obchodný zákonník) alebo podľa
osobitných predpisov.

Podľa ust. § 3 ods.4 citovaného zákona, reklama nesmie byť klamlivá (odkaz na § 45 Obchodného
zákonníka) alebo skrytá.

Podľa ust. § 45 ods.1 Obchodného zákonníka, klamlivou reklamou je šírenie údajov o vlastnom alebo
cudzom podniku, jeho výrobkoch alebo výkonoch, ktoré je spôsobilé vyvolať klamlivú predstavu a zaistiť

tým vlastnému alebo cudziemu podniku v hospodárskej súťaži prospech na úkor iných súťažiteľov alebo
spotrebiteľov.

Navrhovateľka neuviedla žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že reklama
podnikateľky S. Y. v médiách naplnila skutkovú podstatu klamlivej reklamy podľa § 45 Obchodného
zákonníka. Predmetom nekalej reklamy podľa citovaného ustanovenia mohli byť len údaje o podniku

a jeho výrobkoch - tovare, službách. K znakom klamlivej reklamy teda nepatria sľubované výnosy z
vkladov, keďže charakter zmluvy o tichom spoločenstve takéto zisky nevylučuje, pričom je všeobecne
známe, že spočiatku nebankové subjekty dohodnuté zisky riadne vyplácali, čo potvrdili aj samotní
navrhovatelia v početných obdobných sporoch proti štátu. V tomto smere teda navrhovateľka nemohla
byť uvedená do omylu, nebola zneužitá jej dôvera, či nedostatok skúseností alebo vedomostí.

Navrhovateľka musela vedieť, že S. Y. - fyzická osoba, vykonávajúca podnikateľskú činnosť, nie je
bankou. Banky v tom čase ponúkali nízke úroky a navrhovateľka, v snahe dosiahnuť vyššie výnosy
z vložených peňazí si musela byť vedomá, že je s tým spojené adekvátne riziko. Uzatvorená zmluva
o tichom spoločenstve riadne definovala práva a povinnosti s vkladom spojené a na ich pochopenie
nebolo potrebné, aby disponovala osobitnými odbornými vedomosťami či skúsenosťami.

Nesprávny úradný postup štátu na úseku správy vykonávanej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky

Podľa ust. § 2 ods.4 zákona č.141/1961 Zb. Trestného poriadku, v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy, ak tento zákon neustanovuje niečo iné, postupujú orgány činné v trestnom konaní z úradnej
povinnosti; musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske práva
zaručené ústavou. Na obsah petícií zasahujúcich do plnenia týchto povinností orgány činné v trestnom
konaní neprihliadajú.

Podľa ust. § 158 ods.1 Trestného zákona, prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán sú povinní prijímať
oznámenia o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin, a čo najrýchlejšie ich
vybavovať; pritom sú povinní poučiť oznamovateľa o zodpovednosti za vedome nepravdivé údaje, a
ak o to oznamovateľ požiada, do jedného mesiaca od jeho oznámenia upovedomiť ho o urobených

opatreniach.

Podľa ust. § 2 ods.1 zákona č.171/1993 Z.z. o Policajnom zbore, v znení účinnom do 30.4.2000,
Policajný zbor plní tieto úlohy:
c) odhaľuje trestné činy a zisťuje ich páchateľov,

e) vykonáva vyšetrovanie o trestných činoch a preverovanie oznámení o skutočnostiach nasvedčujúcich
tomu, že bol spáchaný trestný čin, a o ostatných podnetoch na trestné stíhanie.

Vo vzťahu k nečinnosti, vytýkanej odporcovi v 2.rade na ním vykonávanom úseku štátnej správy súd
uvádza, že navrhovateľka nekonkretizovala, ktoré z viacerých orgánov činných v trestnom konaní, kedy

a v akej veci a v zmysle ktorých konkrétnych ustanovení postupu ich konania mali začať konať a to tak,
aby opomenutie ich činnosti predpísaným spôsobom bolo možné kvalifikovať ako nečinnosť zakladajúcu
ich nesprávny úradný postup. Navrhovateľka v tomto smere neuviedla žiadne rozhodujúce skutočnosti,
ktoré by nasvedčovali nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní spočívajúcej v opomenutí robiť
všetky potrebné opatrenia na odhalenie trestných činov a zistenie ich páchateľov, ktoré je formulované

ako všeobecná povinnosť, porušenie ktorej možno však vyvodiť jedine až na základe zistenia porušenia
povinnosti urobiť konkrétne opatrenia a teda postupovať určitým predpísaným spôsobom za splnenia
podmienok uložených dikciou hypotézy konkrétnej právnej normy.Naopak, z trestného spisu je zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní venovali pozornosť zisťovaniu
skutočností, ktoré by mohli nasvedčovať podozreniu z páchania trestnej činnosti a teda, nezostali
nečinné tak, že by to bolo možné kvalifikovať ako nesprávny úradný postup v priamej príčinnej súvislosti

s ktorým uzatvorila navrhovateľka predmetnú zmluvu o tichom spoločenstve. Obsahom trestného spisu
bolo preukázané, že na základe výsledkov vyšetrovania orgánov činných v trestnom konaní prokurátor
podal na S. Y.M. obžalobu na súde zo spáchania trestného činu už 28.3.2001, teda len dva roky po
uzavretí zmluvy o tichom spoločenstve. Akú masu vyšetrovacích úkonov smerujúcich k objasneniu
trestnej činnosti a zaisteniu dôkazov bolo potrebné v danej trestnej veci vykonať, je zrejmé z obsahu

trestného vrátane vyšetrovacieho spisu. Do trestného konania sa s pohľadávkou na náhradu škody
prihlásilo vyše 2000 poškodených. V čase vyhlásenia odsudzujúceho trestného rozsudku mal spis
14.119 listov.

Za absentujúcu je potrebné označiť aj príčinnú súvislosť medzi nečinnosťou orgánov činných v trestnom
konaní a vznikom škody. Škoda vznikla navrhovateľke nie v dôsledku postupu či nečinnosti orgánov

činných v trestnom konaní, ale výlučne v dôsledku toho, že uzatvorila zmluvu o tichom spoločenstve a
na základe vlastnej voľby sa rozhodla podieľať na podnikaní so subjektom, ktorý z prijatými vkladmi zle
hospodáril resp. ich použil na niečo iné, ako na výkon podnikateľskej činnosti.

Ministerstvo vnútra SR samo, či prostredníctvom do jeho pôsobnosti patriacich orgánov v rámci svojej

kompetencie nemohlo zakázať či obmedziť podnikateľskú činnosť nebankových subjektov, či uzavretie
zmlúv o tichom spoločenstve alebo o pôžičke alebo vkladanie členských vkladov, resp. ovplyvniť začatie
trestného stíhania vo veci nebankových subjektov. Nemohla preto táto nečinnosť z jeho strany založiť
nesprávnyúradnýpostupvspojenísuplatňovanímjehoprávomoci,vymedzenejzákonom.Kompetencie
odporcu v 2.rade v tomto ohľade nemožno zakladať ani rozšírením výkladu príslušných zákonných

ustanovení aj na prípady v ňom výslovne neuvedené a tým konštituovať doposiaľ neexistujúcu
povinnosť. Dokonca ani trestné stíhanie zodpovedných osôb, či už fyzických osôb - podnikateľov alebo
štatutárnychzástupcovprávnickýchosôb,nemohloovplyvniťvymožiteľnosťpohľadávokzozmlúv,mohlo
len založiť ich občiansko-právnu zodpovednosť za škodu spôsobenú trestnou činnosťou. Do úvahy
preto neprichádzala ani príčinná súvislosť medzi postupom trestného konania a vznikom škody v podobe

nevymožiteľnosti pohľadávky.

Navrhovateľka ďalej vo vzťahu ku kompetenciám na úseku pôsobnosti MV SR vytýkala, že živnostenské
oprávnenie pre S. Y.Ú. bolo vydané v rozpore so zákonom, bez náležitého uváženia jej kvalifikácie,
bez zisťovania jej financií a majetkovej podstaty, napriek tomu, že išlo o subjekt vykonávajúci činnosť

ekvivalentnú bankám.

Podľa ust. § 16 zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov
štátnej správy, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky je
ústredným orgánom štátnej správy Slovenskej republiky pre

c) živnostenské podnikanie.

Podľaust.§3ods.2zákonač.455/1991Zb.oživnostenskompodnikaní,vzneníúčinnomvčaseuzavretia
zmluvy, živnosťou nie je:
a) činnosť bánk a iných oprávnených osôb vykonávajúcich bankovú činnosť, sporiteľní, poisťovní,

doplnkových dôchodkových poisťovní, búrz, organizátorov mimoburzových trhov, obchodníkov s
cennými papiermi a zariaďovanie a správa kolektívnych majetkových účastí.

Podľa ust.§ 5 ods.1 cit.zákona, živnosť môže prevádzkovať fyzická alebo právnická osoba, ak splní
podmienky ustanovené týmto zákonom (ďalej len "podnikateľ"); štátne povolenie na prevádzkovanie

živnosti (ďalej len "koncesia") sa vyžaduje len v prípadoch vymedzených týmto zákonom.

Podľa ust. § 6 ods.1 cit.zákona, všeobecnými podmienkami prevádzkovania živností fyzickými osobami
sú:
a) dosiahnutie veku 18 rokov,

b) spôsobilosť na právne úkony,
c) bezúhonnosť,
pokiaľ tento zákon neustanovuje inak.Podľa ust. § 7 ods. 1 citovaného zákona, osobitnými podmienkami prevádzkovania živnosti sú odborná
alebo iná spôsobilosť podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, ak ju tento zákon vyžaduje.

Podľa ust. § 8 ods.1 cit.zákona, živnosť nemôže prevádzkovať fyzická osoba ani právnická osoba, na
ktorej majetok bol vyhlásený alebo ukončený konkurz, po dobu troch rokov po ukončení konkurzu alebo
po opätovnom potvrdení núteného vyrovnania, nie však skôr ako po jednom roku od vyporiadania jej
záväzkov, ktoré sa viažu ku konkurzu podľa právoplatného rozvrhového uznesenia súdu. Ak podnikateľ
spôsobil konkurz alebo nútené vyrovnanie úmyselne, môže prevádzkovať živnosť najskôr po piatich

rokoch od úplného vyporiadania jeho záväzkov, ktoré sa viažu ku konkurzu podľa právoplatného
rozvrhového uznesenia súdu.

Podľa ust. § 8 ods.2 citovaného zákona, ustanovenie odseku 1 sa vzťahuje aj na fyzickú alebo právnickú
osobu, voči ktorej sa v uvedenej dobe navrhlo vyhlásenie konkurzu, návrh sa však zamietol pre
nedostatok majetku dostačujúceho aspoň na úhradu trov konania.

Podľa ust. § 8 ods.5 cit.zákona, živnosť nemôže prevádzkovať fyzická osoba, ktorej uložil súd alebo
správny orgán zákaz činnosti týkajúci sa prevádzkovania živnosti, dokiaľ zákaz trvá.

Podľa ust. § 11 ods.7 cit.zákona, ak je podnikateľom fyzická osoba, môže ustanoviť zodpovedného

zástupcu, ktorého prostredníctvom bude živnosť prevádzkovať. Ak podnikateľ nespĺňa osobitné
podmienky na prevádzkovanie živnosti ( § 7) alebo ak nemá bydlisko na území Slovenskej republiky, je
povinný ustanoviť zodpovedného zástupcu. Fyzická osoba musí tiež ustanoviť zodpovedného zástupcu
v prípadoch podľa odseku 8.

Podľa ust. § 11 ods.1a 2 cit.zákona, zodpovedný zástupca je fyzická osoba ustanovená podnikateľom,
ktorá zodpovedá za odborné prevádzkovanie živnosti. Musí spĺňať všeobecné i osobitné podmienky
prevádzkovania živnosti ( § 6 a 7).

Podľa ust. § 19 cit.zákona, ohlasovacie živnosti sú:

a) remeselné, ak je podmienkou prevádzkovania živnosti odborná spôsobilosť získaná vyučením v
odbore (uvedené v prílohe 1 zákona),
b) viazané, ak je podmienkou prevádzkovania živnosti odborná spôsobilosť získaná inak (uvedené v
prílohe č.2 zákona),
c) voľné, ak nie je ako podmienka prevádzkovania živnosti odborná spôsobilosť ustanovená (nie sú

uvedené v prílohách č. 1 až 3 zákona).

Podľa ust. § 21 a § 24 cit.zákona, na prevádzkovanie remeselných a viazaných živností sa vyžaduje
preukázanie odbornej spôsobilosti v rozsahu uvedenom v tomto zákone a jeho prílohe.

Podľa ust. § 25 cit.zákona, prevádzkovanie voľných živností musia byť splnené len všeobecné
podmienky. Preukazovanie odbornej ani inej spôsobilosti sa nevyžaduje.

Podľa ust. § 26 cit.zákona, koncesované živnosti sú živnosti uvedené v prílohe č. 3 zákona.

Podľa ust. § 27 cit.zákona, odborná spôsobilosť pre koncesované živnosti je upravená osobitnými
predpismi uvedenými v prílohe č. 3 zákona alebo ustanovená touto prílohou.

Podľa prílohy č.III (Koncesované živnosti) pre činnosť záložne sa vyžaduje buď a) vysokoškolské
vzdelanie a 1 rok praxe v obchodnej činnosti alebo b) stredoškolské vzdelanie s maturitnou skúškou a

5 rokov praxe v obchodnej činnosti.

Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že S. Y. vykonávala podnikateľskú činnosť na
základe živnostenského oprávnenia vo viacerých predmetoch činnosti, ktoré predstavovali remeselnú,
voľnú alebo viazanú živnosť; záložňa predstavovala koncesovanú živnosť. Súd nezistil, že by príslušné

živnostenské úrady pochybili pri vydávaní živnostenského oprávnenia. S. Y. spĺňala všetky podmienky
vyžadované zákonom a to všeobecné, aj osobitné. Navrhovateľka sa vo svojej argumentácii zamerala
na výkon činnosti záložne. Súd sa stotožnil s obranou odporcu, že živnostenský úrad pri vydávaní
koncesnej listiny na výkon tejto živnosti postupoval v súlade so zákonom. S. Y. splnila všeobecnépodmienky - dosiahla 18 rokov, mala spôsobilosť na právne úkony a v tom čase bola bezúhonná. Čo
sa týka osobitných podmienok, živnostenský zákon v prílohe č.III pre činnosť záložne vyžadoval buď
vysokoškolské vzdelanie a 1 rok praxe v obchodnej činnosti alebo stredoškolské vzdelanie s maturitnou

skúškou a 5 rokov praxe v obchodnej činnosti. To, že úrad postupoval správne, je zrejmé aj z toho, že
neuznal žiadateľkou predložený doklad o dobe 5 ročnej praxe a konanie o vydanie koncesnej listiny
prerušil. Koncesná listina jej bola vydaná až po splnení tejto osobitnej podmienky odbornej spôsobilosti,
ktorú žiadateľka splnila ustanovením zodpovedného zástupcu v zmysle ust. § 11 ods.7 živnostenského
zákona V..N. M., ktorý stanovené podmienky odbornej spôsobilosti spĺňal.

Súd sa stotožňuje aj s názorom odporcu, že živnostenský úrad nebol povinný ani oprávnený skúmať
majetkové zázemie podnikateľky. Zo žiadneho z ustanovení živnostenského zákona táto povinnosť
nevyplýva. Jedinú výnimku predstavuje ust. § 8 cit.zákona; zákon neumožňuje prevádzkovanie
živnosti osobám, na majetok ktorých bol vyhlásený alebo ukončený konkurz alebo osobám, voči ktorým
sa v uvedenej dobe navrhlo vyhlásenie konkurzu, návrh sa však zamietol pre nedostatok majetku

dostačujúceho aspoň na úhradu trov konania. Podmienky pre aplikáciu tohto ustanovenia v prípade S..Y.
splnené neboli.

Zo skutkových okolností prípadu súd vyvodil, že to bola práve samotná navrhovateľka, ktorá zanedbala
prevenčnú povinnosť uloženú zákonom a preto musí znášať s tým spojené následky. Pred uzatvorením

zmluvy a vložením vkladu sa totiž mohla presvedčiť, napr. na základe výpisu zo živnostenského registra,
či subjekt, s ktorým vstúpila do záväzkového vzťahu, je investičnou spoločnosťou alebo fondom, čo
zjavne nebol, pretože nemal formu akciovej spoločnosti, dodatok k označeniu obchodného mena, ani
zákonom predpísané základné imanie. Na základe zmluvy o tichom spoločenstve aj bez právnych a
iných odborných znalostí mohla poznať, že sa nejedná o dovolenú činnosť kolektívneho investovania

predajom podielových listov či formou akcií. Mala postupovať s priemernou dávkou opatrnosti, ktorú je
možné od nej spravodlivo požadovať a zvážiť možnú mieru rizika. Rovnako muselo byť navrhovateľke
zjavné, že S. Y., fyzická osoba - podnikateľ, nemá v predmete podnikania prijímanie vkladov a
poskytovanie úverov podľa zákona o bankách, nemá formu akciovej spoločnosti predpísanú bankám a
pokiaľ sa rozhodla vložiť peňažné prostriedky do nebankového subjektu, pretože ponúkal zhodnotenie

vloženej sumy o výnos, ktorý mnohonásobne prevyšoval úroky poskytované bankami, znamená to, že
mala vedomosť o tom, aké úroky poskytujú banky oproti iným, nie bankovým subjektom. Musela si byť
boli vedomá, že nevkladá peniaze do banky.

Súd tiež konštatoval, že nie je daná ani zodpovednosť odporcov podľa § 415

Občianskehozákonníka,leboporušenieprevenčnejpovinnostiniejepredpokladomzodpovednostištátu
podľa § 18 zák. č. 58/1969 Zb., pretože tým je jedine nesprávny úradný postup a porušenie § 415
Občianskeho zákonníka zakladá jedine všeobecnú zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka,
ktorá je vylúčená vo vzťahu k štátu práve osobitnou úpravou (zákonom č. 58/1969 Zb.).

Navrhovateľka v konaní nijako nepreukázala, že by odporcovia porušili konkrétne špecifikovanú
povinnosť danú im zákonom, resp. Ústavou Slovenskej republiky, pričom legislatívnu činnosť bez
ďalšieho nemožno považovať za nesprávny úradný postup štátu; ministerstvo ako predkladateľ je len
jedným zo subjektov participujúcich na príprave zákona, ktorý v konečnom znení schvaľuje hlasovaním
Národná rada Slovenskej republiky.

V súvislosti s uzatváraním zmlúv štát nevykonával žiadnu činnosť spojenú s výkonom jeho právomoci a
teda, nemohol porušiť žiadne pravidlá ustanovené právnymi normami pre jeho konanie, resp. nemohol
porušiť poriadok vyplývajúci z funkcie alebo cieľov jeho činnosti.

Ústavný princíp legality právnej moci vyjadrenej v článku II ods. 2 Ústavy SR hovorí o viazanosti štátnych
orgánov Ústavou a zákonmi. Štátne orgány nie sú oprávnené konať, ak ich na to nesplnomocňuje zákon,
a ak konajú, sú povinné konať iba spôsobom, ktorý stanovil zákon. Táto zásada zabezpečuje v štáte pre
jeho obyvateľov právnu istotu, majú možnosť predvídať následky svojich právnych úkonov, možnosti a
spôsoby uplatnenia svojich práv voči štátu, ale predovšetkým konanie štátnych orgánov a ich zmysel.

Pokiaľ by štát prostredníctvom svojich orgánov zakázal spoločnosti činnosť, spočívajúcu v uzatváraní
zmlúv o pôžičke s občanmi, zmlúv o tichom spoločenstve, zasiahol by tým do občianskych a obchodných
právnych vzťahov a do zmluvnej autonómie subjektov súkromného práva, ako aj do vlastníckeho práva
občanov mimo rámca ochrany garantovanej Ústavou SR, pretože by tým obmedzil, prípadne zmaril ichmožnosť nadobudnúť v zmysle zmluvných dojednaní majetkové hodnoty vo forme pohľadávok a ich
príslušenstva, t.j. úrokov, prípadne zisku.

Je nesporné, že navrhovateľka svojím konaním si sama spôsobila ujmu tým, že svojím majetkom
nakladala nehospodárne a nezodpovedne. Je preto v rozpore s dobrými mravmi prenášať zodpovednosť
za vlastné nezodpovedné konanie na štát.

Súd zdôrazňuje, že existuje množstvo právoplatných rozsudkov súdov (v spojení s rozhodnutiami

odvolacích súdov i dovolacieho súdu - Najvyššieho súdu SR) v skutkovo i právne totožných veciach,
v ktorých sa navrhovatelia domáhali voči štátu náhrady škody v súvislosti so zmluvami o tichom
spoločenstve, o pôžičke a pod. uzavretými s inými nebankovými subjektmi, ako napr. so spoločnosťami
B.M.G.INVEST,s.r.o.,BDVDružstvo,AGW,s.r.o.aHORIZONTSLOVAKIA,ocp.a.s.,nazákladektorých
do uvedených spoločností investovali finančné prostriedky.

Súdy v týchto veciach okrem Ministerstva financií SR a Ministerstva vnútra SR konali aj s ďalšími,
navrhovateľmi označenými zástupcami štátu - Ministerstvom hospodárstva SR a Ministerstvom
spravodlivosti SR. Vo všetkých prípadoch boli žaloby zamietnuté v celom rozsahu a to z rovnakých
dôvodov, ako to učinil súd v tomto konaní.

Zhrnúc vyššie uvedené, súd uzavrel, že nie sú splnené podmienky pre záver o zodpovednosti štátu za
vznik škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom ktoréhokoľvek orgánu štátu, pretože v konaní
nebol preukázaný jeden zo základných predpokladov, t.j. že sa orgány štátu dopustili nesprávneho
úradného postupu, v príčinnej súvislosti s ktorým mala navrhovateľke vzniknúť škoda.

Súd v tomto smere poukazuje aj na svoje závery, uvedené v prvom rozsudku, v ktorom posudzoval
nárok navrhovateľky na náhradu škody pôvodne uplatnený nielen voči štátu ale aj priamo voči S. Y.. Súd
uzavrel, že za vznik škody je zodpovedná S. Y., ktorú by v prípade, že by nárok navrhovateľky nebol
premlčaný, zaviazal na náhradu škody. So záverom súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd,
ktorý rozsudkom č.k.4 Co/95/2011-112 zo dňa 30.4.2014 rozsudok potvrdil.

Podľa ust. § 142 ods.1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie svojho práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa vyššie citovaného zákonného ustanovenia. Odporcovia mali

v konaní úspech, preto by im patrilo právo na náhradu trov, potrebných na účelné bránenie svojho práva.
odporcovia si však náhradu trov neuplatnili, preto súd vyslovil, že im náhradu trov proti navrhovateľke
nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia, prostredníctvom

súdu, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, v troch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( § 205 ods.1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť
len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti aleboiné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci ( § 205 ods.2 O.s.p.).

Podľa ust. § 251 ods.1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o
výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.