Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 4. apríl 2016

Súd: Okresný súd Zvolen
Spisová značka: 8C/285/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715211103
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Silvia Minková

ECLI: ECLI:SK:OSZV:2016:6715211103.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Zvolen v konaní pred samosudkyňou JUDr. Silviou Minkovou v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporkyni Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13,
813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Súd odporkyni právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania zo dňa 21.09.2012, ktorý bol doručený tunajšiemu súdu

dňa 27.9.2012 domáhal voči odporkyni náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a to z dôvodu
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorým bol Okresný súd Zvolen. V návrhu uviedol,
že ako oprávnený subjekt (veriteľ zo zmluvy o úvere č. 6780214) navrhol písomným podaním spísaným
procedurálnym postupom podľa § 38 a nasl. zákona č. 233/1995 Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“)
súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu, a to z dôvodu nerešpektovania zmluvných dojednaní a
zákonných ustanovení zo strany dlžníka. Exekúciu navrhol vykonať pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla
neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 6780214 dlžníkom: O. L., nar. XX.XX.XXXX.

Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou exekučnej veci č. EX
11789/2010. Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní pohľadávky efektívne a účinne
predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému
súdu, ktorým bol Okresný súd Zvolen (ďalej len „Exekučný súd“) a požiadal ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú
súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, čím došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať
sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2011, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné
konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1990 Z.z. o
štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2010 do 31.5.2011, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistírozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor

žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
V exekučnom konaní vedenom podľa týchto procesných pravidiel sa robil rozdiel medzi exekučnými
titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti nebola založená vo vzťahu k notárskym

zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Na
tomto mieste je potrebné upozorniť na skutočnosť, že navrhovateľ disponuje exekučnými titulmi, ktorými
sú rozsudky Stáleho rozhodcovského súdu v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
v znení neskorších predpisov. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá
by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu,

rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 01.07.2011 (konanie začalo dňa
04.08.2010) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia. K rozhodnutiu o žiadosti o
udelenie poverenia tak došlo po uplynutí zákonnom stanovenej lehoty (omeškanie viac ako 331 dní).
Doplnil, že na označenie exekučnej veci používa všetky informácie, ktoré má k dispozícii a ktoré pozná.
Exekučný súd mu totiž neoznámil spisovú značku, pod ktorou došlo k registrácii exekučného konania

na všeobecnom súde. Nesprávny úradný postup exekučného súdu charakterizovaný nevydaním
rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a
vykonaním úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok bol príčinou konkrétneho následku,
ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody a nemajetkovej ujmy na jeho strane. Opísaný postup
exekučného súdu hodnotil ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne s § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku. V predmetnom prípade neexistovala okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu
postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia
na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Ďalej upozornil na to, že vyvinul enormné úsilie,
aby docielil vecný postup v exekučnom konaní a prinútil porušovateľa, teda exekučný súd k vydaniu
rozhodnutia. Dôvodil, že viackrát žiadal exekučný súd o informáciu o stave exekučného konania a spísal

sťažnosti na prieťahy v konaní. Podotkol, že nečinnosť exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná,
pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával exekučný súd vo veci také úkony, ktoré mali
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa počas exekučného konania on nachádzal, čo je
základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Preto si z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy,

pričom majetková škoda činí sumu 125,- € (na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných
výkonov zamestnanca pomocou informačného systému 70,- €, na udržiavanie a správu informačného
systému 40,- €, na administratíve spracovanie textových urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné
a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde 15,-

€). Súčasne si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 610,36 € (55,- € za každý
mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to na základe aplikácie doktríny ÚS SR špecifikovanej
v žalobe, teda 660,- € za rok: 12 mesiacov v roku = 55,- € za mesiac). Pred podaním návrhu na
súd postupoval podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporkyňu
o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Odporkyňa na jeho žiadosť pozitívne

nereagovala, preto podal voči nej návrh na súd. Súčasne žiadal priznať náhradu trov konania.

Predmetný návrh bol pôvodne zapísaný a vedený na tunajšom súde pod sp. zn. 10C/182/2012.
Uznesením č.k. 10C/173/2012-16 zo dňa 08.02.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.02.2013,
súd spojil na spoločné konanie veci vedené pod spisovými značkami 10C/173/2012, 10C/174/2012,

10C/175/2012, 10C/176/2012, 10C/177/2012, 10C/178/2012, 10C/179/2012, 10C/180/2012,
10C/181/2012 a 10C/182/2012 s tým, že konanie sa bude viesť pod spoločnou spisovou značkou
10C/173/2012. Následne súd uznesením č.k. 10C/173/2012-234 zo dňa 15.06.2015 vec pôvodne
vedenú pod sp. zn. 10C/182/2012 vylúčil na samostatné konanie. Na základe toho bola konaniu o tejto
vylúčenej veci pridelená nová spisová značka 8C/285/2015.

Odporkyňa vo vyjadrení zo dňa 17.6.2013, ktoré bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 24.6.2013 k
spojeným návrhom (ďalej len „návrh“) uviedla, že návrh považuje za právne neopodstatnený, žiadala
ho v celom rozsahu zamietnuť a priznať náhradu trov konania, a to z dôvodu nepreukázania splneniazákladných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
K návrhu vzniesla procesné námietky v tom, že síce navrhovateľ uviedol v návrhu časť dôkazov,
najmä odkazuje na exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek

tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Predovšetkým zdôraznila, že neoznačenie spisových značiek
exekučných konaní, v ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Exekučného súdu
bolo jedným z dôvodov, pre ktorý Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho
ústavných práv nečinnosťou Exekučného súdu, keď uviedla príkladmo rozhodnutia Ústavného súdu SR
sp. zn. II.ÚS 211/2012, sp. zn. IV.ÚS 366/2012, sp. zn. IV.ÚS 374/2012. Ďalej poukázala na to, že okrem

toho, kto iný ako oprávnený v exekučnom konaní, ktorý si v súvislosti s ním uplatňuje právo na náhradu
škody, má mať možnosť a záujem relevantným a jednoznačným spôsobom identifikovať konanie, v
ktorom mu mala byť spôsobená škoda. V tomto smere navrhla konajúcemu súdu aplikáciu § 43 ods.
1 Občianskeho súdneho poriadku. Na toto zákonné ustanovenie poukázala aj z dôvodu, že v tomto
momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní,
v prvom rade je potrebné poznamenať, že navrhovateľ za kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie

považuje „žiadosť o informáciu o stave konania“. V druhom rade má za to, že všeobecný súd v
konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba
predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Dňa 23. 04. 2012 jej boli doručené prvé žiadosti zo strany
navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom na
skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 boli okresnému súdu doručené návrhy na náhradu škody je zrejmé, že

navrhovateľ ich nepodal po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonnýmrozhodnutím,nezákonnýmzatknutím,zadržanímaleboinýmpozbavenímosobnejslobody,
rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe
písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným
orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí
nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo
ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže

sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Z citovaných
ustanovení tohto zákona vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verenej moci môže domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia
na príslušný orgán) o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Predbežné prerokovanie
nároku je zákonom ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdneho

konanie (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 2Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R
28/1978).Pretomázato,žeideopredčasneuplatnenýnároknasúde.Odporkyňaďalejinformovalasúd,
že napriek opakovaným výzvam na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo
navrhovateľovi po doručení prvotných žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
Ministerstvu spravodlivosti SR bola doručená len všeobecná odpoveď, kde navrhovateľ nepreukázal

požadovanéskutočnosti,nedoplnilžiadanéinformácie,nebolochotnýuviesťdátumy,kedysadozvedelo
škode,nepriložildokladypreukazujúcevyčíslenúmajetkovúškodu,neuviedol,čibolipodávanésťažnosti
predsedovi súdu na prieťahy (ústavné sťažnosti), ani nedoplnil doklady preukazujúce „ohrozenie“
práv zánikom povinného, jeho insolvenciou, stratou kontaktu s povinným, ktorými odôvodňuje vznik
nemajetkovej ujmy. V celku navrhovateľ neposkytol žiadnu súčinnosť na predbežné prerokovanie

podaných žiadostí a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody, o
ktorého prerokovanie sám požiadal. Preto nárok navrhovateľa nepovažuje za predbežne prerokovaný.
Zákon č. 514/2003 Z.z. ustanovuje všeobecné podmienky, pri splnení ktorých štát zodpovedá za
škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: 1.) nezákonné rozhodnutie, resp.
nesprávny úradný postup, 2.) vznik škody, 3.) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím,

resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, s tým, že pre vznik zodpovednosti
štátu musia byť splnené všetky 3 podmienky súčasne. K nesprávnemu úradnému postupu uviedla,
že prax ukázala už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby
mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo
rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona

č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, čo sa prejavilo vo veľkom počte nezákonných exekúcií a
zbytočnom vzniku trov exekučného konania. V tejto súvislosti poukázala na ustanovenie § 44 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.6.2011. Pokiaľ ide o znenie ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučnéhoporiadkuvzneníúčinnompred1.6.2011poznamenala,ževsamotnejdôvodovejsprávejektomuto novelizovanému ustanoveniu Exekučného poriadku uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého
ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj
Národná rada SR ako zákonodarný zbor SR. Preto argumentácia navrhovateľa je v interpretácií toho,

čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa
správne aplikoval na rozhodcovské rozsudky aj pred dňom 1.6.2011. Taktiež považovala za nevyhnutné
poukázať na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15
dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia. 15-dňová
lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu

(okrem exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku) a ak ho súd nepoverí,
15 dňová lehota neplatí. Nie je možné ani logicky predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu
určiť 15 dňovú lehotu i na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže
ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na
vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Poukázala tiež na judikatúru Ústavného súdu sp. zn. I ÚS
16/02, z ktorého má vyplývať, že ani samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty, neznamená

automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských
rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych
vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Okrem toho poukázala na ustanovenie § 9 ods.
2 Zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1.2013, pričom žalobca nepreukázal, že by podal

sťažnosť na prieťahy, resp. žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti, že by existovalo právoplatné
rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní, právoplatné rozhodnutie ESĽP, či právoplatné rozhodnutie
Ústavného súdu SR, ktorými bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Z uvedených dôvodov odporkyňa má za to, že nie je preukázaný nesprávny úradný postup
spočívajúci v existencii prieťahov. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v článku 48 ods. 2 Ústavy SR je pri tom
kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto 3 základných
kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I ÚS 41/02). Odporkyňa považovala
za potrebné podotknúť, že podľa jej názoru efektívnosť a rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený

preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR
na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na prieťahy.
Vzhľadom na vyššie uvedené preto nepovažuje za preukázanú ani existenciu prieťahov v konaní. Ďalej
vo vyjadrení odporkyňa uviedla, že ako to vyplýva zo skutkových okolností uvádzaných navrhovateľom
v niektorých návrhoch, k nesprávnemu úradnému postupu súdu malo dôjsť v období pred marcom 2009.

Podľa § 19 a ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia
rozhodnutia). V prípade, ak mala navrhovateľovi vzniknúť škoda práve nesprávnym úradným postupom
spočívajúcim v zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15-dňovej lehote,

lehota na uplatnenie tohto nároku (premlčacia lehota) uplynula po 3 rokoch od momentu uplynutia 15
dňovej lehoty od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Vzhľadom na uvedené odporkyňa vzniesla námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15 dňovej lehoty
od doručenia žiadosti o udelenie poverenia dňom 23.4.2009 t.j. 3 roky pred dňom, kedy jej boli doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Tiež pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody

podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je okrem iného nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku.
Navrhovateľ doposiaľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje je možné považovať
za hypotetické. Na tomto mieste je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že navrhovateľ neuvádza,
či predmetné vecné náklady predstavujú podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. skutočnú škodu
alebo ušlý zisk. Skutočná škoda je totiž trvalé zmenšenie majetku poškodeného a ušlý zisk predstavuje

ušlý majetkový prospech, resp. nerozmnoženie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné dôvodne
očakávať, nebyť škodnej udalosti, s ohľadom na pravidelný beh vecí. Na základe ustálených definícií
skutočnej škody a ušlého zisku navrhovateľ doposiaľ neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia tým, že
nekonkretizoval, či si uplatňuje skutočnú škodu alebo ušlý zisk a zároveň odporkyňa zastáva názor, že
navrhovateľom uvedenú paušalizáciu vecných nákladov nemožno považovať ani za zmenšenie majetku

poškodeného, ani za ušlý majetkový prospech, a teda logicky nie je možné domáhať sa ich náhrady
podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Odporkyňa upriamila pozornosť na skutočnosť, že navrhovateľ by v
tomto konaní na preukázanie vzniku škody musel produkovať dôkazy. Od povinnosti riadne preukázať
vznik a výšku škody navrhovateľa neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslenía preukázaní, ani ochrana osobných údajov, obchodného tajomstva, či dôverných informácií, teda
skutočností, ktorými navrhovateľ exemplárne nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Odporkyňa
má za to, že navrhovateľ ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými úvermi k svojej činnosti

nepochybne potrebuje a využíva informačný systém, ktorý poskytuje prehľad poskytnutých úverov.
Takýto systém musel využívať nielen počas domnelých prieťahov, ale aj pred týmto obdobím, ako
aj po ňom, nielen na správu pohľadávok, ktoré boli predmetom exekúcii, ale aj takých, pri ktorých
žiadne exekúcie neprebiehali, resp. prebiehali bez namietaných nedostatkov. Akákoľvek výška nákladov
na správu, resp. udržiavanie informačného systému vznikala navrhovateľovi bez ohľadu na tvrdené

prieťahy a jej uplatnenie považuje odporkyňa za účelové. Na základe týchto skutočností je odporkyňa
toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať navrhovateľovi materiálnu škodu tak, ako
si ju uplatnil v tomto konaní, pretože navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody. Pokiaľ
sa ďalej navrhovateľ domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, tu odporkyňa poukázala
na skutočnosť, že vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb a fyzických osôb je odlišný. Pocity
členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné

v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická
osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku NS ČR sp. zn. 3Cdo 675/2011, kde
je uvedené, že odškodnenie právnickej osoby za nemajetkovú ujmu nie je možné vzťahovať na fyzické
osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevznikla ujma
priamo. Navrhovateľ uvádza aj „zánik podnikateľských aktivít a podnikateľských plánov“, ale tieto nie

sú bližšie konkretizované. Taktiež neupresnil v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie jeho podnikateľské
postupy“. Navrhovateľ zjavne tak opomína, že pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením.
Uvedené z návrhu nevyplýva a z tohto dôvodu nepovažuje za preukázaný tak vznik nemajetkovej
ujmy, ako ani to, že by sa mala poskytnúť navrhovateľovi jej náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti

poukázala na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ako i na ustanovenie § 17 ods. 2
a ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom
malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti
navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou
vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu

spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila
najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok z
titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v ktorých
malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Odporkyňa k vyjadreniu doložila list Európskej komisie
Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť č. JUST/A3/RM/kb D (2010)/1360 adresovaný stálemu

predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že
v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov,
ako aj sťažnosť od Slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary Komisie sa o týchto
praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho prejednania, ktorý podľa
článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (vec C-76/10). Okrem uvedeného o negatívnej percepcii

navrhovateľa verejnosťou, resp. aj špecializovanými organizáciami na ochranu spotrebiteľov (napríklad
Spotrebiteľské centrum) svedčí napríklad článok v denníku SME zo dňa 16.07.2012, ktorý odporkyňa
tiež pripojila k vyjadreniu. Z uvedeného článku napríklad vyplýva, že navrhovateľ obišiel zákaz vymáhať
pohľadávku exekúciou. Podľa uvedeného článku Okresný súd Prešov označil konanie v prejednávanej
veci za mimoriadne závažnú nečestnú činnosť, pričom článok popisuje aj niektoré prípady, keď sa

jednotliví spotrebitelia napokon domohli svojich práv (s odkazom na rozhodnutie Súdneho dvora v
Luxemburgu, ktorý poukázal na nezrovnalosti v zmluve, chýbajúcu RPMN a neprimerané sankcie
a úroky). Z článku vyplýva aj nemenej významná skutočnosť, že Asociácia organizácií splátkového
predaja, ktorá sa nestotožňuje s konaním navrhovateľa, vylúčila navrhovateľa zo svojich radov. Z
popísanéhojezrejmé,ženavrhovateľajehopraktikysúvnímanéverejnosťounegatívne,bolipredmetom

záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve
podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,
zneužívajúcslabéfinančnéaprávnevedomienízkopríjmovýchosôb.Vzhľadomnauvedenémázato,že
navrhovateľ nepreukázal podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, súlad postupu navrhovateľa

s dobrými mravmi, ako aj nedostatočnosť konštatovania porušenia práva. Zároveň aplikujúc § 17 ods.
3 zákona č. 514/2003 Z.z. po zohľadnení osoby poškodeného a vnímania doterajšieho pôsobenia
navrhovateľa(akospoločnostisnegatívnoupovesťouvyužívajúcouneprijateľnépodmienky),minimálnej
závažnosti prípadnej ujmy a následky, ktoré navrhovateľovi mohol namietaný nesprávny úradnýpostup spôsobiť, nemôže byť navrhovateľovi priznaná žiadna náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Odporkyňa tiež namietala príčinnú súvislosť ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu. Podľa
ustálenejsúdnejpraxepríčinnásúvislosť,akoďalšípredpokladvznikuzodpovednostizaškodujepriama

väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok).
V postupnom slede javov ja každá príčina niečím vyvolaná a každý ňou spôsobený následok sa stáva
príčinou ďalšieho javu. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený.
Nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti,
ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku, nemožno tvrdiť, že by navrhovateľovi

vznikla škoda postupom súdu. Navrhovateľ tak nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietaných
konaniach došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik, ani výšku skutočnej škody,
ani prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom súdu spočívajúcim v tom, že zamietol žiadosť o udelenie poverenia, a to po zákonom
stanovenej lehote a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou.

V súdenej veci súd nariadil pojednávanie na deň 04.04.2016. Na toto pojednávanie boli právny
zástupca navrhovateľa i odporkyňa predvolaní včas a riadne. Odporkyňa podaním zo dňa 01.04.2016,
doručeným tunajšiemu súdu dňa 01.04.2016 prostredníctvom e-mailu ospravedlnila svoju neúčasť na
tomto pojednávaní z dôvodu jej kapacitných a personálnych možností vzhľadom na značný počet
pojednávaní po celom území SR v obdobných konaniach s navrhovateľom, s ohľadom na hospodárnosť

konania ako aj s ohľadom na predpokladaný postup navrhovateľa, ktorý sa podľa doterajších skúseností
odporkyne pojednávaní taktiež nezúčastní, pričom sa odporkyňa pridržala svojich zaslaných vyjadrení
k veci.
Právny zástupca navrhovateľa elektronickým podaním zo dňa 11.06.2015, ktoré bolo súdu doručené v
ten istý deň, požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania na deň 15.06.2015 ešte v rámci spoločného

konania pod sp. zn. 10C/173/2012 z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu
a prejudiciálnej otázky v konaní, ako aj návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho práva na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd, a ktorého dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského
súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Tunajší súd tomuto návrhu na

prerušenie konania nevyhovel s tým, že uznesením č.k. 8C/285/2015-137 zo dňa 15.02.2016 konanie
o tomto procesnom návrhu zastavil pre prekážku právoplatného rozhodnutia o tomto návrhu podľa §
159 ods. 3 O.s.p., podľa ktorého len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.
Bližšie zdôvodnenie procesného postupu súdu je uvedené v tomto uznesení.
Podaním zo dňa 11.06.2015, doručeným tunajšiemu súdu v ten istý deň elektronickou formou,

navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu navrhol prerušiť toto súdne konanie podľa §
109 ods. 2 písm. c) O.s.p. do právoplatného rozhodnutia o prejudiciálnych otázkach, ktoré navrhla
predložiť SR - Ministerstvo spravodlivosti SR Súdnemu dvoru Európskej únie v konaní vedenom na
Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 7C/6/2010. O tomto procesnom návrhu navrhovateľa rozhodol súd
uznesením č.k. 8C/285/2015-133 zo dňa 15.02.2016, ktorým tento návrh navrhovateľa na prerušenie

konania zamietol. Bližšie zdôvodnenie procesného postupu súdu je uvedené v tomto uznesení.
Podaním zo dňa 29.03.2016, doručeným súdu toho istého dňa formou e-mailu, navrhovateľ požiadal
o identifikáciu žaloby, konkrétne uvedenie jeho značky, uvedenej na žalobnom návrhu. Podaním zo
dňa 01.04.2016, doručeným súdu dňa 01.04.2016 o 16:46 hod. formou e-mailu, navrhovateľ požiadal
o odročenie pojednávania, nakoľko mu nebola oznámená jeho značka identifikujúca konkrétny žalobný

návrh,vdôsledkučohosanemoholpripraviťnapojednávanie.Tejtonavrhovateľovejžiadostioodročenie
pojednávania súd nevyhovel, nakoľko navrhovateľom oznámený dôvod súd nepovažuje za relevantný
pre odročenie pojednávania, a to predovšetkým s poukazom na skutočnosť, že v uznesení o spojení
vecí (vrátane prejednávanej) na spoločné konanie bola každá spájaná vec označená aj značkou
navrhovateľa a následne v odôvodnení každého uznesenia, ktorým v prejednávanej veci súd rozhodoval

o procesných návrhoch navrhovateľa a ktoré boli doručené navrhovateľovi, boli jednotlivé veci (vrátane
prejednávanej) presne označené spisovými značkami spolu s popísaním ich prípadného spojenia na
spoločné konanie, resp. vylúčenia na samostatné konanie, takže navrhovateľ nepochybne mal možnosť
jednotlivé svoje žalobné návrhy identifikovať.
Navrhovateľ, jeho právny zástupca, ani odporkyňa sa tohto pojednávania nezúčastnili, súd vec na tomto

pojednávaní prejednal a rozhodol v ich neprítomnosti v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p.

Navrhovateľ k návrhu na začatie konania nepredložil žiadne dôkazy. Konanie exekučného súdu, ktorým
mal byť Okresný súd Zvolen a v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu exekučnéhosúdu zakladajúceho jeho nárok na náhradu majetkovej škody a náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
identifikoval spisovou značkou exekučnej veci vedenej súdnym exekútorom (neoznačeným), spisovú
značku súdneho spisu exekučného súdu (Okresného súdu Zvolen) neuviedol, len žiadal vykonať dôkaz

oboznámením týmto exekučným spisom, pričom tento identifikoval tak, že je založený pre exekučné
konanie vedené medzi oprávneným POHOTOVOSŤ s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25,
811 09 Bratislava a povinným (dlžníkom) uvedeným v návrhu pre vymoženie peňažnej pohľadávky,
ktorá vznikla neplnením záväzku povinného (dlžníka) vyplývajúceho zo zmluvy o úvere špecifikovanej v
návrhu s tým, že exekučný súd mu neoznámil spisové značky, pod ktorými došlo k registrácii exekučných

konaní na exekučnom súde. V návrhu neopomenul uviesť „exekučný titul“, na základe ktorého podal
návrh na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora.

Nazákladetýchtoúdajovnavrhovateľasúdvsúdenejvecizadovážilsúvisiaciexekučnýspisexekučného
súdu a vykonal dokazovanie týmto exekučným spisom, keď ho identifikoval ako sp. zn. 26Er/1033/2010.

Súd z exekučného spisu sp. zn. 26Er/1033/2010 (EX 11789/2010, súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý)
zistil, že návrh na začatie exekúcie bol podaný voči povinnému: O. L., nar. XX.XX.XXXX. Žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 14.10.2010. Prípisom zo dňa
15.03.2011 súd vyzval Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. na predloženie
rozhodcovského spisu sp. zn. SR 01736/10 na nahliadnutie, vrátane všetkých príloh k návrhu, ako aj

dohody o vyplnení zmenky a zmenky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok. Požadované
doklady boli exekučnému súdu doručené dňa 30.03.2011. Uznesením č.k. 26Er/1033/2010-23 zo dňa
16.05.2011 exekučný súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu nebolo podané odvolanie. Uznesenie o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak nadobudlo právoplatnosť dňa 21.10.2011. Uznesením

č.k. 26Er/1033/2010-42 zo dňa 15.08.2012, právoplatným dňa 02.04.2014, bolo exekučné konanie
zastavené.

Navrhovateľ v súdenej veci uplatnil nárok podľa zákona č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov (ďalej

len „zákon č. 514/2003 Z.z.“), keď bolo potrebné aplikovať na daný nárok ustanovenia tohto zákona
účinné v rozhodnom období, teda ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., v znení zákonov č. 215/2007
Z.z., č. 477/2008 Z.z., č. 517/2008 Z.z., č. 508/2010 Z.z.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto

zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri
výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon
neustanovuje inak.
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o
predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.
Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.
Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutímalebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom sa jedná o objektívnu zodpovednosť, čo znamená, že zo strany
oprávneného subjektu (poškodeného) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp.
nedbanlivosti, ale stačí preukázať, že škoda je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom. V súdenej veci je to
na navrhovateľovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, že ide o taký
úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou právnou úpravou. Jedná sa o postup,
pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej

moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup
nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný
postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci.

Navrhovateľ odvodzuje nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu Exekučného súdu,

ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď zamietajúce rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

Aktuálna právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná
ako absolútna objektívna zodpovednosť. Na to, aby vznikla právna zodpovednosť za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci, musia byť splnené určité zákonné podmienky, ktoré sa v právnej teórii i v
praxi označujú ako predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Konkrétne sa jedná o existenciu týchto
predpokladov: 1. porušenie právnej povinnosti (protiprávny úkon), 2. nepriaznivý následok protiprávneho
úkonu, resp. škodnej udalosti, ktorým je určitá škoda (ujma), 3. príčinná súvislosť medzi porušením
právnej povinnosti (protiprávnym úkonom), resp. právne relevantnou udalosťou spôsobujúcou škodu

(škodnou udalosťou) a nepriaznivým následkom, teda ujmou (škodou).

Prvým predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je
protiprávnosť, resp. nezákonnosť pri rozhodovaní alebo úradnom postupe orgánu verejnej moci.
Protiprávnosti, resp. nezákonnosti sa orgán verejnej moci pri výkone verejnej moci môže dopustiť: a)

nezákonným rozhodnutím, b) nesprávnym úradným postupom, c) rozhodnutím o zatknutí, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody (za podmienok uvedených v § 7 zákona č. 514/2003 Z.z.), d)
rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe (za podmienok uvedených v §
18 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Ďalším predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je vznik škody, ktorá
sa prejavila u poškodeného vo forme majetkovej ujmy (vo forme skutočnej škody, ušlého zisku) alebo
vo forme nemajetkovej ujmy.

Posledným predpokladom zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je príčinná

súvislosťmedziprotiprávnosťouprirozhodovaníaleboúradnompostupeorgánuverejnejmociavznikom
škody. O uvedenú príčinnú súvislosť pôjde vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia,
resp. nesprávneho úradného postupu, pričom musí byť nesporné, že ak by nedošlo k nezákonnému
rozhodnutiu, resp. nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani k vzniku škody. Pretože zákonná
úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je koncipovaná ako objektívna

zodpovednosť, od poškodeného sa pre úspešné uplatnenie nároku tejto zodpovednosti vyžaduje
preukázanie vyššie uvedených zákonných predpokladov tejto zodpovednosti. Nie je teda zaťažený
povinnosťou preukazovať i zavinenie zodpovedného subjektu.Za nesprávny úradný postup možno vo všeobecnosti považovať porušovanie pravidiel, ktoré sú
predpísané právnymi normami pre činnosť príslušných orgánov verejnej moci, ktorá je v rozpore so
zákonom, resp. s jeho konkrétnym ustanovením. Nesprávnym úradným postupom je každý postup

orgánu verejnej moci, ktorý pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými
právnymipredpismialebovrozporesozásadamivýkonuverejnejmociazákladnýmiprávnymiprincípmi.
Aktuálna právna úprava v § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. uvádza v demonštratívnom výpočte prípady,
ktoré sa považujú za nesprávny úradný postup. Konkrétne ide o porušenie povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, o nečinnosť, o zbytočné prieťahy v konaní,

alebo o iný nezákonný zásah do práv a do právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb.
Zároveň je potrebné zdôrazniť, že podmienkou na aplikáciu § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. je to, aby štát
(prostredníctvom svojich orgánov alebo iných orgánov verejnej moci) vystupoval ako nositeľ verejnej
moci pri jej uplatňovaní. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že i v prípade tejto zodpovednosti sa vyžaduje
existencia všeobecných predpokladov škody a to vznik škody a príčinná súvislosť (kauzálny nexus)
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Navrhovateľ sa v prejednávanej veci domáhal nároku na náhradu majetkovej škody, ako aj nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch tak, ako bol tento bližšie špecifikovaný v návrhu. Ťažisko
argumentácie navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe Exekučného súdu je v tvrdení, že k
rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej 15 dňovej

lehoty.

Zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon č. 244/2002 Z.z.“) nadobudol účinnosť
dňa 01.07.2002. V § 35 tento zákon ustanovuje, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno
preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný

rozsudok súdu.

Exekučný poriadok v znení účinnom od 01.02.2002 do 31.08.2005 za exekučné tituly v § 41 ods. 1
a ods. 2 označoval: vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo
postihuje majetok, ale aj iné vykonateľné rozhodnutia, schválené zmiery, platobné výmery, výkazy

nedoplatkov a dohody, v ktorých súdnu exekúciu pripúšťa zákon. Exekúciu bolo možné vykonať už aj na
základe notárskych zápisníc, ktoré obsahovali právny záväzok a v ktorých bola vyznačená oprávnená
osoba, povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila. Aj keď rozhodcovský rozsudok ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného
poriadku, v znení účinnom od 01.02.2002 výslovne za exekučný titul neoznačoval, od 01.07.2002 bolo

možné viesť exekúciu aj na základe rozhodcovského rozsudku ako „na podklade iného vykonateľného
rozhodnutia“, keďže zákon č. 244/2002 Z.z. priznával rozhodcovskému rozsudku s účinnosťou od
01.07.2002 rovnaké účinky ako právoplatnému rozsudku všeobecného súdu. V období od 01.07.2002
do 31.05.2010 bolo povinnosťou Exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak titulom bol rozhodcovský rozsudok, v lehote 15 dní od doručenia

tejto žiadosti, pretože až s účinnosťou od 01.06.2010 bola v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakotvená
výnimka, že lehota 15 dní na poverenie exekútora na vykonanie exekúcie neplatí, ak ide o exekučný titul
podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Exekučný poriadok s účinnosťou od 01.09.2005 v § 41 ods. 2 písm. c)
za exekučné tituly označuje notárske zápisnice a v písm. d) vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
komisií a zmiery nimi schválené. Pod pojmom „vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských komisií a

zmiery nimi schválené“ je potrebné rozumieť aj rozhodcovský rozsudok. Novela Exekučného poriadku
uskutočnená zákonom č. 102/2011 Z.z., účinná od 01.06.2011 podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu
vložením slov „rozhodcovských súdov“ do § 41 ods. 2 písm. d) iba odstraňuje rozporný výklad § 41
ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku, či pod vykonateľnými rozhodnutiami rozhodcovských komisií sa
rozumejú aj rozhodcovské rozsudky. Z uvedeného teda vyplýva záver, že rozhodcovský rozsudok je

exekučným titulom od 01.07.2002. V období od 01.07.2002 do 31.05.2010 mal Exekučný súd o žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a ak bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a
mienil vydať poverenie, rozhodnúť do 15 dní od doručenia žiadosti. V období od 01.06.2010, pokiaľ
chcel žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť, už nebol
viazaný lehotou 15 dní podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súdna prax sa ustálila v závere, že

lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
neplatí, ak Exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
(pozri napríklad uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo dňa 14.12.2012, sp. zn.II.ÚS/520/2012 zo dňa 10.07.2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 zo dňa 25.04.2013, sp. zn. II.ÚS/111/2013
zo dňa 13.02.2013).

Z obsahu exekučného spisu vyplýva, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola zamietnutá. Exekučný súd preskúmaval predpoklady materiálnej vykonateľnosti
exekučného titulu, čo je v súlade so súdnou praxou.

Ak Exekučný súd tak, ako súd už dôvodil, zistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietne podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. V prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie 15-dňová zákonná lehota neplatí. Uvedené sa vzťahuje aj na prípad exekučného
konania, od ktorého odvodzoval navrhovateľ nárok na náhradu majetkovej škody a nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy, v ktorom došlo k zamietnutiu žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Preto v príčinnej súvislosti s týmto nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu Exekučného súdu.

K tomuto treba doplniť, že 15-dňová lehota na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie je v súdnej praxi považovaná za krátku na to, aby mohol Exekučný súd náležite preskúmať

predložený rozhodcovský rozsudok a žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie s poukazom na to, že výkon rozhodnutia je integrálnou súčasťou práva na súdnu ochranu
vzhľadom na zložitosť vecí, význam konania pre oprávneného a povinného, časovú náročnosť
posúdenia exekučného titulu a jeho súladu s vnútroštátnym právnym poriadkom a predpismi EÚ.
Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právny akt, ktorý má priame právne účinky len voči

osobe súdneho exekútora. Ide tu o procesný úkon Exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi,
nazákladektoréhosúdnyexekútormôžezačaťvykonávaťexekúciuaktorýmsúdnyexekútorpreukazuje
svoje oprávnenie exekúciu vykonať (§ 36 ods. 3 Exekučného poriadku). V § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku je zvýraznená zodpovednosť Exekučného súdu za vydanie poverenia na vykonanie exekúcie,
pretoževydanietohtopovereniamusíbyťvýsledkomnáležitéhopreskúmaniaexekučnéhotitulu,žiadosti

o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie. Súd má zo zákona povinnosť pred udelením
poverenia súdnemu exekútorovi skúmať, či sú naplnené formálne a materiálne predpoklady pre vedenie
exekúcie a musí byť zrejmé, že nárok, ktorého vymoženia sa oprávnený domáha, nie je objektívne
nemožný, neodporuje zákonu, neobchádza ho a nie je v rozpore s dobrými mravmi. Preto nie je možné
vychádzať len z obsahu predloženého rozhodcovského rozsudku a preto bol Exekučný súd oprávnený

vyžiadať si od účastníkov konania alebo od tretích osôb predloženie listín, prípadne aj celého spisového
materiálu, ktoré sú podľa posúdenia Exekučného súdu relevantné a nevyhnutné z hľadiska jeho
rozhodovacej činnosti. Potom ak Exekučný súd v exekučnom konaní z vlastnej iniciatívy riešil otázku,
resp. otázky, ktoré boli podmienkami materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, rozhodcovského
rozsudku, týmto postupom nedochádzalo k preskúmaniu vecnej správnosti predloženého exekučného

titulu (rozhodcovského rozsudku), ale len k posúdeniu, či predmetný exekučný titul, rozhodcovský
rozsudok, je v súlade so zákonom. Súčasťou zmlúv o úvere boli rozhodcovské zmluvy, keď potom,
ak Exekučný súd zistil, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej
rozhodcovskej zmluvy, bol povinný z toho vyvodiť všetky právne dôsledky tak, aby zmluvná strana
(spotrebiteľ) nebol týmto dotknutý, mal teda povinnosť žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

zamietnuť (pozri napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa
13.10.2011, sp. zn. 3MCdo/11/2010 zo dňa 26.09.2011, sp. zn. 6Cdo/105/2011 zo dňa 10.10.2012,
sp. zn. 6Cdo/230/2011 zo dňa 18.09.2012, sp. zn. 1MCdo/15/2012 zo dňa 22.05.2013, sp. zn.
2Cdo/239/2012 zo dňa 30.04.2013 a mnohé iné, tiež uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I.ÚS/381/2012 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. II.ÚS/545/2010 zo dňa 09.12.2010 a sp. zn.

IV.ÚS/60/2011 zo dňa 03.03.2011, uznesenie Súdneho dvora Európskej únie vo veci zn. C-76/2010
Pohotovosť, s.r.o. proti D. A., zo dňa 16.11.2010). Od tohto záveru nie je žiadny dôvod odkloniť sa ani v
prejednávanej veci. Ani v tomto Exekučný súd sa nedopustil nesprávneho úradného postupu.

Ohľadne prípadných prieťahov sa predmetnej exekučnej veci neviedlo disciplinárne konanie, o sťažnosti

na prieťahy v konaní nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva, nebola uložená
žiadna sankcia. Rovnako sa v exekučnom spise nenachádza úradný záznam o tom, že bola zo strany
správy súdu riešená sťažnosť na prieťahy v konaní. Ako bolo uvedené vyššie, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 14.10.2010 a Exekučným súdom bolazamietnutá uznesením zo dňa 16.05.2011. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti navrhovateľ nepodal
opravný prostriedok. Nakoľko bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená
Exekučnému súdu po 01.06.2010, Exekučný súd pri rozhodovaní o tejto žiadosti nebol viazaný 15-

dňovou lehotou, keďže exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Okrem toho z exekučného
spisu vyplýva, že Exekučný súd nemal k dispozícii dostatočné podklady, aby mohol o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnúť, preto prípisom zo dňa 15.03.2011
vyzval rozhodcovský súd na predloženie príslušných dokladov a zmenky, na základe ktorej bol vydaný
rozhodcovský rozsudok.

Úlohou súdu je spravodlivé rozhodnutie v celom kontexte vzájomne sa odvíjajúcich skutočností a je
správneazákonné,abybolovydanéspravodlivérozhodnutie,prípadneakbudevydanéajpolehote,keď
záujem spravodlivosti a zákonnosti prevyšuje nad striktným dodržaním zákonnej lehoty. Aj v predmetnej
exekučnej veci k spravodlivému a zákonnému rozhodnutiu bolo potrebné náležite preskúmať exekučný
titul - rozhodcovský rozsudok a ďalšie listiny, priložené k návrhu na vykonanie exekúcie, resp. ďalšie

potrebné listiny vyžiadať, čo objektívne predĺžilo čas potrebný na takéto rozhodnutie. Navrhovateľ v
konaní žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas doby od doručenia žiadosti udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie do vydania rozhodnutia tejto žiadosti bol v neistote, prípadne že by v dôsledku
tejto neistoty mu akákoľvek škoda mala vzniknúť alebo vznikla. Nepreukázal príčinnú súvislosť, ani
vznik škody, ani výšku škody. V zmysle judikatúry Ústavného súdu SR nie každý zistený prieťah

v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, nakoľko pojem zbytočné prieťahy je pojmom autonómnym, ktorý nemožno
vykladať a aplikovať materiálne.

Nakoľko navrhovateľ v súdnom konaní nepreukázal: a/ existenciu nesprávneho úradného postupu, b/

vznik škody, c/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody, nevzniklo
mu právo na náhradu škody, ani nemajetkovej ujmy. Nakoľko navrhovateľ nepreukázal predovšetkým
existenciu nesprávneho úradného postupu, nebolo dôvodné sa ďalej zaoberať ďalšími predpokladmi
vzniku zodpovednosti štátu za škodu, pretože tieto musia byť splnené kumulatívne. Nebol potom dôvod
odôvodňovať škodu a nemajetkovú ujmu, ktorú navrhovateľ nedôvodným nárokom uplatnil.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam a dôvodom, na základe ktorých návrh navrhovateľa
v celom rozsahu zamietol, súd nevykonal dokazovanie ďalšími listinnými dôkazmi, a to konkrétne
znaleckým posudkom pod poradovým číslom 1/2013 zo dňa 24.06.2013, vypracovaný znalcom Doc.
JUDr. PhDr. Miroslavom Slašťanom, PhD., v ktorom malo byť úlohou znalca posúdiť, či je právom

EÚ zakázané, aby majetkové spory, v ktorých zmluvnou stranou je spotrebiteľ, mohli byť rozhodované
rozhodcom alebo rozhodcovským súdom v rozhodcovskom konaní, ktorý bol v origináli založený na
tunajšom súde pod Spr. 1686/13 na základe podania spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807
598, doručeného tunajšiemu súdu dňa 06.09.2013; a tiež znaleckým posudkom č. 1/2014 zo dňa
17.01.2014 vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomickou univerzitou v Bratislave, v ktorom bolo

úlohou znalca určiť výšku majetkovej škody, ktorá bola spôsobená nesprávnymi úradnými postupmi a
nezákonnými rozhodnutiami okresných súdov v SR v exekučných konaniach, a to najmä v súvislosti
s porušovaním zákonných lehôt a nečinnosťou, či zbytočnými prieťahmi v exekučnom konaní pri
rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora, ktorý bol v origináli založený do spisu sp. zn. 13C/261/2012
do prílohovej obálky, nakoľko všetky relevantné skutočnosti, ktoré súd považoval za potrebné preskúmať

na to, aby mohol vo veci rozhodnúť, mal preukázané z ostatných dôkazov, ktoré v konaní vykonal.

Z uvedených skutkových a právnych dôvodov súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol.

K výhrade, že navrhovateľ uplatnil nárok na súde predčasne, pretože v zmysle § 15 ods. 1 a

§ 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., tento mal právo na náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci sa domáhať na súde až po uplynutí 6 mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pričom predbežné prerokovanie nároku je zákonom
ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie, k tejto súd
dopĺňa, že je neopodstatnená. Odporkyňa potvrdila, že takúto žiadosť navrhovateľ podal, len nebola

úplná, kompletná a na výzvu navrhovateľ nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané
informácie, keď je však nepochybné, že odo dňa podania žiadosti, vo vyjadrení odporkyňa uvádza
deň 23.04.2012, do 6 mesiacov od jej prijatia nedošlo k uspokojeniu nároku navrhovateľa na náhradu
škody, a ani Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktorému žiadosť bola doručená písomne,neoznámilo navrhovateľovi, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, preto navrhovateľ mohol
sa dôvodne domáhať uspokojenia nároku na súde v občianskom súdnom konaní, avšak tento nárok
nepreukázal.

Pokiaľ navrhovateľ v návrhu žiadal najprv o veci rozhodnúť tzv. medzitýmnym rozsudkom (§ 152 ods. 2
O.s.p.), len pre úplnosť súd uvádza, že ak súd uzná, že je tu dôvod pre postup podľa § 152 ods. 2 O.s.p.,
môže vydať medzitýmny rozsudok aj bez návrhu účastníka konania. Ak súd takémuto návrhu účastníka
konania na vydanie medzitýmneho rozsudku nevyhovie, nevydáva o tom zvláštne rozhodnutie a s týmto

návrhom sa ani nemusí vysporiadať v odôvodnení rozhodnutia o veci samej.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej
odporkyni náhradu trov konania nepriznal, hoci táto ich navrhla priznať, nakoľko v konaní jej žiadne trovy
nevznikli a zo súdneho spisu pre odporkyňu nevyplývajú žiadne trovy konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom
tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 204 ods. 1 prvá
veta O.s.p.).

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu
nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci
sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom
rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis

s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie na jeho trovy (§ 42 ods. 3 O.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251
ods. 1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť

len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. t.j.
1. sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
2. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania
3. účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený

4. v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie
5. sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
6. účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
7. rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu
rozhodoval senát

8. súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav
9. sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli
alebo ak také dôvody neexistovali
10. bol odvolacím súdom schválený zmier

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré

doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.), t.j.1. sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo
obsadenia súdu,
2. má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej
3. odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.,
4. ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého
stupňa
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2

O.s.p.).