Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. marec 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 12CoE/290/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7211219561
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Kočišová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7211219561.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: D. H. N., s.r.o., so sídlom v G., K. 5, IČO:
XX XXX XXX, zastúpený spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pajštúnska
5, IČO: 36 613 843, proti povinným: 1) Gabriel G., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX/XX, H., 2)
Miroslav I., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXXX/X, K., vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého, so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 6425/11, o vymoženie 2.147,81 eur s

príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 23.10.2014,
č. k. 38Er/1850/2011 - 30, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením prvým výrokom exekúciu zastavil a druhým výrokom povolil
odklad exekúcie do právoplatnosti výroku o zastavení exekúcie.

V odôvodnení uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že poverením č. XXXX XXXXXX zo dňa
26.8.2011 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, na základe právoplatného a vykonateľného
rozhodcovského rozsudku vydanom Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie

sp. zn. II/2010-4432 zo dňa 10.2.2011. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že svoju
právomoc rozhodovať v danej veci založil na článku 4.9. bodoch 4.9.1. a 4.9.2. Súd prvého stupňa
následne vychádzal z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ust. § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.
z. o spotrebiteľských úveroch a preskúmal Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre
fyzické osoby č. XX-XXXXXXXXXX zo dňa 29.7.2004 spolu so všeobecnými obchodnými podmienkami
Y. banky, a.s. (ďalej len VOP), a uviedol, že daný právny vzťah je teda potrebné posudzovať podľa

ustanovení o spotrebiteľskom práve, pretože sa vymáha plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
na ktorú sa vzťahuje právny režim zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Ďalej súd prvého stupňa preskúmal VOP, ktoré boli účinné v čase uzavretia
zmluvy, pričom zistil, že v článku 4.9. je upravená otázka rozhodcovskej doložky a riešenie sporov. Podľa
článku IV. bodu 4.9.1. VOP k banka a klient sa dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú
pri vykonávaní bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou

v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie (ďalej
„Rozhodcovský súd“), a to podľa Štatútu a Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu. Rozhodnutie
Rozhodcovského súdu bude záväzné pre banku aj pre klienta, pričom banka a klient sa zaväzujú v
stanovených lehotách splniť všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom náleze. Súd prvého stupňa
následne vychádzal z ust. § 41 ods. 2 písm. d) Exekučný poriadok, ust. § 40 ods. 1 a § 45 ods.
1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a uviedol, že takýmto spôsobom dojednaný

spôsob riešenia sporov vzniknutých medzi zmluvnými stranami zo zmluvy možno považovať za
neprijateľnú podmienku, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzájomných právach a povinnostiachzmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve
alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola
spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil

v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh
dodávateľa mohol byť exekučným titulom. Takto formulovaná doložka spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán a preto je v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka
neplatná.Rozhodcovskádoložkajeneprijateľná,pretoženebolaspotrebiteľomosobitnevyjednanáanúti
ho podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Takáto doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv

a povinnosti odporuje dobrým mravom. Následne súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 57 ods. 2 a §
58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastavil a podľa ust. § 56 ods. 2 Exekučného poriadku rozhodol
o povolení odkladu exekúcie do času kedy nebude právoplatne rozhodnuté o zastavení exekúcie.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal oprávnený odvolanie, ktorým navrhol napadnuté uznesenie
zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.

V odvolaní oprávnený uviedol, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec. Uviedol, že
exekučný súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril
Exekučný poriadok, nakoľko nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť exekučného titulu. Skúma iba
materiálnu a formálnu vykonateľnosť exekučného titulu. Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu

nevyplýva, že exekučný súd môže skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy. Názor, ktorý zastávajú
súdy, že rozhodnutie M. ukladá exekučnému súdu členského štátu imperatív preskúmať platnosť
rozhodcovskej doložky, je nesprávny. V tej súvislosti oprávnený poukázal na znenie rozhodnutia M. v
anglickom jazyku. Oprávnený ďalej citoval § 35 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej
len „ZoRK“) a § 159 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a mal za to, že

právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu
SR. Teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné
prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť
podkladom pre výkon exekúcie. Vyslovil názor, že Súdny dvor nemal v žiadnom prípade úmysel uložiť
exekučným súdom členských štátov, aby zrušili rozhodcovské nálezy so silou res iudicata v prípadoch,

keď takýto postup podľa domáceho práva členského štátu nie je možný. Z uvedeného mu vyplynulo,
že slovenský exekučný súd by bol podľa rozsudku M. povinný vyhodnotiť rozhodcovskú doložku ex offo
ako nekalú podmienku, ak by slovenské procesné právo umožňovalo exekučnému súdu, aby vyhodnotil
rozhodcovskú doložku v rámci exekučného konania ako neplatnú, a to z hmotnoprávneho dôvodu
vyjadreného v slovenskom hmotnom práve. V tomto kontexte preto nemožno dojednanie rozhodcovskej

doložky hodnotiť ako nekalú podmienku. Vzhľadom na uvedené mal oprávnený za to, že nemožno
zo slovenského a ani z európskeho práva vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal
povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich
právach, no neuplatnil si ich. Oprávnený zastával názor, že postupom a rozhodovaním súdu dochádza k
neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov

právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom
konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu a zároveň takýto postup môže
založiť zodpovednosť štátu za škodu. Oprávnený dal do pozornosti aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, spis. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.9.2011, z ktorého vyplýva názor, že pokiaľ
ide o spotrebiteľské zmluvy, preskúmavanie správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom je

možné, len pokiaľ ide o dôvod uvedený v § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z (rozhodcovský
rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom).

Odvolací súd prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.,

bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p.,
na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a
dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné.

Oprávnený v podanom odvolaní namietal, že exekučný súd prekročil svoju právomoc danú mu zákonom,

ak vecne preskúmaval exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok a vyhodnotenie rozhodcovskej
doložky ako neprijateľnej a tým aj neplatnej podmienky.V posudzovanom prípade je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok zo dňa 10.02.2011, sp.
zn. II/2010-4432 vydaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v
Bratislave, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych

vzťahov vydaný rozhodcom Mgr. Ing. Bohumilom Kuhajdom. Rozhodcovský rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 07.04.2011 a vykonateľnosť dňa 10.04.2011. Právomoc rozhodcovského súdu
vo veci konať a vydať predmetný rozsudok zakladala rozhodcovská doložka uvedená v bode 4.9.
"Rozhodcovská doložka a riešenie sporov" - bod 4.9.1 Všeobecných Obchodných podmienok Tatra
banky, a.s. k zmluve o úvere č. XX-XXXXXXXXXX uzavretej dňa 29.07.2004 medzi Y., a.s. (právny

predchodca oprávneného) a povinným.

Európska únia venuje problematike ochrany spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Súdny dvor
Európskych spoločenstiev vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil povinnosť súdu aj v rámci
núteného výkonu rozhodnutia chrániť práva spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany extenzívnym
spôsobom, a to napr. aj v rozsudku zo dňa 6.10.2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL,

kde zdôraznil povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku, na základe ktorej bol
vydaný exekučný titul, keď uviedol, že Smernica 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď, ako sa
oboznámi s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú

povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom v
rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci
obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je to tak, prináleží vnútroštátnemu súdu
vyvodiťvšetkydôsledky,ktoréztohopodľadanéhovnútroštátnehoprávavyplývajú,scieľomzabezpečiť,
aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný.

Povinnosť exekučného súdu preskúmať rozhodcovskú doložku vyplýva aj zo samotného Exekučného
poriadku, kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania predovšetkým zisťuje, či exekučný
titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej, či
oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie je prekludované.

Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného
poriadku), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia
vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov,

exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od
doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o
exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti

tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Pokiaľ ide o materiálnu stránku právoplatnosti rozhodcovského rozsudku, odvolací súd uvádza,
že táto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych, v zákone stanovených dôvodov existujú z nej
výnimky. Práve takouto výnimkou je ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého

rozhodcovský rozsudok podlieha prieskumnej právomoci exekučného súdu už aj v štádiu rozhodovania
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, kde exekučný súd v rámci skúmania podmienok konania
predovšetkým zisťuje, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, či je vykonateľný po
stránke formálnej a materiálnej, či oprávnený a povinný sú vecne legitimovaní v konaní a či právo nie
je prekludované.

Pri skúmaní, či exekučný titul bol vydaný orgánom na to oprávneným, má exekučný súd právo posúdiť
aj platnosť uzavretej rozhodcovskej doložky, ak exekučným titulom v konaní je rozhodcovský rozsudok
vydaný na základe tejto rozhodcovskej doložky, čo vyplýva aj z viacerých rozhodnutí Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky. Tento napr. v uznesení zo dňa 9. februára 2012, sp. zn. 3 Cdo 122/2011

konštatoval, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Podobne v uznesení zo dňa 5. decembra
2012, sp. zn. 6 Cdo 135/2012 uviedol, že ak je právomoc rozhodcovského súdu závislá od existencieplatnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
okrem iného, zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s
právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či

rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzavretá platne.
Ďalej v uznesení zo dňa 21.03.2012, sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zdôraznil, že aj keď účastník rozhodcovského
konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň
povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku

v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu
nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.

Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že právny vzťah medzi oprávneným a povinným, ktorý
vznikol na základe Zmluvy o úvere č. XX-XXXXXXXXXX uzavretej dňa 29.07.2004 je vzťahom
spotrebiteľským.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch veriteľom, ktorý poskytuje
spotrebiteľský úver, je fyzická alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci
svojho podnikania. Z výpisu z obchodného registra vedeného Okresným súdom Bratislava I odvolací
súd zistil, že oprávnený je právnickou osobou, ktorá má v predmete činnosti zapísané poskytovanie

úverov z vlastných zdrojov, teda je oprávnený poskytovať spotrebiteľské úvery. Podľa § 1 ods. 2
písm. e) spotrebiteľským úverom je úver od 200,- eur (6 000,- Sk) do 20 000,- eur (600 000,- Sk),
čo znamená, že aj výška predmetného úveru (1.659,70 eur) zodpovedá rozpätiu, v ktorom možno
poskytovať spotrebiteľské úvery. Predmetný úver spĺňa aj ostatné náležitosti spotrebiteľského úveru
v zmysle §§ 1, 2, 3 zákona o spotrebiteľských úveroch, pretože oprávnený predmetnou zmluvou o

úvere poskytol povinnej peňažné prostriedky dočasne, vo forme odložených splátok úveru, povinná
sa zaviazala poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené s úverom -
všetky náklady, vrátane úroku a poplatkov, ktoré sú spojené s poskytnutím spotrebiteľského úveru (§
2 písm. c/ zákona č. 258/2001 Z. z.). Zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným je teda
zmluvou o spotrebiteľskom úvere a táto, ako to vyplýva už zo samotného označenia tejto zmluvy, je

zmluvou spotrebiteľskou, preto je na právny vzťah medzi oprávneným a povinným potrebné aplikovať
ustanovenia chrániace práva spotrebiteľa, teda aj Smernicu Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách a ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Na základe uvedeného považuje odvolací súd odvolateľom namietaný postup súdu prvého stupňa pri

preskúmavaní rozhodcovskej doložky za súladný so zákonom.

V posudzovanom prípade rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc vo veci od rozhodcovskej
doložky uvedenej v bode 4.9. "Rozhodcovská doložka a riešenie sporov" - bod 4.9.1 Všeobecných
Obchodných podmienok Y. banky, a.s., ktoré tvorili neoddeliteľnú súčasť k Zmluve o úvere č. XX-

XXXXXXXXXX uzavretej dňa 29.07.2004.

Podľa bodu 4.9.1. sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú pri vykonávaní
bankových obchodov a v súvislosti s nimi, budú rozhodované s konečnou platnosťou v rozhodcovskom
konaní pred Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk v Bratislave, ktorého rozhodnutie bude pre

banku i klienta záväzné, pričom obaja sa zaväzujú v stanovených lehotách splniť všetky povinnosti
uložené v rozhodcovskom náleze.

Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase podpisu Zmluvy o úvere, spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o
predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka, za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa
nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol

ovplyvniť ich obsah.Podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej
zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od
spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní.

Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu pred rozhodcom ako

súkromnou osobou, na ktorého zmluvné strany delegovali takúto právomoc. V porovnaní s ostatnými
zmluvnými podmienkami je význam rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v krízových situáciách a
vzniku sporu súkromná osoba rozhodne o právach a právom chránených záujmoch s cieľom dosiahnuť
nový kvalifikovaný záväzok z pôvodnej zmluvy. Keďže sa tak udeje v súkromnoprávnom procese,
požiadavka na rešpektovanie princípov súkromného práva arbitrom vrátane princípu dobrých mravov
je plne opodstatnená.

Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ za neprijateľné označil dojednanie vyžadujúce
v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, nakoľko takéto dojednanie spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. V zmysle ust. § 53 ods. 5 OZ je takáto neprijateľná podmienka absolútne neplatná.

Aj keď citované ustanovenie bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené až novelou
účinnou od 01.01.2008, táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej
podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník účinný do 31.12.2007 len
demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok
mohlimaťiinépodmienkyspôsobujúceznačnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstrán

v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi
značnúnerovnováhuvprávachapovinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľavustanovení
§ 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ustanovenie § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady
relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona,
na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.

Táto nerovnováha je zrejmá aj v prejednávanej veci, kde rozhodcovská doložka nútila spotrebiteľa, teda
povinného, podrobiť sa v prípade sporu výlučne rozhodcovskému konaniu pred súkromnou osobou,
ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve a na výbere ktorej spotrebiteľ nemal žiadnu účasť. Týmto
spotrebiteľ ako slabšia zmluvná strana nemohol dosiahnuť prejednanie sporu pred všeobecným súdom.

Prvostupňový súd tiež odôvodnil neprijateľnosť rozhodcovskej doložky tým, že si ju spotrebiteľ osobitne
nevyjednal a poukázal na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Ide o zásadné
rozhodnutie a odvolací súd sa s ním stotožňuje. Je potrebné zdôrazniť, že ak rozhodcovská zmluva
nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu

fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v tak závažnej veci, akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces, nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste. V danom prípade
si spotrebiteľ rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa
všetkým zmluvným dojednaniam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ ako prvý.

Rozhodcovská doložka v posudzovanom prípade teda nebola individuálne dojednaná.

Napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky teda reálne dochádza k narušeniu rovnováhy medzi
zmluvnýmistranami,atovneprospechspotrebiteľa(dlžníka).Spotrebiteľsapodpisomzmluvy,obsahom
ktorej je aj takáto doložka, vopred vzdáva práva na účinnú procesnú obranu (a to či už z nevedomosti

alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom
- podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v
ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto je táto rozhodcovská doložka neplatná podľa ust. § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že neplatná rozhodcovská
doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci
rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnejpodmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný právny akt. Takto neboli splnené
podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 56 ods. 2 EP, aj bez návrhu môže súd povoliť odklad exekúcie, ak možno očakávať, že exekúcia
bude zastavená (§ 57).

Ochranu povinného v exekučnom konaní zabezpečuje aj inštitút odkladu exekúcie. Táto ochrana je buď
dočasná,alebosmerujektakejúpravepomerovoprávnenéhoapovinnéhopreddefinitívnymzastavením

exekúcie, ktorá zabráni vzniku bezdôvodného obohatenia oprávneného, alebo nárokov na náhradu
škody. Uznesenie súdu, ktorým sa povolí odklad, obsahuje aj dobu odkladu. Odklad exekúcie môže byť
spojený aj s tým, že možno dôvodne očakávať, že na základe zákonom vymedzených skutočností dôjde
k zastaveniu exekúcie. Rozhodnutie súdu o povolení odkladu exekúcie je vykonateľné jeho doručením
exekútorovi a exekútor upovedomí všetky dotknuté osoby - platiteľov mzdy, banku alebo iných dlžníkov
povinného o odklade exekúcie, keďže v exekúcii sa nepokračuje. Nemožno spochybňovať právo súdu

i v priebehu exekúcie rozhodnúť o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a túto zastaviť (§ 58 ods. 1
Exekučného poriadku). Exekučný súd je totiž povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre
výkon rozhodnutia. Súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí,
že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Odvolací súd v tejto súvislosti
poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný

súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého
exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj
pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť,
pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Prvostupňový
súd sa preto správne zaoberal zákonnosťou exekučného titulu, hoci už bolo v predmetnej veci vydané

poverenie na vykonanie exekúcie. Základným predpokladom pre povolenie odkladu exekúcie súdom ex
offo, je existencia skutočnosti, pre ktorú možno očakávať, že exekúcia bude zastavená.

V korelácii s vyššie uvedeným v predmetnej veci možno dôvodne očakávať, že dôjde k zastaveniu
exekúcie, preto rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým rozhodol o odklade exekúcie do

právoplatného rozhodnutia, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o zastavení exekúcie je vecne správne.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa
ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože oprávnený nebol v odvolacom
konaní úspešný, preto nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania a ostatným účastníkom
preukázateľné trovy tohto konania nevznikli, preto im neboli priznané.

Rozhodnutieboloprijatésenátomodvolaciehosúdupomeromhlasov3:0(§3ods.9zákonač.757/2004
Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.