Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. marec 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18CoE/103/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8811204630
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8811204630.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného: R. T. D., s.r.o., G. 5, XXX XX J., proti
povinnému: W. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. I XXX/XX, XXX XX E. nad P., o vymoženie 821,55 Eur
s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k.
7Er/818/2011-16 zo dňa 24.08.2011, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

stupňa“) žiadosť súdneho exekútora I.. O. T., G.. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa
23.05.2011 zamietol.

Vychádzal zo zisteného, že právny predchodca oprávneného a povinný uzavreli úverovú zmluvu, ktorá
ma povahu spotrebiteľskú v zmysle s poukazom na znenie ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka

(ďalej len OZ) a § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu
Všeobecných obchodných podmienok formulárovej zmluvy, ktorú predchodca oprávneného v rámci
svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého
počtu. V posudzovanej veci sa oprávnený sa návrhom podaným u súdneho exekútora domáhal
vykonania exekúcie na vymoženie svojej pohľadávky voči povinnému na základe rozhodcovského
rozsudku vydaného Rozhodcovským súdom zriadenom pri Slovenskej hospodárskej komore v

Košiciach. Mal za to, že dojednanie rozhodcovskej doložky vo Všeobecných obchodných podmienkach
a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi
bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. OZ a tiež Smernice 93/13/EHS. Na
základe uvedeného dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej
zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore s príslušnými
ustanoveniami najmä § 52 a nasl. OZ, ako aj v rozpore s ustanoveniami Smernice 93/13/EHS. Na

základe uvedeného súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol.

Uznesenie bolo vydané vyšším súdny úradníkom.

Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie oprávnený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

veci. Namietal, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie z dôvodu, že dospel k názoru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v
predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprijateľnou podmienkou. súd v prejednávanej veci prekročil
rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu zveril zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok
všeobecného súdu, teda je prekážkou pre opätovné prejednanie veci a spôsobilým exekučným titulom.

Súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd a nie je vecne príslušný konať
ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovskýrozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči
rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom. Absencia takejto právomoci exekučného súdu v kombinácii
s prípadným rozhodnutím o zastavení konania predstavuje zásah do práva oprávneného na súdnu a

inú právnu ochranu. Namietal, že pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní, tieto dôvody sa týkajú zastavenia exekučného konania, ak sa výrokom
rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Exekučný súd pri zastavení exekučného
konania nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, preto skúma len

vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Existencia resp. neexistencia takéhoto dôvodu
pre zastavenie exekučného konania je priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. Poukazujúc
na rozhodnutia Súdneho dvora (C-40/08; C-224/01; C-234/04; C-2/08). Navyše exekučný súd je podľa
§ 45 ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie.
Oprávnený ďalej namietal, že za súčasného právneho stavu nemožno z európskeho práva vyvodzovať
záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak

pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, ale neuplatnil si ich. Rovnako komunitárne
právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola porušená zásada rovnocennosti. Ďalej
dal do pozornosti, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho
zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy, upravené v 8. časti Občianskeho

zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v Zákone o spotrebiteľských
úveroch č. 258/2001 Z. z. Preto sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v
prechodnom ustanovení § 897f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Odvolávajúc sa na dôvodovú správu k
ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka oprávnený uviedol, že uvedené ustanovenie
v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie. Uplatnil si trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške
39,76 eur s DPH.

Zákonný sudca podanému odvolaniu nevyhovel v zmysle § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb.
Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“).

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci kompetencií podľa § 10 ods. 1 O.s.p. preskúmal
napadnuté uznesenie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia

§ 212 ods. 1, O.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
oprávneného nie je dôvodné.

Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny
právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach

nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvého
stupňa, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a na doplnenie jeho správnosti poznamenáva:

Rozhodujúcou právnou otázkou, ktorú správne súd prvého stupňa aj bez návrhu prioritne riešil, je otázka
platnosti rozhodcovskej doložky. Najvyšší súd už vo viacerých rozhodnutiach konštatoval oprávnenie

exekučného súdu preskúmať existenciu rozhodcovskej zmluvy. Vo veci 3Cdo 146/2011 najvyšší súd
judikoval, že cit.: ,,Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok
rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy,
nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský

rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd
je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už
pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný“. Obdobne porov. aj uznesenie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 143/2011, 2Cdo 245/2010, uznesenia Ústavného súdu
Slovenskej republiky vo veciach IV. ÚS 55/2011, IV. ÚS 60/2011 a nález Ústavného súdu Českej
republiky sp. zn. II. ÚS 2164/10 zo dňa 1.11.2011.Odvolací súd nevidí žiadny dôvod na to, aby sa uvedené závery nemali vzťahovať aj na stav, keď
rozhodcovský rozsudok bol založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke v spotrebiteľskej zmluve,
pretože podľa § 53 ods. 4 OZ je neprijateľná zmluvná podmienka neplatná a teda nevyvoláva právne

účinky obdobne ako keď rozhodcovskej zmluvy niet.

Zobsahuspisujenepochybné,ževdanomprípadeideosporzospotrebiteľskejzmluvyajenepochybné
aj to, že vo Všeobecných obchodných podmienkach pôžičky poskytovanej spoločnosťou SLOVENSKÁ
POŽIČOVŇA, a.s. teda právnym predchodcom oprávneného, bola uvedená rozhodcovská doložka,

podľa ktorej sa spory, ktoré vzniknú zo zmluvy a v súvislosti s ňou, budú v rozhodcovskom konaní pred
Rozhodcovským súdom pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o..

Ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r/ OZ bolo upravené v OZ až od 1.1.2008 a teda nie je aplikovateľné
na predmetnú vec. Spotrebiteľská zmluva bola uzavretá dňa 23.11.2005. Na veci to však nič nemení,
pretože súdu nič nebráni judikovať nekalosť rozhodcovskej doložky podľa generálnej klauzuly podľa §

53 ods. 1 OZ zakotvenej do zákona od 1.4.2004.

Vo vzťahu k námietkam ohľadom nemožnosti aplikácie ust.§ 52 až § 54 OZ odvolací súd poznamenáva,
že aj napriek tomu, že až zákon č. 568/2007 Z.z. (novela Občianskeho zákonníka) upravil, že
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so

spotrebiteľom, ide o zmluvu spotrebiteľskú. Nemožno totiž opomenúť existenciu zákona č. 634/1992 Zb.
o ochrane spotrebiteľa. Uvedený zákon je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis.
Vzhľadom na ustanovenie § 23a uvedeného zákona, podľa ktorého zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že
sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom

neovplyvňuje a za súčasného uplatnenia zásady lex specialis derogat legi generali, sú však všetky
argumenty zo strany dodávateľov v tom smere, že nemôže ísť o spotrebiteľskú zmluvu, irelevantné.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od spoločného stanoviska občianskoprávneho a
obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27.9.2010 podľa ktorého: cit: ,,Zmluvná

podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných
obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne
dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť
exekučným titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak

síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa
takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť
sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému
konaniu“.

Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred
nezávislým súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ust. § 53 ods. 1 OZ
účinného ku dňu 23.11.2005, považuje za neprijateľnú, a preto neplatnú.

Vnútroštátnemu súdu prislúcha určiť, či zmluvná podmienka spĺňa kritériá požadované na to, aby ju bolo
možné kvalifikovať v zmysle článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS ako nekalú (Rozsudok Súdneho
dvora EÚ C-243/08 Pannon).

Je treba zdôrazniť, že Európska únia vzhľadom na význam ochrany spotrebiteľa a v záujme vyššej

kvality života ľudí podporuje v rozhodcovských veciach zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v
záujme dosiahnutia ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v
rozhodcovskomkonanínenamietalrozhodcovskúdoložkuspoukazomnatzv.geografickúneprijateľnosť
miesta konania (Rozsudok Súdneho dvora EÚ C-240/98 -C-244/98 Océano Grupo Editorial, tiež C-40/08
Asturcom).

Postupom exekučného súdu nedošlo k odňatiu možnosti konať pred súdom účastníkom konania, ani
k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd, ktorým je Slovenská republika viazaná, prípadne práva na súdnu ochranu
zaručeného Ústavou Slovenskej republiky.

Odvolací súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý v uznesení IV.ÚS
55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá
znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred
spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a
výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so
Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu
príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

V zmysle judikatúry súdov vrátane európskeho súdu nie je nevyhnutné, aby na každý argument strany
(účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z

29.5.1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku zo dňa 19.02.1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23.06.2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd pri
vyslovení absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky a z toho vyplývajúcej absencie právoplatného a
vykonateľného exekučného titulu nepovažoval za potrebné zaoberať sa ďalšími odvolacími námietkami,

ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie v súlade s ustanovením § 219 O.s.p. ako vecne správne
potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.