Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 3. marec 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/825/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7105207778
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oto Jurčo

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7105207778.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ota Jurča a členov senátu JUDr.

Ľuboša Kunaya a JUDr. Anny Slovinskej v právnej veci žalobkyne O. O., bývajúcej na D. Č.. X A. I.,
zastúpenej JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou AK so sídlom na Štúrovej č. 20 v Košiciach, proti
žalovanému NIKÉ, spol. s r.o., Bratislava, so sídlom na Ilkovičovej č. 34, IČO 00 603 741, zastúpenému
JUDr.ĽubomíromMacejkom,advokátomAKsosídlomnaPanenskejč.7vBratislave,vkonaníourčenie
neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Košice I č.k. 18C/59/2005-496 zo dňa 25.6.2014 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa rozsudkom žalobu zamietol a o trovách rozhodne samostatným uznesením v lehote

30 dní po právoplatnosti tohto rozsudku.

Rozsudok odôvodnil tým, že žalobkyňa sa domáhala na súde vydania rozhodnutia, ktorým by bolo
určené, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa26.1.2005, ktorým žalovaný okamžite skončil
pracovný pomer so žalobkyňou je neplatné, a to z dôvodu, že popis skutočností, ktoré žalovaný
kvalifikuje ako závažné porušenie pracovnej disciplíny nie sú jej zavineným konaním, pretože dňa
3.12.2003 došlo k lúpežnému prepadnutiu pobočky žalovaného, ktorá bola pracoviskom žalobkyne

a od uvedeného obdobia trpí vážnymi zdravotnými ťažkosťami. Rozsudkom zo dňa 27.6.2008 súd
prvého stupňa žalobe vyhovel. Krajský súd v Košiciach v konaní 4 Co 297/2008 uznesením z
28.1.2009 zrušil napadnutý rozsudok a v dôvodoch odvolania poukázal na to, že bude potrebné, aby
súd vypočul praktického lekára, na základe čoho stanovil práceneschopnosť žalobkyne a na základe
akých okolností práceneschopnosť ukončil, potom v zmysle týchto okolností a hodnotenia aktuálneho
zdravotného stavu opätovne vyhodnotil otázky okamžitého zrušenia pracovného pomeru žalobkyne.
Súd prvého stupňa preto opätovne vyhodnotil vykonané dokazovanie, a to výsluch žalobkyne, svedka

Y.. U. S. X. svedkov B.. B. P., W. O., X. I.I., N. O., doplnil dokazovanie znaleckými posudkami z odborov
psychiatrie MUDr. Y. B.-I. a MUDr. B. B. a ďalšími listinnými dôkazmi predloženými účastníkmi konania a
vyžiadanými súdom a zistil tento skutkový stav. Žalobkyňa pracovala u žalovaného na základe pracovnej
zmluvy uzavretej 12.8.1999 a od 16.8.1999 ako pracovníčka stávkovej kancelárie s miestom výkonu
práce prevádzkareň zamestnávateľa v obvode Košice IV. Na základe dohody o zmene pracovnej
zmluvy zo dňa 14.11.2002 žalobkyňa od uvedeného dátumu začala pracovať ako vedúca. Okamžitým
zrušením pracovného pomeru, ktoré vyhotovil žalovaný 26.1.2005 bol tento pracovný pomer žalobkyne

zrušený podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny
zvlášť hrubým spôsobom. V písomnom vyhotovení okamžitého zrušenia pracovného pomeru žalovaný
porušenie disciplíny popísal tak, že dňa 24.1.2005 bola vykonaná kontrola bezpečnostnej schránky
pobočky č. 673 Košice 16, ktorá sa nachádzala v peňažnom ústave VÚB na Strojárenskej ulici č.11, pri ktorej bolo zistené, že v bezpečnostnej schránke sa nenachádza žiadna finančná hotovosť
napriek tomu, že žalobkyňa v účtovných dokladoch žalovaného vykazovala sumu 50.000,-Sk. Podľa
potvrdenia VÚB žalobkyňa navštívila bezpečnostnú schránku dňa 26.4.2004, napriek tomu, že v účtoch

žalovaného vykazovala sumy uložené v bezpečnostnej schránke aj dňa 4.5.2004 v sume 30.000,-
Sk, dňa 6.5.2004 v sume 40.000,-Sk a dňa 18.5.2004 sumu 50.000,-Sk. Z toho žalovaný vyvodil, že
žalobkyňa neoprávnene zasahovala do účtovných dokladov hlavne v pohybe peňažných prostriedkov
v bezpečnostnej schránke, čím hrubo porušila prevádzkové predpisy žalovaného a ustanovenia § 81
písm. a/, c/, p/ a § 82 písm. e/, f/ Zákonníka práce. Zároveň oznámil, že celú záležitosť postúpil orgánom

činným v trestnom konaní. Súd prvého stupňa skonštatoval, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že
okamžité zrušenie pracovného pomeru bolo doručené žalobkyni 28.1.2005 a ani tá skutočnosť, že dňa
3.12.2003 došlo k lúpežnému prepadnutiu pobočky žalovaného na Laca Novomeského č. 11, ktoré bolo
pracoviskomžalobkyne.Žalovanýpredložilsúdulistinnédôkazypreukazujúceoprávneniežalobkynepre
manipuláciu s bezpečnostnou schránkou na základe podpisového vzoru zo dňa 17.12.2002 a príjmové
a výdavkové pokladničné doklady uvedené v okamžitom zrušení pracovného pomeru. Žalobkyňa v

opakovanej výpovedi nevedela vysvetliť prečo vznikol problém pri výkone jej práce len pri vykazovaní
výšky hotovosti v peňažnej schránke a nie pri iných náročných finančných operáciách. Ani v priebehu
konania sa nerozpamätala a presnejšie neoznačila osobu, ktorá jej vrátila 50.000,-Sk. Nevedela sa
vyjadriť ani k tomu, prečo mala u seba naraz 50.000,-Sk, ktoré podľa ňou vyhotovených výkazov mala
postupne odovzdávať do banky. Zo záverov znaleckého posudku MUDr. Y. B. I. vyplynulo, že v čase

apríl až máj 2004 bola u žalobkyne prítomná reaktívna zmiešaná úzkostná depresívna porucha a mohla
u menovanej viesť k zníženiu výkonnosti, k spomaleniu aktivity a prejavovala sa tým, že menovaná
žiadala nadriadeného o posilu z dôvodu, že nevládze sama viesť prevádzku. Manipulácia s financiami a
vystavenie nepravdivého dokladu však nie je prejavom tejto poruchy, ide o úmyselné a účelné konanie.
Zo znaleckého posudku B.. O. vyplynulo, že schopnosť rozpoznať protiprávnosť svojho konania mala

žalobkyňa zmenšenú približne o 25 %, teda nie podstatne a schopnosť ovládať svoje konanie bola
zmenšená asi o 75 %. Vzhľadom na námietky vyslovené žalobkyňou k týmto záverom znalcov, súd vo
veci nariadil ďalšie znalecké dokazovanie B.. B. B., znalcom z odboru psychiatrie, ktorý zistil, že v období
od decembra 2003 a celý rok 2004 trpela žalobkyňa prejavmi úzkostnej poruchy, ktorá celkovo ovplyvnila
jej schopnosť sústredenia, jej výkonnosť v práci aj v rodinnom živote. Podstatnejšie ju ovplyvnila

disociatívna porucha od januára 2004, kedy počas disociatívneho záchvatu prechodne môžu nastať
výrazné zmeny vo vnímaní a vo vyhodnotení reality, aj významné poruchy pamäti, ktoré mohli výrazne
ovplyvniť život menovanej. Mohli sa navonok prejaviť závažnou nepriliehavosťou alebo poruchovosťou
správania. Intenzita v tom čase kolíše, je nepredpokladateľná. Navrhovateľka v tomto období užívala
lieky proti úzkosti a proti depresii. U žalobkyne sa však nejednalo o posttraumatickú stresovú poruchu,

pretože neboli prítomné typické príznaky flešbekov vylučujúcich túto diagnózu. Boli u nej prítomné
len zážitky, ktoré boli skôr traumatizujúcimi spomienkami v rámci širšieho disociatívneho prežívania
prekonanej psychickej traumy. Žalovaná bola v období od 11.3.2004 do 18.5.2004 práceschopná.

Potom súd prvého stupňa citoval ust. § 68 ods. 1,2, § 70, 47 ods. 1b, 81 písm. a/, 82e, 179 ods.

1, 182 ods. 1,3 Zákonníka práce a ust. § 422 ods. 1 OZ a na základe vykonaného dokazovania
a uvedených ustanovení potom dospel k záveru, že jednotlivé znalecké dokazovania sa nedokázali
zhodnúť v zodpovedaní otázky, či bola žalobkyňa schopná ovládať svoje konanie a následne si na
skutok pamätať. Posudky B.. N. a MUDr. S. boli skôr zamerané na zodpovedanie otázky súvisiacej
s posúdením prepadu stávkovej kancelárie ako pracovného úrazu, a teda nemali pre toto konanie

vysokú výpovednú hodnotu. Z posudku MUDr. O., B.. B. I. X. B.. B. bola postupne vyvrátená
prítomnosť u žalobkyne tvrdenej posttraumatickej stresovej poruchy, ako aj epileptických záchvatov.
Ani jedna výpoveď svedkov, okrem manžela žalobkyne, nepodporila tvrdenia žalobkyne a nepreukázala
skutočnosť, že by žalobkyňa v danom období skutočne trpela výpadkami pamäte a stratou ovládania
vlastného konania. Žalobkyňa nepreukázala, že by jej zamestnávateľ mal vedomosť o tom, že nie je

spôsobilá pre svoje zdravotné problémy zodpovedne vykonávať prácu. Pokiaľ tieto zdravotné problémy
pred ním zatajila a na vlastnú žiadosť ukončila práceneschopnosť, sama sa vystavila nebezpečenstvu
vzniku škody, príp. iných následkov spôsobených jej prácou. Dôveryhodnosť tvrdenia žalobkyne o
jej stave bola oslabená aj tvrdením o taxikárovi Vincovi, ktorý jej viac ako 6 mesiacov po uvedenej
udalosti mal vrátiť peniaze. Výpadok jej pamäte sa mal pritom vzťahovať len na inkriminovanú

situáciu nie na osobu tohto človeka. Okrem toho podľa súdu prvého stupňa opakovane v konaní
žalobkyňa uvádzala nepravdivé, nepresné informácie týkajúce sa obdobia, kedy už v práci nebola,
nevysvetlila manipulovanie s účtovnými dokladmi, ktoré nezodpovedalo realite, ani skutočnosť, prečo
sa na opakované požiadanie zamestnávateľa nedostavila za účelom otvorenia bezpečnostnej schránky.Predovšetkým však žalobkyňa nevedela vysvetliť tú podstatnú skutočnosť, prečo mala u seba v čase
straty celú sumu 50.000,-Sk, keď podľa jej výkazov mala mať v deň straty u seba len 10.000,-Sk a pred
touto udalosťou mala odviesť 4.5.2004 30.000,-Sk a 6.5.2004 10.000,-Sk, kedy vykázala konečný stav v

bezpečnostnej schránke 40.000,-Sk. Manipulovanie s financiami a vystavenie nepravdivého dokladu nie
je prejavom poruchy. Ide o úmyselné a účelné konanie. V danom období bola navrhovateľka schopná
vzhľadom na svoj zdravotný stav posúdiť zodpovednosť za svoje konanie. Zistená duševná porucha
u navrhovateľky sa neprejavuje stratou pamäti, to znalkyňa hodnotila ako účelovú výpoveď. Udalosti,
ktoré sa stali v období apríl až máj 2004 nie je možné dať do súvislosti s jej poruchou, išlo o úmyselné

konanie, ktoré nebolo motivované duševnou poruchou.
V súvislosti s týmto znaleckým posudkom a námietkou zaujatosti vznesenej voči osobe znalkyne
žalobkyňou až po vypracovaní znaleckého posudku súd uvádza, že v tomto štádiu konania bolo právne
irelevantné o tejto námietke rozhodovať. Preto sa súd musel s touto námietkou vysporiadať pri hodnotení
znaleckého posudku ako jedného z vykonaných dôkazov. Súd dospel k tomu záveru, že znalkyňa pri
vypracovaní znaleckého posudku postupovala v súlade so zákonom, žalobkyňou vznesené námietky

neuznala a naviac tvrdenia žalobkyne a jej právneho zástupcu sa dostali do vzájomného rozporu.
Žalobkyňa vo svojej výpovedi uvádzala iné skutočnosti ohľadne zaujatosti znalkyne (ňou uvádzané
skutočnosti zaujatosť znalkyne nemohli spôsobiť), než jej právny zástupca, ktorý interpretoval pred
súdom to, čo sa mal dozvedieť od žalobkyne. Preto námietky žalobkyne vznesené po vypracovaní
znaleckého posudku, ktorý vyšiel v jej neprospech je možné hodnotiť skôr, ako jej nespokojnosť so

závermiznaleckéhoposudku.Súdvšakzdôvodupochybnostívznesenýchžalobkyňounáslednenariadil
v konaní ďalšie znalecké dokazovanie.

Piatyznaleckýposudokč.12/2013MUDr.B.B.(č.l.399),vktoromznalecuviedol,žedisociatívnekŕčové
stavy navrhovateľky mohli komplexnejšie ovplyvniť vykonávanie pracovných aktivít navrhovateľky a

mohli sa prejaviť zmenou schopnosti vnímania reality a poruchami pamäti. V období disociatívneho
záchvatu môže dôjsť na nepredpokladateľne dlhý čas k čiastočnej alebo závažnej poruche pamäti.
Porucha pamäti mohla negatívne prispieť k situácii, s ktorou súvisí strata finančných prostriedkov.

Z výpovede znalca MUDr. B. B. zo dňa 3.4.2014 súd zistil, že znalec nevie uviesť, či u žalobkyni skutočne

boli prítomné v čase údajnej sprenevery disociatívne záchvaty spojené s poruchami pamäti a zníženou
schopnosťou ovládať svoje konanie. Môže len povedať, že takéto problémy u nej v danom čase mohli
byť, ale či skutočne boli a akého charakteru, to uviesť nevie. Na otázku, či v prípade disociačného
záchvatu je strata pamäte totálna alebo sa viaže len na okolnosť straty peňazí uviedol, že v prípade
záchvatu by bola strata pamäti totálna. Určiť však, či takýto záchvat a stav u žalobkyni nastal sa už

určiť nedá.

Jednotlivé znalecké dokazovania sa nedokázali zhodnúť v zodpovedaní otázky, či bola žalobkyňa
schopná ovládať svoje konanie a následne si na skutok pamätať. Posudky MUDr. N. X. B.. S. boli
skôr zamerané na zodpovedanie otázky súvisiacej s posúdením prepadu stávkovej kancelárie ako

pracovného úrazu, a teda nemali pre toto konania vysokú výpovednú hodnotu. Vychádzajúc z posudku
B.. O. a MUDr. B. I. bola žalobkyňa schopná rozpoznať protiprávne dôsledky svojho konania. B.. O.
uviedol, že toto nebola v zmenšenej miere schopná ovládať, MUDr. B. I. bola presvedčená, že žalobkyňa
konala vedome a účelovo. Posledný posudok vypracovaný MUDr. B. sa ustálil v tvrdení, že vzhľadom
na stav žalobkyne sa mohlo stať, že v danom momente si na vykonané skutočnosti nemusela pamätať,

avšak to sa nedá ani potvrdiť, ani vylúčiť. Postupne bolo znaleckými posudkami vyvrátená prítomnosť
žalobkyňou tvrdenej posttraumatickej stresovej poruchy, ako aj epileptických záchvatov.

Pokiaľ súd hodnotil svedeckú výpoveď manžela žalobkyne, dospel k záveru, že táto výpoveď je
tendenčná,čojepochopiteľnévzhľadomnato,žesvedok,akomanželžalobkynemázáujemnavýsledku

tohto konania. Tendenčnosť jeho výpovede spočívala v tom, že svedok uviedol rôzne podrobnosti
ohľadne neschopnosti manželky vykonávať prácu u žalovaného, ohľadne nárokov, ktoré mal žalovaný
voči nej aj počas PN, ako aj na svoje námietky proti takémuto konaniu žalovaného, ale nemal žiadne
informácie ohľadne straty 50.000,- Sk jeho manželkou, ani o vrátení týchto peňazí neznámym človekom
jeho manželke, ani o dodatočnom odvode týchto peňazí žalovanému. Odôvodnil túto nevedomosť tým,

že mu o tom manželka nič nepovedala. Takéto tvrdenie je neuveriteľné, pretože svedok bol z jej strany
informovaný o rôznych iných skutočnostiach menšieho významu a strata nie malej sumy peňazí, ale
najmä požiadavka žalovaného na vrátenie takejto sumy peňazí, musela žalobkyňu rozrušiť a určite sa
o tom potrebovala zveriť svojmu životnému partnerovi. Preto súd svedkovi uveriť nemohol.Ani jedna svedecká výpoveď, okrem výpovede manžela žalobkyne, nepodporila tvrdenia žalobkyne a
nepreukázala skutočnosť, že by žalobkyňa v danom období skutočne trpela výpadkami pamäte a stratou
ovládania vlastného konania. Túto situáciu vyselektovala žalobkyňa len na inkriminované konanie, čo sa

javí ako nedôveryhodné. Z hľadiska zdravotného, vzhľadom na posudok B.. B., nemožno takúto situáciu
vylúčiť, ale nemožno ju ani potvrdiť. Bolo úlohou žalobkyne, aby tieto dôkazné prostriedky podporila
ďalšími dôkazmi, nakoľko nesie v tejto otázke dôkazné bremeno. To sa jej však nepodarilo.
Žalobkyňa nepreukázala, že by jej zamestnávateľ mal vedomosti o tom, že nie je spôsobilá, pre svoje
zdravotné problémy, zodpovedne prácu vykonávať. Pokiaľ tieto zdravotné problémy pred ním zatajila, na

vlastnú žiadosť ukončila práceneschopnosť, sama sa vystavila nebezpečenstvu vzniku škody, prípadne
iných následkov spôsobených jej prácou, najmä za tej situácie, že v pobočke žalovaného vykonávala
funkciu vedúcej pobočky a dennodenne nakladala s účtovnými údajmi a finančnou hotovosťou. V tejto
súvislosti treba dať za pravdu žalovanému, že napriek tvrdeniam žalobkyne o jej zlom zdravotnom stave
a nespôsobilosti prácu vykonávať, žiadne ďalšie nezrovnalosti v práci žalobkyne zistené neboli.

Na základe uvedeného mal súd prvého stupňa za preukázané, že žalobkyňa neuniesla dôkazné
bremeno v otázke preukázania neexistencie svojho zavinenia pri závažnom porušení pracovnej
disciplíny a v spôsobení škody zamestnávateľovi. Z uvedeného dôvodu nemožno posudzovať okamžité
skončenie pracovného pomeru za neplatné, nakoľko sa javí, že skutočne závažne porušila pracovnú

disciplínu, tento krok žalovaného bol v súlade s právnymi predpismi a opak sa žalobkyni v konaní
preukázať nepodarilo.

Z uvedených dôvodov žalobu zamietol.

Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ust. § 151 ods. 3 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa. Žiadala zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe
vyhovieť. Poukázala na nesprávnosť rozsudku z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm.
d/ a f/ O.s.p.. Potom poukázala na to, že podľa § 182 Zákonníka práce zamestnanec zodpovedá

zamestnávateľovi za škodu, za splnenia nasledujúcich podmienok a to: 1/ zavinené porušenie
pracovných povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním a písomná dohoda
o hmotnej zodpovednosti. Otázka zavinenia žalobkyne pri vzniku predmetného schodku predstavuje
preto základnú otázku, ktorú je treba na rozhodnutie veci aplikovať. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku je zrejmé, že prvostupňový súd dospel vychádzajúc z ust. § 192 Zákonníka práce k záverom,

že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, pretože nepreukázala, že porušila pracovnú disciplínu a
spôsobila škodu nezavinene. Vzhľadom na vyššie uvedený omyl prvostupňového súdu v predmete
konania došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď prvostupňový súd dospel k nesprávnemu
záveru, že unesenie dôkazného bremena vo vzťahu k preukázaniu svojho nezavinenia schodku
a nezavinenia porušenia pracovnej disciplíny spočíva na žalobkyni. Závažné porušenie pracovnej

disciplíny zamestnancom odôvodňujúce okamžité skončenie pracovného pomeru podľa ust. § 68
ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce musí podľa odvolateľky zamestnávateľ zamestnancovi preukázať.
Znalecké posudky v konaní vylúčili možnosť jej zavinenia, pretože podľa posudku MUDr. O. X. B.. I.
v rozhodnom období bola u nej schopnosť ovládať svoje konanie vzhľadom na zistenie ochorenia
podstatne zmenšená a schopnosť posúdiť zodpovednosť za svoje správanie (zložka rozpoznávacia)

bola podstatne znížená, čo vyplýva z posudku znalca MUDr. B. B.. Obe zložky teda ovládacia aj
rozpoznávacia boli u nej v rozhodnom období narušené v podstatnej miere v dôsledku iných ochorení,
čo vylučuje jej zavinenie.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny. V dôvodoch

odvolania poukázal na skutočnosť, že znalecký posudok č. 2002/2001 vypracovaný MUDr. O. X. B.. I. bol
vypracovanývtrestnomkonanívedenomprotižalobkyni.Vtomtoznaleckomposudkuznalciposudzovali
konanie žalobkyne z pohľadu jej trestnoprávnej zodpovednosti, čo je úplne iná kategória zodpovednosti,
ako je zodpovednosť občianskoprávna, resp. pracovnoprávna, ktorá je predmetom tohto konania, preto
sú tieto posudky úplne nepoužiteľné pre toto konanie. Znalecký posudok MUDr. B., ako už uviedli aj

vo vyjadrení k posudku, poskytol iba nejednoznačné a neobjektívne hodnotenie zdravotného stavu
navrhovateľky, a teda nemožno hodnotiť tento posudok inak, ako neobjektívny a nedostatočný. Naopak
znalecký posudok 109/2012 vypracovaný súdnou znalkyňou MUDr. B. I. objektívne a jednoznačne
konštatoval, že manipulácia s financiami a vystavenie nepravdivého dokladu bol zo strany žalobkyneúmyselným a účelovým konaním. Táto znalkyňa vypracovala posudok na základe preštudovania
celej zdravotnej dokumentácie žalobkyne, preto tento posudok žalobkyňa neuviedla účelovo v svojom
odvolaní.

Odvolací súd podľa § 212 ods. 1 v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že neboli dôvody
ani pre zrušenie, ani pre zmenu rozsudku.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pokiaľ išlo
o zistený skutkový stav, právne posúdenie a o rozhodnutie vo veci. Žalovaný vykonanou kontrolou

bezpečnostnej schránky, v ktorej sa nenachádzala hotovosť, ktorú podľa účtovnej evidencie mala
žalobkyňa do schránky uložiť, jednoznačne preukázal hrubé zavinené porušenie pracovných povinností
žalobkyňou, ktorá bola hmotne zodpovedná za finančné prostriedky uložené v bezpečnostnej schránke.
Aj podľa odvolacieho súdu išlo o také hrubé porušenie pracovných povinností, pre ktoré bol žalovaný
oprávnený so žalobkyňou okamžite skončiť pracovný pomer. Preto správne súd prvého stupňa

vychádzal z toho, že zo strany žalobkyne došlo k zavinenému porušeniu pracovných povinností. Ak
žalobkyňa chcela preukázať, že úbytok finančných prostriedkov a nesprávne hospodárenie s účtovnou
evidenciou nezavinila, ona musela predložiť dôkazy na svoje vyvinenie sa pre nedostatok vôľovej a
vedomostnej stránky zavinenia.

Súd prvého stupňa sa veľmi dôsledne zaoberal tým, či žalobkyňa v čase, keď malo dôjsť k hrubému
porušeniu pracovnej disciplíny z jej strany, bola alebo nebola spôsobilá k výkonu práce, či bola jej
spôsobilosť po stránke vedomostnej alebo vôľovej obmedzená tak, že nemohla riadne vykonávať
svoju prácu. Z vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa s ktorým sa stotožňuje odvolací súd
jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa všetky pracovné činnosti v období od marca do mája 2004, ktoré

súviseli s účtovníctvom vykonávala riadne včas a správne a v súlade s právnymi predpismi. Správne
súd prvého stupňa ustálil, že v rozpore s právnymi predpismi žalobkyňa konala jedine v prípade
nakladania s finančnou hotovosťou, a to v období od 4.5.2004 do 24.1.2005, kedy bola vykonaná
kontrola bezpečnostnej schránky, v ktorej sa nenachádzali žiadne finančné prostriedky napriek tomu, že
v účtovných dokladoch žalobkyňa vykazovala sumu 50.000,-Sk, ktoré sa v schránke mali nachádzať.

Aj podľa odvolacieho súdu neuloženie finančných prostriedkov do bezpečnostnej schránky v účtovanej
výške nemožno považovať za nedbanlivostné konanie, keď v tom istom období žalobkyňa uviedla,
že finančné prostriedky do schránky vyúčtovala, pretože sa nejaví logickým, aby niekto finančné
prostriedky do bezpečnostnej schránky neuložil a následne po kontrole ich opätovne do schránky vložil,
napriek tomu, že v uvedenom čase podľa znaleckých posudkov trpel posttraumatickou stresovou

poruchou. U žalovanej boli prítomné len zážitky, ktoré boli skôr traumatizujúcimi spomienkami v rámci
širšieho disociatívneho prežívania prekonanej psychickej traumy po lúpeži pobočky. Súd prvého stupňa
preto správne uviedol, že ani jeden z vykonaných dôkazných prostriedkov nepreukázal, že na strane
žalobkyne v čase konania nebola prítomná buď ovládacia alebo rozpoznávacia zložka konania. Podľa
znaleckého posudku č. 109/2012 MUDr. Y. B. I. nariadeného súdom, udalosti ktoré sa stali v období

apríl až máj 2004 nie je možné dať do súvislosti s jej poruchou, išlo o úmyselné konanie, ktoré
nebolo motivované duševnou poruchou. Za tohto stavu podľa odvolacieho súdu žalovaný preukázal,
že žalobkyňa úmyselne nakladala s finančnými prostriedkami, ktoré mali byť uložené v bezpečnostnej
schránke v rozpore s jej pracovnou náplňou a právnymi predpismi, preto podľa odvolacieho súdu
správne rozhodol súd prvého stupňa, keď žalobu zamietol, pretože aj keď vychádzal z toho, že dôkazná

povinnosť pre vyvinenie je na strane žalobkyne, sám vykonal dokazovanie v takom rozsahu, že bolo
jednoznačne preukázané, že konanie bolo zavineným porušením pracovných povinností žalobkyňou.
Preto odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd vzhľadom na rozhodnutie o trovách súdom prvého stupňa

podľa § 151 ods. 3 O.s.p. nerozhodoval.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0 ( § 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch
v znení účinnom od 1.5.2011).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.