Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. február 2016

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/161/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225807
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 02. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2016:3112225807.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Emílie Zimovej, sudcu Mgr. Ivana

Kubínyiho a sudkyne JUDr. Gabriely Janákovej v právnej veci navrhovateľa: J., s.r.o. so sídlom L., J.
ul. XX, IČO: 35 807 598, zast Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova
č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: R. K., v zast. H. R. R. K., o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 08.
septembra 2014, č.k. 12C/303/2012-95, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 125,- Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo
výške 330,- Eur z titulu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín a odporcovi náhradu
trov konania nepriznal. Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44
ods. 2 a § 41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku platného v čase podania žiadosti, ďalej
ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 6 ods. 1, 2, 4, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1,
2, 3 a § 19 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci. Uviedol, že podľa citovaných ustanovení sa navrhovateľ domáhal náhrady škody z
titulu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní poverenia, resp. nevydaní rozhodnutia
exekučného súdu v 15-dňovej zákonnej lehote od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. Z vykonaného dokazovania bolo súdom prvého stupňa zistené, že od podania predmetnej
žiadosti dňa 09.01.2009 do vydania poverenia na vykonanie exekúcie súdom dňa 30.01.2009 uplynula
po odpočítaní 15-dňovej lehoty doba 4 dní. Lehota 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku sa však podľa súdu prvého stupňa vzťahuje iba na prípad vydania poverenia na vykonanie

exekúcie a nie na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia. Preto postup súdu, ktorý
vydal poverenie na vykonanie exekúcie v lehote 19 dní od podania návrhu nemožno označiť za
rozporný so zákonom a lehotu a nemožno ho charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní. Ďalej
súd uviedol, že zmluva o úvere, na základe ktorej si navrhovateľ uplatňoval svoje peňažné nároky voči
povinnému v rámci exekučného konania bola zmluvou spotrebiteľskou, a táto zmluva ako aj exekučný
titul podliehali súdnemu prieskumu nekalých zmluvných podmienok, na základe čl. 6 Smernice č.
93/13/EHS. Exekučný súd neuznal rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul a exekučné

konanie bolo zastavené z dôvodu, že navrhovateľ si z 2 možných alternatív v základnom konaní
vybral súkromnoprávny orgán - rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda
dal prednosť tomuto orgánu pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti
zmluvných podmienok, ktorú v základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskomúvere skúma súd ex offo. Z týchto dôvodov súd dospel k záveru, že exekučný súd nepochybil vo
svojom úradnom postupe, keďže aplikoval normy medzinárodného práva, ktorými je SR ako člen
Európskej únie viazaná a ktoré majú prednosť pre ustanoveniami slovenského právneho poriadku

a poskytol spotrebiteľovi potrebnú súdnu ochranu pred nekalými zmluvnými podmienkami. V danom
prípade teda nebol preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny
úradný postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani výška nejakej
škody. Navrhovateľ poskytol povinnému úver v určitej výške, avšak nebol predložený žiadny dôkaz o
tom, kedy mala žalobcovi vzniknúť škoda jeho nezaplatením ani ako k jej výpočtu dospel; čo presne

obsahuje dlžná istina, čo je jej príslušenstvom a koľko bolo z uvedeného dlhu už povinným medzitým
uhradené a že za zostatok neuhradeného dlhu zodpovedá práve odporca. Z týchto dôvodov súd dospel
k záveru, že nie je možné navrhovateľovi priznať náhradu škody spočívajúcu v nevymoženej istine
s príslušenstvom ani nemajetkovú ujmu z dôvodu nesplnenia preukázania zákonných predpokladov
zodpovednosti odporcu za akúkoľvek škodu, v tejto súvislosti a preto súd žalobu ako nedôvodnú v
celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému

odporcovi náhradu trov konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods.1 O.s.p. nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. sa mu postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v konaní rozhodoval

vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., súd
prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie

súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého
stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods.
2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský

súdnevzhliadolvoznačenýchveciachaskutočnostiachdôvodnavylúčeniesudcuničnemenínatom,že
v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdoch. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci
súdom (vylúčeným sudcom), neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom
rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti

ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých
omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,

avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho
práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k týmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie

voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie

voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis. Súd

sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnostisúduaopisujejuakoškodu,ktorávzniklavpríčinnejsúvislostiskonanímdlžníka(povinného).
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačnévýdaje, poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou
súddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýkachýbajúcichdôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní je

jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny
úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej

škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež
na skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.
Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a

na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol, že
sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež sú
irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré boli
vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného súdu,
svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva. Žiadal

preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

K podanému odvolaniu sa odporca písomne nevyjadril.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu
je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správny. Rozhodol bez
nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého možno o odvolaní rozhodnúť
aj bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým sa končí konanie vo veci samej možno v zmysle ust. § 205 ods. 2
O.s.p. odôvodniť len okolnosťami uvedenými pod písmenami a/ - f/ citovaného zákonného ustanovenia.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní uplatňuje dôvody na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/, c/, d/, f/
citovaného zákonného ustanovenia.

Odvolací súd preskúmaním zistil, že dôvody odvolania, uplatnené navrhovateľom nie sú dané.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. je daný v prípade, ak v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p..

Za takúto vadu považuje navrhovateľ predovšetkým tú skutočnosť, že mu ako účastníkovi konania bola
odňatá možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Zo spisu však vyplýva, že súd prvého stupňa určil termín pojednávania na 08.09.2014 pričom

predvolanie bolo doručené navrhovateľovi 15.07.2014. Navrhovateľ sa na pojednávanie nedostavil,
pričom svoju neúčasť náležite neospravedlnil.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.

Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod sp.zn. 19NcC/200/2012-11, kedy krajský súd rozhodol, že
sudkyňa Okresného súdu Trenčín JUDr. Judita Knocíková nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania
veci. O tvrdení navrhovateľa, že v takýchto prípadoch rozhodoval výlučný sudca, už bolo rozhodnuté

Najvyšším súdom vo viacerých rozhodnutiach, napr. v uznesení zo dňa 31. mája 2010 v konaní sp.zn.
3NcC/14/2010, z ktorého vyplynulo, že dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá samotná skutočnosť, že
sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva
súdnictvo a Najvyšší súd aj v konaní 3Cdo 102/2013 konštatoval, že dôvodom na vylúčenie sudcunie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý podľa tvrdenia navrhovateľa svojím
nesprávnym úradným postupom v inej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú
ujmu v zmysle zákona č. 514/2013. Samotnú okolnosť, že navrhovateľ aj po rozhodnutí nadriadeného

súdu o nezaujatosti vec prejednávajúceho sudcu považoval tohto za zaujatého
a odmietal sa zúčastniť pojednávania, nemožno akceptovať ako dôvod pre odročenie pojednávania,
pretože otázka zaujatosti sudcu bola vyriešená postupom stanoveným Občianskym súdnym poriadkom
a nepredstavovala preto pre súd prvého stupňa prekážku pojednávania a rozhodovania vo veci.

K odňatiu možnosti konať pred súdom nedošlo ani v odvolaní namietanom neumožnení reagovať na
vyjadrenie protistrany, oboznámiť sa s vykonanými dôkazmi, vyjadriť sa k dôkazom, navrhovať ďalšie
dôkazy a všeobecne porušením práva na kontradiktórny proces. Súd
prvého stupňa totiž nariadením pojednávania umožnil navrhovateľovi realizáciu viacerých práv, ktorých
porušenie navrhovateľ namieta. Pokiaľ sa navrhovateľ pojednávania nezúčastnil bez toho, aby na jeho
strane bol pre neúčasť daný dôležitý dôvod, nie je realizácia procesných práv navrhovateľa, ktorú

umožňuje práve pojednávanie, pochybením súdu prvého stupňa, ale iba dôsledkom konania samotného
navrhovateľa.

Nariadením pojednávania s riadnym poučením podľa § 120 ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa vytvoril
navrhovateľovi možnosť uplatniť právo na kontradiktórny proces v plnom rozsahu, a preto neobstoja

jeho námietky uvádzané v odvolaní o tom, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam protistrany, k
dôkazom a sám navrhovať dôkazy. Navrhovateľ bez ospravedlniteľného dôvodu túto možnosť nevyužil,
keď sa pojednávania nezúčastnil bez toho, aby mal na to dôležité dôvody. Pokiaľ za tejto situácie
nenavrhol pred vyhlásením uznesenia o skončení dokazovania ďalšie dôkazy, ostali neskoršie dôkazné
návrhy v odvolacom konaní prípustné iba za podmienok podľa § 205 písm. a/ ods. 1 O.s.p., ktoré však

naplnené neboli. Pre vykonanie dôkazu znaleckým posudkom v odvolacom konaní, tak ako ho navrhoval
navrhovateľ preto neboli splnené procesné podmienky.

Pokiaľ sa jedná o znalecký posudok na výšku škody, tak takýto dôkaz treba považovať za nadbytočný,
pretoževprípadenepreukázanianesprávnehoúradnéhopostupu,akojednej zozákladnýchpodmienok

vzniku škody je otázka výšky škody bezpredmetná.

Navrhovateľ nedôvodne namieta porušenie svojich procesných práv v súvislosti s tým, že sa vo veci
neuskutočnilo ústne pojednávanie, pričom nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Zrejme ušlo pozornosti navrhovateľa, že v danom prípade nešlo o takýto prípad, súd

prvého stupňa nerozhodoval bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 115a O.s.p., ale riadne nariadil
pojednávanie podľa § 114 O.s.p..

Rovnako po preskúmaní veci odvolací súd sa nestotožňuje s názorom navrhovateľa o tom, že by
odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňalo požiadavky stanovené ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.,

najmä, že by súd prvého stupňa riadne nezdôvodnil, prečo rozhodnutie vydané so zisteným časovým
odstupom od podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepredstavuje nesprávny
úradný postup spočívajúci v zbytočných prieťahoch konaní.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku naopak vyplýva, že súd prvého stupňa sa veľmi podrobne

zaoberal časovou následnosťou jednotlivých úkonov v exekučnej veci, kde bol oprávnený navrhovateľ
a jeho zistenia zodpovedajú vykonaným dôkazom. Pokiaľ ide o konštatovanie prieťahov, tak súd prvého
stupňa podrobne vyložil, z akého dôvodu časové rozdiely medzi jednotlivými úkonmi exekučného súdu
nemohol posudzovať ako prieťahy a ako nesprávny úradný postup okresného súdu, s čím sa aj odvolací
súd stotožňuje.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. je daný v prípade, ak súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.

Z odvolania nie je zrejmé, o ktoré nevykonané dôkazy, ktoré by boli v priebehu prvostupňového konania
navrhované a súdom prvého stupňa nevykonané, sa jedná, pričom zo spisu takýto dôkazný návrh
navrhovateľa nevyplýva.Dôvod na odvolanie podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. preto nemožno považovať za opodstatnený.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci) je daný v prípade nesprávnej aplikácie a výkladu právnej normy,
prípadne použitia právnej normy, ktorú na skutkový stav vôbec nemožno použiť.

Navrhovateľ vo svojom odvolaní konkrétne neuvádza, ktoré ustanovenie, najmä hmotnoprávneho
predpisu, a to zákona č. 514/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov malo byť súdom prvého stupňa

nesprávne vyložené, prípadne aplikované. Odvolací súd v rámci svojej prieskumnej činnosti nezistil,
že by súd prvého stupňa nesprávne vyložil príslušné ustanovenia zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci, prípadne, že by na zistený skutkový stav ustanovenia tohto zákona
nesprávne aplikoval.

Dôvod na odvolanie podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. je daný v prípade nesprávneho postupu

súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania dôsledkom čoho je, že súd berie do úvahy
skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli, alebo neboli účastníkmi prednesené, prípadne, že neprihliada
na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyplynuli z prednesov účastníkov. Nesprávne skutkové
zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na
závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu

vo vykonanom dokazovaní sa považuje taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá
postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné
vytknúť prvostupňovému súdu v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z

vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo,
prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo
vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, poprípade poznatkov, ktoré vyplynuli z
prednesov účastníkov alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo
vieryhodnosti je logický rozpor alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam § 133 - § 135

O.s.p.. Odvolacím dôvodom podľa citovaného ustanovenia teda možno napadnúť výsledok činnosti
súdu pri hodnotení dôkazov, na ktorého nesprávnosť je možné usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu
súd dospel. Ak nie je teda možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je ani dôvod na
polemizovanie s jeho skutkovými závermi.

Z uvedených dôvodov boli vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným predpokladom vzniku uplatnených
nárokov správne skutkové aj právne závery súdu prvého stupňa a vzhľadom na neexistenciu ním
tvrdených predpokladov zodpovednosti za uplatnenú škodu a nemajetkovú ujmu bolo napadnuté
rozhodnutie správne, a preto krajský súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 v
spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému odporcovi trovy odvolacieho konania nevznikli.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .