Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. január 2016

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 7To/3/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8108011128

Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Tobiaš

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2016:8108011128.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.PetraTobiašaasudcovJUDr.Martiny
Zeleňakovej a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 14.1.2016, v trestnej veci
proti obžalovanému H. U., pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona účinného

do 31.12.2006, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu A. sp. zn. 1T XXX/XX zo dňa
5.6.2013 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, e/, f/ Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.
Obžalovaného
H. U., nar. XX.XX.XXXX v A., trvale bytom A., O. Z.
u z n á v a v i n n ý m, ž e

- dňa XX.X.XXXX vo J.ko kupujúci uzatvoril kúpnu zmluvu s osobou menom A. bytom N., Z. ako
predávajúcim, predmetom ktorej bolo osobné motorové vozidlo značky S. A.., vývozná značka GT., ktoré
mal H. U. doviesť na Z., následne predať a peniaze poukázať pánovi A. Z. na jeho účet, pričom vozidlo
predal, ale peniaze nezaslal, čím takto svojím konaním spôsobil A. Z. škodu v celkovej výške XXX.XXX,-
Sk /XX.XXX,- €/.

t e d a

- prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu

č í m s p á c h a l

- prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1,2 písm. a/ Tr. zák. účinného do 31.12.2006

Z a t o m u u k l a d á:

Podľa § 213 ods. 2 Tr. zák. účinného do 31.12.2006, s použitím § 38 ods. 2 Tr. zák., pri neexistencii
priťažujúcich a poľahčujúcich okolností trest odňatia slobody vo výmere 12 /dvanástich/ mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. u r č u j e skúšobnú dobu v trvaní 3 /troch/ rokov. o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného H. U. vinným z prečinu podvodu podľa § 221
ods. 1, 2 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa XX.X.XXXX vo J., Z. republika D. ako kupujúci uzatvoril kúpnu zmluvu s osobou menom A. Z., nar.
X.X.XXXX, bytom N. XX, XXX XX J., Z. republika D. ako predávajúcim, predmetom ktorej bolo osobné
motorové vozidlo značky S. A. X,X H., S.: J vývozná značka GF-XXXA v cene XX.XXX,- €, ktoré mal H.
U. doviesť na Z., následne predať a peniaze poukázať pánovi A. Z. na jeho účet, pričom vozidlo predal,
ale peniaze nezaslal, čím takto svojím konaním spôsobil A. Z. škodu v celkovej výške XXX.XXX,- Sk /

XX.XXX,- €/.

Za to mu podľa § 221 ods. 2 Tr. zákona s použitím § 38 ods. 2 Tr. zákona, pri neexistencii priťažujúcich
a poľahčujúcich okolností uložil trest odňatia slobody v trvaní 1 (jedného) roka.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil a
podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona mu uložil skúšobnú dobu v trvaní 3 (troch) rokov. Podľa § 287 ods.
1 Tr. poriadku uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému A. Z., nar. X.X.XXXX, bytom N. Z.
XX, XXX XX J., Z. republika D. škodu vo výške XX.XXX Eur a podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku
poškodeného so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na konanie vo veciach občianskoprávnych.

Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podal odvolanie obžalovaný elektronickými prostriedkami
bez zaručeného elektronického podpisu, ktoré následne potvrdil aj písomne. Namietal zistené
skutočnosti súdom prvého stupňa. Poznamenal, že práce, ktoré vykonával pre poškodeného, neboli
vykonávané len za mzdu, ktorá mala pokrývať iba jeho ubytovacie náklady a stravu. Išlo o odborné

práce, okrem iného pri rekonštrukcii obchodných priestorov obchodného domu I., ktorých bol poškodený
prenajímateľom, ako aj rekonštrukcii nájomného domu vo vlastníctve poškodeného. Obžalovaný
rozporoval hodnotenie svojej osoby svedkom, predchádzajúcim zamestnávateľom A. V.. Mal za to, že
ide o neobjektívne hodnotenie, nakoľko sú s pánom V. účastníkmi sporového súdneho konania. Žiadal
o náležité zistenie skutkového stavu.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí navrhol napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušiť,
vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, najmä z dôvodu, že v pôvodnom
konaní pred okresným súdom boli porušené práva obžalovaného na obhajobu, predovšetkým v tom
smere, že súd napriek návrhom obžalovaného nevypočul svedka B.. V spise sa nachádza len správa

na čl. 319, z ktorej plynie, že polícia v mieste bydliska tohto svedka nenašla a súd sa ďalej otázkou
zabezpečenia tohto svedka nezaoberal. Obžalovaný opakovane navrhoval vykonať dokazovanie
výsluchom uvedeného svedka, ktorý mohol potvrdiť alebo vyvrátiť obranu obžalovaného. Tá spočívala
v tom, že mali u poškodeného spoločne pracovať sedem mesiacov, vykonávať veľký rozsah prác, čo
svedčí aj z vyjadrenia samotného obžalovaného, ktorý presne popísal, kde všade práce vykonávali,

uviedol, že malo ísť o domy vo vlastníctve, resp. v prenájme poškodeného. Z toho plynie, že poškodený
nehovorí pravdu, keď tvrdí, že mali u neho pracovať podstatne kratšie. Dodal, že ak by pri bežnej
mzde za mesiac zarobil obžalovaný 1500,- eur, za sedem mesiacov by to bola suma cez XX.XXX,-
€ a v tomto smere je otázne, či bola preukázaná trestná činnosť obžalovaného. Nepochybne plynie z
výpovedí poškodeného, aj obžalovaného, aj z kúpnopredajnej zmluvy, že poškodený dal predať vozidlo

obžalovanému po súhlase oboch strán, no súd v dôvodoch rozsudku uvádza, že uveril poškodenému
preto, lebo mal originál technického preukazu, čo nepochybne plynulo aj z kúpnopredajnej zmluvy a čo
nepopieral ani obžalovaný. Okresný súd odôvodňoval vinu obžalovaného aj negatívnym hodnotením zo
strany pána V., s ktorým však obžalovaný vedie súdny spor, teda, že obžalovaný je aj vo veci, kde pán V.
podal trestné oznámenie na jeho osobu. Podľa obhajoby nebol produkovaný žiaden dôkaz svedčiaci o

tom,žedošlozostranyobžalovanéhokukriminálnejčinnosti.Prenaplneniepojmovýchznakovtrestného
činu podvodu by muselo byť už v čase, keď vozidlo preberal obžalovaný, preukázané, že tento vedel,
že peniaze za vozidlo mu nezaplatí. Podľa názoru obhajcu obžalovaného sa súd nemal uspokojiť so
správou polície k zabezpečeniu účasti svedka B. a mal vykonať ďalšie dokazovanie zisťovaním v mieste
trvalého bydliska u príbuzných, kde sa tento svedok zdržiava, jeho prítomnosť na hlavnom pojednávaní

zabezpečiť a ku skutočnostiam, o ktorých vypovedal obžalovaný, tohto vypočuť. Podľa jeho názoru naokresnom súde nebol vykonaný dostatok dôkazov preto, aby mohol byť obžalovaný odsúdený a preto
navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť na nové prejednanie a rozhodnutie.

Krajský prokurátor vo vyjadrení k podanému odvolaniu na verejnom zasadnutí uviedol, že v prípravnom
konaní, ako aj v konaní pred súdom 1. stupňa bolo vykonané dostatočné dokazovanie na to, aby mohol
byť ustálený skutok a preukázané, že sa skutku dopustil obžalovaný a že týmto konaním naplnil pojmové
znaky trestného činu podvodu. Dal do pozornosti skutočnosť, že konanie trvá veľmi dlho, najmä z
dôvodu obštrukcií na strane obžalovaného. K námietke obhajcu, že vo veci nebol vypočutý svedok

B. uviedol, že tento svedok nemal byť prítomný pri uzatváraní zmluvy, keďže v danom prípade nie je
kladené obžalovanému za vinu nevyplatenie mzdy a odstupného, neskúma sa takáto trestná činnosť,
ale konštatuje sa, že obžalovaný uviedol iného do omylu, teda, že sa dopustil trestného činu podvodu.
Navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť.

Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ust. § 317

ods. 1 Tr. por., podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. alebo
nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým podal odvolateľ odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a po preskúmaní v uvedenom rozsahu

krajský súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je možné považovať čiastočne za dôvodné.

V posudzovanej veci bolo v konaní pred súdom prvého stupňa podľa názoru krajského súdu vykonané
dokazovanie v rozsahu, ako to vyžaduje ust. § 2 ods. 10 Tr. por. Bolo teda postupované tak, aby
bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na

rozhodnutie. Vykonané dôkazy vyhodnotil prvostupňový súd spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr.
por. a takýmto postupom dospel v podstate k správnym skutkovým záverom, avšak právna kvalifikácia
nezodpovedala uvedenému zistenému skutkovému stavu.

Vychádzajúc z odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré zodpovedá požiadavkám ust. § 168 ods.

1 Tr. poriadku, prvostupňový súd pri hodnotení dôkazov postupoval dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr.
poriadku a hodnotil ich podľa vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, pričom dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam.
Pri hodnotení výpovedí obžalovaného a svedkov správne skúmal nielen to, či ich svedecké výpovede
sú logické, ale aj či sa svedkovia vo svojich výpovediach neodchyľujú od skorších výpovedí a logicky sa

vysporiadal aj s ďalšími na hlavnom pojednávaní vykonanými dôkazmi.

V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd podrobne rozpísal, ktoré konkrétne dôkazy boli v
posudzovanej veci vykonané, ktoré skutočnosti z jednotlivo vykonaných dôkazov vyplývali, uviedol,
ako vykonané dôkazy hodnotil, prečo obrane obžalovaného neuveril, ako aj to, na základe ktorých

konkrétnych dôkazov dospel k skutkovým záverom prezentovaným vo výrokovej časti napadnutého
rozsudku.

Aj podľa názoru krajského súdu bolo vykonanými dôkazmi preukázané, že skutok tak, ako je uvedený vo
výrokovej časti rozsudku súdu prvého stupňa, sa stal a že tento skutok obžalovaný spáchal a to napriek

tomu, že v konaní pred súdom prvého stupňa spáchanie skutku poprel.

Čo sa týka skutkového stavu veci, tento bol ustálený na základe výpovede obžalovaného, poškodeného
a listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise, čiastočne aj na základe výpovede svedka G..

Je potrebné zdôrazniť, že obžalovaný v prípravnom konaní odmietol vypovedať a až vo výpovedi na
hlavnompojednávaníkonanomnaokresnomsúdedňaX.X.XXXXuviedol,žesaspoškodenýmzoznámil
na základe odporúčania spoločného známeho, a že sa dohodli na vykonaní prác pre poškodeného Z.
(práce stavebné a rekonštrukčné, domy a byty). Poškodený im vyplácal zálohy potrebné na to, aby mali
zabezpečené základné potreby, ubytovanie bolo zabezpečené zo strany poškodeného, pričom celá časť

tých financií sa presúvala na to, že keď skončia prácu, tak im vyplatí všetko naraz. Následne sa dohodli
na kúpe auta a dňa XX.XX.XXXX uzavreli kúpnu zmluvu. Spoločne boli ohliadnuť vozidlo, dojednala sa
cena následne došlo niekoľko dní na to k prevzatiu motorového vozidla. Ďalej uviedol, že po návrate na
Z. prihlásil vozidlo v priebehu 2-3 dní na polícii. Potom ho kontaktoval G., s ktorým sa dohodol na výmenemotorových vozidiel prostredníctvom 2 kúpnych zmlúv s tým, že mu G. doplatil XXX.XXX Sk. Asi o 3 dni
ako došlo k transakcii, vrátil sa na Z. svedok B., ktorý ostal pracovať pre poškodeného Z.. Nato odišli
spoločne do D. za poškodeným doriešiť záležitosť. Mohlo sa tak stať v mesiaci júl, najneskôr v mesiaci

august. Opäť jednali spolu s poškodeným, pričom došlo k dohode o vyrovnaní vzájomných pohľadávok,
t.j. toho, čo Z. dlžil za vykonanú prácu ako odmenu a zároveň aj motorového vozidla. O vyrovnaní
pohľadávok bolo v kancelárii podpísané potvrdenie o zaplatení kúpnej ceny za motorové vozidlo s tým,
že Z. sa vyjadril, že mu doplatí 1.000 eur. Obžalovaný uviedol, že je pravdou, že sa zaviazal v kúpnej
zmluve, že kúpnu cenu vozidla uhradí na účet poškodeného Z., ale keď sa vrátil svedok B. s tým, že

Z. nevyrovnal pohľadávky, t.j. nezaplatil za odvedenú prácu plnú hodnotu, bude najvhodnejšie, ak s
ním budú jednať osobne a dohodnú sa akým spôsobom im odmenu vyplatí, resp. ako to budú riešiť s
motorovým vozidlom a preto potom došlo k osobnému jednaniu a bolo podpísané potvrdenie o zaplatení
kúpnej ceny za motorové vozidlo VW A..

Vo výpovedi na hlavnom pojednávaní konanom dňa XX.X.XXXX obžalovaný uviedol, že auto skutočne

prevzal. Pracoval u poškodeného asi 7 mesiacov, a ten mu nevyplatil mzdu. Peniaze za predaj auta
nevrátil, lebo to považoval za vyplatenie mzdy za odpracovaných 7 mesiacov. Vopred sa s poškodeným
dohodol, že peniaze za odpredaj auta si nechá ako náhradu mzdy. Zmluvu o tom, že si peniaze nechá
ako náhradu mzdy s poškodeným nespísal a to z dôvodu, že keď vyšlo najavo, že u neho pracuje na
čierno, bol rád, že sa tak dohodli. Čo sa týka sumy 450 Eur, túto mu poškodený dal. Obžalovaný si

nepamätal, aká bola ďalšia dohoda o týchto peniazoch.

Poškodený vo svojej výpovedi dňa XX.XX.XXXX uviedol, že podniká v oblasti správy nehnuteľností a
v tejto súvislosti spravuje niekoľko domov a pozemkov. V rámci tejto činnosti je oprávnený vykonávať
prácedomovníka,záhradníckečinnostialebovykonávaťinéčinnostizpovereniainýchosôb.Sámvlastní

relatívne veľkú záhradu, ktorú ledva zvládne obhospodáriť sám. V polovici marca XXXX sa poškodený
dohodol s obžalovaným, že môže uňho bývať v byte s tým, že nájom si odpracuje tak, že mu pomôže s
drobnými pomocnými prácami. Po istom čase obžalovaný oslovil poškodeného, či nemá záujem kúpiť
motorové vozidlo, aby ho on mohol predať na Z., lebo tam dosiahne o cca XXXX Eur vyšší zisk ako na
tamojšom trhu. Poškodený išiel s obžalovaným do B. na burzu s tzv. „jahreswagen“. Vybrali jedno vozidlo

a poškodený ho kúpil bez prihlásenia na DI. Dohodli sa, že obžalovaný vyvezie vozidlo na Z. a tam ho
prihlási, následne predá a potom sa vráti s príslušnou sumou peňazí, resp. mu ich poukáže tak, ako sa
uvádza v zmluve. Dňa XX.XX.XXXX obžalovaný doručil SMS správu poškodenému, že „dobre došiel“.

Poškodený vo svojej výpovedi dňa X.X.XXXX uviedol, že obžalovaný ho nalákal na postup tým, že

obidvaja by mohli mať zisk z predaja auta okolo X.XXX až X.XXX Eur. Obchodníkovi za motorové
vozidlo zaplatil XX.XXX Eur. Mali dohodnutú lehotu max. 14 dní, najneskôr vtedy mali byť peniaze
poukázané na bankový účet. Vo výpovedi dňa X.X.XXXX obdobne ako v predchádzajúcich výpovediach
konštatoval, že obžalovaný pre neho vykonával práce vo J., nebola to práca v pravom slova zmysle,
iba pomocná činnosť. Neboli za to žiadne peniaze zvlášť, ale dostával ubytovanie a stravu. Pre istotu

si nechal technický preukaz motorového vozidla, obžalovanému odovzdal iba kópiu. Po asi 14 dňoch
nedošla platba a obžalovaný sa viac neohlásil, preto podal trestné oznámenie. Od obžalovaného dostal
len jednu SMS. Lživé sú tvrdenia U., že bol ešte raz v D. a že sa bavili o zvyšných častiach pohľadávky.
Neexistujú žiadne zvyšné pohľadávky. Vyjadrenia U., že v jeho kancelárii dostal v roku XXXX potvrdenky
o zaplatení, sú nepravdivé a chýba im akákoľvek logika. Nehovoril s ním nikdy potom a nemal s ním

žiaden kontakt. Ku kúpnej zmluve neexistujú žiadne dohovory.

Svedok L.. O. G. v prípravnom konaní vypovedal, že niekedy v lete roku XXXX kúpil od obžalovaného
osobné motorové vozidlo VW A. striebornej farby I.: XX-XXX CH. Obžalovaného poznal už predtým.
Keď ho uvidel na vozidle, opýtal sa, či ho nechce predať. Dohodli sa, že od obžalovaného kúpi VW A. a

naopak obžalovaný od neho kúpi G. N. s tým, že kupujúcim bola priateľka obžalovaného, ktorú nestretol.
Rozdiel XXX.XXX Sk vyplatil obžalovanému v hotovosti. Začiatkom roka XXXX predal VW A. M. Z. z O..

Z kúpnopredajnej zmluvy predloženej poškodeným vyplýva, že predmetom predaja bolo motorové
vozidlo zn. S. A., X,X H., XX kW, reflexnej striebornej metalízy vo výbave highline, pričom predávajúcim

jepoškodenýakupujúcimobžalovaný stým,žepredajnácenajeXX.XXXeur.Vzmluvebolodohodnuté,
že kupujúci prevezie vozidlo na vlastné náklady na Z., po príchode vozidlo okamžite zaregistruje a potom
prevedie kúpnu cenu na účet predajcu a predávajúci sa podľa tejto zmluvy zaväzuje, že bezprostredne
po pripísaní celej sumy na účet odošle kupujúcemu technický preukaz.Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa teda skutočne plynie, že dňa XX.X.XXXX vo
J. došlo medzi obžalovaným a poškodeným k dohode o tom, že odkúpia na burze motorové vozidlo.

Následne motorové vozidlo zn. S. A., limuzína, výbava highline, 1,9 H., XX kW, farba: reflexná strieborná
metalíza bolo kúpené na majiteľa A. Z.. Potom uvedené vozidlo na základe kúpnopredajnej zmluvy,
ktorú medzi sebou uzavreli obžalovaný a poškodený, mal obžalovaný doviezť na Z., tu ho predať a
peniaze za odpredaj motorového vozidla zaslať poškodenému na účet. Predávajúci mu mal po pripísaní
peňazí na účet zaslať originál technického preukazu. Tieto skutočnosti potvrdzujú výpovede samotného

poškodeného, ktorý na uvedených tvrdeniach od počiatku trval, spomenuté skutočnosti od počiatku
uvádzal a súčasne tieto skutočnosti plynú aj z kúpnopredajnej zmluvy a ďalších listinných dôkazov, napr.
zdokladuozaplatenísumy450,-€nacestovnénákladyalebonákladyspojenésprivezenímmotorového
vozidla, dokladu o zakúpení prevoznej značky, ktoré všetky mal hradiť poškodený. Obžalovaný vo svojej
prvotnej výpovedi vôbec nepoprel, že takáto dohoda medzi ním a poškodeným bola a konštatoval, že
na základe kúpnopredajnej zmluvy sa zaviazal takto postupovať, ale neskôr, keď zistil, že vracajúcemu

sa svedkovi B. nemali byť vyplatené peniaze a ani on nemal vyplatené peniaze, tak sa šiel dohodnúť
s poškodeným Z.. S poškodeným Z. sa mali dohodnúť a uzavrieť vec tak, že ešte mal doplatiť on Z.
alebo Z. jemu, pričom nie je z toho zrejmé a evidentné kto komu, 1000,- €. Nelogickými sú tvrdenia
obžalovaného ohľadom časovej súslednosti, dĺžky výkonu prác u poškodeného a opätovnom jednaní
s poškodeným po predaji motorového vozidla. Na hlavnom pojednávaní dňa XX.X.XXXX uviedol, že

za prácu mu mala byť vyplatená mzda, ktorou malo byť auto za sedem mesiacov práce, pričom vo
výpovedi na hlavnom pojednávaní dňa X.X.XXXX uvádzal, že u poškodeného mali začať pracovať v
polovici marca XXXX, avšak zmluva o kúpe motorového vozidla bola podpísaná už dňa XX.X.XXXX,
teda cca dva a pol mesiaca od začiatku výkonov prác. Obžalovaný sa bránil aj tvrdením, že s
poškodeným komunikoval a stretol sa s ním po predaji motorového vozidla. Podľa jeho výpovede na

hlavnom pojednávaní konanom dňa X.X.XXXX malo dôjsť k osobnému jednaniu a malo byť podpísané
potvrdenie o zaplatení kúpnej ceny, avšak túto svoju obranu obžalovaný nepreukázal predložením ním
spomínaného potvrdenia. Práve naopak poškodený negoval uvedenú obranu obžalovaného vo svojej
výpovedi tak, že v žiadnom prípade žiadna ďalšia návšteva, žiadne ďalšie stretnutie s obžalovaným U.
nebolo a teda nenastala situácia, žeby sa mali dohovárať o doplatení nejakej sumy alebo o vyrovnaní

sumy za práce kompenzáciou z predaja motorového vozidla.

Každopádne však podľa názoru krajského súdu k naplneniu pojmových znakov trestného činu
sprenevery došlo konaním obžalovaného už tým, že sa s poškodeným dohodol, že vozidlo odpredá a
peniaze mu na účet pošle, pričom obžalovaný túto skutočnosť nerealizoval a peniaze z predaja vozidla

nezaslal podľa dohody poškodenému, ale ich použil pre vlastnú potrebu. Podľa ustálenej súdnej praxe
skutková podstata trestného činu sprenevery nevyžaduje to, aby osoba, ktorá vec páchateľovi zverila,
bola jej vlastníkom, teda v danom prípade nebolo podstatným, či vlastníkom motorového vozidla mal
byť v rozhodnom čase obžalovaný alebo poškodený. Po subjektívnej stránke sa vyžaduje úmysel, ktorý
spravidla vznikne až neskôr, teda nie hneď pri zverení veci. Môže však byť prítomný už pri zverení veci,

ak zverenie nebola dosiahnuté vyvolaním alebo využitím omylu. Za vec zverenú je potrebné pokladať
aj výťažok, ktorý bol za zverenú vec získanú páchateľom podľa dohody medzi ním a osobou, ktorá mu
vec zverila, napr. na základe zmluvy o obstaraní predaja veci a zazmluvnenú čiastku alebo dohodnutú
čiastku, za ktorú vec predal objednávateľovi, objednávateľovi nevyplatil a peniaze utratil.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného možno konštatovať, že prvostupňovým súdom bol síce správne
zistený skutkový stav, avšak tomuto nezodpovedá správna právna kvalifikácia. Správnou bola námietka
obhajoby, že pre naplnenie pojmových znakov trestného činu podvodu sa vyžadovalo, aby v čase,
keď vozidlo preberal obžalovaný, už vedel, že peniaze za vozidlo poškodenému nezaplatí, čo však
v tomto prípade preukázané nebolo. Na rozdiel však od trestného činu podvodu v prípade trestného

činu sprenevery sa úmysel už pri podpisovaní dohody medzi obžalovaným a poškodeným peniaze
za odpredané auto nevyplatiť nevyžadoval. K dokonaniu trestného činu sprenevery došlo predajom
motorového vozidla a ponechaním si peňazí, prípadne toho čo za odpredané auto získal, pre vlastnú
potrebu. Je totiž nepochybné, že obžalovaný si prisvojil vec, ktorá mu bola zverená a peniaze z predaja
vozidla použil pre vlastnú potrebu, čím spôsobil vychádzajúc z ustálenia výšky škody väčšiu škodu.

Tým po objektívnej i subjektívnej stránke naplnil všetky pojmové znaky prečinu sprenevery podľa § 213
ods. 2 Tr. zákona. Z formálneho hľadiska je teda trestný čin sprenevery dokonaný okamihom predaja
a týmto momentom takisto vzniká škoda vlastníkovi veci. Na základe uvedených dôvodov bolo tedapotrebné napadnutý rozsudok prvostupňového súdu v celom rozsahu zrušiť a vo veci na podklade
správne zisteného skutkového stavu náležite kvalifikujúc konanie obžalovaného rozhodnúť.

Právna kvalifikácia konania obžalovaného podľa odseku 2 § 213 Trestného zákona rezultuje z ustálenia
výšky spôsobenej škody, keďže jednoznačne škoda nad 2660,- € do 26.600,- € je škodou väčšou, preto
v tomto smere krajský súd poukazuje aj na ďalšie pochybenie prvostupňového súdu, ktoré však bolo
možné napraviť, keď v právnej vete prvostupňový súd konštatoval, že obžalovaný spôsobil škodu nie
malú a kvalifikoval toto konanie podľa druhého odseku.

Skutkové okolnosti tak, ako sú ustálené v skutku, nebránili odkvalifikovať konanie obžalovaného podľa
iného trestného činu. Všetky náležitosti, ktoré táto skutková podstata pre ustálenie viny a správnu právnu
kvalifikáciu vyžaduje, sú v skutku obsiahnuté a teda totožnosť skutku ostala zachovaná.

V tejto súvislosti sa žiada k obrane obžalovaného, resp. k námietke obhajoby, že nebol vypočutý svedok

B. uviesť, že pri trestnom čine sprenevery nebolo nevyhnutné preukazovať úmysel obžalovaného, že už
v čase, kedy vozidlo preberal, vedel, že peniaze za toto vozidlo poškodenému nevyplatí. V konaní bolo
preukázané, že vozidlo obžalovaný prevzal za účelom predaja. S poškodeným sa dohodli na tom, že
peniaze mu prevedie späť, čo neurobil, preto svojím konaním naplnil pojmové znaky prečinu sprenevery.
Z formálneho hľadiska je trestný čin sprenevery dokonaný okamihom predaja a týmto momentom takisto

vzniká škoda vlastníkovi veci. Dokazovanie zabezpečením účasti svedka B. nebolo nevyhnutné, keďže
tento svedok podľa návrhu obžalovaného sa mal vyjadrovať k práci pre poškodeného a následnej
dohode medzi obžalovaným a poškodeným, no nie k okolnostiam odpredaja auta a následným zaslaním
peňazí poškodenému a tiež už v konaní boli preukázané podstatné a relevantné skutočnosti týkajúce
sa uzatvorenia kúpnopredajnej zmluvy, ktorej uzatvorenie nespochybnil ani obžalovaný, ani poškodený,

preto krajský súd dospel k záveru, že výsluch tohto svedka nebol nevyhnutný. Úmysel obžalovaného
preukazuje aj jeho konanie, keďže po tom, čo našiel kupujúceho na predaj motorového vozidla, vôbec
neoboznámil poškodeného o spomenutej skutočnosti, pričom ho ani nežiadal o zaslanie originálu
technického preukazu majúc v držbe len kópiu technického preukazu. Motorové vozidlo následne
prihlásil, previedol na kupujúceho a peniaze, či auto od neho, si ponechal.

Z odpisu z registra trestov krajský súd zistil, že obžalovaný bol rozhodnutím Okresného súdu prešov sp.
zn.XT/XXX/XXzodňaXX.X.XXXXodsúdenýnatrestodňatiaslobodyvtrvanídvochrokovpodmienečne
so skúšobnou dobou do XX.X.XXXX s tým, že dňom XX.X.XXXX sa osvedčil. Z registra priestupkov
vyplýva, že dňa X.X.XXXX mu bola uložená bloková pokuta za porušenie pravidiel cestnej premávky

neoznačením vozidla diaľničnou nálepkou.

Pokiaľ ide o výrok o treste, pri jeho ukladaní prihliadal krajský súd najmä na jednotlivé hľadiská ukladania
trestov vyplývajúce z ust. § 34 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie,
pohnútka, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho

nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., a to ochranu spoločnosti
pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho
výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, pričom
trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Vychádzajúc zo zásad pre ukladanie trestov v zmysle ustanovenia § 34 ods. 4 Trestného zákona bolo
povinnosťou súdu prihliadať aj na poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, pričom v tomto rámci prihliadania
sa krajský súd zaoberal aj otázkou samotnej dĺžky konania.

Krajský súd vo vzťahu k ukladanému trestu považuje za potrebné uviesť, že v tomto konkrétnom

prípade konanie trvalo dlhšiu dobu a to takmer 10 rokov. Je bežnou praxou, že v trestných veciach,
kde tak dlhá doba uplynie od momentu spáchania skutku do rozhodnutia súdu, sa táto zohľadňuje vo
výroku o ukladanom treste. Je potrebné zdôrazniť aj to, že v danom prípade, ako to už uvádzal aj
krajský prokurátor a zo spisu je to evidentné, práve neprítomnosťou obžalovaného došlo k spôsobeniu
nadmernej dĺžky konania. Obžalovaný tým, že pracuje v zahraničí, s úradmi nekomunikoval. Po vydaní

príkazu na zatknutie, bol zadržaný. Prisľúbil, že bude preberať písomnosti a zúčastňovať sa na úkonoch
súdu, na ktoré bude predvolaný. Napriek tomu nebolo možné zo strany prvostupňového súdu plynulo
konať, a preto na okolnosť dĺžky predmetného konania krajský súd neprihliadal. Do úvahy neprichádzala
ani poľahčujúca okolnosť spočívajúca vo vedení riadneho života v minulosti. Z odpisu z registratrestov síce plynie, že rozhodnutím Okresného súdu A. sp. zn. XT/XXX/XX zo dňa XX.X.XXXX bol
obžalovaný odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov podmienečne so skúšobnou dobou
do XX.X.XXXX s tým, že dňom XX.X.XXXX sa osvedčil, avšak nemožno prehliadnuť to, že evidentne

počas plynutia skúšobnej doby, v ktorej sa osvedčil, sa mal žalovaného skutku dopustiť. Čo sa týka
priťažujúcich okolností, ani tieto krajský súd nevzhliadol. Hodnotenie mestského úradu je všeobecné a
zo skutočností zistených zo spisu vyplýva, že obžalovaný sa zdržiava dlhodobo v cudzine. Nie je teda
možné zabezpečiť relevantným spôsobom hodnotenie, ktoré by mohlo byť objektívne.
Žiada sa k ukladaniu trestu uviesť, že krajský súd zvažoval aj možnosť uloženia iného druhu trestu ako

trestu odňatia slobody, no vzhľadom na minimum informácií o príjme a majetku obžalovaného, mieste
pobytu obžalovaného a z dôvodu jeho neúčasti na verejnom zasadnutí, kde by bolo možné tiež potrebné
dôkazy získať, nemal krajský súd podklad na to, aby mohol uložiť iný druh trestu.

Trest obžalovanému bol okresným súdom uložený úplne na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej
sadzby v rozmedzí 1 až 5 rokov, teda v trvaní 1 roka. Skúšobná doba bola určená na dobu 3 rokov,

teda mierne nad hornou polovicou. Uvedenú dĺžku skúšobnej doby považoval krajský súd, vzhľadom na
už skôr konštatované skutočnosti za takú, ktorá by mohla splniť účel trestu ako to zákon požaduje, to
znamená, že dosiahne prevýchovu obžalovaného, aby v budúcnosti viedol riadny život, a aby aj ostatní
členovia spoločnosti vnímali uložený trest ako zákonný a spravodlivý, teda aby splnil svoj výchovný a
preventívny účel odradenia iných od páchania trestných činov.

Vo vzťahu k nároku na náhradu škody krajský súd poukazuje na to, že poškodený po tom, čo podal
trestné oznámenie, bol vypočutý vo veci dvakrát. V týchto prípadoch uviedol, že pri uplatnení nároku
na náhradu škody chce dostať svoje peniaze späť. Vychádzajúc z ustanovenia § 46 ods. 3 Trestného
poriadku poškodený, ktorý má podľa zákona proti obvinenému nárok na náhradu škody, ktorá mu

bola spôsobená trestným činom, je tiež oprávnený navrhnúť, aby súd v odsudzujúcom rozsudku uložil
obžalovanémupovinnosťnahradiťtútoškodu;návrhmusípoškodenýuplatniťnajneskoršiedoskončenia
vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania. Z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške
sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Zákon upravuje niekoľko podmienok, ktoré musia byť splnené, aby sa mohlo rozhodnúť o nároku
poškodeného v adhéznom konaní. Poškodený musí svoj nárok uplatniť, keďže súd nikdy o návrhu
poškodeného nerozhoduje z úradnej povinnosti. Zároveň musí poškodený nárok uplatniť riadne a včas.

Včas uplatneným nárokom je taký nárok, ktorý poškodený uplatní najneskôr do skončenia vyšetrovania,

resp. skráteného vyšetrovania. Riadne uplatnený nárok znamená, že nie sú žiadne pochybnosti o
uplatnenom nároku, pričom zákon výslovne požaduje, aby boli z návrhu zrejmé dôvody a výška
uplatneného nároku. Pokiaľ ide o výšku nároku, treba uviesť aspoň konkrétnu minimálnu výšku
spôsobenej škody. Nestačí vyjadrenie, ktoré odkazuje na budúce vyčíslenie škody. Nárok musí byť
uplatnený voči konkrétnemu obvinenému. Za nesprávne uplatnený nárok na náhradu škody je potrebné

považovaťnárokuplatnenýpoškodeným,vktoromvovyhláseníopožadovanejnáhradeškodyneuviedol
výšku spôsobenej škody.

V danom prípade vyhlásenie poškodeného: „to, čo som v D. zaplatil za toto osobné motorové vozidlo.
Pokiaľ by to nebolo možné, tak prosím o to, aby mi bolo vrátené moje vozidlo späť“, podľa názoru

krajského súdu nespĺňalo zákonom požadované podmienky, teda škoda nebola uplatnená „riadne“,
najmä za situácie, keď na jednej strane tu existuje zmluva medzi predajcom M., B., ktoré predávalo auto
A. Z. za sumu XX.XXX,- € a následne kúpnopredajná zmluva, ktorú uzatváral A. Z. s obžalovaným, kde
je už uvádzaná suma XX.XXX,- €. Rozdiel medzi predmetnými sumami nie je zrejmý, a teda nie je jasné
to, ktorú sumu poškodený v danom prípade uplatňuje. Na základe uvedených úvah krajský súd zrušil

napadnutý rozsudok aj vo výroku o náhrade škody a pri konštatovaní, že poškodený si v tomto konaní
škodu riadne a včas neuplatnil, o tejto škode nemohol rozhodovať.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného krajský súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d/,e/,f/ Tr. por. zrušil
napadnutý rozsudok v celom rozsahu, napravil konštatované pochybenie súdu prvého stupňa týkajúce

saprávnehoposúdeniaveci anapodklade§322ods.3Tr.por.sámvovecirozhodoltak,akojeuvedené
vo výroku tohto rozsudku, teda uznal obžalovaného vinným z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, 2
písm. a) Trestného zákona účinného do 31.12.2006 na skutkovom základe tam uvedenom a uložil mu
pri neexistencii priťažujúcich a poľahčujúcich okolností trest odňatia slobody vo výmere 12 /dvanástich/mesiacov, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona mu výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona uložil skúšobnú dobu v trvaní 3 (troch) rokov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.