Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. január 2016

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/792/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7612220825
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2016:7612220825.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Sopkovej Maximovej a JUDr. Zuzany Matyiovej vo veci žalobcu F.. F. N., nar. XX.X.XXXX,
bytom H., Štúrova 8/45, zast. JUDr. Jaroslavom Čollákom, advokátom, Košice, Floriánska 19, proti
žalovanému K. N., s.r.o., so sídlom v H., Y. N. XX/M., IČO: 36 210 145, zast. IURISTICO s.r.o.,
advokátska kancelária so sídlom v Košiciach, Štefánikova 26, IČO: 36 588 041, o zaplatenie 2.218,- €
istiny s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku 16C 109/2012-182 zo 16.6.2014 Okresného súdu
Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.590,40 €

s 8,75 % úrokmi z omeškania ročne od 14.10.2012 do zaplatenia, ako aj vo výrokoch o trovách konania
a trovách štátu.

Žalobcovi sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania vo výške 95,29 €, ktorú je žalovaný povinný
zaplatiť JUDr. Jaroslavovi Čollákovi, advokátovi, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa (ďalej aj „súd“) rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.612,84 €
spolu s 8,75 % úrokmi z omeškania ročne od 14.10.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku a žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Žalovanému uložil tiež povinnosť zaplatiť žalobcovi na

účet jeho právneho zástupcu trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia vo výške 424,01
€ a zaplatiť trovy štátu vo výške 269,58 €, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Súčasne vyslovil,
že Slovenská republika proti žalobcovi nemá právo na náhradu trov štátu.

Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 2218,- € spolu
s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 26.9.2012 do zaplatenia, na tom skutkovom základe,
že dňa 8.9.2012 v prevádzke čistiarne K. v OC Q. v H. osobne odovzdal zamestnankyni žalovaného

5 ks hodvábnych záclon (4 ks tmavoružovej farby a 1 ks béžovej farby) na chemické vyčistenie s
upozornením, že záclony nie je možné prať, iba chemicky čistiť a je potrebné citlivé ošetrovanie,
žalobca i zamestnankyňa žalovaného podpísali dohodu o poskytnutí služieb čistiarne a žalobca uhradil
cenu služby v sume 32,- €, že po prevzatí záclon z čistiarne zistil, že 4 ks tmavoružových záclon sú
poškodené - roztrhané, preto ich reklamoval v prevádzke a uplatnil právo zo zodpovednosti za vady
služby, a to zrušením zmluvy (dohody) o poskytnutí služieb čistiarne a náhradu škody podľa § 655 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Reklamáciu žalovaný neuznal listom z 26.9.2012, v ktorom žalobcovi oznámil,

že závesy boli na čistenie prinesené už poškodené a údajne žalobca bol informovaný o možných
rizikách a bolo dohodnuté vykonanie chemického čistenia na vlastnú zodpovednosť a nebezpečenstvo,
pričom žalovaný tiež sfalšoval dohodu uzavretú medzi ním ako objednávateľom a žalovaným ako
zhotoviteľom, keďže v dohode o poskytnutí služieb čistiarne, ktorá bola odovzdaná žalobcovi, nebolažiadna poznámka o poškodených závesoch, nie je označený bod 4 o nevhodnosti pokynu zákazníka
a žiadosti o vykonanie služby na vlastné nebezpečenstvo, a dokonca je zakrúžkovaný bod 2, že
na veci nie sú uvedené symboly ošetrovania, čo nie je pravdivé. Keďže zamestnankyňa žalovaného

zakrúžkovala bod 2 v dohode, aj keď symboly ošetrovania na záclonách boli a sú prítomné, možno sa
len domnievať, že pri prevzatí veci nevenovala dostatočnú pozornosť pokynom žalobcu a preberanej
veci na čistenie, a nebol dodržaný predpísaný program čistenia. Konanie žalovaného žalobca vníma ako
vedomé a cielené poškodzovanie spotrebiteľa, keď ako zhotoviteľ chybne vykonanú službu - čistenie
sa snažil zakryť falšovaním dokumentu a pri prevzatí záclon po čistení neupozornil preberajúceho na

poškodenie čistenej veci. Uviedol, že záclony boli šité na zákazku z hodnotného materiálu (100 %
hodváb) a špeciálne objednané do interiéru rodinného domu v nadobúdacej hodnote 2.190,- €, ktorú
môže dokladovať, pričom na čistenie boli odovzdané nepoškodené a v súčasnosti sú znehodnotené,
potrhané a nepoužiteľné a nie je možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby takéto hodnotné
záclony ďalej používal potrhané alebo (v prípade opravy) pozašívané, preto ide o vadu neodstrániteľnú
a je namieste zrušenie zmluvy, ktoré jednostranným úkonom bezodkladne u žalovaného po neuznaní

reklamácie aj uplatnil a podanou žalobou sa domáha náhrady škody vo výške nadobúdacej hodnoty
záclon 2.190,- €, keďže ich mohol používať po dobu 10 - 15 rokov, a žiadal tiež náhradu sumy 28 €
zaplatenej za čistenie. Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ustanovení §§ 52 ods. 1, 2, 3 a
4, 54 ods. 1, § 652 ods. 1 a 2, § 653 ods. 1 a 2, § 654 ods. 1, § 655 ods. 1 a 2, § 457, § 421, § 442
ods. 1 a 3 a § 443 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 2 písm. a/, § 2 písm. b/ bod 1, § 2 písm.

i/, § 3 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej
rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom v čase uzatvorenia dohody o poskytnutí služieb
čistiarne, t.j. k 8.9.2012 (ďalej len „zák. č. 250/2007 Z.z.“) a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru,
že uplatnený nárok je čiastočne dôvodný, avšak nie v požadovanom rozsahu. Súd zistil, že dohoda o
poskytnutí služieb čistiarne uzavretá medzi účastníkmi 8.9.2012 má charakter spotrebiteľskej zmluvy a

na právny vzťah preto aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj ďalšie právne
predpisy upravujúce tieto spotrebiteľské vzťahy. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že služba,
ktorú žalovaný poskytol žalobcovi vo vzťahu k čisteniu 4 hodvábnych záclon, nebola poskytnutá riadne,
preto žalobcovi vzniklo právo uplatniť si v súlade s § 655 ods. 1 OZ príslušný nárok z vadne poskytnutého
plnenia zo strany žalovaného, ktorý žalobca aj uplatnil listom z 1.10.2013 doručeným žalovanému,

ktorým oprávnene odstúpil od uzavretej zmluvy (dohody o poskytnutí služieb čistiarne z 8.9.2012), a
to ku dňu 4.10.2012, keďže v prípade 4 poškodených (zničených) záclon bezplatné odstránenie vád
neprichádzalo do úvahy. Pokiaľ však išlo o odstúpenie žalobcu od dohody vo vzťahu k záclone béžovej
farby, ktorá nebola poškodená a vo vzťahu ku ktorej žalobca nenamietal žiaden nedostatok z hľadiska
poskytnutej služby čistenia, súd považoval uplatnenie nároku žalobcom v tejto časti za nedôvodné.

Dospel k záveru, že žalobcovi vznikol v súlade s § 457 OZ nárok na vrátenie peňažného plnenia
zodpovedajúceho pomernej čiastke zaplatenej žalobcom za čistenie 4 ks poškodených záclon, t.j. sumy
22,44 €, ktorú súd určil voľnou úvahou podľa § 136 O.s.p. (28,05 € : 5 ks x 4 ) ako finančný nárok z
vadne poskytnutého plnenia. Vychádzajúc z ust. 421 OZ považoval za dôvodne uplatnený aj nárok na
náhradu škody a konštatoval, že predpokladmi vzniku každej občianskoprávnej zodpovednosti sú: 1.

protiprávny úkon, 2. spôsobenie škody a 3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou,
príp. aj zavinenie, že občianskoprávna zodpovednosť za škodu môže vzniknúť z porušenia zmluvných
aleboinýchzáväzkovýchpovinnostíaobsahomzáväzkovo-právnehovzťahuzozodpovednostizaškodu
je právo poškodeného požadovať náhradu škody a povinnosť zodpovedného subjektu škodu nahradiť.
Jedným z prípadov osobitnej zodpovednosti za škodu je aj zodpovednosť za škodu upravená v § 421

OZ, ktoré zakladá zodpovednosť za škodu spôsobenú porušením povinnosti riadne sa starať a opatrovať
prevzatú vec, za jej poškodenie, stratu alebo zničenie, pričom ide o záväzkovú zodpovednosť, ktorá
má svoj základ v porušení záväzkovej povinnosti a zodpovednosť podľa tohto ustanovenia sa vzťahuje
na každého (fyzickú alebo právnickú osobu), kto od iného prevzal vec, ktorá má byť predmetom jeho
záväzku. Táto zodpovednosť je objektívna a nezáleží na tom, či ten, kto prevzal vec, poškodenie, stratu

alebo zničenie veci zavinil, alebo nie, rozhodujúce je len to, že zodpovedný subjekt prevzal od iného vec,
ktorá má byť predmetom jeho záväzku, a že na tejto veci bola spôsobená škoda, presnejšie povedané,
že sa poškodila, stratila alebo sa zničila, teda z hľadiska vzniku tejto zodpovednosti je dôležité, že tu
došlo k prevzatiu veci s povinnosťou ju opatrovať a že v dôsledku porušenia tejto povinnosti sa vec
poškodila, zničila alebo stratila. Nejde o absolútnu objektívnu zodpovednosť, pretože toto ustanovenie

pripúšťa jeden liberačný dôvod, na základe ktorého ten, kto prevzal vec, nezodpovedá za jej poškodenie,
stratu alebo zničenie, ak by ku škode došlo aj inak. Ku škode by mohlo dôjsť aj inak, ak by sa vec
zničila buď na základe nejakého vnútorného fyzikálneho alebo chemického procesu, v dôsledku ktorého
došlo k zničeniu alebo poškodeniu veci, alebo pôsobením objektívnych vonkajších okolností, ktoré sčinnosťou zodpovednostného subjektu nemajú nič spoločné (napr. v dôsledku zemetrasenia). Pritom
pre naplnenie oslobodzujúceho dôvodu obsiahnutého v ust. § 421 OZ ("ibaže by ku škode došlo
aj inak") nestačí len možnosť vzniku rovnakej škody aj v prípade, keby organizácia vec neprevzala

na vykonanie služby, ale je potrebné, aby k rovnakej škode muselo nutne dôjsť (aj keby vec nebola
prevzatá na vykonanie služby) - uvedené súd citoval z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky publikovaného pod R 12/89, Cpj 39/88, str. 144. Po vyhodnotení vykonaných dôkazov súd
dospel k záveru, že žalovaný v plnom rozsahu objektívne zodpovedá za škodu spôsobenú žalobcovi
poškodením 4 ks záclon zo 100 % hodvábu prevzatých na čistenie, a svojej zodpovednosti sa nezbavil,

keďže nepreukázal, že vo vzťahu k čisteným záclonám zvolil vhodný program chemického čistenia,
pri ktorom nemohlo byť spôsobené prípadné poškodenie závesov (záclon). Za nedôvodnú považoval
námietku žalovaného týkajúcu sa životnosti závesov prevzatých na čistenie (pri chemickom čistení a
farbení 2 roky podľa nim predloženého Informátora č. 3/2005), ku ktorej zdôraznil, že žalovaný na
túto skutočnosť či nevhodnosť pokynov na čistenie veci žalobcu neupozornil žiadnym spôsobom pri
preberaní závesov (uvedené mal preukázané z výpovede svedkyne G. E.) a tiež mu neposkytol žiadne

informácie o tom, aké prípadne riziká mu hrozia (v súlade s § 653 ods. 2 OZ a § 11 ods. l zák. č.
250/2007 Z.z.). Vykonaným dokazovaním mal súd preukázaný aj predpoklad vzniku škody, keďže v
danom prípade došlo k zničeniu 4 ks závesov tmavoružovej farby a ich ďalšie použitie v domácnosti
žalobcu nebolo možné. Zo znaleckého posudku č. 3/2014 znalkyne Ing. A. W., U.. mal preukázané,
že cena možného obstarania 4 ks záclon (závesov) z dekoračnej tkaniny 100 % hodváb S. 1-7316

s rozmermi zodpovedajúcimi rozmerom 4 ks poškodených záclon, ku dňu 8.9.2014 bola 1.590,40
€. Zdôraznil, že ak je za škodu považovaná ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného,
a jej výška je daná rozdielom medzi majetkovým stavom poškodeného pred a po poškodení, musí
aj rozsah náhrady škody zohľadniť výšku všetkých potrebných prostriedkov, ktoré bol poškodený
nútený vynaložiť na obnovenie pôvodného majetkového stavu. Podľa názoru súdu závesy, ktoré boli

žalobcovi poškodené, nemali v jeho domácnosti žiadne ďalšie upotrebenie. Pokiaľ teda žalobca chcel
dosiahnuť stav, aký mal v domácnosti pred vznikom škody, mohol ho dosiahnuť len obstaraním nových
závesov. Ak obnovenie pôvodného majetkového stavu nie je možné inak ako obstaraním novej veci,
nemožno prenášať povinnosť úhrady nákladov na obstaranie takejto veci (uvedenie veci do pôvodného
stavu) na poškodeného a neopodstatnene ho znevýhodňovať oproti škodcovi. Poškodený sa totiž v

dôsledku škodovej udalosti dostáva do situácie, kedy je nútený vynaložiť zo svojho majetku značnú
čiastku na to, aby uviedol svoju domácnosť do stavu pred škodovou udalosťou. Skutočnou škodou
sa pritom rozumie zmenšenie existujúceho majetku poškodeného v porovnaní so stavom, aký tu bol
pred spôsobením škody. Súd zdôraznil, že musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia
musí smerovať k výsledku spravodlivému. Inými slovami, právo musí byť predovšetkým nástrojom

spravodlivosti, nie súborom právnych predpisov, ktoré sú mechanicky a formálne aplikované bez ohľadu
na zmysel a účel toho ktorého záujmu chráneného príslušnou normou. V danom prípade je zmyslom
a účelom ustanovenia priznávajúceho poškodenému právo na náhradu škody zaistiť, aby mu v plnej
miere bola kompenzovaná majetková ujma. V materiálnom právnom štáte nejde iba o dodržiavanie
práva bez ďalšieho, ale predovšetkým o dodržiavanie takých pravidiel správania, ktoré sú v súlade

s hodnotami, na ktorých je právny poriadok vybudovaný. Právo je spoločenský normatívny systém,
ktorého účelom je rozumné usporiadanie vzťahov medzi členmi spoločnosti. Už z tejto základnej funkcie
práva vyplýva, že riešenie, ktoré sa požiadavke rozumného usporiadania vzťahov prieči, je neprijateľné.
Súdu teda jednoznačne prináleží, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická aplikácia zákona nemôže
priniesť absurdné dôsledky, a v prípade, že tomu tak je, aby takú interpretáciu pomocou redukcie ad

absurdum odmietol a aby zvolil výklad, ktorý bude v súlade so zmyslom a účelom zákona a ktorý bude
racionálne a spravodlivý (citované z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 2221/07 z
19.3.2008). Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že záclony, ktoré boli pri poskytnutí služby zo
strany žalovaného poškodené, boli zhotovované na mieru zo špeciálneho materiálu na zákazku priamo
do domácnosti žalobcu, nejednalo sa teda o štandardný výrobok bežne dostupný na trhu, ktorý by

bolo možné nahradiť iným výrobkom rovnakej kvality. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd zaviazal
žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.590,40 € predstavujúcu cenu možného obstarania 4 ks záclon
(závesov) z dekoračnej tkaniny 100 % hodváb s rozmermi poškodených záclon, určenú znaleckým
posudkom č. 3/2014 zo dňa 21.1.2014 znalkyne Ing. A. W., CSc., ako aj sumu 22,44 € titulom nároku
na vrátenie ceny vadne poskytnutej služby, celkom sumu 1.612,84 € a v prevyšujúcej časti žalobu ako

nedôvodnú zamietol. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 ods. 1 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z. priznal žalobcovi aj úroky z omeškania z prisúdenej sumy 1.612,84 € vo
výške 8,75 % ročne od 15.10.2012 až do zaplatenia, t.j. po uplynutí lehoty 10 dní určenej vo výzve
žalobcu - pokuse o zmier z 1.10.2012 doručenom žalovanému, kedy sa žalovaný dostal do omeškaniaso zaplatením dlžnej sumy, a v prevyšujúcej časti, t.j. o zaplatenie úrokov z omeškania prevyšujúcich
zákonnú sadzbu 8,75 % a za obdobie od 26.9.2012 do 14.10.2012 žalobu ako nedôvodnú zamietol.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a vzhľadom na čiastočný úspech účastníkov

(pomer úspechu žalobcu 72,72 % a pomer úspechu žalovaného 27,28 %) priznal žalobcovi pomernú
časť náhrady účelne vynaložených trov konania v rozsahu 45,44 % spočívajúcich v odmene (v tarifnej
sadzbe 91,28 € za jeden úkon právnej služby vychádzajúc zo základu 2.218,- €), náhrade hotových
výdavkov a náhrady 20 % DPH jeho advokáta za jednotlivé úkony právnej služby uvedené v odôvodnení
rozsudku podľa vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb v znení neskorších predpisov, celkom priznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo
výške 424,01 € (331,83 € odmena + 21,51 € paušálna náhrada hotových výdavkov + 70,67 € DPH) a
uložil žalovanému povinnosť ju zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu v súlade s § 149 O.s.p. O
trovách štátu rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť trovy štátu vo výške 269,58 € podľa
pomeru jeho neúspechu v spore (72,72 % zo sumy celkových trov štátu 370,71 €). Pretože žalobca bol
v konaní od platenia súdnych poplatkov oslobodený podľa § 4 ods. 2 písm. za/ zák. č. 71/1992 Zb. o

súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a mal podstatný
úspech v spore, nezaviazal ho na náhradu zostávajúcej časti trov štátu vo výške 101,13 € a vyslovil, že
štát proti žalobcovi nemá právo na náhradu trov konania.

Rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalovaný, a to vo vyhovujúcom výroku v rozsahu

prevyšujúcom sumu 22,44 €, t.j. čo do rozhodnutia o nároku na náhradu škody vo výške 1.590,40 €
s prísl. v spojení s výrokmi o trovách konania a trovách štátu, uplatniac odvolacie dôvody podľa §
205 ods. 2 písm. b), d) a f) O.s.p. Odvolaním nenapadol rozsudok vo výroku, ktorým bola zaviazaný
zaplatiť žalobcovi cenu za služby čistiarne vo výške 22,44 €. Bol toho názoru, že súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil, ak pri určení výšky uplatnenej škody vychádzal z obstarávacej, resp.

nadobúdacej ceny veci. Žalobcovi tak v priamom rozpore s § 443 Občianskeho zákonníka (citoval
znenie tohto ust.) priznal nárok vo výške obstarávacej ceny novej veci (4 ks závesov) bez zohľadnenia
amortizácie, resp. nesporného faktu, že vec bola necelých šesť rokov používaná. Tvrdil, že súd chybne
aplikoval ust. 443 OZ a nesprávne sa stotožnil s argumentáciu žalobcu. K tejto otázke poukázal len
príkladmo na ustálenú súdnu teóriu a súdnu prax, napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. 5Cdo 89/2008 z 24. marca 2010, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR publikované ako Rc 54/2003,
R 22/1977, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 601/2007, z ktorých citoval
právny názor, potvrdzujúce jednoduchú zásadu, že pri stanovení výšky škody na opotrebovanej veci
je potrebné stanoviť cenu veci s prihliadnutím na jej vek, opotrebenie, vady, znehodnotenie. Obvyklá
cena je pritom taká cena, za ktorú možno skutočne kúpiť vec toho istého charakteru, kvality a stavu v

danom čase a mieste. Podľa názoru žalovaného nález Ústavného súdu ČR sp. zn. ÚS 2221/2007 z
19.marca 2008, z ktorého súd pri rozhodovaní vychádzal, sa v skutočnosti zaoberá odlišnou skutkovou
a právnou vecou a predovšetkým z neho nemožno vyvodiť právny záver, že pri určení výšky škody
na opotrebovanej veci je potrebné vychádzať z nadobúdacej hodnoty novej veci. Cit. nález ÚS ČR
sa zaoberá špecifickým prípadom náhrady škody (nákladov na opravu), ktorá vznikla na motorovom

vozidle v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou spôsobenou škodcom a s tým súvisiacou otázkou
tzv. zhodnotenia motorového vozidla, ak na jeho opravu boli použité nové náhradné diely. Ústavný súd
ČR v cit. náleze vyslovuje názor, že v prípade havarovaného motorového vozidla napriek tomu, že je
opravené novými dielmi, je jeho skutočná hodnota nižšia ako pôvodná hodnota použitého vozidla, a
teda vyjadruje neoprávnenosť amortizácie náhradných dielov pri oprave poškodeného vozidla, a vyčíta

odvolaciemu súdu, že jeho právne závery nevyplývajú z výsledkov vykonaného dokazovania, lebo ak
mal súd pochybnosti o výške majetkovej ujmy, mal vykonať ďalšie dokazovanie, a nie svojvoľne vyvodiť
závery o výške škody. Podľa názoru žalovaného nález Ústavného súdu ČR sp. zn. ÚS 2221/2007
z 19.marca 2008 na prejednávanú vec rozhodne nemožno aplikovať, naopak je z neho zrejmé, že
súdy všetkých stupňov, vrátane Ústavného súdu ČR vychádzali z hodnoty poškodeného motorového

vozidla s prihliadnutím k jeho amortizácii, a nie z ceny nového motorového vozidla. Ak by do podmienok
zodpovednostizaškoduspôsobenúnamotorovomvozidlemalabyťpremietnutáúvahaokresnéhosúdu,
znamenalobyto,žepripoškodenímotorovéhovozidlazakúpeného(akonovéhovr.2006),prispôsobení
škody v r. 2012, by škodca bol povinný zaplatiť poškodenému obstarávaciu cenu takéhoto nového
vozidla bez zohľadnenia amortizácie vozidla, t. j. neuviesť vec do pôvodného stavu pred vznikom škody,

ale do stavu v čase nadobudnutia nového vozidla. Takúto úvahu žalovaný považoval za nesprávnu,
nakoľko sa prieči ust. § 443 OZ, a neposlednom rade má za následok na strane poškodeného vznik
bezdôvodného obohatenia, čo nie je v súlade s právnym inštitútom náhrady škody. Namietal ďalej
znaleckým posudkom č. 3/2014 znalkyne Ing. Gajane Urban, CSc. (ďalej len „ZP") určenú obstarávaciucenu použitej veci, t. j. „cenu, za akú bolo možné obstarať ku dňu 8.9.2012 4 ks záclon (závesov) z
dekoračnej tkaniny MEDAN 1-7316 v zložení 100 % hodváb, s rozmermi zodpovedajúcimi rozmerom
poškodených záclon“, ktorá cena podľa znaleckého posudku mala predstavovať sumu 1 590,40 €. V

súvislosti s touto námietkou uviedol, že zo ZP a jeho príloh (odpovedí oslovených predajcov) vyplýva, že
dekoračná tkanina MEDAN 1-7316 sa na trhu nachádzala len do r. 2010; ceny uvedené predajcami sa
rovnako nevzťahujú k dátumu poškodenia závesov, ale ide o ceny, za ktoré sa tkanina predávala do roku
2010. Znalec však na zadanie týkajúce sa určenia obstarávacej ceny použitej veci k 8. septembru 2014
(správne k 8. septembru 2012 - pozn. odvolacieho súdu) chybne uvádza cenu 1 590,40 € vychádzajúc

z nesprávnych údajov aktuálnych v roku 2010. Žalovaný vytýkal súdu, že túto námietku ním avizovanú
už v podaní z 19. marca 2014, nevzal do úvahy a v nijakom smere sa s ňou nevysporiadal. S ohľadom
na obsah ZP mal za to, že znalec pochybil pri určovaní obstarávacej ceny a závery ZP sú pre konanie
nepoužiteľné, v dôsledku čoho sa pochybenia dopustil aj súd prvého stupňa, ak vychádzal pri určovaní
výšky škody z nesprávnych záverov ZP určujúcich obstarávaciu cenu veci v inom ako rozhodnom čase
vzniku škody, ktorým je 8. september 2012. S poukazom na uvedené žalovaný v rámci uplatneného

odvolacieho dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. namietal inú vadu, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, resp. nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných dôkazov
v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. Ďalej tvrdil, že rozsudok vychádza z nesprávnych skutkových
zistení aj pri posúdení liberačných dôvodov v zmysle § 421 OZ. Podľa názoru žalovaného vykonaným
dokazovaním bolo bezpečne preukázané, že ku škode by došlo aj inak, nakoľko vnútorná povaha

závesov - vlastnosti veci po dobe jej životnosti a účinky jej opotrebenia zodpovedajúce veku a účelu
použitia, by boli príčinou vzniku škody aj za iných okolností. Uviedol, že dobu životnosti závesov
preukazoval listinou - Informátor č. 3/2005, ktorý metodický pokyn Spoločenstva práčovní a čistiarní
Slovenskej republiky bol odobrený aj Sekciou verejnej správy Ministerstva vnútra SR. Z uvedeného
vyplýva, že doba životnosti látok všetkých druhov a materiálov pri chemickom čistení je dva roky. V

danom prípade sa jednalo o závesy šesť rokov staré, je teda nepravdepodobné, že by celých šesť rokov
neboli čistené. Nesúhlasil s právnym posúdením súdu, pokiaľ vo vzťahu k neinformovanosti žalobcu
o uplynutej doby životnosti závesov, vyvodil zodpovednosť žalovaného za škodu na podklade § 653
ods. 2 OZ. Ust. § 653 ods. 2 OZ sa týka zodpovednosti za vady opravy alebo úpravy veci (§ 653 a
nasl. OZ), ktorá je vzťahom odlišným od zodpovednosti za škodu na veci, ktorá má byť predmetom

záväzku (§ 421 OZ) a ktoré vzťahy a nároky z nich vyplývajúce je potrebné posudzovať samostatne. V
danom prípade podľa názoru žalovaného sa nemôže jednať ani o nárok na náhradu škody uplatňovaný
titulom zodpovednosti za vady skrz ust. § 510 OZ, nakoľko nebolo preukázané, že by škoda vznikla v
dôsledku vadného plnenia, resp. ako ďalší následok vadného plnenia (potrhané závesy tu predstavujú
škodu samotnú, nie sekundárny následok, ktorý by vznikol z vady v zmysle § 510 OZ). Rovnako z

veku a účelu použitia veci vyplýva, že vlastnosti šesťročných závesov museli byť opotrebené účinkami
slnka, čo potvrdzuje aj výpoveď svedkyne E.. V súvislosti s liberáciou zo zodpovednosti za škodu na
závesoch žalovaný poukázal aj na výpoveď svedkyne E., z ktorej vyplýva, že p. P. ju informovala o
tom, že predmetné závesy už boli prané, ktorá skutočnosť má zásadný význam pre posúdenie liberácie
žalovaného. Vytýkal súdu, že pri hodnotení výpovede svedkyne P. vôbec nevzal do úvahy jej vzťah k

žalobcovi a jej priamu zainteresovanosť na veci. Za zmätočný považoval záver súdu o nepreukázaní
liberačných dôvodov s poukazom na skutočnosť, že pri existencii piatich programov chemického čistenia
žalovaný nepreukázal, že vo vzťahu k závesom bol použitý program, ktorý nemohol spôsobiť prípadné
poškodenie. V prípade zodpovednosti za škodu na veci, ktorá má byť predmetom záväzku v zmysle
§ 421 OZ je totiž celkom irelevantné, či k vzniku škody (ne)viedlo porušenie povinnosti a vo vzťahu

k zbaveniu sa tejto zodpovednosti je táto skutočnosť bez právneho významu. Pre úplnosť uviedol, že
nevhodnosť použitého programu vylučujú skutočnosti vyplývajúce z výpovede svedkyne E., z ktorej (o.
i.) vyplýva, že poškodené tmavé závesy (4 ks) boli čistené obdobným spôsobom ako nepoškodený
svetlý záves (1 ks), len v programe pre tmavé veci. Aj v tejto súvislosti je okresným súdom zamieňaná
zodpovednosť za vady opravy alebo úpravy veci (§ 653 a nasl. OZ) a zodpovednosť za škodu na veci,

ktorá má byť predmetom záväzku (§ 421 OZ) a predpoklady ich vzniku. Nesúhlasil ani s rozhodnutím o
náhradetrovkonania.Zodôvodneniarozsudku(str.21,ods.5)vyplýva,žesúdpriznalžalobcovináhradu
trov právneho zastúpenia za 6 úkonov právnej služby vykonaných v r. 2013, keď za zastupovanie na
pojednávaní dňa 4.3.2013 trvajúcom viac ako dve hodiny priznal žalobcovi náhradu ako za dva úkony
právnej služby s poukazom na ust. § 14 ods. 1 písm. c) vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom do 30. júna 2013. Ust. § 14 ods. 1
písm. c) cit. vyhl. (jeho znenie citoval) však pojednáva o úkonoch právnej služby v trestnom konaní a
v konaní o priestupkoch, a navyše súdom vyvodený záver z neho rozhodne nevyplýva. Vo vzťahu k
náhrade trov konania sa žalovaný ďalej dovolával aplikácie ust. § 150 ods. 1 O.s.p., lebo mal za to, žežalobca zastúpený právnym zástupcom (najneskôr od 28. januára 2013) nielenže neuviedol základné
dôkazy týkajúce sa uplatnenej výšky škody najskôr ako to bolo možné, ale (z opatrnosti) sa bránil
vykonaniu znaleckého dokazovania ohľadom výšky škody, ktoré žalovaný navrhoval, a toto považoval

za nadbytočné, nehospodárne a nepodstatné pre konanie (podanie žalobcu z 5.5.2014, vyjadrenie v
závere pojednávania dňa 22.10.2013). Pritom je nesporné, že bez preukázania výšky škody, by súd
žalobe nemohol (ani sčasti čo do nároku na náhrady škody) vyhovieť. V tejto súvislosti v plnom rozsahu
poukázal na dôvody svojho odvolania zo 7.2.2014 proti uzneseniu č.k. 16C 109/2012- 107, ktorým mu
súd nedôvodne uložil povinnosť zaplatiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Citujúc ust. § 120

ods. 1 prvá veta O.s.p., zabezpečujúce procesnú disciplínu v konaní mal za to, že žalobca v určitom
rozsahu konaním v rozpore s účelom tohto ustanovenia prispel k neželanému vzniku trov súdneho
konania, preto bol žalovaný toho názoru, že bez ohľadu na zásadu úspechu v konaní bolo by v rozpore s
výchovnou funkciou inštitútu náhrady trov konania, ak by mal znášať plnú náhradu trov konania, ktorých
vznik svojim procesným postupom zavinil žalobca. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd
podľa § 220 O.s.p. rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku zmenil a žalobu zamietol a žalobcovi

uložil povinnosť nahradiť žalovanému náhradu trov konania v plnej výške.

Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok v napadnutej časti ako vecne správny
potvrdiť. Nestotožnil sa s tvrdením žalovaného, že súd nesprávne právne vec posúdil. Poukázal na to,
že podanou žalobou sa ako spotrebiteľ domáhal náhrady škody, ktorú svojím neodborným konaním

jednoznačne a preukázateľne spôsobil žalovaný, a preto je žalovaný povinný vzniknutú škodu mu
zaplatiť. Obrana žalovaného týkajúca sa zohľadnenia amortizácie je neprijateľná, nakoľko bez jeho
protiprávnehokonania,byžalobcovinevzniklažiadnaškoda,anistýmsúvisiaceďalšienákladypotrebné
na prerobenie interiéru. V tomto prípade žalovaný nie je oprávnený odmietať svoju zodpovednosť za
spôsobenú škodu, a navyše je proti dobrým mravom pripisovať tak rozsiahlu škodu na úkor žalobcu,

keďže škoda vznikla konaním žalovaného, ktoré je jeho podnikateľskou činnosťou. Nesúhlasil ani s
námietkou žalovaného týkajúcou sa bezdôvodného obohatenia, lebo pokiaľ by nedošlo k spôsobeniu
škody zo strany žalovaného, nemusel by žalobca vynakladať ďalšie prostriedky na zadováženie nových
záclon. Žalobca si dal vyčistiť záclony v prevádzke žalovaného, čím využil služby, ktoré žalovaný
ponúka, pričom tento prezentuje a deklaruje odborný výkon svojej činnosti, za čo mu spotrebiteľ zaplatil

odplatu a je len samozrejmé, že za výkon svojej činnosti žalovaný aj objektívne zodpovedá. Znalecký
posudok č. 3/2014 z 27.1.2014 vypracovaný znalcom Ing. A. W., U.. považoval za správny, a akékoľvek
pochybenia znalca odmietal. Žalobca súhlasí s výškou hodnoty poškodenej veci, ako ju ustálil znalec.
Námietku žalovaného tykajúcu sa existencie liberačných dôvodov v danej veci, a tiež tvrdenie, že škoda
nevznikla v dôsledku jeho vadného konania, považoval za absolútne neprijateľné. Zároveň dodal, že

žalovaný zámerne opakuje nepravdivé skutočnosti o údajných vyjadreniach svedkyne P., ktoré už boli
v priebehu dokazovania jednoznačne uvedené na pravú mieru ! V predmetnom spore sa skutočnou
škodou rozumie zmenšenie existujúceho majetku poškodeného v porovnaní so stavom, aký tu bol
pred spôsobením škody. Rozhodnutia, ktoré v podanom odvolaní žalovaný uvádza, sú prekonané
a súd sa v konaní nemôže riadiť prísnym formalizmom pri výklade právnych predpisov, ale výklad

má smerovať k spravodlivému riešeniu občianskoprávnych vzťahov. V danom prípade šlo o drahé a
trvácne materiály, ktoré si žalobca zaobstaral na objednávku, a konajúci súd bol povinný v zmysle
platných právnych predpisov zhodnotiť konkrétny prípad aj s prihliadnutím na jeho osobitosti. Zmyslom
a účelom právnej úpravy zodpovednosti za škodu je predovšetkým ochrana majetkovej sféry vlastníka,
a teda umožniť poškodenému, aby „zahojil“ zásah škodcu do svojej majetkovej sféry. V súvislosti s

rozsahom náhrady škody spôsobenej na veci, ktorú nemožno navrátiť do pôvodného stavu a je potrebné
ju nahradiť novou vecou, poukázal na názor odborníkov, a stotožnil sa s názorom, podľa ktorého
odpočítanie zhodnotenia veci (amortizácie) je v takomto prípade neprípustné. Ak nie je možné uvedenie
veci do pôvodného stavu, čo v danom prípade neprichádza do úvahy, potom je vodidlom na určenie
výšky náhrady škody výška nákladov, ktoré boli potrebné k tomu, aby odškodnenie bolo poskytnuté

iným spôsobom než je uvedením do pôvodného stavu (napr. pôjde o náklady na obstaranie tej istej
alebo obdobnej veci). V prípade použitia amortizácie sa neodôvodnene a neprípustne prenáša ťarcha
nákladov na odstránenie vzniknutej škody na poškodeného, ktorý však - na rozdiel od žalovaného,
neporušil žiadnu právnu povinnosť, čo sa prieči princípu spravodlivosti. Argument žalovaného, že
celkový majetok poškodeného sa zvýši nad hodnotu, ktorú mal pred poškodením, nie je namieste.

Majetok poškodeného tvorí komplex vecí, práv a iných majetkových hodnôt, ktorých celková hodnota
nie je daná prostým súčtom jednotlivých hodnôt, ale tiež ocenením vzájomných väzieb a ich štruktúry.
Ak dôjde k poškodeniu veci, nie je celkový majetok poškodeného znížený iba o hodnotu tejto veci,
ale tiež o čiastku vyjadrujúcu narušenie väzieb v majetku poškodeného, pretože majetok poškodenéhozhoršil svoju funkčnosť ako celok. K obnoveniu pôvodnej hodnoty majetku poškodeného tak dôjde až
vtedy, keď je tento majetok ako celok schopný plniť funkcie, ktoré plnil pred poškodením. Pokiaľ tomu
tak nie je, je hodnota majetku nižšia ako pred poškodením, a vlastnícke právo garantované samotnou

Ústavou SR teda nebolo dostatočne ochránené. Ak dôjde k zničeniu používanej veci a priznaná náhrada
škody nepostačuje na zabezpečenie veci náhradnej, je celková hodnota majetku poškodeného nižšia
ako pred poškodením, pretože zničená vec v majetku funkčne chýba a narušuje sa tak funkčnosť ako
celku. Ak by bol poškodený nútený doplniť peniaze získané ako náhradu škody aj z vlastných zdrojov
(samozrejme ak je to možné vzhľadom na finančnú situáciu) a zaobstaral by si náhradnú vec, došlo

by k ďalšiemu úbytku z jeho majetku, konkrétne by ubudlo z jeho disponibilných zdrojov. V prípadoch,
keď dôjde k poškodeniu alebo zničeniu veci patriacej do majetku poškodeného, je to zároveň zásah
do výkonu jeho vlastníckeho práva, keďže dôjde k zmene jeho obsahu, pretože vlastník už nemôže s
majetkomnakladaťtak,akotopôvodnezamýšľal.Pokiaľbydošlokpriznaniunáhradyškodylenvovýške
znehodnotenia poškodenej veci, došlo by k situácii, kde škodca nepriamo vnucuje vlastníkovi vôľu, ktorú
si tento nevytvoril. Keby k poškodeniu alebo zničeniu veci nedošlo, vlastníkovi by nikdy ani nenapadlo,

aby opotrebovanú vec predal, utŕžené peniaze doplnil vlastnými zdrojmi a zaobstaral si obdobnú vec,
avšak novú. Teda v takom prípade by bola vôľa vlastníka pri výkone jeho vlastníckeho práva formovaná
konaním osoby, ktorá k tomu nie je oprávnená (škodca). Tvrdenia, ktoré uviedol žalovaný v podanom
odvolaní, považuje žalobca za nesprávne a nezákonné. Opätovne poukazuje na to, že žalovaný sa
pokúšal protiprávnym konaním zakryť nedostatky, ktoré pri výkone svojej činnosti spôsobil a prepisoval

tiež údaje na dokladoch s jediným cieľom prenesenia zodpovednosti na zákazníka. Takéto konanie
podľa názoru žalobcu nemožno charakterizovať inak než nekalé obchodné praktiky, a je potrebné,
aby súdy svojou rozhodovacou činnosťou chránili spotrebiteľa pred takými nezákonnými praktikami
a zamedzili takémuto správaniu sa podnikateľských subjektov, ktoré sa prieči všetkým všeobecne
akceptovaným spoločenským normám, a tiež je v rozpore s dobrými mravmi. Vzhľadom na uvedené,

skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného považoval za právne irelevantné a účelové, keďže ich
cieľom je poškodenie žalobcu, a napadnutý rozsudok navrhol ako vecne správny potvrdiť a priznať mu
náhradu trov odvolacieho konania pozostávajúcich z odmeny advokáta vo výške 71,37 € za jeden úkon
právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu, paušálnej náhrady hotových výdavkov 8,04 € a 20 % DPH
v sume 15,88 €, celkom náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 95,29 € na označený účet jeho

advokáta JUDr. Jaroslava Čolláka, Františkánska 18, Košice.

Rozsudok vo výroku, ktorým bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi sumu 22,44 € s prísl. a vo výroku
o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť (§ 206
ods. 2 O.s.p.), preto v týchto výrokoch nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.

Odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) v rozsahu
vyplývajúcom z § 212 ods. 1, 3 O.s.p. a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2
písm. b/, d/ a f/ O.s.p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli
súdu dňa 14.1.2016 v súlade s § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 O.s.p. a rozsudok v napadnutej časti, t.j. vo

výrokoch o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.590,40 € s prísl., trovách konania a trovách štátu
podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil ako vecne správny.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku v rozsahu uplatnených odvolacích dôvodov
podľa § 205 ods. 2 písm. b/, d/ a f/ O.s.p. dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nemožno
považovať za opodstatnené a uplatnené odvolacie dôvody v prejednávanej veci nie sú preukázané.

Súd prvého stupňa úplne zistil skutkový stav veci po správnom vyhodnotení vykonaných dôkazov, ktoré
vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z § 132 a nasl. O.s.p., pričom vzal do úvahy všetky rozhodujúce
(právne významné) skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov a prednesov účastníkov vyplynuli, tieto
vyhodnotil v celom súhrne posudzovaných skutočností a uplatnený nárok správne právne posúdil podľa
všetkých do úvahy prichádzajúcich ustanovení právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a zákona

č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch v znení neskorších predpisov), ktoré aj správne vyložil a aplikoval na posudzovanú vec. Po
vykonanom dokazovaní dospel k správnemu právnemu záveru o preukázaní zákonných predpokladov
vzniku zodpovednosti žalovaného v zmysle § 421 Občianskeho zákonníka za škodu zničením 4 kshodvábnych záclon prevzatých žalovaným za účelom vyčistenia, ktorá žalobcovi vznikla ako následok
vadne poskytnutej služby zo strany žalovaného, o nepreukázaní liberačných dôvodov pre zbavenie sa
zodpovednosti žalovaného, a taktiež súd správne posúdil aj výšku náhrady škody v súlade so zákonom

(ust. § 442 ods. 1, 2 a § 443 OZ) a zásadami ustálenými v súdnej praxi a dospel k správnemu záveru o
povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 1.590,40 € s prísl. titulom náhrady spôsobenej škody.

Odvolací súd v súlade s cit. ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi
závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, ako aj s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom

rozsahu odkazuje.

Žalovaný v odvolaní uvádza skutočnosti a námietky, s ktorými sa súd prvého stupňa úplne a správne
vyporiadal v odôvodnení svojho rozhodnutia, a ktoré nie sú spôsobilé spochybniť správnosť zistených
skutočností, hodnotenia dôkazov ani právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvého stupňa,
neumožňujú ani záver, že by konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne

rozhodnutie, a neodôvodňujú preto iné rozhodnutie o uplatnenom nároku.

Zodpovednosť žalovaného za škodu podľa § 421 a nasl. Občianskeho zákonníka aj podľa názoru
odvolacieho súdu je preukázaná z dôvodov, ktoré súd prvého stupňa veľmi podrobne, výstižne a
presvedčivo uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, pričom v konaní sa správne vysporiadal tiež so

všetkými relevantnými námietkami žalovaného uplatnenými v konaní, a odvolací súd preto odkazuje na
dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa v celom rozsahu stotožňuje.

V posudzovanom prípade náhrada škody sa týka zničenia individuálne určenej (neštandardnej) veci -
4 ks záclon zo 100 % hodvábnej tkaniny zhotovených na zákazku, ktoré žalovaný od žalobcu prevzal

za účelom splnenia záväzku z dohody o poskytnutí služieb čistiarne, pričom k poškodeniu (zničeniu)
záclon došlo v dôsledku vadne poskytnutej služby čistenia. Žalovaný v konaní nepreukázal (na ňom
bolo dôkazné bremeno), že ku škode by došlo aj inak, teda aj vtedy, ak by žalobca (objednávateľ)
žalovanému (zhotoviteľovi) záclony na čistenie neodovzdal, preto sa svojej zodpovednosti nezbavil.
Odvolacie námietky žalovaného týkajúce sa posúdenia liberačných dôvodov sú nedôvodné a odvolací

súd na zdôraznenie správnosti právnych záverov súdu prvého stupňa vo vzťahu k liberačným dôvodom
dopĺňa, že okolnosti, ako k poškodeniu alebo zničeniu veci došlo a či sa tak stalo pri vlastnom plnení
záväzku alebo v dôsledku porušenia povinnosti, úmyselne či neúmyselne a pod. sú pre posúdenie
otázky zbavenia sa zodpovednosti podľa § 421 OZ bez právneho významu, pretože v posudzovanom
prípade ide o zodpovednosť objektívnu, bez zreteľa na zavinenie. Z povahy objektívnej zodpovednosti

vyjadrenej v ust. § 421 OZ teda vyplýva, že pre zbavenie sa zodpovednosti nestačí, ak absentuje
zavinenie držiteľa a ani to, či škoda vznikla (alebo nevznikla) protiprávnym konaním držiteľa. Jediným
zákonným liberačným dôvodom pre zbavenie sa zodpovednosti je preukázanie, že ku škode by došlo
aj inak, teda aj vtedy, ak by k plneniu, ktoré je predmetom záväzku nedošlo. Preto napr. dôjde k
liberácii, ak bola príčinou vzniku škody vada spočívajúca vo vnútornej povahe veci (napr. materiál

podliehajúci samovoľnej skaze), alebo ak bola škoda spôsobená následkom vonkajších príčin (napr.
vyššej moci - typicky živelnej pohromy). Ani použitie modernej technológie pri plnení záväzku samo
o sebe neznamená, že táto okolnosť zbavuje povinnú osobu (zhotoviteľa) zodpovednosti za škodu,
ktorá na veci vznikla. Právny význam nemá dokonca ani prehlásenie podpísané objednávateľom služby
o spôsobe plnenia záväzku osobou, ktorá vec prevzala, či upozornenie, že pri plnení záväzku môže

škoda vzniknúť. Zodpovednosti za škodu v zmysle § 421 OZ sa teda nemožno zbaviť ani ju obmedziť
upozornením prevádzkovateľa na možnosť poškodenia prevzatej veci ani dohodou zmluvných strán.

Súd prvého stupňa správne stanovil aj výšku vzniknutej škody (jej rozsah) v súlade s ust.§ 442 a 443
OZ pri zohľadnení okolností konkrétneho prípadu a skutočnosti, že oprava poškodenej (zničenej) veci v

danom prípade nie je možná, a nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že súd prvého stupňa vyvodil
svojvoľné závery o výške škody. Pojem skutočnej škody je v právnej teórii i súdnej praxi definovaný ako
ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného (zmenšenie, či úbytok jeho majetku), je objektívne
vyjadriteľná v peniazoch a reprezentuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť, aby došlo k uvedeniu
veci do pôvodného stavu, príp. na vyváženie dôsledkov plynúcich z toho, že nedošlo k uvedeniu do

pôvodného stavu. Ustanovenie § 443 OZ vyjadruje zásadu, podľa ktorej sa pri určení výšky škody na
veci vychádza z ceny v čase poškodenia, pod ktorou treba rozumieť cenu potrebnú na uvedenie veci
do pôvodného stavu, a nie cenu veci ako takej alebo cenu, za ktorú poškodený vec nadobudol. Ak však
dôjde k zničeniu veci - ako je tomu aj v posudzovanom prípade, pod cenou veci pre účely odškodneniav zmysle § 443 OZ je treba rozumieť peňažný ekvivalent, za ktorý je možné v čase poškodenia v
danom mieste obstarať rovnakú alebo podobnú vec náhradnú (teda rovnakého druhu, charakteru a
kvality) v danom mieste a čase, teda cenu odvíjajúcu sa od bežne fungujúcich vzťahov ponuky a dopytu.

Obstarávacia cena môže byť vzatá za základ zistenia výšky škody vtedy, ak niet pochýb o tom, že
zároveň predstavuje cenu, za ktorú možno zvyčajne v danom mieste a čase (t.j. v čase zničenia veci)
zaobstarať náhradu za zničenú vec. Samotné znenie ust. § 443 OZ („sa vychádza“) pritom nevylučuje
určiť cenu aj k inému časovému okamihu ako k okamihu poškodenia veci, a je namieste, najmä v záujme
dosiahnutiaspravodlivéhovyporiadaniavprípadoch,kedydošlokvýznamnýmzmenámcenovýchrelácií

v čase od vzniku škody do jej odškodnenia (rozhodnutia súdu), aby sa táto skutočnosť zohľadnila (k
uvedenému pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. sp. zn. 25Cdo 1706/2002
a sp. zn. 25Cdo 601/2007).

So zreteľom na uvedené je zrejmé, že súd prvého stupňa pri určení výšky náhrady škody pri zohľadnení
konkrétnych okolností posudzovaného prípadu správne vychádzal z priemernej obstarávacej ceny

závesovej tkaniny rovnakej kvality (100 % hodváb) a rozmerov v čase vzniku škody 8.9.2012, ktorá
bola určená znaleckým posudkom č. 3/2014 vypracovaným znalkyňou z odboru textílie, odvetvia odhad
hodnoty výrobkov z textílií Ing. A. W., CSc., vo výške 1.590,40 €. Ani odvolacie námietky žalovaného vo
vzťahu k posúdeniu tejto otázky nemožno považovať za opodstatnené. Vzhľadom na zistené okolnosti
daného individuálneho prípadu, keďže žalobcovi vznikla škoda zničením záclon, ktoré boli zhotovené

na zákazku a nejednalo sa o štandardný výrobok bežne dostupný na trhu, ktoré v dôsledku poškodenia
pre ďalšiu spotrebu v domácnosti žalobcu sú absolútne nepoužiteľné, aj s prihliadnutím na ich funkciu,
ktorú pred poškodením plnili v majetkovej sfére žalobcu, súd pri svojom rozhodovaní správne vyložil a
aplikoval ust. §§ 442 ods. 1 a 443 OZ aj s ohľadom na zmysel a účel týchto zák. ustanovení, ktorým
je zabezpečiť poškodenému v plnej miere kompenzáciu jeho majetkovej ujmy a umožniť účelovú a

primeranú obnovu štruktúry jeho majetku. Žalobcovi musí byť kompenzovaná ujma, ktorá mu vznikla v
dôsledku vadne poskytnutej služby zo strany žalovaného, čo je v zhode aj so spravodlivým výkladom
zákona, a opačný prístup - uplatnenie žalovaným navrhovanej amortizácie v posudzovanom prípade by
bolo porušením zásady „neminem leadere“ - nikoho nepoškodzovať, i v rozpore s judikatúrou Ústavného
súdu Slovenskej republiky, ktorá pri rozhodovaní kladie dôkaz na princíp riadneho a spravodlivého

procesu v zmysle čl. 46 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(napr. nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 341/07-38 z 1.7.2008).

Zuvedenýchdôvodovbolrozsudokvnapadnutomvyhovujúcomvýrokuvovecisamejakovecnesprávny
potvrdený.

Súd prvého stupňa správne rozhodol aj o trovách konania podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p., ktoré správne
aj aplikoval na daný prípad vzhľadom na čiastočný úspech účastníkov v spore, keď po zistení pomeru
úspechu a neúspechu oboch účastníkov a pri posúdení účelnosti trov, priznal žalobcovi pomernú časť
náhrady trov konania, ktoré účelne vynaložil v spojitosti so súdnym konaním. Správne priznal žalobcovi

náhradu trov právneho zastúpenia aj za účasť na pojednávaní dňa 4.3.2013 (za každé dve skončené
hodiny, keďže pojednávanie trvalo viac ako štyri hodiny), v súlade s ust. § 14 ods. 1 písm. c/ vyhl. č.
655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom
do 30.6.2013, a odvolacia námietka žalovaného v tomto smere nie je dôvodná. Skutočnosti uvedené v
odvolaní nepredstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. na daný

prípad, pre ktoré by náhrada trov konania žalobcovi nemala byť priznaná, a nespochybňujú správnosť
rozhodnutia (výroku) o trovách konania.

Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu
trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa

priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí,
ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo
veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania, resp. neuložiť

povinnosť neúspešnému účastníkovi nahradiť trovy konania úspešnému účastníkovi. Môže tak urobiť
podľa § 150 ods. 1 O.s.p. a rozhodnúť tak, že účastníkovi nepriznáva náhradu trov konania. Ide však o
ustanovenie, ktoré z hľadiska náhrady trov konania predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za
výsledok i zo zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnené tým, že prísna aplikáciaustanovení o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcim tvrdostiam.
Zákon preto stanovuje všeobecné podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k zmierneniu
dôsledkov právnych noriem upravujúcich platenie a náhradu trov konania. Toto zákonné ustanovenie

dopadá na toho účastníka, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania. Predpokladom jeho použitia
je však existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov inak úspešnému
účastníkovi.

Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je významným z hľadiska aplikácie § 150

ods. 1 O.s.p. nielen charakter konania alebo procesnej situácie, ale i okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu
nároku na súde, postoj účastníkov v konaní, pričom je potrebné prihliadať tiež k majetkovým, sociálnym,
osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov. Je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto
by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia na majetkové pomery
oprávnenéhoúčastníka.Vovšeobecnostimožnopovedať,ževždytrebazvažovaťokolnostikonkrétneho
prípadu, a to nielen okolnosti spočívajúce vo veci, ale i okolnosti na strane účastníkov, a to nielen toho,

v koho prospech má byť toto ustanovenie použité, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nie
je priznaný, či totiž možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich
náhradu, keď mal v konaní úspech.

V danom prípade podmienky pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania

neboli preukázané a od žalobcu, ktorý dôvodne uplatnil nárok podanou žalobou a v konaní mal prevažný
úspech, ani nemožno spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich náhradu.
Odvolací súd preto potvrdil rozsudok aj v napadnutom výroku o trovách konania, ako aj v súvisiacom
výroku, ktorým súd zaviazal žalovaného podľa výsledkov konania nahradiť trovy štátu vo výške 269,58
€ (§ 148 ods. 1 O.s.p.), ako vecne správny.

Žalobca mal plný úspech v odvolacom konaní, preto mu podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 a § 151 ods.
1 prvá veta O.s.p. bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z trov právneho
zastúpenia jeho advokáta (vyčíslené v zákonnej lehote podľa § 151 ods. 1 O.s.p.), a to odmeny za
vyjadrenie k odvolaniu z 22.8.2014 v tarifnej sadzbe 71,37 € vychádzajúc z hodnoty veci v odvolacom

konaní 1.590,40 €, paušálnej náhrady hotových výdavkov 8,04 € a náhrady 20 % DPH vo výške 15,88
€, podľa § 10 ods. 1 a § 16 ods. 4 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, spolu náhrada trov odvolacieho konania
vo výške 95,29 €, ktorú je žalovaný povinný zaplatiť JUDr. Jaroslavovi Čollákovi, advokátovi, v súlade
s § 149 ods. 1 O.s.p.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č.
757/2004 Z.z. o súdoch v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.