Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. december 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4MCdo/3/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207217092
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sakálová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1207217092.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu REDQUEST LIMITED, so sídlom v Londýne,
3rd Floor, 5 Lloyds Avenue, Veľká Británia, zastúpeného advokátskou kanceláriou RELEVANS s. r. o.,
so sídlom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8/A, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná
Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova 5, o náhradu škody,
vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 8 C 118/2007, o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 25. júna 2013 sp. zn. 5
Co 244/2013, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25. júna 2013 sp.
zn. 5 Co 244/2013 a rozsudok Okresného súdu Bratislava II z 25. januára 2013 č.k. 8 C 118/2007-486
a vec vracia Okresnému súdu Bratislava II na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava II medzitýmnym rozsudkom (v poradí druhým) z 25. januára 2013 č.k. 8 C
118/2007-486 (po zrušení veci uznesením Krajského súdu v Bratislave z 30. novembra 2009 sp. zn. 5
Co 247/2009) určil, že základ žalobcom uplatneného nároku proti žalovanému je dôvodný a o výške
uplatneného nároku a náhrade trov konania bude rozhodnuté konečným rozsudkom vo veci samej. V
odôvodnení uviedol, že Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal koncom roka 2002 sériu rozhodnutí,
ktorými určil maximálne ceny alebo tarify za dodávky plynu a elektrickej energie, ktoré boli nálezom

ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.I.ÚS95/03vyhlásenézaneústavnéazároveňbolizrušené,
čím žalobca preukázal nezákonnosť rozhodnutí. Konštatoval, že meritom zrušených rozhodnutí bolo
určenie maximálnych taríf a cien za dodávky energií a plynu a štát touto kompetenciou vstúpil do
súkromnoprávnych obchodných vzťahov určením jednej zo základných podmienok zmluvy a to ceny.
Súd prvého stupňa mal za preukázané splnenie troch podmienok úspešnosti uplatneného nároku a
to existenciu nezákonných rozhodnutí, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonného

rozhodnutia a vznikom škody, pričom vznik škody mal za preukázaný minimálne v rozsahu navýšenia
cien v dôsledku nezákonných rozhodnutí. S upresnením výšky škody sa nezaoberal a táto bude vecou
ďalšieho rozhodnutia. Ďalej vyvodil záver, že v rámci zásady právnej istoty účastníkov právnych vzťahov
nemôže nezákonné rozhodnutie orgánu štátu spôsobiť v týchto vzťahoch takú zmenu, ktorá by spätne
privodila vznik nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia a teda z dôvodu zrušenia nezákonných
rozhodnutí žalobcovi nevznikol nárok na pohľadávku voči dodávateľom plynu a energií spočívajúcej v

náraste ich cien.

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 25. júna 2013 sp. zn. 5 Co 244/2013
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd sa s
dôvodmi napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa stotožnil, považoval ich za vecne správne a
poukázal na ustanovenia § 10 ods. 3 zákona č. 70/1998 Z.z. a § 1 ods. 1, 3 zákona č. 18/1996

Z.z. o cenách. Odvolací súd zhodne s prvostupňovým súdom konštatoval, že na uplatnenie nároku
žalobcu titulom bezdôvodného obohatenia nebol právny dôvod, nakoľko obchodné zmluvy medzižalobcom a dodávateľmi energií boli v rozhodnom čase uzavreté v súlade s platným právnym poriadkom
vrátane ingerencie štátu čo do výšky ceny. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú len tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení

nezákonným rozhodnutím, nakoľko pripustením tejto argumentácie by v mnohých prípadoch, keď
by bola nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ktoré by malo dopad aj na subjekty, ktoré neboli
priamo účastníkmi konania, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané odopretá možnosť domáhať
sa nároku na náhradu škody, nakoľko by neexistoval subjekt, od ktorého by prípadnú škodu mohli
požadovať.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého stupňa podal na
podnet žalovanej generálny prokurátor Slovenskej republiky s poukazom na § 243e ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. mimoriadne dovolanie a navrhol napadnuté rozhodnutia
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že uvedenými rozhodnutiami bol
porušený zákon a súdy nižších stupňov vec nesprávne právne posúdili. Podľa názoru generálneho

prokurátora sa súdy nižších stupňov nedostatočne riadili ustanoveniami § 1, § 2, § 3 O.s.p. Uviedol, že
predmetom sporu bola požadovaná náhrada škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Bol názoru, že
v danom prípade uplatnený nárok je len fiktívnym nárokom na náhradu škody, ktorá ešte nevznikla a nie
je nárokom na náhradu skutočnej škody, ktorej vznik a existenciu predpokladá § 18 zákona č. 58/1969

Zb. Poukázal na to, že medzi žalobcom a poskytovateľmi energetických médií došlo k uzavretiu zmlúv
na súkromnoprávnom základe, pričom parametre určené rozhodnutiami Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví mali len povahu maximálnej hranice. Uviedol, že nárok na náhradu škody od štátu by mohol
žalobca úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného
obohatenia, nakoľko existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody

ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou
bezdôvodného obohatenia. Poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26. novembra
2009 sp. zn. III ÚS 361/2009, v ktorom ústavný súd konštatoval, že hodnotenie nesprávneho úradného
postupu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví malo formálno-právny a nie materiálny charakter bez
dopadu na obsah rozhodnutí o cenovej regulácii v rámci kritérií uvedených v § 12 ods. 2 zákona o

regulácii sieťových odvetví. Bol názoru, že nevydanie všeobecne záväzného právneho predpisu podľa
§ 12 ods. 4 zákona o regulácii sieťových odvetví neovplyvnilo spôsob výpočtu maximálnej ceny podľa
§ 12 ods. 2 zákona a teda chýba jeden zo základných predpokladov pre vznik škody a to príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Vytkol súdom nižších stupňov, že
sa nevysporiadali s námietkou pôvodného žalovaného 2/, že žalobca a ani jeho právny predchodca

neboli účastníkmi konania podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb. Zdôraznil, že ustanovenie § 14 ods.
5 zákona č. 276/2001 Z.z. kategoricky uvádza, že na rozhodovanie o regulácii cien sa nevzťahuje
zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, podľa § 15 ods. 1 zákona č. 276/2001 Z.z. toto rozhodnutie
nie je preskúmateľné súdom a zákonná úprava teda priamo vylučuje domáhať sa náhrady škody z
nezákonného rozhodnutia. Uviedol, že rozhodnutia o cenovej regulácii nie sú individuálnym správnym

aktom, nikdy nemohli nadobudnúť právoplatnosť a preto ani nemohli byť zrušené pre nezákonnosť.

Žalobca vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora navrhol mimoriadne
dovolanie zamietnuť. Vo svojom vyjadrení podrobne rozoberal skutkový a právny stav veci a poukázal
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) po zistení, že tento opravný prostriedok podal generálny prokurátor (§
243e ods. 1 O.s.p.) v lehote jedného roka od právoplatnosti rozhodnutia súdu (§ 243g O.s.p.) proti
rozhodnutiam, ktoré môže napadnúť týmto opravným prostriedkom, preskúmal napadnuté rozhodnutia

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 243a ods. 3 O.s.p.) v
rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne
dovolanie generálneho prokurátora je podané opodstatnene.

Pokiaľ ide o prípustnosť mimoriadneho dovolania Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za

potrebné uviesť, že generálny prokurátor bol v súdenej veci oprávnený podať mimoriadne dovolanie
postupom podľa § 243e ods. 1 v spojení s § 243h ods. 3 O.s.p., nakoľko na základe podnetu
účastníka konania a oboznámením sa s obsahom pripojených právoplatných súdnych rozhodnutí zistil,
že určením zodpovednosti žalovanej za petitom uplatňovanú škodu hrozí štátu značná hospodárskaškoda, resp. iný vážny nenapraviteľný následok a rozhodnutiami súdov bol porušený zákon, pričom
podanie mimoriadneho dovolania vyžaduje ochrana práv žalovanej (štátu) a túto nie je možné dosiahnuť
inými právnymi prostriedkami. Keďže generálny prokurátor napadol rozhodnutia súdov nižšieho stupňa,

ktoré rozhodovali o návrhu na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., nemožno v súdenej veci
hovoriť ani o neprípustnosti mimoriadneho dovolania v zmysle ustanovenia § 243f od. 2 O.s.p.

Na spoločnom rokovaní občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky konaného 20. októbra 2015 bolo prijaté stanovisko, podľa ktorého procesná prípustnosť

mimoriadneho dovolania podaného na podnet účastníka je v občianskom súdnom konaní podmienená
tým, že tento účastník najprv sám neúspešne využil možnosť podať všetky zákonom dovolené riadne
a mimoriadne opravné prostriedky, ktoré boli potencionálne spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie
rozhodnutie. Pokiaľ túto možnosť nevyužil, mimoriadne dovolanie treba odmietnuť. V prejednávanej
veci však predmetom prieskumu v dovolacom konaní je potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu,
voči ktorému zákon prípustnosť dovolania neumožňuje (§ 238 O.s.p.). Podnecovateľka mimoriadneho

dovolania tak nemala možnosť najprv sama úspešne podať mimoriadne dovolanie, ktoré by bolo
potencionálne spôsobilé privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie, preto dovolací súd mimoriadne
dovolanie prejednal.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom mimoriadneho dovolania, ale aj dôvodmi uplatnenými v

mimoriadnomdovolaní.Obligatórne(§243iods.2vspojenís§242ods.1O.s.p.)sazaoberáprocesnými
vadami uvedenými § 237 ods. 1 O.s.p. a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. V konaní o mimoriadnom dovolaní neboli procesné vady konania v zmysle §
237 ods. 1 O.s.p. namietané, tieto neboli ani zistené. Pokiaľ ide o tzv. iné vady konania Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rámci dovolacieho konania ani tieto vady nezistil.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní ako dovolací dôvod uviedol, že rozhodnutia súdov
nižšieho stupňa spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a

aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Generálny prokurátor namietal, že súdy jednoznačne neustálili titul, na základe ktorého považovali
žalobu za dôvodnú, hoci práve jednoznačné ustálenie titulu (nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný
postup) je pre posúdenie dôvodnosti žaloby rozhodujúce.

Z ustanovenia § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004 a ktorým bol zrušený
zákon č. 58/1969 Zb., vyplýva, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred
nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. Keďže k žalobcom tvrdenej
škode malo dôjsť nezákonnými rozhodnutiami a nesprávnym úradným postupom pred 1. júlom 2004,

bolo potrebné vec posudzovať podľa zákona č. 58/1969 Zb. Zodpovednosť štátu podľa tohto zákona
za nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny postup výkonu štátnej moci majúci za následok škodu,
má charakter občianskoprávnej zodpovednosti. Zákon č. 58/1969 Zb. je vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku zákonom špeciálnym, preto pokiaľ tento špeciálny zákon neobsahuje vlastnú úpravu, právne
vzťahy sa riadia Občianskym zákonníkom (viď § 20 zákona č. 58/1969 Zb.).

Podľa § 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím,
ktoré v občianskom súdnom konaní, v správnom konaní alebo v trestnom konaní vydal štátny orgán.

V zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 tohto zákona nesprávnym
úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Právo na náhradu škody tu majú tí, ktorí boli účastníkmi
konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom je jeho objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť;

založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok: a/ nezákonné rozhodnutie alebo
nesprávny úradný postup štátneho orgánu, b/ vznik škody a c/ príčinná súvislosť medzi a/ a b/.

Pojem „rozhodnutie“ zákon nedefinuje. V správnom konaní však ide o správny akt bez ohľadu na to,
či ide o rozhodnutie povahy konštitutívnej alebo deklaratórnej, zodpovednosť sa však zrejme vzťahuje

iba na tú časť rozhodnutia, ktorá je spôsobilá nadobudnúť právoplatnosť, teda na výrok rozhodnutia.
Základnou podmienkou nároku na náhradu škody je okolnosť, že rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, nadobudlo právoplatnosť a že pre nezákonnosť bolo príslušným orgánom zrušené alebo
zmenené. Pojem „nezákonnosť“ zákon taktiež nedefinuje, nepochybne tu však išlo o rozpor nielen so
zákonmi, ale aj s inými súčasťami právneho poriadku. Aj napriek tomu, že predpokladom vzniku práva
na náhradu škody je (okrem iného) existencia právoplatného rozhodnutia a jeho zrušenie alebo zmena,

treba uviesť, že sú určité výnimky, kedy sa možnosť poškodeného subjektu domáhať sa náhrady škody
neviaže na požiadavku zrušenia alebo zmeny právoplatného rozhodnutia, ale k vzniku škody môže
dôjsť (a v mnohých prípadoch aj reálne dochádza) ešte predtým, ako sa konkrétne rozhodnutie stane
právoplatným, resp. ešte predtým, ako je takéto rozhodnutie zrušené alebo zmenené. Týmito výnimkami
sú: 1/ existencia tzv. ničotného rozhodnutia, 2/ existencia vykonateľného rozhodnutia (bez ohľadu na

jeho právoplatnosť), 3/ existencia prípadov hodných osobitného zreteľa.

Zákon č. 58/1969 Zb. nedefinuje „nesprávny úradný postup“, z obsahu pojmu ale vyplýva, že podľa
konkrétnych okolností toho - ktorého prípadu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom
právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu

pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku,
ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla
možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu
posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu
úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje,

ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie
alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na
jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho
činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie
veci „bez zbytočných prieťahov“ (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Rovnako zákon č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady.
Preto treba aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442 Občianskeho
zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a/ nastala v majetkovej sfére poškodeného,
b/ je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c/ je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia,

predovšetkým peňažného. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda, ako
predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, je daná len vtedy, ak vznikla v
príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom.

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym

úradným postupom a škodou zákon č. 58/1969 Zb. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom
označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý
jav(následok).Ovzťahpríčinnejsúvislostiide,akjemedzinezákonnýmrozhodnutím-resp.nesprávnym
úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť,
zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú

otázku. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a ako skutočnosťou
(ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za
škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú
je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a
konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej

súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie
je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť ale napomáha
priposudzovanívecnejsúvislosti(porovnajR21/1992).Vpostupnomsledejavovjekaždápríčinaniečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;

nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou
zákon spája zodpovednosť za škodu.

Preskúmaním spisu dovolací súd zistil, že súdy nižšieho stupňa dospeli v rámci rozhodovania k

rovnakému záveru, že Úrad pre reguláciu sieťových odvetví sa dopustil nesprávneho úradného postupu
pri vydávaní rozhodnutí, ktorými určil maximálne ceny alebo tarify za dodávky plynu a elektrickej
energie. Vzhľadom na to, že podľa súdov nižšieho stupňa nesprávny úradný postup Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví spočíval aj vo vydaní rozhodnutí, ktoré boli následne Ústavným súdom Slovenskej
republiky vyhlásené za protiústavné a z tohto dôvodu i zrušené, mali jednoznačne ustáliť, v čom presne
spočíva titul náhrady škody, či len v nesprávnom úradnom postupe alebo aj v nezákonnom rozhodnutí.

Presné definovanie titulu náhrady škody pri žalobách o náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. je
nevyhnutné z dôvodu, že podmienky pre úspešné uplatnenie nároku z uvedených jednotlivých titulov
(nesprávny úradný postup, nezákonné rozhodnutie) sú zásadne rozdielne. V prípade, že súd prvého
stupňa v ďalšom konaní ustáli, že titul náhrady škody v súdenej veci spočíva len v nesprávnom úradnom
postupe, resp. v nezákonnom rozhodnutí, bude jeho úlohou tento nesprávny postup, resp. nezákonné

rozhodnutie podrobne konkretizovať. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2011 sp. zn. 6 Cdo 115/2010 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky z 30. novembra 2006 sp. zn. 25 Cdo 613/2005, ktoré judikovali, že za nesprávny úradný postup
nemožno považovať úkony bezprostredne smerujúce k vydaniu rozhodnutia, prípadne úkony, ktoré by
sa následne prejavili v obsahu vydaného rozhodnutia.

Generálny prokurátor ďalej súdom vyčítal, že sa vôbec nezaoberali existenciou príčinnej súvislosti medzi
jednotlivými čiastkovými nárokmi a žalobcom tvrdeným nesprávnym úradným postupom.

Predpokladom na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je preukázanie porušenia právnej

povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi konaním alebo opomenutím (porušenie právnej
povinnosti) a následkom (vzniknutou škodou). Vzniknutá škoda (v podobe skutočnej škody - damnum
emergens alebo ušlého zisku - lucrum cessant) musí byť spôsobená bez pochybností práve porušením
právnej povinnosti. Škoda, ani porušenie právnej povinnosti ešte nezakladajú zodpovednosť za škodu
a tomu korelujúce právo na jej náhradu. Príčinná súvislosť musí byť nielen tvrdená (domnelá), ale musí

byť bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkazná povinnosť a dôkazné
bremeno, čo sa týka príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v zásade toho účastníka, ktorého
tvrdenie má byť preukázané [teda poškodeného (žalobcu)].

Občiansky súdny poriadok vo svojom ustanovení § 152 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu v osobitných

prípadoch rozhodnúť tzv. medzitýmnym rozsudkom. Medzitýmnym rozsudkom sa rozhoduje o tom, či
je základ nároku daný, dôvodný resp. opodstatnený. Základom predmetu konania bude posúdenie
všetkých otázok, ktoré vyplývajú z uplatneného nároku (porušenie právnej povinnosti, vznik škody,
kauzálny nexus, vznesená námietka premlčania, otázka zániku nároku, spoluzavinenie poškodeného a
pod.) s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú len výšky nároku. Následne po právoplatnosti medzitýmneho

rozsudku súd konečným rozsudkom rozhodne už len o výške uplatneného nároku, pričom v tomto
konaní súd už nemôže posudzovať otázky, ktoré sa týkajú samotného základu nároku z dôvodu
prekážky res iudicatae. Ak je v konaní uplatnený nárok na náhradu škody, pozostávajúci z viacerých
čiastkových nárokov, ktoré majú samostatný skutkový základ, podmienkou pre vydanie medzitýmneho
rozsudku v takomto prípade navyše je, aby splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti štátu za

škodu bolo zistené vo vzťahu ku každému jednotlivému nároku, hoci sú uplatnené v jednom konaní;
v opačnom prípade nemožno o žalobe ako celku ani formou medzitýmneho rozsudku rozhodnúť.
Skutkovo samostatnými nárokmi na náhradu škody sú také nároky, ktorých existencia je navzájom
natoľko nezávislá, že každý z nich môže poškodenému vzniknúť samostatne bez ohľadu na vznik
nárokov ostatných, pretože predpoklady ich vzniku (najmä príčinná súvislosť medzi skutkom a škodou)

sú v porovnaní s ostatnými nárokmi odchylné, môžu sa aj odchylne napĺňať a nemusia ani byť uplatnené
naraz.V konaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. základ veci zahŕňa posúdenie
všetkých podmienok zodpovednosti uvedených v tomto zákone okrem výšky škody; medzitýmny
rozsudok možno teda vydať, ak je vyriešené, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu, že vznikla

škoda (majetková ujma) a že medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom konkrétnej majetkovej
ujmy je vzťah príčiny a následku (príčinná súvislosť). Odvolací súd (rovnako súd prvého stupňa) v
danej veci považoval z hľadiska zodpovednosti štátu za splnenú predovšetkým podmienku nesprávneho
úradného postupu a potvrdil medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa bez toho, aby bolo vyriešené,
či sú splnené ďalšie predpoklady tejto zodpovednosti, t. j. či práve v príčinnej súvislosti s nesprávnym

úradným postupom orgánu štátu vznikla žalobcovi tvrdená majetková ujma. Okrem toho prehliadol, že
žalobca si v prejednávanej veci uplatnil i nároky na náhradu škody spočívajúcej v uplatnení ušlého zisku,
teda dva skutkovo samostatné nároky na náhradu škody, pri ktorých musí byť splnenie podmienok pre
vydanie medzitýmneho rozsudku (splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti za škodu) skúmané
oddelene. V tejto súvislosti treba poukázať na to, že o tomto uplatnenom nároku žalobcu doposiaľ nebolo
rozhodnuté, napriek skutočnosti, že súdy nižších stupňov rozhodli, že základ žalobcom uplatneného

nároku je dôvodný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa absentuje
záver o existencii škody, najmä z pohľadu jednotlivých uplatňovaných nárokov. I keď súd medzitýmnym
rozsudkom určuje danosť zodpovednosti žalovanej, musí mať rovnako ako existenciu príčinnej súvislosti

preukázanú aj existenciu škody, hoci o jej výške by mal rozhodovať až v konečnom rozsudku. V súdenej
veci sa ani prvostupňový a ani odvolací súd existenciou škody nezaoberali, nevysvetlili v čom škoda
pri jednotlivých uplatňovaných nárokoch spočíva, v čom spočíva zmenšenie majetku poškodeného, či
vôbec k nemu došlo, ani či došlo k ušlému zisku a akým spôsobom.

Generálny prokurátor ďalej namietal, že súdy nižších stupňov vychádzali z názoru, že nárok na náhradu
škody má prednosť pred nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Ustanovenia Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení sú vo vzťahu k ustanoveniam zákona
č. 58/1969 Zb. subsidiárne v tom zmysle, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia možno uplatniť

iba v tom prípade, ak nie sú podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z dôvodu nároku na
náhradu škody. Ak totiž právnej úprave bezdôvodného obohatenia konkuruje iná, a to zvláštna úprava
právneho vzťahu, je nutné použiť túto konkurujúcu právnu úpravu (R 25/1986).

Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v občianskom súdnom konaní môže byť

úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak žiadateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky
z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný mu ho vydať.
Pokiaľ účastník má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia, škoda mu ešte nevznikla a preto
nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Nárok na náhradu škody
voči štátu by mohol úspešne uplatniť iba vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania

bezdôvodnéhoobohatenia(rozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Cdo199/2005).

S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd uvádza, že pokiaľ súdy nižších stupňov dospeli k záveru,
že v rámci zásady právnej istoty účastníkov zmluvných vzťahov nemôže nezákonné rozhodnutie orgánu
štátu spôsobiť v týchto vzťahoch takú zmenu, ktorá by spätne privodila vznik nároku na bezdôvodné

obohatenie, vec nesprávne právne posúdili a riešenie tejto otázky nebolo správne.

Generálny prokurátor v mimoriadnom dovolaní namietal i skutočnosť, že žalobca a ani jeho právny
predchodca neboli účastníkmi konania podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb.

Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal podľa § 12 ods. 3 zákona č. 276/2001 Z.z. o regulácii
v sieťových odvetviach v znení platnom od 1. januára 2013 rozhodnutia o cenovej regulácii. Tieto
rozhodnutia však vydal bez vykonávacieho predpisu, na vydanie ktorého ho zaväzovalo ustanovenie
§ 12 ods. 4 zákona č. 276/2001 Z.z. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 95/2003
konštatoval, že Úrad pre reguláciu sieťových odvetví rozhodnutia o cenovej regulácii vydal v roku 2002

z hľadiska svojej právomoci opodstatnene a ich nezákonnosť spočíva iba v tom, že nevydal vykonávací
predpis v zmysle § 12 ods. 4 zákona č. 276/2001 Z.z. Podľa § 14 ods. 5 zákona č. 276/2001 Z.z. na
rozhodovanie o regulácii cien sa nevzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní a toto rozhodnutie
nie je preskúmateľné súdom. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 276/2001 Z.z. proti rozhodnutiu o o reguláciicien nie je prípustné odvolanie. Je nepochybné, že právny predchodca žalobcu nebol účastníkom
konaní, v ktorých boli vydané predmetné rozhodnutia o cenovej regulácii a tieto rozhodnutia nenapadol a
ani nemohol napadnúť opravným prostriedkom. Touto skutočnosťou sa však ani súd prvého stupňa a ani

odvolací súd vo svojom rozhodnutí nezaoberali a námietkou žalovanej, týkajúcej sa aktívnej legitimácie
žalobcu v konaní sa nevysporiadali.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky preto dôvodne podal dovolanie podľa § 243e ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p., keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených

záujmov účastníka konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Z uvedených dôvodov preto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243i O.s.p. v

spojení s § 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.