Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 10. december 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/50/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203893
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 12. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Vladik
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:2113203893.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. č. 13, o náhradu
majetkovej a nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 18 C 131/2013, o

dovolanížalobkyneprotirozsudkuKrajskéhosúduvTrnavez2.apríla2014sp.zn.11Co440/2013,takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Trnava rozsudkom z 18. júla 2013 č. k. 18 C 131/2013-58 zamietol žalobu žalobkyne,

ktorou sa domáhala uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť jej náhradu škody vo výške 125 eur a
nemajetkovú ujmu vo výške 752,35 eur a žalovanej priznala náhradu trov konania vo výške 34,44 eur.
Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1
a § 16 ods. 1, § 147 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). Uviedol, že z
vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že exekučný súd v exekučnej veci 7 Er 107/2009 nebol

povinný, nakoľko v nej vydal poverenie, rozhodnúť v 15 dňovej lehote od doručenia žiadosti o udelenie
poverenia, v zmysle § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., pretože táto lehota je stanovená na vydanie
poverenia a to iba v prípade, ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a nakoľko exekučný súd zistil
nepreskúmateľnosť exekučného titulu so zákonom a na základe uvedeného rozhodol uznesením 7 Er
107/2009-10, zo dňa 31.8.2010, právoplatným 22.8.2011, o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia,

preto súd nemal za to, že tento exekučný súd v predmetnej veci týmto rozhodnutím vydaným 31.8.2010
nesprávne úradne postupoval, preto žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol.

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Trnave rozsudkom z 2. apríla 2014 sp. zn. 11 Co 440/2013
rozsudoksúduprvéhostupňaspoukazomnaustanovenie§219ods.1O.s.p.akovecnesprávnypotvrdil
a žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Uviedol, že sa v preskúmavanej veci v celom

rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, pričom skonštatoval správnosť dôvodov
rozhodnutia súdu prvého stupňa. Na zdôvodnenie správnosti napadnutého rozhodnutia poukázal na
skutočnosť, že pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné
súčasné splnenie troch podmienok: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.

Ďalej uviedol, že v danom prípade podmienka existencie nesprávneho úradného postupu exekučnéhosúdu splnená nie je. O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p.

Uvedený rozsudok odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaním, v ktorom žiadala zrušiť rozhodnutia
oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie z dôvodu, že vo veci
rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.) a účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). K námietke týkajúcej sa § 237 písm. g/ O.s.p.
uviedla, že podrobne uviedla v žalobe, že existujú objektívne dôvody, pre ktoré sú všetci sudcovia

okresného súdu vylúčení a vec má byť postúpená inému okresnému súdu. Nepodala síce námietku
zaujatosti, avšak len oboznámila súd so skutočnosťami, ktoré vylúčenie sudcov odôvodňujú a preto
mal byť uskutočnený postup podľa § 15 O.s.p. Postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred
súdom tým (§ 237 písm. f/ O.s.p.), že rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prekvapivé, pretože popiera
doterajšiu konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a je založené na tvrdeniach,
ktoré sú sofistikovaným odôvodnením nespravodlivosti a tiež tým, že súdy oboch stupňov založili svoje

rozhodnutia na skutočnostiach a právnych argumentoch ku ktorým sa nemohla žalobkyňa vyjadriť s
cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie vo svoj prospech. Tieto dovolacie dôvody žalobkyňa odôvodnila
len citáciami z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ s tým, že súd „poskytol neľudskosti plášť práva“, bez
uvedeniakonkrétnejšíchdôvodov.Namietanýnedostatokriadnehoodôvodneniarozhodnutiaodôvodnila
opäť citátmi z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Na záver uviedla, že konanie pred odvolacím súdom ako aj rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté
vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p., keďže napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nie je dostatočne
odôvodnené, absentuje v ňom náležité odôvodnenie zaujatého právneho názoru, prečo rozhodol o
merite odvolania odlišne od ustáleného právneho názoru obsiahnutého v rozhodovacej praxi súdov, ako
aj prečo nerešpektoval presun dôkazného bremena na žalovaného. Uviedla, že vzhľadom k nutnosti

uskutočniť hlbšiu analýzu veci, ako aj vzhľadom k nutnosti oboznámiť sa so súdnym spisom odvolacieho
súdu pre získanie rozhodujúcich informácií, ktoré nevyplývajú zo súdneho rozhodnutia rozšíri označené
dôvody detailnou argumentáciou v samostatnom podaní. Žiadala priznať náhradu trov dovolacieho
konania. Svoje dovolanie ďalším podaním nedoplnila.

Žalovaná vyjadrenie k dovolaniu nepodala.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu:
v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.),

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236 a nasl. O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236
ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238

ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok
súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti
rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto
veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože

ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu
prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa §
153 ods. 3 a 4.

Keďžepodanédovolanienesmerujeprotizmeňujúcemurozsudku,aletakémupotvrdzujúcemurozsudku

odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné ani
takému potvrdzujúcemu rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorom súdu prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, nemožno prípustnosť podaného dovolania
vyvodiť z § 238 ods. 1 O.s.p., ani z § 238 ods. 3 O.s.p. Pre úplnosť treba uviesť, že dovolací súd v
prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané

(§ 238 ods. 2 O.s.p.). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalobkyne nie je
podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.Dovolanie žalobkyne by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný
napadnutý rozsudok, došlo k procesnej vade uvedenej v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie
nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa z

tohto dôvodu neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal
tiež otázkou, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. Toto ustanovenie pripúšťa
dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí
do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci

sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže
namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní

ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Dovolateľka namietala vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., t. j., že postupom súdu jej bola odňatá
možnosť konať pred súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. sa rozumie taký závadný postup

súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu
poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. ide vtedy, ak súd v
konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi
a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci
v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti

na uplatnenie ich práv [napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§
41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), právo byť predvolaný na súdne
pojednávanie (§ 115 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali
(§ 123 O.s.p.), na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. Zo spisu
nevyplýva, že by prvostupňový súd alebo odvolací súd v prejednávanej veci v prípade žalobkyne

nerešpektoval niektoré z týchto práv.

Žalobkyňa už v odvolacom konaní namietala, že jej postupom prvostupňového súdu bola odňatá
možnosť konať pred súdom prvého stupňa a tie isté dôvody opakuje i vo svojom dovolaní. Dovolací
súd vo vzťahu k namietanému porušeniu kontradiktórnosti konania uvádza, že žalobkyňa sa riadne

zúčastnila pojednávania, mala možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam pred súdom prvého
stupňa na pojednávaní, kedy by mala možnosť vyjadriť sa aj k dokazovaniu, príp. navrhnúť jeho
doplnenie.

Pokiaľ žalobkyňa namietala tzv. prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, dovolací súd poukazuje

na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (napr. sp. zn. 7 Cdo 102/2011, 2 Cdo 226/2011, 5 Cdo 46/2011).
V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie rozhodnutie,
ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu považoval skutočnosť, ktorú
nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom posudzovania súdom prvého stupňa.
Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu „nečakane“ založené na iných právnych záveroch než

rozhodnutie súdu prvého stupňa (por. tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn.
3 Cdo 102/2008), resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“
založené nepredvídateľne na iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie
súd prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať
správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (por. uznesenie najvyššieho

súdu zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo
vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane - súdy oboch
stupňov založili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových a právnych záveroch. Žalobkyňa musela
vzhľadom na priebeh a výsledky prvostupňového konania očakávať (predvídať), že odvolací súd bude v
odvolacom konaní posudzovať a skúmať to, čo napokon odvolací súd aj skutočne posúdil a preskúmal.

V prejednávanej veci o takýto prípad odlišného právneho názoru odvolacieho súdu od prvostupňového
súdu jednoznačne nejde a preto je námietka žalobkyne v tomto smere nedôvodná.Dovolací súd dospel tiež k záveru, že nie je opodstatnená ani námietka dovolateľky týkajúca
sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu, lebo toto
rozhodnutie vyhovuje požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením

§ 211 ods. 2 O.s.p.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého
súdneho procesu, vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303- A,
s.12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29.
mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje

rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľaustanovenia§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)
domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania,
stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí mať náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211
O.s.p.). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s
poukazomnavýsledkyvykonanéhodokazovaniaazistenérozhodujúceskutočnosti,aletiežspoukazom

na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom
pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozsudok odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti
uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p., je nepreskúmateľný. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom
konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na

tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej ako

aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého
stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania a

nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na
zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody. Inak sa dostane mimo limitov
práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené nielen čl. 46 ods. 1 ústavy, ale aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov zodpovedajú

vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí. Súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právnezávery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu,
podstaty a zmyslu. Súd prvého stupňa primerane vysvetlil, že v exekučnej veci, z ktorej žalobkyňa

odvodzuje svoj nárok pri rozhodovaní o jej žiadosti o zmenu súdneho exekútora, exekučný súd konal
priebežne bez zbytočných prieťahov a preto v prejednávanej veci nebol preukázaný nesprávny úradný
postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom, čo bolo dôvodom, pre ktorý žalobu žalobkyne zamietol. Odvolací súd sa v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa a zároveň sa

vyporiadal s ďalšími námietkami žalobkyne uvádzanými v dôvodoch odvolania, pričom skonštatoval, že
odvolacie hmotnoprávne dôvody uvádzané žalobkyňou v odvolaní nekorešpondujú s právnymi dôvodmi
a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa
nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O.s.p.). Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil
svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne.

K dovolacej námietke žalobkyne, prečo odvolací súd rozhodol o merite odvolania odlišne od ustáleného
právneho názoru obsiahnutého v rozhodovacej praxi súdov, ako aj prečo nerešpektoval presun
dôkazného bremena na žalovanú, dovolací súd nezaujal stanovisko, pretože mu nie je známy takýto
tvrdený iný právny názor.

Žalobkyňanamieta,ževovecinasúdeprvéhostupňarozhodovalvylúčenýsudca(§237písm.g/O.s.p.).

Aj k tejto námietke žalobkyne uvádzanej už v odvolacom konaní sa vyjadril aj najvyšší súd vo svojich
rozhodnutiach (por. napr. uznesenie z 11. marca 2013 sp. zn. 3 Cdo 90/2013, z 30. septembra 2013 sp.
zn. 4 Cdo 32/2013, z 20. marca 2014 sp. zn. 4 Cdo 51/2014), v ktorých dospel k záveru, že tak, ako

dôvodom na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nie je sama skutočnosť, že má prejednať a rozhodnúť
vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (por. uznesenie najvyššieho
súdu z 31. mája 2010 sp. zn. 3 Nc 14/2010), nie je týmto dôvodom ani to, že sudca vykonáva súdnictvo
na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom v inej právnej
veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003

Z.z. Na tomto závere zotrváva dovolací súd aj v preskúmavanej veci. Preto ani námietka žalobkyne, že
súd nepostupoval podľa § 15 O.s.p., nie je dôvodná. Dovolací súd tak uzatvára, že neopodstatnená je
aj námietka žalobkyne o vade konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p.

Keďževdanomprípadedovolanieprotirozhodnutiuodvolaciehosúduniejepodľa§238O.s.p.prípustné

a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne
ako neprípustné podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti
žalobkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1

O.s.p.) Najvyšší súd nepriznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania lebo nepodala návrh na ich
priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.