Rozhodnutie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. november 2015

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 39C/206/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5605204714
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kudlovská
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2015:5605204714.20

Rozhodnutie

Okresný súd Košice I samosudkyňou JUDr. Zuzanou Kudlovskou v právnej veci žalobcu: S. F., A..
X.XX.XXXX, trvale bytom v O., D. Č.. XX, právne zastúpeného JUDr. Jozefom Adamovským, advokátom
so sídlom v Košiciach, Žižkova č. 6, proti žalovanému: STAVOINDRUSTIA Liptovský Mikuláš a.s.,
so sídlom v Liptovskom Mikuláši, Ulica Ester Šimerovej Martinčekovej č. 4505/2, IČO: 31 560 750,
právnezastúpenéhoadvokátomJUDr.MilanomTrnovským,sosídlomvLiptovskomMikuláši,UlicaEster

Šimerovej Martinčekovej č. 4505/2, v konaní o určenie, že za pracovný úraz žalobcu zo dňa 28.6.2002
zodpovedá žalovaný a zaplatenie sumy 55.243,74 eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručeného súdu (pôvodne konanie prebiehalo na Okresnom súde Liptovský
Mikuláš) dňa 28.6.2015 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 1.960.750,- Sk s úrokom z
omeškania vo výške 65 ročne od 27.6.2005 do zaplatenia. Návrh odôvodnil tým, že dňa 28.6.2002 v
čase okolo 11:00 hod. dopoludnia došlo v obci Martin k dopravnej nehode medzi motorovým vozidlom
továrenskej značky Š. XXXX, evidenčné číslo LMG 53-74, ktoré viedol žalobca ako vodič a motorovým
vozidlom továrenskej značky G., evidenčné číslo I. XX-XX. Pri dopravnej nehode došlo u žalobcu ku

škode na zdraví a to k ťažkému ublíženiu na zdraví. Poškodenie zdravia, liečenie a odstraňovanie
následkov poškodenia spôsobilo u žalobcu značné bolesti a v dôsledku tohto poškodenia došlo k
obmedzeniu pohybu, a tým sťaženiu spoločenského uplatnenia. Z dôvodu poškodenia zdravia žalobca
vynaložil náklady na liečenie a došlo u neho aj k strate na zárobku ako počas práceneschopnosti, tak aj
po jej skončení. Žalobca bol v čase škodovej udalosti zamestnancom žalovaného. K vzniku škody došlo
u žalobcu ako u zamestnanca žalovaného v pracovnom čase, pri plnení pracovných úloh. V súlade s § 7

vyhl.č.32/1965Zb.oodškodňovaníbolestiasťaženiaspoločenskéhouplatneniavovtedyplatnomznení
si žalobca uplatnil za odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 30-násobku
sumy 35.473,- Sk t. j. 1.610.190,- Sk. Sumu vo výške 284.218,- Sk si uplatnil v súlade s ust. § 446
Občianskeho zákonníka ako náhradu za stratu na zárobku, ako rozdiel medzi priemernou mesačnou
mzdou a poskytnutým nemocenským a ďalej si v zmysle § 449 Občianskeho zákonníka uplatnil aj
účelne vynaložené náklady spojené s liečením, a to náklady vynaložené na lieky a poplatky vynaložené

na ošetrenie vo výške 6.130,- Sk. Úhradu cestovných nákladov za cestu do kúpeľov v Piešťanoch a
naspäť vo výške 924,0- Sk. Úhradu cestovných nákladov vynaložených manželkou žalobcu v súvislosti
s návštevami žalobcu v nemocnici v Martine, a to za 4 cesty Martin - Košice t. j. 1.840,- Sk a úhradu
cestovných nákladov na pravidelné kontroly, rehabilitácie a odborné vyšetrenia v období od júla 2002 do
októbra 2003, spolu vo výške 3.648,- Sk, teda bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia, náhrada za
stratu na zárobku a účelne vynaložené náklady spojené s liečením spolu predstavujú sumu 1.906.950,-

Sk. Žalobca si ďalej v návrhu uplatnil aj nárok na zaplatenie sumy 5.820,- Sk, ktorá pozostávala z
náhrady za odložené veci u žalovaného a to oblečenia, ktoré žaloba používal pri plnení pracovnýchúloh, a ktoré mal v čase škodovej udalosti u žalovaného odložené. Tieto zo strany žalovaného neboli
vrátené, a to ani napriek výzve žalobcu zo dňa 3.11.2003. Ďalej si žalobca uplatnil aj nárok na náhradu
mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2001 a 2002, ktorú dovolenku nemohol vyčerpať z dôvodu

neurčenia čerpania dovolenky zo strany zamestnávateľa pred škodovou udalosťou, ako aj z dôvodu
práceneschopnosti v dôsledku pracovného úrazu a túto si vyčíslil v sume 47.980,- Sk.

Žalovaný sa k návrhu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 10.10.2005 a navrhol žalobu zamietnuť
a zaviazať žalobcu na náhradu trov konania. Citoval ust. § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce

a uviedol, že na základe Záznamu o úraze a právoplatného rozhodnutia Okresného dopravného
inšpektorátu oddelenia bezpečnosti cestnej premávky v Košiciach II, ČP: ORP-P-329/ODI-III-2002
zo dňa 11.9.2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.9.2002, odškodňovacia komisia vylúčila
zodpovednosť zamestnávateľa celkom tak, ako to vyplýva z jej zasadnutia dňa 1.10.2002. Poukázal na
ust. § 272 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z. z. a navrhol, aby v súlade s ust. § 93 ods. 2 O.s.p. súd pripustil
vedľajšieho účastníka na strane žalovaného a to Sociálnu poisťovňu, pobočka Liptovský Mikuláš.

Vzhľadom na skutočnosť, že žiadal návrh zamietnuť nevyjadroval sa k výške nárokov, ktoré sú podľa
jeho právneho názoru v tomto spore irelevantné.

Oznámením vedľajšieho účastníka na strane žalovaného o pristúpení do konania doručeným súdu dňa
9.11.2005 Sociálna poisťovňa vstúpila do konania na strane žalovaného. Vo svojom vyjadrení k veci

doručeným súdu dňa 30.11.2005 sa Sociálna poisťovňa ako vedľajší účastník vyjadrila, že v zmysle
zák. č. 242/2001 Z. z. a zákona č. 385/2001 Z. z., ktorými sa menil a dopĺňal zák. č. 574/1994 Z. z.
o Sociálnej poisťovni, a týmto zákonom bolo zasiahnuté do právomoci súdu konať o náhrade škody z
pracovného úrazu alebo z choroby z povolania a tento zákon čiastočne zasiahol do § 7 ods. 1 O.s.p.,
lebo od 1.1.2004 už súdy pri škode v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania nemôžu

rozhodovať o nárokoch podľa § 198 ods. 1 písm. a), b), c) Zákonníka práce. Preto na konanie o náhrade
za bolesť, náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhrade nákladov spojených s liečením je
príslušná pobočka Sociálnej poisťovne. Súd môže rozhodovať iba o mimoriadnom zvýšení bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia.

Uznesením Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 5C/188/2005-82 zo dňa 6.11.2007, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 28.11.2007 súd konanie zastavil v časti o návrhu žalobcu na náhradu škody
spôsobenej pracovným úrazom a to náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia vo
výške 53.673,- Sk, náhradu za straty na zárobku počas pracovnej neschopnosti v sume 284.218,- SK
a náhradu za účelne vynaložené náklady spojené s liečením v sume 12.542,- Sk a po právoplatnosti

tohto uznesenia vec postúpil Sociálnej poisťovni Bratislava, pobočka Liptovský Mikuláš. Tiež rozhodol,
že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Uznesením Najvyššieho súdu SR č. k. 5Ndc 30/2008-177 zo dňa 17.9.2008 Najvyšší súd SR prikázal
predmetnú vec, ktorú dovtedy prejednával Okresný súd Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 5C 188/2005, až

do právoplatného skončenia veci podľa ust. § 12 ods. 2 O.s.p. Okresnému súdu Košice I.

Sociálna poisťovňa, pobočka Liptovský Mikuláš uzneseniami zo dňa 6.5.2009 prerušila konanie vo
veci nároku žalobcu na náhradu za bolesť ako aj náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia
do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu veci, ktorým bude predloženie právoplatného

rozhodnutia Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši vo veci 5C 188/2005 o určení miery zodpovednosti
zamestnávateľa STAVOINDUSTRIA Liptovský Mikuláš, a.s. za vznik pracovného úrazu zo dňa
28.2.2002.

Okresný súd Košice I uznesením zo dňa 19.8.2010 č. k. 39C/206/2008-332 pripustil zmenu návrhu

na začatie konania tak, že: „Súd určuje, že za pracovný úraz žalobcu zo dňa 28.6.2002 v plnej miere
zodpovedá žalovaný. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 23.357,10 € z titulu bolestného,
sumu 30.047,10 € z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia, sumu 193,19 € z titulu náhrady za stratu
odložených vecí, sumy 1.645,75 € z titulu náhrady za nevyčerpanú dovolenku, celkom spolu 55.243,74
€ s úrokom z omeškania vo výške 6% ročne od 27.6.2005 do zaplatenia a to do 3 dní od právoplatnosti

rozhodnutia.“V priebehu konania Okresný súd Košice I konanie o náhradu škody na odložených veciach a konanie
o náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku za rok 2001, 2002 a 2003 vylúčil na samostatné konanie
( uznesením zo dňa 23.9.2011).

Súd vykonal vo veci dokazovanie vyjadreniami žalobcu, jeho právneho zástupcu, žalovaného, právneho
zástupcu žalovaného, výsluchom žalobcu, výsluchom svedkov G.. S. P., Ing. U. M., p. O., G.. D. W.,
U. O., G.. P. H., Ing. P. O., Q. X., Ing. T. D., U. W., a oboznámením s rozsiahlymi listinnými dôkazmi
predloženými do spisu a zistil tento skutkový stav:

Oddelenie bezpečnosti cestnej premávky Okresného dopravného inšpektorátu OR PZ v Košiciach v
rozhodnutí o priestupku ČP: ORP-P-329/ODI-III-2002 zo dňa 11.9.2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť
dňa 11.9.2002 rozhodlo, že obvinený z priestupku S. F. (žalobca), ktorý viedol dňa 26.8.2002 v čase o
11:00 hod. v Martine po vedľajšej ulici pri Turci motorové vozidlo továrenskej značky Š.-XXXX B.. Č: D.-
XX-XX, kde na križovatke s hlavnou cestou ul. Na Bystričku odbočoval vpravo do centra, pričom nedal

prednosť vjazde nákladnému motorovému vozidlu továrenskej značky G. s návesom E. Č: W. I. X XXX,
ktoré viedol vodič X. Q. po hlavnej ceste v smere od obce W. do centra mesta, následkom čoho došlo k
zrážke a následne vozidlo Š 1203 bolo odhodené vpravo do oplotenia rodinného domu č. p. XX majiteľky
Ž. Y., čím zavinil dopravnú nehodu. Pri tejto nehode utrpel obvinený S. F. ťažké zranenia s dobou liečenia
cca 6 mesiacov, požitie alkoholických nápojov zistené nebolo. Na mieste nehody boli škody na vozidlách

odhadnuté cca 100.000,- Sk a na oplotení 5.000,- Sk. Týmto konaním porušil ust. § 19 ods. 1 zák.
č. 315/1996 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov a teda bol
uznaný za vinného zo spáchania dopravného priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. j) zák. č. 372/1990
Zb. o priestupkoch v znení neskorších právnych predpisov. Zároveň žalobcovi bola uložená pokuta vo
výške 3.500,- Sk a zákaz viesť motorové vozidlá na dobu 3 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia o

priestupku.

Krajský dopravný inšpektorát v Košiciach rozhodnutím č. KRP-41-1/DI-1-2003 zo dňa 15.4.2003
zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Okresného riaditeľstva policajného zboru Okresný
dopravný inšpektorát v Košiciach II č. ORP-P-329/ODI-III-2003 z 29.1.2003.

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 23.5.2007 č. k. 3So/2/2006-106 potvrdil rozsudok Okresného
súdu Košice I zo dňa 27.7.2005 č. k. 25S/3/2003-49, ktorým tento súd zamietol žalobu žalobcu, ktorou
sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia Krajského riaditeľstva policajného zboru v Košiciach, Krajský
dopravný inšpektorát č. KRP-41-1-DI-I-2003 zo dňa 15.4.2003.

Následne sa žalobca sa domáhal aj povolenia obnovy konania, v ktorom by sa domáhal zrušenia
právoplatného rozhodnutia o priestupku proti bezpečnosti a plynulosti v cestnej premávke, ktorý sa stal v
roku 2002 (26.8.). Prvýkrát sa domáhal tejto obnovy konania dňa 26.9.2002, pričom táto obnova konania
nebola povolená na základe rozhodnutia správneho orgánu zo dňa 29.1.2003. V odvolacom konaní

boli rozhodnutia správnych orgánov potvrdené a NS SR uznesením zo dňa 21.2.2008 konanie zastavil.
Neskôr žalobca opäť podal návrh na povolenie obnovy konania, v ktorom sa opäť domáhal zrušenia
právoplatného rozhodnutia o priestupku proti bezpečnosti a plynulosti v cestnej premávke, ktorý sa stal
v roku 2002, avšak aj v tomto prípade prvostupňový správny orgán dňa 20.7.2009 rozhodol, že nepovolil
obnovu konania na základe návrhu podaného žalobcom. Voči tomuto rozhodnutiu sa žalobca odvolal a

druhostupňový správny orgán rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. Žalobca sa ďalej
domáhal preskúmania rozhodnutia druhostupňového správneho orgánu, avšak Krajský súd v Košiciach
rozsudkom č. k. 7S/33/2011-167 zo dňa 24.4.2013 žalobu žalobcu zamietol a žalobcovi nepriznal právo
na náhradu trov konania. Tento rozsudok bol potvrdený aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky a
to rozsudkom sp. zn. 1Sžd/22/2013 zo dňa 12.8.2014, voči ktorému žalobca podal dovolanie. Najvyšší

súd však uznesením zo dňa 14.4.2015 sp. z. 2Sdo/3/2015 konanie zastavil a rozhodol, že žiaden z
účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Žalobca vo svojich vyjadreniach i výpovedi tvrdil že aj keď bol uznaný vinným, že spôsobil dopravnú
nehodu, pri ktorej utrpel pracovný úraz, nezodpovedá za škodu v celom rozsahu iba on. Tvrdil, že

za škodu zodpovedá aj žalovaný, preto si voči nemu aj uplatnil náhradu škody. Spochybňoval postup
žalovaného po tomto pracovnom úraze, ďalej tvrdil, že žalovaný nedostatočne dodržiaval predpisy
o BOZP, namietal, že vozidlo, na ktorom došlo k pracovnému úrazu malo technické závady a tiež
mal výhrady k dôkazovým materiálom predkladaným žalovaným. Tvrdil, že listina - Záznam o úraze zdopravnej nehody v Martine zo dňa 28.6.2002, ktorú mu vedúci strediska G.. P. a ekonomický riaditeľ
G.. O. predložili na podpis až dňa 25.7.2002 bola len čiastočne vyplnená, ale napriek tomu, žalobca
túto listinu podpísal s tým, že žalovaný ju ďalej vyplní. Zamestnávateľ však následne do tohto záznamu

neuviedol, že v danom prípade išlo o ťažký úraz a z uvedeného dôvodu tento pracovný úraz nebol
prejednávaný Inšpektorátom práce. Navyše záznamy o úraze, ktoré žalovaný predložil súdu v priebehu
konania majú 4 rôzne vyhotovenia a sú v nich nepravdivé údaje. Jedným z týchto nepravdivých údajov je
aj údaj o tom, že žalobca bol naposledy inštruovaný o bezpečnosti pri práci dňa 6.6.2002 pánom Jánom
Ľuptákom. Žalobca tvrdil, že toto školenie neabsolvoval a v tento deň bol na turnusovom voľne. Taktiež

popis ako došlo k úrazu je nedostatočný, alibistický. Pokiaľ by príslušný Inšpektorát práce vyšetroval
tento úraz, ktorý bol pracovným úrazom, čo nie je sporné, pretože poškodenie zdravia žalobcu bolo
jednoznačne spôsobené pri plnení pracovných úloh, pri zabezpečovaní pracovných prostriedkov pre
stavbu 36 bytových jednotiek Vrútky, a v pracovnom čase žalobcu okolo 11: 00 hod., čo nenamietal
ani žalovaný, bol by Inšpektorát práce s najväčšou pravdepodobnosťou zistil porušenie predpisov na
ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci. Na dvoch variantoch týchto záznamov o pracovnom úraze

je aj sfalšovaný podpis žalobcu a variant, ktorý žalovaný predložil Inšpektorátu práce je dokonca bez
podpisu žalobcu. Tvrdenia štatutárov žalovaného, že nevedeli o tom, že sa jedná o ťažký pracovný úraz
s ohľadom na kvalitu a kvantitu zranení žalobcu, sú prinajmenšom nehodnoverné. Pretože diagnózy
už boli zrejmé na JIS v Martinskej nemocnici dňa 28.6.2002, z ktorých základné sú otras mozgu,
bezvedomie, výpad pamäte, zlomenina panvy vľavo, zlomenina bedrového a dolného ramienka lonovej

kosti vľavo, tržná zlomenina hlavy v oblasti spánkov. A tieto sa kvalifikujú ako ťažký úraz. Taktiež je
to uvedené v správe Okresného dopravného inšpektorátu Martin a v rozhodnutí o priestupku. Doteraz
nie je zrejme kto zo strany žalovaného bol činný pri zisťovaní a objasňovaní pracovného úrazu, a
na základe čoho bol spísaný pôvodný záznam o pracovnom úraze a kto ho spísal. Žalobca ďalej
poukazoval na to, že napriek tomu, že mal podľa pracovnej zmluvy dohodnutý rovnomerný pracovný

čas t. j. 40 hodín týždenne, pracoval na zmeny a denne odpracoval aj 12 až 16 hodín, pričom tiež
deň pred pracovným úrazom dňa 27.6.2002 pracoval v predĺženej pracovnej zmene a to nepretržite
od 5:30 hod, do 21:30 hod., potom následne niesol zamestnancom do ubytovne do Martina, teda bol
unavený a vyčerpaný. Navyše v takomto režime rozvrhnutia pracovného času dochádzalo k závažnému
porušeniu práva na nepretržitý denný a týždenný odpočinok v zmysle Zákonníka práce a predpisov

BOZP,kolektívnejapracovnejzmluvy.Deňpredautonehodouodpracovalmimoriadnepredĺženúzmenu,
to je takmer 17 hodín. Žalobca žiadal, aby žalovaný predložil súdu zmenovku, dochádzkový list všetkých
na stavbe 36 BJ Vrútky v ten deň pracujúcich zamestnancov, resp. úkolový list zo dňa 27.6.2002,
ako aj faktúry za žeriav a návesy, ktoré vykladali v daný večer panely potrebné na stavbu. Žalobca
uvádzal, že dochádzkový list na deň 27. a 28.6.2002 po autonehode doplnil a podpísal vedúci strediska

Martin - G.. P., avšak údaje sa nezhodujú so skutočnosťou, pretože stropné panely sa v skutočnosti
vykladali do 21:30 hod., a nie do 20:00 hod. ako je to uvedené v dochádzkovom liste. Spolu ako
odpracované je zapísaných 12,5 hodiny, pričom súčet aj s takto pozemnými údajmi o konci zmeny je
14,5 hodiny, od 05:30 hod. do 20:00 hod. Zároveň tu nie je zarátaný čas na rozvoz zamestnancov
žalovaného na ubytovňu v Martine, ktorý zabezpečoval žalobca. Žalobca ďalej poukazoval na to, že

neboli zo strany žalovaného dodržané príslušné predpisy pred odovzdaním motorového vozidla Š.O.
XXXX žalobcovi na používanie, s ktorým mal autonehodu. Toto vozidlo mu nebolo pridelené resp.
zverené protokolárne, boli mu iba dané do ruky kľúče od tohto vozidla. Pri každej zámene motorových
vozidiel by sa však mal spisovať odovzdávací protokol, čo v danom prípade sa neudialo. Žalobca ďalej
poukazoval na to, že toto vozidlo bolo v čase, kedy došlo k dopravnej nehode v zlom technickom stave,

pretože na ňom nefungovala dobre prevodovka, pričom údajne na tieto skutočnosti žalobca upozorňoval
svojho nadriadeného. Taktiež namietal, že po nehode nebolo na predmetnom vozidle urobené znalecké
posúdenie technického stavu vozidla, čo by určite prispelo k objasneniu príčiny nehody. Žalobca ďalej
poukazoval na tú skutočnosť, že posledného školenia vodičov referentských vozidiel sa mal zúčastniť
dňa 6.6.2002. Aj keď v priebehu konania vyplynulo, že tento dátum bol v záznamoch o pracovnom

úraze uvedený nesprávne, a že teda platí dátum posledného školenia zo dňa 6.12.2000, žalobca
namietal, že ani tohto školenia vodičov referentských vozidiel sa nezúčastnil, a to z dôvodu príkazu
vedúceho strediska G.. P., že mal žalobca vykonávať neodkladné úlohy na stavbe skládky Myslina -
Lúčky Humenné s tým, že neúčasť žalobcu na školení v Liptovskom Mikuláši G.. P. ospravedlní. Žalobca
tvrdil, že o tomto školení nebol vôbec informovaný, nebol naň pozvaný. V čase školenia vykonával

neodkladné úlohy na stavbe skládky v Humennom, o čom svedčí kópia záznamu zo stavebného denníka
zo dňa 6.12.2000, ako aj výplatná páska za december 2000, v ktorej nie je zohľadnené školenie resp.
účasť na tomto školení resp. náhrada za cestovné, ktoré by musel dostať pokiaľ by sa tohto školenia
bol zúčastnil. Taktiež by táto skutočnosť bola zaznamenaná v dochádzkovom liste a existoval by ajcestovný príkaz na tento deň, keďže cesta z Humenného do Liptovského Mikuláša by trvala viac ako 8
hodín a viac tam aj späť. V prípade, že by sa školenia bol zúčastnil, existoval by o tom aj test, ktorý sa
vykonáva na školení za účelom overenia získaných vedomostí. Navyše pokiaľ by sa zúčastnil žalobca

tohto školenia v Liptovskom Mikuláši, G.. W., by kópiu Zmluvy o dielo č. XX/XXXX odovzdal priamo
žalobcovi osobne na tomto školení osobne, a nie G.. P., ktorý ju mal odovzdať žalobcovi (na prednej
strane tejto zmluvy o dielo je podpísané jej prevzatie G.. P. pre pána F. dňa 6.12.2000). Žalobca žiadal,
aby žalovaný predložil aj mená všetkých pracovníkov, ktorí sa mali zúčastniť stavby Myslina - Lúčky
dňa 6.12.2000. Žalobca poukazoval na ust. § 196 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce a tvrdil, že žalovaný

zanedbával svoje povinnosti v posudzovanom období, a to v prípade sústavného vyžadovania a kontroly
znalosti vedomosti BOZP v absolvovaní povinných školení, v preventívnej kontrole BOZP so zameraním
na používanie a prevádzkovanie dispozičných vozidiel, vedením a uchovávaním evidencie týkajúcej sa
BOZP, oznamovaním pracovných úrazov a pod., a preto sa nemôže vyviniť z pracovného úrazu žalobcu.
Žalobca tiež poukazoval na tú skutočnosť, že motorové vozidlo, ktoré mu bolo pridelené, a na ktorom
došlokdopravnejnehodeatoŠ.XXXXjetypudodávkovéhovozidlaanieosobnéhomotorovéhovozidla,

preto mal byť vopred s riadením tohto vozidla oboznámený, čo malo byť tiež súčasťou protokolu o
odovzdaní tohto vozidla. Žalobca na margo dôkazných prostriedkov, ktoré v priebehu konania predkladal
resp. mal predložiť žalovaný uvádzal, že žalovaný zámerne nepredkladá listinné dôkazy a predkladá len
tie, ktoré sú v jeho prospech.

Z vyjadrení žalovaného vyplynulo, že aj keď žalobca namieta, že zo strany žalovaného došlo k
porušeniu viacerých ustanovení vyhl. č. 208/1991 Zb., žalovaný ako zamestnávateľ naopak vykonal
všetky potrebné opatrenia v zmysle príslušných ustanovení. Žalovaný vykonal u žalobcu pred pridelením
vozidla Škoda 1203 oboznámenie prostredníctvom svojho zodpovedného zamestnanca G.. S. P..
Riadenie osobného motorového vozidla nebolo rozdielne oproti riadeniu tohto dodávkového vozidla,

pretože na vedenie aj vozidla Š. XXXX sa vyžaduje vodičský preukaz typu „B“ a nie vodičský preukaz
inej kategórie. Vedenie vozidla spadá pod činnosť s bežným rizikom práce, teda nevyžaduje sa naňho
špeciálny preukaz ako je to napr. pri obsluhe vysokozdvižného vozíka alebo žeriavu. Čo sa týka zlého
stavu motorového vozidla, všetky vozidlá, ktoré žalovaný pri svojej podnikateľskej činnosti používal mali
platnú STK v zmysle príslušných právnych predpisov a spĺňali a aj spĺňajú ustanovené podmienky. Preto

odmietal tvrdenia žalobcu, že táto skutočnosť mohla mať vplyv na vznik dopravnej nehody, a že žalovaný
porušil príslušné ustanovenia právneho predpisu. Pokiaľ si bol žalobca vedomý skutočnosti, že vozidlo
niejesvojímtechnickýmstavomspôsobilénapremávku,moholvedeniepríslušnéhomotorovéhovozidla
odoprieť. Konaním žalobcu teda došlo k porušeniu ust. § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a) zák. č. 315/1996
o premávke na pozemných komunikáciách a navyše nepreukázal žalobca príčinnú súvislosť medzi

zlým technickým stavom vozidla a vznikom nehody. Navyše ako to vyplýva z Rozhodnutia Okresného
dopravného inšpektorátu v Košiciach, príčinou dopravnej nehody, pri ktorej žalobca utrpel pracovný
úraz bolo porušenie § 19 ods. 1 zák. č. 315/1996 a tiež ust. § 3 ods. 1 citovaného zákona. Žalobca
sám uviedol, že v čase vzniku dopravnej nehody mrholilo a vozovka bolo mokrá. Tiež uviedol, že pri
vychádzaní na hlavnú cestu nemal dostatočný výhľad, preto žalovaný má za to, že príčinou dopravnej

nehody, ktorá viedla následne k vzniku pracovného úrazu nebolo zanedbanie povinnosti žalovaného ako
zamestnávateľa,aleporušeniepovinnostizostranyžalobcu.Žalovanýsaknámietkamžalobcu,žezjeho
strany boli porušené ustanovenia zák. č. 330/1996 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci vyjadril
v tom zmysle, že ako zamestnávateľ pravidelne oboznamoval svojich zamestnancov s príslušnými
právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, so

zásadami bezpečia práce, so zásadami ochrany zdravia pri práci a zásadami bezpečného správania
na pracovisku, bezpečnými pracovnými postupmi a overoval ich znalosti. Pravidelne oboznamoval
svojich zamestnancov s platnou legislatívou, vykonával potrebné školenia ako aj ich preskúšanie.
Pravidelne vykonával školenia vodičov referentských vozidiel a školenia v zmysle vyhl. č. 208/1991
ako aj ustanovenia zák. č. 330/1996 Z. z. vo vtedy platnom znení. Tieto školenia vykonal aj žalobca a

to naposledy dňa 6.12.2000. Žalobca sa tohto školenia zúčastnil, čo bolo súdu preukázané originálom
prezenčnej listiny, na ktorej je podpis žalobcu, ktorý aj pravosť tohto podpisu nespochybnil. Pokiaľ
žalobca vo svojich vyjadreniach odmieta, že sa tohto školenia zúčastnil a preukazuje to fotokópiou listu
zo stavebného denníka neznamená to ešte, že v uvedený deň skutočne na pracovisku v Humennom bol,
ažetentolistvstavebnomdenníkunepodpísalvinýdeň.Školeniezodňa6.12.2000boloplatnéajvčase

vznikudopravnejnehodyatodňa28.6.2002,keďžezamestnávateľjepovinnývykonaťoboznamovanies
príslušnými predpismi, školenia a preskúšavanie tak, aby k nim došlo najmenej raz za dva roky. K ďalším
námietkam vzneseným zo strany žalobcu, že žalovaný porušil povinnosť vyplývajúcu z § 92 ods. 1 a 2
Zákonníka práce uviedol, že v zázname zo stavebného denníka ako aj vo výkaze prác je uvedené, žedeň pred dopravnou nehodou nastúpil do práce o 05:30 hod. a skončil o 18:00 ( do spisu boli predložené
2 fotokópie stavebného denníka, v jednej bol uvedený čas ukončenia zmeny o 18.00 a v druhej 20.00
hod.). Mal preto za to, že medzi jednotlivými zmenami bol poskytnutý čas na nepretržitý denný odpočinok

a žalovaný žiadnu svoju povinnosť neporušil. Dopravná nehoda sa stala dňa 28.6.2002 o 11:00 hod.,
pričomžalobcažiadnymspôsobomnepreukázalkedyvdeňdopravnejnehodydozamestnaniaskutočne
nastúpil. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal že by niekomu oznámil, že sa cíti unavený, a v
dôsledku toho nemôže viesť motorové vozidlo, pričom sám žalobca bol vedúcim zamestnancom a preto
svojím konaním porušil ust. § 82 písm. B) Zákonníka práce, ktorý hovorí, že vedúci zamestnanec je

povinný utvárať priaznivé pracovné podmienky a zaisťovať bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci.
Pokiaľ mal pocit, že je unavený mohol a mal riadenie motorového vozidla odoprieť. Jeho konanie možno
kvalifikovať ako ľahkomyseľné. Žalovaný teda zhrnul, že nie je zodpovedný za pracovný úraz, ktorý
žalobca utrpel pri dopravnej nehode, nakoľko žalobca bol s príslušnými právnymi predpismi na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci a s pokynmi na zaistenie bezpečnosti ochrany zdravia pri
práci riadne a preukázateľne oboznámený. Žalovaný ich znalosť a dodržiavanie sústavne vyžadoval

a kontroloval. Sám žalobca svojim zavinením porušil právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, a toto protiprávne konanie žalobcu viedlo k vzniku dopravnej
nehody a k pracovnému úrazu, ktorý pri dopravnej nehode žalobca utrpel a teda práve protiprávnym
konaním zo strany žalobcu žalovaný preukazuje príčinnú súvislosť so vznikom škody. Zo strany žalobcu
došlokporušeniuviacerýchustanoveníprávnychpredpisov.Žalovanýtiežvzniesolnámietkupremlčania

voči nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom, a to voči sume 3.357,70 € z
titulu bolestného a voči sume 30.047,10 € z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia. Podľa názoru
žalovaného nárok na náhradu škody na zdraví vzniká dátumom vyhotovenia lekárskeho posudku, a
ten bol vyhotovený dňa 24.6.2005. Od tohto momentu bežala dvojročná subjektívna premlčacia lehota.
Žalobca si nárok uplatnil dňa 28.6.2005 na Okresnom súde Liptovský Mikuláš, ktorý uznesením zo

6.11.2007 konanie v tejto časti zastavil. Preto nedošlo k spočívaniu premlčacej doby. Táto plynula od
24.6.2005 a žalovaný má za to, že už premlčacia doba uplynula. Žalobca si nárok na náhradu za
bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia uplatnil v Sociálnej poisťovni Bratislava, pobočka Liptovský
Mikuláš následne až 30.3. 2009 a žalobou podanou na Okresnom súde Košice dňa 6.5.2009. Čo sa
týka námietok žalobcu, že žalovaný zámerne nepredkladá listinné dôkazy a predkladá len tie, ktoré sú v

jeho prospech, žalovaný na margo toho uviedol, že uvedenými dokladmi už nedisponuje, nakoľko došlo
ich skartácii v ich zákonnej lehote. Tie doklady, ktoré mal žalovaný vo svojej dispozícii poskytoval od
začiatku konania. Mnohé z dokladov neboli zo strany žalobcu požadované na začiatku súdneho konania,
a preto žalovaný má za to, že neporušil žiadnu povinnosť ohľadom archivácie jednotlivých dokumentov
uloženúmuprávnymipredpismi.Tedanedoloženietýchtodokladovzvyššieuvedenéhodôvodu,nemôže

zaťažovať žalovaného a privodiť jeho dôkaznú núdzu, napr. taktiež odovzdávací protokol o odovzdaní
motorového vozidla žalobcovi, na ktorom došlo k dopravnej nehode. Nebolo vyžadované, aby takýto
odovzdávací protokol bol archivovaný. Z uvedených dôvodov ich ani žalovaný ani nevie predložiť.

Zo Stavebného denníka stavby skládky Myslina - Lúčky Humenné zo dňa 6.12.2000 súd zistil, že v

dennom zázname zo stavby je uvedený ku dňu 6.12.2000 podpis žalobcu s pracovnou dobou od 06:15
do 16:15 hod.

Z listiny s názvom Školenie vodičov referentských vozidiel zo dňa 1.12.2000 súd zistil, že žalobca
bol telefonicky pozvaný dňa 1.12.2000 o 08:20 hod. na periodické školenie vodičov referentských

vozidiel, ktoré sa uskutočnilo dňa 6.12.2000 o 13:00 hod. v jedálni riaditeľstva spoločnosti. Zároveň bol
upozornený na povinnosť absolvovať uvedené školenie, nakoľko v opačnom prípade nemá oprávnenie
viesť referentské vozidlá. Podpísaný je G.. U. M., vedúci oddelenia personálnych vzťahov.

Z Prezenčnej listiny spoločnosti STAVOINDUSTRIA Liptovský Mikuláš, a.s., z akcie Školenie vodičov

referentských vozidiel v Liptovskom Mikuláši zo dňa 6.12.2000 súd zistil, že žalobca je v tejto listine
uvedený pod poradovým číslom 24 a je v tejto listine riadne podpísaný ako prítomný, pričom žalobca ani
pravosť tohto podpisu na tejto prezenčnej listine nespochybnil, tvrdil iba, že túto listinu mu dal dodatočne
podpísať G.. P.. Žalobca sám na pojednávaní dňa 27.3.2014 potvrdil, že v čase dopravnej nehody mal
preukaz o absolvovaní povinného školenia vodičov referentských vozidiel a to z roku 2000, aj keď tiež

tvrdil, že mu ho údajne doniesol pán P., ktorý mu ho odovzdal proti podpisu v rámci iných dokladov, ale
že v skutočnosti sa školenia vodičov referentských vozidiel nezúčastnil.Žalobca sám uviedol, že v stavebnom denníku sa nevyznačovalo, že vedúci zo stavby odišiel.
Vyznačovalo sa to iba v knihe jázd, keď sa odišlo zo stavby s vozidlom. Stavebný denník podpisoval
iba stavbyvedúci. Žalobca potvrdil, že stavebný denník sa nemusel podpísať v ten istý deň, ale mohol

sa podpísať aj dodatočne.

Zo Zápisu zo zasadnutia odškodňovacej komisie zo dňa 1.10.2002 súd zistil, že členovia odškodňovacej
komisie prejednali pracovný úraz žalobcu zo dňa 28.6.2002 so záverom, že na základe rozhodnutia
o priestupku OR PZ ODI Košice II, kde správny orgán rozhodol, že obvinený z priestupku S. F., A..

X.XX.XXXX je vinný zo spáchania dopravného priestupku, čím si spôsobil pracovný úraz a škodu
na vozidle a jedinou príčinou škody bola skutočnosť, že postihnutý zamestnanec svojim zavinením
opakovanie porušil ustanovenia zákona o premávke na pozemných komunikáciách. Komisia teda
určila príčinu úrazu číslom 8, t. j., že výlučnou príčinou škody bolo zavinené konanie postihnutého
zamestnanca. Na tomto základe komisia rozhodla o 100% krátení náhrady škody požadovanej strany
na zárobku počas trvania PN z titulu hore uvedeného pracovného úrazu. Táto skutočnosť bola následne

oznámená aj žalobcovi, a to listom nazvaným „Odpoveď na žiadosť zo dňa 27.8.2002“, podpísanou
generálnym riaditeľom G.. P. H. dňa 31.10.2002, kedy oznámil žalobcovi, že jeho žiadosť o výplatu
náhrady za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti spoločnosť zamietla, a to na základe
rozhodnutia o priestupku a zápisu zo zasadnutia odškodňovacej komisie., pretože organizácia v ničom
nenesie vinu na pracovnom úraze žalobcu.

Z výpovede G.. S. P. súd zistil, že pri každej zámene motorových vozidiel sa spisoval preberací a
odovzdávací protokol, a pokiaľ by žaloba zistil, že novo pridelené vozidlo má nejaké technické závady,
mal nejakým spôsobom sa postarať o odstránenie týchto závad. Osoba, ktorej bolo motorové vozidlo
pridelené zodpovedala aj za technický stav tohto vozidla, takže pokiaľ si žalobca myslel, že tam nejaká

závada je, mal sám zájsť do príslušného servisu a dať si tam tieto závady odstrániť, resp. upozorniť
nadriadeného. Potvrdil, že toto auto malo určite platné STK, pretože bez platnej STK by na cestných
komunikáciách nemohlo jazdiť. K otázke, či školenia sa odzrkadľovali v dochádzkovom liste svedok
potvrdil, že pokiaľ išlo o školenie v rámci pracovnej doby, ktoré bolo len 2 - alebo 4-hodinové sa v
dochádzkovom liste neodzrkadľovalo, iba celodenné a viacdenné, ktoré presahovali pracovnú dobu

alebo mimo firmy, tieto sa odzrkadľovali v dochádzkovom liste.

Zo svedeckej výpovede svedka G.. U. M. súd zistil, že školenia vodičov referentských vozidiel sa museli
zúčastniť všetci zamestnanci, ktorí mali pridelené vozidlá ako služobné vozidlá a toto školenie platilo 2
roky. Realizovalo sa prostredníctvom inštruktorov autoškoly v Liptovskom Mikuláši. Potvrdil, že pokiaľ

je na prezenčnej listine zo dňa 6.12.2000 žalobca podpísaný, tohto školenia sa určite zúčastnil a to už
hlavne z tých dôvodov, že tesne pred tým mal dve nehody, konkrétne v roku 2000, takže jeho účasť
bola bezpodmienečná a skutočnosť, že by sa iba dodatočne podpísal je nepravdepodobná, pretože
v praxi sa to nerealizovalo. Vždy boli náhradné termíny, pokiaľ sa niekto nemohol zúčastniť ani tohto
náhradného termínu, tak nemal už príslušné osvedčenie na výkon práce, a teda ten určitý druh práce

dojednaný nemohol vykonávať. O týchto školeniach mohol byť účastník upovedomený aj telefonicky
alebo poštou, nikdy nebol stanovený konkrétny postup, preto na toto školenie bol pravdepodobne
predvolaný telefonicky žalobca, o čom je zápis priamo na č.l. 130 v spise. Svedok ďalej uviedol, že
každý čo sa zúčastnil školenia, na záver mu školiteľ vyplnil a potvrdil účasť do preukazu. Tieto preukazy
nezostávali u zamestnávateľa, ale každý zamestnanec ich mal pri sebe, napr. v prípade referentských

vozidiel tento preukaz mohla žiadať aj hliadka polície pri kontrole, preto ho musel mať zamestnanec u
seba. Svedok uviedol, že pri prideľovaní vozidla konkrétnej osobe sa spisoval záznam, ktorý sa musel
archivovať 2 až 3 roky a odovzdávali sa zároveň všetky doklady, vrátane platnej STK a emisnej kontroly
a doklad, že vozidlo patrí žalovanému. Potvrdil, že pokiaľ by bola na aute
nejaká závada, išlo sa s autom do opravovne, resp. pokiaľ mal zamestnanec, ktorému bolo pridelené

auto v hotovosti nejaké peniaze vyplatil to v hotovosti, záviselo to od toho, aké náklady si vyžadovala
daná oprava. Do určitého limitu sa táto oprava nemusela odsúhlasovať nadriadeným.

Svedkovia G.. D. W., U. O., G.. P. H., G.. P. O., Q. X., G.. T. D., U. W. v podstate zhodne uviedli,
že každý komu bolo pridelené referentské vozidlo musel mať preukaz o absolvovaní školenia vodičov

referentských vozidiel, musel mať oprávnenie, pretože inak nemohol na referentskom vozidle jazdiť.
V prípade ak by sa tohto školenia nezúčastnil, nebol by mal preukaz. Toto školenie trvalo niekoľko
hodín (svedkovia uvádzali väčšinou od 08:00 do 12:00-13:00 hod.), a pokiaľ sa tohto školenia nikto
nemohol zúčastniť bolo realizované školenie v náhradnom termíne. Následne sa vykonávali testy, ktorébral školiteľ, ktorý bol z autoškoly. Svedok U. O. potvrdil, že vzhľadom na dopravnú nehodu v Košiciach,
ktorá bola približne v roku 2000, ktorá sa stala žalobcovi trvali a dbali o to, aby žalobca sa tohto
školenia zúčastnil. Svedok G.. P. H. tvrdil, že interné školenie sa berie ako normálne zamestnanie, a

teda nevykazuje sa osobitne ako školenie, ale ako výkon práce. Aj svedok Q. X. potvrdil, že účasť
na školení znamenala účasť v práci, keďže sa to školenie udialo cez pracovnú dobu. Školenie trvalo
iba doobeda a poobede sa všetci vracali na svoje pracoviská. Taktiež svedok uviedol, že pokiaľ niekto
dostával preukaz o absolvovaní školenia, ten sa musel podpísať pred školiteľom, pokiaľ nie odovzdával
sa po skončení školenia, avšak bez podpisu. Svedok potvrdil, že zamestnávateľ vyžadoval a kontroloval

dodržiavanie predpisov BOZP konkrétne so zameraním na používanie referentských vozidiel, a tiež,
že náhodná kontrola bola možná kedykoľvek a prebiehala aj viacnásobná kontrola orgánmi firmy ako
aj možná každodenná kontrola políciou SR. Čo sa týka podpisovania stavebného denníka uviedol, že
vždy je určená zodpovedná osoba napr. majster, jeden stavbyvedúci môže mať na starosti aj 3 stavby
a na nich má zodpovedné osoby majstrov, ktorí píšu stavebný denník. Potvrdil, že je možné, aby napr.
stavbyvedúci, čiže zodpovedná osoba bola mimo stavby z nejakého iného závažného dôvodu, a po

návrate na druhý deň dopísala stavebný denník. Je teda možné, aby sa zápis urobil dodatočne, vypísal
aj podpísal. Týka sa to aj prípadu ak sa niekto zúčastnil školenia a na vysunuté pracovisko sa vrátil až
nasledujúci deň. Svedok U. W. potvrdil, že predtým na Škode XXXX jazdil on a uviedol, že si nepamätá,
že by toto auto malo nejakú technickú závadu, keby bola vážnejšia, nedalo by sa na ňom chodiť, išlo
by toto auto do opravy. Nemal vedomosť ani o tom, že by žalobca žiadal viackrát opravu u vedúceho

strediska pána P.. Taktiež uviedol, že každý vodič si mal sám predovšetkým kontrolovať stav vozidla a
firma dbala o to, aby auto malo všetky kontroly. Vodič je sám povinný vizuálne skontrolovať auto pred
jazdou, či je schopné jazdy. A pokiaľ sa vyskytne nejaká závada, kontaktovať nadriadeného príp. zvoliť
ďalší postup. Pokiaľ malo auto nejakú technickú závadu, mohol odmietnuť na ňom jazdiť.

Podľa ust. § 195 zák. č. 311/2001 Z.z. ( Zákonníka práce ) účinného do 30.6.2003, ak u zamestnanca
došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti
úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec
v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere. Pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo
zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho

vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov. Pracovný úraz nie je úraz, ktorý
zamestnanec utrpel na ceste do zamestnania a späť. Za škodu spôsobenú zamestnancovi chorobou
z povolania zodpovedá zamestnávateľ, u ktorého zamestnanec pracoval naposledy pred jej zistením v
pracovnom pomere za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania, ktorou bol postihnutý. Choroby
z povolania sú choroby uvedené v právnych predpisoch o sociálnom zabezpečení (zoznam chorôb

z povolania), ak vznikli za podmienok v nich uvedených. Ako choroba z povolania sa odškodňuje aj
choroba, ktorá vznikla pred jej zaradením do zoznamu chorôb z povolania, a to od jej zaradenia do
zoznamu najviac za tri roky pred jej zaradením do zoznamu. Zamestnávateľ zodpovedá za škodu, aj keď
dodržal povinnosti vyplývajúce z osobitných predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, ak sa zodpovednosti nezbaví podľa § 196.

Podľa ust. § 196 cit. zák., zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom, ak preukáže, že jedinou
príčinou škody bola skutočnosť, že
a) škoda bola spôsobená tým, že postihnutý zamestnanec svojím zavinením porušil právne predpisy
alebo ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo pokyny na zaistenie

bezpečnostiaochranyzdraviapripráci,hocisnimibolriadneapreukázateľneoboznámenýaichznalosť
a dodržiavanie sa sústavne vyžadovali a kontrolovali, alebo
b) škodu si spôsobil postihnutý zamestnanec pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo
psychotropných látok a zamestnávateľ nemohol škode zabrániť.
Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti sčasti, ak preukáže, že

a) postihnutý zamestnanec porušil svojím zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo
pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne
oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou z príčin škody,
b) jednou z príčin škody bolo, že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu, omamných látok alebo
psychotropných látok,

c) zamestnancovi vznikla škoda preto, že si počínal v rozpore s obvyklým spôsobom správania sa
tak, že je zrejmé, že hoci neporušil právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, alebo osobitné predpisy, konal ľahkomyseľne a musel si pritom
byť vzhľadom na svoju kvalifikáciu a skúsenosti vedomý, že si môže privodiť ujmu na zdraví.Ak sa zamestnávateľ zbaví zodpovednosti sčasti, určí sa časť škody, za ktorú zodpovedá zamestnanec,
podľa miery jeho zavinenia. V prípade uvedenom v odseku 2 písm. c) sa zamestnancovi uhradí aspoň
jedna tretina škody. Pri posudzovaní, či zamestnanec porušil právne predpisy alebo ostatné predpisy na

zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci [ odsek 1 písm. a) a odsek 2 písm. a)], alebo osobitné
predpisy, nemožno sa dovolávať len všeobecných ustanovení, podľa ktorých si má každý počínať tak,
aby neohrozoval svoje zdravie a zdravie iných. Za ľahkomyseľné konanie podľa odseku 2 písm. c)
nemožno považovať bežnú neopatrnosť a konanie vyplývajúce z rizika práce.

Podľa ust. § 198 cit. zák. v platnom znení, zamestnanec, ktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého
sa zistila choroba z povolania, má nárok v rozsahu, v ktorom zamestnávateľ zodpovedá za škodu, na
poskytnutie náhrady za a) zrušené od 1.1.2004, b) zrušené od 1.1.2004, c) zrušené od 1.1.2004, d)
vecnú škodu; ustanovenie § 192 ods. 3 platí rovnako.
Rozsah zodpovednosti podľa odseku 1 je zamestnávateľ povinný prerokovať bez zbytočného odkladu
so zástupcami zamestnancov a so zamestnancom.

Pri skúmaní, či sa zamestnávateľ podľa ust. § 191 ods. 1 písm. a) ZP (196 ods. 1 písm. a)) -
pozn. autora) zbavil zodpovednosti za pracovný úraz zamestnanca, u ktorého je vedenie motorového
vozidla predmetom pracovného vzťahu, oboznámenie zamestnanca s dopravnými predpismi, osvedčuje
už skúška odbornej spôsobilosti na vedenie motorových vozidiel. Vyžadovanie a kontrola znalosti a

dodržiavania pravidiel cestnej premávky je zverené polícii, kontrolu a dodržiavanie týchto predpisov
zamestnávateľom netreba skúmať. Ak sa zamestnanec - vodič pred začiatkom jazdy spolieha na to, že
môže túto činnosť bezpečne vykonávať, hoci vie o okolnostiach, ktoré by mohli mať negatívny vplyv na
jeho schopnosť ovládať motorové vozidlo, týmto okolnostiam neprispôsobí ani režim svojej jazdy, ide
v prípade pracovného úrazu - dopravnej nehody spôsobenej stratou kontroly nad vozidlom v dôsledku

náhlej indispozície vyvolanými uvedenými okolnosťami - o zavinené porušené právnych predpisov na
zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (dopravných predpisov). (R 34/1997 NSČR).

Aj keď oboznamovanie dodržiavania a kontrolu predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci zabezpečuje zamestnávateľ (§ 196 ods. 1 písm. a) ZP), Zákonník práce a ani iný právny predpis

nevylučuje, aby boli tieto povinnosti úplne alebo čiastočne vykonávané aj iným subjektom, ktorý má
oprávnenie na výkon takejto činnosti (IV. ÚS 319/1999 ÚS ČR č.168).

Na základe vykonaného dokazovania a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd dospel
k záveru, že žaloba žalobcu nie je opodstatnená. Súd mal za preukázané, že dňa 28.6.2002 v čase

okolo 11:00 hod. dopoludnia došlo k dopravnej nehode motorového vozidla zn. Škoda XXXX, ktoré
šoféroval žalobca ako zamestnanec žalovaného, s motorovým vozidlom zn. Iveco, a ku vzniku škody
došlo u žalobcu ako zamestnanca v pracovnom čase pri plnení pracovných úloh, teda jednalo sa o
pracovný úraz. Z rozhodnutia o priestupku PZ Okresného dopravného Inšpektorátu OB CP v Košiciach
II zo dňa 11.9.2002 ČP:ORP-P-329/ODI-III-2002, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 11.9.2002 mal

súd za preukázané, že z tejto dopravnej nehody bol obvinený žalobca, pričom hlavnou príčinou vzniku
dopravnej nehody bolo to, že žalobca nedal prednosť v jazde motorovému vozidlu zn. Iveco, na
základe čoho došlo k dopravnej nehode, a teda žalobca bol uznaným vinným zo spáchania dopravného
priestupku v zmysle § 22 ods. 1 písm. j) zák. č. 372/90 Zb. Aj napriek tomu, že žalobca sa proti tomuto
rozhodnutiu odvolal a domáhal sa aj dvakrát obnovy konania, toto rozhodnutie nebolo zrušené. Kontrolu

dopravnýchpredpisovvykonávajúorgánypolície,atiedospelikzáveru,žežalobcajevinnýzospáchania
tohtodopravnéhopriestupku,žezavinildopravnúnehodu,priktorejsámutrpelpracovnýúraz.Súdmusel
pri rozhodovaní vychádzať z tohto právoplatného rozhodnutia. V priebehu konania žalobca poukazoval
na skutočnosti, že z dôvodu pracovnej vyťaženosti sa cítil byť unavený, vyčerpaný, že mrholilo v čase
kedy došlo k tejto dopravnej nehode a že vozidlo, ktoré šoféroval a ktorým spôsobil dopravnú nehodu

malo technické závady, na ktoré žalovaného upozorňoval. Nebolo však preukázané zo strany žalobcu,
že by na tieto okolnosti zamestnávateľa bol pred týmto pracovným úrazom akýmkoľvek spôsobom
upozornil. Pokiaľ sa žalobca pred začiatkom jazdy spoliehal iba na to, že môže bezpečne šoférovať hoci
vedel o okolnostiach, ktoré by mohli mať negatívny vplyv na jeho schopnosť ovládať motorové vozidlo
a to v danom prípade únava a tiež zlý technický stav motorového vozidla, a napriek tomu túto pracovnú

cestu podnikol a došlo k tejto dopravnej nehode - pracovnému úrazu, možno konštatovať, že ide o
zavinené porušenie právnych predpisov o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky zo strany žalobcu.
Žalobca teda neporušil pracovnoprávne predpisy, ale iné právne predpisy a to všeobecne záväznéprávne predpisy. Na základe toho súd dospel k záveru, že zamestnávateľ nemôže niesť zodpovednosť
za to, že žalobca hrubým spôsobom porušil predpisy o premávke na pozemných komunikáciách.

Súd nemal tvrdenie žalobca, že neexistoval žiaden preberací protokol o odovzdaní prideleného vozidla,
na ktorom došlo k dopravnej nehode, za preukázané. To, že t.č. neexistuje doklad o odovzdaní Škody
XXXX žalobcovi, ani žiaden preberací protokol, (žalovaný tvrdil, že ho už nemá, preto ho nepredložil),
nepreukazuje, že takýto doklad neexistoval v tom čase, kedy bolo vozidlo žalobcovi odovzdané. Z
výpovedí vypočutých svedkov totiž vyplynulo, že sa vždy spisoval pri odovzdaní vozidla preberací

protokol, s ktorým sa odovzdávali aj doklady od prideleného auta. Navyše žalobca na tomto aute jazdil
pred nehodou už viac ako 1, 5 mesiaca. Čo sa týka zlého technického stavu tohto vozidla, pokiaľ mal
o tom vedomosti, mohol tieto skutočnosti namietať už skôr, nie až po nehode, resp. mohol dať sám
vozidlo opraviť, resp. odmietnuť takéto vozidlo šoférovať. Z vykonaného dokazovania bolo tiež zrejmé,
že predmetné motorové vozidlo malo platnú STK, čiže jeho technický stav bol prekontrolovaný.

Žalobca taktiež tvrdil, že nemal platne absolvované školenie vodičov referentských vozidiel v čase
dopravnej nehody, pretože školenia vodičov referentských vozidiel sa nezúčastnil ani v roku 2000 dňa
6.12, ani v roku 2002. Tvrdil, že dňa 6.12.2000 bol a pracoval v Humennom o čom svedčí jeho podpis
v stavebnom denníku z 6.12.2000 zo stavby Myslina - Lúčky v Humennom, preto sa nemohol zúčastniť
školenia v Liptovskom Mikuláši. Z výpovedí viacerých svedkov, ktorí boli vypočutí v priebehu konania

vyplynulo, že účasť na týchto školeniach sa vyžadovala a dodržiavala a obzvlášť u žalobcu, ktorý už
aj predtým mal dve dopravné nehody v rámci výkonu pracovných činností. Preto na jeho účasti na
tomto školení trvali a jeho účasť bola nevyhnutná. V prípade, že by sa tohto školenia zamestnanec
nemohol zúčastniť bol vždy stanovený náhradný termín. Súd vychádzal aj z predloženej prezenčnej
listinyzodňa6.12.2000,zoškoleniavodičovreferentskýchvozidielvD.P.,naktorejsámžalobcapotvrdil,

že je jeho podpis. Žalobca navyše potvrdil, že v čase dopravnej nehody mal pri sebe platný preukaz
vodiča referentských vozidiel, bez ktorého by nemohol jazdiť na pridelenom dispozičnom vozidle alebo
referentskom vozidle. A naopak sám žalobca potvrdil a aj z výpovedí vypočutých svedkov vyplynulo,
že stavebný denník mohol byť podpísaný aj dodatočne. To znamená, že dňa 6.12.2000 pokiaľ bol
žalobca podpísaný v stavebnom denníku v Humennom, a teda tvrdil, že sa nemohol zúčastniť školenia v

LiptovskomMikuláši,totojehotvrdenienepovažovalsúdzapreukázané.Vzhľadomnato,žežalobcamal
platný preukaz vodiča referentských vozidiel v čase kedy došlo k pracovnému úrazu a zamestnávateľ
si svoju povinnosť z tohto pohľadu splnil, preto súd vykonávanie ďalších dôkazov, ktoré navrhoval
žalobca na preukázanie toho, či bol resp. nebol prítomný na tomto školení vodičov referentských vozidiel
považoval za bezpredmetné a ďalšie dôkazy navrhované žalobcom už nevykonal.

Keďže súd dospel k záveru, že výlučnou príčinou škody bolo zavinené konanie žalobcu, ktorý spôsobil
dopravnú nehodu počas plnenia pracovných úloh a spôsobil si tak pracovný úraz a zamestnávateľ
nenesie žiadnu zodpovednosť za škodu spôsobenú pri tomto pracovnom úraze, nevykonával už
dokazovanie ohľadne výšky uplatneného nároku, ale z uvedených dôvodov žalobu žalobcu v celom

rozsahu zamietol.

Podľa ust. § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne
náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník,
ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu

patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo
veci. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania. Môže tak urobiť
podľa ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní
o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť

k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad, a či sú dané dôvody hodné
osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie §
150 ods. 1 O.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady
rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania; vždy
musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený (uznesenie

Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2MCdo/14/2012 zo dňa 30.4.2013)
Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade k
majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov, a je potrebné vziať do úvahy
nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia,najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 sú tiež
okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov k priebehu konania a pod.
(rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3MCdo/5/2006).

V danom prípade o trovách konania súd rozhodol v zmysle ust. § 150 O.s.p.. Súd videl dôvody
hodné osobitného zreteľa v okolnostiach tohto prípadu aj v predmete sporu, keďže ide o náhradu
škody na zdraví, ktorá bola žalobcovi spôsobená pri pracovnom úraze, teda pri plnení pracovných
úloh pre žalovaného. Ďalej súd prihliadal na to, že žalobca má po tomto pracovnom úraze závažné a
trvalé následky, ktoré poznačili jeho fyzický aj psychický stav. Súd tiež prihliadal na sociálnu situáciu

žalobcu, ktorý je toho času poberateľom starobného dôchodku, na ktorý musel odísť z dôvodu, že po
pracovnom úraze už nebol s ohľadom na svoj zdravotný stav zapríčinený týmto pracovným úrazom
schopný vykonávať svoju prácu. A táto situácia je zhoršená aj výdavkami na lieky a liečbu potrebnú na
zmierňovanie následkov pracovného úrazu, taktiež v priebehu tohto konania bola žalobcovi aj priznaná
bezplatná právna pomoc. Z uvedených dôvodov súd rozhodol tak, že účastníkom náhradu trov konania
nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa
jeho doručenia na Okresný súd Košice I. v 3 písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O. s. p.)

uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda,
v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho
sa odvolateľ domáha.

Podľa ust. § 205 ods.2 odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej,

možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa ust. § 251 ods. 1 O. s. p. ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie
o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.