Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. november 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3CoKR/32/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115204902
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Brixiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:8115204902.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v právnej veci navrhovateľa: W. E. s.r.o., M. XXX/A, XXX XX A., IČO: XX XXX
XXX o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka V. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX B.
S. XXX, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č.k. 1K/12/2015-50 zo dňa
14.9.2015 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j uznesenie súdu prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu na
majetok dlžníka: V. T., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX B. S. XXX. Zároveň vrátil navrhovateľovi
preddavok na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu vo výške 663,88 eur zložený dňa
23.2.2015 na účet súdu prvého stupňa pod D19 Preddavky na predbežného správcu - položka 18/2015
(číslo účtovného dokladu XX/XX-XX). V odôvodnení uznesenia uviedol, že navrhovateľ odôvodnil

podanie návrhu na vyhlásenie konkurzu tým, že má voči dlžníkovi pohľadávku priznanú Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA a MEDIAČNÁ a.s. formou
právoplatného rozsudku sp.zn. PB XXXXXXXX zo dňa 10.5.2013. Zároveň predložil výzvu pôvodného
veriteľa zo dňa 23.1.2009. Ako ďalšieho veriteľa dlžníka označil navrhovateľ spoločnosť Y. B., a.s. so
sídlom V. 8, A., IČO: XXXXXXXX. Návrh s prílohami bol podaný v dvoch rovnopisoch a obsahoval o.i. aj
doklad o zaplatení preddavku na úhradu odmeny a výdavkov predbežného správcu vo výške 663,88 eur.

Uznesením zo dňa 16.3.2015 č.k. 1K/12/2015-14 začal súd voči dlžníkovi konkurzné konanie.

Následne súd uznesením zo dňa 30.3.2015, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku dňa 7.4.2015,
uložil dlžníkovi povinnosť do 20 dní od doručenia predmetného uznesenia vyjadriť sa k návrhu na
vyhlásenie konkurzu, osvedčil svoju platobnú schopnosť a predložil najmä zoznam všetkých svojich

peňažných záväzkov, s ktorých plnením bol v deň začatia konkurzného konania 30 dní v omeškaní,
zoznam všetkých svojich bankových účtov s prehľadom zostatkov v deň začatia konkurzného konania,
informáciu o stave hotovosti v deň začatia konkurzného konania a v deň predloženia tejto informácie
súdu, zoznam pohľadávok, pri ktorých možno s odbornou starostlivosťou predpokladať, že budú
uhradené najneskôr do 30 dní od začatia konkurzného konania. Súd zároveň predvolal dlžníka a
upovedomilveriteľovdlžníkaotermínepojednávaniazaúčelomosvedčeniaplatobnejschopnostidlžníka

vytýčeného na deň 25.5.2015 o 13.00 hod. na Okresnom súde Prešov.

Výzvou zo dňa 3.6.2015 súd prvého stupňa vyzval navrhovateľa, aby predložil listinné dôkazy, ktoré
preukazujú vznik pohľadávky a to Zmluvu o úvere spolu s Obchodnými podmienkami pre úver a
Všeobecnými obchodnými podmienkami.Navrhovateľ na základe výzvy súdu doručil prvostupňovému súdu dňa 25.6.2015 vyjadrenie k výzve,
spolu so Zmluvou o úvere zo dňa 6.8.2008 a Obchodnými podmienkami pre úver a Všeobecnými
obchodnými podmienkami.

K samotnému oprávneniu súdu preskúmavať exekučný titul a k rozhodcovským rozsudkom, ktorými
navrhovateľ preukázal svoju pohľadávku súd poukázal napr. na rozhodnutie dovolacieho súdu - Najvyšší
súd SR - sp. zn. 5ECdo/314/2013 z 8. decembra 2014, zo 4. apríla 2013 sp. zn. 3 Cdo 224/2012, zo
14. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 295/2012, sp. zn. 3 Cdo 182/2012, sp. zn. 3 Cdo 6/2013, z 12. júna 2013

sp. zn. 3 ECdo 9/2013, sp. zn. 3 ECdo 37/2013, sp. zn. 3 ECdo 8/2013, z 27. júna 2013 sp. zn. 3 Cdo
237/2012, z 27. mája 2013 sp. zn. 3 Cdo 227/2012, z 3. júla 2013 sp. zn. 3 ECdo 106/2013 a ďalšie v
obdobných veciach navrhovateľa.

Najvyšší súd SR má nezastupiteľnú úlohu v zjednocovaní judikatúry, a preto v záujme predvídateľnosti
rozhodnutí a jednotnosti rozhodovacej praxe, ktorými sa naplní princíp právnej istoty, ako jeden zo

základných princípov - princíp právneho štátu, vychádzal súd z judikatúry dovolacieho súdu.

Najvyšší súd SR ako dovolací súd opakovane konštatoval vo veciach exekučného konania navrhovateľa
na základe rozhodcovských rozsudkov, že uzavretá rozhodcovská doložka je neprijateľná podmienka
spotrebiteľskej zmluvy, čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť

právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský rozsudok, ktorý za daných podmienok
nepredstavuje vykonateľný exekučný titul. Dovolací súd sa stotožnil aj s tými závermi exekučného súdu,
ktoré konštatovali nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky, pričom ich výklad bol v súlade so
Smernicou rady 93/13/EHS. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie
či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy na spotrebiteľské veci má za následok materiálnu nevykonateľnosť

(nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku.

Podľa názoru súdu prvého stupňa podmienka dojednaná podľa článku 10.2.3. Všeobecných
obchodných podmienok, ktorý hovorí, že ak klient najneskôr pri uzatváraní bankového obchodu a/ alebo
zmluvy nedoručí banke písomné oznámenie, že s rozhodcovskou doložkou nesúhlasí, má sa za to, že

ju prijal. Na základe uvedeného je rozhodcovská doložka podľa bodu 10.2.2. Všeobecných obchodných
podmienok neprijateľnou zmluvnou podmienkou, a teda je neplatná. Podstatnou okolnosťou pre prijatie
tohto záveru je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom, t.j. dlžníkom individuálne
dohodnutá, nakoľko bola zaradená do Všeobecných obchodných podmienok vopred pripravenej zmluvy
a dlžník nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo

zmluvných dojednaní vylúčiť.

Z vyššie uvedených dôvodov v danom prípade navrhovateľ nepreukázal svoje oprávnenie podať návrh
na vyhlásenie konkurzu, t.j. svoju aktívnu vecnú legitimáciu, a preto súd prvého stupňa jeho návrh na
vyhlásenie konkurzu zamietol.

Právne odôvodnil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie ust. § 19 písm.a), b), d) a d) Zákona o konkurze
a reštrukturalizácii (ďalej ZKR) ust. § 52 ods. 1, 3, 4 Občianskeho zákonníka, ust. § 2 písm. a), b) Zákona
o spotrebiteľských úveroch č. 71/1986 Z.z., ust. § 31 ods. 3 a § 33 ods. 2 veta druhá a tretia zák.č.
244/2005 z.z. o rozhodcovskom konaní, ust. § 53 ods. 1, ods. 4 písm.r), ods. 5 Občianskeho zákonníka,

ust. § 196 ZKR a ust. § 199 ods. 1 ZKR.

Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ.

Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že vyhlási konkurz na

majetok dlžníka, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V odvolaní uviedol, že podávané odvolanie odvodzuje podľa ust. § 205 ods. 2 písm.a) O.s.p. (t.j. že v
konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.), ust. § 205 ods. 2 písm.b) O.s.p. (t.j. že konanie

má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), ust. § 205 ods. 2 písm.c)
O.s.p. (t.j. že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností), ust. § 205 ods. 2 písm.d) O.s.p. (t.j. že súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam), ust. § 205 ods.2 písm.f) O.s.p. (t.j. že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci a podľa ust. § 221 ods. 1 písm.d) O.s.p. (t.j. že v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie), ust. § 221 ods. 1 písm.f) O.s.p. (t.j. že účastníkovi konania

sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom), ust. § 221 ods. 1 písm.h) O.s.p. (t.j. že súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav.

Poukázal na to, že konkurzný súd je viazaný svojim rozhodnutím v uznesení sp.zn. 1K/12/2015 o začatí

konkurzného konania na dlžníka V. T.. V predmetnom uznesení konkurzný súd skonštatoval, že návrh
na vyhlásenie konkurzu podaný veriteľom obsahuje všetky ustanovené náležitosti. Konkurzný súd týmto
potvrdil, že sú dané podmienky pre začatie konkurzného konania a týmto rozhodnutím je viazaný. To
znamená, že v predmetnom konkurznom konaní sp.zn. 1K/12/2015 už o splnení podmienok pre začatie
konkurzného konania rozhodol a nemôže o tom rozhodovať znova.

Uviedol, že Zákon č. 7/2005 Z.z. (ZKR) vymedzuje, v ktorých prípadoch môže súd konkurzné konanie
zastaviť.

Okresný súd Prešov zamietol návrh na vyhlásenie konkurzu z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal
aktívnu vecnú legitimáciu. Z uvedeného je zrejmé, že Okresný súd Prešov zamietol návrh na vyhlásenie

konkurzu vo fáze konkurzného konania, kedy takéto rozhodnutie nie je možné a z dôvodu, pre ktorý
zákon nedovoľuje zamietnuť resp. zastaviť konkurzné konanie. Konkurzný súd tak rozhodol arbitrárne a
svojvoľne, napriek tomu, že v konaní po vydaní uznesenia o začatí konkurzného konania mu neprislúcha
preskúmavať náležitosti samotného návrhu, nakoľko tieto sú predmetom preskúmavania v štádiu pred
vydaním uznesenia o začatí konkurzného konania.

Poukázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 2CoKR/174/2014-63, ktorým bolo potvrdené
uznesenie Okresného súdu Trnava o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka, v ktorom uviedol, že
ROZHODCOVSKÝ ROZSUDOK je právoplatným a vykonateľným exekučným titulom. Krajský súd
v Bratislave mal za preukázané, že navrhovateľ preukázal oprávnenie podať návrh na vyhlásenie

konkurzu. Odvolateľ poukázal na ust.§ 14 ods. 1 zák.č. 7/2005 (ZKR), ust. § 19 ods. 1 ZKR. Konkurzný
súd na základe podaného návrhu začal konkurzné konania a teda možno z toho vyvodiť záver, že návrh
na vyhlásenie konkurzu spĺňa zákonom ustanovené náležitosti, v opačnom prípade by súd postupoval
nezákonne. Exekučný titul nebol rozhodnutím súdu zrušený ani za neprípustné neboli súdom vyhlásené
zmluvné dojednania. Vzhľadom na to, že absentuje takéto súdne rozhodnutie je svojvôľou súdu ho

svojim právnym názorom nahrádzať.

V napadnutom uznesení konkurzný súd konštatoval, že dôvodom jeho rozhodnutia o zastavení
konkurzného konania nebol fakt, že dlžník osvedčil svoju platobnú schopnosť. Je teda zrejmé, že sa súd
pri rozhodovaní o vyhlásení konkurzu zaoberal skutočnosťami, ktoré, v zmysle zákona, nie sú právne

relevantné pre rozhodnutie o vyhlásení konkurzu na majetok dlžníka, a teda postupoval nezákonným
spôsobom. Konkurzný súd zašiel vo svojej činnosti dokonca tak ďaleko, že dokazoval skutočnosti, ktoré
nie sú sporné a ktoré žiaden z účastníkom nenamietal. Odvolateľ zdôraznil, že konkurzný súd nie je
oprávnenou osobou zrušiť rozhodcovský rozsudok, alebo nerešpektovať jeho právne účinky a jeho
záväznosť.

Je teda zrejmé, že svojim postupom konkurzný súd porušil nielen ustanovenia zákona o konkurze a
reštrukturalizácii ale aj Ústavu Slovenskej republiky.

Rozhodnutie konkurzného súdu považuje navrhovateľ za arbitrárne. Má za to, že po začatí konkurzného

konania je predmetom dokazovania jedine skutočnosť, či dlžník osvedčí svoju platobnú schopnosť.
V prípade, ak platobnú schopnosť neosvedčí je konkurzný súd povinný vyhlásiť konkurz na majetok
dlžníka, súd nemá inú možnosť. Akýkoľvek iný postup je nezákonný a arbitrárny.

Týmto rozhodnutím došlo k výraznému zásahu do princípu rovnosti účastníkov, a odňatiu možnosti

navrhovateľa konať pred súdom a to tým, že:
- súd má poučovaciu povinnosť len vo vzťahu k dlžníkovi, pričom reeviduje ustálený skutkový stav na
strane navrhovateľa,- súd nepoučil navrhovateľa o možnosti predkladať dôkazy v tejto fáze konania, ani o tom, že
ide vykonávať dokazovanie k preukázaniu iných skutočností ako spornosť pohľadávky či platobnú
neschopnosť dlžníka,

- dôkazné bremeno o spornosti pohľadávky má znášať dlžník, no súd ho svojim postupom preniesol
na navrhovateľa,
- súd skúma preukazuje spornosť pohľadávky, čím na seba preberá dôkazné bremeno, aj keď je dlžník
nečinný,
- súd reeviduje ustálený skutkový stav na strane navrhovateľa bez zákonného oprávnenia,

- súd by mal veriteľa len upovedomiť o predvolaní na pojednávanie dlžníka, v rozpore s týmto, súd
predvoláva veriteľa na pojednávanie, aj keď mu to zákon neumožňuje.

Poukázal na ust. § 35, § 37, § 40 ods. 1, § 41 ods. 1 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní s tým, že vykonateľnému rozhodcovskému rozhodnutiu zákon jednak priznáva spôsobilosť byť
exekučnýmtitulomajednakhozákonzrovnoprávňujesrozhodnutímcivilnéhosúdu.Exekučnýtitulnebol

súdnym rozhodnutím zrušený ani inak nebola určená jeho nezákonnosť. Ak súd tvrdí, že ide o nulitné
rozhodnutie, nakoľko rozhodoval orgán, ktorý na to nemal právomoc, pretože tá mala byť odvodená od
neprijateľnej teda neplatnej zmluvnej podmienky, tak má odvolateľ za to, že ide len o právny názor súdu,
ktorý nemá právomoc, a teda ani zákonný rámec o tomto rozhodovať, či to určovať. Vadou nedostatku
právomoci, ktorej sa dovoláva v prípade rozhodcovského rozsudku, trpí rovnako napadnuté rozhodnutie,

keďže konkurzný súd nie je orgán, teda nemá právomoc rozhodovať o rozhodcovskom rozsudku, ani
svojvoľne sa rozhodovať, či ho akceptovať bude alebo nie.

Platná právna úprava neprezumuje rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale jej
nekalosť musí byť v konkrétnom prípade pozitívne dokázaná v súdnom konaní podľa predpisov platných

v čase jej dojednania. Konkurzný súd v napadnutom uznesení nijako nevysvetlil, v čom videl rozpor
rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi.

Navrhovateľ má za to, že konkurzný súd nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského
rozsudku, skúmať rozhodcovské konanie, ani zmluvu, na základe ktorej bol tento vydaný, keďže

doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK), podľa ustanovení
§ 159 O.s.p. doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný; výrok
právoplatného rozsudku je záväzný pre účastníkov a pre všetky orgány; len čo sa o veci právoplatne
rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova. Teda je tu prekážka „res iudicata“. Uvedeným konaním súdu

dochádza k porušeniu článku 2 ods. 2 zák.č. 460/1992 Z.z., Ústavy SR, štátne orgány môžu konať iba na
základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súd svojím konaním išiel
nad rámec zákona. Nakoľko súd nerešpektujúc ustanovenie § 35 zák.č. 244/2002 Z.z. a ustanovenia §
40 a nasl. zák.č. 244/2002 Z.z., teda právne predpisy ako aj práva tak povinného ako aj oprávneného,
rozhodoval o správnosti vydaného rozhodcovského rozsudku. Preto má odvolateľ za to, že konkurzný

súd nesprávne aplikuje ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Uviedol, že je vylúčené a v rozpore s Ústavou SR priamo vyvodzovať práva a povinnosti zo
Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
nakoľko ide o sekundárny zdroj práva a je záväzná pre každý členský štát, nemožno ju použiť v

horizontálnych vzťahoch medzi subjektmi súkromného práva, obzvlášť ak už bola do právneho poriadku
implementovaná.

Rozhodcovská doložka v spotrebiteľských zmluvách je platným právnym úkonom, ktorý je v súlade so
zákonom, pokiaľ sa ad hoc v každom jednotlivom prípade nepreukáže, že je možné ju považovať za

neprijateľnú podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Zdôraznil, že to
sa vzťahuje predovšetkým na zmluvy uzatvorené po 1.1.2008, dovtedy sa na spotrebiteľské zmluvy o
úveroch vzťahoval výlučne zákon č. 129/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako špeciálny predpis.
Aplikácia Občianskeho zákonníka nebola prípustná taxatívnym vymedzením typov zmlúv, na ktoré sa
jeho úprava vzťahovala.

Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, nie je možné
záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/EHS , nakoľko tento
nepriamy normatívny akt, ktorý je súčasťou únijného práva, je aktom výlučne sekundárnej povahy,ktorého priamy normatívny význam pre výklad národného zákona je výlučne idikatívny, a v žiadnom
prípade interpretačný.

Zdôraznil, že teóriu o tzv. euro konformnom výklade právnych noriem národného práva je možné uplatniť
len v medziach vnútroštátneho právneho poriadku, ak pre to dáva národná judikatúra interpretačný
priestor, a spôsobom, ktorý je zlučiteľný s ústavnými požiadavkami právneho poriadku; ústavnými
predpismi. Zákonodarstvo de lege lata žiadny takýto interpretačný priestor nedáva.

Podľačl.7ods.3ÚstavySR,Slovenskárepublikamôžemedzinárodnouzmluvou,ktorábolaratifikovaná
a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti
svojichprávnaEurópskespoločenstváaEurópskuúniu.PrávnezáväznéaktyEurópskychspoločenstiev
a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov,
ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Avšak, trvajúc na vyššie uvedenom, judikatúra ESD považuje rozhodcovskú doložku v spotrebiteľských

zmluvách za všeobecne prípustnú.

V prípade, ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú doložku, ktorá je v konečnom dôsledku vôľou
oboch strán, a konanie by prebiehalo na „štátnom“ súde, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by
si slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležité

naplánovať. Akú inú kvalitu či kvantitu by mali jej procesné práva, v čom rozhodcovský súd pochybil,
zasiahol do práv navrhovateľa. Sám navrhovateľ bol v rozhodcovskom konaní nečinný, nereagoval na
výzvy súdu a ani nenamietol rozhodcovskú doložku.

Odvolateľ má za to, že rozhodcovský súd nepochybil, nezasiahol do práv navrhovateľa a pritom

postupoval v súlade so zákonom. Práve naopak zasiahol by do práv účastníkov (právo domáhať sa
súdnejochrany,právonaprejavslobodnejvôle,právonauspokojeniepohľadávky,....),poprelbyichvôľu
(prejavenú podpisom zmluvy), svojim konaním by porušil viaceré zákonné ustanovenia. Navrhovateľ
nemal možnosť ovplyvniť ani iné dojednania v zmluve, avšak tie nenamietal. V tejto súvislosti dal do
pozornosti súdu Rokovací poriadok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri ROZHODCOVSKÁ,

ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., ktorý nadobudol platnosť a účinnosť dňa 30.5.2005 (ďalej len
„Rokovací poriadok“). V zmysle ustanovení § 10 (Obsadenie rozhodcovského súdu) Rokovacieho
poriadku, v rozhodcovskom konaní rozhodujú traja rozhodcovia. Po podaní žaloby, ak žalobca neurčil
rozhodcu v žalobe, vyzve Predseda Rozhodcovského súdu účastníkov konania, aby vybrali zo Zoznamu
rozhodcov Rozhodcovského súdu rozhodcov v určenej lehote; súčasne im zašle fotokópiu Zoznamu

rozhodcovRozhodcovskéhosúdu.Žalobcaažalovanýurčiakaždýjednéhorozhodcu.Aksporovéstrany
neustanovia rozhodcov v určenej lehote alebo ak ich určenie ponechajú na Rozhodcovskom súde,
rozhodne bezodkladne o ustanovení rozhodcov Predsedníctvo Rozhodcovského súdu. Ustanovených
rozhodcov vyzve Predseda Rozhodcovského súdu, aby v určenej lehote ustanovili predsedajúceho
rozhodcu. Ak sa tak v stanovenej lehote nestane, predsedajúceho rozhodcu ustanoví Predsedníctvo

Rozhodcovského súdu.

Z uvedeného je zrejmé, že v rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom rozhoduje vždy
trojčlenný senát, pričom jedného člena senátu si priamo vyberá každá strana sporu a takto sa podieľa
i na výbere predsedajúceho člena senátu (rozhodcu). Rozhodcami pôsobiacimi v rozhodcovskom

konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú výhradne odborne spôsobilé a bezúhonné fyzické
osoby s právnickým vzdelaním pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí Slovenskej republiky, čo
zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán, dlžníka ako spotrebiteľa
nevynímajúc.

Úverová zmluva, ktorej plnenie je predmetom konania, predstavuje štandardnú úverovú zmluvu,
ktorou bol poskytnutý úver bankou, ktorá bola zriadená a pôsobí v Slovenskej republike v súlade s
ustanoveniamizákonač.483/2001Z.z.obankáchapodliehadohľaduNárodnejbankySlovenska.Nejde
teda o žiadny nebankový subjekt mimo dohľadu národnej banky.
V závere navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že v prípade, ak by dlžník plnil riadne a včas svoj

záväzok navrhovateľovi, rozhodcovská doložka by nebola bývala vôbec uplatnená. Dlžník si sám, svojím
konaním, resp. opomenutím konania resp. nekonaním spôsobil uplatnenie rozhodcovskej doložky zo
zmluvy tým, že porušil zmluvné podmienky vyplývajúce mu zo zmluvy, ku ktorým sa sám, slobodne a
vážne, určite a zrozumiteľne, zaviazal.Dlžník sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p.
bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o také odvolanie podľa § 214
ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie a dospel k záveru,

že odvolanie nie je dôvodné.

Odvolací súd konštatuje správnosť napadnutého uznesenia a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje.

Na doplnenie dôvodov napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa a k odvolaniu navrhovateľa odvolací
súd uvádza:

Podľa § 196 ZKR sa v konaní o veriteľskom návrhu na vyhlásenie konkurzu použijú ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku, na ktoré Zákon o konkurze a reštrukturalizácii odkazuje vždy vtedy,

ak sám neobsahuje právnu úpravu pre prejednanie takéhoto návrhu v konaní, ktoré má charakter
sporového konania. Okrem náležitostí veriteľského návrhu uvedených v § 12 ZKR je preto nevyhnutné,
aby konkurzný súd posúdil všetky obsahové náležitosti návrhu veriteľa na vyhlásenie konkurzu, na ktoré
odkazuje§42a§79O.s.p.,atoztohodôvodu,žeoprotinávrhudlžníkanavyhláseniekonkurzu,ktorému
stačí uviesť v návrhu na vyhlásenie konkurzu skutočnosti osvedčujúce jeho úpadok, musí veriteľ dlžníka

navyše uviesť skutočnosti, z ktorých vyplýva, že on je tou oprávnenou osobou na podanie návrhu na
vyhlásenie konkurzu a musí tiež preukázať, že má pohľadávku voči dlžníkovi, ktorá je nielen splatná,
ale tak, ako to ukladá ust. § 12 ods.2 písm.b) ZKR, aj vykonateľná. Aj keď vykonateľné rozhodnutie
dokladané veriteľom k návrhu je len prílohou tohto návrhu, je zároveň dôkazným prostriedkom na
tvrdenie veriteľa o existencii pohľadávky, ktorým veriteľ plní svoju dôkaznú povinnosť.

Keďže bol v prejednávanej veci návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka podaný veriteľom,
jeho úspech v konaní závisí na splnení obidvoch zákonných podmienok stanovených v § 12 ods. 2 ZKR,
a to, že osvedčí úpadok osoby, proti ktorej návrh smeruje a že preukáže, že je na podanie návrhu na

vyhlásenie konkurzu oprávnený. Zároveň musí osvedčiť aj skutočnosti, z ktorých je možné odôvodnene
predpokladať platobnú neschopnosť dlžníka, označiť, a teda osvedčiť svoju pohľadávku 30 dní po lehote
splatnosti a označiť aj ďalšieho veriteľa s pohľadávkou 30 dní po lehote splatnosti. Okrem toho je povinný
knávrhupripojiťlistiny,ktorédokladajújehopohľadávkujednouzlistínuvedenýchv§12ods.2ZKR,čím
osvedčuje nielen úpadok dlžníka, ale aj jeho oprávnenie veriteľa podať návrh na vyhlásenie konkurzu.

Je treba uviesť, že ak Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v § 12 ods. 2 ukladá veriteľovi, ktorý podal
návrh na vyhlásenie konkurzu, aby doložil, že má proti dlžníkovi nielen splatnú, ale aj vykonateľnú
pohľadávku, nejde už v tomto štádiu konania u veriteľa, ktorý je navrhovateľom o splnenie povinnosti

tvrdenia, ale o splnenie dôkaznej povinnosti. Práve z tohto dôvodu musí návrh veriteľa obsahovať
náležitosti uvedené v §12 ods. 2, prvá veta ZKR, ako aj náležitosti stanovené v § 79 a § 42 O.s.p.,
vrátane doloženia dôkazov.

Doloženie vykonateľného rozhodnutia, prípadne iného podkladu, na základe ktorého možno nariadiť
výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu priznanej pohľadávky je podstatné preto, aby z neho bolo
možné spoľahlivo urobiť záver o existencii vykonateľnej pohľadávky. Práve doložením vykonateľnej
pohľadávky voči dlžníkovi preukazuje navrhovateľ svoje oprávnenie podať návrh na vyhlásenie
konkurzu, a teda jeho aktívnu legitimáciu.

Pokiaľ sa navrhovateľovi nepodarí preukázať hoci len jednu z vyššie uvedených dvoch podmienok, ktoré
musia byť splnené pri podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu kumulatívne, a teda ak nedoloží existenciusplatnej pohľadávky priznanej vykonateľným titulom, na základe ktorého možno nariadiť voči dlžníkovi
výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu, nie je možné návrhu navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu
vyhovieť, a to bez ohľadu na to, že z ďalších zistení súdu by bolo možné úpadok dlžníka usudzovať.

Z obsahu spisu vyplýva, že prílohou návrhu, ktorou navrhovateľ dokladoval svoju vykonateľnú
pohľadávku bol rozhodcovský rozsudok, na ktorom bola vyznačená právoplatnosť a vykonateľnosť.
Vyplýva z neho nielen špecifikácia pohľadávky navrhovateľa proti dlžníkovi, ale najmä to, že dlžník

uzavrel s právnym predchodcom navrhovateľa, W. bankou, a.s. úverovú zmluvu ako spotrebiteľ a že
s poskytovateľom úveru dohodol na prejednanie prípadných sporov rozhodcovskú doložku, od ktorej
rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc konať v tejto veci.

Práveztohtodôvodumusíkonkurznýsúdprimárneskúmať,činavrhovateľskutočneosvedčil,žemávoči

dlžníkovi vykonateľným rozhodnutím priznanú pohľadávku po lehote splatnosti a až následne zisťuje, či
sú splnené základné podmienky zákonnej definície úpadku dlžníka. K takémuto skúmaniu však Zákon o
konkurzeareštrukturalizáciinedávadostatočnýčasovýpriestor,pretovtejtoprvejfázesúdskúmanajmä
podmienky konania podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, a teda právomoc,
príslušnosť a spôsobilosť byť účastníkom konania a formálne náležitosti návrhu veriteľa na vyhlásenie

konkurzu,keďžemánatakýtoprieskumoddoručenianávrhunavyhláseniekonkurzukonkurznémusúdu
do jeho začatia len lehotu 15 dní. Návrh veriteľa na vyhlásenie konkurzu spĺňal zákonom predpísané
formálne náležitosti, preto bol konkurzný súd povinný na jeho základe konkurzné konanie začať. Ak
až následne, a to po začatí konkurzného konania zistil, že navrhovateľom doložený exekučný titul, nie
pohľadávka, nepostupoval nezákonne, ak túto skutočnosť preskúmal.

Odvolací súd z týchto dôvodov nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa v odvolaní, že Zákon o konkurze a
reštrukturalizácii nedáva v tomto štádiu konania súdu možnosť rozhodnúť o zamietnutí návrhu, keďže
konkurzný súd mohol rozhodnutím návrh na vyhlásenie konkurzu podľa § 14 ods.1 ZKR len odmietnuť

alebo podľa § 19 ods.1 písm.c/ ZKR po posúdení platobnej schopnosti dlžníka konanie o návrhu
na vyhlásenie konkurzu zastaviť a ani s tým jeho tvrdením, že ak exekučný titul nebol rozhodnutím
súdu zrušený, nemal konkurzný súd inú možnosť, než v danom štádiu konkurzné konanie zastaviť. Z
rozhodnutia konkurzného súdu vyplýva, že podstatným dôvodom na zamietnutie návrhu na vyhlásenie
konkurzubolatáskutočnosť,ženavrhovateľvkonanínepreukázal,žejeaktívnelegitimovanýnapodanie

návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka.

V konkurznom konaní, ktoré začalo na základe veriteľského návrhu na vyhlásenie konkurzu, ktorému sa
historicky hovorí „generálna exekúcia“ musí konkurzný súd prihliadať na všetky skutočnosti, ktoré sú pre

vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka rozhodujúce. Medzi tieto nesporne patrí najmä vykonateľnosť
rozhodnutia, ktorým bola priznaná navrhovateľovi pohľadávka, ktoré je zároveň exekučným titulom, ale
aj zistenie, či na prejednanie veci, výsledkom ktorej bol rozhodcovský rozsudok bola daná právomoc
rozhodcovského súdu ako orgánu, ktorý exekučný titul vydal, pretože len rozhodnutie vydané na to
oprávneným orgánom môže nadobudnúť vykonateľnosť a byť tak podkladom nielen pre exekučné

konanie, ale aj pre konanie konkurzné. Už z dikcie § 12 ods. 2 ZKR vyplýva, že len také rozhodnutie,
ktoré doloží veriteľ k návrhu na vyhlásenie konkurzu je vykonateľným rozhodnutím, na základe ktorého
možno nariadiť výkon rozhodnutia alebo vykonať exekúciu.

Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti v exekučných veciach dlhodobo zrejmé, že sa
exekučné súdy ex offo zaoberajú posúdením materiálnej vykonateľnosti rozhodnutí, a to najmä
rozhodcovských rozsudkov v spotrebiteľských veciach, ktoré sú podkladom pre vykonanie exekúcie,
pričom rovnaký postup by mal v tých prípadoch, keď podá návrh na vyhlásenie konkurzu na majetok
dlžníka veriteľ, ktorý je podnikateľom voči dlžníkovi, ktorý podnikateľom nie je a keď záväzky dlžníka po

lehote splatnosti vznikli práve zo spotrebiteľských zmlúv, zaujať aj konkurzný súd a v konaní o vyhlásení
konkurzu ex offo zistiť, či je exekučný titul riadnym titulom, pretože postavenie dlžníka ako spotrebiteľa
je v oboch konaniach rovnaké. Aj postavenie navrhovateľa v konkurznom konaní je rovnaké, ako v
exekučných konaniach, pretože v ňom vystupuje na strane veriteľa a v exekučných konaniach je v pozíciioprávneného rovnako veriteľom, ktorému by malo podľa toho istého vykonateľného rozhodnutia svedčiť
ním priznané právo. Ako veriteľ, ktorý podal veriteľský návrh je v rovnakej pozícii účastníka, ktorý, ak
chce byť v súdnom konaní, a to bez ohľadu na to, či je to konanie exekučné alebo konkurzné, musí svoju

pohľadávku doložiť takým istým formálne a materiálne vykonateľným titulom.

Ďalej odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej činnosti zrejmé aj to, že boli vedené exekučné konania v
obdobnýchveciach,vktorýchnastraneveriteľa-oprávnenéhovystupovalaW.banka,a.s.akoprávnická

osoba, ktorá poskytovala úvery spotrebiteľom a ktorá poskytla spotrebiteľský úver aj dlžníkovi v tomto
konaní vedené na základe rozhodcovských rozsudkov, a teda rovnakých exekučných titulov, aký doložil
k veriteľskému návrhu navrhovateľ, na ktorého W. a.s. pohľadávku voči dlžníkovi postúpila, zastavené.

Pokiaľ je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, prirodzenou súčasťou preskúmavania tohto

exekučného titulu je zisťovanie toho, či medzi zmluvnými stranami bola platne uzavretá Rozhodcovská
zmluva, a to či už formou osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky v zmluve podľa § 3 a
§ 4 Zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej doložky
vyplýva pre konkurzný súd rovnako ako aj pre súd exekučný priamo zo zákona a nie je potrebné ju
osobitne odôvodňovať. Ak sa konkurzný súd zaoberal otázkou, či v tomto konaní bola daná právomoc

rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, zo strany súdu sa nejednalo o posudzovanie vecnej
správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a ani oprávnenosti, či spornosti pohľadávky a jeho postup
nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia.

Aj keď bola rozhodcovská doložka súčasťou úverovej zmluvy uzavretej právnym predchodcom veriteľa
s dlžníkom obsiahnutá priamo v úverovej zmluve, nie je možné prehliadnuť, že sa práve v dôsledku
spornosti vykonateľnosti exekučného titulu rieši medzi účastníkmi konkurzného konania pohľadávka
vzniknutá zo spotrebiteľskej zmluvy, v dôsledku čoho je nutné na posúdenie spornej rozhodcovskej
doložky nahliadať z pohľadu práva na ochranu spotrebiteľa, cieľom ktorého je ochrana slabšej zmluvnej

strany. Pri skúmaní platnosti rozhodcovskej doložky je treba zistiť, či táto nespĺňa znaky neprimeraných,
a teda nekalých podmienok tým, že vyvoláva nerovnaké postavenie medzi účastníkmi zmluvy, pričom
takáto nerovnováha dosahuje obvykle značnú disproporčnú intenzitu spôsobilú vo svojom dôsledku
viesť k procesnej nevýhode jedného z účastníkov konania, ktorým je obvykle dlžník - spotrebiteľ. Podľa
názoru odvolacieho súdu je preto konkurzný súd rovnako, ako súd exekučný, či všeobecný povinný ex

offo prihliadnuť na prípadný nedostatok právomoci rozhodcovských súdov, a to aj vtedy, ak by dlžník
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy nenamietol.

Konkurzný súd tak musí v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti postupovať ešte do

vyhlásenia konkurzu, keďže práve spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok návrhu
na vyhlásenie konkurzu, ktorý podáva veriteľ. Jej nedostatok je neodstrániteľný a je dôvodom na
zamietnutie návrhu. Odvolací súd nevylučuje, že pokiaľ súd zistí, že exekučný titul, predložený veriteľom
nespĺňa formálne, ale ani obsahové náležitosti, nemusí konanie o návrhu na vyhlásenie konkurzu ani
začať. K takémuto procesnému postupu by však musel mať dostatok informácii a dôkazov, ktoré doložil

navrhovateľ konkurznému súdu až na základe jeho výzvy, po začatí konkurzného konania.

Z uvedených dôvodov nepovažuje odvolací súd námietky veriteľa, podľa ktorých mal konkurzný
súd prekročiť rámec svojej preskúmacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu
- rozhodcovského rozsudku so zákonom, za dôvodné. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456-/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom
Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal na ustálenú

judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27.
januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej amateriálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená“.

Odvolací súd je preto toho právneho názoru, že postupom konkurzného súdu nedošlo k porušeniu čl.
2 ods.2 Ústavy SR tak, ako to navrhovateľ v odvolaní tvrdil, pretože konkurzný súd konal v súlade so
Zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, pri zachovaní všetkých ústavných práv jeho ako veriteľa a
aj dlžníka, v medziach a rozsahu stanovenom Ústavou SR. Práva navrhovateľa na súdnu ochranu a

na spravodlivý súdny proces neboli rozhodnutím súdu porušené a rozhodnutie súdu nebolo vydané v
rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a ani princípom právnej istoty.

Nie je preto pravdivé tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že ak dlžník neosvedčí po začatí konkurzného
konania svoju platobnú schopnosť, nemôže súd následne skúmať rozhodcovskú doložku, aj keď ide o

spotrebiteľskú zmluvu, pretože inak by nemohol právne posúdiť, či je navrhovateľom predložený titul
riadnym exekučným titulom tak, ako to vyplýva z § 12 ods. 2 písm. b) ZKR.

Konkurzný súd opätovne neprejednával tak, ako to navrhovateľ v odvolaní tvrdil a nanovo neskúmal

skutkový stav a ani nevykonával dôkazy. Posudzoval len platnosť rozhodcovskej doložky, k čomu
je ex offo oprávnený z dôvodu posúdenia nadobudnutia vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku
predloženého navrhovateľom, a teda či nebola dohodnutá v rozpore s § 52 a nasl. OZ. Na základe
posúdenia rozhodcovskej doložky, ktorú vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku správne dospel
k záveru, že nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie návrhu navrhovateľa, a

preto nemohol rozhodcovský rozsudok vydaný neoprávneným orgánom nadobudnúť účinky riadneho
exekučného titulu.

Odvolací súd je z vyššie uvedených dôvodov toho právneho názoru, že pri skúmaní materiálnych

podmienok nevyhnutných na vyhlásenie konkurzu na majetok fyzickej osoby - spotrebiteľa nie je
možné opomenúť tie skutočnosti, ktoré by mohli vykonateľnosť rozhodcovských rozhodnutí o priznaní
pohľadávky v prospech navrhovateľa spochybniť, pretože práve tie majú na posúdenie aktívnej
legitimácie navrhovateľa podstatný vplyv.

Skutočnosti a dôkazy na tvrdenia navrhovateľa ako veriteľa dlžníka spotrebiteľa, na základe ktorých
sa konkurzný súd rozhoduje po jeho začatí o tom, či konkurz vyhlási súd prejednával aj s dlžníkom a
následne tieto preskúmal a vyhodnotil.

Konkurzný súd správne zistil, že listiny ako dôkazy, predložené navrhovateľom ohľadne
existencie vykonateľného rozhodcovského rozsudku vierohodne neosvedčujú a že len rozhodnutím
rozhodcovského súdu, ktorého vykonateľnosť je sporná, nebude možné osvedčiť a doložiť splatnú
pohľadávku navrhovateľa voči dlžníkovi.

Pokiaľ v priebehu konania o návrhu navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka vyšli
najavo skutočnosti, ktoré vykonateľnosť exekučného titulu týkajúceho sa pohľadávky navrhovateľa
spochybňujú, postupoval konkurzný súd podľa § 12 ods. 2, písm.b ZKR správne, keď sa prv, než

by skúmal splnenie podmienok pre konštatovanie úpadku dlžníka právne vysporiadal s tým, či je
rozhodcovský rozsudok takým exekučným titulom, na základe ktorého by eventuálne mohla byť
vykonaná exekúcia podľa zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučného poriadku, pretože konkurz je svojim
charakterom konania podobný konaniu exekučnému, aj keď jeho cieľom je len pomerné uspokojenie
veriteľov.Z dôvodu, že navrhovateľom deklarovaná splatná pohľadávka voči dlžníkovi nebola osvedčená
vykonateľným rozhodnutím, musel súd jeho návrh na vyhlásenie konkurzu pre nedostatok aktívnej
legitimácie zamietnuť.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie okresného súdu, ktoré je vo výroku vecne
správne podľa § 219 O.s.p. potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.