Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. november 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/310/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812218253
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812218253.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ľubice Bajzovej a členov JUDr.
Stanislavy Markovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa K., N.. so sídlom G., K. W. XX,
IČO: XX XXX XXX, zastúpeného P. K., N.. so sídlom v G., A. X, F.: XX XXX XXX proti odporcovi N. V.- S.
N. N. so sídlom G., L. J. XX, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 08. októbra 2014, č.k. 7C/159/2012-25, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza. Odporcovi nepriznal náhradu
trov konania. Prvostupňový súd vec právne posúdil podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2

Exekučného poriadku v znení platnom od 01.06.2010 do 31.05.2011, § 3 ods.
1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1, 2,
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v
znení platnom do 31.12.2012. Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru,
že návrh navrhovateľa je nedôvodný. Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho
úradného postupu súdu a vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti

orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody
pritom má len ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č.
514/2003Z.z.musiabyťprenaplneniezodpovednostištátu zaškoduspôsobenú orgánomverejnejmoci
pri výkone verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym

úradným postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo
zákonných predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu. Navrhovateľ namietal nesprávny úradný
postup exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, svoje
nároky oprel o tvrdenie, že súdy rozhodli o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia po zákonnej lehote,
pričom v dobe bezdôvodnej nečinnosti súdu mu vznikla škoda a nemajetková ujma. Podľa názoru súdu
vychádzajúc z výslovného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení, prípadná

15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v
prípade, ak súd nezistil rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu
na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Následne sa osobitne upravuje situácia, keďsúd takýto rozpor zistí a je povinný nie udeliť poverenie ale rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ teda navrhovateľ považuje za nesprávny úradný
postup nečinnosť Okresného súdu Prievidza v exekučných konaniach, v ktorých súd zamietol žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15 -dňovej lehote, je toto tvrdenie nepravdivé,
pretože na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia zákon lehotu neupravuje. Zo spisu č. k. 16Er
2816/2010vyplýva,žežiadosťoudeleniepoverenia navykonanieexekúciebolasúdudoručená
dňa 20.10.2010. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 29.06.2010.
OkresnýsúdPrievidzauznesenímč.k. 16Er2816/2010-9zodňa23.11.2010žiadosťsúdnehoexekútora

Z.. V. H. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva, že súd právny vzťah medzi účastníkmi exekučného konania založený zmluvou
označenou ako zmluva o úvere, považoval za spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú je potrebné aplikovať
ustanovenia spotrebiteľského práva. Z rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu exekučný súd zistil, že
rozhodcovský súd priznal právo na peňažné plnenie na základe zmenky povinného, ktorá bola vyplnená
oprávneným na základe dohody o vyplnení zmenky. Zmluvné dojednanie - dohodu o vyplnení zmenky,

exekučný súd označil za neprijateľnú zmluvnú podmienku. Poukázal na to, že takouto dohodou veriteľ
jednostranne zmenil podmienky zmluvy, a to napríklad v tom, že v zmluve nie je dohoda o zmluvných
úrokoch žiadna, pričom v rozhodcovskom rozsudku sú evidentne priznané ako zmluvné
dojednanie - zmenkové úroky vo výške 0,25% denne z dlžnej sumy. Uviedol, že uzavretím dohody o
vyplnení zmenky veriteľ nadobudol oprávnenie rozhodnúť o tom, že ním požadované plnenie je v súlade

so zmluvou, čo je však neprijateľnou zmluvnou podmienkou (§ 53 ods. 4 písm. o/ Obč. zák.). Exekučný
súd ďalej poukázal na to, že právna úprava spotrebiteľského práva jednoznačne smeruje k ochrane
spotrebiteľa pred možnosťou podpisovania blanko zmeniek, ktoré vytvárajú pre spotrebiteľa neúnosnú
situáciu. Zásadne sa splnenie záväzku zmenkou alebo šekom vylučuje, preto nie je ani možné priznať
plnenie na základe vystavenej zmenky. Uviedol, že jediným exekučným titulom, pri ktorom exekučný

súd vstupuje aj do hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania je
rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, ak zaväzuje účastníka na plnenie,
ktoré je v rozpore so zákonom. Proti uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie oprávnený. Krajský súd
Trenčín uznesením č. k. 4CoE 108/2011-26 zo dňa 05.04.2011 odvolacie konanie zastavil, z dôvodu
späťvzatia odvolania. Okresný súd Prievidza uznesením č. k. 16Er 2816/2010-27 zo dňa 20.07.2011

exekučné konanie podľa § 44 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z.z. zastavil. Hodnotiac postup exekučného súdu v
zmysle vyššie uvedeného je významné, že žiadosť súdneho exekútora bola exekučnému súdu doručená
dňa 20.10.2010 a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, odsudzujúci povinného na plnenie
z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. V nadväznosti na tento exekučný titul, exekučný súd viazaný
ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, zvýrazňujúcim zodpovednosť exekučného

súdu za vydanie poverenia ako výsledok náležitého preskúmania, okrem iného i exekučného titulu,
dňa 23.11.2010 žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia zamietol. Doba, ktorá uplynula odo
dňa doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia, do rozhodnutia exekučného súdu
nie je tak významná, aby ju s poukazom na okolnosti veci, bolo možné kvalifikovať ako nečinnosť,
resp. zbytočné prieťahy. Exekučný súd rozhodol v čase primeranom skutkovému a právnemu stavu

veci. Exekučným titulom v predmetnej veci bol rozhodcovský rozsudok. Z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je ex offo povinný skúmať, či exekučný titul nie je v
rozpore so zákonom. V predmetnej veci súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie z dôvodov uvedených v § 45 ods. 1, ods. 2
zák. č. 244/2002 Z.z., a to po vykonaní materiálneho prieskumu súladu exekučného titulu so zákonom.

Vychádzal z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej
nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa.
Navrhovateľ nepreukázal splnenie prvého predpokladu zodpovednostného právneho vzťahu, a to
existenciu nesprávneho úradného postupu. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa
zák. č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné preukázať existenciu škody a jej výšku. Navrhovateľ predložil

znalecký posudok č. 1/2014, zo záverov ktorého vyplýva, že majetková škoda v každom
konkrétnom individuálnom prípade neskorého rozhodovania súdu o udelení poverenia na vykonanie
exekúcie predstavuje minimálne 30,76 eur: mzdové náklady 4,15 eur, náklady na tlač 5,31 eur, náklady
na úpravu informačného systému 13,86 eur, náklady na poštovné 3,01 eur, náklady
na telekomunikačné služby 4,43 eur. V predmetnom súdnom konaní si však navrhovateľ majetkovú

škodu vo výške žalovanej sumy uplatnil s tým, že predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá
mu viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom
konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. V
podaní označenom ako: Stanovisko žalobcu k vyjadreniu žalovanej k obsahu žaloby uviedol, že podľajeho názoru preukázal vznik škody označením dôkazov preukazujúcich nesprávny úradný postup súdu,
pričom nie je možné reálne predpokladať, že nesprávny úradný postup súdu nemal na jeho majetok
a aktivity žiaden vplyv (súd vykonaním úradného postupu spôsobil konečnú nevymožiteľnosť jeho

nároku, keď požičané finančné prostriedky viac nemôže získať naspäť a zároveň o návrhu rozhodoval
neprimerane dlho, pričom čas navyše pri hospodárskych aktivitách niečo stojí). Toto všetko predstavuje
škodu na jeho strane. Nečinnosť súdu spôsobila zmenu v pracovných aktivitách jeho (navrhovateľa)
zamestnancov (práca navyše) a v administratívnych postupoch (úkony navyše), a to v smere zvýšenia
objemu prác a postupov. V hraničných prípadoch znamenala nutnosť prijať nových zamestnancov

na pokrytie zvýšeného objemu prác. Dôsledkom je zníženie majetku na jeho strane. Ako náhradu
majetkovej škody si uplatňuje náklady, ktoré mu vznikli v priamej príčinnej súvislosti s nekonaním
exekučného súdu: náklady na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnancov
pomocou informačného systému, náklady na udržiavanie a správu informačného systému, náklady
na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným exekútorom, na administratívne spracovanie textov
urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním

a kontrolou stavu konania na exekučnom súde (náklady, ktoré musel vynaložiť na
zamestnancov, poštovné, papier, tlač, elektronické služby, atď.) v záujme toho, aby docielil postup
v exekučnom konaní a rozhodnutie o jeho návrhu. Ak by súd bol včas rozhodol, nemusel by sa
prostredníctvom svojich zamestnancov venovať urgenciám, sťažnostiam, evidencii prípadov, kde nebolo
rozhodnuté, atď. Pre konanie nie je významný fakt, ako bolo o jeho návrhu rozhodnuté (či

pozitívne, alebo negatívne), keďže toto nemohlo ovplyvniť jeho činnosť, v snahe dosiahnuť (akékoľvek)
rozhodnutie o návrhu na vydanie poverenia. Uvedený znalecký posudok je vyčíslením škody spôsobenej
v tisíckach exekučných konaní, avšak agenda NZP, NP, ZE. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno
ani pri preukázaní vzniku škody, nepredložil relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku škody.
K činnosti označenej ako overovanie skutočností, či súd rozhodol v exekučnej veci, by pritom, podľa

názoru súdu, pristúpil bez ohľadu na prípadnú existenciu namietaného postupu exekučného súdu. V
predmetnom konaní však si navrhovateľ ani neoveroval, či súd rozhodol v exekučnej veci, a ani mu
nezasielal urgencie. Pokiaľ ide o informačný systém ako spoločnosť, ktorá sa zaoberá spotrebiteľskými
úvermi ho k svojej činnosti nevyhnutne potrebuje, a to v období pred spornou exekúciou, ako i po
nej. Navrhovateľ pritom ani nepreukázal k akým konkrétnym úpravám informačného systému došlo a

ani, či je daná príčinná súvislosť s namietaným úradným postupom. Nepreukázal
zvýšenie objemu prác a postupov, a ani ďalšiu tvrdenú majetkovú škodu a jej výšku. K vymoženiu
pohľadávky navrhovateľa, ako oprávneného v exekučnom konaní by vôbec nedošlo. Majetková škoda,
ktorú vyčíslil v rozsahu istiny a príslušenstva plnenia, ktoré navrhoval vymôcť
v exekučnom konaní, mu v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu,

nevznikla. Súd poukazuje na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky sa otázkou majetkovej ujmy,
ktorá mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu v exekučnom
konaní zaoberal napríklad vo veci 3Cdo 134/2003, rozsudok z 27.11.2003. Okrem iného konštatoval,
že charakter majetkovej ujmy má aj zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa, ktoré nastalo v časovej a
vecnej súvislosti so zmarením možnosti uspokojenia jeho pohľadávky v konaní o výkon rozhodnutia

(v danej veci predajom dlžníkovej nehnuteľnosti), ak k zmareniu predaja a poklesu hodnoty jeho
pohľadávky došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu. V dôvodoch rozhodnutia uvádza, že
reálna hodnota pohľadávky, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným súdnym rozhodnutím, nezávisí
len od samotnej sumy, ale od celého súboru okolnosti vplývajúcich na možnosť uspokojiť
vymáhanú pohľadávku, v neposlednom rade od solventnosti dlžníka a možnosti uspokojenia pohľadávky

z jeho majetku. Inú hodnotu má súdom priznané plnenie, ktoré veriteľ môže vymôcť bez problémov od
bonitného dlžníka a inú hodnotu, ak dlžník má nepatrný alebo žiadny majetok. V zmysle týchto tvrdení,
aj podľa názoru súdu, v predmetnej veci vznik majetkovej ujmy prichádza do úvahy len vtedy, ak by
oprávnený o zodpovedajúcu peňažnú čiastku neprišiel pri zachovaní predpísaného úradného postupu.
Výšku majetkovej ujmy nemožno v žiadnom prípade stotožňovať s výškou pohľadávky, pre ktorú bol

výkon rozhodnutia nariadený. Majetkovú ujmu spravidla nezakladá samotný nesprávny úradný postup,
lebo škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa právo veriteľa proti dlžníkovi stalo
nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a je pritom vylúčené, že by
ho bolo možné uspokojiť inak. V predmetnom exekučnom konaní k zamietnutiu žiadosti
o udelenie poverenia došlo výlučne z dôvodov na stane oprávneného. Navrhovateľ tiež nepreukázal

žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Preto
nemožno, z dôvodu nepreukázania (ako to však už bolo uvedené, nedošlo k naplneniu ani prvého
predpokladu zodpovednosti a to nesprávneho úradného postupu) akceptovať ako dôvod pre takéto
priznanie to, že vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne aúčinne mohol uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k vymožiteľnosti pohľadávky s príslušenstvom,
že došlo u neho, resp. u členov riadiacich orgánov, ako aj u majiteľov k pocitom frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, že došlo k zániku ďalších

plánovaných podnikateľských aktivít, k zániku už vytvorených podnikateľských plánov, že došlo u neho k
hospodárskej strate, k ovplyvneniu podnikateľských postupov, neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí,
ktoré mohol prijať. Pri uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že
konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúcim zadosťučinením, čo z uvedeného návrhu nevyplýva,
pretože navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, ani to, že by sa mala poskytnúť jej náhrada

v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konania, v ktorom malo k
nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti navrhovateľa
a povedomí, ktoré je okolo neho s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. S prihliadnutím na
popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti navrhovateľa, považuje súd jeho konanie za rozpor s
dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže uplatnená škoda mu
mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej aktivite a súčasne v takejto situácii

platí, že aj v prípade porušenia práva navrhovateľa už samotné konštatovanie porušenia práv musí byť
považované za dostačujúce a vylučuje možnosť priznania prípadného nároku na náhradu
nemajetkovejujmyvočištátu.Podľanázorusúdu,navrhovateľsasnažípredmetnýmnávrhomeliminovať
po finančnej stránke svoje nesprávne obchodnoprávne rozhodnutia. S poukazom na vyššie uvedené
skutočnosti súd dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom

exekučnom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej
škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy, ani príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
súdu spočívajúcim podľa neho v porušení povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
že bol nečinný, konal so zbytočnými prieťahmi, že vykonal úradný postup bez splnenia zákonných
podmienok, a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Návrh v celom rozsahu ako

nedôvodný zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom
ich náhrada nebola priznaná. Odporca, ktorý mal vo veci úspech náhrada trov konania nebola priznaná,
pretože ich neuplatnil a napokon mu žiadne ani nevznikli. Navrhovateľovi právo na náhradu trov konania
nevzniklo, pretože vo veci úspech nemal. Z dôvodu nepreukázania základu nároku zodpovednosti
odporcu za vznik škody, nebol dôvod na vydanie medzitýmneho rozsudku, ktorý má svoje opodstatnenie

len v prípade preukázaného základu nároku. S poukazom na odôvodnenie rozsudku nebolo potrebné
podať návrh na kontrolu ústavnosti § 9 zák. č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012 z dôvodu,
že by mal byť v rozpore s Ústavou SR.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom
(§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený
sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu
prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec
prejednal v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p.
napriek tomu, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On uskutočnil

podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec
pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že krajský
súdnevzhliadolvoznačenýchveciachaskutočnostiachdôvodnavylúčeniesudcuničnemenínatom,že
vočiachnavrhovateľaaobjektívnevočiachverejnosti,nemožnotohtosudcupovažovaťzanestranného.
Poukázalnarozhodovaciupraxinýchkrajskýchsúdov.Čosatýkakonečnéhorozhodnutiavovecisúdom

(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydaniadoúvahyajpreto,žesúdvrovnakomrozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní

vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak
v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na
podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na
oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči

dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku označené ako dôvody
ku skutočnosti, že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal
dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež
na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho konania s tým, že kontradiktórnosť
súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na

rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či
tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami,
ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v
exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah
a rozsah si určil sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria
exekučný spis. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou

pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním
dlžníka povinného. Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu
na udržiavanie a správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie
textov, publikačné výdavky, poštovné a telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je
zrejmé,akouúvahousúddospelkpresvedčeniu,žemajetkováškodanevznikla.Rovnakosatovšaktýka

chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ
v tomto konaní je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými
istými vetami, ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu
pohľadávky počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej
veci nesprávny úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Súd vo

svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný
ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie
práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy

navrhovateľovi. Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si
navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a
akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty
zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie
za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok prvostupňového súdu a

vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového
súdu je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu odvolacích dôvodov vo
svojom odvolaní neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého množstva typových podaní

na súdy), aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného prípadu, teda vecnému
dôvodu zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr. „súd sa dopustil
viacerých omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“), ktoré
uvádzal aj v návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného rozhodnutia a
nezodpovedá ani skutkovým zisteniam ani právnemu hodnoteniu uvedenému v odôvodení rozhodnutia

prvostupňového súdu.
Aj keď navrhovateľ neuviedol, konkrétne v čom vidí nedostatky v právnom posúdení veci, krajský
súd na zdôraznenie správnosti rozsudku prvostupňového súdu dodáva, že zo znenia
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehotu 15 dní od doručenia
žiadosti súdneho exekútora stanovuje zákon na poverenie exekútora na vykonanie

exekúcie. Exekučný poriadok a ustálená súdna prax usmerňuje exekučné súdy pred vydaním poverenia
materiálne preskúmať, či neexistuje právna nedovolenosť alebo rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu. V prípade materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu je vo všeobecnosti
15-dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie veľmi problematickým činiteľom, keďžespotrebiteľské právo je jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví súkromného práva, ktoré
priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho spoločenstva vrátane
judikatúry Súdneho dvora EÚ. A práve preto zákon nestanovuje žiadnu lehotu na zamietnutie žiadosti

o udelenie poverenia ani na zastavenie exekučného konania. Z jazykového, gramatického výkladu ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákonodarca nemal na mysli lehotu 15 dní na vydanie
akéhokoľvek rozhodnutia, ale iba na „poverenie“ súdneho exekútora vykonaním exekúcie. Ak bolo jeho
zámerom, aby sa lehota 15 dní vzťahovala i na rozhodnutie, ktorým sa
zamietne žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

výslovne by to upravil spôsobom ako pri iných ustanoveniach Exekučného poriadku (napr. § 44 ods.
8, § 50 ods. 2 atď.) teda s použitím slova „rozhodne“. Z uvedených viacerých druhov výkladov zákona
(gramatický, jazykový, účelový) vyplýva, že je nesprávny výklad navrhovateľa, podľa ktorého je zákonom
daná povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia do 15
dní od doručenia takej žiadosti.

Naviac, ako správne uvádza aj súd prvého stupňa, podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného
od 01.06.2010 do 31.05.2011 lehota na vydanie poverenia neplatila, ak išlo o exekučný titul podľa § 41
ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. S účinnosťou od 01.06.2011 do citovaného
ustanovenia bola zavedená len úprava ohľadom exekučných titulov podľa zákona č. 231/1999 Z.z. o
štátnej pomoci v platnom znení. Novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.z.

teda s účinnosťou od 01.06.2010 vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu
exekútorovi pokiaľ ide o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. V zmysle
§ 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku platného do 31.05.2011 exekučným titulom sú i vykonateľné
rozhodnutiarozhodcovskýchkomisiíazmierovnimischválených.Hocivtomtoustanovenírozhodcovský
rozsudok za exekučný titul expressis verbis nebol ustanovený (k tomu došlo až novelou účinnou od

01.06.2011), napriek tomu ho treba považovať za exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/
Exekučného poriadku aj pred účinnosťou novely uskutočnenej zákonom č. 102/2011 Z.z.. Zmyslom a
účelom novelizácie Exekučného poriadku účinnej od 01.06.2010 (zák. č. 144/2010 Z.z.) bolo zaviesť
širšiu kontrolu materiálnej a formálnej vykonateľnosti tzv. mimosúdnych exekučných titulov, ku ktorým
rozhodcovskýrozsudokpatrí.Vzmysleuvedenéhovýkladusaani15dňová lehotanavydaniepoverenia

na daný prípad nevzťahovala z dôvodu, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok.

Odvolací súd tiež uvádza, že aj nie každý, prípadne zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za
následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postupom dotknutého súdu nemusí

vyznačovať takými významným prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. V
tomto smere rozsiahla rozhodovacia prax ústavného súdu ustálila, že pri rozhodovaní, či vo veci došlo
k prieťahom v konaní, sa zohľadňujú tri kritéria, ktorými sú: právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje, správanie účastníka konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval.

Hodnotiacpostupexekučnéhosúduzhľadiskatýchtokritériíjevýznamné,žežiadosťsúdnehoexekútora
bola doručená exekučnému súdu dňa 20.10.2010 a exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
zaväzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej úverovej zmluvy. Exekučný súd viazaný ust. §
44, ods. 2 EP uznesením zo dňa 23.11.2010 žiadosť o udelenie poverenia zamietol, preto v
postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol v lehote nepatrne presahujúcej jeden mesiac od doručenia

žiadostisúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia,rozhodne nemožnoidentifikovaťprieťahy.Tentozáver
je súladný i s konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri posúdení, či došlo alebo
nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky sa síce prihliada na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone, ale
ich nedodržanie sa automaticky nepovažuje za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v

týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ je autonómny a
nemožno ho vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne
okolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl.
48 ods.2 Ústavy SR (porovnaj II. ÚS 64/97, I. ÚS 63/00, I. ÚS 16/02, I. ÚS 70/02). V zmysle záverov

Ústavného súdu potom možno konštatovať, že zamietnutie žiadosti a následné zastavenie exekučného
konania (za stavu, kedy právny predpis nezakotvoval žiadnu lehotu) za existujúcej
povinnosti ex. súdu podrobiť exekučný titul materiálnemu prieskumu, nebolo možné považovať za
zbytočné prieťahy.Navrhovateľ vo svojich návrhoch v podstate žiadal, aby prvostupňový súd opätovne preskúmaval
rozhodnutia súdu v exekučnom konaní. Navrhovateľ napadol aj samotné zdôvodnenie predmetného

rozhodnutia exekučného súdu, pričom uvádzal, že napáda nesprávny postup, nie nesprávne, resp.
nezákonné rozhodnutie podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Zodpovednosť za škodu
z nesprávneho úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov,
hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie
(rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa navrhovateľ mohol

domáhať len podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie
exekučného súdu ako nezákonné zrušené alebo zmenené, čo sa nestalo.

Napriekvyššieuvedenémuodvolacísúdvovzťahuknavrhovateľomtvrdenémunesprávnemuúradnému
postupu z dôvodu prekročenia právomocí exekučného súdu považuje za potrebné uviesť, že exekučným
titulom, na základe ktorého sa navrhovateľ domáhal vydania poverenia bol rozsudok rozhodcovského

súdu. Oprávnenie ako aj povinnosť skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy alebo doložky vyplýva z
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní a aj z judikatúry Súdneho dvora EU ( napr. rozhodnutie z 6.10.2009 „Asturcom“) .
V tomto smere odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, pričom
uvedené právne závery sú ustálené aj judikatúrou Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a ani

odvolací súd nemá dôvod sa od nich odkloniť. Podľa uznesenia NS SR zo dňa 11.03.2013 sp. zn. 3 Cdo
50/2012, pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by vykonateľnosť
rozhodnutia vydaného tým, kto na to nemal právomoc.

Súčasne odvolací súd zdôrazňuje, že na to, aby bolo možné zaoberať sa vznikom skutočnej škody,
prípadne ušlého zisku a nemajetkovej ujmy, je potrebné najskôr zistiť, že bol splnený prvý predpoklad
zodpovednosti odporcu za škodu podľa § 9 ods. 1,ust. § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.. a to
existencia nesprávnehoúradnéhopostupu. Vdanejvecivšakprvostupňový,aniodvolacísúdexistenciu
toho predpokladu z vyššie uvedených objektívne udržateľných dôvodov nezistil.

Čo sa týka prevažnej väčšiny odvolacích námietok vytýkajúcich vady v konaní, odvolací súd nezistil, že
by bola navrhovateľovi postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval
vylúčený sudca, prípadne, že by súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, ani že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a

že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, či nedostatok
odôvodnenia napadnutého rozsudku.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že prvostupňový súd porušil jeho právo na kontradiktórny
súdny proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná. Navrhovateľovi resp. jeho zástupcovi prvostupňový
súd doručil písomné vyjadrenie odporcu k návrhu dňa 19.09.2013, na ktoré tiež písomne reagoval,
ktoré vyjadrenie bolo následne doručené odporcovi dňa 18.08.2014. Pojednávanie, na ktorom došlo k

vyhláseniu rozsudku, bolo nariadené na deň 08.10.2014. Na pojednávanie bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný (predvolanie prevzal jeho právny zástupca, ako aj samotný navrhovateľ dňa 22.09.2014). Z
dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal dostatok času oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu
k jeho návrhu, a možnosť vyjadriť sa k nemu či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol
riadne a včas predvolaný. Nielenže bola zachovaná zákonom stanovená 5-dňová lehota na prípravu

pojednávania,ale navrhovateľmalväčšíčasovýpriestornatútoprípravu,malmožnosťprinahliadnutído
spisuoboznámiťsasovšetkýmilistinnýmidôkazminachádzajúcimisavspiseatovrátaneajexekučného
spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tiež tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného

skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.
Ako už odvolací súd vyššie uviedol, prvostupňový súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol
navrhovateľ riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa.Pred termínom pojednávania podaním zo dňa 02.10.2014, doručeného súdu prvého stupňa dňa
02.10.2014, doručil právny zástupca navrhovateľa súdu prvého stupňa e-mailom návrh na zrušenie

pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu, z dôvodu, že
podal podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky proti
rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne ako porušovateľovi základného práva zaručeného čl. 46 ods.
1, čl. 48 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým tento rozhodol o nevylúčení sudcov

Okresného súdu Prievidza z rozhodovania tejto veci. Súčasťou tejto žiadosti nie je návrh
na prerušenie konania do doby rozhodnutia ÚS o tejto sťažnosti, preto logicky nemohol prvostupňový
súd o ňom ani rozhodovať, ako to nepravdivo v odvolaní uvádza navrhovateľ. Pokiaľ ide o jeho
predchádzajúci procesný návrh na prerušenie konania došlý súdu dňa 08.08.2014, navrhovateľ na
pojednávaní uskutočnenom dňa 12.08.2014 prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že na
tomto netrvá. Súd prvého stupňa oznámil navrhovateľovi, že jeho žiadosť o zrušenie pojednávania

neakceptuje a pojednávanie sa uskutoční. Odporca sa z neúčasti na pojednávaní ospravedlnil, súhlasil
s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol na pojednávaní
dňa 08.10.2014 bez prítomnosti účastníkov konania.

Na prejednanie veci nariadil teda súd prvého stupňa pojednávanie podľa § 115 ods. 1 O.s.p. pri

zachovaní lehoty podľa § 115 ods. 2 O.s.p. po splnení procesných povinností podľa § 114 ods.
2 O.s.p. Súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol bez účasti účastníkov konania a právneho
zástupcu navrhovateľa postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 119 ods. 4 O.s.p.. Na
strane právneho zástupcu navrhovateľa absentoval dôležitý dôvod, pre ktorý by bol súd prvého stupňa
povinný pojednávanie dňa 08.10.2014 zrušiť alebo odročiť. Z doručenky vyplýva, že dňa 21.02.2013

právny zástupca navrhovateľa prevzal uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 02.11.2012 č.k.
4NcC/613/2012-19, v zmysle ktorého zákonná sudkyňa Z.. O. X., nebola z prejednania a rozhodnutia
tejto veci vylúčená. Toto vykonateľné uznesenie je bez zmeny okolností v ďalších štádiách konania pre
súd prvého stupňa záväzné a súd prvého stupňa bol povinný v prejednávanej veci ďalej konať v súlade
so svojou povinnosťou podľa § 1 ods. 1 O.s.p. aj napriek tomu, že navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť. K

odkladu vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej
republikynedošlo.Odvolacísúd zúradnejčinnostizistil,žeÚstavnýsúdSlovenskejrepublikyosťažnosti
navrhovateľa rozhodol uznesením č.k. I. ÚS 250/2013-10 zo dňa 30.04.2013 tak, že sťažnosť odmietol
pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 25
ods. 1, 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (zákon o ústavnom súde). Ustanovenie §
101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu vec prejednať a rozhodnúť v neprítomnosti účastníka konania alebo
jeho právneho zástupcu v prípade splnenia podmienok, ktoré spočívajú v tom, že účastník konania
alebo jeho právny zástupca bol na pojednávanie riadne predvolaný so zachovaním 5-dňovej lehoty
na prípravu pojednávania (§ 115 ods. 2 O.s.p.) a tento účastník konania alebo jeho právny zástupca

včas nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania. Tento dôležitý dôvod, pre povahu
ktorého sa nemôže pojednávania sa musí týkať predovšetkým jeho osoby a mal by sa vyznačovať
určitou mierou nepredvídateľnosti, mal by byť závažný a svojím rozsahom alebo z iných dôvodov
by mal obsahovať dôvodný znak ospravedlniteľnosti. Dôležitosť dôvodu treba hodnotiť ku všetkým
okolnostiam konkrétnej veci aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti. Odvolací súd je toho názoru,

že v súlade s § 41 ods. 2 O.s.p. je potrebné návrh na zrušenie pojednávania posúdiť ako návrh na
odročenie pojednávania podľa § 119 ods. 2 O.s.p.. Novela Občianskeho súdneho poriadku vykonaná
zákonom č. 388/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2012 zaviedla obligatórne náležitosti návrhu na odročenie
pojednávania. Návrh právneho zástupcu navrhovateľa tieto obligatórne náležitosti neobsahuje. Odvolací
súd konštatuje, že z obsahu predmetného návrhu nevyplýva žiadny dôležitý dôvod neúčasti právneho

zástupcu navrhovateľa na pojednávaní. Súd prvého stupňa návrh právneho zástupcu navrhovateľa
neakceptoval, nezistil dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, preto mu nevznikla podľa § 119
ods. 4 O.s.p ani informačná povinnosť o tom, že pojednávanie bude odročené, napriek čomu ho
informoval o neakceptovaní jeho žiadosti. Za daného procesného stavu súd prvého
stupňa nariadením pojednávania na prejednanie veci samej umožnil sporovým stranám zúčastniť sa

prejednaniavecivrátanemožnostioznačiťrozhodnéskutočnostiadôkazy,vyjadriťkuvšetkýmdôkazom,
ktoré sa vykonali (§ 123 O.s.p.), vykonať zhrnutie návrhov a vyjadriť sa k dokazovaniu i k právnej stránke
veci (§ 118 ods. 4 O.s.p.). Odvolací súd preskúmaním postupu súdu prvého stupňa, s prihliadnutím
na všetky okolnosti veci, vyhodnotil postup tohto súdu ako správny, keď mal preukázané, že súdprvého stupňa mal pre prejednanie veci v neprítomnosti právneho zástupcu navrhovateľa a odporcu
splnené všetky podmienky podľa § 101 ods. 2 O.s.p. Zo skutočností a postupov súdu prvého stupňa
v konaní vyplýva, že právo navrhovateľa na kontradiktórnosť súdneho procesu nebolo porušené.

Prejednaním veci v neprítomnosti účastníkov konania súd prvého stupňa neodňal účastníkom konania
možnosť konať pred súdom. Súdne konanie v predmetnej veci prebehlo pred súdom prvého stupňa s
pojednávaním. Právny zástupca navrhovateľa a odporca mali reálnu možnosť predkladať skutočnosti
a dôkazy najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým súd prvého stupňa končil dokazovanie. Súd
prvého stupňa pred pojednávaním, spolu s predvolaním na pojednávanie doručil navrhovateľovi aj jeho

právnemu zástupcovi tiež poučenie podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Odvolaciu námietku navrhovateľa o
odňatí možnosti konať pred súdom postupom súdu prvého stupňa vyhodnotil preto odvolací súd ako
nedôvodnú.

K námietke navrhovateľa, že súd predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky právoplatného
rozhodnutia o prerušení konania, odvolací súd uvádza, že táto nemá oporu v zistenom skutkovom

stave, keďže súd prvého stupňa súčasne s meritórnym rozhodnutím nerozhodoval o žiadnom návrhu
na prerušenie konania, keďže tento mu nebol so žiadosťou o zrušenie pojednávania zo strany
navrhovateľa vôbec doručený.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že

dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Z uvedeného dôvodu krajský súd už
uznesením zo dňa 02.11.2012 pod sp.zn. 4NcC/613/2012-19 právoplatne rozhodol, že sudkyňa ktorá
vo veci rozhodla, nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Ústavná sťažnosť navrhovateľa

vočipredmetnémuuzneseniunadriadenéhosúdu bolaodmietnutáprenedostatokprávomociústavného
súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného
súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.04.2013 č.k. I. ÚS 250/2013-10). Nie je preto dôvodná námietka
v odvolaní, že vo veci konal a rozhodoval vylúčený sudca. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu
rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z

31.05.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.06.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti.

Naviac, po preskúmaní obsahu podaného odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd
konštatuje, že niektoré odvolacie dôvody sa vôbec netýkajú prejednávanej veci, tvrdenia navrhovateľa

nezodpovedajú skutočnému stavu veci a vo vzťahu k prejednávanej veci sú nepravdivé. Je zrejmé, že
obsah podaného odvolania vyhotovil právny zástupca navrhovateľa tak, aby obsiahol odvolacie dôvody
takmer vo všetkých prípadoch, v ktorých navrhovateľ uplatnil proti odporcovi na súdoch Slovenskej
republiky svoje nároky na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003
Z.z.. Uvedené sa prejavuje predovšetkým v námietkach proti procesnému postupu súdu prvého stupňa,

keď navrhovateľ napríklad na jednej strane tvrdí, že súd rozhodol bez pojednávania a na druhej strane
tvrdí, že pre nariadenie pojednávania vo veci samej nemal súd splnené základné povinnosti a zákonné
podmienky, že súčasne s meritórnym rozhodnutím rozhodol aj o návrhu na prerušenie konania a pod.. Z
tohto pohľadu sa obsah odvolania javí bez znalosti konkrétnej procesnej situácie v postupe súdu prvého
stupňa v danej veci.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny,
za použitia ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods.1 v spojení s § 142

ods.1 O.s.p.. Odporcovi ako úspešnému účastníkovi by prináležala náhrada trov odvolacieho konania.
Odporca trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu žiadne trovy odvolacieho konania
nevyplývajú. Preto odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania podľa § 151 ods. 1 O.s.p.
nepriznal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .