Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. október 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/578/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203794
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 10. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113203794.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov

Mgr. Dušana Čima a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4,
proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 565 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného
súdu Trnava z 18. júna 2013 č. k. 18C/84/2013-58 v znení opravného uznesenia rovnakého súdu z 20.
novembra 2014 č. k. 18C/84/2013-89 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu (ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia majetkovej škody 125 eur a nemajetkovej ujmy 440 eur) a II. žalovanej nepriznal
náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe založenej na tvrdenom nesprávnom
úradnom postupe Okresného súdu Senica v exekučnom konaní vedenom takýmto súdom pod sp. zn.
8Er/259/2010 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1
písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v
znení platnom a účinnom ku dňu začatia exekučného konania (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“);
§ 44 ods. 2 E. p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného
poriadku/ v znení platnom a účinnom do 31.5.2010) a § 101 ods. 2 (Občianskeho súdneho poriadku č.
99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom tým, že vo vyššie označenom konaní
Okresného súdu Senica nešlo konštatovať nesprávny úradný postup súdu, žalobkyňa nepreukázala
vznik škody, majúcej spočívať v nákladoch na správu pohľadávky, na udržiavanie a správu informačného

systému, na zisťovanie stavu konania, administratívne spracovanie textov urgencií, na poštovné a
telekomunikačné výdaje, nepreukázala výšku týchto skutočných nákladov ani príčinnú súvislosť medzi
vzniknutou škodou a konaním exekučného súdu, pretože nutnosť spravovať pohľadávku oprávnenej
zapríčinil povinný tým, že nesplnil dlh a oprávnená musela prikročiť k jeho vymáhaniu formou exekúcie,
pričom vznik predmetných nákladov výlučne nevydaním súdu poverenia v zákonom stanovenej lehote
15 dní by musela žalobkyňa preukázať, čo sa ale nestalo. Žalobkyni nevzniklo ani právo na priznanie
nemajetkovej ujmy pre jej nepreukázanie žalobkyňou. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne

len paušálnym odkazom na § 150 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovanej, ktorej v konaní trovy
nevznikli.Proti uvedenému rozsudku podala v celom jeho rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa s návrhom
na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom
súdu prvého stupňa jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne

právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový
stav a tiež, že neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností. Súd prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím)
„inšpirácie“ novou právnou úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona
v znení zákona č. 412/2012 Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej

skutočnosti aj založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo
súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu
zodpovednostného právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto
došlo k aplikácii princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že
vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a len s poukazom
na skutočnosť, že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol

návrh na znalecké dokazovanie (čím jej znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej
škody a mechanizmus jej vzniku a rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave).
Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať
platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom
nemožno založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje

doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom
štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne
práva na prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká
aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah
nevybavenej súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k

právu na prerokovanie veci v primeranej lehote.

Opravným uznesením súd opravil napadnutý rozsudok tak, že označenie žalovanej je Slovenská
republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti, Bratislava, Župné námestie 13. Právne takého
rozhodnutie odôvodnil ust. § 164 O. s. p. a vecne potrebou opravy zrejmej nesprávnosti v označení

žalovanej.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú vec (od

rozhodnutia vo veci samej bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O.
s. p. bez pojednávania (pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad,
v ktorom by bolo nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla
potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, nešlo tu o porušenie zásady rovnakého zaobchádzania
a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden dôležitý verejný záujem), pričom dospel k záveru,

že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vecne správny, keď súd
prvého stupňa v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po
právnej stránke.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvého

stupňa na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva
z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a
i objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho s celkom
jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich
správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej

veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre
celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine)
nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť

pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len
najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa prisvojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na
spravodlivé súdne konanie. Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého
použitia novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre

zjavne paušálne uplatnenie rovnakých odvolacích dôvodov ako vo všetkých ostatných tunajšiemu súdu
známych druhovo totožných konaniach za účasti rovnakých účastníčok, muselo uniknúť, že súd prvého
stupňa v tejto veci ustanovením § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012
Z. z. vôbec neargumentoval (v tejto súv. por. str. 7 písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods. 2
zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 a po takomto čase

a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.). Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy
o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad
nárokovuplatňovanýchvprejednávanejveci)nevznikolstavprávnejneistoty,nebolivprejednávanejveci
relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté platilo aj v prípade námietky údajnou nesprávnosťou
odmietnutia návrhu na tzv. znalecké dokazovanie (ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno
mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by

malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých
by vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov
všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé
súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu nepochybne je, avšak
podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony a z tých práve ten pre

rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda do 31. mája 2010 vrátane, čiže pred nadobudnutím
účinnosti zákona č. 144/2010 Z. z. a všetkých po ňom nasledujúcich zákonov, novelizujúcich E. p.)

súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti

tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Žalobkyňa v prejednávanej veci predovšetkým nepreukázala naplnenie primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a to nesprávny úradný postup.
Tvrdenie žalobkyne zo žaloby o nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie exekučným súdom po dobu

viac ako 8 mesiacov nebolo pravdivé. Z pripojeného exekučného spisu bolo jednoznačne preukázané,
že k vydaniu poverenia došlo po uplynutí piatich mesiacoch, pričom žalobkyňa žiadnym spôsobom
neodôvodnila zásah do jej práva prekročením lehoty. Exekučný súd bol povinný náležite skúmať
exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napr. sp. zn. I. ÚS

16/02) nedodržanie zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného
práva účastníka konania, pretože je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Zámerom zákonom
stanovenej lehoty na vydanie poverenia v trvaní 15 dní bolo zefektívnenie exekučného konania a snaha
dosiahnuť, aby poverenie na vykonanie exekúcie nebolo zdržiavané nečinnosťou exekučného súdu.
Uvedená lehota je pre súd záväzná len do tej miery, ak by jej nedodržanie mohlo byť označované

za zbytočný prieťah. Táto lehota bola ideálnou predstavou zákonodarcu o dobe potrebnej na to,
aby sa poverenie mohlo vydať. Primeraná rýchlosť konania je jednou z podmienok spravodlivého
procesu v širšom zmysle slova. Príliš dlhé konanie ohrozuje jeho účinnosť, pomalá spravodlivosť je
považovanázaodmietnutúspravodlivosť.Rýchlosťvšakneznamenáprenáhlenosť.Konaniemusíbyťčo
najrýchlejšie ale tak, aby tým neutrpela jeho kvalita. Nesmie ísť na úkor riadneho výkonu spravodlivosti

a rešpektovania ostatných základných princípov konania (rozhodnutie ESĽP vo veci Neumeister v.
Rakúsko z 27. decembra 1968). V rozhodnutí vo veci Bodaerdd v. Belgicko z 22. októbra 1992 ESĽP
uviedol, že čl. 6 Dohovoru o ľudských právach predpisuje rýchlosť súdneho konania, ale súčasne
zakotvuje všeobecnejší princíp riadneho výkonu spravodlivosti (Dohovor taktiež ráta s tým, že konanie
sa nemá príliš unáhliť). Nemohlo tak obstáť tvrdenie žalobkyne o „polemizovaní“ súdu o limitácií dĺžky

konaní zákonnými lehotami. Výklad jednotlivých právnych predpisov nesmie byť formalistický, má byť
ústavne konformný, eurokonformný ako aj teleologický (nachádzajúci zmysel a účel zákona). Nebolo
tiež možné prehliadať okolnosti prípadu, ktoré spočívali v postupe samotnej žalobkyne, ktorá podávala
návrhy na vykonanie exekúcie v enormne hromadnom počte, ktorý objektívne znemožnil zamestnancomsúdu, vybavujúcim exekučnú agendu, konať v kratších stagnačných lehotách. Na uvedený postup
takýchto subjektov reagovala aj legislatíva, keď zákonodarca upravil osobitný procesný postup súdu
v prípade tzv. hromadných podaní (§ 42a O. s. p. a § 139a a nasl. vyhlášky č. 543/2005 Z. z. o

Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské
súdy). Cieľom uvedenej úpravy bolo zamedziť paralyzovaniu činnosti súdov (predovšetkým exekučných
oddelení), keďže súd bol povinný konať a poskytovať súdnu ochranu vo všetkých ďalších veciach
exekučnej ako aj každej inej agendy. Finálna legislatívna úprava ustanovenia § 44 ods. 2 E. p. vyňala
vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov zo zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie

poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora.

S poukazom na uvedené došlo k vyvráteniu už samotného skutkového základu primárneho atribútu
zodpovednostného vzťahu, v dôsledku čoho dôvodne súd prvého stupňa žalobu zamietol (žalobkyňa
neuniesla dôkazné bremeno o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu).

Ak chýbal prvý z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (v danom
prípade nesprávny úradný postup) bolo bezpredmetné zaoberať sa existenciou ďalších atribútov, keďže
by to na bezzákladnosti žaloby o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy nemohlo nič zmeniť.
Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní tvrdila, že jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, svoje tvrdenie bližšie
nekonkretizovala.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej podľa § 219 ods. 1 a 2
O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Vecne správny bol rozsudok súdu prvého stupňa aj v časti trov
konania, v prvostupňovom konaní úspešná žalovaná proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti trov
konania nepodala odvolanie (a tým sa procesného práva na náhradu prípadných jej vzniknutých trov

prvostupňového konania vzdala s konečnou platnosťou), iné rozhodnutie, než nepriznanie náhrady
žalovanej tu ani nebolo možným a preto bolo namieste potvrdenie napadnutého rozsudku súdu prvého
stupňa aj v časti trov konania podľa § 219 ods. 1 O. s. p..

V takto skončenom odvolacom konaní bola úspešná žalovaná a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods.

1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala
návrh na priznanie jej náhrady trov (hoci ide o nutnú procesnú podmienku podľa § 151 ods. 1 O. s.
p.) a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,
rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.