Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 7. október 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3MCdo/5/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112241260
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Sučanská
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:4112241260.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. F. Y., bývajúceho v E., proti žalovanej J.J.,
bývajúcej v E., zastúpenej JUDr. Anettou Árvayovou, advokátkou so sídlom v Nitre, Sládkovičova č. 7, o
náhradu nemajetkovej ujmy, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 9 C 332/2012, o mimoriadnom
dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 24.
septembra 2014 sp. zn. 6 Co 157/2014, takto

r o z h o d o l :

Mimoriadne dovolanie o d m i e t a.

Žalobca je povinný v lehote 3 dní zaplatiť žalovanej trovy konania o mimoriadnom dovolaní vo výške
99,68 € na účet advokátky JUDr. Anetty Árvayovej, so sídlom v Nitre, Sládkovičova č. 7, vedený v J.e,
a.s. Nitra, číslo účtu XXXXXXXXXX/XXXX.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra rozsudkom z 31. októbra 2013 č.k. 9 C 332/2012-70 zamietol žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal, aby žalovaná bol súdom zaviazaná zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy 3 300 €
z dôvodu ťažkého a trvalého poškodenia zdravia, ktoré mu žalovaná spôsobila pri dopravnej nehode,
ktorá sa stala 24. januára 2008; rozhodol tiež o náhrade trov konania. V odôvodnení uviedol, že
vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaná dopravnú nehodu nezavinila, túto zapríčinil
svojím správaním žalobca, ktorý ako účastník cestnej premávky porušil viaceré ustanovenia zákona o

cestnej premávke. Preto žalovaná nenesie zodpovednosť za ujmu, ktorá u žalobcu nastala v dôsledku
poškodenia jeho zdravia (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka). K námietke premlčania vznesenej
žalovanou uviedol, že pri nárokoch na ochranu osobnosti platí všeobecná trojročná premlčacia doba
a že v danom prípade k jej uplynutiu nedošlo a žalobca uplatnil nárok včas. O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Nitre rozsudkom z 24. septembra 2014 sp. zn. 6 Co 157/2014
napadnutýrozsudokpotvrdil.Vodôvodneníuviedol,žerozsudoksúduprvéhostupňajevecnesprávny(§
219 ods. 1 O.s.p.). Stotožnil sa s jeho názorom, že na nárok uplatnený žalobcom sa vzťahuje všeobecná
trojročná premlčacia doba, nestotožnil sa však s posúdením začiatku jej plynutia, keď súd prvého
stupňa pri určení začiatku jej plynutia vychádzal z právoplatnosti trestného konania vedeného proti
žalovanej - 21. septembra 2010, v ktorom bola spod prečinu ublíženia na zdraví žalobcovi podľa §

157 ods. 1 Trestného zákona oslobodená. Uviedol, že začiatok plynutia všeobecnej trojročnej doby
náhrady za nemajetkovú ujmu je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k
neoprávnenému zásahu objektívne spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby.
Keďže v danej veci k dopravnej nehode došlo 24. januára 2008, zásah do osobnostných práv žalobcu
nastal týmto momentom. Žalobca mohol svoje právo na uplatnenie náhrady nemajetkovej ujmy vykonať
prvýkrát 25. januára 2008 a od toho dňa začala plynúť všeobecná trojročná premlčacia doba, ktorá

skončila 25. januára 2011. Žalobca podal žalobu na súd 28. novembra 2012, teda po uplynutí premlčacej
doby. Z dôvodu premlčania nároku žalobcu sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania žalobcu,pretože premlčaný nárok bráni vecnému prejednaniu nároku. Výrok o náhrade trov odvolacieho konania
odôvodnil § 224 a § 142 ods. 1 O.s.p.

Na podnet žalobcu podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len („generálny prokurátor“)
mimoriadne dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu s odôvodnením, že bol ním porušený zákon.
Súdu vytkol, že nesprávne posúdil plynutie premlčacej doby. Uviedol, že žalobca si uplatnil právo na
náhradu nemajetkovej ujmy u iného príslušného orgánu v rámci trestného konania 4. mája 2009, v
rámci ktorého bol so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na občianskoprávne konanie. Od

uplatnenia nároku - 4. mája 2009 do právoplatnosti trestného rozsudku - 21. septembra 2010 plynutie
premlčacej doby v zmysle § 112 Občianskeho zákonníka spočívalo. Keď žalobca uplatnil právo na
náhradu nemajetkovej ujmy na súde 28. novembra 2012, uplatnil ho včas a ku dňu podania návrhu
na súde nemohlo dôjsť k premlčaniu tohto nároku. Na základe uvedeného navrhol, aby rozsudok
odvolacieho súdu bol zrušený a vec mu vrátená na ďalšie konanie.

Žalobca vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi v ňom
uvedenými.

Žalovaná vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu uviedla, že je nedôvodné, rozsudok odvolacieho súdu
v otázke posúdenia plynutia premlčacej doby je vecne správny a súčasne si uplatnila náhradu trov

konania o mimoriadnom dovolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom
dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 O.s.p. v spojení
s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení

s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie treba odmietnuť.

Podľa § 243e ods. 1 O.s.p. ak generálny prokurátor na základe podnetu účastníka konania, osoby
dotknutej rozhodnutím súdu alebo osoby poškodenej rozhodnutím súdu zistí, že právoplatným
rozhodnutím súdu bol porušený zákon (§ 243f O.s.p.), a ak to vyžaduje ochrana práv a zákonom

chránených záujmov fyzických osôb, právnických osôb alebo štátu a túto ochranu nie je možné
dosiahnuť inými právnymi prostriedkami, podá proti takémuto rozhodnutiu súdu mimoriadne dovolanie.
Podľa § 243f ods. 1 O.s.p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu
za podmienok uvedených v § 243e, ak a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237, b/ konanie je
postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 O.s.p.).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že systém opravných
prostriedkov zakotvený v právnom poriadku zmluvnej strany Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) musí byť v súlade s požiadavkami čl. 6 Dohovoru. ESĽP v rámci

svojej rozhodovacej praxe už viackrát konštatoval porušenie čl. 6 Dohovoru vtedy, keď k nariadeniu
opätovného preskúmania veci došlo výlučne z dôvodu existencie odlišného právneho posúdenia veci
oproti právnemu názoru vnútroštátnych súdov, ktoré vec s konečnou platnosťou prerokovali a meritórne
rozhodli (porovnaj Roseltrans proti Rusku z roku 2005). Opakovane tiež zdôraznil, že v záujme právnej
istoty by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti zostať nedotknuté a k ich zrušeniu by malo

dochádzať iba pre účely nápravy zásadných vád [viď napríklad Abdullayev proti Rusku (rozsudok z roku
2010)], resp. závažných pochybení [viď Sutyazhnik proti Rusku (rozsudok z roku 2009)]. Za takú vadu
alebo pochybenie však nemožno v žiadnom prípade považovať to, že na predmet konania existujú dva
odlišné právne názory.

Zároveň ESĽP opakovane dospel - na základe sčasti odlišných úvah - aj k názoru, že k porušeniu
čl. 6 Dohovoru dochádza tiež vtedy, ak je právoplatné a záväzné rozhodnutie súdu zrušené v
rámci mimoriadneho prieskumu, ktorý presadil taký subjekt odlišný od účastníkov konania, len na
úvahe ktorého bolo posúdenie vhodnosti alebo potreby podania mimoriadneho opravného prostriedku
iniciujúceho tento mimoriadny prieskum. Inštitút veľmi podobný mimoriadnemu dovolaniu upravenému

v Občianskom súdnom poriadku bol predmetom skúmania a následnej kritiky ESĽP vo veci Tripon proti
Rumunsku (rozsudok z roku 2008). V tomto rozhodnuté ESĽP konštatoval, že v skúmanom prípade
prokurátor nekonal na základe vlastnej iniciatívy, ale konal na základe žiadosti jednej zo strán sporu.
ESĽP zásah prokurátora do takéhoto súkromnoprávneho súdneho konania označil za priťažujúci faktor,pretože, hoci tento štátny úradník konal na základe podnetu účastníka súdneho konania, podanie
mimoriadneho dovolania bolo ponechané výlučne na voľnej úvahe prokurátora. ESĽP v danej veci preto
dospelkzáveru,žezrušeniedotknutéhoprávoplatnéhoazáväznéhorozhodnutiaporušilosťažovateľovo

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Aj aktuálne rozhodnutia ESĽP
z 9. júna 2015 vydané vo veciach proti Slovenskej republike (DRAFT-OVA, a.s., PSMA, s.r.o. a
COMPCAR, s.r.o.) pripomínajú význam a obsah princípu rovnosti zbraní a princípu právnej istoty,
s ktorými bezprostredne súvisí otázka záväznosti, nezrušiteľnosti a dôveryhodnosti právoplatných
súdnych rozhodnutí, ktoré boli napadnuté z iniciatívy generálneho prokurátora vyjadrenej podaním

mimoriadneho dovolania.

Uvedené závery ESĽP zohľadnilo aj plénum Ústavného súdu súd Slovenskej republiky (ďalej len
„ústavný súd“). Vzhľadom na prípady nejednotnosti senátov ústavného súdu pri riešení otázky
prípustnosti mimoriadneho dovolania proti rozhodnutiu súdu, ktoré už nadobudlo právoplatnosť a
záväznosť, pristúpilo 18. marca 2015 k zjednoteniu rozhodovania senátov ústavného súdu a pod sp. zn.

PL.z. 3/2015 prijalo zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Rešpektujúc princíp právnej
istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím, zohľadňujúc princíp subsidiarity podľa čl. 127
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ako i výnimočnosť mimoriadneho dovolania ako mimoriadneho
opravného prostriedku podávaného generálnym prokurátorom Slovenskej republiky, je jeho prípustnosť
v civilnom konaní akceptovateľná za podmienky vyčerpania všetkých zákonom dovolených riadnych,

ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov, ktoré mal účastník konania k dispozícii a ktoré mohol
účinne využiť na ochranu svojich práv a oprávnených záujmov.“

Vyššie uvedené naznačuje, ako tieto súdne orgány (ESĽP a ústavný súd), oprávnené za splnenia
určitých predpokladov zrušiť aj rozhodnutie najvyššieho súdu, budú rozhodovať v skutkovo a právne

podobných veciach, v ktorých generálny prokurátor podá mimoriadne dovolanie napriek tomu, že
mimoriadnemu dovolaniu nepredchádzalo využitie všetkých dostupných riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkov účastníkom, ktorý podal podnet na mimoriadne dovolanie.

Doterajšia rozhodovacia prax najvyššieho súdu v obdobných prípadoch sa v zásade riadila stanoviskom

Občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka“) pod č. 36/2008. Právna veta
tohto stanoviska znie: „Podanie mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom nie je podmienené
využitím riadneho opravného prostriedku účastníkom konania. Mimoriadnym dovolaním v zmysle
ustanovenia § 243e O.s.p. môže generálny prokurátor napadnúť aj právoplatné rozhodnutie súdu prvého

stupňa“.

Je zrejmé, že stanovisko R 36/2008 vychádza zo záverov, ktoré v súčasnosti nie sú súladné s vyššie
spomenutými rozhodnutiami ESĽP a zjednocujúcim stanoviskom ústavného súdu. Podľa právneho
názoru vec prejednávajúceho senátu je tým daný vážny dôvod opätovne sa - a to aj s odstupom

času a pri (zatiaľ) nezmenenej právnej úprave - vrátiť k otázke, či snaha presadiť vecnú správnosť
a spravodlivosť konečného meritórneho rozhodnutia vyneseného v občianskom súdnom konaní bez
ohľadu na nezmeniteľnosť a záväznosť súdneho rozhodnutia, ktorá mala určujúci význam pri prijímaní
stanoviska R 36/2008, má aj naďalej v plnom rozsahu opodstatnenie vtedy, keď sa mimoriadne
dovolanie podáva v prospech účastníka, ktorý sám nevyužil všetky dostupné opravné prostriedky. V

preskúmavanej veci sa senát 3 C najvyššieho súdu, ktorý koná a rozhoduje v tejto veci, odchyľuje
od stanoviska R 36/2008 s vedomím, že k samotnému „prekonaniu“ tohto stanoviska môže dôjsť iba
osobitným procesom predpokladaným v § 21 ods. 3 písm. a/ zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov.

Povinnosť vyčerpať prostriedok nápravy, a to aj v prípade pochybnosti o jeho účinnosti, vyplýva z
ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok z roku 1980). Účastník konania je
povinný vyčerpať všetky dostupné opravné prostriedky až po najvyššiu úroveň do takej miery, do akej
je možné rozumne predpokladať, že ten - ktorý opravný prostriedok, oprávnenie podať ktorý účastník
má, je (aspoň) potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Osobný názor

účastníka konania na účinnosť alebo neúčinnosť konkrétneho riadneho alebo mimoriadneho opravného
prostriedku nie je významný. Právomoc vyhodnotiť, či boli využité všetky dostupné opravné prostriedky,
náleží ex officio súdu, ktorý rozhoduje o tomto opravnom prostriedku.Prípustnosť dovolania vymedzuje Občiansky súdny poriadok stanovením jednak určitých objektívnych
znakov rozhodnutia [§ 238 O.s.p. (pokiaľ ide o rozsudok odvolacieho súdu) a § 239 O.s.p. (pokiaľ
ide o uznesenie odvolacieho súdu)], jednak objektívnym zadefinovaním závažných procesných vád

uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Vzhľadom na to, že na procesné vady konania taxatívne vymenované
v § 237 ods. 1 O.s.p. je dovolací súd povinný prihliadať ex lege (viď § 242 ods. 1 O.s.p.) vždy -
teda bez ohľadu na to, či boli alebo neboli v dovolaní namietané, je opodstatnený záver, že v zásade
každé dovolanie podané v občianskom súdnom konaní proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (s výnimkou
exekučného konania - viď § 237 ods. 2 O.s.p.) otvára priestor pre posúdenie správnosti niektorých

aspektov procesného postupu súdu, ktorý vydal dovolaním napadnuté rozhodnutie a tým zároveň dáva
určité vyhliadky na úspech dovolateľa v konaní o dovolaní. Každé dovolanie je teda v tomto zmysle
potenciálne spôsobilé podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci.

Postup účastníka občianskeho súdneho konania, ktorý mal v určitom prípade možnosť napadnúť
rozhodnutia súdov odvolaním alebo dovolaním, uvedenú možnosť ale nevyužil, i keď tieto opravné

prostriedky mali potenciál podstatne ovplyvniť rozhodnutie súdu, sa prieči zásade „vigilantibus iura
scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť účastníka vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby
sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval
ochranu svojich subjektívnych práv. Pokiaľ účastník konania zostane v naznačenom smere pasívny, je
(neskoršia) aktivita generálneho prokurátora vyústiaca do podania mimoriadneho dovolania neprípustná

a nemôže mať procesné dôsledky predpokladané Občianskym súdnym poriadkom v ustanoveniach §
243e až § 243j O.s.p. Aj ústavný súd už dávnejšie konštatoval, že „ak účastník konania mohol podať
dovolanie a neurobil tento procesný úkon, nemá už žiadnu možnosť dosiahnuť podnetom podanie
mimoriadneho dovolania“ (viď PL. ÚS 57/99).

V danom prípade prebehlo štandardné dvojstupňové konanie, v ktorom mal žalobca možnosť realizovať
svoje procesné oprávnenia. Zo spisu nevyplýva, že by sám náležite chránil svoje práva a konal
dostatočne predvídavo, starostlivo a obozretne. Žalobca nepodal dovolanie proti rozsudku Krajského
súdu v Nitre z 24. septembra 2014 sp. zn. 6 Co 157/2014. V zmysle vyššie uvedeného výkladu
najvyššieho súdu to znamená, že sám nevyužil dostupný mimoriadny opravný prostriedok, ktorý mal k

dispozícii a ktorý bol potenciálne spôsobilý podstatne ovplyvniť rozhodnutie v merite veci. Vzhľadom na
pasivitu samotného žalobcu pri včasnej ochrane jeho práv je procesne neprípustná dodatočná aktivita
generálneho prokurátora, ku ktorej došlo podaním mimoriadneho dovolania podnecovaného žalobcom.

Z týchto dôvodov najvyšší súd odmietol mimoriadne dovolanie ako procesne neprípustné (§ 243i ods. 2

O.s.p. v spojení s ustanoveniami § 243b ods. 5 O.s.p. a § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.).

Generálnemu prokurátorovi v konaní o mimoriadnom dovolaní nemôže byť uložená povinnosť nahradiť
trovy konania. Povinnosť nahradiť trovy konania v konaní o mimoriadnom dovolaní má ten, kto podal
podnet na podanie mimoriadneho dovolania (viď § 148a ods. 1 a 2 O.s.p.). V danom prípade dal

podnet na mimoriadne dovolanie žalobca. Žalovaná v konaní o mimoriadnom dovolaní uplatnila náhradu
trov tohto konania vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu zo 17. júna 2015 a tieto aj vyčíslila podľa
vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej
len „vyhláška“). Dovolací súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. priznal žalovanej náhradu trov konania o
mimoriadnom dovolaní spočívajúcu v odmene advokátky (ktorá ju zastupovala už pred súdmi nižších

stupňov) za jeden úkon právnej služby - písomné vyjadrenie k mimoriadnemu dovolaniu (§ 14 ods. 1
písm. b/ vyhlášky) vo výške 91,29 € (§ 10 ods. 8 vyhlášky), čo spolu s náhradou výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje
celkom 99,68 €.

Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok