Rozhodnutie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 17. september 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/593/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212225046
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1212225046.3

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu
JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35807598, zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko,
s.r.o., Bratislava Grösslingova č. 4, IČO : 36864421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody vo

výške 125,-€ a nemajetkovej ujmy vo výške 385,-€, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II zo dňa 14.apríla 2014, č.k. 8 C 147/2012-73, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol procesný návrh navrhovateľa na prerušenie

konania, zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody vo
výške 125,-€ a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 385,-€, z titulu nesprávneho úradného postupu
Okresného súdu Bratislava II v exekučnom konaní a rozhodol, že odporcovi nepriznal náhradu trov
konania.
Prvostupňový súd uviedol, že vec prejednal v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti účastníkov,
ktorí sa na pojednávanie dňa 14.4.2014 nedostavili, hoci boli riadne predvolaní a pred rozhodnutím vo

veci najskôr rozhodol o návrhu navrhovateľa na prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR, o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a
na nestranný súd, a to podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., podľa ktorého pokiaľ súd neurobí iné
vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže
mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Podľa § 109 ods. 2
O.s.p. prerušenie konania nie je obligatórne a teda súd môže konanie prerušiť a tiež nemusí. Dôvodom

prerušenia konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. musí byť však vždy tá skutočnosť, že prebieha
konanie,vktoromsariešitzv.predbežná(prejudiciálna)otázka.Prvostupňovýsúduviedol,žetútootázku
si však súd môže vyriešiť aj sám (§135 ods. 2 O.s.p.), keďže o námietke navrhovateľa o zaujatosti
zákonného sudcu bolo rozhodnuté Krajským súdom v Bratislave uznesením č.k. 3NcC 221/2012-20
zo dňa 19.10.2012 tak, že sudcovia Okresného súdu Bratislava II vrátane Mgr. Raula Pospíšila nie
sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci. Ďalej uviedol, že nie je dôvod na prerušenie

konania ani podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. keďže sťažnosť navrhovateľa proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave č.k. 3NcC 221/2012-20 zo dňa 19.10.2012 bola uznesením Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 2.7.2013 č. k. III. ÚS 295/2013-12 odmietnutá pre nedostatok právomoci
Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie a neprebieha žiadne konanie,
v ktorom by sa riešila otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu v tomto konaní. Vzhľadom
na uvedené, keďže navrhovateľ si uplatnil svoje zákonné právo namietať nestrannosť súdu a o jeho

námietke už bolo zákonným postupom aj rozhodnuté, súd nevidel dôvody pre prerušenie konania a jeho
návrh na prerušenie ako nedôvodný zamietol.Prvostupňový súd z vykonaného dokazovania pripojením spisu sp.zn. 56 Er/1107/2009 mal súd
preukázané, že na základe návrhu na vykonanie exekúcie navrhovateľa ako oprávneného zo dňa
18.08.2009, na podklade exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti

Slovenská rozhodcovská, a.s., Bratislava zo dňa 01.06.2009, sp. zn.: SR 02665/09 vydaného v
prospech oprávneného proti povinnej S. J., I.. XX.XX.XXXX (v návrhu navrhovateľom zrejme nesprávne
uvedený dátum nar. 09.03.1976 ), bola doručená tunajšiemu súdu dňa 24.09.2009 žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 8529/09.
Uznesením zo dňa 05.11.2009, č.k. 56Er/1107/2009-9, súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie v časti úroku z omeškania zamietol. Proti uvedenému uzneseniu podal oprávnený odvolanie.
Krajský súd v Bratislave následne uznesením zo dňa 26.08.2010, č. k. 20CoE/625/2009-16 napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie. Uznesením zo dňa 31.01.2012, č.k.
56Er/1107/2009-22, právoplatným dňa 02.03.2012, tunajší súd následne zamietol žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.: 56Er/1107/2009
a u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod sp. zn. EX 8529/09, v časti o vymoženie úroku

z omeškania prevyšujúceho 6,5% ročne zo sumy 455,42 € od 09.12.2008 do zaplatenia. Uznesením
zo dňa 02.04.2012, právoplatným dňa 20.04.2012, súd exekúciu v predmetnej časti zastavil. Dňa
05.11.2009 vydal tunajší súd poverenie č. XXXX XXXXXX*, ktorým poveril súdneho exekútora JUDr.
Rudolfa Krutého vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť istinu 1.025,15 €, trovy
konania a trovy exekúcie. Dňa 18.05.2012 vydal tunajší súd poverenie č. 5102 116808*, ktorým poveril

súdneho exekútora vykonaním exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť úrok z omeškania vo
výške 6,5% ročne zo sumy 455,42 € od 09.12.2008 do zaplatenia. Exekučné konanie nie je právoplatne
skončené.
Svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1. § 9 ods. 1, 2, § 17
ods. 1,2,3 , § 19 ods. 1, 2, 3,§ 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods.
2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších zmien a
doplnkov ( ďalej len " Exekučný poriadok" ), keď vykonaného dokazovania vyplýva, že v exekučnej
veci oprávneného, t.j. navrhovateľa povinnej S. J., I.. XX.XX.XXXX, vedenej na tunajšom súde pod sp.
zn. 56Er/1107/2009, vydal tunajší súd dňa 05.11.2009, na základe žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie doručenej tunajšiemu súdu dňa 24.09.2009, poverenie na vykonanie exekúcie č.
5102072151*.PorozhodnutíKrajskéhosúduvBratislave,akoodvolaciehosúdu,tunajšísúduznesením
zo dňa 31.01.2012 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti úroku z omeškania
prevyšujúceho 6,5% ročne zamietol. Následne súd dňa 18.05.2012 vydal poverenie č. XXXXXXXXXX*
na vymoženie úroku z omeškania vo výške 6,5% ročne z dlžnej sumy. Z uvedených skutkových okolností

sa dá usudzovať, že súd pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie iba čiastočne
nedodržal zákonnú 15-dňovú lehotu a exekútora poveril vykonaním exekúcie po 42 dňoch od doručenia
žiadosti (nie po 7-ich mesiacoch, ako uvádza žalobca v žalobe). Súd však zároveň žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie v časti úroku z omeškania prevyšujúceho 6,5% ročne zamietol po tom,
ako Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 26.08.2010, č.k. 20CoE/625/2009 pôvodné uznesenie

tunajšiehosúduzrušilavecvrátilnaďalšiekonanie.Zust.§44ods.2Exekučnéhoporiadkutotižvyplýva,
že 15-dňová lehota platí iba v prípade, že súd nezistí rozpor exekučného titulu so zákonom. V danom
prípade súd zistil čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom, a to v časti úroku z omeškania. Na
rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti úroku z omeškania
zákon žiadnu lehotu nestanovuje. Zákon tiež nerieši, v akej lehote má súd rozhodnúť v prípade, že

zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom. Navyše udeleniu poverenia č. XXXXXXXXXX* na
vymoženie úroku z omeškania 6,5% ročne z dlžnej sumy predchádzalo konanie pred odvolacím súdom,
čo tiež malo za následok nedodržanie lehoty na vydanie poverenia v tejto časti vymáhaného nároku.
Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ako
zodpovednosti objektívnej, je kumulatívne splnenie podmienok, ktorými sú existencia nesprávneho

úradného postupu, existencia majetkovej škody, resp. nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi
škodouanesprávnymúradnýmpostupom.Nesprávnymúradnýmpostupomvsúlades§9ods.1zákona
č. 514/2003 Z. z. je aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote. Prvostupňový súd preto v tomto prípade neskúmal, či došlo k prieťahom
v konaní, ale skúmal nedodržanie zákonnej lehoty. Podľa súčasného znenia zákona č. 514/2003

Z.z. ,všeobecný súd nie je oprávnený skúmať existenciu nesprávneho úradného postupu. Nakoľko
však právna úprava zákona č. 514/2003 Z.z., účinná v období namietaného nesprávneho úradného
postupu, nevyžadovala vychádzať pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho
v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnostiprivýkoneverejnejmocialebovzbytočnýchprieťahochvkonaní,lenzvýsledkovvybaveniasťažnostina
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré

má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov, súd dospel v súlade s § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. k záveru, že je oprávnený skúmať

existenciu nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nedodržaní zákonnej lehoty. Prvostupňový
súd preto na základe uvedeného dospel k záveru, bol splnený prvý predpoklad zodpovednosti štátu
za škodu, keď došlo k nesprávnemu úradnému postupu tunajšieho súdu, ktorý do 15 dní od podania
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepoveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie,
avšak to iba za predpokladu, že ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku je potrebné vykladať tak, že aj
v prípade, že súd zistí čiastočný rozpor exekučného titulu so zákonom, má aj tak vydať poverenie v

časti, ktorá neodporuje zákonu v 15-dňovej lehote. Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného
v čase podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, bol súd povinný poveriť súdneho
exekútora vykonaním exekúcie do 15 dní bez ohľadu na druh exekučného titulu. Argumentácia odporcu,
ktorý sa odvoláva na ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 a
ktorý tvrdí, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako

exekučnom titule, preto neobstojí.
Čo sa týka druhého predpokladu zodpovednosti štátu za škodu, a to existencie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, prvostupňový súd sa stotožnil s argumentáciou odporcu a dospel k záveru, že
navrhovateľ ich v konaní nepreukázal. Prvostupňový súd mal za to, že v priebehu exekúcie v čase,
keď je podaný návrh na zmenu exekútora, k žiadnej škode pre prípadnú nečinnosť súdu nemôže

dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona povinnosť vykonávať úkony exekučného konania.
Pokiaľ sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej škody predstavujúcej náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky, mal
súd za to, že aj v prípade, že by existovala možnosť vzniku škody, je možné uhradiť iba skutočnú
škodu a ušlý zisk, ktorých vznik je povinný navrhovateľ preukázať. navrhovateľ v konaní nepredložil ani

neoznačil žiaden dôkaz preukazujúci vznik majetkovej škody a škodu vyčíslil paušálne za pracovné
výkony zamestnancov, udržiavanie a správu informačného systému, administráciu listín a komunikáciu
s pôvodným súdnym exekútorom a za administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných
exekučnému súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na

exekučnom súde. Paušálne vyčíslené administratívne výdavky nie sú skutočnou škodou a jedná sa iba
o jednostranné tvrdenia navrhovateľa, ktoré nemajú oporu v predložených či označených dôkazoch.
Dôkazné bremeno preukázať vznik a výšku skutočnej škody zaťažovalo navrhovateľa a keďže tento na
preukázanie vzniku škody dôkazné bremeno neuniesol (nepredložil ani neoznačil žiaden dôkaz), súd
jeho návrh v časti o náhradu škody zamietol.

K náhrade nemajetkovej ujmy prvostupňový súd ďalej uviedol, že právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch vzniká v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným
zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom a ak nie je možné túto ujmu uspokojiť inak. Z uvedeného vyplýva, že nedodržanie zákonnej
lehoty automaticky nezakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Aj tu platí povinnosť preukázania

nemajetkovej ujmy, pretože okolnosť nedodržania zákonnej lehoty, bez osvedčenia skutočností
preukazujúcich dopad nesprávneho úradného postupu, jeho vplyvu, následkov na navrhovateľa v
rôznych oblastiach pôsobenia, nemá za následok automatický vznik nároku na nemajetkovú ujmu.
Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je totiž súdnym
konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania.

Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 467/08 vyplýva, že právo na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu nie je absolútne, ale v záujme
zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.
Predpokladom na uplatnenie nemajetkovej ujmy v súlade s § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. je práve preukázanie následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a následkov,

ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Medzi prvky nemateriálnej ujmy u právnických
osôb patrí povesť spoločnosti, ale taktiež neistota v plánovaní rozhodovaní a problémy spôsobené
vedeniu spoločnosti. navrhovateľ uviedol, že nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila
ďalšie podnikateľské postupy a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.Navrhovateľa však svoje tvrdenia nijakým spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal a súd mu
nemôže priznať náhradu nemajetkovej ujmy na základe jeho abstraktných tvrdení, keď nepreukázal
a nekonkretizoval, aké podnikateľské postupy a aktivity boli ovplyvnené. Pokiaľ tvrdil, že neexistencia

akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy, spôsobilého reštituovať vzniknutú situáciu ,
vyvolala u členov riadiacich orgánov spoločnosti, ako aj u jej majiteľov pocity frustrácie, úzkosti,
nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť spoločnosti, prvostupňový súd mal za to, že
navrhovateľ nevyužil svoje zákonné možnosti a nielenže vydanie rozhodnutia na súde neurgoval, ale
ani nepodal sťažnosť na prípadné prieťahy v exekučnom konaní. Navyše súd, s poukazom na rozsudok

Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 30Cdo 675/2011, zastáva názor, že nepríjemnosti spôsobené
členom vo vedení spoločnosti možno zohľadniť iba v obmedzenej miere, a že v rámci odškodnenia
právnickej osoby za nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnou neprimeranou dĺžkou konania by nemali
byť odškodnené aj fyzické osoby, ktoré sa na právnickej osobe nejakým spôsobom podieľajú, nakoľko
im nevzniká ujmy priamo (nie je daná priama príčinná súvislosť).
Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej lehoty, ale aj

od okolností jednotlivého prípadu. Z obsahu exekučného spisu je zrejmé, že rozhodcovský rozsudok
ako exekučný titul zaväzoval povinnú S. J. na plnenie, ktoré v časti úroku z omeškania odporovalo
dobrým mravom. Z tohto dôvodu bola na strane súdu pri rozhodovaní o vydaní poverenia na vykonanie
exekúcie potrebná dôkladnejšia analýza skutkového stavu a komplexnejšie právne zhodnotenie žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo mohlo mať za následok nedodržanie zákonnej lehoty

na vydanie poverenia. Prvostupňový súd preto dospel k záveru, že s poukazom na uvedené by
bolo neprimerané a neúčelné, aby bola navrhovateľovi, ktorý v spotrebiteľskej zmluve použil zmluvnú
podmienku upravujúcu úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne (91,25 % ročne), ktorá zmluvná
podmienka odporovala dobrým mravom, priznaná nemajetková ujma v peniazoch. Súd má za to, že
nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia v danej exekučnej veci, nemohlo spôsobiť neistotu

alebo vznik akejkoľvek škody či nemajetkovej ujmy. Odhliadnuc od skutočnosti, že navrhovateľ nijako
nepreukázal ani vznik skutočnej škody ani nemajetkovej ujmy, je nepravdepodobné, že by za 42
dní došlo k tak závažnej ujme, ako popisoval v návrhu. Nie je prípustné, aby navrhovateľ prenášal
podnikateľské riziko vo forme zániku, resp. riziko insolvencie povinného na súd. Pri posudzovaní formy
a výšky nemajetkovej ujmy je potrebné zohľadniť aj jeho podnikateľskú aktivitu. Pokiaľ navrhovateľ

poskytuje spotrebiteľské úvery fyzickým osobám s nízkou bonitou, musí byť uzrozumený s tým, že
existuje riziko insolvencie povinného a že exekučné konanie môže trvať pomerne dlho, čo so sebou
nesie tak vyššie finančné náklady, ako aj psychickú záťaž. Súd mal za to, že vzhľadom na dĺžku času,
ktorá ubehla od uplynutia 15-dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie do rozhodnutia súdu a na ostatné okolnosti daného prípadu, je dostatočným zadosťučinením

pre navrhovateľa konštatovanie porušenia jeho práva.
Prvostupňovýsúdsanestotožnilanisnázoromnavrhovateľa,žemožnopriamoporovnávaťnemajetkovú
ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným
súdom Slovenskej republiky za prieťahy v konaní. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch sa určuje s
prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,

na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, na závažnosť následkov, ktoré
vznikli poškodenému v súkromnom živote a na závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v
spoločenskom uplatnení. Výška nemajetkovej ujmy sa preto bude líšiť na základe individuálnych daností
prípadu a z tohto dôvodu jej výšku nemožno paušalizovať. Pokiaľ navrhovateľ v súvislosti s nárokom
na nemajetkovú ujmu poukazoval na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
prvostupňový súd poukázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 01.03.2012, sp.
zn. 9Co/285/2011, v ktorom krajský súd výslovne uviedol, že samotné porušenie práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov patrí výlučne do právomoci ústavného súdu. Súd preto nemohol skúmať

porušenie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a žiadne konanie, v ktorom
by bol konštatovaný prieťah v konaní sa neviedlo (navrhovateľ to ani netvrdil ani nepreukázal). Je
však potrebné zdôrazniť, že aj v prípade, že by sa potvrdilo porušenie základných práv žalobcu, aj v
tomto prípade by bolo potrebné preukázať existenciu konkrétnej nemajetkovej ujmy. Žalobca však vznik
nemajetkovej ujmy nepreukázal.

Prvostupňový súd mal ďalej za to, že navrhovateľ nepreukázal ani splnenie tretieho predpokladu
zodpovednosti štátu za škodu, keď nepreukázal existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi
nesprávnym úradným postupom a uplatňovanou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ak by aj
navrhovateľ vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy preukázal, nepreukázal, že by mu tvrdenénáklady nevznikli aj tak. Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie všetkých predpokladov zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, súd návrh ako nedôvodný v celom rozsahu
zamietol.

Pokiaľ odporca vzniesol námietku premlčania, prvostupňový súd mal za to, že táto bola neopodstatnená.
Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. V danom prípade mohlo dôjsť k vzniku škody resp. nemajetkovej
ujmy u navrhovateľa najskôr po uplynutí 15 - dňovej lehoty odo dňa odo dňa doručenia žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (24.09.2009), teda dňa 10.10.2009. Prvé žiadosti o

predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, počas ktorého predbežného prerokovania nároku
neplynie premlčacia doba, boli doručené odporcovi (podľa jeho vyjadrenia) dňa 23.04.2012.Návrh na
začatie konania bol doručený súdu dňa 27.9.2012, teda pred uplynutím 3-ročnej premlčacej doby. Táto
skutočnosť však, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, nemala vplyv na rozhodnutie súdu vo veci.
O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi,
ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo

bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Odporca si však trovy konania neuplatnil,
preto mu ich súd nepriznal.
Proti uvedenému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietol prejednanie
veci v neprítomnosti jeho právneho zástupcu pre nesplnenie podmienok podľa § 101 ods. 2 O.s.p.,

keď navrhovateľ riadne a včas požiadal z dôležitých dôvodov, ktorých existenciu preukázal priloženými
listinnými dôkazmi, o zrušenie nariadeného pojednávania a vyslovil, že trvá na osobnej účasti právneho
zástupcu na predmetnom pojednávaní. Ďalej uviedol, že už v návrhu na začatie konania upovedomil
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom
na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol

dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach
verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Podľa navrhovateľa je tomu tak aj preto,
že rozhodnutie krajského súdu o námietke zaujatosti je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou
iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach a v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný

súd. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Nebolo a nie je preto prípustné pokračovanie v konaní
pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.
Navrhovateľ namietol predčasnosť rozhodnutia vo veci samej z dôvodu súbežného rozhodovania o
zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Nakoľko vydaním

rozhodnutia vo veci samej predbehol súd prvého stupňa účinky právoplatného rozhodnutia o prerušení
konania, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom.
K degradácii zásady kontradiktórnosti konania, porušeniu práva navrhovateľa na súdnu ochranu a k
odňatiu možnosti konať pred súdom došlo podľa navrhovateľa v dôsledku nemožnosti vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal; rovnako nemal

možnosť vyjadriť sa k dôkazom, ktoré súd prvého stupňa vykonal, ani k prednesom a nemal možnosť
vyjadriť sa k nim a navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.
V ďalšom navrhovateľ tvrdil, že vo veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. V situácii,
kedy bolo vo veci potrebné vykonať dokazovanie listinami založenými v exekučnom spise a za stavu,
kedy sa odporca vôbec nevyjadril k podanému návrhu, mal súd prvého stupňa navrhovateľovi umožniť

uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným samotným súdom prvého
stupňa v súvislosti s nesprávnym úradným postupom a výškou spôsobenej škody. Ak tak neurobil a vo
veci rozhodol, porušil právo navrhovateľa na kontradiktórny súdny proces. Upozornil na skutočnosť, že
súd prvého stupňa vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil sám.
Kontradiktórnosť procesu sa vzťahuje i na oprávnenie vyjadrovať sa k dôkazom, ktoré súd získal z

vlastnej iniciatívy. Dodal, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia napadnutého rozsudku poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom
spise.
Uviedol, že ak odporca nereagoval na výzvu v zmysle § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd prvého stupňa
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O.s.p. Namiesto toho však súd prvého stupňa bez

nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám a
rozhodol vo veci samej ignorujúc § 153b O.s.p.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti zamietnutia návrhu na náhradu majetkovej škody mal
navrhovateľzanepreskúmateľnéaarbitrárne,keďsúdprvéhostupňasazaoberallenškodou,ktorámalasúvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisoval ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej
súvislosti s konaním povinného. Úplne však ignoroval tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode,
ktorá vznikla titulom udržiavania a správy informačného systému a titulom výdajov na administratívne

spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a
telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, akou úvahou súd prvého
stupňa dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda navrhovateľovi
nevznikla. Napriek jedinečnosti skutkového základu odôvodnil súd prvého stupňa rozsudok úplne
rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami ako v iných svojich rozhodnutiach, v ktorých vystupuje

navrhovateľ a odporca, avšak v ktorých boli rozdielne skutkové okolnosti. Pri dodržiavaní práva
navrhovateľa na odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať vytváranie
odôvodnenia rozsudkov formulárovým spôsobom.
Navrhovateľnesúhlasilanistvrdením,ženákladynasprávupohľadávkypočasnečinnostisúduzapríčinil
povinný. Ak by totiž došlo k rozhodnutiu o návrhu v zákonnej lehote, náklady na správu by prešli na
súdneho exekútora a boli by časom transformované do podoby trov exekúcie. Dlžník však nemôže byť

zaťažený plnením náhrady nákladov tam, kde tieto vznikli z iného právneho titulu, než je výkon exekúcie
prenezaplateniepohľadávkyveriteľovi.Pravýmprávnymtitulomjevdanejvecinesprávnyúradnýpostup
exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Nemôže byť teda ani tým, kto by znášal
náklady spojené so správou pohľadávky, ktoré vznikli vykonaním nesprávneho úradného postupu.
Navrhovateľ chcel predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého

posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd prvého stupňa však dokazovanie neprípustne skrátil len
na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že
hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť a predložiť ďalšie dôkazy.
V súvislosti so zamietnutím návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy namietol navrhovateľ skutočnosť,
že súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase.
Samotný súd prvého stupňa predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce

dôvody. Napriek zisteniu porušenia práva toto nekonštatoval a na tejto chybe postavil rozhodnutie o
nepriznaní nemajetkovej ujmy.
Za irelevantné navrhovateľ označil úvahy súdu prvého stupňa o tom, aké spôsoby judikovania
pohľadávky zvolil, navyše keď súdne rozhodnutia všeobecných súdov sú rovnocenné s rozhodnutiami
rozhodcovských súdov; rovnako irelevantnými sú aj úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika,

ktoré nemožno pre existenciu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vzťahovať na možnosť vopred
predpokladať porušovanie zákona štátnym orgánom a úvahy o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora,
keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenie na vykonanie exekúcie od súdu.
K odvolaniu navrhovateľa sa písomne vyjadril odporca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa §
214 ods. 3 O.s.p. ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 211 ods. 2 a § 156 ods.
3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa proti rozsudku nie je dôvodné.
Zodpovednosť za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci spôsobenú nesprávnym úradným postupom jeho orgánmi verejnej moci je

objektívnazodpovednosť(bezohľadunazavinenie),ktorejsanemožnozbaviť;založenájenasúčasnom
(kumulatívnom) splnení troch podmienok: 1. nesprávny úradný postup štátneho orgánu; 2. vznik škody;
3. príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Po oboznámením sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvého stupňa vykonal vo
veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a riadne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1

O.s.p.. Súd prvého stupňa správne postupoval, keď sa zameral na zisťovanie základných zákonných
predpokladov pre priznanie náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. a dospel k správnemu záveru, že navrhovateľ, ktorého zaťažovalo dôkazné bremeno, v predmetnej
veci nepreukázal naplnenie vyššie uvedených zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa aj patričným

spôsobom odôvodnil / § 157 ods. 2, 3 O.s.p. / keď v odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so
všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktoré boli pre jeho rozhodnutie podstatné a
odvolací súd sa v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia.Kodvolacímnámietkamnavrhovateľaodvolacísúduvádza,žesúdzasplneniapredpokladovuvedených
v ustanovení § 101 ods. 2 O.s.p. môže uskutočniť pojednávanie a na tomto aj rozhodnúť vec bez
prítomnosti účastníka, resp. jeho zástupcu, ktorý bol riadne predvolaný a nepožiadal z dôležitého

dôvodu o jeho odročenie. Dôležitý dôvod môže byť vyvodzovaný len zo skutočnosti, ktorá je vo
vzťahu k prebiehajúcemu súdnemu konaniu a nariadenému pojednávaniu so zreteľom na všetky
okolnosti vážna (svojou povahou znemožňujúca každému účastníkovi občianskeho súdneho konania
za rovnakých okolností účasť na súdnom pojednávaní), súčasne ospravedlniteľná (všeobecne prijímaná
ako odpustiteľná), nepredvídateľná (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľná (neumožňujúca

účastníkovi prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávaní) a náhla (vzhľadom na
časové súvislosti nedovoľujúca účastníkovi uskutočniť kroky vedúce k jeho účasti na pojednávaní).
Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná žiadosť neprítomného účastníka o odročenie pojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.), posudzuje súd podľa okolností toho - ktorého prípadu.
V predmetnej veci navrhovateľ svoju žiadosť o zrušenie termínu pojednávania nariadeného na
14.4.2014, doručenú 11.4.2014, odôvodnil porušením zásady nestrannosti konajúceho súdu a sudcu.

Pojednávanie žiadal zrušiť a konanie prerušiť až do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu
Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, predmetom ktorej je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie
rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednaním veci.
Súd prvého stupňa správne vyhodnotil žiadosť navrhovateľa na zrušenie či odročenie pojednávania ako

nedôvodnú, nakoľko otázka nestrannosti konajúceho sudcu, ktorú navrhovateľ opätovne (a z totožných
dôvodov ako v návrhu na začatie konania) namietal ústavnou sťažnosťou, už bola v konaní právoplatne
vyriešená Krajským súdom v Bratislave ako nadriadeným súdom postupom podľa § 16 O.s.p., keď
uznesením č.k. 3NcC 221/2012-20 zo dňa 19.10.2012 tak, že sudcovia Okresného súdu Bratislava
II vrátane Mgr. Raula Pospíšila nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania vo veci. Nie je preto

dôvodná odvolacia námietka, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca, keď navrhovateľ v
odvolaní neuviedol iné dôvody zaujatosti zákonného sudcu, než v návrhu na začatie konania. Odvolací
súd v tejto súvislosti pripomína, že otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať len
súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov, a nie ústavný súd v konaní o ústavnej sťažnosti navrhovateľa. Predmetný záver bol

vyslovený aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý už v čase podania žiadosti o odročenie
pojednávania a prerušenie konania uznesením č.k. III. ÚS 295/2013-12, zo dňa 2,7.2013, ústavnú
sťažnosť navrhovateľa v danej veci pre nedostatok právomoci odmietol. Súd prvého stupňa preto
správne zamietol návrh na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. a správne
postupoval, keď v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal v neprítomnosti účastníkov konania.

K argumentácii navrhovateľa namietajúcej rozhodnutie o návrhu na prerušenie konania v rozhodnutí
o veci samej odvolací súd uvádza, že tento postup vzhľadom na zjavnú nedôvodnosť návrhu na
prerušenie konania (hromadne a neúspešne podávaného navrhovateľom aj v iných konaniach), bol v
súlade so zásadou hospodárnosti konania. Okrem procesnej ekonómie korešponduje uvedený postup aj
s požiadavkou efektivity rozhodovania a úsilím v čo najkratšom čase zaviesť medzi účastníkmi konania

stav právnej istoty, pri zachovaní práva druhého účastníka konania na spravodlivý súdny proces bez
zbytočných prieťahov.
Neobstojí ani námietka navrhovateľa ohľadom porušenia práva na kontradiktórny súdny proces, keď
navrhovateľ napriek riadnemu a včasnému predvolaniu si bezdôvodnou neúčasťou na pojednávaní sám
zmaril možnosť dôsledne uplatňovať svoje práva a chrániť svoje záujmy. Odvolací súd nespochybňuje

zásadu kontradiktórnosti konania, pod ktorú možno subsumovať právo účastníka konania byť
oboznámený s predloženými dôkazmi a vyjadreniami, vyjadriť sa k nim a predložiť či označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení, avšak nie je možný čisto absolútny, resp. formalistický výklad tejto
zásady bez väzby na ostatné zásady občianskeho súdneho konania (napr. zásadu hospodárnosti
a plynulosti súdneho konania). Navrhovateľ navyše napriek poučeniu podľa § 120 ods. 4 O.s.p.

neoznačil ani nepredložil mimo návrhu na začatie konania ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.
Nedôvodná je preto jeho námietka odňatia možnosti konať pred súdom s tým, že na pojednávaní chcel
predložiť znalecký posudok ako dôkaz o výške vzniknutej majetkovej škody. Navrhovateľ nepoukázal
na existenciu znaleckého posudku v návrhu na začatie konania a ani neskôr; neoznačil ho teda ako
dôkaz na preukázanie svojich tvrdení (ani s tým, že ho založí po jeho vyhotovení) do vyhlásenia

uznesenia, ktorým súd prvého stupňa skončil dokazovanie. Pokiaľ potom súd prvého stupňa vykonal na
pojednávaní dokazovanie navrhnuté navrhovateľom v návrhu na začatie konania, pričom účastníkom
konaniaumožnilzúčastniťsauvedenéhopojednávania,nazákladečohomaliúčastnícikonaniamožnosť
s dôkazmi sa oboznámiť, vyjadriť sa k nim a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, nedošlo jeho postupomk porušeniu zásady kontradiktórnosti konania a ani k odňatiu práva na spravodlivý súdny proces.
V predmetnej veci súd prvého stupňa nevykonával dokazovanie z vlastnej iniciatívy, ako uviedol
navrhovateľ v odvolaní, keď exekučný spis označil ako dôkaz v návrhu na začatie konania samotný

navrhovateľ;dokazovanietakbolovykonávanélennapreukázanietvrdenínavrhovateľaanienadrámec
navrhovateľovho návrhu.
Nedôvodná je aj odvolacia námietka týkajúca sa odôvodnenia napadnutého rozhodnutia „formulárovým
spôsobom“. Z úradnej činnosti je totiž odvolaciemu súdu známe, že navrhovateľ podal množstvo
návrhovnazačatiekonania,týkajúcichsatotožnýchúčastníkovstakmertotožnýmskutkovýmzákladom.

Samotný navrhovateľ všetky návrhy na začatie konania a procesné návrhy v týchto konaniach
odôvodňuje identicky, t.j. „formulárovým spôsobom“, pričom rozdiely sa týkajú iba spisových značiek
exekučných konaní, mien súdnych exekútorov a obdobia, po ktoré bol exekučný súd v omeškaní s
rozhodnutím o návrhu na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, resp. návrhu na zmenu súdneho
exekútora. Za tejto situácie nemožno súdu prvého stupňa vytýkať rovnaké, či obdobné odôvodňovanie
napadnutého rozsudku s inými rozsudkami, najmä ak súd prvého stupňa sa v napadnutom rozsudku

zaoberalskutočneibapredmetnouvecou.Naprotitomunavrhovateľvodvolaníuviedolviaceréodvolacie
dôvody, ktoré nekorešpondujú s priebehom predmetného konania či s odôvodnením napadnutého
rozsudku. V odvolaní je tak viacero rozporov, keď napr. navrhovateľ na jednej strane namietol, že nemal
možnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu a na druhej strane že nakoľko sa odporca nevyjadril,
mal súd prvého stupňa rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie (postup v zmysle § 153b O.s.p. je

však upravený ako možnosť a nie povinnosť súdu). Rovnako navrhovateľ na jednej strane namietol
prejednanie veci na pojednávaní v jeho neprítomnosti v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., no na strane
druhej namietol skutočnosť, že v predmetnej veci sa neuskutočnilo pojednávanie, pričom nebolo možné
rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že exekučný súd nedodržal Exekučným poriadkom

stanovenú lehotu. Nakoľko v porovnaní so súčasnou právnou úpravou zákon č. 514/2003 Z.z.
v znení účinnom v rozhodnom čase umožňoval súdu posudzovať nesprávny úradný postup súdu
spočívajúci v povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote aj nezávisle od výsledkov
vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti na prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, právoplatného
rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že konajúci sudca sa dopustil

disciplinárneho previnenia majúceho za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov, či právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o
ústavnej sťažnosti, ktorým by bolo konštatované porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov, súd prvého stupňa sa vzhľadom na nedodržanie zákonom stanovenej lehoty na rozhodnutie

správne zaoberal otázkou existencie nesprávneho úradného postupu.
K námietke navrhovateľa, že je nesprávny záver súdu prvého stupňa, že nepreukázal výšku škody
a náhrady nemajetkovej umy odvolací súd dodáva, že súd prvého stupňa preto správne uviedol,
že dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku a výšky škody a príčinnej súvislosti medzi
vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom súdu zaťažuje navrhovateľa, ktorý nemôže

vznik a výšku škody odvodzovať od jej paušálneho vyčíslenia. Nakoľko navrhovateľ neoznačil a
nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by preukazoval vznik a výšku škody a ani jej príčinnú súvislosť s
nesprávnym úradným postupom, neuniesol dôkazné bremeno a súd prvého stupňa preto z uvedeného
dôvodu návrh v tejto časti zamietol. Rovnako v súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou odvolací
súd uvádza, že samotné nedodržanie zákonnej lehoty bez preukázania skutočností odôvodňujúcich

závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo, nezakladá bez ďalšieho nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ si náhradu nemajetkovej ujmy uplatnil za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv,
stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu
dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné vymoženie

pohľadávky. Navrhovateľ tieto svoje tvrdenia žiadnym spôsobom nekonkretizoval a ničím nepreukázal;
uvádzané skutočnosti tak ostali len v rovine všeobecných tvrdení bez preukázania konkrétneho zásahu.
Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že sú to práve okolnosti predmetnej veci, ktoré by neumožnili
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade preukázania tvrdení navrhovateľa.
Je síce povinnosťou štátu zabezpečiť, aby bola spravodlivosť poskytnutá včas, pričom personálne a

materiálne problémy na jeho strane spravidla nie sú dôvodom, ktorý by ospravedlnil porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedené zásady však platia pre štandardné situácie,
kedy účastník obracajúci sa na súd so svojou vecou nemá dôvod zaujímať sa o pripravenosť súdu na
poskytnutie súdnej ochrany v jeho veci. No v prípade, ak sa jedna osoba v priebehu krátkeho časuobráti na súdy s enormným množstvom nových návrhov, v rámci prevencie (§ 417 ods. 1 Občianskeho
zákonníka) sa musí zaujímať o to, či a v akých podmienkach je súd jej podania schopný vybaviť,
a je povinná akceptovať, že vybavenie jej vecí nemusí byť tak promptné, ako vybavovanie vecí

iných navrhovateľov. Súd je totiž povinný zabezpečiť okrem iného rovnaký prístup k spravodlivosti pre
všetkých a navrhovateľ nemohol reálne očakávať, že súd promptne vybaví všetky jeho veci na úkor
všetkých ostatných. Navrhovateľ preto nemohol legitímne očakávať vybavenie všetkých svojich žiadostí
v zákonnej lehote a nemohol preto z dôvodu jej nedodržania zažiť stratu dôvery v právo a v spravodlivé
riešenie veci.

Čo sa týka ďalších námietok, uvedených v odvolaní, tieto boli identické ako obrana pred súdom prvého
stupňa, s ktorou sa v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd vysporiadal a závery ktoré
prijal sú odvolacím súdom akceptovateľné. Navrhovateľ neprodukoval žiadne také dôkazy, ktoré by
neboli predmetom posúdenia a hodnotenia súdom prvého stupňa a ktoré by mohli zvrátiť výsledky
doteraz vykonaného dokazovania a právneho posúdenia. Skutočnosť, že sa navrhovateľ nestotožňuje
s právnymi závermi prvostupňového súdu, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a

neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvého stupňa jeho
vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám navrhovateľa o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť,
keď tento sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, ani nepoprel ich účel a
význam.
Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle § 219 ods.

1,2 O.s.p. potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.
tak, že v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal pretože v zmysle § 151 ods.
1 O.s.p. absentoval návrh na ich priznanie.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.