Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. júl 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/17/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6611203661
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6611203661.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvBanskejBystrici,akosúdodvolací,vsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.Renáty

Deákovej a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a Mgr. Dušana Ďuriana v právnej veci žalobcu Sociálna
poisťovňa, ulica 29. Augusta 8 a 10, 813 63 Bratislava 1, IČO: 30 807 484, pobočka Lučenec, Dr. Vodu
6, 984 01 Lučenec 1, proti žalovanému Q. M., nar. XX. XX. XXXX, V. XX, XXX XX H., zastúpenému
JUDr. Jaroslavom Bánošom, advokátom, ul. Parkova 1287/4, 986 01 Fiľakovo, v konaní o zaplatenie
6.777,31 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Lučenec č. k.
14C/7/2011-185 z 20. 11. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil povinnosť žalovanému zaplatiť žalobcovi 6.777,31
Eur; žalobcovi náhradu trov konania nepriznal a žalovanému uložil povinnosť nahradiť trovy konania
štátu - Slovenskej republike vo výške 484,12 Eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Z jeho odôvodnenia vyplýva, že žalovaný bol na základe ústnej pracovnej zmluvy zamestnávateľom
Štefana Rózsahegyiho, nar. 13. 02. 1982, ktorý pri výkone práce, ako to vyplýva z Protokolu Oblastného
inšpektorátu práce v Brne č. OIP 44/7831/9.32/05/04.1 zo dňa 14. 11. 2005, utrpel pracovný úraz tak,

že dňa 12. 09. 2005 v spoločnosti Slévarna Kuřim, a. s. v nočnej zmene asi o 22.50 hod. spolu s C.
A. prevážal prázdne formovacie rámy na koľajovom ručnom vozíku z haly formovňa 3 do vedľajšej
haly, ktoré im počas prevozu spadli a zachytili mu nohy. Organizácia, v ktorej M. T. pracoval, podľa
tohto protokolu porušila § 134 ods. 1 písm. b) a d) zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce, pretože
nemala vypracovaný postup pre manipuláciu a prevoz formovacích rámov tak, aby boli dodržané zásady
bezpečného správania na pracovisku.
Poškodený M. T. sa v dôsledku zranenia stal invalidným a neskôr zomrel; žalobca mu vyplácal dávky

nemocenského poistenia aj invalidný dôchodok; preto má v súlade s § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení právo na náhradu týchto finančných prostriedkov (...sociálna poisťovňa má
právo voči tretím osobám na náhradu škody, ktorá jej vznikla výplatou dávok v dôsledku ich zavineného
protiprávneho konania). Pretože v čase pracovného úrazu bol poškodený zamestnancom žalovaného, v
zmysle § 195 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce zodpovedá za škodu vzniknutú poškodením
zdravia (...ak u zamestnanca došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k
poškodeniu zdravia alebo jeho smrti úrazom, zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u

ktorého bol zamestnaný v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere...).
Okresný súd konštatoval, že pracovnoprávny vzťah medzi žalovaným a poškodeným vznikol pracovnou
zmluvou zo dňa 30. 06. 2005; poškodený bol na základe registračných listov fyzickej osoby (prihlášky
a odhlášky), podaných žalovaným, evidovaný ako zamestnanec žalovaného v registri poistencov,vedenom Sociálnou poisťovňou, a. s. pobočka Lučenec, a to od 16. 05. 2005 do 15. 05. 2006; záznam
o úraze zo dňa 13. 09. 2005 ako aj oznámenie o poistnej udalosti zo dňa 30. 08. 2006 vystavil žalovaný;
v súvislosti s pracovným úrazom bolo Sociálnou poisťovňou, a. s. pobočka Lučenec dňa 22. 09. 2006

vydané potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve, čo tiež dokumentuje existenciu pracovnoprávneho vzťahu
medzi žalovaným a poškodeným.
Žalobca dávky invalidného dôchodku vyplácal poškodenému od 11. 09. 2006, kedy sa v dôsledku
pracovného úrazu stal invalidným, do 31. 07. 2011 (poškodený dňa 12. 07. 2011 zomrel, nárok na
invalidný dôchodok mal do 11. 08. 2011). Uplatnený nárok predstavoval celkom 5.300,29 Eur, ktorá

suma pozostávala z vyplatenej dôchodkovej dávky za obdobie od 11. 09. 2006 do 11. 07. 2007 vo výške
1.551,64Eur(žalobcahovyzvalvýzvouč.47/2008zodňa06.08.2008),zktorejžalovanýnahradil906,15
Eur a zostatok vo výške 645,50 Eur uznal a splácal mesačne po 129,45 Eur. Nárok ďalej predstavoval
vyplatené dôchodkové dávky za obdobie od 01. 01. 2009 do 31. 12. 2009 vo výške 2.292 Eur (výzva č.
26/2010 zo dňa 19. 03. 2010) a za ďalšie obdobie od 01. 01. 2010 do 31. 12. 2010 vo výške 2.362,79
Eur (výzva č. 13/2011 zo dňa 20. 01. 2011), z ktorých žalovaný nezaplatil nič; nezaplatil ani žalobcom

vyplatené dôchodkové dávky poškodenému za obdobie od 01. 01. 2011 do 31. 07. 2011 vo výške
1.477,02 Eur. Preto sa žalobca domáhal voči žalovanému súdnou cestou zaplatenia 5.300,29 Eur a
neskôr rozšíril žalobný návrh o sumu 1.477,02 Eur, na zaplatenie ktorej vyzval žalovaného výzvou č.
26/2012 (za obdobie od 01. 01. 2011 do 11. 08. 2011); súd rozšírenie pripustil.
Napriek tomu, že žalovaný v priebehu celého konania tvrdil, že poškodený nebol jeho zamestnancom a

roky nevedel, kto je zodpovedný za pracovný úraz poškodeného, okresný súd na základe vykonaného
dokazovania (výsluchom svedkov C. A., T. M., C. A., listinnými dôkazmi, najmä pracovnou zmluvou,
uzatvorenou medzi žalovaným a poškodeným zo dňa 30. 06. 2005, záznamom o úraze, oznámením
poistnej udalosti, potvrdením o uplatniteľnej legislatíve, registračným listom fyzickej osoby, prihláškou
a odhláškou, dohodou o splnení povinnosti zaplatiť náhradu škody uznaním dlhu zo dňa 09. 10. 2008,

zápisom škodovej komisie zo dňa 15. 09. 2005, potvrdením o výške vyplatených dávok, oznámením
Inšpektorátu práce Banská Bystrica, oznámením Štátneho úradu inšpekcie práce - Oblastného
inšpektorátu práce pre Juhomoravský kraj zo dňa 25. 06. 2012, znaleckým posudkom z odboru
písmoznalectvo zo dňa 29. 01. 2013 č. 5/2013, dodatkom k tomuto znaleckému posudku, pracovnou
zmluvou medzi žalovaným a C. A. zo dňa 18. 04. 2005) uzavrel, že nárok žalobcu je dôvodný. Ku

vzniku pracovnému pomeru medzi žalovaným a poškodeným mohlo dôjsť len uzavretím pracovnej
zmluvy, hoci nie v písomnej forme, pretože podpis, ktorým je opatrená zmluva z 30. 06. 2005, nie
je podpisom žalovaného. Poškodený mal práce vykonávať pre žalovaného a jeho spoločníka C. A.,
ktorí mali uzavretú zmluvu o združení a na základe zmluvy o dielo vykonávali práce pre Slévareň
Kuřim, a. s.. Ku vzniku pracovného pomeru medzi žalovaným a poškodeným teda došlo na základe

konkludentnej pracovnej zmluvy, obsahujúcej podstatné náležitosti, požadované § 43 ods. 1 Zákonníka
práce, ako to vyplýva z náplne pracovnej činnosti poškodeného. C. A. poprel, že by poškodený bol jeho
zamestnancom; výpoveď C. A., ktorý pracoval spoločne s poškodeným, tiež potvrdzuje, že rovnako ako
s ním, mal aj s poškodeným uzavretú pracovnú zmluvu žalovaný. Poškodený bol riadne prihlásený v
Sociálnej poisťovni; pokiaľ žalovaný tvrdil, že prihlášku a odhlášku nepodpisoval, čo v konaní aj bolo

preukázané, súd uzavrel, že žalovaný bol uzrozumený s tým, že poškodený je evidovaný v Sociálnej
poisťovni, pretože zaňho platil dávky sociálneho poistenia a navyše uznal svoj dlh voči Sociálnej
poisťovni dňa 09. 10. 2008 a dlh aj čiastočne splácal. Súd vyhodnotil, že protokol Inšpektorátu práce pre
Juhomoravský a Zlínsky kraj nie je relevantným dôkazom ohľadom založenia pracovného pomeru medzi
zamestnancom a zamestnávateľom a tvrdenia v tomto protokole, že poškodený je zamestnancom C.

A., nie sú ničím podložené; konštatovanie, že poškodený je zamestnancom firmy C. A., nie je z pohľadu
vzniku pracovného pomeru záväzné.
Okresný súd, opierajúc sa o ustanovenia § 195 ods. 1, ods. 2 Zákonníka práce a § 238 ods. 1 zákona č.
461/2003 Z. z., považoval nárok žalobcu za dôvodný čo do základu aj výšky, ktorá napokon ani nebola
namietaná. Žalovaný ako zamestnávateľ vedel o svojich povinnostiach voči orgánu nemocenského

poistenia vo vzťahu k pracovnému úrazu poškodeného.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „O. s. p.“), avšak žalobcovi, hoci úspešnému v konaní, trovy konania nepriznal, pretože
mu žiadne nevznikli.
Podľa § 148 ods. 1 O. s. p. súd priznal štátu právo na náhradu trov konania, ktoré platil v súvislosti

s trovami znaleckého dokazovania, vo výške 484,12 Eur a zaviazal k ich náhrade neúspešného
žalovaného.Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie
prvostupňového súdu z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a z nesprávneho právneho posúdenia
veci v zmysle § 205 ods. 2 písm. d) a f) O. s. p. zmenil a žalobu zamietol, žalobcovi uložil povinnosť

nahradiť žalovanému trovy prvostupňového konania vo výške 2.608,64 Eur, trovy druhostupňového
konania vo výške 237,33 Eur a režijný paušál 7,81 Eur. Podľa neho súd opomenul základný dôkaz a to
protokol Oblastného inšpektorátu práce v Brne, v ktorom je jednoznačne uvedené, že poškodený bol v
pracovnom pomere s K. A.; súd sa týmto protokolom nezaoberal a nevykonal žiaden relevantný dôkaz.
Keby bol súd objektívny a seriózny, pri vykonávaní dôkazu mal návrh jednoznačne ihneď zamietnuť,

preto žalovaný konštatoval, že súd bol jednoznačne zaujatý a neobjektívny. Žalovaný od začiatku tvrdil,
že poškodený nebol nikdy jeho zamestnancom, a preto nemôže niesť zodpovednosť za pracovný úraz,
za ktorý je zodpovedný C. A., ktorý zneužil nevedomosť a naivitu žalovaného a Sociálnej poisťovne,
pobočka Lučenec. Svojvoľne skutočný vinník C. A. sám dal evidovať pracovný úraz. Aj znalkyňa z
odboru písmnoznalectva konštatovala, že s vysokou mierou pravdepodobnosti podpis na pracovnej
zmluve nie je pravým podpisom žalovaného. Žalobca mal už dávno podať trestné oznámenia na svojich

zodpovedných pracovníkov a C. A., ktorí dva roky šikanovali žalovaného v súdnom konaní, pričom bolo
aj znaleckými posudkami preukázané, že žalovaný nezodpovedá za pracovný úraz poškodeného. Súd
absolútne a bezdôvodne poprel hlavné dôkazy - znalecké posudky - ktoré boli v prospech žalovaného.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok prvostupňového súdu ako

správny potvrdiť. V konaní bolo preukázané, že k uzavretiu písomnej pracovnej zmluvy síce nedošlo,
ale pracovný pomer je platne dohodnutý aj na základe ústne uzavretej pracovnej zmluvy, resp.
konkludentne. Poškodený bol riadne evidovaný v registri poistencov ako zamestnanec žalovaného
na základe registračných listov (prihláška, odhláška fyzickej osoby), mesačné výkazy poistného boli
pravidelne predkladané, odvody poistného za poškodeného žalovaný odvádzal; v poistnej udalosti

žalovaný uviedol, že miera zavinenia poškodeného je 0 %, v zápise zo škodovej komisie uviedol, že
poškodený má nárok na odškodnenie v plnej výške, preto boli poškodenému zo strany navrhovateľa
vyplatené úrazové dávky v plnej výške bez krátenia z dôvodu spoluviny na pracovnom úraze. Žalovaný
písomne uznal časť svojho dlhu a časť na základe toho mesačne aj splácal. Okrem toho v súdnom
konaní vedenom pred Okresným súdom Lučenec pod sp. zn. 6C/173/2007 o zaplatenie 41.439,- Sk z

titulu vyplatených nemocenských dávok poškodenému, došlo medzi tými istými účastníkmi k uzavretiu
súdneho zmieru, ktorý navrhol a predložil žalovaný. Pokiaľ žalovaný v odvolaní uvádza, že poškodený
nikdy nebol jeho zamestnancom, ale zamestnancom C. A. a táto skutočnosť má vyplývať z protokolu
Oblastného inšpektorátu v Brne, k tomuto vypovedal svedok W.A., že poškodený nikdy nebol jeho
zamestnancom a nikdy nič za neho nepodpisoval. Podľa registra poistencov žalobcu poškodený nebol

zamestnancom XX. A., nebol prihlásený v registri poistencov, nebolo za neho odvádzané poistné, preto
žalobca nemal dôvod uplatňovať a vymáhať vzniknutú škodu od C. A.. Oblastný inšpektorát práce v
Brne vo svojom protokole o kontrole v súvislosti s pracovným úrazom síce uviedol, že poškodený bol
zamestnancom fyzickej osoby C. A., ale vychádzal zo zmluvy o dielo zo dňa 21. 01. 2002 a dodatku k
nej zo dňa 24. 01. 2002, uzavretej medzi účastníkmi Slévarna Kuřim, a. s. a Združením podnikateľov,

ktorú C. A. ako člen ich spoločného združenia a fyzická osoba - podnikateľ podpísal, pretože združenie
nemáprávnusubjektivitu.Tedaprvostupňovýsúdprisvojomrozhodovanívykonalavzaldoúvahyvšetky
skutočnosti a dôkazy potrebné na riadne a správne rozhodnutie vo veci. Preto žalobca navrhol rozsudok
v plnom rozsahu potvrdiť.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok a konanie mu predchádzajúce podľa §
212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a
dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 195 ods. 1, 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej aj „ZP“), ak u zamestnanca
došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním k poškodeniu zdravia alebo k jeho smrti
úrazom (pracovný úraz), zodpovedá za škodu tým vzniknutú zamestnávateľ, u ktorého bol zamestnanec
v čase pracovného úrazu v pracovnom pomere. Pracovný úraz je poškodenie zdravia, ktoré bolo
zamestnancovi spôsobené pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním nezávisle od jeho

vôle krátkodobým, náhlym a násilným pôsobením vonkajších vplyvov.

Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, ďalej aj „ZP“) vo svojom § 195 a
nasledujúcich upravuje zodpovednosť zamestnávateľa za škodu, spôsobenú zamestnancovi pracovnýmúrazom alebo v dôsledku choroby z povolania. Predpokladom tejto zodpovednosti zamestnávateľa je
existencia pracovnoprávneho vzťahu, vznik škody pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti
s ním, vznik škody za okolností uvedených v zákone a príčinná súvislosť medzi škodou a okolnosťami

uvedenými v zákone. Z uvedeného vyplýva, že zamestnávateľ zodpovedá objektívne, teda bez zreteľa
na to, či porušil alebo neporušil nejakú právnu povinnosť, alebo či škodu zavinil alebo nezavinil.
Predpoklad existencie pracovnoprávneho vzťahu musí byť v zásade splnený vždy (výnimky sú
zakotvené v § 215 ZP); existencia pracovnoprávneho vzťahu spravidla nie je sporná. Pri tzv. faktických
pracovných pomeroch, t. j v prípade, keď formálne nedošlo k uzavretiu platnej pracovnej zmluvy, avšak

"zamestnanec" prácu v skutočnosti vykonával, pracovný úraz treba posúdiť podľa ustanovenia § 17 ods.
3 ZP, podľa ktorého neplatnosť právneho úkonu nemôže byť zamestnancovi na ujmu, ak ju nespôsobil
sám. Preto na úraz "zamestnanca" je potrebné aplikovať § 195 a nasledujúce.
Ďalším predpokladom zodpovednosti zamestnávateľa za škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z
povolania je skutočnosť, že ku škode došlo pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s
ním (viď aj § 220 ZP). V zmysle tohto ustanovenia ide o výkon pracovných povinností, vyplývajúcich

z pracovného pomeru (predovšetkým z pracovnej zmluvy), o inú činnosť vykonávanú na príkaz
zamestnávateľa a o činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty. Pracovné povinnosti sú povinnosti,
ktoré pre zamestnanca vyplývajú z pracovného pomeru, ako aj z ustanovení Zákonníka práce, prípadne
z ďalších všeobecne záväzných pracovnoprávnych predpisov. Povinnosti však môžu pre zamestnanca
vyplývať aj z pracovnej zmluvy a pracovného poriadku alebo z inej internej úpravy zamestnávateľa.

Zamestnávateľ sa zbaví zodpovednosti celkom alebo sčasti, ak preukáže skutočnosti, uvedené v § 196
ZP.

V prejednávanej veci boli nesporne splnené zákonné predpoklady vzniku pracovného pomeru, pretože
forma - písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy nie je esenciálnou náležitosťou jeho existencie. Z

obsahu spisu nepochybne vyplýva, že medzi poškodeným M. T. a žalovaným došlo k uzatvoreniu
faktického pracovného pomeru na základe formálne neplatnej písomnej pracovnej zmluvy (podpis za
zamestnávateľa písmoznalec vyhodnotil ako nepravý) s dohodnutým obsahom náplne práce; pracovná
zmluva obsahovala podstatné náležitosti v zmysle § 43 ods. 1 Zákonníka práce. Poškodený bol riadne
evidovaný v registri poistencov ako zamestnanec žalovaného a bolo za neho pravidelne odvádzané

poistné; i keď žalovaný tvrdil, že prihlášku a odhlášku nepodpisoval, bol uzrozumený s tým, že jeho
zamestnanec je evidovaný v sociálnej poisťovni, pretože zaňho riadne odvádzal dávky sociálneho
poistenia. Poškodený nepochybne utrpel pracovný úraz, v dôsledku ktorého zomrel; žalobcom mu bol
vyplácaný invalidný dôchodok aj dávky nemocenského poistenia. Žalovaný dňa 09. 10. 2008 uznal svoj
dlh voči žalobcovi a čiastočne ho aj zaplatil. Svedok C. A. potvrdil, že poškodený nikdy nebol jeho

zamestnancom, odvody za neho neplatil, keď došlo k úrazu, Inšpektorát práce ho ani nepredvolával.
Za žalovaného v sociálnej poisťovni nikdy nič nepodpisoval a nepodpisoval ani pracovnú zmluvu s
poškodeným. Nebol prítomný pri podpisovaní uznania dlhu žalovaným. Aj svedok C. A. uviedol, že
pracoval u žalovaného, aj on osobne podpisoval pracovnú zmluvu so žalovaným; bol prítomný pri
úraze M. T.; nikdy nebol zamestnancom C. A.. Hoci svedkyňa T. M. uviedla, že nemá vedomosť

o zápise zo škodovej komisie a ani nebola členkou žiadnej škodovej komisie, nič nepodpisovala a
ani nepozná poškodeného, ďalšími dôkazmi - listinnými dokladmi bolo preukázané tvrdenie žalobcu.
Žalovanýnepreukázalžiadneskutočnosti,preukazujúcemožnosťzbaviťsazodpovednosticelkomalebo
sčasti.

Súd prvého stupňa preto správne zistil skutkový stav veci, ktorý následne aj správne právne posúdil,
keď žalobe vyhovel; na jeho skutkové zistenia, uvedené v rozsudku súdu prvého stupňa a na právne
normy, ktoré použil, odvolací súd poukazuje a v celom rozsahu sa s nimi stotožňuje (§ 219 ods. 2 O. s.
p.). Odvolanie žalovaného nemožno považovať za dôvodné, keď vychádza z názoru, že okresný súd sa
nevyporiadal s dôkazmi, najmä s protokolom Oblastného inšpektorátu práce v Brne, ako aj so znaleckým

posudkom z odboru písmoznalectva - okresný súd podrobne vyhodnotil vznik pracovného pomeru ako
aj to, že obsah protokolu nie je v tomto smere (pre vznik pracovného pomeru) záväzným dokumentom.

Odvolací súd musí prisvedčiť žalobcovi, ktorý vo svojom vyjadrení k odvolaniu uvádza, že žalovaný
síce s poškodeným neuzavrel písomnú pracovnú zmluvu, ale pracovný pomer bol platne dohodnutý aj

na základe ústne uzavretej pracovnej zmluvy (konkludentne). Povinnosť úhrady dlžnej sumy vo výške
6.777,31 Eur v zmysle § 238 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení tak zaťažuje žalovaného,
a preto je jeho povinnosťou zaplatiť uvedenú sumu tak, ako bola žalobcom uplatnená.Preto odvolací súd podľa § 219 O. s. p. napadnutý rozsudok spolu so súvisiacimi výrokmi o trovách
prvostupňového konania a o povinnosti žalovaného nahradiť štátu trovy konania ako vecne správny
potvrdil.

Výrok o trovách odvolacieho konania vyplýva z ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods.
1 O. s. p., podľa ktorých právo na náhradu trov odvolacieho konania má úspešný účastník, v danom
prípade žalobca. Tomuto však trovy odvolacieho konania nevznikli a ani si ich neuplatnil.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.