Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 18. jún 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/155/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212219709
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Greguš

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212219709.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Greguša a členov senátu

JUDr. Pavla Pileka a Mgr. Erika Németha v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č.k. 10C/396/2012-93 zo dňa 13. februára
2015, jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nové Zámky č.k. 10C/396/2012-93 zo dňa 13. februára 2015

p o t v r d z u j e.
Odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy vo výške 175,- eur
z titulu majetkovej škody a sumy vo výške 663,84 eura z titulu nemajetkovej ujmy, keď poukázal na
skutočnosti, v zmysle ktorých ako oprávnený mal navrhnúť zvolenému súdnemu exekútorovi vykonanie
exekúcie pre svoju pohľadávku, ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere

dlžníkom, pričom exekúcia bola vedená pod spisovou značkou EX 60/2007. Po začatí exekúcie mal
navrhovateľ v procesnom postavení oprávneného požiadať Okresný súd v Komárne (ďalej aj exekučný
súd) o zmenu exekútora. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nemala vykazovať
prvky nadmernej právnej zložitosti a nemala vyžadovať takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by
mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, nemal
rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenej lehote 30 dní,
pričom nemala existovať okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene

a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť
exekučného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo
veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej
veci počas súdneho konania mal nachádzať, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48
ods. 2 Ústavy SR.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie oboznámením pripojených správ a dokladov, oznámenia
Európskej komisie, novinového článku, spisu Okresného súdu Komárno 6Er/40/2007, znaleckých

posudkov a ďalších a zistil tento skutkový a právny stav.

Zo spisu Okresného súdu v Komárne 6Er/40/2007 bolo zistené, že dňa 09.01.2007 bola začatá exekúcia
na základe návrhu na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi Mgr. Katarína Baňarová,Dunajská Streda, Kukučínova 1211/17 (ďalej aj exekútor), keď oprávneným je POHOTOVOSŤ s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, povinným T. U., exekučným titulom mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského
súdu SR 4034/06 zo dňa 25.09.2006 a predmetom exekúcie bolo vymoženie 19 920,- Sk s

príslušenstvom. Dňa 16.01.2007 bola exekučnému súdu doručená žiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Poverením Okresného súdu Komárno 6Er/40/2007-8 zo dňa
19.01.2007 bol poverený vykonaním exekúcie exekútor Mgr. Katarína Baňarová, Dunajská Streda,
Kukučínova 1211/17, ktoré mu bolo doručené dňa 05.02.2007 (doručenka). Dňa 25.05.2009 bol
exekučnému súdu doručený návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora, ktorým navrhol poveriť

vykonaním exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Záhradnícka 62, Bratislava. Na základe
výzvy exekučného súdu poverený súdny exekútor dňa 10.07.2009 doručil exekučnému súdu svoje
stanovisko spolu s presným rozpisom vzniknutých trov exekúcie. Uznesením Okresného súdu Komárno
6Er/40/2007-16 zo dňa 25.05.2010, doručené právnemu zástupcovi oprávneného dňa 04.06.2010
(doručenka) bolo návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora vyhovené a vykonaním exekúcie
bol poverený súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý, Záhradnícka 62, Bratislava. Dňa 22.06.2010 exekučný

súd obdržal podanie exekútora Mgr. Kataríny Baňarovej zo dňa 21.06.2010 označené ako odvolanie
a návrh na vydanie doplňujúceho uznesenia o trovách exekúcie. Doplňujúcim uznesením exekučného
súdu 6Er/40/2007-25 zo dňa 24.08.2010 bolo rozhodnuté, že súd o trovách exekúcie pôvodného
exekútora Mgr. Kataríny Baňarovej rozhodne až v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Naposledy
označené uznesenie bolo napadnuté odvolaním exekútora Mgr. Kataríny Baňarovej zo dňa 14.09.2010,

avšak ďalším podaním zo dňa 02.12.2010 už exekútor Mgr. Katarína Baňarová oznámila, že na svojom
odvolaní zo dňa 14.09.2010 netrvá. Uznesením exekučného súdu 6Er/40/2007-52 zo dňa 27.08.2014
bola exekúcia zastavená (pripojený spis Okresného súdu Komárno 6Er/40/2007).

V danom prípade súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Navrhovateľ požaduje

od odporcu náhradu majetkovej škody vo výške 175,- eur a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške
663,84 eur, a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý mal oneskorene
rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora.

Pri posudzovaní námietky premlčania vznesenej odporcom súd prvého stupňa vychádzal z tej

skutočnosti, že návrh na zmenu exekútora bol exekučnému súdu doručený dňa 25.05.2009,
pričom o tomto návrhu bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Komárno 6Er/40/2007-16 zo
dňa 27.05.2010. Žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku bola odporcovi doručená
23.04.2012. Citované uznesenie bolo doručené právnemu zástupcovi oprávneného dňa 04.06.2010
(doručenka). Trojročná subjektívna premlčacia doba uvedená v § 19 ods. 1 citovaného zákona začala

plynúť až dňom 05.06.2010, ktorý nasleduje po dni, kedy bolo citované uznesenie doručené právnemu
zástupcovi oprávneného, pretože až dňom doručenia citovaného uznesenia právnemu zástupcovi
oprávneného oprávnený nadobudol vedomosť o vzniku prípadnej škody, kto za ňu zodpovedá, ktorý
orgán štátu ju spôsobil a aký je jej orientačný rozsah. Návrh na predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody si navrhovateľ uplatnil u odporcu dňa 23.04.2012, odkedy premlčacia doba počas 6

mesiacov neplynula a návrh na začatie konania navrhovateľ podal na súde dňa 27.09.2012, takže
nedošlo k márnemu uplynutiu trojročnej premlčacej lehoty podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona. Z
uvedeného je zrejmé, že námietka premlčania vznesená odporcom je bezdôvodná.
K podmienke uplatnenia nároku na súde a to predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody
príslušným orgánom v zmysle § 15 a nasledujúci citovaného zákona súd poukazuje, že v zmysle

vyjadrenia odporcu mu boli dňa 23.04.2012 doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody. Je pravdou, že už dňa 27.9.2012 bol tunajšiemu súdu doručený návrh vo veci a teda
nebol podaný po uplynutí 6 mesačnej lehoty, ale skôr, súd však poukazuje, že je nepochybné, že ku
dňu rozhodovania súdu vo veci samej v tejto právnej veci rozsudkom vyhláseným na pojednávaní dňa
13.02.2015, lehota 6 mesiacov už uplynula.

Mal za to, že nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje za porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd poukazuje na názor Ústavného súdu SR,
podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno vyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených lehotách

(nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je nutné zdôrazniť,
že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich
nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 ústavy, pretože
aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto
vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy"

obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote" obsiahnutý v čl. 6 ods.
1 Dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone
ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 70/02).

Konštatoval, že z exekučného spisu Okresného súdu Komárno 6Er/40/2007 bolo zistené, že exekúcia

začala dňa 09.01.2007. Dňa 25.05.2009 bol exekučnému súdu doručený návrh oprávneného na zmenu
súdneho exekútora. Uznesením Okresného súdu v Komárne 6Er/40/2007-16 zo dňa 27.05.2010 bolo
žiadosti o zmenu súdneho exekútora vyhovené, keď vykonaním exekúcie bol poverený exekútor JUDr.
Rudolf Krutý, Záhradnícka 62, Bratislava. Vzhľadom na to, že exekúcia začala dňa 09.01.2007, na
posúdenie veci bolo potrebné použiť ustanovenie § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 01.12.2006. Uvedená právna norma ustanovila povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu

oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného. Je nepochybné,
že lehota na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora síce nebola dodržaná, avšak aby
exekučný súd mohol vyhovieť žiadosti oprávneného o zmene súdneho exekútora, bolo potrebné vyzvať
pôvodného súdneho exekútora na predloženie exekučného spisu a vyúčtovania trov exekúcie. V zmysle
právnej úpravy v prípade podania návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora účinky pôvodného

návrhu na vykonanie exekúcie zostávajú zachované a preto v súvislosti s nerozhodnutím exekučného
súdu v zákonnej lehote nemohlo dôjsť k vzniku žiadnej materiálnej škody a ani nemateriálnej ujmy
navrhovateľovi,čímniejesplnenýpredpokladzodpovednostizaškoduspôsobenúnesprávnymúradným
postupom, ktorým je existencia škody. Nie každé nedodržanie zákonnej lehoty sa automaticky považuje
za porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Súd poukazuje na názor Ústavného

súdu SR, podľa ktorého porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemožno
vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (nález Ústavného súdu SR z 7. mája 2013, sp. zn. IV. ÚS 471/2012-75). Ďalej je nutné
zdôrazniť, že súd vo svojej rozhodovacej činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich
nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie základného práva podľa čl. 48ods. 2 Ústavy, pretože

aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Porušenie práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto
vyvodzovať len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (pozri napr. I. ÚS 86/02). Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že pojem „zbytočné
prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne aj pojem v „primeranej lehote" obsiahnutý v čl.

6 ods. 1 Dohovoru) je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v
zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu
(I. ÚS 70/02). Samotné nedodržanie zákonnej lehoty nemožno totiž vnímať izolovane a oddelene od
ostatných okolností, ktoré objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na
jej predĺžení. Na základe uvedeného exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti oprávneného na zmenu

súdneho exekútora konal priebežne, bez zbytočných prieťahov a nebol preukázaný nesprávny úradný
postup ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu. Tým je nutné konštatovať, že nie je
splnený predpoklad zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorým je
nesprávny úradný postup. Nesprávny úradný postup exekučného súdu nie je možné konštatovať ani z
toho dôvodu, že na to, aby bolo možné vyhovieť žiadosti oprávneného o zmenu súdneho exekútora, bolo

potrebné vyzvať pôvodného súdneho exekútora na predloženie stanoviska a vyúčtovania trov exekúcie,
ktoré boli exekučnému súdu doručené dňa 10.07.2009. K ďalšiemu predpokladu, ktorým je existencia
škody sa uvádza, že v zmysle právnej úpravy v prípade podania návrhu oprávneného na zmenu
súdneho exekútora účinky pôvodného návrhu na vykonanie exekúcie zostávajú zachované a preto v
súvislosti s rozhodnutím exekučného súdu o návrhu oprávneného na zmenu exekútora nemohlo dôjsť

k vzniku žiadnej materiálnej škody a ani nemateriálnej ujmy navrhovateľovi. Pre absenciu prvých dvoch
predpokladov nemôže byť splnený ani tretí predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou. Znalecký posudok č. 1/2013 a znalecký posudok č. 1/2014, ktorý si v
priebehu konania dal vypracovať navrhovateľ a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny ako
dôkazného prostriedku, sú pre súdenú vec bez väčšieho významu. Znalecký posudok č. 1/2013 rieši

otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie, pričom z hľadiska
posúdenia včasnosti vydania rozhodnutia exekučného súdu o návrhu oprávneného na zmenu exekútora
nemá žiadny dosah a použitie. Uvedený znalecký posudok rieši otázku rozhodcovského konania v
spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie, no nerieši okruh problémov súvisiaci s prípadnouvčasnosťou alebo oneskorením exekučného súdu pri vydávaní rozhodnutia o návrhu oprávneného
na zmenu súdneho exekútora. Ďalší znalecký posudok č. 1/2014 stanovuje výšku majetkovej škody
navrhovateľa. Tento znalecký posudok pre súdenú vec nie je dôležitým dôkazným prostriedkom, pretože

predpoklad škody je bezpredmetný vzhľadom na skutočnosť, že v konaní nie sú preukázané všetky tri
predpoklady nároku na náhradu škody nesprávnym úradným postupom, ktorými sú nesprávny úradný
postup, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou.

O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi,

ktorý mal vo veci plný úspech, právo na ich náhradu nepriznal, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na

základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena

takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z.
Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo

zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny

poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie
veci v primeranej lehote. Nevykonal súd dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom č. 1/2014. Taktiež uviedol, že ak bol súdu doručený návrh na prerušenie konania,
bol súd povinný ešte pred rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP pričom vo
veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolania, rozhodnutia
súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu
navrhovateľa nie je možné vyhovieť.
Predmetom tohto konania je suma 175,- eur, ktorej zaplatenie sa navrhovateľ domáha z dôvodu náhrady

škody a suma 663,84 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ako právny základ
návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Komárno v exekučnom konaní vedenom pod. sp.zn. exekučného
spisu EX 60/2007. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný súd nerozhodol
o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom stanovenom čase.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosťorgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov obsahuje právnu úpravu zodpovednosti štátu za
činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, keď na orgán územnej
samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje aj zodpovednosť štátu za činnosť
fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy a zodpovednosť
orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu

územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci je nežiaducim a spoločensky
neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte musia mať také právne postavenie, ktoré
bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie zákona alebo za ich každý
nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorým sa priznávajú dve
príbuzné, navzájom nezávislé práva a to právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy, súd alebo iný štátny orgán
a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Rovnako
čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.) ustanovuje, že každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny podrobnosti ustanoví zákon.

Vyššiespomínanýmzákonomjeprávezákonč.514/2003Z.z.,rozlišujúcimedzizodpovednosťouštátua
zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola
škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená
orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej
správy podľa osobitného predpisu.

Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto
zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva

verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou
škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje

zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),
väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).
Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným

postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj
nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné
považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.
Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí

v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením
alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).

Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani
územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené
podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej

lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.
Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.
Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia

príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladovprevznikškody.Idetedaoobjasneniepríčin,ktoréviedlikurčitémuvýsledkuaostarostlivé
zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah
príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť
škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom

škody vo vzťahu príčiny a následku.
Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a taktiež vec správne právne posúdil. Z obsahu súdneho spisu Okresného súdu Komárno vedeného

pod sp.zn. 6Er/40/2007 vyplýva, že exekučné konanie začalo dňa 09.01.2007, kedy bol súdnemu
exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním
doručenýmexekučnémusúdudňa16.01.2007požiadalsúdoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku č.k. SR 4034/06 zo dňa 25.09.2006.
Dňa 19.01.2007 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa

25.05.2009 doručil oprávnený exekučnému súdu návrh na zmenu súdneho exekútora. Následne
exekučný súd dňa 25.05.2010 rozhodol o tomto návrhu tak, že žiadosti oprávneného na zmenu súdneho
exekútora vyhovel.
Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.08.2005, ak oprávnený požiada súd
o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného vyhovie, vykonaním exekúcie

poverísúdexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupísomnepostúpi.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena pôvodného exekútora sa však
vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 44 ods. 7 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.09.2005, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu

exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu
exekútora.
Podľa § 44 ods. 8 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 7 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu

oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v znení účinnom od 30.11.2006, oprávnený môže kedykoľvek v
priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu
exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu

exekútora.
Podľa § 44 ods. 9 citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučným
spisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa

vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.
Podľa § 240 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. decembrom 2006 sa dokončia podľa
doterajších právnych predpisov, ak odseky 2 až 4 alebo osobitný predpis 20) neustanovujú inak.Podľa § 240 ods. 2 citovaného zákona, ustanovenie § 44 ods. 7 sa použije aj na konania začaté pred 1.
decembrom 2006, v ktorých súd ešte neudelil exekútorovi písomné poverenie na vykonanie exekúcie.
V konaniach začatých pred 1. decembrom 2006, v ktorých už súd udelil exekútorovi písomné poverenie

na vykonanie exekúcie, ale neurčil výšku preddavku na odmenu a na náhradu hotových výdavkov, súd
určí túto výšku na žiadosť exekútora.
Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku, konania začaté pred 1. septembrom 2005 sa dokončia podľa
práva platného do 31. augusta 2005, ak odsek 2 neustanovuje inak.
V tomto smere odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 7 Exekučného poriadku s účinnosťou

od 01.09.2005 (s účinnosťou od 01.12.2006 ods. 8) upravuje 30-dňovú lehotu, o plynutie ktorej sa opiera
aj návrh navrhovateľa žiadajúc náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ vo svojom
návrhu tvrdí, že súd aplikujúc toto ustanovenie nerozhodol v zákonom stanovenej lehote.
K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že viazanosť rozsahom a dôvodmi
odvolania vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu
zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen

zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté
konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací
súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a
dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie

§ 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Treba
zdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného
odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Vo svojom odvolaní navrhovateľ v prvom rade namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom,
nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu s poukazom na ustanovenia §

205 ods. 2 písm. a) a c) a § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení
každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v

medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom
ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom
je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje
ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS
46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd

nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.
Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované

vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k
namietanémuodňatiumožnostikonaťpredsúdomvodvolanípresnenepopísalaodvolacísúdanižiaden
takýto dôvod nezistil.
Odvolací súd nevidel odňatie možnosti konať pred súdom ani vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu.
Vo vzťahu k tejto skutočnosti odvolací súd konštatuje, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom

konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. V zmysle § 120 ods. 1 OSP
však súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný
návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy.
Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi konaniaodňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým odvolací dôvod a taktiež ani vyhodnotenie
dôkazov inak ako podľa predstáv účastníka konania. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá
bez ďalšieho ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd

navrhnuté dôkazy nevykonal. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané
prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je
vecou účastníkov konania. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, ako aj povinnosť dôkaznú (§ 120
ods.1prvávetaOSP).Tátoskutočnosťaleneznamená,žezákonnáúpravasazriekazásadymateriálnej
pravdy. Uvedená zásada, ako protipól zásady formálnej pravdy, je vyjadrená v § 153 ods. 1 OSP, podľa

ktorého súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe
skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a
závažné pochybnosti.
V zmysle § 120 ods. 1 druhá veta OSP len súd má právo rozhodnúť, ktoré z označených dôkazov
vykoná. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie sú pre posúdenie veci relevantné a nemôžu smerovať k zisteniu
skutkového stavu. Ich nevykonanie musí v rozhodnutí odôvodniť. Na druhej strane, súd je povinný

vykonať navrhnuté dôkazy, ak sú právne relevantné a ich vykonanie je nevyhnutné pre rozhodnutie vo
veci. To, či súd vykoná dôkazy označené účastníkom konania, nie je ľubovôľou súdu. Rozhodujúce je
zistenie, či skutkové závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania umožňujú záver, ktorý v konečnom
dôsledku bude zodpovedať cieľu sledovanému § 1 až § 6 OSP, v zmysle ktorých je potrebné vykladať
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Iba súdny proces, ktorý bol v súlade so základnými

ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je možné označiť za konanie zabezpečujúce právo
na súdnu ochranu. Za súladné preto nemožno označiť nevykonanie dôkazu označeného účastníkom
konania, ak je nad všetky pochybnosti zrejmé, že môže mať rozhodujúci význam pre ozrejmenie
skutkového stavu zodpovedajúcemu objektívnej pravde.
Vprejednávanejvecivovzťahukznaleckémuposudkusúdprvéhostupňauviedol,že„znaleckýposudok

č. 1/2013 a znalecký posudok č. 1/2014, ktorý si v priebehu konania dal vypracovať navrhovateľ a ktoré
tým pádom majú charakter na úrovni listiny ako dôkazného prostriedku, sú pre súdenú vec bez väčšieho
významu. Znalecký posudok č. 1/2013 rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch
v práve Európskej únie, pričom z hľadiska posúdenia včasnosti vydania rozhodnutia exekučného
súdu o návrhu oprávneného na zmenu exekútora nemá žiadny dosah a použitie. Uvedený znalecký

posudok rieši otázku rozhodcovského konania v spotrebiteľských sporoch v práve Európskej únie, no
nerieši okruh problémov súvisiaci s prípadnou včasnosťou alebo oneskorením exekučného súdu pri
vydávaní rozhodnutia o návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora. Ďalší znalecký posudok č.
1/2014 stanovuje výšku majetkovej škody navrhovateľa. Tento znalecký posudok pre súdenú vec nie je
dôležitýmdôkaznýmprostriedkom,pretožepredpokladškodyjebezpredmetnývzhľadomnaskutočnosť,

že v konaní nie sú preukázané všetky tri predpoklady nároku na náhradu škody nesprávnym úradným
postupom, ktorými sú nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou“.

V tomto postupe súdu prvého stupňa nemožno vzhľadom na vyššie uvedené konštatovať odňatie

možnostikonaniapredsúdom,nakoľkosúdprvéhostupňarozhodolvzmyslezákonaasvojerozhodnutie
v tomto smere aj riadne odôvodnil. Odňatie možnosti konať pred súdom nezakladá bez ďalšieho ani
prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté dôkazy
nevykonal alebo nevyhodnotil podľa predstáv navrhovateľa.
Vo vzťahu k námietke navrhovateľa, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou

úpravou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
citoval a na vec aplikoval v správnom znení a preto je aj táto námietka navrhovateľa nedôvodná.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii súdny spis sp. zn. 6Er/40/2007 z ktorého listín

a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Ďalej vo vzťahu k námietke oprávneného, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konaní zákonnými lehotami, odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdeným prieťahom konania
konštatuje, že otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov je kompetentný Ústavný súd SR. Odvolací súd ešte dopĺňa, že judikatúra
Ústavného súdu SR sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné
právo zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivéhoprípadu podľa troch základných kritérií, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, správanie účastníka
konania a postup súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP sa prihliada aj na premet sporu (povahu veci) v
posudzovanom konaní a jeho význam pre účastníka. Len samotné nedodržanie zákonom stanovenej

lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, nakoľko je
potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na
náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu
zákonom stanovenej lehoty alebo nie. Posudzoval teda splnenie podmienok nároku na škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata návrhu navrhovateľa.

Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa
jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor
exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že aj táto námietka nekorešponduje s
odôvodnením rozhodnutia.
K námietke týkajúcej sa nerozhodnutia súdu prvého stupňa o návrhu navrhovateľa na prerušenie
konania, odvolací súd uvádza, že po preskúmaní celého spisového materiálu dospel k záveru, že v

súdnom spise sa žiadna listina obsahujúca návrh oprávneného na prerušenie konania nenachádza,
preto je aj táto námietka nedôvodná. O neexistujúcom návrhu oprávneného na prerušenie konania
nebolo potrebné rozhodovať.
Vo vzťahu k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu odvolací súd konštatuje, že hmotnoprávnym
dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania je nepreukázanie podmienok na uplatnenie náhrady

škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.
Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 30 dní na rozhodnutie o
zmene súdneho exekútora. V tomto smere je potrebné uviesť, že ustanovenie § 44 ods. 6 Exekučného
poriadku v znení účinnom do 31.08.2005 neupravovalo lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o zmene

súdneho exekútora, táto bola zavedená do Exekučného poriadku až novelou účinnou od 01.09.2005.
Predmetné ustanovenie bolo viackrát novelizované. V zmysle § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v
znení účinnom od 30.11.2006, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez
uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene
exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Podľa § 44 ods. 9

citovaného zákona, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie
poverí exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho
exekútora, ktorý bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného
na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak,
ako keby došlo k zastaveniu exekúcie. Exekučné konanie v tomto prípade začalo dňa 09.01.2007, za

účinnosti ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, ktoré lehotu 30 dní na rozhodnutie súdu o
zmene súdneho exekútora už upravovalo. Oprávnený podal návrh na zmenu súdneho exekútora dňa
25.05.2009, pričom exekučný súd o tomto návrhu rozhodol až dňa 25.05.2010, t.j. až po zákonom
stanovenej lehote.
Ak by sme aj konštatovali omeškanie sa exekučného súdu ohľadom rozhodnutia o návrhu oprávneného

na zmenu súdneho exekútora s ohľadom na znenie ustanovenia § 44 ods. 8 Exekučného poriadku v
znení účinnom v čase začatia exekučného konania, vo vzťahu k ďalším zákonným podmienkam pre
úspešnosť návrhu sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, ktoré ani podľa názoru
odvolacieho súdu splnené neboli. Navrhovateľ totiž od tohto postupu súdu uplatnil nárok na náhradu
škody a nemajetkovej ujmy vyčíslenú v podanom návrhu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nákladov,

ktoré musel vynaložiť v období do rozhodnutia exekučného súdu (správa pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca, udržiavanie a správa informačného systému a administrácia listín a
komunikácia s pôvodným súdnym exekútorom). Nemajetkovú ujmu v peniazoch si uplatnil nakoľko pre
neho nie je samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa názoru navrhovateľa neskorým
ukončením procedúry zmeny súdneho exekútora exekučným súdom nastalo riziko zániku povinného,
riziko zmarenia účelu konania pre stratu kontaktu s povinným a taktiež aj riziko insolvencie povinného.
Poukázal pritom na právo garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR majúc za to, že potreba náhrady

nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie
adekvátnej nápravy za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Sumu nemajetkovej ujmy
navrhovateľ vyčíslil ako alikvotný pomer 55,32 eura za každý mesiac omeškania exekučného súdu nazáklade aplikácie doktríny Ústavného súdu 663,88 eura za rok: 12 mesiacov v roku = 55,32 eura, t.j.
663,84 eura (bezdôvodná nečinnosť súdu viac ako 370 dní).

Nie je možné súhlasiť s tvrdením navrhovateľa ohľadom vzniku škody a nemajetkovej ujmy vyčíslenej v
podanomnávrhu,nakoľkonavrhovateľdôvodyvznikuškodyanemajetkovejujmyajejpríčinnejsúvislosti
s nesprávnym úradným postupom súdu nijako nepreukázal. Navrhovateľ nepredložil súdu relevantné
dôkazy preukazujúce a dokumentujúce skutočnú reálnu výšku jeho škody. V tomto prípade je potrebné
preukázať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom reálnej konkrétnej škody,

ktorá mala navrhovateľovi skutočne vzniknúť. Navrhovateľ musí totiž preukázať konkrétnu sumu, ktorú si
uplatňuje ako škodu a nie minimálnu výšku škody, ktorá by mu mohla vzniknúť a taktiež musí preukázať,
že škoda, ktorá mu vznikla je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu (to nebolo
preukázané ani znaleckými posudkami). V tomto prípade nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom vznikom škody (v akejkoľvek výške), t.j. nie je splnená jedna podmienok
zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ ním vyčíslené sumy

ničím nepodložil a odvolaciemu súdu z obsahu súdneho spisu sp. zn. 6Er/40/2007 nie sú známe ani
skutočnosti, že by v dôsledku omeškania exekučného súdu došlo k zániku povinného, k zmareniu účelu
pre stratu kontaktu s povinným a taktiež nie je preukázané že by došlo k insolvencii povinného. Taktiež
navrhovateľ nepreukázal ani dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, keďže ani jeden dôvod, ktorý
uvádza v návrhu ničím nepodložil a ničím nepreukázal. Nestačí samotné tvrdenie navrhovateľa o tom

aké náklady mu vznikli, ktoré iba vyčíslil bez predloženia relevantného dôkazu o tom. Aj vo vzťahu k
nemajetkovej ujme sa jedná iba o hypotetické konštatovanie bez preukázania priameho zásahu do sféry
navrhovateľa. V občianskom súdnom konaní platí koncentračná zásada, t.j. navrhovateľ mal všetky
potrebné dôkazy uplatniť do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie vyhlásilo za skončené.
Navyšejepotrebnézdôrazniťajtúskutočnosť,žeaždorozhodnutiaexekučnéhosúduozmenesúdneho

exekútora (do jeho právoplatnosti) je povinný exekúciu vykonávať pôvodný súdny exekútor. Exekučný
súd až v rozhodnutí o zmene exekútora zároveň vykonaním exekúcie poverí nového exekútora, ktorého
navrhne oprávnený, a vec mu následne postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý bol
vykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhuoprávnenéhonavykonanieexekúcie
zostávajú zachované. Preto v čase od podania návrhu na zmenu súdneho exekútora až po rozhodnutie

exekučného súdu, exekúciu vykonáva pôvodný súdny exekútor.
Vzhľadom na uvedené navrhovateľ nesplnil podmienky zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. V danom prípade bolo na navrhovateľovi preukázať skutočnosti uvedené v
návrhu a to, že exekučný súd svojím nesprávny úradným postupom spôsobil také konanie, ktoré by bolo
v príčinnej súvislosti so škodou vyčíslenou v návrhu. Rovnako tam mal postupovať a preukázať dôvody

pre priznanie nemajetkovej ujmy.
Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporcovi v súvislosti s odvolacím
konaním žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.