Rozhodnutie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. jún 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/292/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114203535
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114203535.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a
sudcov JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Anny Ilčinovej v právnej veci 1) C. H., bytom V. M. XX, 2) Ing.
C. T., bytom V. M. XX, 3) Ing. Z. D., bytom W., M. X, žalobkyne v 1. až 3. rade právne zastúpené
JUDr. Gabrielou Polaščákovou, advokátkou, Červenica 64, proti žalovanej V. H., bytom V. M. XXX,
právne zastúpená JUDr. Dášou Komkovou, advokátkou, Hlavná 27, Prešov, v konaní o určenie rozsahu

dedičstva, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. 25C/23/2014-120 zo dňa
11. 09. 2014 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania žalobcom nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že A. H., nar. XX.XX.XXXX, zomrelý XX.XX.XXXX,
naposledy bytom V. M. XX bol ku dňu svojej smrti vlastníkom parcely KN „C“ 838 - orná pôda o výmere
104 m2 a parcely registra KN „C“ 847 - orná pôda o výmere 959 m2, zapísaných na LV XXX, v k. ú. V.
M., okres W. v celosti. Uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyniam spoločne a nerozdielne náhradu
iných trov konania vo výške 99,50 Eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení poukázal na dôvody žaloby, stanovisko účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania,
obsah pripojených listinných dôkazov, iných dôkazov, obsah spisov sp. zn. D850/79, sp. zn. D1841/90,
ďalej sp. zn. D445/2002, ďalej obsah dohody o vyrovnaní dedičských podielov zo dňa 29. 04. 1997,
ďalej obsah spisov Okresného súdu Prešov sp. zn. D 850/79, D 1635/98 a 10C/28/93 a uviedol, že
pôvodná parcela 526 - roľa M. o výmere 1 270 m2, zapísaná v pozemnoknižnej zápisnici číslo 76, bola
vo vlastníctve J. H., nar. v roku 1899. V súčasnosti je parcela 526 rozdelená na parcely E KN č. 526/1

a č. 526/2 o výmere 370 m2, zapísané na LV č. XXXX v k. ú. V. M., v podielovom spoluvlastníctve
žalobkyne v 1. rade a žalobkyne v 2. rade, každá v jednej polovici a na parcely registra C KN č. 838 a
č. 847, zapísané na LV č. XXX, vo vlastníctve žalovanej v celosti spolu o výmere 1 063 m2. Pôvodný
vlastník J. H. zomrel XX.XX.XXXX a dedičmi zo zákona boli jeho štyria synovia: Q., A., J. a C.. Na
základe dedičského rozhodnutia sp. zn. D 850/79, poľnohospodársku pôdu vrátane pozemnoknižnej
parcely č. 526 - poľnohospodárska pôda bola v čase smrti J. H. v užívaní socialistickej organizácie,

a preto túto zdedil iba jeden z dedičov, podľa vtedy platnej právnej úpravy, a to jeho syn Q. H., nar.
XX.XX.XXXX, s povinnosťou vyplatiť ustupujúcim spoludedičom ich dedičské podiely do 3 dní po tom, čo
pôda prestane byť v užívaní socialistickej organizácie. Predmetná parcela bola na základe citovaného
dedičského rozhodnutia zapísaná na LV č. XXXv k. ú. V. M. do vlastníctva Q. H. v celosti (položka výkazu
zmien č. 10 /80). Q. H., nar. XX.XX.XXXX zomrel XX.XX.XXXX a podľa rozhodnutia M. notárstva sp. zn.
D 1841/90, pozemky, vrátane pozemnoknižnej parcely č. 526, nadobudol do vlastníctva jeho syn B. H..

Na základe notárskej zápisnice sp. zn. N 42/98 zo dňa 03.02.1998 a dohody o vyrovnaní dedičských
podielov zo dňa 29.04.1997, podľa Zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov knehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov, pozemok parc. č. 526 bol zapísaný do vlastníctva A. H.
na LV č. XXX v k. ú. V. M. (položka výkazu zmien 32/98). Účastníkom vyrovnania dedičských podielov
bol aj otec žalovanej J. H.. Účastníci, ako aj svedkovia potvrdili, že o dedičstvo po J. H. mali záujem

všetci jeho synovia, avšak formálne bolo dedičstvo zapísané len na najstaršieho syna Q. H.. Dedičia po
J. H. si však podelili nehnuteľnosti a každý z nich užíval časť dedičstva po otcovi. Išlo predovšetkým o
nehnuteľnosti pri domoch synov poručiteľa, ale aj ďalšie nehnuteľnosti. Tak žalobkyne, ako aj svedkovia
uvádzali, že sporné nehnuteľnosti vždy užívala rodina A. H.. Užívanie predmetnej nehnuteľnosti ako
vlastnej A. H. a jeho rodinou nenamietal žiadny z jeho bratov. Snaha pôvodných dedičov po J. H.

vysporiadať po ňom dedičstvo sa premietla následne do dohody o vyrovnaní dedičských podielov a
notárskej zápisnice sp. zn. N 42/98. Svedok P. H. bol taktiež účastníkom dohody, ktorý vo výpovedí
uviedol, že rozdelenie dedičstva po J. H. uskutočňovali predovšetkým A. H. a J. H. a on, vzhľadom k
tomu, že bol mladý rešpektoval túto ich dohodu. Tak v dohode, ako aj následne v notárskej zápisnici sp.
zn. N 42/98, je parcela č. 526 - orná pôda o výmere 1 273 m2 zapísaná na LV č. XXX a v zápisnici
mpč. 76 pridelená A. H.. Túto dohodu podpísal aj J. H. mladší. Súd poukázal na tvrdenie žalovanej,

ktorá tvrdila, že jej otec J. H. ml. a jeho rodina predmetnú nehnuteľnosť užívali a tiež, že v roku 1988
zrejme muselo dôjsť k dohode medzi Q. H. a J. H. ml. na základe ktorej bol potom J. H. ml. zapísaný
ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaná však svoje tvrdenia ničím nepreukázala. Ďalej tvrdila,
že zrejme v roku 1988 sa musela parcela č. 526 rozdeliť, keďže aj v notárskej zápisnici sa uvádza,
že je neidentifikovaná. Z informácii z katastrálneho odboru Okresného úradu Prešov súd zistil, že k

zápisu J. H. na LV č. XXX došlo pod položkou výkazu zmien 50/88, čo predstavovalo druhú etapu THM
mapovania. Na základe tohto administratívneho aktu boli parcela č. 838 o výmere 104 m2 a parcela
č. 847 o výmere 959 m2 zapísaná na J. H., pričom v poznámke je uvedené, že je už nebohý a zápis
sa vzťahuje k zápisnici č. 76 a parcele mpč. 526. Tento zápis a založenie nového LV č. XXX nebral do
úvahy dedičské rozhodnutia existujúce v tom čase vo vzťahu k parcele mpč. č. 526. Jednoznačne je

však zrejmé, tak z položky výkazu zmien 50/88, ako aj informácie z katastrálneho odboru, že na LV č..
XXX bol zapísaný J. H. st., hoci v tom čase už nebohý a nie jeho syn J. H. ml... J. H. ml. darovacou
zmluvou spísanou vo forme notárskej zápisnice sp. zn. N 225/2011 daroval okrem iných nehnuteľností
aj nehnuteľnosť zapísanú na LV č. XXX, konkrétne parcely C KN č. 838 a č. 847, žalovanej v celosti.

Súd poukázal na vedené konanie na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 10C/28/1993 o vyrovnanie
dedičských podielov, ktoré bolo nakoniec zastavené, napriek tomu, že vo veci bol vyhlásený rozsudok
dňa 09.09.1994, ktorým bolo určené, že A. H. je výlučným vlastníkom parcely č. XXX, zapísanej v
pozemnoknižnej zápisnici 76 k. ú.. V. M. - roľa M. o výmere 1 275 m2. Z odôvodnenia rozsudku okrem
iného vyplýva, že žalovaný v 4 . rade so žalobou súhlasil (J. H., ml.) a ako vzájomný návrh vzniesol

žiadosť, aby aj v jeho prospech boli vyrovnané dedičské podiely k nehnuteľnostiam prejednaným v
dedičstve po jeho otcovi.

Následne súd citoval ust.§ 80 písm. c), § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej ust.§ 628 ods.
1, § 123 Občianskeho zákonníka, ako aj ust.§ 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností

a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (Katastrálny zákon) a uviedol, že v predmetnom
konaní súd prioritne skúmal, či žalobkyne majú na podaní takejto žaloby naliehavý právny záujem. Bol
toho názoru, že podaním určovacej žaloby, tak ako argumentovali žalobkyne, by v prípade vyhovenia
takémuto návrhu bol rozsudok bez ďalšieho podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva žalobcov k
žalovaným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností, ak sa preukáže, že došlo k porušeniu vlastníckeho

práva žalobcu z dôvodu absolútne neplatného právneho úkonu. Súd konštatoval, že naliehavý právny
záujem teda na strane žalobkýň existuje. K veci samej uviedol, že pôvodná pozemnoknižná parcela
č. 526 zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. 76 v k. ú. V. M. patrila do vlastníctva J. H. st. a bola
predmetom dedičského konania po ňom, ako aj po jeho synovi Q. H., o čom nepochybne svedčia
dedičské rozhodnutia sp. zn. D 850/79 a sp. zn. D 1841/90. Predmetný pozemok bol súčasťou dohody

o vyrovnaní dedičských podielov zo dňa 29.04.1997 a súčasťou notárskej zápisnice sp. zn. N 42/98, o
čom svedčia listinné dôkazy. Vlastníkom predmetného pozemku na základe notárskej zápisnice sp. zn.
N 42/98 mal byť A. H.. Na základe administratívneho konania došlo v roku 1988 k zápisu pôvodného
vlastníka J. H. na nový LV č. XXX. V tom čase už bol J. H. st. nebohý, i napriek tomu bol zapísaný
na list vlastníctva ako vlastník, pričom sa nerešpektovalo už vtedy existujúce dedičské rozhodnutie sp.

zn. D 850/79. V žiadnom prípade však na LV č. XXX nebol zapísaný J. H. ml., teda syn pôvodného
vlastníka. Ako vlastník teda nemohol uskutočniť právny úkon - darovanie predmetných nehnuteľností
žalovanej. Nikto nemôže na iného previesť práva, ktoré v čase, kedy robí právny úkon, nemá. Nevlastník
nemôže darovať vec, ktorá mu nepatrí. O tom, že J. H. ml. sa nemohol ani cítiť ako vlastník predmetnejnehnuteľnosti, svedčia tak výpovede svedkov, ktorí potvrdili, že predmetnú nehnuteľnosť prakticky od
smrti J. H. st. užívala rodina A. H. a nie jeho brat J., ako aj to, že J. H. ml. súhlasil v konaní vedenom
na Okresnom Prešov pod sp. zn. 10C/82/1993 s tým, aby výlučným vlastníkom pôvodného pozemku

parcely mpč. 526 bol A. H., a následne po zastavení tohto konania J. H. ml. spolu s A. H. uzatvorili
dohodu o vyrovnaní dedičských podielov, ktorej predmetom bola aj parcela mpč. 526, ktorej vlastníkom
sa mal stať A. H.. Za situácie, kedy tak J. H. ml., ako aj A. H. už od smrti svojho otca chceli to, aby
dedičstvo po ňom bolo spravodlivo rozdelené, bol súd toho názoru, že obaja mali vedomosť o tom, ako
sa nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom dedičstva po neb. J. H. st. užívali a kto aké pozemky chce. To,

že pôvodná parcela mpč. 526 bola predmetom dohody o vyporiadaní dedičských podielov ako celok,
svedčia predložené listinné dôkazy.

Žalovaná v konaní nepreukázala údajnú dohodu medzi Q. H. a J. H. ml. z roku 1988. Účastníci konania
majú povinnosť nielen tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť. Pokiaľ svoje tvrdenia nepreukážu náležitým
dôkazom, nemôže súd vychádzať len z tohto tvrdenia. Katastrálny odbor Okresného úradu Prešov

súd informoval o tom, že v roku 1988 sa uskutočňovala druhá etapa THM mapovania. Neexistuje
žiadny právny úkon, ktorý by sa v danom roku zapísal do evidencie nehnuteľností, ale k zápisu došlo
na základe administratívneho úkonu orgánu štátu. Tvrdenie žalovanej, že predmetom dohody bola
len časť pôvodnej parcely mpč. 526, o čom má svedčiť poznámka, že je neidentická, taktiež neboli
preukázané. Skutočnosť, že daná parcela sa považovala za neidentickú znamená len to, že parcela

nebola presne geometrický zameraná. Účastníci konania ani ich právni predchodcovia však nemali
pochybnosť o tom, kde sa predmetná parcela nachádza a kde sú jej hranice. Tvrdenie žalovanej, že
kataster,resp.jejprávnypredchodcabynemohliuskutočniťzápis,ktorýbybolvrozporesužexistujúcimi
listami vlastníctva alebo užívacím právom, vyvracia množstvo chybných a duplicitných zápisov v katastri
nehnuteľnosti, ktoré sú súdu známe z jeho činnosti a ktoré sú príčinou množstva súdnych konaní. Z tohto

dôvodu súd napravil pochybenie štátneho orgánu a na základe výsledkov vykonaného dokazovania
určil, že A. H. predmetnú nehnuteľnosť pokojne dlhodobo užíval, bral z nej úžitky a správal sa k nej
ako k vlastnej od smrti svojho otca J. H. st.. Toto vlastnícke právo A. H. rešpektoval aj J. H. ml.,
či už vo svojom vyjadrení v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 10C/28/1993,
alebo uzatvorením dohody o vyrovnaní dedičských podielov. Žalovaná spochybňovala uzatvorenie tejto

dohody, ale opätovne na preukázanie svojich tvrdení nepredložila žiadne dôkazy. Čestné prehlásenie J.
H., že pri uzatváraní dohody o vyporiadaní dedičstva boli v miestnosti prítomní iba A. H., B. H. a J. H.,
nie je dôkazom neplatnosti tejto dohody. Súd bol toho názoru, že účastníci dohody svojím podpisom,
ktorý bol urobený slobodne a vážne, vyjadrili svoj súhlas s predmetnou dohodou, nie je podstatné, či
pri formulovaní samotného textu dohody boli súčasne všetci prítomní. Podpísaním dohody bol návrh

dohody všetkými účastníkmi akceptovaný.

O trovách konania súd rozhodol podľa ust.§ 142 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 Občianskeho súdneho poriadku
tak, že žalobkyniam, ktoré boli v konaní úspešné priznal náhradu trov iných trov z titulu zaplateného
súdneho poplatku vo výške 99,50 Eur, k zaplateniu ktorých zaviazal žalovaných.

V zákonom stanovenej lehote podala proti rozsudku odvolanie žalovaná. Namietala nesprávne skutkové
zistenia vrátane neprávneho právneho posúdenia, ako aj odňatie možnosti konať pred súdom z dôvodu
nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Navrhla zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť
súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne zmeniť a žalobu zamietnuť. Uplatnila si náhradu

trov konania. Poukázala na to, že hodnotenie dôkazov podľa jej názoru nebolo správne a že spornú
nehnuteľnosť užíval právny predchodca žalovanej od roku 1988 nerušene. Tvrdila, že súd sa nesprávne
vysporiadal so zápismi ohľadne parcely mpč. 526 na LV č. XXX, k. ú. W., ako aj nesprávne odôvodnil na
základe akých rozhodnutí bola zapísaná táto parcela do vlastníctva Q. H. v celosti. Tvrdila, že žalovaná
predmetnú nehnuteľnosť nadobudla v dobrej viere od svojho právneho predchodcu, ktorého vlastníctvo

po dobu 26 rokov nebolo nikým rušené a ani nijako právne napadnuté. Z tohto dôvodu s touto námietkou
ohľadne vydržania sa súd náležite nevysporiadal, a preto z opatrnosti vzniesla námietku premlčania v
zmysle ust.§ 105 Občianskeho zákonníka. Žalobu žalobkýň považovala za nedôvodnú. Poukázala na
list nebohého A. H. z 06. 04. 12. 1998 adresovaný Slovenskej správe ciest, Ministerský útvar Košice,
týkajúci sa usporiadania pozemkov parc. č. 589, k. ú. M.. Podľa názoru právnej zástupkyne žalovanej

už z tohto listu vyplýva, že nebohý A. H. mal vedomosť o tom, že mpč. 526 nie je zapísaná na LV č. XXX
a že časť tejto parcely je vo výlučnom vlastníctve právneho predchodcu žalovanej.

Právna zástupkyňa žalobkýň sa k doručenému odvolaniu písomne nevyjadrila.Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 10 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce

v zmysle zásad vyplývajúcich z ust.§ 212 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania
s nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu,
ako aj internetovej stránke (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 1, 3 Občianskeho súdneho poriadku) a
dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvého
stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom,
ako aj právnym posúdením uplatneného nároku odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil
skutkový stav veci, ako aj správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa.

K odvolaniu žalovanej uvádza, že namietané odňatie možnosti konať pred súdom z dôvodu
nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nepovažoval za dôvodné.
Odôvodnenie rozhodnutia spĺňa náležitosti vyplývajúce z ust.§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, je jasné, zrozumiteľné a najmä preskúmateľné. Súd prvého stupňa vyhodnotil všetky vykonané

dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov
vyplývajúcou z ust.§ 132 Občianskeho súdneho poriadku, na základe čoho dospel k správnym
skutkovým zisteniam. Nie je porušením práva účastníka na súdnu ochranu zaručeného Ústavou
Slovenskej republiky, ani porušením práva účastníka na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, iné hodnotenie dôkazov ako podľa

názoru účastníka, ktorý dôkaz navrhol vykonať alebo predložil. Súd prvého stupňa pri posudzovaní
splnenia si dôkaznej povinnosti vyplývajúcej z ust. § 120 Občianskeho súdneho poriadku správne
uzavrel, že žalovaná tvrdenia týkajúce sa vstupu do držby na základe údajne uzatvorenej dohody v roku
1988 v konaní nepreukázala. Nesplnenie dôkaznej povinnosti malo za následok neunesenie dôkazného
bremena. Naopak žalobkyne v konaní preukázali najmä listinnými dôkazmi, že za života právnych

predchodcov účastníkov konania došlo k usporiadaniu vlastníckych vzťahov k spornej nehnuteľnosti,
o čom svedčí dohoda uzatvorená medzi J. H., ml., A. H. a B. H., P. H., A. H., S. H., V. H. a Q.
H. uzatvorenou dňa 29. 04. 1997 (v spise na č.l . 16), s ktorou skutočnosťou sa súd prvého stupňa
náležite vysporiadal. Nie je možné spochybniť túto dohodu, pokiaľ bola uzatvorená za života právnych
predchodcov účastníkov konania. Navyše aj v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.

zn. 10C/28/1993 o vyrovnaní dedičských podielov bolo na základe výsledkov vykonaného dokazovania
určené, že A. H. je výlučným vlastníkom parcely mpč. 526 zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici 76, k.
ú. V. M. - roľa M. o výmere 1 275 m2. Len z dôvodu následnej dohody o vyrovnaní dedičských podielov,
bolo konanie zastavané.

K tvrdeniu uplatnenej odvolacej námietke týkajúcej sa nevysproiadania sa súdom ohľadne zákonných
podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním na strane žalovanej odvolací súd uvádza,
že predmetom konania bola žaloba žalobkýň o určenie, že nehnuteľnosť, že v čase smrti nebohého
A. H. bol vlastníkom spornej nehnuteľnosti, to znamená, že súd nemohol sa zaoberať zákonnými
podmienkami na strane žalovanej, lebo v sporovom konaní je viazaný žalobou. Pokiaľ žalobkyne splnili

dôkaznú povinnosť a preukázali tvrdené skutočnosti súd považoval žalobu za dôvodnú, a preto jej
vyhovel. V opačnom prípade z dôvodu nesplnenia dôkaznej povinnosti žalobkýň, resp. preukázania
iných rozhodných skutočností, ktoré by boli na prospech žalovanej by došlo k zamietnutiu žaloby, avšak
nie k určeniu vlastníckeho práva v prospech žalovanej. Táto námietka preto nebola dôvodná.

Vo vzťahu k uplatnenej námietke premlčania v zmysle ust. § 105 Občianskeho zákonníka odvolací
súd uvádza, že predmetom konania nebolo právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva, ale
žaloba o určenie vlastníckeho práva v prospech nebohého poručiteľa, a preto táto namietaná námietka
nebola opodstatnená. Podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa vlastnícke práva nepremlčujú.Ust.§ 105 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje na právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva
podľa § 485 Občianskeho zákonníka, ktoré zakotvuje právo oprávneného dediča na vydanie dedičstva
nadobudnutého neoprávneným dedičom. O taký prípad v danej veci nejde. Táto namietaná skutočnosť

preto nebola opodstatnená.

Odvolací súd preto nepovažoval za dôvodne namietané ani nesprávne skutkové zistenia, vrátane
nesprávneho právneho posúdenia vo veci. Súd sa dostatočným spôsobom vysporiadal s výsledkami
vykonaného dokazovania, na základe čoho dospel k správnym skutkovým zisteniam, ako aj vec správne

právne posúdil.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny v súlade s ust. § 219 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku

a zásadou úspechu žalobkýň v odvolacom konaní, ktorým náhrada trov odvolacieho konania nebola
priznaná,lebonávrhnapriznaniepredloženýnebol(§142ods.1vspojenís§151ods.1,2Občianskeho
súdneho poriadku).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozsudku odvolanie nie je prípustné.