Uznesenie ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 25. máj 2015

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 5Er/840/2007

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6607213950
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Kúkeľ
ECLI: ECLI:SK:OSLC:2015:6607213950.2

Uznesenie

Okresný súd Lučenec, vo veci

navrhovateľa: Profidebt Slovakia, s.r.o., IČO: 35925922
Mliekarenská 10

820 05 Bratislava

proti odporcovi: U. O., K.. XX.X.XXXX
W. Č..XX
XXX XX V.

o vymoženie 1291,76 € s prísl. takto

r o z h o d o l :

Exekúcia vykonávaná súdnym exekútorom JUDr. Beatrix Vargovou pod sp. zn. EX 560/2007 sa
vyhlasuje za n e p r í p u s t n ú az a s t a v u j e s a .

o d ô v o d n e n i e :

Exekučné konanie je vedené na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok rozhodcu
Mgr. Erika Končoka, sp.zn. UD-112/07-EK zo dňa 25.04.2007. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný

na základe zmluvy o prenájme uzatvorenej medzi oprávneným o dlžníkom Michalom Berkym dňa
13.08.2001, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú aj Všeobecné obchodné podmienky prenájmu. Povinný
v tomto konaní podpísal s oprávneným dňa 21.08.2006 Dohodu o pristúpení k záväzku so splátkovým
kalendárom. Uvedená dohoda v bode 9 ustanovila, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými
stranami budú riešené alternatívne pred vyššie uvedeným rozhodcom, ktorý vydal exekučný titul alebo
pred všeobecným súdom v zmysle Občianskeho súdneho poriadku, v závislosti od toho, kde žalujúca

strana podá návrh.

V prebiehajúcom konaní exekučný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie aj v dôsledku v minulosti
nejednotného výkladu ustanovení Exekučného poriadku vzťahujúcich sa k rozsahu preskúmavacieho
oprávnenia súdu vo fáze exekučného konania pred vydaním poverenia. V dôsledku toho k preskúmaniu
materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu prikročil až po vydaní poverenia a to v zmysle § 45 z.č.

244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.

Zpovahyzmluvnýchstrán(podnikateľvs.fyzickáosobanepodnikateľ),predmetupodnikateľskejčinnosti
oprávneného a v konečnom dôsledku aj z obsahu tejto zmluvy zrejmé, že ide o spotrebiteľskú zmluvu
v zmysle § 52 a nasl. OZ..

V slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z
článku 144 ods. 1 Ústavy SR, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnouzmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t. j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva,
ale aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie.

Význam ochrany spotrebiteľov viedol zákonodarcu Spoločenstva okrem iného k tomu, že v článku 6
ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(Ú. v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288, ďalej len „smernica“) stanovil, aby nekalé podmienky
uvedené v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom „neboli záväzné pre
spotrebiteľa“. Ide o kogentné ustanovenie, ktoré s ohľadom na nerovné postavenie jednej zo zmluvných

strán smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú (spotrebiteľská) zmluva nastoľuje medzi právami
a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť.

Podľa článku 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi
nimi sa bod 1 písm. q) tejto prílohy týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je „neposkytnúť
spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek
iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi

ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu
povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na
inej zmluvnej strane“.

V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdneho dvora (ďalej ESD) „povaha a význam verejného

záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, teda odôvodňujú to,
že vnútroštátny súd je povinný posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým
vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Systém
ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň

informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom
alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano
Grupo Editorial a Salvat Editores, C 240/98 až C 244/98, Zb. s. I 4941). Ochrana, ktorú smernica
priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje aj na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo
dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto

podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania
z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis, C 473/00, Zb. s. I
10875)“.

Vychádzajúc z vyššie uvedených ustanovení smernica je nepriamo vykonateľným prameňom

komunitárneho práva s prihliadnutím na jej neúplnú a nedostatočnú transpozíciu do právneho poriadku
Slovenskejrepubliky(viďustanoveniaObčianskehozákonníkav§52anasl.včaseuzatvoreniaúverovej
zmluvy medzi účastníkmi konania s prihliadnutím na súčasný stav upravený v zmysle judikatúry ESD).
Exekučný súd je preto povinný vykladať vnútroštátne právne predpisy v súlade s jej ustanoveniami a
tento ich výklad aplikovať aj na prebiehajúce exekučné konanie.

Európsky súdny dvor v rozsudku Océano Grupo Editorial (citovaný už vyššie) judikoval, že „podmienka,
ktorá deleguje právomoci vzhľadom na všetky vyvstávajúce spory na súd v územnej jurisdikcii, kde
má predajca alebo dodávateľ svoje hlavné obchodné sídlo, zaväzuje spotrebiteľa podrobiť sa výhradne
jurisdikcii súdu, ktorý môže byť ďaleko od miesta jeho trvalého bydliska. To mu sťažuje predložiť

obhajovací spis súdu. V prípade sporov s obmedzenými finančnými čiastkami by náklady spojené s
obhajovacím spisom spotrebiteľa mohli byť prekážkou a spôsobiť mu právnu nápravu alebo ochranu.
Takáto podmienka preto spadá do kategórie podmienok, ktoré majú cieľ alebo účinok vylúčiť alebo
zabrániť právu spotrebiteľa začať právne konanie - kategória z písmena q) bodu 1 Prílohy ku Smernici.
Na druhej strane táto podmienka uľahčuje predajcovi alebo dodávateľovi pripraviť sa na proces a robí

mu to menej obtiažnym.

Rozhodcovská doložka v zmluve o úver nie je dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia
do Zmluvných ustanovení Dohody o pristúpení k záväzku. Spôsob akým bola rozhodcovská doložkakoncipovaná formálne napĺňa podmienku uvedenú v citovanom písm. q) bodu 1 Prílohy ku smernici
v tom význame, že rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov
zo zmluvy. Vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy (viď aj ustanovenie § 53 ods. 9 OZ v

súčasnom znení) je však zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby
medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči
druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka, zabezpečuje takmer úplnú dominanciu
v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Navyše v čase
uzatvárania zmluvy nebolo v platnosti ani ustanovenie § 87 písm. f) O.s.p., ktoré až s účinnosťou od

15.10.2008 umožňuje dlžníkovi podať žalobu popri miestne príslušnom súde odporcu - dodávateľa aj
na miestne príslušnom súde spotrebiteľa. Ani ustanovenie § 105 ods. 1 O.s.p. nezaručovalo dlžníkovi
možnosť uplatniť svoje práva na súde v mieste svojho bydliska a to vzhľadom na možnosť veriteľa
namietať jeho miestnu nepríslušnosť, čoho dôsledkom by bolo postúpenie veci na príslušný súd v
mieste sídla veriteľa. Vychádzajúc z uvedených ustanovení je zrejmé, že veriteľ od počiatku sledoval
takýmto koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto

vždy riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla, za účelom minimalizácie jeho nákladov
a reálneho sťaženia uplatnenie práv spotrebiteľa. Takto koncipovanou rozhodcovskou doložkou teda
napriek jej formálnemu zneniu reálne dochádza k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi
zmluvnými stranami a to samozrejme v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ v takejto situácii vzhľadom
na značnú vzdialenosť miesta konania ako aj na svoje majetkové a zárobkové pomery nemá právo

relevantne sa proti návrhu zo strany veriteľa brániť, resp. sa zúčastniť konania či už pred rozhodcovským
súdom alebo v občianskosúdnom konaní. V konečnom dôsledku k takémuto závažnému narušeniu
rovnováhy v rozpore s úmyslom vyjadreným v smernici dochádza už aj samotnou skutočnosťou, že
spotrebiteľovi nie je zo zákona daná možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom
súde (nachádzajúcom sa okrem toho v značnej vzdialenosti od bydliska odporcu), domáhať sa možnosti

uskutočniť konanie na súde v mieste jeho bydliska ako je to prirodzené v občianskom súdnom konaní.
Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdáva práva na
účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v
demokratickom zriadení a v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom.

Podľa §-u 57 ods.1 písm. g) EP exekúciu súd zastaví, exekúciu ju súd vyhlásil za neprípustnú, pretože
je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.

Podľa § 58 ods. 1 EP exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

Na základe vyššie uvedených skutočností mal súd v zmysle výkladu smernice v rozsudku Océano Grupo
Editorial za to, že rozhodcovská doložka v Dohode o pristúpení k záväzku bola v čase jej uzatvárania
neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 OZ účinného
v čase uzatvárania zmluvy. Rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol exekučný titul, sa teda
uskutočnilo bez riadneho zmocnenie zo strany zmluvných strán a rozhodcovský rozsudok vydaný v

takomto konaní nemôže byť riadny exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Podľa judikatúry ESD je
povinnosťoučlenskýchštátovaichorgánovzabezpečiť,abynekalépodmienkyvzmluváchnezaväzovali
spotrebiteľov a prihliadajúc ex offo k ich neplatnosti dosiahnuť odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu ich používania zo strany predajcov alebo dodávateľov. V dôsledku toho súd považoval
exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú prekážku

brániacu vo vykonaní exekúcie. Na základe toho súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) exekúciu vyhlásil
za neprípustnú a zároveň zastavil.

O trovách konania súd rozhodne osobitným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie podľa § 374 ods. 4 O.s.p. v lehote 15 dní odo dňa jeho
doručenia.