Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 8. jún 2015

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 36C/108/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112230760
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Mazúrová

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2015:7112230760.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Alenou Mazúrovou v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko,

s.r.o. so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpený Tomáš Kušnír, s.r.o., so
sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: I. W., B.. XX.X.XXXX, B. X. Č.
XX, W., toho času na neznámom mieste, zastúpený opatrovníkom J. J., Z. Okresného U. W. N., za
účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovaného: Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS,
Važecká 16, 080 05 Prešov, právne zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom v Svidníku,
Sov. hrdinov 163/66, o zaplatenie 536,34 EUR s príslušenstvom

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania pozostávajúcu z
trov právneho zastúpenia k rukám jeho právneho zástupcu JUDr. Igora Šafranka vo výške 106,15 EUR,
do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou došlou súdu dňa 26.11.2012 sa žalobca domáhal na žalovanom zaplatenia sumy v celkovej
výške 536,34 EUR spolu s úrokmi z omeškania vo výške 14,75 % ročne zo sumy 310,62 EUR od
29.3.2007 do zaplatenia a vo výške 14,75 % ročne zo sumy 225,72 EUR od 29.3.2007 do zaplatenia.

Žalobca uviedol, že pohľadávku, ktorá je predmetom konania, nadobudol postúpením od VÚB, a.s. a
Consumer Finance Holding, a.s. na základe zmluvy zo dňa 28.3.2007. Žalobca tiež uviedol, že zo strany
dlžníka (žalovaného) došlo k uznaniu záväzku.

Do konania na strane žalovaného ako vedľajší účastník vstúpilo Združenie na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS so sídlom Važecká č. 16, 080 05 Prešov v zastúpení advokátom JUDr. Igorom
Šafrankom.

Vedľajší účastník sa k predmetu konania vyjadril podaním došlým súdu dňa 17.7.2013, v ktorom uviedol,
že žalobcom predloženú dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku považuje z dôvodu
nekalej obchodnej praktiky za absolútne neplatnú. V súvislosti s tým vzniesol námietku premlčania
žalobou uplatnenej pohľadávky.

V rámci prípravy pojednávania súd vykonal šetrenie za účelom zistenia pobytu žalovaného
prostredníctvom Registra obyvateľov SR, Mestskej evidencie obyvateľstva, Ústrednej evidencie väzňov
ZVJS SR a príslušného OO PZ SR. Napriek vykonanému šetreniu sa súdu nepodaril zistiť pobytžalovaného, preto mu bola v súlade s ustanovením § 29 ods. 2 O.s.p. ustanovená opatrovníčka na
zastupovanie v tomto konaní, ktorá sa k žalobnému návrhu nevyjadrila.

Podľa § 115a ods. 2 O.s.p., pojednávanie nie je potrebné nariaďovať ani v drobných sporoch.

Vzhľadom na skutočnosť, že ide o drobný spor v zmysle § 200ea ods. 1 O.s.p. (hodnota pohľadávky bez
príslušenstva neprevyšuje 1.000 eur), súd v súlade s § 115 ods. 2 O.s.p. rozhodol vo veci bez nariadenia
pojednávania.

Súd vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi, a to: Žiadosťou o vydanie kreditnej platobnej karty VÚB,
a.s. č. 841176 (ďalej v texte zmluva) zo dňa 12.12.2003, všeobecnými obchodnými podmienkami k
tejto zmluve, Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 28.3.2007, pokusom o zmier zo dňa 9.11.2012,
prílohou k zmluve o postúpení pohľadávok, výpisom z pôžičkovej karty Triangel a zistil tento skutkový
stav:

Dňa 4.12.2003 bola na základe žiadosti o vydanie platobnej karty VÚB, a.s. vydávanej v spolupráci s
SKK, a.s. č. 841176 vydaná karta, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úverový rámec vo výške
6.000,- Sk ( 199,16 Eur ), ktorý sa žalovaný zaviazal splácať v mesačných splátkach po 200,- Sk ( 6,64
Eur ).

Podľa dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku mal žalovaný uznať záväzok uvedený
v zmluve o úvere, zároveň mal vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch.

Zo zmluvy o postúpenia pohľadávok uzavretej dňa 28.3.2007 medzi VÚB, a.s. a Consumer Finance

Holding, a.s. a terajším žalobcom a z jej prílohy je zrejmé, že pôvodný veriteľ - VÚB, a.s. a Consumer
Finance Holding, a.s. postúpili touto zmluvou svoju pohľadávky na terajšieho žalobcu. Podľa prílohy č.
1 k Zmluve o postúpení pohľadávok SKK 2 zo dňa 28.3.2007 je zrejmé, že pohľadávka bola splatná
dňa 20.9.2005.

Z výpisu z pôžičkovej karty Triangel vyplýva, že žalovaný uhradil spolu 5.500,- Sk ( 182,57 Eur ), z
úverovéhorámcačerpalpeňažnéprostriedkyvcelkovejvýške466,37Eur. Sumadebetnýchpožiadaviek
z jeho strany bola vo výške 21.657,79 Sk , t.j. 718,91 Eur. Celkový dlžný zostatok žalovaného voči
žalobcovi tak predstavuje 16.157,79 Sk, t.j. 536,34 EUR. Posledná úhrada zo strany žalovaného bola
vykonaná dňa 11.4.2005.

Z prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva dátum splatnosti úveru a to deň 20.9.2005.

Z Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku uzavretej so žalovaným vyplýva, že
žalovaný mal dňa 3.11.2010 uznať záväzok zo zmluvy o úvere. V čl. III. bode 3.1 posledná veta sa

zároveň deklaruje, že žalovaný má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch.

Z množstva obdobných konaní vedených na tunajšom súde na základe návrhu žalobcu je súdu známe,
že osoby konajúce v mene žalobcu sa bez podnetu dlžníkov dostavia do miesta ich bydliska a dlžníkovi
predložia vopred pripravenú listinu na podpis s odôvodnením potreby jej podpísania, aby sa vyhli

súdnemu konaniu a exekučnému konaniu.

Vyššie zistený skutkový stav súd právne posudzoval nasledujúco:

Súd má za potrebné vyjadriť sa najprv k právnemu režimu uzavretej zmluvy, plnenie z ktorej je

predmetom prejednávanej veci (zmluva o úvere).

Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 501 ods. 1 Obchodného zákonníka, veriteľ je povinný dlžníkovi peňažné prostriedky poskytnúť,
ak ho o to dlžník v súlade so zmluvou požiadal, a to v dobe určenej v požiadavke, inak bez zbytočného
odkladu.Predmetná zmluva nevznikla reálnym odovzdaním druhovej veci (peňazí) dlžníkovi, ale vznikla už
dohodou zmluvných strán o jej obsahu, z ktorého vyplýval platný záväzok právneho predchodcu žalobcu

poskytnúť v prospech dlžníka finančné plnenie formou úveru a zároveň záväzok dlžníka takto poskytnuté
plnenie splácať v dohodnutých splátkach. Predmetnú zmluvu súd preto vyhodnotil ako zmluvu o úvere
v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Zmluva o úvere patrí podľa § 261 ods. 3 písm. d) ObZ
medzi tzv. absolútne obchody, pre ktoré je daná pôsobnosť ObZ bez ohľadu na povahu účastníkov.

Aj napriek času uzavretia úverovej zmluvy dňa 12.12.2003 nie je vylúčená aplikácia Občianskeho
zákonníka v znení účinnom po 1.4.2004, ktorý už obsahoval úpravu problematiky spotrebiteľských zmlúv
v znení, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy
upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane
dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom
vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

Z Obč. zákonníka by teda izolovaným výkladom nezohľadňujúc iné ustanovenia právnych predpisov
bolo možné vyvodiť, že úverová zmluva ako absolútny obchod podľa § 261 ods.3 písm. d)
Obchodného zákonníka spotrebiteľskou zmluvou nie je (takýto názor bol prezentovaný aj niektorými
právnymi teoretikmi). Treba však poukázať na to, že podľa § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992

Zb. o ochrane spotrebiteľa - spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho
zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je,
že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje, bol verejnoprávnym predpisom pojem typová zmluva (synonymum neskôr
zavedeného pojmu spotrebiteľská zmluva) podľa Obč. zákonníka rozšírený tak, že spotrebiteľskými

zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Obč. zákonníka, Obch. zákonníka ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.

O tejto otázke teda súd robí záver, že zmluva o úvere uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom bola

napriek povahe tzv. absolútneho obchodu zmluvou typovou, teda spotrebiteľskou.

Z uvedeného vyplýva, že je právne irelevantný prameň práva, podľa ktorého sa príslušná zmluva
spravuje, ale vychádzajúc z predchádzajúceho spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva upravená
podľa Obč. zákonníka, Obch. zákonníka ako aj podľa ktoréhokoľvek iného zákona vyhovujúca vyššie

uvedenej charakteristike. Je teda zrejmé, že ustanovenia Obč. zákonníka týkajúce sa spotrebiteľských
zmlúv je nevyhnuté použiť aj v prípadoch, ak sa právny vzťah účastníkov konania tak ako je tomu
v danom prípade, má spravovať Obch. zákonníkom, keď charakter spotrebiteľskej zmluvy má tzv.
absolútna obchodná zmluva o úvere podľa Obch. zákonníka.

Súd sa taktiež zaoberal otázkou, či osobitný predpis - zákon o spotrebiteľských úveroch ( ďalej ZSÚ )
úpravou náležitostí spotrebiteľského úveru zaviedol osobitný zmluvný typ - spotrebiteľský úver. Po
preskúmaní charakteru úpravy súd dospel k záveru, že spotrebiteľský úver nie je jeden zmluvný typ,
ale osobitný subtyp zmluvných typov, ktorých kauzou je dočasné poskytnutie finančných prostriedkov
spotrebiteľovi za odplatu (pôžička, úver, nájom), na úpravu ktorých sa majú použiť popri kogentnej či

dispozitívnej zákonnej úprave jednotlivých zmluvných typov aj ďalšie kogentné právne normy, ktoré
sú vymedzené v ZSÚ (lex specialis). Súd preto dospel k záveru, že nejde o samostatný zmluvný typ
vylučujúci použitie ObZ.

V tejto súvislosti sa súd zaoberal aj otázkou, či zo samotnej skutočnosti, že ide o spotrebiteľskú zmluvu

vyplýva výlučná pôsobnosť OZ na daný vzťah. Takýto záver nemá žiadnu normatívnu oporu a prieči sa
pravidlu lex specialis derogat lex generalis, pričom v tomto prípade lex specialis je § 261 ods. 3 písm.
d) ObZ. Pri aplikácii rozhodných právnych noriem súd vychádzal z nasledujúcej hierarchie právnych
predpisov: ako základný predpis pre riešenie otázok záväzkového práva je potrebné aplikovať v súlade
s § 261 ods. 3 písm. d) ObZ tretiu časť ObZ (tento záver je rozhodujúci pri posudzovaní premlčania,

úrokov z omeškania, uznania záväzku a ďalších inštitútov upravených dvojkoľajne v oboch kódexoch a
pod.). Úpravu zmluvného typu v §§ 497 a nasl. ObZ je teda potrebné doplniť o derogujúce a dopĺňajúce
ustanovenia ZSÚ. OZ ako lex generalis v zmysle § 1 ods. 2 ObZ je potrebné aplikovať na riešenie otázok
neupravených v ObZ. Do tejto kategórie noriem je nutné v zmysle OZ a ZOS okrem iného zaradiť ajustanovenia na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách (§§
52 až 53 OZ).

Súd konštatuje, že charakter zmluvy o úvere, ktorá bola uzavretá medzi právnym predchodcom žalobcu
a žalovaným má spotrebiteľský charakter a súčasne ide o zmluvu o úvere v zmysle § 497 a nasl.
Obchodnéhozákonníka,tedatakzvanýabsolútnyobchod.Platnáprávnaúpravavčaseuzavretiazmluvy
umožňuje vyvodiť právny záver, že zmluva o úvere bola napriek povahe takzvaného absolútneho
obchodu zmluvou typovou, teda spotrebiteľskou a je preto právne irelevantný právny prameň, podľa

ktorého sa príslušná zmluva spravuje. Vychádzajúc z predchádzajúceho, spotrebiteľskou zmluvou je
každá zmluva upravená podľa Občianskeho ale i Obchodného zákonníka, ako aj podľa ktoréhokoľvek
inéhozákonavyhovujúcavyššieuvedenejcharakteristike,teda,žeideozmluvu,ktorejcharakteristickým
znakom je, že sa uzaviera vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným
spôsobom neovplyvňuje, keď súčasne je zrejmé, že zmluvnými stranami je na jednej strane dodávateľ
a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred

pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. I napriek tomu, že následne došlo k postúpeniu pohľadávky,
ani dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, uzavretá dňa 3.11.2010, nestráca
charakter spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená dohoda o zaplatení už splatného záväzku je privatívnou
nováciou v zmysle § 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka, teda zmenou existujúcej zmluvy v otázke
splatnosti, preto ak má zmluva spotrebiteľský charakter, má ho aj dohoda, ktorá túto zmluvu mení v jej

niektorej časti.

Podľa § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na
povahu účastníkov záväzkové vzťahy zo zmluvy o predaji podniku alebo jeho častí (§ 476), zmluvy o
úvere (§ 497), zmluvy o kontrolnej činnosti (§ 591), zasielateľskej zmluvy (§ 601), zmluvy o prevádzke

dopravného prostriedku (§ 638), zmluvy o tichom spoločenstve (§ 673), zmluvy o otvorení akreditívu ( §
682), zmluvy o inkase (§ 692), zmluvy o bankovom uložení veci (§ 700), zmluvy o bežnom účte (§ 708)
a zmluvy o vkladovom účte (§ 716).

Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej

zákonom.

Podľa § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je
premlčacia doba štyri roky.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia

doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Ochranu spotrebiteľa poskytuje aj inštitút posudzovania premlčania uplatneného nároku ex offo, aj bez
toho, že sa dlžník premlčania dovolá.

Kudňu13.6.2014nadobudolúčinnosť§5bzákonač.102/2014Z.z.,ktorýmbolsúčinnosťouod1.5.2014
zmenený a doplnený zákon č. 550/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého orgán rozhodujúci o
nárokochzospotrebiteľskejzmluvyprihliadaajbeznávrhunanemožnosťuplatneniapráva,naoslabenie
nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo
zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď

by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Ide nepochybne o legislatívne
vyjadrenie princípu ochrany slabšej strany, in concreto spotrebiteľa v právnych vzťahoch. Tento zákon
nadobudol účinnosť 1.5.2014, a zákonodarca nestanovil žiadne intertemporálne pravidlá. Inými slovami,
okrem údaja o účinnosti novej právnej úpravy absentujú pravidlá koexistencie starej a novej právnej
úpravy. Vzhľadom na absenciu intertemporálneho ustanovenia bolo potrebné si vyriešiť problém, či na

ustanovenie § 5b je potrebné prihliadať aj v žalobách žalobcov, ktorí si vymáhajú peňažné nároky proti
spotrebiteľom podaných a neskončených ku dňu účinnosti zákonu za predpokladu, že nárok uplatnený
návrhom je premlčaný alebo je potrebné na premlčanie ex offo prihliadať aj pri žalobách podaných pred
13.6.2014, t.j. pred nadobudnutím účinnosti § 5b zákona č. 102/2014 Z.z. za predpokladu, že takýmtonávrhom podaným pred 13.6.2014 bol žalovaný nárok, ktorý by bol premlčaný a námietka premlčania
by nebola vznesená.

Riešenie naznačeného problému tak vyžaduje odpoveď na dve základné otázky:

1. či ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa má povahu hmotnoprávnu alebo naopak
procesnoprávnu,
2. či toto rozlíšenie má alebo nemá dopad na vnímanie otázky časovej pôsobnosti dotknutej právnej

normy.

O povahe právnej normy nerozhoduje formálne kritérium zaradenia právnej normy do právneho
predpisu, ale charakter právnych vzťahov, ktoré táto právna norma reguluje. Ak právna norma
reguluje vzájomné subjektívne práva a povinností svojich adresátov priamo, nesprostredkovane súdnym
zásahom, pôjde o normu hmotnoprávnu. Procesné právo naopak stelesňuje všetky tie normy, ktoré

regulujú ľudské správanie v konaní zameranom na poskytovaní súdnej ochrany pred súdnymi orgánmi.
Súd je toho názoru, že § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa normuje predovšetkým a najmä procesné
činnostiorgánurozhodujúcehoonárokuzospotrebiteľskejzmluvyamápretocharakterprocesnoprávny.
Týmtoorgánomjepredovšetkýmanajmäsúd,čovyplývajasneanepochybnezodvolávkynormatívneho
textu na premlčanie vo význame prekážky zachovateľnosti uplatneného subjektívneho práva. To,

že zákonodarca použil v citovanej norme pojem premlčania, ktoré je upravené v hmotnoprávnych
predpisoch, na tom nič nemení. Použil ho totiž v kontexte s prihliadaním na skutočnosti, ktoré bránia
priznať plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy. Plnenie sa nepriznáva inak ako autoritatívnym deklaratórnym
rozsudočným výrokom súdu - nemožno „priznať“ plnenie v hmotnoprávnom vzťahu, už len z toho
dôvodu, že v súkromnoprávnych vzťahoch majú subjekty rovné postavenie ( jeden druhému nič

nepriznáva z pozície autority, ako je to pri verejnoprávnych vzťahoch ). Priznáva sa jednoznačne
ochrana ohrozenému alebo porušenému subjektívnemu právu, čo je nepochybne a zrejme úloha
civilného práva. Aj Občiansky zákonník v ustanovení § 100 ods. 1 stanovuje, že na premlčanie súd
prihliadne len na námietku dlžníka. Ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa je tak lex specialis
k citovanému ustanoveniu Občianskeho zákonníka, ktoré je však samo procesným ustanovením,

nakoľko v naznačených diferenciách normuje o procesných vzťahoch ( procesnej činnosti súdu ), keďže
stanovuje súdu podmienenú povinnosť prihliadať na skutočnosti, ktoré nastali v konaní - porovnaj
poslednú vetu ustanovení § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka: „Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.“ Dikcia ustanovení § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka
a dikcia ustanovení § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa sú komplementárnymi pravidlami vo vzťahu lex

generalis ( § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka ) a lex specialis ( § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa ),
lebo dikcia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa jednoznačne dopĺňa pravidlo ustanovenia § 100 ods.
1 Občianskeho zákonníka v tom zmysle, že pokiaľ nepôjde o nároky vyplývajúce zo spotrebiteľských
zmlúv, na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka uplatnenú v konaní pred súdom. A
naopak, pokiaľ pôjde o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, na premlčanie ( správnejšie na márne uplynutie

premlčacej lehoty ) súd prihliadne i bez návrhu dlžníka. Z uvedenému vyplýva záver o procesnoprávnom
charaktere právnej normy § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa. Ďalšou otázkou skúmania bola otázka
časovej pôsobnosti, teda uplatniteľnosti pravidla obsiahnutého v tejto právnej norme v čase. Zdalo by
sa, že vyargumentovaním procesnoprávneho charakteru právneho pravidla § 5b zákona o ochrane
spotrebiteľa je v argumentačnej línii zodpovedaná i otázka jeho časovej pôsobnosti. Avšak táto otázka

si zaslúži hlbšiu pôsobnosť. Otázka časových súvislostí problematiky pôsobnosti právnych noriem
vykazuje nielen značnú náročnosť, predovšetkým v rovine právnej abstrakcie, no i značné penzum
vo všeobecnosti - opätovne je to do istej miery zapríčinené absenciou hlbšej analýzy inštitútov, akými
sú platnosť a účinnosť právnych noriem, derogačné a abrogačné klauzuly, legisvakancia a pod.
Tzv. intertemporálne právo však predstavuje len istú časť problematiky časovej pôsobnosti právnych

noriem, konkrétne tú časť, ktorá pojednáva o koexistencii skoršej ( zrušenej, neplatnej, neúčinnej )
právnej úpravy a právnej úpravy novej ( účinnej ). Rozdiel medzi pôsobnosťou hmotnoprávnych a
procesnoprávnych noriem zásadný nie je. Pravidlom a vlastne pojmovým znakom právnej normy
je, že reguluje spoločenské vzťahy dopredu, nie spätne. Právny a širší sociálny záujem na stabilite
právnych vzťahov, právnej istote a ochrane nadobudnutých práv však v zásade legitimizuje úvahy o inom

časovom pôsobení právnych noriem. Z hľadiska legislatívneho vyjadrenia túto problematiku obsahujú
tzv. intertemporálne ( prechodné ) ustanovenia právnych predpisov - alebo aj neobsahujú. Sú prípady,
ako ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, keď zákonodarca mlčí a nestanovuje žiadne
pravidlá časovej koexistencie starej a novej právnej úpravy. Inak povedané z mlčania zákonodarcu vprípade procesných noriem možno bez problémov vyvodiť pravidlo o časovej pôsobnosti procesnej
normy, pretože proste pôsobí v čase dopredu. Spravidla však zákon stanovuje pravidlo o zachovaní
účinkov úkonov ( ale aj plynutia lehôt, prípadne ďalších skutočností ). Aj keby tomu tak nebolo, je to

vyvoditeľné z ústavnokonformného výkladu s odkazom na požiadavku právnej istoty a dôvery subjektov
práva v právo samotné. Tak je tomu i v skúmanom prípade. Výkladovo súd ustálil, že v prípade § 5b
zákona o ochrane spotrebiteľa ide o normu procesnú, a zároveň, ak zákonodarca nestanovil osobitný
právny ( intertemporálny ) režim pre túto situáciu, platí pravidlo okamžitej aplikability. Ak teda platí, že
právna norma § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa má procesný charakter, a zákonodarca nestanovil

osobitný právny režim intertemporality, súd prihliada na premlčanie práva ex officio vo všetkých, aj pred
nadobudnutím účinnosti tohto ustanovenia v začatých konaniach podliehajúcich hypotéze tejto právnej
normy. Na premlčanie práva musia byť kumulatívne splnené dve podmienky:

1. márne uplynutie premlčacej lehoty,
2. dokonanie premlčania v súdnom konaní ( spravidla účinne vznesenou námietkou premlčania alebo v

novom režime prihliadnutím na jej márne uplynutie súdom ex officio ).

Prvá podmienka je výlučne v réžii nositeľa subjektívneho práva, ak tento subjekt nechá márne lehotu
uplynúť, nemôže legitímne očakávať už prakticky nič, žiadne právo nenadobudol ( ani právo na súdnu
ochranu, pretože stratil vlastnosť žalovateľnosti ).

Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Hlavný právny vzťah je však založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere a vznikol podľa osobitného

predpisu, ktorý je lex specialis k všeobecnej právnej norme. Tento vzťah podlieha režimu
spotrebiteľských úverov podľa zákona 258/2001 Z.z., ako aj aplikácii všeobecných ustanovení ochrany
spotrebiteľa podľa Občianskeho zákonníka, pretože normy obchodného práva (vrátane všeobecnej
úpravy úveru) sú použiteľné len vtedy, ak neodporujú úprave majúcej z povahy veci prednosť, teda
úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a v predpisoch vydaných na jeho vykonanie.

Medzi tromi zákonmi, prichádzajúcimi takto do úvahy (1. zákon o spotrebiteľskom úvere, 2. Občiansky
zákonník, 3. Obchodný zákonník) panuje pomer, že primárne sa použije predpis špeciálny, ak tento
určitú otázku neupravuje resp. tak nečiní úplne, nastupuje po ňom úprava spotrebiteľského práva
všeobecne v širšom slova zmysle, teda úprava podľa Občianskeho zákonníka.

To znamená, že úprava Obchodného zákonníka sa môže na takýto prípad uplatniť len vtedy, keď
nenarazí na obmedzenie v Občianskom zákonníku a vykonávacích predpisoch k nemu.

Podľa § 879r veta prvá Občianskeho zákonníka, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne
vzťahy vzniknuté pred 1. júnom 2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté sa

však posudzujú podľa predpisov účinných do 1. júna 2014.

Podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na
právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné
ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na
prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by

sa inak mali použiť normy obchodného práva.

Podľa § 52 ods.3 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Podľa § 52 ods.4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej
činnosti.Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré
spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa
(ďalej len "neprijateľná podmienka").

Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva. Tým nie je dotknuté ustanovenie

§ 105. Záložné práva sa nepremlčujú skôr, než zabezpečená pohľadávka. (§ 100 ods. 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“).

Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby ustanovenej
zákonom.

Podľa § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je
premlčacia doba štyri roky.

Podľa § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka, sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto
zákone ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník

premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia
doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

Lehota určená podľa dní začína sa dňom, ktorý nasleduje po udalosti, ktorá je rozhodujúca pre jej
začiatok. Polovicou mesiaca sa rozumie pätnásť dní. (§ 122 ods. 1 OZ).

Koniec lehoty určenej podľa týždňov, mesiacov alebo rokov pripadá na deň, ktorý sa pomenovaním
alebo číslom zhoduje s dňom, na ktorý pripadá udalosť, od ktorej sa lehota začína. Ak nie je takýto deň

v poslednom mesiaci, pripadne koniec lehoty na jeho posledný deň. (§ 122 ods. 2 OZ).

Ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší
nasledujúci pracovný deň. (§ 122 ods. 3 OZ).

Lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty urobí úkon na súde alebo podanie odovzdá orgánu,
ktorý má povinnosť ho doručiť. (§ 57 ods. 3 O.s.p.).

Osobitné právne postavenie spotrebiteľskej zmluvy však obligatórne uprednostňuje ustanovenie § 52
ods. 2 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je

spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť
normy obchodného práva. Použitím občianskoprávnej premlčacej doby pri nárokoch z absolútnych
obchodnoprávnych zmlúv sa zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS
402/2013 z 19.6.2013.

Zákonná dĺžka uplatňovanej všeobecnej premlčacej lehoty je podľa citovaného § 101 OZ tri roky napriek
tomu, že medzi účastníkmi konania ide o nárok plynúci zo zmluvy, ktorá je podľa ustanovenia § 261 ods.
6 Obchodného zákonníka tzv. absolútnym obchodom, pre ktorý by za iných okolností súd uplatňoval
štvorročnú premlčaciu lehotu podľa § 397 Obchodného zákonníka.

Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok ( súdnu
vymáhateľnosť ) možno odvrátiť námietkou. Premlčanie je teda uplynutie času ustanoveného v zákone
na vykonanie práva, ktorý uplynul, bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané, v dôsledku čoho
povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie tejto námietky
má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t. j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v

dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Táto zmena ( oslabenie )
pôvodného práva, vzniknutá premlčaním, spočíva v skutočnosti, že dlžník môže po uplynutí premlčacej
doby privodiť zánik vynutiteľnosti tohto subjektívneho práva tým, že sa s úspechom premlčanie dovolá
pred príslušným orgánom. Premlčaním teda právo samo o sebe nezaniká, len sa oslabuje, a to právev tej zložke, ktorá predstavuje nárok. Avšak ani nárok premlčaním sám o sebe nezaniká a oprávnený
sa môže svojho premlčaného práva domáhať žalobou, na základe ktorej dlžník môže byť na splnenie
pohľadávky zaviazaný, ak sa premlčania nedovolá. Ak však žalovaný vznesie námietku, nárok zaniká,

ale subjektívne právo trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je
obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu.

Na základe vykonaného a zhodnoteného dokazovania súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu je podaná
po uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej lehoty, ktorej dodržanie je súd povinný v zmysle § 5b zákona

č. 270/2007 Z. z. skúmať z úradnej povinnosti aj napriek tomu, že sám žalovaný spotrebiteľ sa tejto
skutočnosti pred súdom nedovoláva.

Pre všeobecnú premlčaciu lehotu platí, že začína plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po
prvý raz. Začiatok je vymedzený objektívne, nezávisle na subjektívnej okolnosti a v zásade nastáva
splatnosťou dlhu. Súd sa pri zistení nedodržania zákonnej premlčacej lehoty už nemusí zaoberať

dôvodnosťou žaloby.

Zvykonanéhodokazovaniamalsúdzapreukázané,žedňa12.12.2003uzavrelaVÚB,a.s.sožalovaným
zmluvu o úvere (žiadosť o poskytnutie kreditnej karty), na základe ktorej poskytla žalovanému úver
vo výške 6.000,- Sk ( 199,16 Eur ), ktorý mal žalovaný splatiť v mesačných splátkach po 200 -,Sk

( 6,64 Eur ). Podľa prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávky z VÚB, a.s. a Consumer Finance
Holding, a.s. na žalobcu zo dňa 28.3.2007, splatnosť pohľadávok nastala dňa 20.9.2005. Dňa 3.11.2010
uzavrelžalobcasožalovanýmdohoduouzavretísplátkovéhokalendáraauznanídlhu.Súdsastotožnils
námietkami vedľajšieho účastníka týkajúce sa premlčania. Dospel pritom k záveru, že tieto sú dôvodné.
Ak splatnosť nárokov uplatnených v tomto konaní nastala 20.9.2005 (ako to vyplýva z prílohy č. 1 zmluvy

o postúpení pohľadávok- č.l. 21), nasledujúcim dňom - 21.9.2005 začala plynúť premlčacia všeobecná
premlčacia doba, ktorá uplynula dňa 21.9.2008. Návrh na začatie konania bol na tunajšom súde podaný
dňa 26.11.2012, teda po márnom uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby. Ak by súd aj aplikoval
ustanovenia obchodného zákonníka, t.j. štvorročnej premlčacej doby, ani v tejto nebol návrh zo strany
žalobcu podaný. Z dôvodu vznesenej námietky premlčania vedľajším účastníkom považoval súd za

právne dôvodné zamietnuť podaný návrh v celom rozsahu, pričom pokiaľ došlo k premlčaniu istiny došlo
aj k premlčania príslušenstva pohľadávok z nej vyplývajúcich.

Dohoda o uzavretí splátkového kalendára a uznaní dlhu nemá účinky uznania dlhu podľa § 558
Občianskeho zákonníka. Uznanie dlhu na základe tohto ustanovenia zakladá právnu domnienku

existencie dlhu v čase jeho uznania iba vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Ak
dlžník nevedel o premlčaní, či už pre omyl skutkový alebo právny, nemá jeho uznanie uvedené právne
účinky. Samotná dohoda o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach pozostáva z piatich častí,
pričom uznanie záväzku v zmysle § 558 sa nachádza v časti druhej. V tejto je uvedené, že dlžník uznáva
čo do právneho dôvodu a výšky svoj záväzok, ktorý mu vznikol na základe zmluvy a je v ňom uvedená

špecifikácia celkovej dlžnej sumy s príslušenstvom. V tejto časti dohody nie je uvedené a nevyplýva
z nej, že ten kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Táto skutočnosť sa objavuje v tretej časti dohody,
ktorá sa týka formy splatenia záväzku, kde sa v bode 3.1 uvádza, že dlžník sa zaväzuje sa k úhrade
príslušenstva pohľadávky vyplývajúceho zo zmluvy a príslušných úrokov z omeškania. Dlžník vyhlasuje,
že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch. Z logického výkladu predmetného bodu vyplýva,

že druhá veta, v ktorej dlžník vyhlasuje svoju vedomosť o premlčaní dlhu, sa vzťahuje na príslušenstvo
pohľadávky a jednoznačne celé toto ustanovenie má súvis len s formou splatenia záväzku. Podľa
zásad ochrany spotrebiteľa nemožno túto vetu uvedenú v bode 3.1 posúdiť ako relevantné uznanie
premlčaného dlhu, resp. nemožno z tejto vety vyvodiť záver, že naozaj dlžník vedel o jeho premlčaní. Ak
dlžník, ktorý neuzná svoj dlh, nevedel o premlčaní, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny, nemá

jeho uznanie uvedené právne účinky spojené aj s plynutím premlčacej doby. K samotnému podpisu
predmetnej dohody o uznaní záväzku došlo v mesiaci november 2010, t.j. po uplynutí vyššie uvedenej
premlčacej doby. Ak by aj došlo k podpisu predmetnej dohody o uznaní záväzku do 21.9.2008, túto by
súd považoval za nekalú praktiku žalobcu a na aký úkon by neprihliadol

V predmetnej veci to bol práve žalobca (zjavne práva znalý), ktorý si vynútil u žalovaného návštevu
a dal mu podpísať ním vopred pripravený formulár, kde okrem dvojstranného právneho úkonu vo
forme dohody o splátkach, ktorý dlžníkom zvyčajne prezentuje, vložil aj pre neho zjavne nevýhodný
jednostranný úkon uznania záväzku, ktorý dlžníkom na rozdiel od dohody o splátkach už výslovneneinterpretoval. V uvedených súvislostiach, tak nejde o nič iné ako laesio enormis, pretože dlžník
podpísaním dohody nič nezískal ale naopak, naoko „vlastným“ úkonom si z vôle žalobcu svoje
postavenie podstatne zhoršil.

Aj z ďalších právnych súvislostí vyplýva, že dohoda o splátkach nebola zo strany žalobcu žiadnym
dobrodením (keďže žalobca iba odložil podanie žaloby po uznaní záväzku v snahe predísť možnej
námietke premlčania, keď z množstva žalôb podaných na súde je zrejmé, že platobná disciplína dlžníkov
sa nezlepšila), ale naopak žalobca napriek vedomosti účinkov, ktoré dosahuje (resp. sa snaží dosiahnuť)

v podobe obnoviteľnosti nároku neposkytol žalovanému žiadny benefit (napr. v podobe odpustenia
úrokov z omeškania, poplatkov, časti istiny a pod.) ale naopak do dôsledkov vylúčil aj dispozitívne
ustanovenie (toto vylúčenie je však v rozpore s § 54 ods.1 OZ) § 521 Občianskeho zákonníka - ak dôjde
k dohode o tom, že sa už splatný dlh bude plniť v splátkach, a ak veriteľ chce, aby dlžník v splátkach plnil
aj úroky z omeškania, musí sa to výslovne dohodnúť (NS ČR sp. zn. 32 Odo 860/2005 ) - treba rozlišovať
medzi úrokmi z omeškania od pôvodnej splatnosti do účinnosti dohody, úrokmi z omeškania od účinnosti

dohody do splatnosti dohodnutých splátok a úrokmi z omeškania za omeškanie po splatnosti splátok. Na
úroky z omeškania za omeškanie od účinnosti dohody podľa § 521 OZ do splatnosti jednotlivých splátok
má veriteľ voči dlžníkovi nárok iba vtedy, ak je to medzi veriteľom a dlžníkom výslovne dohodnuté) tým,
že v čl. 3 bode 3.1 veta prvá svojho formulára uviedol, že dlžník sa zaväzuje k úhrade príslušenstva
pohľadávky a narastajúcich úrokov z omeškania počas splácania.

Podľa § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Rozpor s dobrými mravmi je rozporom s objektívnym právom a tento rozpor spôsobuje neplatnosť
právneho úkonu bez ohľadu na to, či subjekt o tomto rozpore vedel alebo nie.

Právny úkon sa prieči dobrým mravom, pokiaľ nerešpektuje niektorú zo súhrnu spoločenských,
kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné
historické tendencie, sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem
základných. Dobré mravy fungujú aj ako korektív zmluvnej slobody. Ide tu predovšetkým o aspekt

zmluvnej slobody spočívajúci v slobodnom určovaní obsahu zmluvy zmluvnými stranami. Uvedený
aspektzmluvnejslobody,takakozmluvnáslobodasama,másvojelimityustanovenéprávnyminormami,
ktorých prekročenie je sankcionované. Jedným z takýchto limitov, ktorý zákon stavia do cesty zmluvnej
slobode, je aj inštitút dobrých mravov. Je potom nesprávny záver, že obsah právneho úkonu nemôže
byť v rozpore s dobrými mravmi len preto, lebo bol výsledkom konsenzu zmluvných strán.

Ak výkon práva, ktorý je objektívne v rozpore s dobrými mravmi, spočíva v konaní právneho úkonu, je
tento právny úkon tiež neplatný pre rozpor s dobrými mravmi a to i v prípade, že samotný obsah tohto
právneho úkonu v rozpore s dobrými mravmi nie je.

Podľa § 4 ods.8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie konať v rozpore
s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely tohto zákona rozumie najmä
konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo
vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní služby, alebo môže privodiť
ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl,

lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.

Podľa § 7 ods.2 zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak a) je v
rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť
ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku alebo službe, ku ktorému sa

dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika
orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.Podľa § 8 ods.1 zákona o ochrane spotrebiteľa, obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak
zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak
neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom

uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa.

Podľa § 8 ods.4 zákona o ochrane spotrebiteľa, za klamlivé opomenutie sa tiež považuje, ak predávajúci
skrýva alebo poskytuje nejasným, nezrozumiteľným, viacvýznamovým alebo nevhodným spôsobom
podstatné informácie uvedené v odseku 1, alebo neoznámi obchodný účel obchodnej praktiky, ibaže je

zrejmý z kontextu, pričom v dôsledku klamlivého opomenutia priemerný spotrebiteľ prijme rozhodnutie
o obchodnej transakcii, ktoré by inak neprijal.

Podľa názoru súdu postup žalobcu v prejednávanej veci je jednoznačne nekalou obchodnou praktikou
a ako taký je hrubo rozporný s dobrými mravmi.

Konanie žalovaného by súd aproboval v prípade, ak by podnet na takéto konanie vyšiel z jeho
strany alebo síce zo strany žalobcu ale s poučením o následkoch uznania premlčaného záväzku. Súd
nevylučuje, že v prípade, ak by zo strany žalobcu bolo dlžníkovi riadne vysvetlené, že splnenie jeho
premlčaného dlhu, resp. jeho uznanie môže byť napriek zmenšeniu jeho majetku formou vynaloženia
peňažných prostriedkov v jeho prospech (napr. práve z dôvodu výmazu z registra neplatičov), mohlo by

k platnému uznaniu záväzku zo strany dlžníka (ak nie priamo k zaplateniu) dôjsť.

Prejednávaný prípad je však prípadom iným, kde k takémuto dobrovoľnému rozhodnutiu zo znalosťou
veci zo strany dlžníka nedošlo. Naopak, žalobca v snahe reparovať pochybenie svoje, resp. pochybenie
svojho právneho predchodcu spočívajúce v nepodaní žaloby včas (pred uplynutím premlčacej doby) a

vyhnúť sa tak možnej námietke premlčania a zamietnutiu žaloby, sofistikovane pomocou osôb v jeho
záujme konajúcich, obchádza dlžníkov a pod zámienkou výhodnosti podpísania splátkového kalendára
ako listiny, ktorá ma dlžníka uchrániť pred problémami, do tejto listiny inkorporuje aj vyhlásenie o uznaní
dlhu dlžníkom (samozrejme bez podania vysvetlenia dlžníkovi).

Súdu je známe rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1845/11, podľa ktorého: „Podle ustanovení
§ 55 odst. 1 občanského zákoníku se smluvní ujednání spotřebitelských smluv nemohou odchýlit od
zákona v neprospěch spotřebitele. Spotřebitel se nesmí vzdát práv, které mu zákon poskytuje, nebo
jinak zhoršit své postavení. To znamená, že postavení spotřebitele nesmí být zhoršeno a to ani s
jeho souhlasem, naopak odchylky v neprospěch dodavatele možné jsou. S ohledem k citovaným

zákonným ustanovením je nutno prohlášení o prodloužení promlčecí lhůty ve prospěch žalobce jako
podnikatelského subjektu považovat za absolutně neplatné, neboť tím mé postavení bylo značně
zhoršeno.“

Vychádzajúc potom z podstaty práva na ochranu spotrebiteľa, ktoré je založené na tom, že spotrebiteľ

z dôvodu svojej neskúsenosti alebo neznalosti nie je schopný konkurovať v obratnosti vyškoleným a
skúseným profesionálom znalým práva a techník moderného obchodu, nemožno spôsobu ktorý zvolil
žalobca poskytnúť ochranu.

V prejednávanej veci totiž nejde zo strany žalobcu o aplikáciu právnej normy spôsobom mu prinášajúcim

výhodu právnou normou predpokladaným spôsobom ale o ľstivé zneužitie neznalosti dlžníkov a ich
strachu pred prípadným súdnym resp. následne exekučným konaním.

Súd poukazuje ďalej na to, že aj samotná žalobcom vypracovaná Dohoda o uzavretí splátkového
kalendára a uznaní záväzku je pre bežného spotrebiteľa v dôsledku (či už úmyselne alebo nevedome)

nejednotnej terminológie mätúca, kde obsahuje pojem „uznanie záväzku“ ale v čl. 3 (ktorý má tiež
mimochodom názov uznanie záväzku) bode 3.1 poslednej vete deklaruje, že dlžníci majú vedomosť
o premlčaní „dlhu“. Spotrebiteľ tak nemusí vedieť, že pojem záväzok v právnej terminológii môže
znamenaťa)záväzkovývzťahakotaký,b)jednotlivúpovinnosťzozáväzkovéhovzťahualeboc)záväzok
vzmysledlhu.Natejtozmätočnostiničnemení(pretožetrebavychádzaťtoho,čojevlistineuvedené)ani

vyššie prezentovaný názor, že v prejednávanej veci nejde o uznanie dlhu podľa Občianskeho zákonníka
ale o uznanie záväzku podľa Obchodného zákonníka.Súd teda uzatvára, že dohodu, z ktorej žalobca odvodzuje nepremlčanosť svojho nároku považuje súd
podľa § 3, § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka za neplatnú.

Ďalej je potrebné uviesť, že dohoda o zaplatení už splatného záväzku nie je ničím iným ako privatívnou
nováciou v zmysle § 516 ods.1 Občianskeho zákonníka a teda zmenou existujúcej zmluvy v otázke
splatnosti. Potom, ak má zmluva spotrebiteľský charakter, spotrebiteľský charakter má aj dohoda, ktorá
túto zmluvu mení v jej niektorej časti.

Ak podnikateľ ako dodávateľ do dohody „tváriacej“ sa ako dohoda o zmene splatnosti záväzku
inkorporuje jednostranný zmluvný záväzok dlžníka týkajúci sa uznania dlhu, je nutné dôjsť k záveru,
že takáto zmluvná podmienka (dohoda) spôsobuje vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a preto je neplatná
podľa § 53 ods.5 Občianskeho zákonníka.

V intenciách vyššie uvedených na záver procesný súd poukazuje na výstižné rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého: „Kým rešpektovanie
princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych
vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere,
jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú

odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych
súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany
spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda
aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov zo
strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto

oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“

Podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd
prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo
veci úspech nemal.

Podľa § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd
na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada
trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto
rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli,
súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou
trov právneho zastúpenia; ak takémuto účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu
nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takomto prípade súd nie je viazaný rozhodnutím

o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa § 151 ods. 8 Občianskeho súdneho poriadku, vo výroku o náhrade trov konania súd vyjadrí
osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhrada sa účastníkovi priznáva.

Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola
prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju
advokátovi.

Pokiaľideonáhradutrovkonania,postupovalsúdpodľa§142ods.1O.s.p.aichnáhradupriznalvplnom

rozsahu vedľajšiemu účastníkovi vystupujúcemu na strane žalovaného. Trovy konania vedľajšieho
účastníka spočívajú v trovách právneho zastúpenia podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

V konaní išlo o zaplatenie sumy 536,34 EUR, preto hodnota jedného úkonu právnej služby je 36,34 EUR.

Úkony právnej služby:
a) prevzatie a príprava zastúpenia vedľajšieho účastníka - 36,51 EUR + režijný paušál - 7,63 EUR,
b) vyjadrenie k žalobe - 36,34 EUR + režijný paušál - 7,63 EUR + 20% DPH.Vedľajšiemu účastníkovi tak patrí náhrada trov právneho zastúpenia v sume 106,15 EUR.

Trovy konania môže žalobca vedľajšiemu účastníkovi zaplatiť na účet č.: 42949-572/0200, VS:
34611139, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajší súd, v
troch písomných vyhotoveniach.

V zmysle § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných
náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, a akom rozsahu sa napáda, v
čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

V zmysle § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým

bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz
neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.