Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 7. máj 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/1076/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220590
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4212220590.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členov

senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o. so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený
Fridrich Paľko, s. r. o. so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská republika, v mene
ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové
Zámky zo dňa 5. septembra 2014 č. k. 10C/339/2012-53, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1 písm. a) bod 1, § 9 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods.
1 veta prvá zák. č. 514/2003 Z. z. a § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z. a § 45
ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. a zistil, že dňa 25. 05. 2011 bola začatá exekúcia na základe návrhu
na vykonanie exekúcie spísaného vo forme zápisnice súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým so
sídlom Bratislava, Záhradnícka 62, keď oprávneným je POHOTOVOSŤ s. r. o., Pribinova 25, Bratislava,

povinným X. E., exekučným titulom mal byť rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 11. 02. 2011
sp. zn. SR 14704/10 a predmetom exekúcie bolo vymoženie 1.010,87 eura s
príslušenstvom. Dňa 27. 07. 2011 bola exekučnému súdu doručená žiadosť exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesením exekučného súdu č. k. 9Er/879/2011-10 zo dňa 09. 01.
2012vspojeníspotvrdzujúcimuznesenímKrajskéhosúduvNitreč.k.26CoE/59/2013-59zodňa30.04.
2013, právoplatné dňa 04. 10. 2013 bola žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie zamietnutá (spis Okresného súdu Komárno 9Er/879/2011).

Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom,
je v sústave práva zaradená do občianskoprávneho zodpovednostného systému; ide o občianskoprávnu
zodpovednosť osobitného druhu upravenú samostatným zákonom. Ide o zodpovednosť objektívnu bez
zreteľa na zavinenie, nemožno sa jej zbaviť. Základnými predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti
je jednak nesprávny úradný postup súdu, existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a škodou. Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom je súčasné, teda kumulatívne splnenie všetkých troch základných
predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia prvého predpokladu, a to nesprávneho úradného postupu, nie je
dôvodné skúmať existenciu vzniku škody ako majetkovej, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. V danom prípade súd dospel k záveru, ženávrh nie je dôvodný. Navrhovateľ požaduje od odporcu náhradu majetkovej škody vo výške 125 eur
a nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 579,02 eura a to z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý nemal vydať poverenie pre súdneho exekútora na vykonanie exekúcie do 15 dní

oddoručeniažiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúciesúdnymexekútorom.Priposudzovaní
námietky premlčania vznesenej odporcom súd vychádzal z tej skutočnosti, že exekúcia bola začatá
dňa 25. 05. 2011, žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku bola odporcovi doručená 23.
04. 2012, žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená exekučnému
súdu dňa 27. 07. 2011, exekučný súd vydal citované uznesenie dňa 09. 01. 2012. Trojročná subjektívna

premlčacia doba uvedená v § 19 ods. 1 citovaného zákona nezačala plynúť skôr, ako 09. 01. 2012, kedy
bolo vydané exekučným súdom citované uznesenie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pretože
najskôr dňom vydania citovaného uznesenia mohol teoreticky oprávnený nadobudnúť vedomosť o
vzniku prípadnej škody, kto za ňu zodpovedá, ktorý orgán štátu ju spôsobil a aký je jej orientačný rozsah.
Z uvedeného je zrejmé, že námietka premlčania vznesená odporcom je bezdôvodná. K podmienke
uplatnenia nároku na súde a to predbežnému prerokovaniu nároku na náhradu škody príslušným

orgánom v zmysle § 15 a nasledujúci citovaného zákona súd poukázal na to, že dňa 23. 04. 2012
mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Je pravdou, že
už dňa 27. 09. 2012 bol tunajšiemu súdu doručený návrh vo veci samej, a teda nebol podaný po
uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale je nepochybné, že ku dňu rozhodovania súdu vo veci samej v tejto
právnej veci rozsudkom vyhláseným na pojednávaní dňa 05. 09. 2014, lehota 6 mesiacov už uplynula.

V tejto konkrétnej veci súd zistil, že dňa 27. 07. 2011 bola exekučnému súdu doručená súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe
rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu a exekučný súd o žiadosti exekútora JUDr. Rudolfa Krutého
rozhodol uznesením č. k. 9Er/879/2011-10 zo dňa 09. 01. 2012. Súd konštatoval, že žiadosť exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie exekučný súd posudzoval na základe ustanovenia §

44 odsek 2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekúcie. Hoci predmetné ustanovenie
stanovuje 15-dňovú lehotu, o ktorej navrhovateľ tvrdí, že nebola súdom dodržaná, táto lehota sa
však vzťahuje iba na rozhodnutie súdu, ktorým udelí poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že v prípade ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku zákonodarca nestanovil lehotu 15 dní na vydanie rozhodnutia, ale iba na vydanie poverenia

súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie (to neplatí v prípade, ak ide o exekučný titul podľa § 41
ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku). Vzhľadom k uvedenému súd môže len konštatovať, že
exekučným súdom nedošlo k porušeniu povinnosti rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia v zákonom
stanovenej lehote. Napriek uvedenému konštatovaniu, súd zdôraznil, že súd vo svojej rozhodovacej
činnosti na zákonom ustanovené lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva

porušeniezákladnéhoprávapodľačl.48ods.2ústavy,pretožeaj vtýchtoprípadochsúrozhodujúce
všetky konkrétne okolnosti posudzovanej veci. Hodnotiac postup exekučného súdu z hľadiska týchto
kritérií je významné, že žiadosť súdneho exekútora bola doručená exekučnému súdu dňa 27. 07. 2011,
exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok zaväzujúci povinného na plnenie z titulu spotrebiteľskej
úverovej zmluvy, a preto v postupe exekučného súdu, ktorý rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie

poverenia dňa 09. 01. 2012 s ohľadom na okolnosti danej veci nie sú vôbec žiadne prieťahy. Z
aktuálnejrozhodovacejčinnostiNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyvyplývaoprávnenieexekučnému
súdu skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy, pri
ktorej si exekučný súd vyhodnocuje jej prípadnú neplatnosť. Súčasťou exekučného spisu Okresného
súdu Komárno 9Er/879/2011 je aj zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným (navrhovateľom) a

povinným, keď exekučný súd bol oprávnený skúmať exekučný titul aj vo vzťahu k zmluve o úvere a
zároveň brať do úvahy ustanovenia § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní. Z vyššie uvedených
dôvodov súd uviedol, že postup exekučného súdu, vzhľadom na osobitný charakter exekučného
konania, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup. Súd tiež dodal, že pokiaľ navrhovateľ
nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohol sa v rámci exekúcie vôbec domôcť ani nároku od

povinného vyplývajúcemu z úverovej zmluvy, a preto s rozhodcovským rozsudkom ako nulitným aktom v
exekučnom konaní sa ani nemôže spájať vznik akejkoľvek škody oprávneného pre samotnú nemožnosť
realizácie exekúcie. Splnený nemôže byť ani posledný predpoklad, ktorým je príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou, pretože nesprávny úradný postup a škoda zistené neboli.
Znalecký posudok č. 1/2013 a znalecký posudok č. 1/2014, ktorý si v priebehu konania dal vypracovať

navrhovateľ a ktoré tým pádom majú charakter na úrovni listiny ako dôkazného prostriedku, sú pre
súdenú vec bez väčšieho významu. Ak bol navrhovateľ v procesnom postavení oprávneného v exekúcii
toho názoru, že citované uznesenie exekučného súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosť exekútora o
udeleniepoverenianavykonanieexekúcie,jevecnenesprávne,ničmunebránilo,abypodalodvolanie,vktorom mohol podrobne rozviesť svoju argumentáciu. Navrhovateľ však týmto spôsobom nepostupoval,
a preto citované uznesenie nadobudlo právoplatnosť. Ďalší znalecký posudok č. 1/2014 stanovuje výšku
majetkovej škody navrhovateľa. Tento znalecký posudok pre súdenú vec nie je dôležitým dôkazným

prostriedkom, pretože predpoklad škody je bezpredmetný, vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ
nedisponovalriadnymexekučnýmtitulomazároveňajztohodôvodu,ževkonanínebolzistenýanijeden
z predpokladov zodpovednosti za škodu spôsobenej nesprávnym úradným postupom, t.j. nesprávny
úradný postup, škoda a príčinná súvislosť. O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 142 ods.
1 OSP a odporcovi úspešnému v konaní nepriznal náhradu trov konania, pretože mu žiadne nevznikli.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ odvolanie,
odôvodniac ho tým, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
súd 1. stupňa nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite
veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd

interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu,
ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené.

Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím
zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z. Súd svojim rozhodnutím aplikoval
princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom
nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do času, kým nedôjde ku konečnému

rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal
oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na
vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že
zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku
konania ovplyvňujú mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné
štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods.

1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Navrhovateľ predložil ako dôkaz o vzniku
škody znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave.
Ak súd uviedol, že navrhovateľ nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek
škoda, potom súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým
posudkom. Zo znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli navrhovateľom

vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Uviedol tiež, že ak bol súdu doručený
v čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh navrhovateľa na prerušenie
konania z dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva
navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej
na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej

o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby
navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k

záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa
§ 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a vec aj správne právne posúdil.Navrhovateľ sa podaným návrhom od odporcu domáhal náhrady majetkovej škody v sume 125 eur
a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 579,02 eura, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom súdu, ktorý mal spočívať v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,

resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Komárno
v exekučnej veci sp. zn. 9Er/879/2011. Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave sp. zn. SR
14704/10.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola
spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.

Podľa ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa ods. 2 citovaného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku

alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 citovaného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 44 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011 (ďalej len Exekučný poriadok) exekútor, ktorému bol doručený návrh
oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15
dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Podľa ods. 2 citovaného zákona súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15
dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o

exekučnýtitulpodľa §41ods.2písm.c)ad).Aksúdzistírozporžiadostialebonávrhualeboexekučného
titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti
tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.Odvolací súd, vychádzajúc z dokazovania súdom prvého stupňa zistil, že exekúcia v danej veci začala
dňa 25. 05. 2010 podaním návrhu na vykonanie exekúcie a súdny exekútor podal na Okresnom súde
Komárno žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnej veci dňa 27.

07. 2010 a uznesením zo dňa 9. januára 2011 č. k. 9Er/879/2011-10 súd prvého stupňa žiadosť
súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 60 zo dňa 09.
08. 2011 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vednej pod sp. zn. 9Er/879/2011, EX 7720/11
zamietol. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 04. 10. 2013. Podľa názoru odvolacieho súdu
podľa Exekučného poriadku účinného od 01. 06. 2010 do 31. 05. 2011, teda v čase podania žiadosti o

udelenie poverenia súdnym exekútorom z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že
pre rozhodnutie súdu o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na základe rozhodcovského
rozsudku, čo bolo aj v tomto prípade, lehota od 01. 06. 2010 neplatila, a pokiaľ súd vydal uznesenie č.
k. 9Er/879/2011-10, ktorým žiadosť JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
zo dňa 09. 08. 2011 dňa 09. 01. 2012 zamietol, teda v primeranej lehote, takýmto konaním súdu 1.
stupňa nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu v danej veci. Podľa konštantnej judikatúry

Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej
lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka konania, keďže potrebné
zohľadniť všetky okolnosti prípadu. V danej veci pritom nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej
si navrhovateľ svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Vychádzajúc z okolností
daného prípadu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutím súdu v primeranej lehote a preskúmaním

exekučného titulu súdom 1. stupňa pri vydávaní žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu ako jednej z podmienok zodpovednosti štátu za nesprávny
úradný postup. Ohľadom záveru súdu prvého stupňa o možnosti preskúmavania exekučného titulu v
exekučnom konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora sa odvolací súd s rozhodnutím súdu
prvého stupňa v plnom rozsahu stotožňuje, pričom tiež poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru

NS SR (rozhodnutia NS SR sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo 105/2011 a 4Cdo
31/2013). Keďže v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup súdu 1. stupňa ako jednej z
podmienok zodpovednosti štátu za škodu, ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody, odvolací súd, rovnako ako súd 1. stupňa, dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je
nedôvodný, výškou škody nebolo potrebné sa zaoberať, preto pokiaľ súd 1. stupňa návrh navrhovateľa

zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je v zmysle ustanovenia
§ 212 ods. 1 OSP rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, k odvolacím dôvodom navrhovateľa dodáva,
že keďže navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie navrhovateľa za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov

podľa návrhov alebo predstáv navrhovateľa nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať
pred súdom, pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom
konania (§ 120 ods. 1 OSP). Tvrdenie navrhovateľa, že súd v danej veci aplikoval ustanovenie § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej
skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, je nesprávne. Súd 1.

stupňa citoval dané ustanovenie v správnom znení, a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná. K
trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd neporušil žiadnu zákonom
stanovenú lehotu a vo veci rozhodol v primeranej lehote, nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu
trvania právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v
súlade s právom na prerokovanie veci v primeranom čase. Keďže v danej veci nebol navrhovateľom
podaný návrh na prerušenie konania, ako uvádza navrhovateľ v odvolaní, súd prvého stupňa nemohol o
takomto návrhu navrhovateľa ani rozhodovať. Z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.