Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. máj 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/136/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312216641
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312216641.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu JUDr.

Romana Greguša a Mgr. Erika Németha v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova
25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, v jej mene: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 12C/391/2012-44 zo dňa 12. marca 2014,
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č.k. 12C/391/2012-44 zo dňa 12. marca 2014 p o t v r

d z u j e.
Odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Uviedol, že navrhovateľ sa podaným návrhom zo dňa 28.09.2012 prostredníctvom svojho právneho
zástupcu domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody a nemajetkovej ujmy. Svoj návrh odôvodnil
tým, že Okresný súd Levice ako exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie rozhodnutím o poverení po uplynutí zákonom stanovenej doby po viac ako 8

mesiacoch. Vec bola vedená exekútorom pod exekučným číslom EX 2181/2010. Z dôvodu nesprávneho
úradného postupu exekučného súdu vznikla navrhovateľovi majetková škoda vo výške 125,- eur
predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov vo veci správy a vymáhania pohľadávky v čase
omeškania a to 70,- eur na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca
pomocou informačného systému, 40,- eur na udržiavanie a správu informačného systému, 15,- eur
na administratívnu prácu, poštovné, telekomunikačné výdavky. Nemajetkovú ujmu vyčíslil na 440,- eur
za 8 mesiacov, pričom vychádzal z výpočtu 55,- eur za 1 mesiac omeškania s poukazom na nálezy

Ústavného súdu, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že došlo k porušeniu jeho práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, považuje ju za spravodlivú satisfakciu.
Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu a to: návrhom, uznesením
Krajského súdu v Nitre, vyjadrením odporcu spolu s prílohami, spisom OS Levice sp. zn. 16Er 325/2010
a zistil tento skutkový a právny stav.
Navrhovateľ ako oprávnený subjekt navrhol písomným podaním zvolenému súdnemu exekútorovi
vykonať exekúciu. Exekúcia bola u exekútora vedená pod sp.zn. EX 2181/2010. Exekútor podal na

Okresný súd Levice žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnému: I. G., nar.
XX.XX.XXXX, ktorá bola súdu doručená dňa 28.04.2010. Exekučný súd výzvou zo dňa 30.04.2010
vyzval oprávneného cestou exekútora na doručenie Zmluvy o úvere. Opätovne bol súdom vyzvanýna predloženie zmluvy o úvere výzvou zo dňa 18.06.1010, ktorá bola súdu doručená dňa 16.09.2010.
Okresný súd Levice vydal poverenie dňa 13.10.2010.
Zvykonanéhodokazovaniamalsúdprvéhostupňazapreukázané,ženavrhovateľsapodanýmnávrhom

domáhal jednak náhrady škody a jednak náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý odôvodnil tým, že exekučný
súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodnutím o poverení po uplynutí
zákonom stanovenej lehoty. Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody z titulu nesprávneho úradného
postupu s poukazom na § 9 ods. 1 zák.č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v
zákonnom stanovenej 15-dňovej lehote. Podstatou tohto sporu bolo zistiť a vecou navrhovateľa bolo

preukázať, či nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie poverenia mu spôsobilo škodu a nemajetkovú
ujmu, ktorých sa domáha. Štát zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, ak došlo k
nezákonnému rozhodnutiu, alebo nesprávnemu úradnému postupu, došlo k vzniku škody a medzi
nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou je príčinná
súvislosť, pričom všetky tri podmienky musia byť splnené súčasne. Zodpovednosť za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z. z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna (podľa

§ 3 ods. 2 zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť ) čo znamená, že zo strany oprávneného
subjektu ( poškodeného ) nie je potrebné preukazovať zavinenie vo forme úmyslu, resp. nedbanlivosti,
ale stačí preukázať, že škoda ( ak vznikla ) je výsledkom činnosti príslušného orgánu štátu ( tzv.
zodpovednosť za výsledok ) . Ústavným základom uvedenej zodpovednosti je čl. 46 ods. 3 Ústavy
( " Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu , iného štátneho

orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom" ). Vzťah príčinnej súvislosti
medzi nesprávnym úradným postupom a škodou je vzťahom príčiny a následku, ktorý musí byť priamy,
bezprostredný,neprerušený,nestačí,akjeibasprostredkovaný. Prizisťovanípríčinnejsúvislostitreba v
dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako ( priama ) príčina škody
existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Teda nesprávny úradný postup

môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z. z. len vo vzťahu k takému
zmenšeniu majetku navrhovateľa, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve ( iba ) týmto
postupom, ktorý by bol z hľadiska zmenšenia majetku navrhovateľa rozhodujúcim t. j. ak by nedošlo k
nesprávnemu úradnému postupu, jeho majetok by sa nezmenšil. Navrhovateľom tvrdená majetková
škoda nebola nijako preukázaná, navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku,

pričom na navrhovateľovi je preukázať svoje tvrdenia. Navrhovateľ svoje tvrdenia o škode v návrhu
všeobecne popísané ani v jednom prípade nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v návrhu nie je
dôkazom o vzniknutej škode. Je na navrhovateľovi, aby spolu s návrhom predložil dôkazy ujmy, resp.
uviedol skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a
rozsah ujmy. Súd prvého stupňa však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal,

keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo.
Súd prvého stupňa sa nestotožnil ani s názorom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za
nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za
prieťahy v konaní. Súd prvého stupňa však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou nemajetkovej ujmy
vôbec zaoberal, keďže mal za to že k vzniku nemajetkovej ujmy ani nedošlo. Čo sa týka nemajetkovej

ujmy, navrhovateľ nepreukázal vznik nemajetkovej ujmy, len formálne uviedol, že došlo k zániku
podnikateľských aktivít navrhovateľa a jeho podnikateľských plánov, čo nebolo bližšie odôvodnené,
ani preukázané. Nemajetková ujma nezávisí automaticky len od konštatovania nedodržania zákonnej
lehoty, ale aj odo okolností, ktoré sú v tejto veci konštatované, a na základe ktorých súd nevidel dôvod
pre finančnú satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Priznanie nemajetkovej ujmy by bolo v rozpore

s dobrými mravmi s poukazom na § 3 ods. 1 OZ, pretože práve navrhovateľ, ktorého základ jeho
podnikateľskej činnosti je poskytovanie spotrebiteľských úverov a to na základe formulárových zmlúv
a všeobecných zmluvných podmienok, ktoré obsahujú celý rad neprijateľných zložito formulovaných
zmluvných podmienok, s cieľom osloviť tú najzraniteľnejšiu skupinu obyvateľstva, ktorá nemôže týmto
zmluvnými podmienkami rozumieť, dosiahnuť zisk, sa domáha v dôsledku porušenia svojich práv súdnej

ochrany a nemajetkovej ujmy. Z množstva exekučných konaní, ktoré sú vedené na všetkých súdoch
Slovenskej republiky je známe, že využíval práve rozhodcovské doložky a o jeho nárokoch rozhodovali
rozhodcovské súdy, ktoré nerešpektovali ustanovenia právnej úpravy o ochrane spotrebiteľov a napriek
ich povinnosti tieto skúmať, to nerobili a priznávali navrhovateľovi aj také plnenia, ktoré boli zjavne
neplatné pre neprijateľné zmluvné podmienky. Je preto zarážajúce, že pri ochrane svojich práv sa

striktne domáha ochrany svojich práv a dôsledného dodržiavania zákona, ale vo svojich zmluvných
vzťahoch so svojimi klientmi už taký dôsledný nebol. Naopak, jeho podnikateľskou činnosťou sa
zaoberala aj Európska komisia, ktorá vo svojom liste, ktorý bol aj pripojený odporcom k jeho vyjadreniu,
uvádza, že útvary Komisie v súvislosťami s praktikami navrhovateľa a ďalšími nebankovými inštitúciamina trhu spotrebiteľských úverov slovenských spotrebiteľom, poukazujú na problémy v spojitosti s
praktikami, ktoré sa týkajú skutočností, že zmluvné podmienky sú stanovené prostredníctvom vopred
formulovaných podmienok, ktoré jednostranne určili veritelia. Uviedol, že tieto podmienky sú pre

spotrebiteľovveľmitvrdéaichzjavnýmcieľomjezbaviťspotrebiteľompráv,ktoréimvyplývajúzprávnych
predpisovnaochranuspotrebiteľa.Uviedol,žejednýmzosobitnýchaspektovjeuplatňovanienárokovzo
strany nebankových inštitúcií, okrem iného prostredníctvom systematického využívania rozhodcovských
orgánov, ktoré sa javia ako predpojaté, a v prípade ktorých sa zdá, že vôbec neuplatňujú právne predpisy
na ochranu spotrebiteľa.

Z pripojeného exekučného spisu súd prvého stupňa zistil, že exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok. Súd prvého stupňa v tomto prípade neskúmal či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či
došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, či sa zákonná 15 - dňová lehota vzťahuje na
vyporiadanie sa súdu so žiadosťou exekútora, či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká
škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. bolo v čase podania žiadosti

o udelenie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti
novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa
navrhovateľa rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného poriadku.
Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku

novelou účinnou od 01.06.2011. Novelizácia predmetného ustanovenia by bola nadbytočná, ak by išlo o
exekučný titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval
podľa písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa teda
dospel k záveru, že v predmetnej exekučnej veci je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok podľa
§ 41 ods. 2 písm. d / Exekučného poriadku. Zákonná 15 - dňová lehota na vyporiadanie sa súdu so

žiadosťou exekútora o udelenie poverenia neplatí v exekučných konaniach, v ktorých je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok. Táto výnimka bola do zákona zavedená s účinnosťou od 01.06.2010 a
vzťahuje sa aj na exekučné konania začaté pred účinnosťou zákona č. 144/2010 Z.z., čo je uvedené v
komentári k exekučnému poriadku, dôvodom zavedenia tejto výnimky je potreba preverenia prípadnej
existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie preskúmavaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu

na vykonanie exekúcie. K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku
dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva i z
rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 6 CoE 60/2011 z 19.05.2011. Pre výklad zákona je podstatný úmysel
zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku. V podstate podľa zdôvodnenia navrhovateľa by súd musel vydávať poverenie

na základe rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného
poriadku aj v súčasnosti, keď o rozhodcovských rozsudkoch hovorí § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku čo je nižšie uvádzanou judikatúrou vyvrátené. Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, že
v čase podania žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie lehota na vydanie poverenia v
prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala.

Navyše súd prvého stupňa poznamenal, že na vyslovenie záveru o zbytočných prieťahoch pri postupe
súdu pri vydávaní poverenia by ani nestačilo konštatovanie prekročenia 15 - dňovej lehoty, pretože
podstatné sú aj ďalšie relevantné okolnosti prípadu, napr. súčinnosť exekútora, oprávneného, konkrétne
v tejto veci na výzvu exekučného súdu na doloženie dokladov z apríla a júna 2010 reagoval oprávnený
- navrhovateľ v septembri 2010, a následne súd vydal poverenie v októbri 2010, čo súd nepovažoval

za neprimeranú lehotu na rozhodnutie, pretože sa nejednalo o nečinnosť súdu, úkony v exekučnej veci
robené boli a smerovali k rozhodnutiu vo veci, súd sa nestotožnil ani s názorom navrhovateľa, že by
mu v dôsledku takého postupu súdu mohla vzniknúť nejaká škoda a lebo nemajetková ujma, ktorá
nezávisí automaticky, len od zistenia nedodržania zákonnej či primeranej lehoty, ale aj od okolností,
ktoré sú v tejto veci v odôvodnení konštatované a na základe ktorých súd nevidel dôvod pre finančnú

satisfakciu vo forme nemajetkovej ujmy. Nesprávny úradný postup nesmie mať svoj bezprostredný výraz
vo vydanom rozhodnutí ( rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/04). Zodpovednosť za škodu z nesprávneho
úradného postupu nezakladajú vady konania ako je zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených
skutočností a právne posúdenie ak mali za následok nesprávne rozhodnutie ( rozsudok NS ČR sp. zn.
2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa poškodený mohol domáhal podľa § 5 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z.z. čo však navrhovateľ vyslovene vylúčil, a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie
exekučného súdu nezákonné, čo sa nepreukázalo. V odôvodnení rozhodnutia súdy po aplikovaní
právnych noriem vyjadria právny názor. Ak sa právny názor ukáže následne ako nesprávny, nejde o
nesprávny úradný postup, ale za splnenia ďalších zákonných podmienok môže viesť k nezákonnémurozhodnutiu, za ktoré by štát niesol zodpovednosť len v prípade ak by bolo zrušené alebo zmenené.
Rovnako vykonanie dokazovania, ktoré považuje účastník za nadbytočné či dokonca podľa účastníka
je protizákonné, nepredstavuje nesprávny úradný postup. Rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou

súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny úradný postup ( uznesenie NS ČR sp. zn. 25Cdo 1018/2007
zo dňa 25.08.2009).
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti ako aj citované zákonné ustanovenia súd prvého stupňa návrh
navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.
O trovách konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že úspešnému odporcovi

súd nepriznal náhradu trov konania, nakoľko mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil.
Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003

Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z.
Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo
zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým

nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení
poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom

riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a
stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu

ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny
poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie

veci v primeranej lehote.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.
Odvolací súd prejednal odvolanie navrhovateľa v súlade s ust. § 212 ods. 1 a 214 ods. 2 OSP pričom vo
veci rozhodol postupom podľa § 156 ods. 3 OSP. Po oboznámení sa s obsahom odvolania, rozhodnutia
súdu prvého stupňa, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu

navrhovateľa nie je možné vyhovieť.
Predmetom tohto konania je suma 125,- eur, ktorej zaplatenie sa navrhovateľ domáha z dôvodu náhrady
škody a suma 440,- eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Ako právny základ
návrhu na začatie konania navrhovateľ uviedol škodu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní vedenom pod. sp.zn. exekučného spisu

EX 2181/2010. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku toho, že exekučný súd rozhodol o
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 13.10.2010 a to rozhodnutím o poverení,
t.j. až po uplynutí zákonom stanovenej lehoty (omeškanie viac ako 8 mesiacov).
Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.Podľa § 9 ods. 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov obsahuje právnu úpravu zodpovednosti štátu za

činnosť súdu, orgánu štátnej správy, orgánu územnej samosprávy v prípadoch, keď na orgán územnej
samosprávy je prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy, upravuje aj zodpovednosť štátu za činnosť
fyzických a právnických osôb v niektorých prípadoch pri výkone štátnej správy a zodpovednosť
orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v samostatnej pôsobnosti orgánu
územnej samosprávy. Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci je nežiaducim a spoločensky
neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte musia mať také právne postavenie, ktoré

bez pochybností umožňuje uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie zákona alebo za ich každý
nesprávny úradný postup. Takúto možnosť zaručuje čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ktorým sa priznávajú dve
príbuzné, navzájom nezávislé práva a to právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci, či už ide o orgán štátnej správy, územnej samosprávy, súd alebo iný štátny orgán
a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Rovnako

čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (zákon č. 23/1991 Zb.) ustanovuje, že každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej
správy alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa odseku 4 listiny podrobnosti ustanoví zákon.
Vyššiespomínanýmzákonomjeprávezákonč.514/2003Z.z.,rozlišujúcimedzizodpovednosťouštátua
zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola

škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená
orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej
správy podľa osobitného predpisu.
Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom vykonávajúcim verejnú moc, musia
byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona. Podmienkami vzniku tejto

zodpovednosti sú: a) výkon verejnej moci príslušným orgánom verejnej moci, b) vznik škody alebo
nemajetkovej ujmy poškodenému, c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Základnou podmienkou
zodpovednosti štátu je, aby škoda bola spôsobená pri výkone verejnej moci orgánom, ktorý vykonáva
verejnú moc. Druhým predpokladom zodpovednosti štátu za škodu je vznik škody alebo nemajetkovej
ujmy, ktorú musí preukázať poškodený. Medzi konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou

škodou musí byť daná priama príčinná súvislosť. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda
spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za
škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (§ 5 a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje
zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona). Zároveň je v rámci
zákona samostatne upravená zodpovednosť štátu za rozhodnutie o zatknutí, zadržaní (§ 7 zákona),

väzbe, treste alebo ochrannom opatrení (§ 8 zákona).
Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Aj
nevydanie rozhodnutia je nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup je možné

považovať i iné nekonanie príslušného orgánu, teda nevykonávanie úradného postupu.
Zodpovednosťštátuzaškoduspôsobenúorgánmiverejnejmocimácharakterobjektívnejzodpovednosti
(bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí
v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením
alebo bez tohto zavinenia. Z hľadiska posúdenia zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci je teda rozhodujúce, či boli splnené objektívne predpoklady tejto zodpovednosti (výkon
verejnej moci v súvislosti s činnosťami uvedenými v ustanovení § 3 ods. 1 zákona, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi konaním a škodou).
Pri koncipovaní objektívnej zodpovednosti ide zákon ešte ďalej, keď ustanovuje zákaz liberácie, t. j.
zbavenie sa zodpovednosti (§ 3 ods. 2 zákona). Ak sú splnené podmienky, nedáva zákon štátu (ani

územnej samospráve) sa zbaviť zodpovednosti. Tým vlastne nadobúda táto zodpovednosť charakter
absolútnej zodpovednosti.Pravda, aj v tomto prípade musia byť podmienky zodpovednosti za škodu preukázané. Vyššie uvedené
podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu
škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.

V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup
považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej

lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania.
Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že
úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané,
bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia.
Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia

príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladovprevznikškody.Idetedaoobjasneniepríčin,ktoréviedlikurčitémuvýsledkuaostarostlivé
zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah
príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť
škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom

škody vo vzťahu príčiny a následku.
Odvolací súd v súlade s vyššie uvedenými právnymi závermi v dôsledku podaného odvolania taktiež
preskúmal, či v tomto prípade boli naplnené podmienky vzniku zodpovednostného právneho vzťahu
štátu vo vzťahu k navrhovateľovi, pričom zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a
taktiež vec správne právne posúdil. Z obsahu listín vo forme fotokópií zo súdneho spisu Okresného súdu

Levice vedeného pod sp.zn. 16Er/325/2010 vyplýva, že dňa 10.03.2010 bola pred súdnym exekútorom
spísaná zápisnica o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor písomným podaním
doručenýmexekučnémusúdudňa28.04.2010požiadalsúdoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie
na podklade exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku č.k. SR 19001/09 zo dňa 19.11.2009. Dňa
13.10.2010 exekučný súd udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Exekučné

konanie prebieha naďalej.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.05.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí
rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.
Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí

rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V tomto smere odvolací súd konštatuje, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku upravuje 15-
dňovú lehotu, o plynutie ktorej sa opiera aj návrh navrhovateľa žiadajúc náhradu škody v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ vo svojom návrhu tvrdí, že súd aplikujúc toto ustanovenie nerozhodol v
zákonom stanovenej lehote.
K dôvodom odvolania vo všeobecnosti odvolací súd uvádza, že viazanosť rozsahom a dôvodmi

odvolania vyplýva pre odvolací súd z § 212 ods. 1 a 2 OSP. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu
zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen
zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté
konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací
súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a

dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným
úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie
§ 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Trebazdôrazniť, že ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného
odvolania je odvolací súd viazaný vždy.
Vo svojom odvolaní navrhovateľ v prvom rade namietal odňatie účastníkovi možnosti konať pred súdom,

nesprávne právne posúdenie veci a neúplné zistenie skutkového stavu s poukazom na ustanovenia §
205 ods. 2 písm. a) a c) a § 221 ods. 1 písm. f) a h) OSP.
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata základného práva priznaného podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v prvom rade v oprávnení
každého reálne sa domáhať ochrany svojich práv na súde, že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť
súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola namietanému právu poskytnutá ochrana v

medziach zákonov, ktoré ustanovenie o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo na súdnu
ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale ju aj v určitej kvalite, t.j. zákonom
ustanoveným postupom súdu, dostať. Postup súdov v konaní o veci a jeho kvalita ustanovená zákonom
je vyjadrením práva na súdnu ochranu účastníka konania vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Ochranu
základným právam a slobodám poskytujú predovšetkým všeobecné súdy (I. ÚS 50/97, I. ÚS 54/97).

V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu predmetným článkom ústavy sa zaručuje
ochrana viacerých záujmov, a to najmä práva na prístup k súdu, práva na spravodlivý proces, ktorého
základným predpokladom uplatnenia je nezávislosť a nestrannosť súdu, pričom ochrana podľa čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená, že súd právoplatne rozhodne v prospech navrhovateľa (II. ÚS 71/97, III. ÚS
46/04). Nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd

nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie. Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi.
Z obsahu súdneho spisu však nevyplýva, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci v prípade
navrhovateľa nerešpektoval niektoré z týchto práv. Namietané pochybenia súdu prvého stupňa
vyjadrené v ustanoveniach § 205 ods. 2 písm. a) a c) OSP nie sú v dôvodoch odvolania konkretizované

vo vzťahu k napádanému rozhodnutiu. Taktiež navrhovateľ postup súdu, ktorým malo dôjsť k
namietanémuodňatiumožnostikonaťpredsúdomvodvolanípresnenepopísalaodvolacísúdanižiaden
takýto dôvod nezistil.
Vo vzťahu k námietke navrhovateľa, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou
úpravou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. (ďalší dôvod odvolania) odvolací súd uvádza, že súd prvého

stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku dňu začatia tohto
konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
citoval v správnom znení a preto je táto námietka navrhovateľa nedôvodná.
Súd prvého stupňa mal pri rozhodovaní k dispozícii fotokópie zo súdneho spisu sp. zn. 16Er/325/2010 z
ktorého listín a údajov vychádzal. Základom rozhodnutia súdu prvého stupňa je nesplnenie zákonných

podmienok zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z..
Ďalej vo vzťahu k námietke oprávneného, že súdu neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie
dĺžky konaní zákonnými lehotami, odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v tomto smere
nepolemizoval nad dĺžkou konania. Súd prvého stupňa v súvislosti s nárokom navrhovateľa na náhradu
škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu iba preskúmal, či naozaj došlo k porušeniu zákonom

stanovenej lehoty alebo nie, t.j. neposudzoval ani prieťahy v konaní ani vhodnosť dĺžky konania.
Posudzoval splnenie podmienok nároku na škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., čo bola podstata
návrhu navrhovateľa.
Odvolací súd vo vzťahu k navrhovateľom tvrdenému prejavu nesústredenosti činnosti súdu, keď podľa
jeho názoru súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúvisia (rozpor

exekučného titulu so zákonom), odvolací súd konštatuje, že tento odvolací dôvod nekorešponduje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, nakoľko súd prvého stupňa sa rozporom exekučného titulu so
zákonom v tomto prípade vôbec nezaoberal.
Vo vzťahu k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu odvolací súd konštatuje, že odvolacie dôvody
sa hmotnoprávnej stránky napadnutého rozhodnutia vôbec nedotýkajú. Iba na dôvažok odvolací súd

uvádza, že k hmotnoprávnym dôvodom zamietnutia návrhu na začatie konania je nepreukázanie
podmienok na uplatnenie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ktorými sú nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom
škody. Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil nedodržaním zákonom stanovenej lehoty 15 dní na udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie. V tomto smere je potrebné uviesť, že síce ustanovenie § 44 ods.
2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania upravovalo lehotu 15
dní na udelenie poverenia, táto však s účinnosťou od 01.06.2010 neplatí v prípade exekučných titulov

podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Exekučným titulom bol v tomto prípade rozhodcovský rozsudok podľa
§ 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Až aplikačná prax v prípade rozhodcovských rozsudkov
v spotrebiteľských veciach si vyžiadala potrebu novelizácie predmetného ustanovenia a odstránenia
lehoty 15 na rozhodovanie o udelenia poverenia v týchto prípadoch. Exekučné konanie sa začalo
za účinnosti ešte pred novelou avšak exekučný súd už rozhodoval v čase po účinnosti novely, preto

uvedenénovelizovanéustanoveniemožnovziaťdoúvahyakopodporumyšlienokopotrebeexekučného
súdu posúdiť súlad tohto exekučného titulu so zákonom v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, čo
lehota 15 dní vo väčšine prípadov neumožňovala.
Z rozhodovacej činnosti je známou skutočnosťou, že aplikácia práva Európskej únie v oblasti ochrany
spotrebiteľa (v dôsledku vstupu Slovenskej republiky do EÚ) zasiahla do dovtedajšej súdnej praxe
a významne ovplyvnila jej vývoj. Uvedenému sa nevyhlo ani exekučné konanie. V duchu existujúcej

judikatúry bolo a je povinnosťou exekučného súdu postupovať v exekučnom konaní v súlade s právnou
úpravou a zásadami na ochranu spotrebiteľa, opakovane judikovanými Európskym súdnym dvorom
(napr. vec C40/08, C-76/10). Vzhľadom na nerovné postavenie spotrebiteľa ako jednej zo zmluvných
strán (slabšia
vyjednávacia pozícia, úroveň informovanosti), čl. 6 ods. 1 smernice 93/13 stanovuje, že nekalé

podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Z judikatúry ESD vyplýva, že ide o kogentné ustanovenie,
ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami
zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. Tento nerovný
stav možno odstrániť iba vonkajším pozitívnym zásahom vo vzťahu k účastníkom zmluvy. Ochrane
spotrebiteľa je preto potrebné venovať náležitú pozornosť aj v exekučnom konaní, s čím je spojené

adekvátne plynutie času. Vyššie uvedeným okolnostiam (venovanie náležitej pozornosti ochrane
spotrebiteľa) nasvedčuje skutočnosť, spomínaná už vyššie, že neskoršia právna úprava v ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyňala rozhodcovské rozsudky zo zákonom stanovenej 15-dňovej
lehoty na vydanie poverenia od doručenia žiadosti súdneho exekútora. Rýchlosť nemôže byť na úkor
kvality. Ku skúmaniu zákonnosti exekúcie nemožno pristupovať formalisticky len za účelom dodržania

zákonnej lehoty. Je namieste starostlivo skúmať zákonnosť exekúcie. Uvedené okolnosti sú objektívne
spôsobilé vyvolať predĺženie zákonom stanovenej lehoty na vydanie poverenia.
Odvolací súd v tomto smere musí v zhode s tvrdením navrhovateľa skonštatovať, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie tak, že rozhodol o
udelení poverenia súdnemu exekútorovi až po zákonom stanovenej lehote 15 dní (žiadosť podaná dňa

28.04.2010 a exekučný súd udelil poverenie dňa 13.10.2010). Na exekučné konanie sa totiž vťahoval
Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia exekučného konania dňa 10.03.2010, t.j. Exekučný
poriadok v znení účinnom pred novelou, ktorá lehotu 15 dní v prípade rozhodcovských rozsudkov
odstránila. V prebiehajúcich exekučných konaniach sa a priori totiž uplatnia doterajšie právne predpisy.
Všeobecne sa týmto vychádza z prísneho dodržania ústavných princípov zákazu retroaktivity. V tomto

prípade tak síce možno aj napriek nesprávnemu právnemu záveru súdu prvého stupňa v tomto smere
konštatovať omeškanie sa exekučného súdu ohľadom udelenia poverenia na vykonanie exekúcie s
ohľadom na znenie ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia
exekučného konania, avšak vo vzťahu k ďalším zákonným podmienkam pre úspešnosť návrhu nie je
možné súhlasiť s navrhovateľom. Navrhovateľ totiž od tohto postupu súdu uplatnil nárok na náhradu

škody a nemajetkovej ujmy vyčíslenú v podanom návrhu, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nákladov,
ktoré musel vynaložiť v období do rozhodnutia exekučného súdu (správa pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnanca, udržiavanie a správa informačného systému a administratívne
práce spojené s urgenciami adresovanými exekučnému súdu). Nemajetkovú ujmu v peniazoch si
uplatnil nakoľko pre neho nie je samotné konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej lehote v spojení s porušením
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranom čase
dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Podľa
názoru navrhovateľa neskorým ukončením procedúry exekučným súdom došlo k zániku povinného, k
zmareniu účelu pre stratu kontaktu s povinným a taktiež aj k insolvencii povinného. Poukázal pritom

na právo garantované v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR majúc za to, že potreba náhrady nemajetkovej ujmy
má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy za
porušeniezákladnýchprávaprincípovprávnehoštátu.Sumunemajetkovejujmynavrhovateľvyčíslilakoalikvotný pomer 55,- eur za každý mesiac omeškania exekučného súdu na základe aplikácie doktríny
Ústavného súdu 660,- eur za rok: 12 mesiacov v roku = 55,- eur, t.j. 440,- eur za 8 celých mesiacov.

Nie je možné súhlasiť s tvrdením navrhovateľa ohľadom vzniku škody a nemajetkovej ujmy vyčíslenej v
podanomnávrhu,nakoľkonavrhovateľdôvodyvznikuškodyanemajetkovejujmyajejpríčinnejsúvislosti
s nesprávnym úradným postupom súdu nijako nepreukázal. Navrhovateľ nepredložil súdu relevantné
dôkazy preukazujúce a dokumentujúce skutočnú reálnu výšku jeho škody. V tomto prípade je potrebné
preukázať príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom reálnej konkrétnej škody,

ktorá mala navrhovateľovi skutočne vzniknúť. Navrhovateľ musí totiž preukázať konkrétnu sumu, ktorú
si uplatňuje ako škodu a nie minimálnu výšku škody, ktorá by mu mohla vzniknúť a taktiež musí
preukázať, že škoda, ktorá mu vznikla je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu.
V tomto prípade nie je preukázaná príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom vznikom
škody (v akejkoľvek výške), t.j. nie je splnená jedna podmienok zodpovednostného právneho vzťahu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Navrhovateľ ním vyčíslené sumy ničím nepodložil a odvolaciemu

súdu z obsahu súdneho spisu sp. zn. 16Er/325/2010 nie sú známe ani skutočnosti, že by v dôsledku
omeškaniaexekučnéhosúdudošlokzánikupovinného,kzmareniuúčeluprestratukontaktuspovinným
a taktiež nie je preukázané že by došlo k insolvencii povinného. Navrhovateľ uviedol aj nepravdivé
údaje týkajúce sa doby omeškania (viac ako 265 dní). Taktiež navrhovateľ nepreukázal ani dôvody pre
priznanie nemajetkovej ujmy, keďže ani jeden dôvod, ktorý uvádza v návrhu ničím nepodložil a ničím

nepreukázal. Nestačí samotné tvrdenie navrhovateľa o tom aké náklady mu vznikli, ktoré iba vyčíslil bez
predloženia relevantného dôkazu o tom. Aj vo vzťahu k nemajetkovej ujme sa jedná iba o hypotetické
konštatovanie bez preukázania priameho zásahu do sféry navrhovateľa.
Z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že exekučné konanie naďalej prebieha. Z judikatúry súdov
SR, Najvyššieho súdu SR ako aj Ústavného súdu je totiž nepochybné, že navrhovateľ ako

obchodná spoločnosť podáva vo veľkých množstvách návrhy na vykonanie exekúcií, na podklade
neplatných rozhodcovských doložiek, čím nie je daná ani právomoc rozhodcovského súdu na vydanie
rozhodcovského rozsudku a v mnohých prípadoch sú žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie právoplatne zamietnuté alebo exekúcie následne z uvedeného dôvodu
zastavené. Exekučnému súdu totiž v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu prináleží

súdna kontrola zmluvných podmienok spotrebiteľskej zmluvy s cieľom vylúčiť neprimerané podmienky,
ktoré zhoršujú postavenie spotrebiteľa. Prieskum rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu
umožňuje aj zákon č. 244/2002 Z.z., kde ustanovenie § 45 ods. 1 a 2 umožňuje zastaviť výkon
rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie, ak súd zistí nedostatky podľa § 45 ods. písm. b)
alebo c), teda ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b).

Vzhľadom na uvedené navrhovateľ nesplnil podmienky zodpovednostného právneho vzťahu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z. V danom prípade bolo na navrhovateľovi preukázať skutočnosti uvedené v
návrhu a to, že exekučný súd svojím nesprávny úradným postupom spôsobil také konanie, ktoré by bolo
v príčinnej súvislosti so škodou vyčíslenou v návrhu. Rovnako tam mal postupovať a preukázať dôvody
pre priznanie nemajetkovej ujmy.

Na základe zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vo výroku vecne
správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko odporcovi v súvislosti s odvolacím
konaním žiadne trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.