Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 8. apríl 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/279/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217690
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217690.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Renáty

Pátrovičovej a JUDr. Vladimíra Pribulu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ s.r.o., so sídlom v
Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná advokát a konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich,
PhD.,protižalovanému:Slovenskárepublika,vmenektorejkoná:MinisterstvospravodlivostiSlovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej ujmy,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 14. januára 2014, č. k. 9C/102/2013-34,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 14. januára 2014, č. k. 9C/102/2013-34 zamietol návrh (správne žalobu,
keďže sa týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným) a odporcovi (správne
žalovanému) nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa písomne
podanou žalobou doručenou dňa 28. 09. 2012 domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody
v sume 125 eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 495 eur, z dôvodu nesprávneho úradného

postup spočívajúceho v nedodržaní 15- dňovej lehoty na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora
na vydanie poverenia, pričom súd rozhodol o tejto žiadosti až dňa 23. 11. 2011, a to rozhodnutím
o poverení, teda s omeškaním viac ako 9 mesiacov vo veci vedenej exekútorom pod exekučným
číslom EX 4674/2011, pre vymoženie pohľadávky proti dlžníkovi Z. E.. Žalobca požiadal Znalecký ústav
Ekonomickej univerzity v Bratislave o vypracovanie znaleckého posudku na vyčíslenie škody. Tento
posudok ešte nebol ku dňu podania žaloby vypracovaný. Podaná žiadosť o predbežné prerokovanie
nároku u žalovaného bola podaná dňa 23. 04. 2012. Žalobca si žalobou uplatnil právo na úhradu

majetkovej škody a právo na úhradu nemajetkovej ujmy. Žalobca sa domáhal majetkovej škody
spočívajúcej v náhrade účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou
vo veci správy a vymáhania pohľadávky, v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti
o udelenie poverenie na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. O škode sa dozvedel vtedy, keď
nastali skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik škody a jej rozsah tak, aby bolo možné určiť
výšku škody v peniazoch. Žalobca sa o nemajetkovej ujme v spočívajúcej práva na rozhodnutie o
podanom návrhu v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavou SR a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
dozvedel až momentom, kedy definované práva prestali byť porušované. O vzniku škody sa dozvedel,
vtedy keď mu bolo doručené poverenie, pričom týmto momentom došlo k ukončeniu nesprávnehoúradného postupu. Dozvedel sa o tom od exekútora v deň, keď bolo exekútorovi doručené poverenie.
Zo spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 16Er/310/2011 súd zistil, že návrh na vykonanie exekúcie
bol spísaný u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého dňa 09. 03. 2011, exekučným titulom bol

rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 31. 01. 2008, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola na súd doručená dňa 25. 03. 2011. Okresný súd Levice zamietol poverenie na vykonanie
exekúcie uznesením zo dňa 11. 07. 2011, avšak iba v časti trov exekúcie (45,74 eura) a v tejto časti
aj exekučné konanie uznesením zo dňa 23. 11. 2011 zastavil. Dňa 23. 11. 2011 exekučný súd vydal
aj poverenie na vykonanie exekúcie. Žalobca špecifikoval majetkovú škodu ako náklady, ktoré mu

vznikli v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej, pričom malo ísť o
pracovnévýkonyzamestnancovpomocouinformačnéhosystémuvsume70eur,nákladynaudržiavanie
a správu informačného systému sumu 40 eur a administratívne náklady v sume 15 eur. Zároveň sa
domáhal nemajetkovej ujmy, keď márnym uplynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania
navrhovateľa na vymoženie pohľadávky, keď mohlo dôjsť k zániku povinného, k strate kontaktu s
povinným, k insolventnosti povinného. Nemajetková ujma má predstavovať satisfakciu za konkrétne

porušenie zákona. Pri výške nemajetkovej ujmy vychádzal z toho, že Ústavný súd SR za prieťahy v
konaní priznáva priemerne 660 eur ročne a žalobca sa domáhal sumy 55 eur za každý mesiac, pričom
upozornil na to, že exekučný súd bol v danej veci nečinný viac ako 90 mesiacov. Žalovaný v písomnom
vyjadrení navrhoval návrh zamietnuť, žalobu považoval za zmätočnú a dodal, že nie je jasný ani titul
nároku na náhrady škody. Konštatoval, že vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti

ako priameho a bezprostredného vzťahu príčiny a následku nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda
postupom okresného súdu. Mal za to, že žalobca nepreukázal, že by v namietanom konaní došlo k
nesprávnemu úradnému postupu, že by mu vznikla nemajetková ujma, či majetková škoda. Žalobca
uviedol, že vyvinul enormné úsilie, aby docielil vecný posun v exekučnom konaní a primäl súd k vydaniu
rozhodnutia podaniami zo dňa 18. 02. 2009, 20. 05. 2009, 23. 09. 2010, 27. 09. 2010. Mal za to, že

súd musí v 15-dňovej lehote preskúmať súlad vykonania exekúcie so zákonom. Samotné prekročenie
lehoty predstavuje bez ďalšieho zbytočný prieťah. Namietal, že príslušný súd nesplnil zákonnú lehotu
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Rozhodnutie rozhodcovskej komisie je úplne iný právny inštitút
ako rozsudok rozhodcovského súdu. Rozsudok rozhodcovského súdu je exekučným titulom podľa § 41
ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku. Dodal, že nečinnosť súdu spôsobila zmenu v jeho pracovných

aktivitách, a to v smere zvýšenia objemu prác a postupov. Žiadal zdokladovať vzniknutú majetkovú
ujmu znaleckým posudkom, resp. žiadal postup podľa § 136 OSP. Súd konštatoval, že žaloba žalobcu
s poukazom na ust. § 43 ods. 1 OSP spĺňala zákonné náležitosti. Vzhľadom na to, exekučné konanie
bolo začaté v roku 2011 a žalobca sa predbežného prerokovania domáhal v roku 2012, predmetný
nárok na náhradu škody nie je premlčaný. Súd mal k dispozícii ako dôkaz exekučný spis. Do podania

návrhu šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí šesťmesačnej lehoty
od prijatia žiadosti žalovaným, žalobu tak už nemohol súd považovať za predčasnú. Žalobca sa domáhal
škody výlučne za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k vydaniu poverenia nedošlo v zákonnej
15 dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval, či došlo k
nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je to dôvod na náhradu škody, resp. či vôbec nejaká

škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ zákona č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania žiadosti
o udelenie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v uvedenej časti
novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských súdov. Podľa
žalobcu je rozhodcovský rozsudok exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku.

Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku
novelou účinnou od 01. 06. 2011. Novelizácia predmetného ustanovenia by bola nadbytočná, ak by išlo
o exekučný titul podľa písmena i/. Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval
podľa písmena d/ svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej
od 01. 06. 2010 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe rozhodcovského rozsudku

došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností pre prípad neprípustnosti exekúcie. Zák. č. 144/2010
Z. z., ktorý novelizoval exekučný poriadok, sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto
zákona. K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku dochádzalo a
dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku. Súd konštatoval, že v čase podania žiadostí
na vydanie poverenia lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného

titulu neexistovala. Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003
Z. z., keď podľa neho príslušný súd svojím postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní.
Ohľadom prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy vkonaní, nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. Žalobca tvrdil,
žepovereniebolovydanépo9mesiacoch,ktoráskutočnosťniejepravdivá,pretožesúddňa23.11.2011
vydal poverenie, čo nie je omeškanie 9 ale 8 mesiacov. V predmetnej veci, z ktorej sa žalobca domáhal

náhrady škody bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Účastníkom exekučného konania
rozhodnutím v uvedených lehotách nevznikol stav právnej neistoty. Majetková škoda nebola v konaní
preukázaná, jej vyčíslenie paušalizáciou reálnych vecných nákladov, spočívajúcich v administratívnych
výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou času zamestnanca,
je podľa súdu nepreukázané, nezdôvodnené a žalobca neprodukoval žiadne dôkazy preukazujúce ním

uvádzanú škodu. Za daného stavu nie je zrejmé ako mohol žalobca dospieť k výške ním tvrdenej škody.
Súd sa nestotožňuje ani s názorom, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie
zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v
konaní. Súd však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že
k vzniku škody ani nedošlo. V danom prípade síce bolo vydané poverenie po niekoľkých mesiacoch,
pričom táto skutočnosť automaticky neznamená, že žalobcovi musela v dôsledku uvedeného postupu

vzniknúť škoda. V konaní neboli konštatované zbytočné prieťahy či nečinnosť súdu. Predmetný návrh
súd považoval súd za účelový, a to aj s poukazom na hromadne podané totožné žaloby, v ktorých
sa taktiež neuvádzajú správne údaje o počte dní omeškania a pod. V konaní nebola preukázaná ani
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom tvrdenej škody.
Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia § 4

ods. 1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, 3, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom od 01. 01. 2013),
§ 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1, ods. 2 písm. a/ - j/
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“ (v
znení účinnom do 31. 05. 2010, § 44 ods. 1 a 2 (v znení do 31. 05. 2010 aj od 01. 06. 2010 do 31. 05.

2011) Exekučného poriadku.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP a žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a ani mu žiadne nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, žiadajúc odvolací súd, aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pretože súd prvého stupňa odňal

účastníkovikonaniamožnosťkonaťpredsúdom,vecnesprávneprávneposúdiltým,ženepoužilsprávne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval
novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou

právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, teda po založení zodpovednostného právneho
vzťahu. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.
z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie
prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z. Mal za to,
že súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Uviedol, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je žaloba na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy anulovaná značnou nedôveryhodnosťou údajov. Súd však nemôže založiť odôvodnenie o zániku
nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. V
tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré
skutočnosti len usudzovať. Samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na tom, že zo strany

štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané v zákonom
ustanovenej lehote. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej
neistoty aj napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty
určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru a posunul trvanie
právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces

neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž nemohla byť odstránená
rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Súd s poukazom na skutočnosť, že on
sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie,
tým mu znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku a na zamietnutie znaleckého dokazovania nemal súd žiadne udržateľné dôvody. Keďže výsledok

znaleckého dokazovania mal tvoriť jeden zo základov pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej,
súd založil svoje rozhodnutie na nedostatočne zistenom skutkovom stave. Súdu taktiež neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho povinnosťou je aplikovať
platné právo a navyše jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva,podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale
dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy, nárast
ekonomickej trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali

svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj právo na
rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na
riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav
nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so
zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom

konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku -ďalej len „OSP“), po
zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - účastníkom konania včas (§ 201 a § 204 OSP)
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 OSP), po skonštatovaní, že odvolanie
má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom
prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie

v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1OSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli
súdu najmenej päť dní pred jeho vyhlásením (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v elektronickej
podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako bol vyvesený na úradnej tabuli (§ 21 ods. 2 vyhl. č.
543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa je vo výroku vecne správny, preto ho podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 154 ods. 1 OSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci v znení účinnom do 01. 01. 2013 (ďalej len „zák. č. 514/2003 Z. z.“), ktorý na danú vec dopadá,
štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b)

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o
ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.).
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.
Podľa § 16 ods. 1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho
časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku
alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis

neustanovuje inak.
Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa
určuje s prihliadnutím najmä na: a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije
a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov,ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému
v spoločenskom uplatnení.
Podľa § 19 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď

sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie
alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.
Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku (EP) v znení od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2010, exekútor, ktorému
boldoručenýnávrhoprávnenéhonavykonanieexekúcie,predložítentonávrhspolusexekučnýmtitulom

najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.
Podľa ods. 2, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu

alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Odvolací súd preskúmaním obsahu spisu zistil, že žalobca sa podanou žalobou domáhal od žalovaného
majetkovejškodyvsume125euraznáhradynemajetkovejujmyvsume495eur,ktorámumalavzniknúť
nesprávnym úradným postupom súdu, spočívajúceho v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej

lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde
Levice v exekučnej veci sp. zn. 16Er/310/2011. Exekučným titulom v tejto veci bol Rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného Slovenská rozhodcovská a. s. so sídlom v Bratislave. Odvolací súd
vychádzal z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa, pričom zistil, že poverený súdny exekútor
doručil na Okresný súd Levice návrh na začatie konania a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie dňa 25. 03. 2011 a exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním
predmetnej exekúcie dňa 23. 11. 2011.
Pretože odvolací súd sa v zmysle § 213 ods. 1 OSP cítil byť viazaný skutkovým stavom zisteným
súdom prvého stupňa, keďže nezistil, že by malo ísť o výnimky v zmysle odsekov 2 až 7 tohto
ustanovenia, v plnom rozsahu preberá súdom prvého stupňa zistený skutkový stav, ktorý vykonal

dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov. Odvolací súd
sa v prevažnej miere stotožňuje s právnym názorom prvostupňového súdu vo veci, avšak nestotožňuje
sa so záverom súdu prvého stupňa, že v čase rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora na vydanie

poverenie neexistovala lehota 15 dní na vydanie poverenia.
V zmysle § 35 zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý
už nemožno preskúmať podľa § 37, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako
právoplatný rozsudok súdu.
Podľa § 44 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal

právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov.
Týmto osobitným predpisom je zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov a v ňom uvedený § 41 ods. 2.

Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 09. 2005 do 31. 05. 2009, exekučným
titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje
majetok.
Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú

právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod,
predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d)
vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, e) osvedčení o
dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f)
vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu

nezaplatenú na mieste, g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov,
ako aj zmierov schválených týmito orgánmi, h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo
veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia a starobného dôchodkového sporenia, i) iných
vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon (§ 41 ods. 2).Podľa § 41 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 06. 2011, exekučným titulom je
vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
Podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade a) rozhodnutí orgánov Európskej únie, b)

rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul, c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a
čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila, d) vykonateľných
rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, e) osvedčení
o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi schválených, f)

vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste, g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako
aj zmierov schválených týmito orgánmi, h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach
sociálneho zabezpečenia, sociálneho poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach
verejného zdravotného poistenia, i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých
výkon pripúšťa zákon, j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte

Európskej únie, ak ide o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu (§ 41 ods. 2).
Vzhľadom k tomu je nepochybné, že rozhodcovský rozsudok je exekučným titulom rovnako ako
rozsudok súdu všeobecného. Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje popri
vykonateľných rozhodnutiach súdu i ďalšie exekučné tituly. Do 31. 05. 2011 uvedené ustanovenie
neobsahovalo výslovne uvedenie rozhodcovského rozsudku, v písm. d/ boli uvedené vykonateľné

rozhodnutia rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Na základe toho ustanovenia sú pod
písm. i/ za exekučné tituly považované aj iné rozhodnutia a zmiery za podmienky, že ich súdnu exekúciu
pripúšťajú osobitné právne predpisy.
Až novelou Exekučného poriadku uskutočnenou zákonom č. 102/2011 Z. z. účinnou od 01. 06. 2011
boli do ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d/ priamo uvedené rozhodcovské rozsudky. Vzhľadom k tomu

rozhodcovské rozsudky bolo možné vykonať ako exekučné tituly do 31. 05. 2011 v zmysle § 41 ods.
2 písm. i/ EP.
Exekučný poriadok v § 44 ods. 2 v znení do 31. 05. 2010 stanovil 15 dňovú lehotu na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie bez výnimky, pričom táto lehota plynula od doručenia žiadosti o vydanie
poverenia. Novelou Exekučného poriadku uskutočnenou zákonom č. 144/2010 Z. z. s účinnosťou od

01. 06. 2010, bola do uvedeného ustanovenia zakotvená výnimka, podľa ktorej na vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie na základe exekučných titulov uvedených v § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ EP nie je
žiadna lehota. Keďže rozhodcovský rozsudok bol zakotvený do ust. § 41 ods. 2 písm. d/ až od 01. 06.
2011, z tohto vyplýva, že aj pre rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul do 31. 05. 2011 existovala
15 dňová lehota na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku

a od 01. 06. 2011 už preň táto lehota nie je. Rozhodcovské rozsudky, ktoré boli vydané pred 31. 05.
2011 boli do 31. 05. 2011 exekučnými titulmi podľa ust. § 41 ods. 2 písm. i/ Exekučného poriadku ako
iné vykonateľné rozhodnutia, ktorých výkon pripúšťa zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a
od 01. 06. 2011 už ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, z čoho vyplýva,
že od 01. 06. 2011 je za exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku považovaný

aj rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom pred 01. 06. 2011.
Vychádzajúc z uvedenej právnej argumentácie odvolací súd zastáva právny názor, že podľa právnej
úpravy účinnej v čase začatia exekúcie bol rozhodcovský rozsudok exekučným titulom podľa § 41 ods.
2 písm. i/ Exekučného poriadku. Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že 15-dňová lehota na vydanie
poverenia sa vzťahovala na predmetnú exekučnú vec a exekučný súd mal postupovať tak, aby zákonnú

lehotu dodržal. Vzhľadom k tomu, že súdny exekútor doručil Okresnému súdu Levice návrh na začatie
exekúcie spolu so žiadosťou o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 14. 11. 2008 a exekučný
súd poverenie vydal dňa 20. 02. 2009, je zrejmé, že exekučný súd lehotu nedodržal. Tvrdenia žalobcu
v tom smere, že sa súd dostal do omeškania s rozhodovaním o tejto žiadosti sú správne, správne však
nie sú pokiaľ ide o tvrdenie, že omeškanie bolo viac ako 6 mesiacov. Exekučný súd o udelení poverenia

pre súdneho exekútora rozhodol o 98 dní neskôr, avšak je potrebné zdôrazniť, že za túto dobu nemohla
žalobcovi vzniknúť majetková škoda, ktorú si vyčíslil, ale nepreukázal a taktiež ani nemajetková ujma,
ktorej sa v konaní domáha.
Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim podmienky a spôsob náhrady škody,

ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. Na to, aby štát zodpovedal za škodu spôsobenú orgánom
vykonávajúcim verejnú moc, musia byť splnené podmienky zodpovednosti za škodu podľa tohto zákona.
Jednou zo základných podmienok zodpovednosti štátu je, aby bola škoda spôsobená pri výkone
verejnej moci orgánom, ktorý verejnú moc vykonáva niektorým zo spôsobov v zákone špecifikovaným.Druhým predpokladom je vznik škody alebo nemajetkovej ujmy a treťou podmienkou je, aby medzi
konaním, ktoré viedlo k vzniku škody a samotnou škodou, bola daná priama príčinná súvislosť. Dôkazné
bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak preukáže ich splnenie,

štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže, keďže zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi
verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie. Z hľadiska spôsobu,
akým bola škoda spôsobená, zákon rozlišuje základné dva okruhy zodpovednosti za škodu a to
zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a § 6) a zodpovednosť za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9). I keď zákon explicitne nedefinuje pojem „nesprávny

úradný postup“, vo všeobecnosti za takýto možno považovať porušenie pravidiel predpísaných právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti súvisiacej s výkonom verejnej moci, ktorý sa
dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Z ust. § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z. z. vyplýva, že za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť takéhoto orgánu,
zbytočnéprieťahyvkonaní,akoajinýnezákonnýzásahdoprávaprávomchránenýchzáujmovfyzických

a právnických osôb. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je
závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným
z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému
výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. Z hľadiska objektívnej zodpovednosti
štátu ide teda o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla následkom škodovej udalosti, teda ak

je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť
vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
Vznikškodyvdôsledkunesprávnehoúradnéhopostupumôžebyťnapríkladprípad,kedyštátzodpovedá
za škodu spôsobenú poškodenému tým, že súd nekonal o žalobe, ktorou u neho poškodený uplatnil
pohľadávku voči svojmu dlžníkovi, len ak poškodený preukáže aj to, že pohľadávku voči dlžníkovi

skutočne mal a že neodôvodnené prieťahy v súdnom konaní boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou
toho, že sa pohľadávka stala nedobytnou alebo ak prišlo k poškodeniu veci pri realizácii výkonu
rozhodnutia vyprataním bytu alebo nesprávne vyznačenie doložky právoplatnosti rozhodnutia, ktoré
doteraz nie je právoplatné.
V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup

považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho
činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym
úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou je napr. aj nevydanie, či oneskorené vydanie
rozhodnutia, ak malo byť v súlade s uvedenými pravidlami vydané rozhodnutie správne či v ustanovenej
lehote, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v spôsobe vedenia konania.

Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným
postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce,
že úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie
vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom
súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia, ak

malo byť v súlade s uvedenými pravidlami správne vydané alebo vydané v stanovenej lehote, príp.
iná nečinnosť štátneho orgánu alebo iné vady v spôsobe vedenia konania. Zodpovednosť za škodu
z nesprávneho úradného postupu orgánu štátu nezakladajú vady konania (napr. pri zhromažďovaní
podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie), ak mali za následok
nesprávne rozhodnutie.

Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti
s prieťahmi v konaní. Úprava zodpovednosti za konanie orgánov verejnej moci za prieťahy v konaní
ako dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožňuje riešiť spory už na vnútroštátnej úrovni a nie
pred Ústavným súdom Slovenskej republiky alebo Európskym súdom pre ľudské práva. Vnútroštátny
prostriedok nápravy musí byť podľa judikatúry ESĽP teoreticky a prakticky efektívnym prostriedkom,

musí byť dostupný, musí byť v stave zabezpečiť nápravu vo veci sťažovateľa a poskytnúť mu dostatočnú
nádej na úspech (Akdivaris and others v. Turecko, rozsudok zo 16. septembra 1996).
Odvolací súd zdôrazňuje, že rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená
charakterom, ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, ďalej správaním účastníkov
súdneho konania a napokon aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa

zúčastňujú na súdnom konaní. Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný
postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa
osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.Podľa zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci všeobecný súd môže pristúpiť k
priznávaniu náhrady škody v konaní podľa tohto zákona až v prípade, ak o existencii prieťahov v konaní
bolo právoplatne rozhodnuté v inom konaní, a to buď v rámci disciplinárneho konania, v konaní pred

Európskym súdom pre ľudské práva, alebo v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, keďže ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca
explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v rozpore
s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 15-dňová lehota na vydanie poverenia (ak bola
zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny úradný postup súdu.
Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom nie je absolútne, ale v záujme právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam
upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. V súlade s ustálenou súdnou praxou možno nesprávny

úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu
štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý nenašiel svoj bezprostredný
výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod slovo „postup“ možno podriadiť ako konanie (činnosť) štátneho
orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť, omisívnosť, alebo opomenutie). Nesprávnym úradným
postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu pri jeho činnosti a spravidla

ide o postup, ktorý nesúvisí s rozhodovacou činnosťou. Podľa konkrétnych okolností môže ísť o
akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri nej alebo v jej dôsledku
dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre správanie sa štátneho orgánu alebo k
porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu.
Nesprávnym úradným postupom je aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v

zákonom určenej lehote. Správnosť úradného postupu je treba posudzovať aj z hľadiska účelu, k
dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje.
Zodpovednosť podľa ustanovenia § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012 je
jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu (bez ohľadu na zavinenie).
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je

súčasné (kumulatívne) splnenie troch základných predpokladov: 1./ nesprávny úradný postup, 2./ vznik
škody ako majetkovej či nemajetkovej ujmy a 3./ príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody. O vzťah príčinnej súvislosti by išlo vtedy, ak škoda vznikla
následkom nesprávneho úradného postupu, t. j. vtedy, ak nesprávny úradný postup a škoda by boli
vo vzájomnom pomere príčiny a následku a ak bolo preukázané, že ak by nedošlo k nesprávnemu

úradnému postupu, ku škode by nebolo bývalo došlo.
Podľa § 442 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (Občiansky zákonník, skr. „OZ“)
uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Právna teória i prax považujú škodu za ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a
je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j. peniazmi. Ušlý zisk je v podstate ušlým

majetkovým prospechom spočívajúcim v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného,
ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, pokiaľ by nebolo došlo k
škodnej udalosti (pozri stanovisko Najvyššieho súdu ČSSR Cpj 87/70).
Spôsob zisťovania ušlého zisku podnikateľa závisí v každom jednotlivom prípade na skutkových
tvrdeniach poškodeného, ktorými je uplatnený nárok na náhradu škody odôvodnený (NS ČR sp. zn. 25

Cdo 1920/99).
Okolnosť, že žalobca v exekučnom súdnom konaní pre nečinnosť súdu nedosiahol v zákonom
stanovenej lehote vydanie požadovaného súdneho rozhodnutia, prípadne poverenia na vykonanie
exekúcie ešte nezaručuje samo osebe dôvodnosť a priznanie nároku na náhradu škody.
Poverenie na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky

len voči osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu
exekútorovi, na základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá
veta Exekučného poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať
(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 1. februára 2012, sp. zn. 5 Cdo 205/2011).
Príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom je daná vtedy, ak je škoda

podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúsenosti adekvátnym dôsledkom protiprávneho
úkonu alebo škodnej udalosti. Súčasne sa musí preukázať, že škoda by nebola nastala bez tejto príčiny.
Pre zodpovednosť za škodu nie je nevyhnutné, aby vznik určitej škody bol pre konajúceho (škodcu)konkrétne predvídateľný, ale je postačujúce, že pre optimálneho pozorovateľa nie je vznik škody vysoko
nepravdepodobný (ČR I.ÚS 3438/11).
Právne posúdenie príčinnej súvislosti môže iba spočívať v stanovení toho, medzi akými skutkovými

okolnosťami má byť jej existencia stanovená, prípadne určenie, či a aké okolnosti sú spôsobilé
tento vzťah vylúčiť. Vzťah príčinnej súvislosti musí preukázať poškodený, ktorému je treba poskytnúť
dostatočný dôkazný priestor, t. j. príležitosť preukázať existenciu takých skutkových tvrdení, ktoré sú z
hľadiska potencionálnej príčinnej súvislosti relevantné.
Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie ďalších predpokladov

vzniku zodpovednosti štátu, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca relevantným spôsobom nenapadol podrobné
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa o nenaplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti
štátu za škodu, a preto ani nemohli byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Žalobca si svoju
dôkaznú povinnosť nesplnil a nepreukázal splnenie zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti
štátu za nesprávny úradný postup exekučného levického súdu, žalované sumy bližšie nešpecifikoval

a ani ich ničím nepreukázal, pričom jeho tvrdenia o vzniku škody predstavujúcej náhradu účelne
vynaložených nákladov spojených s činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky
v období medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
exekučného súdu o tejto žiadosti, sa javia ako účelové. Žalobca ako právnická osoba, ktorej náplňou
činnosti je práve vymáhanie pohľadávok, nesporne na zabezpečenie svojej činnosti musí viesť databázu

vymáhaných pohľadávok prostredníctvom informačného systému až do ich vymoženia, prípadne
zániku iným spôsobom. Pracovné výkony zamestnancov v súvislosti so správou týchto pohľadávok,
administratívnymi prácami, udržiavaním informačného systému a pod. tak nepredstavujú zmenšenie
majetku žalobcu v čase nerozhodnutia súdu o žiadosti exekútora. Preto absentuje príčinná súvislosť
medzi konaním exekučného súdu a žalobcom tvrdenou škodou. Žalobca taktiež nešpecifikoval a ničím

nepreukázal ani uplatnenú nemajetkovú ujmu.
Pokiaľ ide o odvolacie dôvody žalobcu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa nepostupoval v
merite veci podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z, ktorým
bol novelizovaný. Súd prvého stupňa síce citoval novšiu právnu úpravu, avšak pri rozhodovaní vo veci
samej postupoval podľa správnej právnej úpravy platnej a účinnej v čase začatia exekúcie. Odvolací súd

v tomto smere zdôrazňuje, že aj napriek citácii ust. § 9 ods. 2 v neskoršom znení nie je táto skutočnosť
rozhodujúca na to, aby ňou bola založená vada konania, ktorá by odôvodňovala zrušenie rozsudku v
zmysle niektorého z dôvodov uvedeného v ust. § 221 ods. 1 OSP. Konaním súdu jednoznačne nedošlo k
interpretácii hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu. V súvislosti s ďalším dôvodom odvolania týkajúcim sa tej skutočnosti, že súd prvého

stupňa rozhodol na základe nedôveryhodných údajov, odvolací súd uvádza, že prvostupňový súd mal k
dispozícii exekučný spis Okresného súdu Levice sp. zn. 16Er/310/2011, čo je zrejmé aj zo samotného
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, pričom pri preskúmavaní dôvodnosti nároku žalobcu vychádzal
z listinných dôkazov v ňom obsiahnutých. Z obsahu spisu súd zistil, že tvrdenia žalobcu uvedené v
žalobe, ktorými odôvodňoval svoj návrh nie sú pravdivé. Exekučný súd síce nedodržal zákonnú lehotu

o 8 mesiacov a nie o viac ako 9 mesiacov, pričom správne súd prvého stupňa vyhodnotil, že takéto
omeškanie automaticky nezakladá vznik prieťahov v konaní, a teda ani vznik škody, resp. nárok na
nemajetkovúujmu.Námietkažalobcujetedaajvtomtosmerenedôvodná.Nanámietkužalobcutýkajúcu
sa stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že stav právnej neistoty trvá až do okamihu, kedy
súd rozhodne vo veci samej. Tým, že súd dňa 20. 02. 2009 vydal poverenie, ktorým poveril súdneho

exekútora vykonaním predmetnej exekúcie, bol stav právnej neistoty účastníkov konania odstránený.
Stav právnej neistoty pri omeškaní sa s vydaním poverenia súdnemu exekútorovi ešte nezakladá
nárok na náhradu škody, pretože je vždy potrebné skúmať, ako súd v danej veci postupoval ako aj
na samotné okolnosti prípadu, pre ktoré súd nerozhodol, resp. nemohol rozhodnúť v zákonnej 15-
dňovej lehote. Odvolací súd má v tomto smere za preukázané, že súd prvého stupňa nijakým spôsobom

v predmetnom konaní nepochybil. V súvislosti s námietkou žalobcu, že súd polemizoval nad dĺžkou
zákonných lehôt, odvolací súd uvádza, že súd nielenže nepolemizoval, ale ani neskúmal, či v konaní
došlo k akýmkoľvek prieťahom, pretože všeobecný súd nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní.
Prvostupňový súd len skúmal, či bola dodržaná zákonná lehota, ktorá by založila zodpovednostný
vzťah medzi účastníkmi konania, a teda či v skutočnosti došlo k vzniku škody, ktorej sa žalobca v

predmetnom konaní domáha. Odvolací súd má za preukázané, že súd prvého stupňa na rozhodnutie
vo veci samej aplikoval správne právne predpisy vnútroštátneho práva a zároveň rozhodol aj v súlade s
platnou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudská práva, zachovávajúc pritom právo účastníkov konaniana prejednanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným odvolací súd poukazuje na
rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo 146/2011 a 6Cdo 105/2011.
Odvolací súd poukazuje najmä na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní nesúvisia s právnymi

dôvodmi a skutkovými zisteniami uvedenými v napadnutom rozsudku súdu prvého stupňa. Žalobca
podal množstvo žalôb, v ktorých sa domáha náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy (teda s
rovnakým predmetom konania), pričom vo všetkých konaniach podáva paušálne odvolania, ktoré sú
charakteristické totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne prejednávanú vec.
Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP v celom rozsahu

potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP s tým,
že v tomto konaní úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, pretože mu žiadne odvolacie trovy
nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.