Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. apríl 2015

Súd: Okresný súd Košice II
Spisová značka: 45C/29/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214210215
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr Andrea Galdunová

ECLI: ECLI:SK:OSKE2:2015:7214210215.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice II sudkyňou JUDr. Andreou Galdunovou v právnej veci žalobkyne W. N. L.. Č., I..

XX.X.XXXX, Z. M. Č.. XX, XXX XX M. právnej zastúpenej JUDr. Petrom Majerníkom, advokátom, so
sídlom Floriánska 16, Košice proti žalovanej M. L. zastúpenej Q. B. M. L., Š. X, Z. v konaní o zaplatenie
10.000,- eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni 2.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5% ročne zo
sumy 2.000,- eur od 22.12.2013 až do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti istiny a príslušenstva žalobu zamieta.

O trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 10.4.2014 domáha od žalovanej zaplatenia sumy 10.000,-
eur s príslušenstvom titulom práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle
ustanovení Zákona č. 514/2003 Z.z.. Poukázala na to, že Uznesením B. B. E., Ú. Z. B. T. N., T. O., Č.:B.-
XX/BOK-O.-XXXX E. X. XX.X.XXXX bolo voči nej vznesené obvinenie pre skutok vyšetrovateľom právne
kvalifikovaný ako zločin marenia spravodlivosti formou spolupáchateľstva, ktorého sa mala dopustiť

spôsobom uvedeným vo výroku predmetného uznesenia. Proti uzneseniu o vznesení obvinenia podala
sťažnosť, ktorá bola uznesením Q. B. M. M.. E.. P..Q. E. X.F. XX.X.XXXX zamietnutá. Po podaní
obžaloby Q. a vykonaní rozsiahleho dokazovania v rámci hlavného pojednávania bola rozsudkom T.
M. O. W. M.. E.. XT/XX/XXXX E. X. XX.X.XXXX v spojení s rozsudkom N. M. O. N. M.. E.. XTo/XX/
XXXX E. X. XX.X.XXXX oslobodená spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin marenia
spravodlivosti formou spolupáchateľstva. Poukázala na zásah kukláčov dňa XX.X.XXXX približne o
X,XX hod. pri doručovaní uznesenia o vznesení obvinenia a predvolania na výsluch, čoho svedkom

boli susedia a následné zadržanie. Rovnako poukázala na vplyv uvedených udalostí na výkon jej práce
colnej deklarantky vo firme H. W.T. - H. Z. L. M..L..T.. a na jej štúdium popri zamestnaní na vysokej
školy U. O. Y. F. J.. Poukázala na svoj pobyt v CPZ, z ktorého bola prepustená dňa XX.X.XXXX, ako
aj na zhoršenie zdravotného stavu jej otca, ktorý následne dňa XX.X.XXXX zomrel. Navrhovateľka
dôvodila, že napriek oslobodzujúcemu rozsudku v zamestnaní na ňu pozerajú s nedôverou, rozpadol
sa jej spoločenský život, nakoľko priatelia sa obávajú poškodenia vlastnej reputácie, neprávom trpí
jej mama, na ktorú ukazujú prstom a odsudzujú ju, z ktorého dôvodu konštatovanie porušenia práva

nie je dostatočným zadosťučinením, a preto si uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,-
eur. Poukázala na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj na to, že základným
predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle ust. §
6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,ktorým bola spôsobená škoda. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádza len z
jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad
systematický a teleologický. Z hľadiska systematického výkladu, objasňujúceho obsah právnej normy

vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami, možno dospieť k záveru, že pokiaľ citované
ustanovenie § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je umiestnené vo štvrtej časti označenej ako spoločné
ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky upravuje § 6 zákona. Z hľadiska výkladu
teleologického, vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného

zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nemožno lipnúť na formálnom zrušení
tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za
ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, oslobodzujúci
rozsudok, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného

činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení
obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou oslobodzujúceho rozsudku trestné konanie končí. Tzn.
že zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, a zrušenie takéhoto
rozhodnutia sa zároveň z tohto dôvodu stáva bezpredmetným (nadbytočným). Ústavnoprávny základ
nároku jednotlivca na náhradu škody v prípad trestného stíhania, ktoré je skončené právoplatným

oslobodzujúcim rozsudkom treba hľadať nielen v ust. čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, ale vo všeobecnej rovine
predovšetkým v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu.
Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie
svojich orgánov, ktorí priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že
štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej)

interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať
trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak
sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv. V takej situácii nie je rozhodné, ako
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo.

Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním doručeným súdu 20.5.2014, v ktorom oznámil, že
nárok uplatnený žalobou neuznáva a teda žalobu navrhuje zamietnuť. Poukázal na to, že žalobkyňa
nenavrhuje žiadne dôkazy na preukázanie dôvodnosti svojich tvrdení, preto žalovaný konštatoval, že jej

návrh sa opiera len o subjektívne, nepreukázané tvrdenia v dôsledku čoho neuniesla dôkazné bremeno.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, výsluchom svedkov W. Č., R.. W. Y., W. N.,
oboznámením sa s listinnými dôkazmi: uznesením o vznesení obvinenia zo 16.6.2010, uznesenia o
zamietnutí sťažnosti, rozsudkom T. M. W. Č..N.. XT/XX/XXXX-XXX, L. N. M. O. N. Č..N.. XTo/XX/XXXX-

XXX a obsahom pripojených spisov tunajšieho súdu sp. zn. XXC/XX/XXXX, XXC/XXX/XXXX a zistil
tento skutkový stav veci:

Uznesením B. B. E., Ú. Z. B. T. N., T. O., T. O. Č.:B.-XX/BOK-O.-XXXX zo dňa 16.6.2010 bolo vznesené

obvinenie voči W. Č., W. Č. F. Q. O.Ľ. za zločin marenia spravodlivosti formou spolupáchateľstva, lebo
na podklade zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že W. Č., Q. O., W. Č. a ďalšie
presne nezistené osoby od presne nezisteného času pravdepodobne od X.X.XXXX X. XX.X.XXXX na
doposiaľ presne nezistených miestach, pravdepodobne v košickom kraji pozmeňovali a marili dôkaz vo
vyšetrovaní trestnej veci obvineného V.. V. M., vedenej na úrade boja proti organizovanej kriminalite

B. B. E., T. M. B. Č.:B.-X/BOK-M.-XXXX pre zločin marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm.
b/ Trestného zákona takým spôsobom, že Q. O. X.F. XX.X.XXXX v čase o XX:XX:XX K.. a W. Č. X.
XX.X.XXXX O. Č. T. XX:XX:XX K.. pred konfrontáciou medzi svedkom W. Č. a obvineným V.. V. M. v
telefonických rozhovoroch hovorili W. Č., aby vypovedal tak, ako spolu rozprávali a ako bolo dohodnuté,
pričom Q. O. mu taktiež odkázal, že za každý zmenený výsluch mu má byť vyplatená suma v hodnote

50.000,- Sk, následne W. Č. X. XX.X.XXXX O. Č.F. T. XX:XX X. XX:XX K.. O. W. ako svedok pri
konfrontácii s obvineným V.. V. M. zmenil pred vyšetrovateľom svoje výpovede zo dňa 7.4.2009 a
30.9.2009 v prospech JUDr. V. M. tak, že aj keď ho v uvedených výpovediach usvedčoval z trestnej
činnosti, na konfrontácii dňa XX.X.XXXX M. V.. V. M. ospravedlnil za to, čo mu spôsobil a povedal,že V.. V. M. nespáchal skutok, z ktorého je obvinený, pričom po konfrontácii dňa XX.X.XXXX O. Č. T.
XX:XX:XX K. F. XX:XX:XX hod. sa W. Č. pokúšal telefonicky spojiť s obvineným V.. V. M. a keď sa mu
to nepodarilo, tak v čase o 11:12:07 hod. kontaktoval telefonicky Q. O., ktorému oznámil, že vypovedal

tak, ako sa predtým dohodli a že kedy sa môže stretnúť s V.. V. M. a obvinený Q. O. mu povedal, že V..
V. M. sa s ním teraz nestretne, ale že sa s ním stretnú potom spoločne, pričom týmto svojím konaním
obvinený W. Č. F. W. Č. falšovali a pozmeňovali dôkaz v trestnom konaní a obvinený Q. O. ponúkol
neoprávnenú výhodu, aby tak pôsobil na svedka v trestnom konaní.

Uznesením Č.. P..Q. E. X. XX.X.XXXX Q. B. M., Trestný odbor sťažnosť podanú písomne proti
uzneseniu Ú. Z. B. T. N. B. B. E., T. O. O. B.-O.-XXXX E. X.Ň. XX.X.XXXX zamietla, pretože nie je
dôvodná.

Okresný súd W. rozsudkom č.k. XT/XX/XXXX-XXX zo dňa XX.X.XXXX rozhodol tak, že obžalovaný W.

Č. F. Q. O. sú vinní zo zločinu marenia spravodlivosti, za čo boli odsúdení a zároveň obžalovanú W.
Č.Š. spod skutku obžaloby pre zločin marenia spravodlivosti oslobodil, nakoľko nebolo dokázané, že
skutok spáchala obžalovaná.

N. súd v N. rozsudkom č.k. XTo/XX/XXXX-XXX zo dňa XX.X.XXXX zrušil rozsudok T. súdu v W. sp. zn.

XT/XX/XXXX zo dňa XX.X.XXXX vo výroku o vine obžalovaných W. Č. F. Q. O. v skutku 1/ rozsudku,
vo výroku o vine obžalovaného W. Č. v skutku 3/ rozsudku, aj vo výroku o oslobodení obžalovanej W.
Č. podľa § 285 písm. c/ Trestného poriadku a súčasne zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a
spôsobe jeho výkonu a oslobodil spod obžaloby Q. B. obžalovaných W. Č. F. W. Č. pre zločin marenia
spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b/ Trestného zákona a obžalovaného Q. O. pre zločin marenia

spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. b/, d/ Trestného zákona, pretože nebolo dokázané, že sa stal
skutok, pre ktorý sú obžalovaní stíhaní.
Z odôvodnenia rozsudku okrem iného vyplýva, že obžalovaný W. Č. je z miesta bydliska hodnotený
všeobecne, jeho správanie nebolo preukázané komisiou na ochranu verejného poriadku. Doposiaľ bol
3-krát súdne trestaný, kde v jednom prípade sa na neho hľadí, akoby nebol odsúdený. T. rozsudkom zo

dňa 15.3.2010 v trestnej veci vedenej pod sp. zn. XT/XX/XXXX schválil dohodu o vine a treste a uznal
obžalovaného W. Č. vinným zo spáchania zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných
látok, prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 20, § 172 ods. 1 písm. a/, c/ Trestného
zákona, za čo mu uložil trest odňatia slobody vo výmere troch rokov s podmienečným odkladom
jeho výkonu na skúšobnú dobu v trvaní 5 rokov, do 15.3.205 za súčasného uloženia probačného

dohľaduasprimeranýmiobmedzeniamispočívajúcimivzákazepožívaniaalkoholickýchnápojovainých
návykových látok, v zákaze stretávania sa so spoluodsúdenými B. X. F. O. Q. a v príkaze zamestnať sa
počas skúšobnej doby, Trestným rozkazom T. ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 6.3.2010 bol uznaný
vinným zo spáchania prečinu krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona a bol mu uložený
trest odňatia slobody vo výmere jedného roka s podmienečným odkladom jeho výkonu na skúšobnú

dobu 18 mesiacov, t.j. do 6.11.2011.
Ďalej z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že obžalovaný W. Č. v rámci svojej výpovede vo vzťahu k
predmetnému skutku uviedol, že žiadne marenia spravodlivosti nespáchal a v podstate sa nič nestalo.
Dodal, že uvedeného dňa bol predvolaný na konfrontáciu s V.. V. M., na ktorú sa dostavil, avšak
táto neprebehla z dôvodu, že ju odmietol. V rámci výsluchu pred konfrontáciou uviedol iba to, že sa

ospravedlňuje V.. M. za jeho obvinenie, nakoľko skutok, z ktorého ho obvinil sa nestal. Poukázal na to,
že nepozná dôvod, pre ktorý obžaloba tvrdí, že za každú svoju výpoveď mal zobrať 50.000,- Sk, keďže
žiadna druhá výpoveď uskutočnená nebola a konfrontácia sa nekonala. Obžalovaný zároveň poprel, aby
sa s niekým dohodol na nejakých peniazoch a vylúčil, aby sa o peniazoch dohodol so svojim švagrom
Q. O. v rámci ich telefonického rozhovoru. Pripustil, že v trestnej veci vedenej proti Z. F. podal trestné

oznámenie na V.. V. M., avšak okolnosti a dôvody, pre ktoré toto trestné oznámenie podal, uviesť na
hlavnom pojednávaní odmietol. Rovnako pripustil telefonický kontakt s obžalovanými Q. O. F. W. Č. pred
konfrontáciou s V.. V. M.. Po konfrontácii telefonoval aj V.. V. M., nakoľko mal v úmysle dohodnúť sa
s ním na odškodnení za podanie trestného oznámenia, ktorým mu spôsobil škodu a to pozastavenie
advokátskej činnosti. Spoluobžalovaný Q. O. F. W. Č. ho nijakým spôsobom nenahovárali na zmenu

výpovede vo veci V.. V. M. a nemajú s touto vecou nič spoločné.
Obžalovaná W. Č. vo svojich výpovediach uviedla, že sa necíti byť vinnou zo spáchania žalovanej
trestnej činnosti. Dodala, že so svojim bratom sa rozprávala o konfrontácii, ktorú mal podstúpiť,
avšak nijakým spôsobom ho netlačila, aby výpoveď zmenil. So svojím bratom, obžalovaným W. Č.sa rozprávala o konfrontácii iba v tom smere, že jej brat jej oznámil, že sa mieni v rámci konfrontácii
ospravedlniť V.. V. M. a uviesť všetky veci na pravú mieru. Po konfrontácii jej brat oznámil, že táto sa
nekonala. V závere výpovede dodala, že nemala žiaden konkrétny dôvod, aby jej brat zmenil výpoveď v

prospech V.. V. M., keďže poznala ho iba cez brata a teda nemala dôvod ho k niečomu takému nútiť. S
V.. V. M. sa stretla v minulosti iba pri riešení jej problému, ktorý sa vyskytol v jej práci, keďže potrebovala
právnu radu.
Obžalovaný Q. O. vypovedal, že si nie je vedomý toho, aby sa dopustil nejakého trestného činu. Poprel,
aby s obžalovaným W. Č. hovoril o konfrontácii a o tom, čo má pri konfrontácii hovoriť. K osobe V.. V. M.

uviedol, že tento bol jeho obhajcom v roku 2003, kedy mal haváriu. Rovnako pripustil, že s obžalovaným
W. Č. rozprával v súvislosti so snahou obžalovaného spojiť sa telefonicky s V.. V. M., avšak nepamätal
si na obsah tohto rozhovoru. Rovnako tak dodal, že s V.. V. M. sa stretol raz v súvislosti s problémom
v práci, pričom tak tomu mohlo byť niekedy v roku 2008 resp. 2009. Poprel, aby mal nejaký konkrétny
dôvod ovplyvňovať W. Č. k zmene výpovede a tomuto núkať 50.000,- Sk za zmenu výpovede. V závere
výpovede dodal, že v uvedenom čase spoločne s obžalovaným W. Č. dovážali na Slovensko autá z

USA, pričom ich spoločný telefonát sa týkal práve dovozu áut. Rovnako tak sumy peňazí, ktoré boli
spomínané v rámci ich rozhovoru, sa týkali peňazí za dovážané autá.
SvedokV..V.M.vosvojevýpovediuviedol,žeskutok,ktorýjepredmetomtohtokonaniamuniejeznámy,
pričom v období odkedy sa voči jeho osobe vedie trestné stíhanie, nikoho nekontaktuje a neželá si, aby
niekto kontaktoval jeho. S obžalovaným W. Č. sa stretol 13.5.2008 a následne sa s W. Č. stretával už

iba na pojednávaniach a konfrontáciách. V minulosti ho zastupoval vo viacerých veciach a zastupuje ho
aj v súčasnosti v trestnej veci vedenej na T. pre zločin lúpeže so zbraňou. Rovnako poukázal na to, že
obžalovaný W. Č. s ním komunikoval už z väzby, kde v liste zo dňa 17.11.2009 sa mu ospravedlnil, čo
následne urobil aj v rámci vykonanej konfrontácie. Svedok uviedol, že rovnako pozná obžalovanú W.
Č., nakoľko bol niekoľkokrát u nich na návšteve, v čase, keď zastupoval W. Č. vo viacerých veciach.

Pozná aj obžalovaného Q. O., ktorého tiež zastupoval vo veci autonehody. K stretnutiu s W. Č. F. Q.L.
O. uviedol, že s týmito sa pred konfrontáciou, teda pred 30.3.2010 stretol a to koncom roku 2009, kedy
ho obaja navštívili, avšak bavili sa o pracovných veciach a pracovných zmluvách.
Zo spisového materiálu a vyššie uvedených vykonaných dôkazov ďalej vyplýva, že obžalovaný W. Č.
skutočnosti uvádzané v trestnom oznámení konkretizoval vo svojich ďalších výpovediach, čo je zrejmé

zo zápisníc o výsluchu svedka W. Č. zo dňa 7.4.2009 a 30.9.2009, v ktorých ako svedok vypovedal
o stupňujúcom sa tlaku zo strany V.. V. M., aby odvolal všetky svoje výpovede a poprel všetko, čo
vypovedal pred vyšetrovateľom ohľadne trestnej činnosti zločineckej skupiny Z. F.. Obžalovaný W. Č.
ako svedok v rámci týchto výpovedí ďalej uviedol, že na základe žiadosti V.. V. M. a jeho naliehaniu sa
s týmto stretol v spoločnosti K. K. F. Š. M. celkovo trikrát a podrobne popísal spôsob, ktorým od neho

V.. V. M. požadoval zmenu výpovede. Rovnako tieto skutočnosti vyplývajú aj zo zápisnice o konfrontácii
medzi obvineným Z. F. a svedkom W. Č.R. zo dňa 30.6.2008 v trestnej veci M.. E.. B.-XX/BOK-O.-
XXXX, N. W. Č. predložil vyšetrovateľovi prehlásenie, ktoré je súčasťou zápisnice o konfrontácii, v rámci
ktorého uviedol, že jeho predchádzajúce výpovede sa nezakladajú na pravde a vypovedal z donútenia a
pod nátlakom. Zároveň tieto skutočnosti preukazuje aj zápisnica z verejného zasadnutia o predbežnom

prejednaní obžaloby na Š. M. O. B. zo dňa 3.X. F. X.X.XXXX v trestnej veci sp. zn. Z.-XT/X/XXXX,
z ktorej je zrejmé, že V.. V. M. ako obhajca obvinených Z. F.Č. F. M.. predložil súdu vyššie uvedené
prehlásenie W. Č.. Vyššie uvádzané skutočnosti potvrdil na hlavnom pojednávaní v predmetnej trestnej
veci aj svedok K. K., ktorý potvrdil ovplyvňovanie svojej osoby, ako aj W. Č. zo strany V.. V. M., ako aj
existenciu prehlásení, ktoré mali byť predložené a Š. M..

Krajskýsúd vyslovilnázor,žeoslobodil obžalovanýchspodobžaloby,keďženebolomožnéjednoznačne
a bez akýchkoľvek pochybností rozhodnúť o ich vine, nakoľko nebolo možné jednoznačne a bez
akýchkoľvekpochybnostídospieťkzáveru,žesastalskutok,prektorýsúobžalovanístíhaníspoukazom
na to, že pokiaľ ide o obžalovaného Q. O. a obžalovanú W. Č. jediným dôkazom svedčiacim o ich účasti
na posudzovanom skutku boli len záznamy telekomunikačnej prevádzky a ich prepisy, pričom Krajský

súd vyhodnotil tieto dôkazy ako nepoužiteľné (keďže nebolo možné jednoznačne a bez akýchkoľvek
pochybností konštatovať zákonnosť vydania súhlasu krajského súdu na použitie ITP prostriedkov a tým
pádom nebolo možné dospieť ani k záveru, že odposluchy a prepisy použité v predmetnej trestnej veci
vo vzťahu k posudzovanému skutku boli získané zákonným spôsobom). Keďže krajský súd vyhodnotil v
prospech obžalovaných tieto dôkazy ako nepoužiteľné, za absencie akýchkoľvek iných dôkazov, nebolo

možné vo vzťahu k týmto dvom obžalovaným konštatovať naplnenie žiadneho z pojmových znakov
žalovaného trestného činu marenia spravodlivosti (u obžalovanej W. Č. a obžalovaného Q. O.).Listom zo dňa 19.6.2013 označeným ako žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nezákonným zadržaním požiadala žalobkyňa Q. B., aby
predbežne prerokovala jej návrh na náhradu škody, ktorá jej bola spôsobená uznesením B. B. E. Ú.L.

Z. B. T. N., T. O. Č.:B.-XX/BOK-O.-XXXX zo dňa XX.X.XXXX, ktorým jej bolo vznesené obvinenie a aby
jej bola poskytnutá náhrada škody vo výške 11.726,51 eur zodpovedajúca trovám právneho zastúpenia
vzniknutým v konaní, v ktorom došlo k nezákonnému rozhodnutiu a nemajetkovej ujme spôsobenej
nezákonným rozhodnutím (trovy 1.726,51 eur, nemajetková ujma 10.000,- eur).

Q. B. M. listom zo dňa 16.7.2013 oznámila žalobkyni prostredníctvom jej právneho zástupcu, že jej
žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, bola z dôvodu ust. § 4 ods. 2 a v súlade s
ust. § 4 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. postúpená príslušnému W. M. M..
Uvedené vyplýva aj z listu, ktorý doručovala Q. B. M. W. M. M. X.Ň. XX.X.XXXX, z ktorého vyplýva
postúpenie žiadosti žalobkyne doručenej Q. B.L. M. dňa 21.6.2013 W. M. M., ako príslušnému orgánu
s poukazom na poslednú zmenu Zákona č. 514/2003 Z.z. platnú a účinnú od 1.1.2013, ako aj na

skutočnosť, že súd obžalobu prijal a riadne o nej konal, t.j. akceptoval zákonnosť prípravného konania,
v dôsledku čoho nie je možné tvrdiť, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo nezákonné rozhodnutie a
podanie obžaloby nie je možné považovať za rozhodnutie - za nesprávny úradný postup.

Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 8.8.2013 označeným ako vrátenie postúpenej žiadosti o
prerokovanie nároku na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. - odpoveď oznámilo Q. B. M., že
žiadosť o predbežné prerokovanie, ktorá bola postúpená W. M. M. E. Q. B. M. (žiadosť W. Č. doručenú
dňa 21.6.2013) nepovažujú za žiadosť, ktorá môže byť prerokovaná W. M. M. a postúpili túto žiadosť
na vybavenie Q. B. M..

W.M.M.poukázalonato,žedopriebehutrestnéhokonaniavstupujúpriebežnetrisamostatnézložkyako
orgány verejnej moci (vyšetrovateľ, prokurátor, súd), pričom titulom pre uplatnenie nároku na náhradu
škody je v zmysle ustálenej judikatúry uznesenie o vznesení obvinenia. Pokiaľ však ide o určenie orgánu
príslušného konať za štát, Vami podaná interpretácia § 4 zákona je v rozpore nielen so samotným
znením § 4 zákona, ale aj s judikatúrou Najvyššieho súdu SR a rozhodne ju nie je možné považovať

za gramatický, logický či systematický výklad zákona. Zákon je koncepčne vystavaný tak, že vo vzťahu
k oblasti výkonu verejnej moci, ktorým je trestné konanie, upravuje osobitne zodpovednosť orgánov
verejnej moci za škodu v trestnom konaní. Uvedené sa prejavuje okrem iného aj vymedzením okruhu
orgánov konajúcich v mene štátu v prípade zodpovednosti za škodu spôsobenú v trestnom konaní v
§ 4. Koncepčne vychádza znenie § 4 zo zásady, že orgánom konajúcim v mene štátu je orgán, ktorý

nezákonné rozhodnutie vydal alebo ktorého nesprávnym úradným postupom škoda vznikla. Osobitne
je táto zásada premietnutá pre oblasť výkonu verejnej moci, ktorou je trestné konanie. Z dikcie § 4 je
zrejmé, že zákonodarca túto zodpovednosť rozdeľuje medzi tri subjekty - W. M. M., W. O. M., Q. B. M..
Toto rozdelenie je logické a zodpovedá vymedzeniu orgánov, ktoré vykonávajú trestné konanie - orgány
činné v trestnom konaní (vyšetrovateľ, prokurátor) a súdy. Len orgány, ktoré vykonávajú trestné konanie

môžu byť zodpovedné, nakoľko len tieto orgány môžu v trestnom konaní vydať rozhodnutie, ktoré môže
byť zodpovedné, nakoľko len tieto orgány môžu v trestnom konaní vydať rozhodnutie, ktoré môže byť
neskôr zrušené ako nezákonné, analogicky to platí aj pre škodu spôsobenú ich nesprávnym postupom.
Právna úprava obsiahnutá v § 4 ods. 1 písm. a/ prvý bod, b/ a f/ je z pohľadu zodpovednostných vzťahov
za škodu spôsobenú v trestnom konaní úplná a vyčerpávajúca, nakoľko „pokrýva“ všetky do úvahy

prichádzajúce subjekty, ktoré vykonávajú trestné konanie. Z uvedeného dôvodu je preto záver Q. B. M. o
možnej aplikácii § 4 ods. 2 pri zodpovednosti za škodu spôsobenú v trestnom konaní vecne nesprávny.
Zákon jednoznačne definuje orgány konajúce v mene štátu v § 4 ods. 1 a preto pre oblasť trestného
konania aplikácia § 4 ods. 2 zákona neprichádza do úvahy, resp. situácia, ktorá by odôvodňovala jeho
aplikáciu v trestnom konaní ani nemôže nastať.

Zo znenia § 4 ods. 1 písm. a/ prvý bod b/ a f/ zákona možno dôvodiť záver, že z pohľadu priebehu
trestnéhokonaniaajednotlivýchštádií,ktoréhotvoria,jevymedzenieokruhuorgánovkonajúcichvmene
štátu odvodené od zodpovednosti za to ktoré štádium trestného konania. Trestný poriadok obsahuje celý
radprocesnýchmechanizmovainštitútov,ktorémajúzabezpečiťzákonnosťpriebehutrestnéhokonania.
Úspešné využitie týchto procesných inštitútov s cieľom zabezpečiť zákonný priebeh trestného konania

je závislé od rozhodnutia buď vyšetrovateľa, prokurátora alebo súdu, a to v závislosti na tom, ktorom
štádiu trestného konania. To znamená, že napr. vznesenie obvinenia je závislé od vôle vyšetrovateľa
(ktorá však má svoje zákonné limity). V rámci dozorových oprávnení prokurátora v trestnom konaní
môže prokurátor v slade so zákonom zrušiť takéto rozhodnutie vyšetrovateľa. Rovnako môže súd nazáklade podanej obžaloby a priebehu súdneho štádia trestného konania obžalovaného spod obžaloby
oslobodiť alebo obžalobu odmietnuť a pod.. Pre uvedené príklady platí, že zákonnosť priebehu trestného
konania zabezpečujú ako vyšetrovatelia, tak osobitne prokurátor ako orgán dozoru v prípravnom konaní,

a v konaní pred súdom samotný súd ako nestranný a nezávislý orgán ochrany zákonnosti(v konečnom
dôsledku aj ústavnosti) trestného konania. Rešpektujúc zásadu, že orgánom konajúcim v mene štátu je
orgán, ktorý nezákonné rozhodnutie vydal alebo ktorého nesprávnym úradným postupom škoda vznikla,
je nutné v týchto prípadoch dôsledne rozlišovať subjekty zodpovedné za nezákonné rozhodnutie alebo
nesprávny úradný postup a rovnako je nevyhnutné zohľadňovať využitie tých procesných inštitútov, ktoré

sú určené práve na to, aby v trestnom konaní nedochádzalo ku škode. Tejto požiadavke je podriadené
aj vymedzenie orgánov konajúcich v mene štátu v prípade trestného konania v § 4, zohľadňujúc
pritom aj fakt, že za zákonnosť prípravného konania je primárne zodpovedný prokurátor a vyšetrovateľ
(výnimočne súd, ak koná a rozhoduje v prípravnom konaní) a za zákonnosť súdnej fázy trestného
konania súd, nakoľko práve súd vydáva v tejto časti trestného konania rozhodnutia a vykonáva samotné
trestné konanie, v rámci ktorého môže dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

Prijatie obžaloby súdom preto nemôže zakladať príslušnosť ministerstva ako orgánu konajúceho v
mene štátu podľa § 4 ods. 1 písm. a/ prvý bod a už vôbec nie podľa § 4 ods. 2 Zákona. Výsledkom
súdneho konania môže byť aj oslobodzujúci výrok v rozsudku súdu, rovnako aj zastavenie trestného
stíhania práve týmito rozhodnutiami súd odstraňuje protiprávny stav, ktorý spôsobil prokurátor, prípadne
vyšetrovateľ. Preto nemožno súdu pripisovať zodpovednosť za vznesenie obvinenia. A už vôbec nie

po prijatí zákona č 412/2012 Z.z. (ktorým sa mení a dopĺňa zákon), ktorý zmenil charakter § 4 ods. 1
písm. a/ prvý bod a súčasne nanovo upravil príslušnosť W. O. M. v prípade nezákonného rozhodnutia
vydaného vyšetrovateľom (analogicky platí aj pre jeho nesprávny úradný postup).
Už za účinnosti pôvodnej právnej úpravy v § 4 pred 1. januárom 2013 sa súdy vysporiadali s otázkou
príslušnosti verejnej moci za škodu spôsobenú v trestnom konaní, pričom z rozhodovacej činnosti

súdov možno bez ďalších pochybností vyvodiť záver, že zodpovednosť za škodu vzniknutú v prípravnom
konaní nesie vyšetrovateľ a prokurátor, pričom na tomto fakte nič nemení ani prípadné oslobodenie
obžalovaného spod obžaloby alebo zastavenie trestného stíhania súdom a pod.. Tento záver vyplýva z
rozsudkuI.M.M..E..XCdoXXX/XXXX„...naúsekutrestnéhokonania,ktorýzačínavydanímuzneseniaa
začatí trestného stíhania a je zavŕšený podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ

policajnéhozboru,akoajprokurátor.Vovecináhradyškodyspôsobenejvtomtoúsekutrestnéhokonania
orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak W. O. M., F.
F. Q. B. M.. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom-ktorom prípade orgánom konajúcim v
mene štátu, je rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na
náhradu škody, ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý

vo veci začal konať ako prvý...“.
Z rozhodovacej činnosti tiež vyplýva, že súd v prípade oslobodenia obžalovaného odstraňuje
protiprávny stav, ktorý spôsobil v trestnom konaní vyšetrovateľ (vznesením obvinenia) alebo prokurátor
(potvrdením vzneseného obvinenia podaním obžaloby) a teda oslobodzujúcimi rozsudkami súdov
nemôže dôjsť k zásahu do práv a tým i ku vzniku škody, alebo sa v tomto prípade nemôže jednať

o nezákonného rozhodnutia, ale naopak týmito oslobodzujúcimi rozsudkami prakticky dochádza k
zrušeniu predchádzajúceho nezákonného postupu.
V nadväznosti na uvedené je potrebné uviesť, že účelom zákona č. 412/2012 Z.z. (ktorým sa mení a
dopĺňa zákon) v časti, ktorou sa mení § 4 je okrem iného precizovanie dovtedajšej právnej úpravy, čo
konštatuje zákonodarca aj v dôvodovej správe) k návrhu zákona. „Vychádzajúc z poznatkov aplikačnej

praxe sa navrhuje precizovať príslušnosť orgánov verejnej moci v súvislosti so zodpovednosťou
za nezákonné rozhodnutie. Explicitne sa vymedzuje príslušnosť W. M. M. v prípade nezákonného
rozhodnutia vydaného súdom alebo v prípade nesprávneho úradného postupu súdu.“, citácia sa týka
zmeny § 4 ods. 1 písm. a/ prvý bod. V kontexte zmeny § 4 ods. 1 písm. b/ uvádza, že „Obdobne
ako v bode 1, sa explicitne vymedzuje príslušnosť W. O. M. v prípade konania vyšetrovateľa alebo

povereného pracovníka Policajného zboru resp. W. J. M. v prípade konania vyšetrovateľa finančnej
správy a povereného pracovníka finančnej správy. Vo vzťahu ku Q. B. M. naďalej platia ustanovenia §
4 ods. 1 písm. f/“.
Z uvedeného je zrejmé, že nebolo cieľom zákonodarcu negovať doterajšiu prax súdov, ale len ju potvrdiť
a zvýrazniť precizovaním dovtedy platnej právnej úpravy, ktorá sa nesie presne v duchu rozhodnutí

súdov.
Naviac je dôležité poznamenať, že Q. B. M., hoci túto možnosť mala, nedokázala spochybniť zámer
a legitímnosť pripravovanej právnej úpravy v rámci pripomienkového konania, nakoľko k navrhovaným
zmenám v § 4 nevzniesla žiadnu zásadnú pripomienku, resp. v rámci uskutočnených rozporovýchkonaní nedokázala relevantne reagovať na požiadavku W. O. M. vymedziť jednoznačným spôsobom
príslušnosť W. O. M. F. Q. B. M. ako orgánov konajúcich v mene štátu v prípade zodpovednosti za
škodu spôsobenú v trestnom konaní, za ktorú nesie zodpovednosť vyšetrovateľ a prokurátor. V tomto

smere novelizácia § 4 ods. 1 písm. b/ zákona vykonáva zákonom č. 412/2012 Z.z. dotvára a potvrdzuje
judikatúru Najvyššieho súdu SR (pozri vyššie citovaný rozsudok M.. E. XCdo/XXX/XXXX), z ktorej
vyplýva rozdelenie zodpovednosti medzi vyšetrovateľa a prokurátora. Kľúč k pochopeniu hraníc medzi
zodpovednosťou vyšetrovateľa a prokurátora je daný práve novým znením § 4 ods. 1 písm. b/, ktoré
súčasne zvýrazňuje význam dozoru prokurátora v trestnom konaní.

Napokon ministerstvo poukázalo i na obsah samotnej postúpenej žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku, ktorý nie je možné ignorovať. Žiadateľka označila konkrétnu príčinu vzniku škody, jednoznačným
spôsobom uviedla, že škoda jej bola spôsobená nezákonným rozhodnutím - uznesením B. B., Ú.L. Z. B.
T.N.,T.O.,Č.:B.-XX/BOK-O.-XXXXE.X.XX.X.XXXX.Niejepretomožnévstupovaťdovôležiadateľkya
za príčinu vzniku škody i v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu SR v obdobných prípadoch
označiť prijatie obžaloby súdom.

Q. B. M. listom zo dňa 16.8.2013 žalobkyni prostredníctvom jej právneho zástupcu oznámila, že napriek
vráteniu veci W. M. M., Q.Y. B. M. zotrváva na pôvodnom právnom závere, že nie orgánom, ktorý by
mal v danej veci konať.

Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp. zn. XXC/XX/XXXX vyplýva, že v tomto konaní si uplatňoval svoj
nárok žalobca Q. O. O. M. L., keď žiadal zaplatiť sumu 10.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch v súvislosti s uznesením B. B. E. Ú. Z. B. T. N. E. X. XX.X.XXXX, ktorým bolo voči nemu
vznesené obvinenie, kde rozsudkom T. M. O. W. M.. E.. XT/XX/XXXX E. X. XX.X.XXXX v spojitosti s

rozsudkom N. M. O. N.R. M.. E.. XTo/XX/XXXX E. X. XX.X.XXXX bolo oslobodenie spod obžaloby.
Zo zápisnice z pojednávania konaného dňa X.X.XXXX vo vyššie uvedenej veci vyplýva, že Q. O. bol
vypočutý ako účastník konania a poukázal na to, že v daný deň skoro ráno búchali policajti na dvere
domu, v ktorom býval so svojou družkou, pričom ulica, kde bývali je malá, stálo tam 5-6 áut, boli tam
nové byty, noví susedia, deti šli do školy a N. sú malé mesto, preto aj susedia začali o tom hneď hovoriť.

Kukláči ho spolu s družkou zobrali spútaných ako zločincov, potom ich držali celý deň O. N. výsluchu
bez jedla a poobede im povedali, že idú do CPZ. Nedovolili im zavolať do práce, aby vedeli čo je s
nimi, ani rodine, aby sa nestresovala a rovnako, aby sa niekto postaral o psov. Obaja s družkou sa
aktívne zaoberali kynológiou, chovali psov, ktoré v čase zásahu boli dnu v dome, preto mali aj veľký
strach o psov, a predtým, ako otvorili dvere, psov zatvorili do jednej izby. Po tomto zásahu sa už susedia

veľmi s nimi nechceli kamarátiť, len sa pozdravili, to bolo všetko. Taktiež, keď prišli do práce, už tie
vzťahy neboli také, pretože je to malá firma, malé mesto, každý každého veľmi dobre pozná, ľudia si
pošuškávali za ich chrbtom, pýtali sa, čo sa stalo. Uviedol, že obaja pracovali v tej istej firme, pričom
riaditeľovi sa nepáčilo, že chodil často po súdoch, nevedel čo sa deje, neskôr sa majitelia z Bratislavy
dozvedeli čo sa stalo, a už ich nepozývali do Z., pokazilo to celý ich vzťah. Rovnako preto vznikli

viaceré nedorozumenia s priateľkou, s ktorou mal 9-ročný vzťah a plánovali spolu aj dieťa. Vo firme,
kde pracoval, dostal výpoveď, pričom výpovedná lehota začala plynúť 1.9.2014 a končí 30.11.2014. Na
otázku z akého dôvodu dáva do súvisu svoju výpoveď, keď obvinenie mu boli vznesené 16.6.2010, vec
bola právoplatne skončená 16.1.2012 a výpoveď dostal až koncom roka 2013, uviedol, že majiteľ sa o
týchto skutočnostiach dozvedel až v roku 2013. Uviedol však, že za celé to obdobie pracoval v tej istej

firme, na tom istom mieste.
V uvedenej veci Okresný súd Košice II vyhlásil rozsudok dňa 18.3.2015, pričom rozhodol tak, že
zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi 2.000,- eur a úrok z omeškania vo výške 5,25%
ročne zo sumy 2.000,- eur od 25.1.2014 do zaplatenia, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. V
prevyšujúcej časti žalobu zamietol a rozhodol aj o trovách konania.

ZpripojenéhospisutunajšiehosúduM..E..XXC/XXX/XXXXvyplýva,žepoduvedenýmčíslomjevedené
konanie navrhovateľky W. Č. proti odporcovi M. L. o zaplatenie sumy 1.726,51 eur titulom náhrady
škody spôsobenej začatím a vedeným trestného stíhania, ktoré sa neskočilo právoplatným odsúdením,
ako špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa Zákona č. 514/2003.

Žalobkyňa vo svojej účastníckej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 21.10.2014 uviedla, že podľa
jej názoru jej v súvislosti s celým trestným konaním a vznesením obvinenia, vznikla ujma a poukázala
na skutočnosti, uvedené v žalobnom návrhu doručenom súdu. Uviedla, že 17.6.2010 prišli k nim nadvere búchať kukláči, pričom bývali v tom čase spolu s druhom v mestskom byte v novostavbe. V tom
čase študovala na U. O. Y. a venovala sa kynológii, preto mala doma dvoch psov. Psy našťastie stihla
zavrieť do inej izby, pretože samotní policajti povedali, že ak by boli voľne pustené, boli by ich zastrelili.

Poukázala na to, že uznesenie o vznesení obvinenia jej nebolo doručované poštou, aj keď ona nemala
nikdy problém s preberaním zásielok na pošte a nikdy predtým nebola ani trestne stíhaná. Keď ich
odviezli na policajnú stanicu, nebolo možné, aby informovali zamestnávateľa, aj keď to nemalo vplyv
na jej osobu, pretože v tom čase bola PN. Rovnako nemohla zavolať nikomu z členov rodiny, aby sa
postarali o psov, ktorí ostali doma. Uviedla, že bývala v malom meste, kde sa ľudia poznali, k udalostiam

došlo ráno, kedy deti odchádzali do škôl, preto celá ulica videla, že pre nich prišli kukláči. Uviedla,
že prišli o mestský byt, v ktorom v tom čase bývali, aj keď nedošlo k ukončeniu nájomného vzťahu
priamo v súvislosti s trestným stíhaním, teda mesto nevyžadovalo, aby nájomný vzťah bol ukončený. K
ukončeniu vzťahu došlo dohodou. Rovnako sa naštrbili susedské vzťahy, keď susedia už s nimi nechceli
komunikovať, stretávať sa s nimi, pretože sa báli, že sa situácia zopakuje, alebo zasiahne aj ich. Zároveň
všakuviedla,žesusedianechcúvtejtovecisvedčiť,pretoneviepreukázaťtietosvojetvrdeniaozhoršení

susedských vzťahov.
Poukázala na to, že v dôsledku trestného konania sa naštrbili jej vzťahy s priateľom, s ktorým plánovali
spoločnú budúcnosť, spoločné dieťa a po vynesení rozsudku ukončili dlhoročný vzťah, pretože sa cez
celú situáciu nevedeli preniesť.
Ďalej navrhovateľka poukázala na to, že dňa 18.6.2010 bola prihlásená na skúšku z predmetu genetika

a plemená psov, ktorej sa nemohla zúčastniť, avšak následne skúšku spravila v náhradnom termíne.
Rovnako celý ročník riadne ukončila a taktiež riadne ukončila celé štúdium, aj keď podľa jej vyjadrenia,
mala určité problémy s učením, v dôsledku stresových situácií súvisiacich s trestným stíhaním.
Navrhovateľkaďalejpoukázalanato,ževdôsledkujejzadržaniapobytunaCPZ,resp.trestnéhostíhania
došlo k zhoršeniu zdravotného stavu jej otca, ktoré viedlo až k jeho smrti s odôvodnením, že bola

bezproblémovédieťa,sktorýmrodičianemalistarostiaotecsaveľmitešil,žezačalaštudovaťnavysokej
škole. Otec v období, ktoré predchádzalo zadržaniu mal zdravotné problémy, získané niekde v zahraničí,
pričom lekári nevedeli zistiť presnú príčinu. Žalobkyňa nevedela predložiť lekárske správy osvedčujúce
zdravotné problémy jej otca prípadne progresiu choroby v súvislosti s trestným stíhaním voči jej osobe,
rovnako uviedla, že po jeho smrti nebola vykonaná pitva a nepredložila ani lekársku správu osvedčujúcu

hospitalizáciu otca v čase jej zadržania resp. bezprostredne po zadržaní.
K zhoršeniu svojich vzťahov na pracovisku uviedla, že v predchádzajúcom období, boli jednotný kolektív,
v rámci ktorého realizovali spoločné stretnutia, oslavy narodením, mením a podobne, a vzťah kolegov
po týchto udalostiach voči nej sa zmenil, keď ostatní kolegovia sa aj naďalej stretávali, avšak ju vyčlenili.
Potvrdila, že po vynesení oslobodzujúceho rozsudku sa situácia trochu zlepšila, avšak stále ostala nie

celkom priaznivá.
Navrhovateľka uviedla, že spomínané psy, ktoré chovala našťastie neutrpeli žiadnu ujmu.
Ďalej poukázala na svoje psychické problémy, pričom však uviedla, že nenavštívila psychológa, pretože
sa domnievala, že to zvládne sama, užívala tablety na ukľudnenie, ktoré si zabezpečila sama, nie na
lekársky predpis.

Žalobkyňa potvrdila, že jej brat W. Č. bol trestne stíhaný a teda je akousi čiernou ovcou rodiny, preto
sa už dlhšie obdobie nezúčastňoval na oslavách rodiny. Zároveň uviedla, že práve preto mali rodičia o
to väčšie očakávania vo vzťahu k nej, veľmi sa tešili, keď začala študovať na vysokej škole a taktiež
uviedla, že vo O. N. bývala ona, nebývala tam jej brat, preto ho tam nepoznali.
Navrhovateľkauviedla,ževrámcitrestnéhostíhaniasamuselazúčastniťveľkéhopočturôznychúkonov,

avšak uviedla, že voči postupu orgánov polície nepodala sťažnosť, ani iným spôsobom sa nebránila voči
postupu orgánov polície.
Potvrdila, že aj naďalej pracuje u toho istého zamestnávateľa, jej pracovný pomer nebol doposiaľ
ukončený a t.č. je na materskej dovolenke.

Svedkyňa W. Č. (matka navrhovateľky) vo svojej výpovedi na pojednávaní konanom dňa 20.1.2015
uviedla, že sa o zásahu kukláčov dozvedela z telefonátu od známej, ktorá jej povedala, že dcéru s
priateľom zobrali policajti, nemala žiadne podrobnejšie informácie, nevedela čo sa deje. Manželov
zdravotný stav bol v tom čase veľmi zlý, mal rôzne problémy, bol anemický, mal trombocitózu, problémy

so štítnou žľazou, so srdcom, cukrovku, preto to, že sa takto zľakol, ho veľmi ovplyvnilo. Požiadala svoju
mamu, aby sa prišla na manžela pozrieť a ona odišla do N.. Nemala kľúče od dcérinho domu, tak odišla
čakať ku známym ako sa vec dorieši. Samozrejme už v ten deň jej bolo veľmi trápne, že došlo k niečomu
takémuto pred známymi a príbuznými, pretože mi sme v N. bývali 17 rokov, 35 rokov tam pracovala vzdravotníctve, čiže ju veľa ľudí poznalo. Potvrdila, že ľudia mali vedomosť o problémoch syna, avšak
to sa stalo už dávnejšie, taktiež všetci vedeli, že mala tri deti, ktoré vychovala (syna a dve dcéry) a s
dcérami nikdy nebol žiaden problém. Čiže v tomto prípade, keď došlo k takýmto udalostiam okolie na ňu

zazeralo, ona sa hanbila, možno týždeň alebo dva ani nešla do obchodu, lebo jej bolo veľmi nepríjemné.
Vtedy aj dcére musela zohnať nejaké lieky na upokojenie, pretože to veľmi zle znášala, potom ako sa
vrátila z CPZ. Následne aj prišla bývať k rodičom, pretože v dedine to ľudia lepšie znášali, poznali ju od
malička, že bola milá, s každým sa porozprávala, teda vedeli o nej že je dobrý človek. Stalo, že nejakí
susedia mali narážky typu, ako sa má W., či už je doma, videla, ako si susedia šuškajú. Je pravdou, že

ľudia vedeli, že niečo vyviedol aj syn, ale toto bolo ešte horšie, pretože s dcérami nikdy nebol žiaden
problém. Všetci sa čudovali, že čo sa stalo, že dcéra ide v bratových šľapajách a to svedkyňu veľmi
mrzelo. Aj o synovi v dedine nezmýšľali zle, aj keď vedeli, že je vo výkone trestu, pretože on nikdy
nikomu neublížil, bolo síce jasné, že niečo spáchal, avšak nevnímali to tak zle.
Ďalej svedkyňa uviedla, že jej sestra, ktorá žije v M. Ľ. je lekárka a jej manžel, ktorý pracoval ako
riaditeľ poisťovne, to veľmi zle znášali. V danom období prestali navštevovať ich domácnosť, keď prišli

do dediny, tak chodili iba za mamou. Odsudzovali ju ako vychovala deti a to aj preto, že aj keď so synom
boli už predtým problémy, dcéra navštevovala vysokú školu, čiže to sestra hodnotila tak, že sa jej darí,
že je to v poriadku. A keď došlo k tejto udalosti, nebolo možné, aby jej hneď vysvetlili, že sa nič nedeje,
pretože sa to javilo tak, že zrejme sa niečo stať muselo.
Svedkyňa uviedla, že manžel veľmi ťažko znášal, že došlo k týmto udalostiam, doslova ho to zobralo,

trápilo ho, či sa skutočne niečo nestalo. Mesiac alebo mesiac a pol po tejto udalosti potom zomrel.
Svedkyňa uvádza, že dcéra bola doslova manželovým miláčikom, keďže sa narodila 8 až 9 rokov po
predošlých súrodencoch a teda manžel bol na ňu hrdý a mal ju rád.
Svedkyňa nevedela predložiť lekársku správu hospitalizácie manžela v danom období, teda z toho
dôvodu, že nemá doma lekárske správy za rok 2010 iba so skoršieho obdobia za rok 2009 a skôr.

Svedkyňa W. N. vo svojej svedeckej výpovedi uviedla: „So žalobkyňou nie som v žiadnom príbuzenskom
vzťahu, boli sme svojho času kolegyňami, pracovala som v tej istej firme, kde však v súčasnosti
už nepracujem. Ja som pracovala ako zástupkyňa firmy, mali sme medzi sebou aj s ostatnými

zamestnancami dobrý vzťah. Pracovali sme sa tam päť žien a dvaja chlapi. K samotnej udalosti, ktorá
predchádzala tejto žalobe, ja viem uviesť len toľko, že jedenkrát neprišla žalobkyňa neprišla do práce,
nevedeli sme čo sa stalo, až poobede nám povedali, že ju zobrali kukláči, čo samozrejme malo odozvu,
pretože pracovala ako colná deklarantka, keď podľa môjho názoru táto práca vyžaduje, aby bol človek
„čistý“ a samozrejme sa následne o tomto ľudia rozprávali, nevedeli sme čo sa deje. Mňa sa tiež pýtali,

ja však neviem, nevedela som ani vtedy, ani teraz, presne, čo sa dialo, neviem presne koľko nebola
žalobkyňa v práci, avšak z môjho pohľadu sa vzťahy vtedy narušili. Konkrétne môže uviesť, že my
sme vtedy aj s ostatnými kolegyňami mali zvyk, že raz za štvrťrok sme si chodievali niekam posedieť a
následne sme ju už z tohto vynechali, aj keď je pravda, že žalobkyňa v tejto práci robila aj naďalej. Ja
taktiež ju mám rada aj teraz, v mojich očiach sa nič nezmenilo.“

Svedkyňa ďalej uviedla, že aj teraz, keby mala ísť von so žalobkyňou, bez ohľadu na to, že si o nej myslí,
že je fajn dievča, cítila by sa nepríjemne a to napr. aj z toho dôvodu, že aj teraz, keď pracuje na inom
pracovisku má takú prácu, že to nie je jedno s kým sa stretáva, dá sa to hodnotiť tak, že je konzervatívna.
Svedkyňa uviedla, že so žalobkyňou má dobrý vzťah, aj keď spolu rozprávajú zriedka, myslí si o nej,
že je dobrý človek, chcela byť vysvetliť situáciu takým spôsobom, že aj keď ju má rada, dodnes sa jej

nepýtala na to, čo sa stalo, z akých dôvodov bola zadržaná. Vysvetlila, že aktuálne by veľmi nerada
išla do N., kde keď by ju s ňou videli, tak by sa jej následne pýtali, čo nové o nej vie a podobne, aj keď
vzhľadom na svoj prezentovaný dobrý vzťah, napr. O. N. by s týmto nemala problém.
Svedkyňa uviedla, že nemá informácie o trestnom konaní, má informáciu o tom, že žalobkyňa bola
oslobodená, ale vôbec nerozumie čo znamená, keď má niekto konanie, keď je oslobodený a podobne.

Svedkyňa uviedla, že čo sa týka náplne práce žalobkyne alebo prideľovania práce, v tomto smere
nedošlo k žiadnym zmenám a žalobkyňa si riadne robila svoju prácu ďalej.
Na otázku či niekto v zamestnaní sa vyjadroval na jej adresu hanlivo, znevažujúcu, svedkyňa uviedla,
že nie, len akoby sa inak na ňu pozerali. Jedenkrát sa stalo, že jeden colník sa svedkyne pýtal, na to
čo sa stalo.

Svedok W. Y. vo svojej výpovedi uviedol: „V prvom rade na otázku súdu chcem uviesť, že nie som v
žiadnom príbuzenskom vzťahu so žalobkyňou. Ďalej uvádzam, že som riaditeľom firmy, kde pracovala,resp. aj aktuálne pracuje žalobkyňa a t.č. je na materskej dovolenke. Ja tam pracujem približne 9 rokov,
ona nepamätám si to presne približne od roku 2007, čiže celkom dá sa povedať, že ju už celkom dobre
poznám, vybudovali sme si nielen pracovný, ale aj kamarátsky vzťah. Čo sa týka práce, ja som na

žalobkyňu vždy mohol spoľahnúť, bola usilovná, dobrým zamestnancom, dozvedel som sa však raz, ak
sa mám vyjadriť ku konkrétnym udalostiam, že k ním prišli policajti, že ich zobrali do vyšetrovacej väzby,
neviem či to hovorím správne, ako sa to volá, a odvtedy začali mať problémy. Ak používam množné
číslo je to z dôvodu, že u nás pracoval aj jej priateľ p. O.. Čiže následne som si všimol, že ich kolegovia
už nebrali do kolektívu, že boli odstrčený, taktiež mňa sa každý pýtal, čo to tam mám, čo sa dialo, prečo

zamestnávam takéto osoby. Tu by som chcel poukázať na to, že N. sú veľmi malé mesto, každý každého
poznám, každý sa pýtal na to, čo sa stalo, rovnako chcem uviesť, že som si všimol, že žalobkyňa s
priateľom sa začali viac hádať, bolo vidieť, že im to neklape.
Vznikali problémy aj firme, čím mám na mysli, že keď som niekde išiel, pýtali sa ma čo sa tam stalo,
prečo si držím takýchto zamestnancov, a dá sa povedať, že to poškodilo jej meno. Na vysvetlenie, aj
keď to nie je také jednoduché uvádzam, že ja som nerozviazal so žalobkyňou pracovný pomer čo som

mohol urobiť a bolo by to najjednoduchšie z dôvodu, že som s ňou po pracovnej stránke nemal problém,
mali sme postupom času vybudovaný dokonca kamarátsky vzťah a preto som sa snažil veci nechať tak.“
Na otázku či u samotného svedka došlo v dôsledku jednotlivých udalostí k zhoršeniu jeho názoru na
žalobkyňu svedok uviedol, že je to zložité, vysvetlil by to tak, že ak by sa teraz napr. mal s ňou ukázať
na verejnosti s týmto by mal problém, avšak ak by sa mali stretnúť v súkromí tento problém nemá.

Svedok k trestnému konaniu uviedol, že vie, že nebola žalobkyňa odsúdená, iné podrobnosti však nevie.
Na ďalšiu otázku, čo podľa názoru svedka malo najväčší vplyv na ohrozenie dobrého mena žalobkyne,
svedok uviedol, že podľa jeho názoru to bola práve tá skutočnosť, že k ním nabehli kukláči, na čo prišli
pozerať celé N., pokiaľ by to bolo riešené tak, žeby dostali predvolanie, určite by k tomuto nedošlo.
N otázku či došlo k zmenám v rámci prideľovania práce žalobkyne po daných udalostiach, či to malo

nejaký konkrétny vplyv na prideľovanie práce, svedok uviedol, že nie.
Na otázku, či má svedok vedomosť o nejakých konkrétnych skutočnostiach, žeby zo strany niektorého
zo zamestnancov došlo k takému správaniu, žeby sa voči žalobkyni správali hanlivo, dehonostujúco,
urážlivo, v súvislosti s danými udalosťami, svedok uviedol, že nie, nevie takéto uviesť.
Na otázku súdu, aby svedok uviedol či mal aj on a zamestnanci vedomosť, o skutočnostiach týkajúcich

sa brata žalobkyne v súvislosti s prípadným trestných stíhaním, alebo problémami so zákonom, svedok
uviedol, že mal nejakú vedomosť o tom, že mal takéto problémy a informácie mal najmä z novín a
prípadne z počutia.

Podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Protokolov na tento
Dohovornadväzujúcich,1.Každýmáprávonasloboduaosobnúbezpečnosť.Nikohonemožnopozbaviť

slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu
vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;
c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny

orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať
sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu
alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;
e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb,

alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
Každý, kto bol obeťou zatknutia alebo zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na
odškodnenie.

Podľa ust. § 3 ods. 1, 2 Zákona č. 514/2003 Z.z., štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri
výkone verejnej mocia) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.
Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa ust. § 4 ods. 1,2,3 citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu

a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,
2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 1)
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu, 2)

b) Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ
Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, 3) a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného
príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo
2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe

záväzného pokynu prokurátora,
c) Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní spôsobil škodu vyšetrovateľ finančnej
správy alebo poverený pracovník finančnej správy, 3) a
1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa finančnej správy alebo povereného
pracovníka finančnej správy a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo

2. vyšetrovateľ finančnej správy alebo poverený pracovník finančnej správy nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.
d) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak škoda vznikla pri výkone verejnej moci v
oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného orgánu štátnej
správy a aj keď ide o škodu, ktorá vznikla pri výkone štátnej správy, ktorá bola prenesená na územnú

samosprávu podľa osobitného predpisu,
e) ministerstvo alebo iný ústredný orgán štátnej správy, ak v dôsledku nesprávneho prebratia smernice
Európskej únie alebo ak v dôsledku nedodržania lehoty určenej na jej prebratie vznikla škoda pri výkone
verejnej moci v oblasti štátnej správy, ktorá patrí do pôsobnosti tohto ministerstva alebo tohto ústredného
orgánu štátnej správy,

f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného
predpisu4) v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní,
g) Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia
ním vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom,
h) Národná banka Slovenska, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného

alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
i) verejnoprávna inštitúcia, záujmová samospráva alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril
rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb a právnických
osôb v oblasti verejnej správy, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou vydaného
alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,

j) Národná rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
k) Súdna rada Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ňou
vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jej nesprávnym úradným postupom,
l)Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, ak škoda vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia ním

vydaného alebo ak škoda bola spôsobená jeho nesprávnym úradným postupom,
m) orgán príslušný podľa písmen a) až l), u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie
nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov
verejnej moci; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal
konať ako prvý.

Ak nemožno príslušný orgán určiť podľa odseku 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky.Ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov
1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o
tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.

Podľa ust. § 5 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

Podľa ust. § 6 ods. 1,2 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý
rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu
riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide
o prípady hodné osobitného zreteľa.

Podľa ust. § 7 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí,
zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie
zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Podľa ust. § 15 ods. 1,2 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.
Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť
príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.

Podľa ust. § 16 ods. 1-5 citovaného zákona, zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada,

ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda
vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde
je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý
mu škodu spôsobil. Príslušný orgán neprihliada na žiadosť, ak žiadosť nemá náležitosti podľa odseku
1 a poškodený na výzvu príslušného orgánu v určenej lehote neodstránil nedostatky žiadosti; tým nie

je dotknuté právo poškodeného domáhať sa za splnenia podmienok podľa tohto zákona uspokojenia
nároku alebo jeho časti na súde.
Ak žiadosť už bola prerokovaná, príslušný orgán túto skutočnosť oznámi žiadateľovi s odôvodnením, že
žiadosť už bola prerokovaná a na opakovanú žiadosť príslušný orgán ďalej neprihliada.
Akpríslušnýorgánneuspokojínároknanáhraduškodyalebouspokojíibajehočasťdošiestichmesiacov

odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho
nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej
časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku,
ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o
náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu

plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej
lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr. Každý je povinný
bezodplatne poskytnúť súčinnosť potrebnú pre predbežné prerokovanie návrhu príslušnému orgánu v
lehote určenej príslušným orgánom.

Podľa ust. § 17 ods. 1, 2, 3, 4 citovaného zákona, Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.1a)
V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady
poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.8a)

Podľa ust. § 517 ods. 1,2,3 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v
omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo
od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať
aj len jednotlivých plnení.
Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení

úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z
omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Ak ide o omeškanie s plnením veci, zodpovedá dlžník za jej stratu, poškodenie alebo zničenie, ibaže
by k tejto škode došlo aj inak.

Podľa ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej

sadzby určenej Národnou bankou Slovenska 2) platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného
dlhu.

V danom prípade sa žalobkyňa domáhala náhrady nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- eur, pričom
svoj návrh odôvodnila tým, že uznesením B. B. E. Ú. Z. B. T. N., T. O. Č.:B.-XX/BOK-O.-XXXX E.

X. XX.X.XXXX bolo voči nej vznesení obvinenie pre skutok vyšetrovateľom právne kvalifikovaný ako
zločin marenia spravodlivosti formou spolupáchateľstva, ktorého sa mala dopustiť spôsobom uvedeným
vo výroku predmetného uznesenia (voči ktorému uzneseniu o vznesení obvinenia podala sťažnosť,
ktorá bola uznesením Q. B. M. M.. E.. P. E. X. XX.X.XXXX zamietnutá). Po podaní obžaloby Q. B.
M. a vykonaní následného rozsiahleho dokazovania v rámci hlavného pojednávania bola rozsudkom

Okresného M. O. W. M.. E.. XT/XX/XXXX E. X. XX.X.XXXX v spojení s rozsudkom Krajského M. O. N.
M.. E.. XTo/XX/XXXX E. X. XX.X.XXXX oslobodená spod obžaloby pre skutok právne kvalifikovaný ako
zločin marenia spravodlivosti formou spolupáchateľstva. Tento nárok si uplatnila voči M. L. E. Q. B. M..

Aj s poukazom na opakovanú námietku žalovaného súd sa ako prvou zaoberal otázkou aktívnej a

pasívnej legitimácie účastníkov tohto konania, pričom vo všeobecnosti súd poukazuje na tú skutočnosť,
že pod vecnou legitimáciou (aktívnou alebo pasívnou) sa vo všeobecnosti v Občianskom súdnom
konaní rozumie oprávnenie alebo povinnosť účastníkov vyplývajúca z hmotného práva, pričom vecnú
legitimáciumátenzúčastníkov,komusvedčístavzhmotnéhopráva,tedaktojenositeľomsubjektívneho
práva (aktívna legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva

(pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konkrétnom prípade rozhoduje.
V zmysle uvedeného aktívnu legitimáciu v konaní o náhrade škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím štátneho orgánu má ten, ktorému nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci mala
vzniknúť škoda, teda v tomto prípade je jednoznačne aktívne legitimovanou žalobkyňa.
Zodpovedným subjektom v danej veci je štát, nakoľko škoda bola žalobkyni spôsobená orgánom

verejnej moci pri výkone verejnej moci (ust. § 1 písm. a/ Zákona č. 514/2003 Z.z.). Keďže žalobkyňa ako
orgán konajúci v mene štátu v tejto konkrétnej veci označila Q. B. M., B. Q. B. M. vyjadrila nesúhlasné
stanovisko, súd následne riešil uvedenú otázku t.j. či orgánom konajúcim v mene štátu je v danom
prípade Q. B. M., F. W. M. M., L.. W. O. M.. Súd tu poukazuje na ust. § 4 Zákona č. 514/2003 Z.z., v
ktorom ustanovení zákonodarca rozlišuje viaceré prípady spôsobenia škody orgánom verejnej moci a v

súvislosti s uvedeným rozlišuje a určuje viacero orgánov konajúcich v mene štátu. Súd sa v plnej miere
stotožňuje so stanoviskom W. M. M. zo dňa 8.8.2013 vo vzťahu k určeniu, ktorý orgán v zmysle Zákona
č.514/2003Z.z.(vznenízmenyzákonaplatnejaúčinnejod1.1.2013)konávmeneštátuvovecináhrady
škody, na ktoré súd v celom rozsahu poukazuje. Zároveň rovnako ako W. M. M. aj súd poukazuje na
rozsudok I. M. M. XCdo/XXX/XXXX, ktoré rozhodnutie sa dôsledne vyporiadava s jednotlivými úsekmi

trestného konania v nadväznosti na určenie orgánu, ktorý v prípade náhrady škody má konať, ako orgán
verejnej moci v mene štátu, a ktoré konštatuje, že na úseku trestného konania, ktorý začína vydaním
uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšené podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak
vyšetrovateľ PZ, ako aj prokurátor, a preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy ako
W. O. M. G. F. Q. B. M. a z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom ktorom prípade orgánom

konajúcimvmeneštátu,jerozhodujúce,naktoromznichbolapodanážiadosťopredbežnéprerokovanie
nároku na náhradu škody, resp. ak bola žiadosť podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným
ten z nich, ktorý vo veci začal konať, ako prvý.Spoukazomnauvedenéskutočnostisúdboltohonázoru,že Q.B.jetýmsubjektom,ktorýzastupuještát
- M. L., v tomto konkrétnom prípade, s poukazom na žiadosť, ktorú žalobkyňa podala na Q. B. M., ako
aj s poukazom na skutočnosť, že prokurátor Q. B. M. nevyhovel sťažnosti žalobkyne voči vznesenému

obvineniu.

Vo vzťahu k uplatnenému nároku súd následne vychádzal z úvahy, že zodpovednosť štátu založená
Zákonom č. 514/2003 Z.z. je objektívnou zodpovednosťou, ktorej sa štát nemôže zbaviť, preto súd
neposudzuje správnosť rozhodnutia orgánu štátu, ani skutočnosť, či škodu zavinil. Rozhodujúcim

kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto konania. Súd
poukazuje na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktoré upriamila pozornosť aj žalobkyňa
vo svojom návrhu (M. H. L.M., O. H. L., L. H. L.).

V ďalšom súd poukazuje na rozhodnutie I. M. M. XMCDo XX/XXXX, v zmysle ktorého pri posudzovaní

nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia,
zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo, pretože sa nenaplnil predpoklad o
spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škoduspôsobenúprivýkoneverejnejmociaozmeneniektorýchzákonov).Právoplatnosťourozhodnutia

o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí a zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného
stíhania a vznesení obvinenia. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného
stíhania, ktoré neskočilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu, podľa
Zákona č. 514/2003 Z.z., pretože zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je, aby každá
majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená.

Ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti a dôvody vychádza z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie
proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa
posudzujeakonároknanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím.Rozhodujúcimmeradlom
opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného

konania.
V zmysle uvedeného a v súlade s ustálenou súdnou praxou štát zodpovedá aj za škodu spôsobenú
začatím (vedením) trestného stíhania, ktoré neskočilo právoplatným odsudzujúcim rozhodnutím
trestného súdu, čiže ten kto bol spod obžaloby oslobodený má pri splnení ďalších zákonných
predpokladov zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Súdna

prax zastávala uvedené stanovisko za účinnosti Zákona č. 58/1969 Zb. a rovnako je to aj po prijatí
Zákona č. 514/2003 Z.z..

Vdanomprípadetedasúddospelkzáveru,žeuznesenieovzneseníobvineniažalobkyni,akoajvedenie
konania bolo nezákonné, nakoľko žalobkyňa bola nakoniec spod obžaloby oslobodená tak, ako je to

vyššie uvedené. Rovnako mal súd za to, že v dôsledku trestného stíhania žalobkyne došlo k zásahu
do jej osobnej slobody, ktorá skutočnosť mala dopad aj na jej súkromný, rodinný a pracovný život a
došlo k zásahu do jej cti a dobrej povesti, pričom predmetný nárok súd posudzoval v súlade s ust.
Zákona č. 514/2003 Z.z. a zároveň v súlade s článkom 5 ods. 1 a ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a článkom č. 46 ods. 3 Ústavy SR. Trestné stíhanie a s tým spojený prípadný

výkon väzby predstavujú vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca a vyvolávajú i ďalšie negatívne
dopady na jeho osobný a pracovný život, zasahujú do súkromného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej
povesti, preto sú spôsobilé porušiť práva na osobnú slobodu garantovanú článkom 17 ods. 1 Ústavy
SR, ako aj právo na rešpektovanie a ochranu súkromného a rodinného života, dôstojnosti, osobnej cti
a dobrej povesti garantovaného čl. 19 ods. 1, 2 Ústavy SR. Z uvedeného teda vyplýva, že trestné

stíhanie a prípadný výkon väzby, ktoré boli realizované v rozpore so zákonom, sú spôsobilé vyvolať
vznik materiálnej škody, ako aj vznik nemateriálnej ujmy.
Vzhľadom na uvedené súd zameral dokazovanie na zistenie do akej miery došlo v tomto konkrétnom
prípade k zásahu a aké následky boli vyvolané v súvislosti s čím súd vyhodnocoval, či možno považovať
za postačujúce iba samotné konštatovanie porušenia práva (či samotné konštatovanie porušenia práva

je dostatočným zadosťučinením v zmysle citovaného ust. § 17 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z.), alebo
či takéto konštatovanie vzhľadom na spôsobenú ujmu nie je možné považovať v tomto konkrétnom
prípade za dostačujúce a teda je potrebné priznať žalobkyni aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.V nadväznosti na uvedené v prípade, ak by súd dospel k názoru, že je potrebné priznať aj odškodnenie
v peniazoch, bolo potrebné stanoviť výšku takéhoto odškodnenia.
Zohľadňujúc zákonom stanovené kritéria, na ktoré by mal súd prihliadať pri rozhodovaní o tejto

otázke, súd skúmal jednotlivé skutočnosti, týkajúce sa tohto konkrétneho prípadu a dospel k
záveru, že žalobkyňu, ako poškodenú osobu je možné považovať za bezúhonnú osobu, ktorá sa
v predchádzajúcom období (do vznesenia obvinenia) nedopustila úmyselného ani neúmyselného
trestného činu, a ako takú osobu ju vnímalo aj jej okolie tak, ako to vyplynulo aj z výpovedí svedkov,
aj správy príslušného obecného orgánu, ktorý podával charakteristiku žalobkyne v rámci trestného

konania. Žalobkyňa žila v usporiadanom rodinnom prostredí a taktiež bola zamestnaná v trvalom
pracovnom pomere, kde jej pracovná charakteristika bola dobrá tak, ako to vyplynulo aj z výpovede
svedkov.
Súd zároveň zohľadnil aj okolnosti za ktorých došlo k vzniknutej ujme, pričom poukazuje na tú
skutočnosť, že k vzneseniu obvinenia a ďalšiemu trestnému stíhaniu, ako aj jednotlivým úkonom, ku
ktorým došlo v rámci tohto stíhania došlo v súvislosti s trestným stíhaním brata žalobkyne, ktorý bol v tom

čase, ako aj v predchádzajúcom období trestne stíhaný za viacero závažných trestných činov tak, ako
je to vyššie popísané. Vo vzťahu k spôsobu, akým bolo doručované uznesenie o vznesení obvinenia a
realizované zadržanie žalobkyne súd poukazuje na tú skutočnosť, že uvedený postup bol zvolený práve
v súvislosti so skutkom, pre ktoré bolo vydané uznesenie o vznesení obvinenia a v súvislosti s osobou
brata žalobkyne. Zároveň súd poukazuje na to, že žalobkyňa sa voči týmto postupom orgánov činných

v trestnom konaní namietaním spôsobu nebránila v rámci trestného konania zákonom stanovenými
spôsobmi, čiže nenamietala voči postupu orgánov polície, nepodala sťažnosť, ani iným spôsobom sa
nebránila voči tomuto postupu.
Vo vzťahu k posudzovaniu závažnosti následkov, ktoré vznikli žalobkyni v súkromnom živote a
spoločenskompostavení,súdpoukazujenato,žežalobkyňažiadnymspôsobomnepreukázalasúvislosť

medzi vznesením obvinenia (a následným trestným stíhaním) a zhoršením zdravotného stavu otca
(a jeho následnou smrťou), naopak sama uviedla, že otec bol chorý už dlhodobo v prechádzajúcom
období. Taktiež súd bol toho názoru, že v konaní žalobkyňa nepreukázala príčinnú súvislosť rozpadu jej
vzťahusdruhomspredmetnýmiudalosťami,súvisiacimistrestnýmkonaním,pričomaktuálnežalobkyňa
je vydatá, žije v usporiadanej rodine, má deti. Rovnako súd poukazuje na to, že navrhovateľka, ktorá

v tom čase študovala na vysokej škole sa síce nemohla zúčastniť jednej konkrétnej skúšky, ktorá sa
mala konať v čase jej zadržania, avšak sama potvrdila, že vykonala túto skúšku v náhradnom termíne,
skúšku spravila, rovnako dokončila štúdium daného ročníka, aj celé vysokoškolské štúdium bez jeho
prípadného predlžovania v súvislosti s výkonom a realizáciou úkonov v trestnom konaní. Obdobne pri
šetrení súvislosti a následkov v rámci pracovného života žalobkyne súd dospel k názoru, že žalobkyňa

nepreukázala také závažné následky, ktoré by odôvodňovali vyššie odškodnenie, nakoľko aj naďalej
je zamestnankyňou tej istej firmy, v ktorej pracovala v čase vznesenia obvinenia (aj počas celého
trestného konania až po oslobodzujúce rozhodnutie) a rovnako tam teda pracuje až doposiaľ (teda aj po
vydaní oslobodzujúceho rozhodnutia), aj keď aktuálne je na rodičovskej dovolenke. Nedošlo u nej ani k
zmene pracovného zaradenia alebo zmene pracovnej náplne, ani k žiadnym iným zmenám vo vzťahu k

zamestnávateľovi a výkonu práce. V súvislosti s uvedeným súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že v čase
doručovania uznesenia o vznesení obvinenia a v čase zadržania žalobkyne nedošlo k znemožneniu jej
prítomnosti v práci, a znemožneniu plnenia pracovných povinností, keďže v danom čase bola žalobkyňa
práceneschopná a teda v tom období do práce nechodila.
Vo vzťahu k poukazu na okolnosť, že žalobkyňa už nebýva v byte, v ktorom bývala v čase doručovania

uznesenia o vznesení obvinenia a zásahu orgánov policajného zboru, súd uvádza, že rovnako
nebola preukázaná priama súvislosť medzi trestným stíhaním a odovzdaním predmetného bytu, keďže
žalobkyňa sama uviedla, že k ukončeniu nájomného vzťahu a odovzdaniu bytu došlo na základe
jej vlastného rozhodnutia a nie na základe rozhodnutia prenajímateľa, ktoré by súviselo s trestným
stíhaním.

Rovnako k namietanej skutočnosti v súvislosti s chovom psov, ktoré boli prítomné v byte v čase zásahu,
súd uvádza, že nebolo v tomto konaní preukázané, žeby psy utrpeli nejakú škodu, keďže o tieto sa
následne postarala matka žalobkyne (po telefonáte advokáta) a nič sa im nestalo.
Vo vzťahu k žalobkyňou uvádzaným psychickým problémom súd dospel k záveru, že aj keď je uveriteľné,
že v súvislosti s trestným stíhaním žalobkyňa mohla byť v stave psychickej nepohody, avšak intenzita

tohto stavu nebola až taká, aby ju viedla k tomu, aby navštívila odborníka (psychológa, psychiatra), ani
si zrejme nevyžadovala medikamentóznu liečbu na základe predpisu odborníka tak, ako to vyplynulo
z vykonaných dôkazov.K zhoršeniu spoločenského postavenia žalobkyne, ktorá v súvislosti s uvedeným poukazovala na
zhoršenie vzťahov v pracovnom kolektíve, zhoršenie susedských vzťahov, ako aj negatívne dopady
na jej širšiu rodinu (matku) súd uvádza, že síce výpoveďami svedkov, mal súd za preukázané,

že došlo k určitému zhoršeniu pracovných vzťahov (keď kolegovia žalobkyňu vyčleňovali zo svojich
mimopracovných aktivít), avšak takéto zhoršeniu súd vyhodnotil iba ako zhoršenie menšej intenzity,
keď aj predvolaní svedkovia - kolegovia, že žalobkyňu majú radi, nemajú na ňu negatívny názor
a rovnako svedkovia nepoukázali na žiadne konkrétne udalosti osvedčujúce, žeby sa v súvislosti s
trestným konaním niekto z kolegov vyjadril o žalobkyni hanlivo alebo sa k nej správal dehonestujúco a

podobne. Zhoršenie vzťahov so susedmi žalobkyňa ničím nepreukázala, pričom podľa jej vyjadrenia
sa susedia báli so žalobkyňou kontaktovať, aby nespôsobili nejaké problémy sebe, avšak nejednalo sa
o zhoršenie vzťahov v dôsledku zhoršenia názorov na osobu žalobkyne (tieto skutočnosti neboli ničím
preukázané).
Napokon vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne, že W. O. N. je malé, že celé mesto si šuškalo o týchto
udalostiach, čím trpela aj jej matka, súd uvádza, že síce vo všeobecnosti uveril tvrdeniu žalobkyne a

jej matky, že napriek negatívnym skutočnostiam súvisiacich s osobou brata žalobkyne, boli udalosti
súvisiace s trestným stíhaním a zadržaním žalobkyne spôsobilé zhoršiť reputáciu rodiny (majúc za to,
že okolie mohlo vyhodnotiť situáciu tak, že brat je „čiernou ovcou“ rodiny, avšak keď došlo k podobným
problémom v súvislosti s osobou žalobkyne, vec už bola vyhodnocovaná inak, ako problém celej rodiny),
avšak žalobkyňa nepreukázala žiadne konkrétne udalosti a jednotlivé skutočnosti, ktoré by osvedčovali,

že intenzita takéhoto zhoršenia reputácie rodiny je vyššia oproti obdobiu pred predmetnými udalosťami.

V súlade s vyššie uvedenými úvahami súd dospel k záveru, že v tomto konkrétnom prípade sú splnené
hmotnoprávne podmienky pre priznanie nemajetkovej ujmy, čo do základu, nakoľko zo strany orgánov
činným v trestnom konaní došlo v konaní do zásahu do osobnostným práv žalobkyne nezákonným

rozhodnutím štátneho orgánu a iba samotné konštatovanie porušenia práva v danom prípade sa javí
súdu ako nedostatočné, avšak vo vzťahu k výške odškodnenia súd bol toho názoru, že primeranou sa
javí čiastka 2.000,- eur, ktorú žalobkyni v tomto prípade priznal na rozdiel od žalobkyňou navrhovanej
čiastky 10.000,- eur. V prevyšujúcej časti preto súd žalobu zamietol.

Spolu s istinou súd žalobkyni priznal aj úrok z omeškania v súlade s citovanými zákonnými ustanovenia,
pričom súd bol toho názoru, že do omeškania s úhradou tejto sumy sa žalovaný dostal až odo dňa
22.12.2013 t.j. márnym uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, keď v tomto
konkrétnom prípade táto lehota uplynula dňa 21.12.2013, nakoľko žiadosť o predbežné prejedanie
obžaloby bola doručená Q. B. M. dňa 21.6.2013. V prevyšujúcej časti príslušenstva súd žalobu zamietol.

O trovách konania súd rozhodne v súlade s ust. § 151 ods. 3 O.s.p. do 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice
II v troch písomných vyhotoveniach (§ 204 ods.1 O.s.p.).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
tým, že po:
a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a)
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.1,2

O.s.p.).Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o výchove mal. detí, návrh na
súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods.1 O.s.p.).