Rozhodnutie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. marec 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/56/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111244936
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1111244936.2

Rozhodnutie

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenová a
členovia senátu: JUDr. Ľuboš Sádovský a JUDr. Branislav Král, v právnej veci navrhovateľky: J.. K. Š.,
nar.XX.XX.XXXX,bytomNaS.XX,A.,zastúpená:FUTEJ&Partners,s.r.o.,Radlinskéhoč.2,Bratislava,
IČO: 35 955 341, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Národnou bankou Slovenska, Imricha
Karvaša č. 1, Bratislava, IČO: 30 844 789, o náhradu škody vo výške 3.390,87 eur s príslušenstvom, na

odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. novembra 2014, č. k.
15C/217/2011 - 207 a proti uzneseniu tohto súdu zo dňa 12. januára 2015, č. k. 15C/217/2011-236, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala uložiť
povinnosť odporcovi zaplatiť jej sumu 3.390,87 eur s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19. apríla
2011 do zaplatenia, titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky
Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a

o zmene niektorých zákonov a zároveň zamietol návrh navrhovateľky na podanie prejudiciálnej otázky
Súdnemu dvoru Európskej únie zo dňa 10. januára 2014. Svoje rozhodnutie v časti výroku, ktorým
návrh na zaplatenie istiny 3.390,87 eur s príslušenstvom zamietol, odôvodnil právne ust. § 1, § 3 ods.
1 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR,
§ 127 ods. 2, §1 28 zákona č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, a vecne tým, že navrhovateľ v

konaní vznik škody a nesprávny úradný postup odporcu, ako ani príčinnú súvislosť medzi škodou a
nesprávnym úradným postupom nepreukázal. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka bola členkou
družstva PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE (ďalej len „Družstvo“), do ktorého vložila
členský vklad; žiadosťou zo dňa 03.06.2010 požiadala o zrušenie členstva a následne na základe
rozhodnutia predstavenstva družstva podľa čl. 16 ods.3 Stanov družstva, jej členstvo zaniklo a vzniklo
jej právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu s tým, že Úrad pre finančný trh rozhodnutím zo dňa

21.03.2002 schválil Družstvu Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo návrhom na začatie
konania doručeným Úradu dňa 16.04.2003 o schválenie jeho dodatku, pričom Úrad pre finančný trh
Družstvo oboznámilo o splnení podmienok pre schválenie tohto dodatku podľa § 127 ods. 4 v spojení
s § 122 ods. 7 zákona č. 566/2001 Z. z. a zároveň Družstvo upozornilo, že nie je povinný preverovať
pravdivosť alebo hodnovernosť údajov uvedených v Prospekte investície, s výnimkou identifikačných
údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich prospekt,

pretože úrad vykonáva dohľad nad činnosťou vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt
podľa § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva.Poukázal na skutočnosť, že dňa 02.06.2008 uzavrelo Družstvo s obchodníkom s cennými papiermi
Capital Invest, o.c.p., zmluvu o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi
ako obhospodarovateľ zaviazal riadiť portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným

Prospektom investícií a jeho dodatkami, čo v sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe
rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie
predaja cenných papierov z portfólia klienta, uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu
portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných analýz, pričom obchodník s cennými papiermi sa
zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta vo výške 8% ročne s tým, že investíciami

vloženými do Družstva, ktoré tvorili vklady členov Družstva mal právo disponovať výhradne Capital
Invest, o.c.p., na základe zmluvy o riadení portfólia, z ktorej vyplývali práva a povinnosti zmluvných strán
uzatvorenej medzi Obchodníkom s CP a Družstvom. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia
uviedol, že, zmluva bola ukončená zo strany Obchodníka s CP výpoveďou zo dňa 30.03.2010, pričom
po zániku záväzkového vzťahu medzi Družstvom a Obchodníkom s CP, sa Družstvo domáhalo svojich
nárokov vyplývajúcich zo zmluvy voči Obchodníkovi s CP rôznymi žiadosťami a výzvami na zaplatenie

dlžných súm, avšak svojich nárokov sa nedomáhalo súdnou cestou a Družstvo finančné prostriedky,
ktoré získalo od svojich členov neposkytovalo Obchodníkovi s CP na základe zmluvy, v ktorej by bola
špecifikovanávýškaposkytnutejsumy,alezamestnanciObchodníkasCPpriamodisponovalispeniazmi
Družstva na základe udeleného súhlasu Družstvom. Uviedol, že s finančnými prostriedkami na účte
Družstva boli oprávnené disponovať zamestnankyne Obchodníka s CP, B., C., N. P. V., pričom Družstvo

malo účty v B. B. P..B.., v Č. Y. A. P..B.. P. M. Ú. A. P..B.. a na základe schváleného prospektu investície
Úradom pre finančný trh UTF -002/2002/ SPI zo dňa 21.03.2002, právoplatným dňa 28.03.2002,
bolo Družstvo oprávnené ponúkať majetkové hodnoty s lehotou verejnej ponuky 10 rokov, pričom
Prospekt investície bol informačným dokumentom, z obsahu ktorého investori získavali informácie
pre ich investičné rozhodnutie. Uviedol, že na základe Zmluvy o zriadení portfólia zo dňa 02.06.2008

bol založený zmluvný vzťah medzi Družstvom a Obchodníkom s cennými papiermi CAPITAL INVEST,
o.c.p., a.s., ktorý bol ukončený zo strany obchodníka s cennými papiermi výpoveďou zo dňa 30.03.2010,
s účinnosťou od 01.05.2010, pričom po tomto úkone Družstvo listom zo dňa 15.04.2010 požiadalo
Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu spoločnosti CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., avšak v
tomto čase nepodalo žalobu voči Obchodníkovi s cennými papiermi o náhradu škody, ale žiadalo aby

situáciu riešila Národná banka Slovenska s tým, že do 01.06.2010, Národná banka Slovenska, ako aj
jej právny predchodca Úrad pre finančný trh, postupovali vo vzťahu k Družstvu v súlade so zákonom
č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch s tým, že Družstvo bolo Národnej banke Slovenska povinné
predkladať polročné správy o svojom hospodárení a z obsahu týchto správ nevyplývali žiadne informácie
o prípadnej zhoršenej finančnej situácií Družstva, a táto nevyplynula ani po rokovaní so štatutárnym

zástupcom Družstva, ako aj s ostatnými štatutárnymi zástupcami dcérskych spoločností Družstva, čoho
dôkazom je obsah zápisu zo dňa 24.08.2007. Poukázal na skutočnosť, že Družstvo dňa 10.10.2007
doručilo Národnej banke Slovenska list, z ktorého vyplýva, že zo strany družstiev nedošlo k porušeniu
zákona a prospektov investícií schválených Úradom pre finančný trh, z dôvodov v ňom špecifikovaných,
a zároveň sa vyjadrilo k systému fungovania družstiev, vzhľadom na ich investičnú stratégiu s tým,

že vtedajší stav zodpovedal dlhoročnej finančnej spolupráci medzi spoločnosťami CI HOLDINGU, a.s.,
jej dcérskymi spoločnosťami a družstvami. Družstvo v liste zdôraznilo, že narušenie tohto systému by
mohlo týmto spoločnostiam spôsobiť značné škody a náklady, keďže finančné vzťahy medzi uvedenými
spoločnosťami sú dlhodobými investičnými vzťahmi; Družstvu a jeho dcérskym spoločnostiam sa javilo
ako problematické zabezpečiť do portfólia družstiev iné investičné nástroje, ktorých emitentmi by neboli

spoločnosti v rámci finančnej skupiny CI HOLDING, a.s., keď dlhodobé vysoké výnosy členov družstiev
boli zabezpečené najmä dobrou investičnou stratégiou družstiev, pričom zároveň vyslovili obavu, že jej
zmenou by mohlo prísť k ich ohrozeniu, resp. narušeniu dôveryhodnosti družstiev, ak by nebolo naďalej
zostranyichčlenovmožné,abyjednotlivédružstvábolinaďalejschopnéplniťsvojezáväzky.Súdprvého
stupňa uviedol, že Družstvo požiadalo Národnú banku Slovenska o preskúmanie postupu spoločnosti

CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s., až listom doručeným Národnej banke Slovenska dňa 15.04.2010, teda až
potom,čomuObchodníkCPvypovedalzmluvuozriadeníportfóliaaNárodnábankaSlovenskavykonala
v období od 20.04.2010 do 06.05.2010 u Obchodníka s cennými papiermi dohľad na mieste, a v tomto
období zároveň vyzvala Družstvo listom zo dňa 20.04.2010, aby predložilo žiadosť o schválenie dodatku
prospektu investície tak, aby naďalej mohlo pokračovať v zhodnocovaní finančných prostriedkov, keďže

sa zistilo, že podstatná časť prospektu investície sa stala neaktuálna, pričom Družstvo predložilo
Národnej banke Slovenska žiadosť o schválenie dodatkov k prospektu investície dňa 28.04.2010 a
týmto bolo začaté konanie, ktoré bolo následne podľa § 21ods.1 písm. a) zákona č.747/2004 Z. z.
prerušené rozhodnutím OPK-5664/1-2/2010 zo dňa 10.05.2010 na čas, kedy Družstvo bolo povinnéodstrániť nedostatky žiadosti a túto doplniť, avšak ani po opakovanom predĺžení lehoty na odstránenie
vádžiadostiDružstvonedostatkyneodstránilo,vdôsledkučohoNárodnábankaSlovenska,rozhodnutím
OPK - 5664/1-5/2010 zo dňa 26.08.2010 konanie vo veci žiadosti o schválenie dodatkov k prospektu

investície, zastavila a dané rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky
Slovenska, číslo GUV-1744/2010 zo dňa 08.12.2010, a právoplatnosť nadobudlo dňa 16.12.2010,
pričom súbežne začala voči Družstvu konanie o uložení sankcie podľa § 144 ods. 4 zákona č.566/2001
Z. z., pre porušenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods.1 písm. b), c) a h) Zákona o
cenných papieroch a § 125c ods.1 v spojení s § 127ods. 4 Zákona o cenných papieroch, a rozhodnutím

ODT - 10890-4/2010 zo dňa 30.05.2011, právoplatným dňa 18.07.2011, zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt, avšak vykonávať inú činnosť mu nezakázala, keďže Národná banka Slovenska
takéto kompetencie voči Družstvu ako podnikateľskému subjektu nemala. Uviedol, že Národná banka
Slovenska na základe získaných poznatkov o činnosti Družstva. ako aj Obchodníka s CP, súčasne dňa
27.07.2010 podala orgánom činným v trestnom konaní oznámenie o podozrení zo spáchania trestného
činu a na základe uznesenia Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii, vyšetrovateľa odboru

boja proti korupcii, č. k. ČVS:PPZ-153/BPK-B-2010 zo dňa 16. 11. 2010, bolo dňa 10.08.2010 začaté
trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pre obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221
ods. 1 a ods. 4 písm. a) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona. Poukázal
na skutočnosť, že navrhovateľka bola povinná preukázať zákonné podmienky vzniku zodpovednosti
odporcu za vznik škody, ktorá jej mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom

Národnej banky Slovenska pri výkone dohľadu nad Družstvom, ktorého bola členkou, pričom zákonné
podmienky vzniku zodpovednosti odporcu za vznik škody musia byť splnené kumulatívne, bez ohľadu
na zavinenie, nakoľko ide o objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť, z dôvodu ktorého
je potrebné nesprávny úradný postup orgánu štátu spoľahlivo preukázať, ako aj vznik škody v príčinnej
súvislosť s neprávnym úradným postupom štátneho orgánu. V dôvodoch svojho rozhodnutia súdu

prvého stupňa ďalej uviedol, že navrhovateľka v konaní nepreukázala, že Národná banka Slovenska
vo vzťahu k Družstvu nesprávne úradne postupovala; práve naopak, v konaní bolo preukázané, že
Národná banka Slovenska až od účinnosti zákona č.566/2001 Z. z. o cenných papieroch, od 01.06.2010,
bola oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ majetkových hodnôt - Družstvo, dodržiava
schválený prospekt investície a nevykonávala a ani nemohla vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou

Družstva, ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, nakoľko by konala v rozpore s čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v rozpore s ustanoveniami zákona č. 566/1992 Zb. o Národnej
banke Slovenska, so zákonom č.566/2001 Z. z. o cenných papieroch a zákonom č. 747/2004 Z. z.
o dohľade nad finančným trhom. Uviedol, že navrhovateľka nepreukázala už prvú z troch podmienok
vzniku zodpovednosti za vznik škody, a to nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a

preto sa z dôvodu hospodárnosti konania ostatnými podmienkami vzniku zodpovednosti štátu za
škodu nezaoberal. Súd prvého stupňa poukázal aj na to, že činnosť vyhlasovateľov verejnej ponuky
majetkových hodnôt je zákonom o cenných papieroch regulovaná len čiastočne, v ust. § 126 až § 130
Zákona o cenných papieroch s tým, že alternatívne investičné možnosti začala v rámci Európskej únie
regulovať až smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 08.06.2011 o správcoch

alternatívnych investičných fondov a o zmene a doplnení smerníc 2003/41/ES a 2009/65/ES a nariadení
ES č.1060/2009 a EÚ č.1095/2010, smernica EÚ 2011/61/EÚ, ktorú podľa čl. 66 ods.1 majú členské
štáty EÚ, vrátane Slovenskej republiky, prevziať do svojich právnych poriadkov do 22.07.2013 s tým,
že prevzatie smernice sa má vykonať na základe vládneho návrhu novely zákona č. 203/2011 Z. z.
o kolektívnom investovaní v znení neskorších prepisov a zákona č. 566/2001 o cenných papieroch.

Poukázal na skutočnosť, že nárok na náhradu škody voči štátu môže byť úspešne uplatnený iba
vtedy, ak poškodený nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky voči dlžníkovi, ktorý je povinný
plniť s tým, že uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11.04.2011, sp. zn. 3K 95/2010 bol na
majetok Družstva ako úpadcu vyhlásený konkurz, pričom do funkcie správcu konkurznej podstaty bol
ustanovený V.. V. R., veritelia Družstva boli vyzvaní na prihlásenie pohľadávok v lehote 45 dní odo dňa

vyhlásenia konkurzu a navrhovateľka patrila medzi skupinu veriteľov Družstva oprávnených prihlásiť si
svoju pohľadávku do konkurzu, čo navrhovateľka, formou prihlášky do konkurzu aj urobila, pričom jej
pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty popretá a v súčasnosti je na Okresnom súde Bratislava
I vedené incidenčné konanie o určenie jej pravosti, ktoré je vedené voči správcovi konkurznej podstaty;
konkurzné konanie vyhlásené na majetok Družstva, ako i konanie o incidenčnej žalobe nie sú toho času

právoplatne ukončené. Uviedol, že na Okresnom súde Bratislava I prebieha aj ďalšie konanie (pod sp.
zn. 19C 56/2011), v ktorom si Družstvo uplatňuje titulom náhrady škody za nesprávny úradný postup
odporcu nárok na náhradu škody, pričom toto konanie rovnako nie je právoplatne skončené. K otázke
existencie škody súd prvého stupňa poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cz 110/84 (publikované vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pod č. 4/87), a ustálenú súdnu judikatúru, ktorá je, aj s poukazom na závery rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.05.2006, sp. zn. 4Cdo 199/2005 naďalej aplikovateľná, ako i na

rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 25 Cdo 1404/2004, z ktorých vyplýva, že nárok
na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb., ako aj zákona č. 514/2003 Z. z. môže byť v občianskom
súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky
veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento
prospech získal a je povinný ho vydať a preto, ak má navrhovateľka pohľadávku voči subjektu, ktorý

ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázala bezúspešné
domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu,
či už podľa zákona č. 58/1969 Zb. alebo zákona č. 514/2003 Z. z., a tým ani predpoklad existencie
škody a preto je žaloba navrhovateľky podaná predčasne. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka
ako bývalá členka družstva, ktorá sa v dôsledku nevyplatených finančných prostriedkov družstvom stala
jeho veriteľom, si svoje nároky na náhradu škody môže uplatniť v zmysle ustanovenia § 243a ods.

4 Obchodného zákonníka za splnenia podmienok vzniku škody voči členom predstavenstva družstva
alebo členom kontrolnej komisie podľa ustanovenia § 244 Obchodného zákonníka, ktorý v § 251 ods. 2,
§ 243a ods. 4 a § 244 ods. 8 explicitne zakotvuje, že každý člen družstva je oprávnený v mene družstva
podať žalobu o náhradu škody proti členovi predstavenstva z titulu jeho zodpovednosti voči družstvu za
ním spôsobenú škodu, že každý veriteľ družstva môže vo svojom mene a na vlastný účet uplatniť nároky

družstva na náhradu škody proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej komisie, ak veriteľ
družstva nemôže uspokojiť svoju pohľadávku z majetku družstva, a taktiež, že ak je na majetok družstva
vyhlásený konkurz, nároky veriteľov družstva proti členom predstavenstva a tiež proti členom kontrolnej
komisie družstva môže uplatňovať správca konkurznej podstaty družstva voči členom predstavenstva
družstva, ktorí, ak porušili svoje povinnosti pri výkone svojej funkcie, sú zodpovední spoločne a

nerozdielne za škodu, ktorú tým družstvu spôsobili. Uviedol, že existencia pohľadávky navrhovateľky na
náhradu škody voči uvedeným subjektom Družstva vylučuje možnosť, aby sa navrhovateľka domáhala
náhrady škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko nepreukázala, že sa bez svojej viny
bezúspešne domáhala náhrady škody voči subjektom Družstva s tým, že skutočnou škodou je aj ujma
spočívajúca v neuspokojenej pohľadávke navrhovateľky ako veriteľa voči subjektom Družstva, ktorú

náhradu požaduje od štátu ako subjektu zodpovedného za prípadný nesprávny úradný postup orgánu
verejnej moci, pričom táto škoda vzniká za preukázania všetkých podmienok vzniku zodpovednosti štátu
za škodu až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stane fakticky nevymáhateľným,
avšak v danom prípade je právne relevantným iba taký prípadný nesprávny úradný postup, ktorého
by sa mohla Národná banka Slovenska dopustiť zanedbaním dohľadu, len vo vzťahu k dohliadanému

subjektu, ktorým je Družstvo a iba v prípade takéhoto nesprávneho úradného postupu by prichádzalo
do úvahy, že v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom by navrhovateľke vznikla
škoda. K tvrdeniu navrhovateľky, že jej vznikla škoda aj v príčinnej súvislosti so zanedbaním dohľadu
Národnou bankou Slovenska nad činnosťou Obchodníka s CP tým, že Družstvo poskytovalo finančné
prostriedky po ich získaní od navrhovateľky Obchodníkovi s CP na základe zmluvy o riadení portfólia a

preto medzi Družstvom a Obchodníkom s CP vznikol záväzkový vzťah, na základe ktorého boli obaja
účastníci zmluvy povinní plniť z uzavretej zmluvy uviedol, že ak Družstvo zistilo, že Obchodník s CP si
svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy neplní, bolo jeho povinnosťou domáhať sa súdnou cestou
pohľadávok, na ktoré malo na základe uzavretej zmluvy nárok a iba v prípade, ak by sa Družstvo
svojej pohľadávky nedomohlo voči Obchodníkovi s CP titulom nároku vyplývajúcim zo zmluvy, bolo by

možné (teoreticky) dospieť k záveru, že Družstvu vznikla škoda v súvislosti s prípadným nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska spočívajúcom v zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom
s CP a preto v priamej príčinnej súvislosti s prípadným preukázaným nesprávnym úradným postupom
nad dohliadaným subjektom - Obchodníkom s CP, mohla vzniknúť škoda len na strane Družstva, čo je
však subjekt odlišný od navrhovateľky. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že

prípadný nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska vyplývajúci z dohľadu nad Obchodníkom
s CP je právne irelevantný, pretože na strane navrhovateľky nedošlo k vzniku škody v priamej príčinnej
súvislosti s prípadným nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska, spočívajúcom v
zanedbaní dohľadu nad Obchodníkom s CP, z dôvodu ktorého sa takýmto prípadným nesprávnym
úradným postupom ani nezaoberal. Uviedol, že naopak odporca v konaní preukázal, že Národná

banka Slovenska dohľad nad dohliadaným subjektom - Družstvom nezanedbala a priklonil sa k názoru
odporcu, že Družstvo bolo dohliadaným subjektom len v obmedzenom rozsahu (dohľad nad plnením
povinností vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt) v súlade s ustanoveniami § 125 až
128 Zákona o cenných papieroch; v súlade s uvedenými stanoveniami Úrad pre finančný trh schválilDružstvu Prospekt investície, pričom posudzoval len jeho úplnosť (§ 127 ods. 4 v spojení s § 125
ods. 7 Zákona o cenných papieroch), t.j., či obsahuje všetky údaje a vzájomný súlad predložených
údajov a ich zrozumiteľnosť, pričom za pravdivosť údajov v Prospekte investície zodpovedali príslušné

orgányDružstva.Poukázalnaskutočnosť,ževprávomociNárodnejbankySlovenskaneboloschvaľovať
zmluvu o riadení, resp. portfólia a Prospekt investície mal podľa zákona obsahovať len zoznam zmlúv,
ktoré zabezpečujú odbyt výrobkov navrhovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, alebo realizáciu
služieb, ktoré poskytuje (podstatná náležitosť § 128 ods. 1 písm. a/ bodu 10 Zákona o cenných
papieroch), z čoho vyplýva, že Národná banka Slovenska nemohla vykonávať dohľad nad celkovou

činnosťou Družstva, pretože v takom prípade by došlo k prekročeniu jej kompetencií. Uviedol, že až
od 01.06.2010 bola Národná banka Slovenska oprávnená dohliadať aj na skutočnosť, či vyhlasovateľ
majetkových hodnôt dodržiava schválený prospekt investície a poukázal na to, že štát - Slovenská
republika, nemôže priamo zasahovať do vlastnej činnosti Družstva a jeho majetkovoprávnych vzťahov,
v ktorých má Družstvo autonómne postavenie s tým, že vnútorné vzťahy Družstva sa spravovali v
danom čase stanovami družstva a Obchodným zákonníkom. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka

ako členka Družstva (podnikateľského subjektu) neinvestovala peňažné prostriedky do subjektu, na
činnosť ktorého nemala žiaden vplyv, ale práve naopak, prostredníctvom členskej schôdze, ktorá je
najvyšším orgánom družstva, mala možnosť uplatniť svoje právo a riadiť záležitosti družstva, kontrolovať
činnosť družstva a jeho orgánov v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka a Stanov PDSI, pričom
navrhovateľka nepreukázala, že počas členstva v Družstve realizovala svoje oprávnenia vyplývajúce jej

z členstva tak, že by aktívne zasahovala do činnosti Družstva za účelom odvrátenia hroziacej škody
pri zistení nedostatkov v činnosti štatutárnych zástupcov Družstva. Rozhodnutie v časti výroku, ktorým
návrh navrhovateľky na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie zamietol
odôvodnil právne ust. § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p., článkom 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a
vecne tým, že nie je povinný predložiť prejudiciálnu otázku formulovanú navrhovateľkou Súdnemu dvoru

Európskej únie, keďže nejde o súd rozhodujúci v poslednom stupni, proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je prípustný opravný prostriedok a nejde ani o posúdenie platnosti ustanovenia práva únie, ale
výlučne o otázku výkladu práva Európskej únie, respektíve jeho porušenia a nebolo potrebné skúmať
naplnenie niektorej z výnimiek zbavujúcich súdny orgán povinnosti položiť prejudiciálnu otázku. Uviedol,
že verejná ponuka majetkových hodnôt nie je regulovaná smernicou EÚ 2003/71/ES - smernicou o

Prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov alebo ich prijatí na obchodovanie,
a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, na znenie ktorej sa navrhovateľka odvolala v návrhu na
začatieprejudiciálnehokonaniastým,žealternatívneinvestičnémožnosti,medziktoréjemožnézahrnúť
ajčinnosťvyhlasovateľovverejnejponukymajetkovýchhodnôt,začalavrámciEÚregulovaťažsmernica
Európskeho parlamentu a Rady 2011/61/EÚ zo dňa 08.06.2011 o správcoch alternatívnych investičných

fondovaozmeneadoplnenísmerníc2003/41/ESa2009/65/ESanariadením(ES)číslo1060/2009,(EÚ)
číslo 1095/2010, z dôvodu ktorého rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie o položených otázkach
nie je nevyhnutné pre vydanie rozhodnutia vo veci samej a vzhľadom na zhodnotenie dokazovania
vo veci samej, sa na Súdny dvor Európskej únie, neobrátil. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil
právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne plným úspechom odporcu v konaní, ktorému náhradu trov

konania nepriznal, nakoľko si ich náhradu neuplatnil a v konaní mu ani žiadne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa návrh navrhovateľky na zaplatenie istiny
3.390,87 eur s príslušenstvom zamietol, podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že
konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm.

b/ O. s. p.), súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.
f/ O. s. p.) a navrhla rozsudok v napadnutej časti zmeniť a jej návrhu vyhovieť, resp. rozsudok súdu

prvého stupňa v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a zároveň žiadala priznať náhradu
trov konania. Navrhovateľka namietla, že súd prvého stupňa nezohľadnil, že Národná banka Slovenska
nepostupovala v súlade s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď
základným atribútom je istota subjektov práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány
verejnejmocibudúvovzťahuknimpostupovaťvsúladesústavouaplatnýmiprávnymipredpismi,t.j.,že

ich postup bude zo strany subjektov práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala, že nedôjde ku škode
na jej úkor, pretože vychádzala z garancie Národnej banky Slovenska ako orgánu dohľadu a nemohla
predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej banky Slovenska len formálny,
resp.,žetakýtojejehoobsahpodľavýkladuodporcu,pretožezákonodohľadetakýmtospôsobomobsahdohľadu nad Prospektom investícií nedefinoval a postup Národnej banky Slovenska bol preto svojvoľný
v neprospech každého, ktorý sa na odporcu z hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument
odporcu, že upozornil Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej

ponuky majetkových hodnôt podľa ust. § 135 ods. 1 zák. č. 566/2001 Z. z., ale nie dohľad nad celkovou
činnosťou Družstva posúdila ako úplne irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom dohľade
orgánu vedomosť a nesúhlasila so záverom súdu prvého stupňa, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska, spočívajúcom v nesprávnom
výkone dohľadu, ktorým bol porušený zák. č. 566/2001 Z. z. Za obzvlášť nepochopiteľný navrhovateľka

považovala záver súdu prvého stupňa, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady „právo
patrí bdelým“, nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať zákonom
stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola „bdelá“ s tým, že jej nepatrili ani
zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi,
ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp. sankciami, k dodržiavaniu
zákona porušujúci subjekt donútiť. Uviedla, že povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ust. § 137

ods. 2 Zákona o cenných papieroch je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o
skutočnostiach, ktoré sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ust. § 135 ods. 1
Zákona o cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1. mája 2007, Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt, ako aj obchodník, patrili a patria k povinne dohliadaným subjektom
zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že odporca v priebehu celého konania tvrdil opak

a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní, resp.
nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt investícií,
vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou bankou
Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi s tým, že povinný zákonný dohľad zo strany Národnej
banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady aj o iných

rizikách, ako tých vyplývajúcich z povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené dohliadané
subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli viesť k
ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj navrhovateľky. Poukázala na skutočnosť,
že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/206/2011 bolo výpoveďou svedka
J.. D. Q., E.. preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila,

že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou
jediného emitenta, a to spoločnosti CI HOLDING, a. s., ktorý v tom čase akcionársky vlastnil obchodníka
s cennými papiermi, z čoho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané,
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom a Družstvom a Národná
banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s takou nápravou stavu, že

toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky, rozložené namiesto jednej do troch zmeniek,
a to zmeniek vystavených spoločnosťou CI HOLDING, a. s., CI Reality, s.r.o. a GLOBAL production
s.r.o., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami CI HOLDING, a.
s. a vo všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, J..
R. Č., vtedajší predseda predstavenstva obchodníka. Uviedla, že Národná banka Slovenska naďalej

akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s
CI HOLDING, a. s. a obchodníkom a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie voči
obchodníkovi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo svojej činnosti, pre svojich
klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných papieroch vo viacerých
podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty vo výške 10.000 eur,

Národná banka Slovenska nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala
žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť
obchodníkovi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi alebo udeliť sankcie
priamo členom predstavenstva alebo obchodníka), následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej
činnosti Družstva aj obchodníka s cennými papiermi, vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou

vloženýchprostriedkovdoDružstva,pričombankasvojounečinnosťouaľahostajnýmprístupomksvojim
kompetenciám zapríčinila aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu
jej banka svojim zanedbaným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala na
skutočnosť, že Národná banka Slovenska tým, že dňa 4. marca 2011 obchodníkovi s cennými papiermi
odňala licenciu na činnosť a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie

zákona o cenných papieroch, z čoho vyplýva tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od
roku 2008 do roku 2011 Národnou bankou Slovenska. Vo svojom odvolaní ďalej uviedla, že Národná
banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18. júla
2011 zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investícií s tým,že Národná banka Slovenska ustálila trvanie neaktuálnosti Prospektu až od mája 2010 účelovo, nakoľko
údaje zahrnuté do Prospektu boli v skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.
decembru 2006, kedy došlo v sídle Národnej banky Slovenska dňa 27. augusta 2007 k stretnutiu s

poverenými členmi predstavenstva Družstva, za účelom prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho
činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od
1. októbra 2009 a údaje o majetkových aktívach, ktoré sa majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov
nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových hodnôt a základné strategické zámery
podnikateľskej činnosti Družstva, boli neaktuálne už k 31. decembru 2006 z čoho vyplýva, že Družstvo

svojim konaním porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s § 128 ods. 1 písm. b), c) a h) a § 125c ods.
1 v spojení s § 127 ods. 4 Zákona o cenných papieroch od 31. decembra 2006, avšak Národná banka
Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy činnosť Družstva zakázala. Uviedla,
že existujúce konkurzné konanie samo osebe nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorí si prihlásili
svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným,
pretože je povinnosťou súdu v konaní o náhradu škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania

objektívne vylučuje možnosť uspokojenia navrhovateľky ako veriteľa v konkurznom konaní a ak áno,
v akom rozsahu, pričom súd pri tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové
uznesenie konkurzného súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 11. apríla 2012,
sp. zn. 29Cdo/4968/2009), ale je povinný zohľadniť už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej
podstaty o stave daného konkurzu. Uviedla, že nakoľko súd prvého stupňa nezohľadnil správu o

stave konkurzu, ako aj výpoveď ustanoveného správcu konkurznej podstaty, vec nesprávne právne
posúdil, nakoľko škoda na jej strane v čase rozhodovania prvostupňového súdu existovala, keďže táto
skutočnosťvyplývazosprávyostavekonkurzu,akoizvýpovedesprávcukonkurznejpodstaty.Namietla,
že podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nie
je, aby poškodený preukázal bezúspešnosť vydania pohľadávky v konkurznom konaní, pretože zákon

č. 514/2003 Z. z., upravujúci osobitný druh zodpovednosti, nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu
z (osobitných) predpokladov tejto zodpovednosti a zároveň namietla, že zo zápisníc o pojednávaní
vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvostupňovým súdom, resp. predložené účastníkmi konania,
neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O. s. p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. januára 2012, sp. zn. 6 MCdo 11/2010.

Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že navrhuje rozsudok súdu prvého
stupňa v napadnutej časti potvrdiť, nakoľko prvostupňový súd vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie
za účelom spoľahlivého zistenia skutkového a právneho stavu veci s poukazom na skutočnosť,
že z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z prebiehajúcich konaní v skutkovo

a právne analogických veciach na súde prvého stupňa. Nesúhlasil s tvrdením navrhovateľky, že
je povinnosťou všeobecného súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
keď aj podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR všeobecný súd musí dať odpoveď na tie
otázky nastolené účastníkom konania, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania a odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizovanézákladnéprávoúčastníkanaspravodlivýproces(IV.ÚS115/03,III.ÚS209/04,I.ÚS241/07).
Uviedol, že podstatou práva na spravodlivé konanie nie je právo na úspech v konaní a teda právo na
rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám navrhovateľky, a preto jej tvrdenie, že rozsudok

súdu prvého stupňa v napadnutej časti považuje za denegatio iustitiae, je účelové. Odporca vo svojom
vyjadrení uviedol, že navrhovateľka sa účelovo snaží dodatočne navrhovať vykonanie ďalších právne
irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutí vo veci a zároveň sa snaží vyfabulovať
fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu kedy sa tak stalo, pretože údajný
nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje s tým, že navrhovateľka nevyužila všetky

možnosti na uplatnenie a vymoženie svojho nároku, pretože nepodala žiadny návrh proti členom
predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho riadenie, za
hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Poukázal na skutočnosť, že kompetencie Národnej banky
Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi predpismi a
ich medze vyplývajú aj z Ústavy SR a konštantnej súdnej judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej

moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon,
pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto ústavných princípov vyplývajúcich z článku
2 ods. 2 Ústavy SR s tým, že Národná banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou SR a platnými
právnymi predpismi, nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu aaj obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá, zakotvené ustanoveniami zákona o
dohľade a zákona o cenných papieroch. Odporca vo svojom vyjadrení uviedol, že navrhovateľka mohla
požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti dohľadu

nad finančným trhom a muselo jej byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo
propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska môže ukladať
sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú dohliadanému
subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu dohľadu a
až od účinnosti novelizovaného ust. § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda až od 1. júna

2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že Družstvo
ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať, či Družstvo
schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola
stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od 1. januára 2009, na základe
novelizovaného ust. § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v znení zák. č. 558/2008 Z. z. a

počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt, štatutárny zástupca vyhlasovateľa
verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom za pravdivosť a
úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie a podklady, ktoré má Národná banka Slovenska
zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu dohliadaného
subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností. Poukázal na skutočnosť, že žiaden zákon

neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt žiadne povinnosti v oblasti obmedzenia
a rozloženia rizík ani krytia, na rozdiel od iných dohliadaných subjektov, a preto reálne neexistujúce
povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ust. § 129
ods. 1 písm. b) zákona o cenných papieroch, ktorá spočívala v tom, že zverejnené alebo hromadne

používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie,
z ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos
nie je zárukou budúcich výnosov a preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči
členom družstva vždy zodpovedné predstavenstvo ako štatutárny orgán, a to bez ohľadu na fakt,
či vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne

zákonom uložená. Odporca uviedol, že Národná banka Slovenka mohla kontrolovať len to, či si
Družstvo plní informačné povinnosti o verejných ponukách majetkových hodnôt, a to, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ust. § 130 zákona
o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani nemohla

potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a § 130 zákona
o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva. Nesúhlasil
s tvrdením navrhovateľky, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná, nakoľko
vydala relevantné rozhodnutia, pričom sa nedopustila žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v
rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zák. č. 747/2004 Z. z. o dohľade

nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako
aj Ústavou SR. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 29Cdo/4968/2009
odporca uviedol, že tento primárne rieši problematiku zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba
sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci a z
jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že akokoľvek inak nie je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku

škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných
nárokov osôb uvedených v ust. § 3 ods. 2 zákona o konkurze a vyrovnaní a preto zodpovednosť
štátu v prípade, ak existuje iný dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa
štát nemôže zbaviť, a preto musia byť najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným
dlžníkomanáslednemusiabyťjednoznačneanespochybniteľnepreukázanévšetkytripredpokladytejto

zodpovednosti za škodu, ktoré musia byť splnené súčasne. Uviedol, že skutočná existencia pohľadávky
navrhovateľkyajejvýškavočiDružstvuzávisíodvýsledkukonkurznéhokonaniaDružstvaaažnásledne,
ak pohľadávka navrhovateľky voči Družstvu nebude uspokojená v rámci konkurzu, môže navrhovateľke
vzniknúť škoda, ktorá však nevzniká v okamihu splatnosti pohľadávky a ani v okamihu omeškania
dlžníka,aleažokamihom,keďsaprávoveriteľanaplnenievočidlžníkovistalofaktickynevymáhateľným,

pričom v danom prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom,
s poukazom na dlhodobú judikatúru (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
25Cdo/2601/2010) nevymáhateľnosť časti pohľadávky nastáva dňom, keď poškodený dostane plnenie
na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu. V tejto súvislosti poukázal aj na judikatúruÚstavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 165/2012), z ktorej vyplýva, že kým má navrhovateľka
pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázala
bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia (ak táto bezúspešnosť nebola ňou zavinená), nie

je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu v zmysle príslušných predpisov. K námietke
navrhovateľky, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich incidenčných súdnych konaniach
ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len zistené pohľadávky, poukázal na
písomnévyjadreniesprávcukonkurznejpodstatyDružstvazodňa14.septembra2011,vktoromsprávca
konkurznej podstaty konštatuje katastrofálny stav účtovníctva úpadcu, ktoré bolo vedené len do júla

2010 a po tomto dátume sa v účtovníctve nenachádzajú žiadne účtovné záznamy, účtovné doklady
sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácii úpadcu bola realizovaná v
hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve a pohľadávky neboli popreté z dôvodu, že boli
nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu v období pred
konkurzom. Zároveň uviedol, že v zápisnici o pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto
pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že

súd prvého stupňa jednotlivé dôkazy, nachádzajúce sa doteraz v súdnom spise, oboznámil a presne
špecifikoval o aké doklady išlo s tým, že v súlade s ust. § 121 O. s. p., netreba dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu
SR zo dňa 27. februára 2008, sp. zn. 1Obo/283/2006 vyplýva, že dôkazy, na ktoré účastník dodatočne
poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože účastník viedol desiatky sporov na rovnakom skutkovom

a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere nebolo potrebné vykonať,
pričom odporcovi je známe, že na Okresnom súde Bratislava I sú proti nemu vedené stovky sporov na
rovnakom skutkovom a právnom základe, pričom vo všetkých sporoch majú navrhovatelia rovnakého
právneho zástupcu.

Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 212 ods. l O. s. p. v znení
účinnom od 1. júna 2014, túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.
s. p., keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia §
214ods.lO.s.p.(nebolopotrebnézopakovaťalebodoplniťdokazovanie,súdprvéhostupňanerozhodol
bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania

a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. marca 2015 podľa § 211
ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci
upovedomení zákonným spôsobom.

Súd prvého stupňa vo veci samej riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu

potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 120 ods. 1 O. s. p.) z hľadiska posúdenia
opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 132 O. s. p.) a na ich
základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite
odôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka bola členom PODIELOVÉHO DRUŽSTVA SLOVENSKÉ

INVESTÍCIE, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 784 717 (ďalej „Družstvo“), toho času v konkurze
vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011, č. k. 3K/95/2010 - 21,
právoplatným dňa 5. mája 2011, s členským podielom ku dňu 31. decembra 2009 v sume 3.390,87 eur,
pričom na základe žiadosti navrhovateľky o zrušenie členského podielu v Družstve zo dňa 03. júna 2010
došlo k zrušeniu jej členstva a navrhovateľke bola vystavená zmenka č. ID 4115 na sumu 3.390,87 eur,

zodpovedajúca hodnote jej vyrovnacieho podielu.

Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že dňa 2. júna 2008 bola medzi Družstvom ako klientom a obchodnou
spoločnosťou CAPITAL INVEST, o.c.p., a.s. v likvidácii, Poľná č. 1, Bratislava, IČO: 35 828 749 (ďalej
„obchodník s cennými papiermi“), ako obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa

ust. § 43 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej „Zmluva“), predmetom ktorej podľa článku I. bod 2 Zmluvy bol záväzok
obchodníka s cennými papiermi hospodáriť s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať
spravované portfólio, obstarávať predaj cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvénadobudnutie cenných papierov od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami
investícií, uschovávať a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať
optimalizáciu a taktické zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy,

pričom podľa Prílohy č. 2 k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru
zhodnotenia Družstva vo výške 8 % ročne.

Medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30. marca 2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi, Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. decembra 2010, č.

ODT-8305-5/2010, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č.
GUV - 274/2011 (ďalej „rozhodnutie o odobratí povolenia“) a rozhodnutím zo dňa 30. mája 2011, č.
ODT-10890-4/2010, Národná banka Slovenska zakázala Družstvu predaj majetkových hodnôt (ďalej
„rozhodnutie o zákaze činnosti“) podľa ust. § 144 ods. 4 písm. c) zák. č. 566/2001 Z. z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) zák. č. 566/2001 Z. z. a ust. § 125c

ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zák. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch“).

V posudzovanej veci sa navrhovateľka návrhom podaným na súd prvého stupňa dňa 30. decembra
2011 domáhala uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť jej škodu v sume 3.390,87 eur s 9,25 % úrokom z

omeškania ročne od 19. apríla 2011 do zaplatenia, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym
úradným postupom Národnej banky Slovenska, špecifikovanom v podanom návrhu na začatie konania
a doplnenom v podaní doručenom súdu prvého stupňa dňa 14. februára 2014, ktorý spočíval v tom, že
Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investícií Družstva, keď Družstvo
porušovalo ust. § 129 ods. 3 v spojení s ust. § 128 ods. 1 písm. b), c), h) a ust. § 125c ods. 1 v

spojení s ust. § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a Národná banka Slovenska
zasiahla až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti, zakázala Družstvu činnosť, hoci
neaktuálnosť Prospektu investícií bola už od 31. decembra 2006 evidentná, v prijatí nedostatočných
opatrenízostranyNárodnejbankySlovenskapo24.auguste2007,kedyprikontroleDružstvazistila,žez
hľadiska rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t. j., že Družstvo malo všetky získané

peňažné prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s
cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov, ktoré
Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať, Národná banka Slovenska prijala
od 20. augusta 2008 do 4. marca 2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia,
nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že navrhovateľka nemohla rozpoznať riziko svojej investície už

skôr, najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú
mu poskytovať nemohol.

V posudzovanej veci sa navrhovateľka voči štátu domáha náhrady škody, ktorá jej mala byť
spôsobená nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa zák. č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej „zák.
č. 514/2003 Z. z.“).

Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva navrhovateľky na náhradu škody je ust. § 9 zák. č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z. z. v ustanovení §
9 bližšie vysvetľuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovenýchprávnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do
najmenších podrobností a preto je potrebné správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu,

k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na
prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou zákon
č 514/2003 Z. z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah
príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka

príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Právnym posúdením je vymedzenie, medzi ako ujmou (ako následkom) a
ako skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie vzniku
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ

vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala.
Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku; časová súvislosť
ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov je každá príčina niečím
vyvolaná(samajenásledkomniečoho)akaždýňouspôsobenýnásledoksastávapríčinouďalšiehojavu.

Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza
následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený;
nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v
komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou

zákon spája zodpovednosť za škodu.

Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a
vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie

bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.
Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie),
bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný

pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania
škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej
súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu
vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané,
že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala a existenciu príčinnej súvislosti zisťuje súd, ktorý so

zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky
príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a
akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením
právnej povinnosti.

Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo

(ušlý zisk).

Z dikcie citovaných zákonných ustanovení teda vyplýva, že škoda ako kategória občianskeho práva sa
chápe ako ujma, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch,t. j. všeobecným ekvivalentom a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím
predovšetkým peňazí. Skutočnou škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať
v zmenšení majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Podľa ustanovenia

odseku 1 sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk je v podstate ušlým majetkovým prospechom
a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne
očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí, nebyť škodnej udalosti. Poškodený je povinný vznik škody
preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné bremeno o tom, že škoda vznikla.

Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, že postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ a zistenie, že Národná
banka Slovenska tento postup nezachovala s tým, že v posudzovanej veci nesprávny úradný postup
odporcu mal spočívať aj v tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu
investícií Družstva.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej veci úradným postupom je postup Národnej
banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka
navrhovateľky, predovšetkým jej individuálnych práv a povinností, tak neobstojí jej námietka spočívajúca
v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investícií.

Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola Družstvu uložená s účinnosťou až od 1. januára 2009
na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch v
spojení s ust. § 125c ods. 1. zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku
Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť dohliadať na aktuálnosť Prospektu investícií realizovanú pred
týmtodátumom,t.j.pred1.januárom2009,zčohovyplýva,žeakvrozhodnomobdobí,t.j.donovelizácie

zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch vykonanej zák. č. 558/2008 Z. z., neexistovala samotná
povinnosťDružstvaaktualizovaťProspektinvestícií,jezpovahyvecivylúčenýdohľadzostranyNárodnej
banky Slovenska v tomto smere z dôvodu, že nebolo možné kontrolovať povinnosť, ktorá sama o sebe
v rozhodnom čase ani neexistovala.

Odvolací súd považuje za potrebné poukázať aj na skutočnosť, že Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať schválený Prospekt investície
až od 1. júna 2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných
papieroch, vykonanej zák. č. 129/2010 Z. z. rozšírené povinnosti družstva a preto pokiaľ Družstvo od 31.
decembra2006do1.júna2010zozákonatakútopovinnosťnemalo,nemohlaNárodnábankaSlovenska

skúmať ani túto povinnosť prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo o sebe nebolo povinné
Prospekt investície dodržiavať.

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblasti skúmania rizikovosti portfólia Družstva, nakoľko zákon č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch

neukladal vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti a preto
ani Národnej banke Slovenska z neho nevyplývala povinnosť, ktorá by jej ako povinnému subjektu takúto
povinnosť ukladala. Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát,
musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných
práv subjektu, avšak na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo

v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností
Národnej banky Slovenska a štát by sa nemohol zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky
Slovenska iba v prípade, ak by sa jeho postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv
navrhovateľky, ktorý však nemôže vychádzať z toho, ako takýto postup navrhovateľka vyhodnotila, ale
musí vychádzať výlučne z toho, že nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov

viac povinností ako tých, ktoré jej konkrétnym spôsobom vyplývajú zo zákona, čo je proporcionálne s
tým, že nemožno poskytovať ochranu štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že jej
podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných

finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu Družstva, ktoré dávalo pokyny na nákup,
či predaj toho ktorého finančného nástroja (článok III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zák.č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient
obchodníka s cennými papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií
nie je zaručená, a navrhovateľka si ako člen Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio,

musela byť vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť,
čo je podstatným znakom týchto obchodov prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi s tým,
že až do rozhodnutia Národnej banky Slovenska zo dňa 21. decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010,
ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb,
potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1. marca 2011, č. GUV

- 274/2011, vykonával obchodník s cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou
Slovenska a činnosť Družstva, ktorého bola navrhovateľka v rozhodnom čase členom, spĺňala znaky
investovania s finančnými prostriedkami, disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma
nakladania s vlastným majetkom je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, riziko v zmysle neistého
výnosu z realizovaného finančného investovania; a zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu
zodpovednosť obchodníka s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva

voči navrhovateľke.

Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou navrhovateľky o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky

Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8. januára 2008,
č. OPK - 9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu vo výške 16.596,96
eur (500.000,- Sk), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska, opätovne rozhodnutím zo dňa 20. augusta 2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi
s cennými papiermi pokutu vo výške 9.958,18 eur (300.000,- Sk) a následne rozhodnutím zo dňa 21.

decembra 2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na
poskytovanie investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

Navrhovateľka sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu,
ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týkajú

hmotnoprávneho posúdenia veci; keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v
obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup
považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo
strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv, či právom chránených
záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvého stupňa, že
Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci
postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom rozhodovaní
žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských

slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny podľa zák. č. 514/2003 Z. z.

Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že postup Národnej banky Slovenska bol v súlade s
článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe
Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a preto pokiaľ Národná banka

Slovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto
účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne
posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska navrhovateľka očakávala a namietala ich
nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu odporcovi. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní

sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať jeho
zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, pričom navrhovateľka v priebehu celého konania pred súdom
prvého stupňa vytýkala len nesprávny úradný postup Národnej banky Slovenska a pochybenia, či
nedostatky spočívajúce v tom, že Národná banka Slovenska pred svojím rozhodnutím nesprávne
(nedostatočne)vyhodnotilapodmienkyprejehovydanie,jemožnéposudzovaťvrámcitzv.nezákonného

rozhodnutia. Všetky uvedené rozhodnutia však boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a
majú povahu tzv. zákonného rozhodnutia s tým, že navrhovateľkou tvrdený nesprávny úradný postup
odporcu, v konaní nepreukázala s poukazom na skutočnosť, že nedostatočnosť opatrení prijatýchNárodnou bankou Slovenska, podľa názoru navrhovateľky, bez opory v zákone, podľa jej subjektívneho
presvedčenia, sa nemusia vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 11. apríla 2011,
č. k. 3K/95/2010 - 21, právoplatným dňa 5. mája 2011 na majetok Družstva ako úpadcu, odvolací
súd uvádza, že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči odporcovi
môže byť v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľka nemohla dosiahnuť
uspokojenie svojej pohľadávky v konkurznom konaní; a nakoľko si navrhovateľka pohľadávku, ktorá je

predmetom tohto sporu uplatnila v konkurznom konaní, škoda jej ešte nevznikla, a preto nemôže byť
daná zodpovednosť štátu za škodu. Nárok na náhradu škody od štátu by mohla navrhovateľka úspešne
uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej vydania v konkurznom konaní,
nakoľko existencia pohľadávky uplatnená v konkurznom konaní vylučuje vznik škody ako majetkovej
ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou konkurzu. Z
uvedeného vyplýva, že v prejednávanej veci nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za

škodu, a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu zo dňa 31. mája 2006,
sp. zn. 4 Cdo199/2005, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 4 Cz 110/84, publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, je stále použiteľné).

Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou navrhovateľky v podanom odvolaní, týkajúcej sa procesného
pochybenia súdu prvého stupňa, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi
predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvostupňovým súdom zo dňa
11. 11. 2014 vyplýva, že prvostupňový súd účastníkov oboznámil s listinnými dôkazmi, pričom obaja
účastníci zhodne vyhlásili, že sú im známe všetky listiny, ktoré sú súčasťou súdneho spisu a preto na

ich oboznámení čítaním netrvajú.

S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v danom prípade v potrebnom
rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi
navrhnutých dôkazov, a keď navrhovateľka v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia,

s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal
a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený
skutkový stav aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, odvolací súd tento rozsudok v napadnutej
časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p.

Výrok rozsudku, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh na začatie prejudiciálneho konania pred
Súdnym dvorom Európskej únie, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. §
142 ods. 1 O. s. p. tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si právo na

ich náhradu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Súdprvéhostupňanapadnutýmuznesenímuložilnavrhovateľkepovinnosťzaplatiťvlehote15dnísúdny
poplatok za odvolanie v sume 20 eur. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne položkou 7a Sadzobníka
súdnych poplatkov zákona o súdnych poplatkoch.

Proti tomuto uzneseniu podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods.
2 písm. f) O. s. p. a s poukazom na ustanovenie § 12 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. a odvolaciemu
súdu navrhla napadnuté uznesenie zrušiť a konanie o vyrubení súdneho poplatku zastaviť. V dôvodoch
svojho odvolania namietla uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolanie z dôvodu, že

predmetom konania je jej nárok na náhradu škody proti Slovenskej republike zastúpenej Národnou
bankou Slovenska podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktoré sa začalo do 30. 09. 2012, a na ktoré sa vzťahuje
neobmedzené vecné oslobodenie od platenia súdneho poplatku ex lege, ktoré sa týka všetkých položiek
Sadzobníkazákonaasúdnychpoplatkoch.Vdôvodochsvojhoodvolaniapoukázalanato,žetentozáver

vyplýva z toho, že zo znenia § 4 ods. 1 Zákona o súdnych poplatkoch účinného do 01. 10. 2012 nemožno
vyvodiť, že by konania uvedené v písmenách a) až k) tohto ustanovenia neboli oslobodené od platenia
všetkých súdnych poplatkov uvedených v sadzobníku súdnych poplatkov.Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nie je možné priznať úspech.

Podľa§2ods.4vetaprvázák.č.71/1992Zb.osúdnychpoplatkochapoplatkuzavýpiszregistratrestov,
v odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní ten, kto podal dovolanie.

Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra
trestov,poplatkovápovinnosťvznikápodanímnávrhu,odvolaniaadovolaniaalebožiadostinavykonanie

poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, sadzba
poplatku je uvedená v sadzobníku percentom zo základu poplatku alebo pevnou sumou.

Podľa § 6 ods. 2 veta prvá a druhá zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z

registratrestov,akjesadzbapoplatkuustanovenázakonanie,rozumiesatýmkonanienajednomstupni.
Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Návrhy(odvolania,dovolania)saspoplatňujúkudňuichpodaniaapodľasadzobníkasúdnychpoplatkov,
účinného ku dňu podania návrhu.

Podľa položky 1 bod 3 Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch v platnom znení, poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci
samej.

Súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za
úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku
za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Poplatky sa vyberajú aj za konanie a úkony
vykonávané bez návrhu v prospech poplatníka, ak je to v sadzobníku výslovne uvedené (§ 1 ods. l,
2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a

doplnkov; ďalej len zákon). Poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka
ustanovený poplatok z návrhu. V odvolacom konaní je poplatníkom ten, kto podal odvolanie, pri dovolaní
ten, kto podal dovolanie. Poplatníkom je tiež ten, kto podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu
správneho orgánu a v konaní nebol úspešný (§ 2 ods. 1 písm. a/, ods. 4 zákona). Poplatková povinnosť
vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak

je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ, dovolateľ (§ 5 ods. l písm. a/ zákona). Ak je sadzba poplatku
ustanovená za konanie, rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby
sa vyberá i v dovolacom konaní vo veci samej (§ 6 ods. 2 veta prvá, druhá zákona). Poplatok za
podanie návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo
reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve je splatný

vznikom poplatkovej povinnosti. Ostatné poplatky sú splatné do troch dní po nadobudnutí právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa uložila povinnosť zaplatiť poplatok, alebo ktorým sa schválil zmier (§ 8 ods.
l, 4 zákona). Z ustanovenia § 4 ods. l zákona bolo vypustené písm. c/ (od poplatku je oslobodené
súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom) s účinnosťou od 01.01.2006 zákonom č. 621/2005 Z. z. S účinnosťou od 0l.07.2007

bolo zákonom č. 273/2007 Z. z. do § 4 ods. l zákona vsunuté písm. k/ (od poplatku je oslobodené súdne
konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom), ktoré bolo (písm. k/) z ustanovenia § 4 ods. l zákona vypustené
zákonom č. 286/2012 Z. z., s účinnosťou od 01.10.2012. Z dôvodovej správy k zákonu č. 286/2012 Z.
z. vyplýva, že sa týmto opatrením reaguje na nárast právne neopodstatnených žalôb o náhradu škody

podľa zákona č. 514/2003 Z. z. na súdoch, v ktorých sú predmetom sporu istiny v sumách nezriedka
presahujúcich milióny eur bez toho, aby nároky žalobcov mali oporu v zákone. Oslobodenie od súdneho
poplatku v súdnom konaní o náhradu škody má pre súdy v konečnom dôsledku za následok výrazný
nárast sporovej agendy, keďže v štádiu predbežného prerokovania nároku v konaní pred ústredným
orgánom štátnej správy nie je možné nárokom žiadateľov z dôvodu právnej neopodstatnenosti vyhovieť

s tým, že pokiaľ sa v súdnom konaní preukáže nezákonné rozhodnutie orgánu štátu, prípadne jeho
nesprávny úradný postup a štát bude zaviazaný na náhradu škody, úspešnému žalobcovi v rámci
náhrady trov konania súd prizná i náhradu trov na zaplatenom súdnom poplatku. Žaloby sa budú
spoplatňovať podľa položky č. l sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zákonač. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov
(ďalej len sadzobník) a upravuje spôsob výpočtu súdneho poplatku z návrhu na začatie konania, ak
nie je ustanovená osobitná sadzba. Podľa prvej vety bodu 3 poznámky k položke č. l sadzobníka

poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej (v dôsledku zmeny zákona
č. 71/1992 Zb. uskutočnenej zákonom č. 465/2008 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2009). Za podanie
návrhu na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom je určená osobitná sadzba, v sume 20 eur (položka č. 7a sadzobníka;
od 01.10.2012). Z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú poplatky

podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012 (§ 18ca zákona).

V ustanovení § 1 ods. l zákona č. 71/1992 Zb. je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z čl. 59 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe
zákona. Použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vylúčené. Poplatok za
návrh, odvolanie, dovolanie možno vyrubiť len tomu, koho zákon č. 71/1992 Zb. za poplatníka výslovne

(jednoznačne) označuje, resp. komu poplatkovú povinnosť za návrh, odvolanie, dovolanie explicitne
ukladá (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.11.2010, č. k. IV. ÚS 387/2010-38).

V posudzovanej veci sa navrhovateľka žalobou podanou na súd prvého stupňa dňa 30. 12. 2011
domáhalanáhradyškodypodľazák.č.514/2003Z.z.,adňa22.122014podalaodvolanieprotirozsudku

súdu prvého stupňa zo dňa 11. novembra 2014, č. k. 15C/217/2011 - 207.

Od 01.10.2012 súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom nepožíva vecné oslobodenie od súdnych
poplatkov a preto pokiaľ aj navrhovateľka podala návrh na začatie konania pred dňom 01.10.2012, jeho

časť, odvolacie konanie, bolo nepochybne začaté po 01.10.2012.

Z vyššie uvedeného výkladu jednoznačne vyplýva, že zákonodarca rozlišuje medzi návrhom na začatie
konania, odvolaním, dovolaním a vysvetlil, že v prípade, ak je sadzba poplatku ustanovená za konanie,
rozumie sa tým konanie na jednom stupni. Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom

konaní.

V posudzovanej veci bolo odvolacie konanie začaté po 01.10.2012 a preto navrhovateľke vznikla
povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie podľa zákona o súdnych poplatkoch v znení účinnom
v čase podania odvolania; výška poplatku za odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa je v rovnakej

sadzbe ako poplatok z návrhu na začatie konania (po 01.10.2012), pričom za irelevantnú je potrebné
považovať skutočnosť, že v sadzobníku nie je uvedená povinnosť zaplatiť poplatok za odvolanie proti
rozsudku súdu prvého stupňa vydaného v konaní o náhradu škody, náhradu nemajetkovej ujmy, podľa
zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko úplne iná situácia by bola v prípade, ak by naďalej, aj po 01.10.2012,
sa na konanie o náhradu škody, nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vzťahovalo vecné

oslobodenie od súdnych poplatkov.

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením rozhodol vecne a právne správne, keď odvolateľovi
(navrhovateľke) vyrubil súdny poplatok za podané odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa zo
dňa 11. novembra 2014, č. k. 15C/217/2011 - 207 s tým, že prvostupňové uznesenie spĺňa náležitosti

vyplývajúce z ustanovenia § 167 ods. l, § 169 ods. l O. s. p., a zároveň je z neho zrejmý nezameniteľný
a nespochybniteľný dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas, spôsob, ako i platobné miesto
pre splnenie poplatkovej povinnosti.

Odvolací súd v otázke vzťahu medzi právom na prístup k súdu a povinnosťou zaplatiť súdny poplatok

odkazuje na právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyslovený v rozsudku zo dňa 19.06.2001,
č. sťažnosti 28249/95, vo veci Kreuz proti Poľsku (odseky 59, 60), podľa ktorého Európsky súd pre
ľudské práva nikdy nevylúčil možnosť, že záujmy riadneho chodu justície môžu odôvodňovať zavedenie
finančného obmedzenia na prístup jednotlivca k súdu. V tej súvislosti Európsky súd pre ľudské práva
konštatoval, že požiadavku zaplatiť súdny poplatok v súdnom konaní nemožno pokladať za obmedzenie

práva účastníka na prístup k súdu, ktoré je nezlučiteľné per se s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnuté uznesenie, ktorým bola navrhovateľke
uložená povinnosť zaplatiť za podané odvolanie súdny poplatok podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne
správne potvrdil.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.