Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 31. marec 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/88/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812214149
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Emília Zimová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3812214149.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v právnej veci navrhovateľa: V. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX, E., zastupený
JUDr. Z. N., advokátom so sídlom v K. G., N. XX/XX proti odporkyniam: 1/ Mgr. S. H., nar. XX.XX.XXXX,
byt V. XXX/X, K., 2/ G. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. A. H. XXX/XX, K., obe zastúpené M. kanceláriou
Z.. F. L., PhD. spol. s.r.o. so sídlom H. cesta 1, K. o zaplatenie 50.000 eur s príslušenstvom, na
odvolanie odporkýň 1/, 2/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, zo dňa 23. septembra 2013 č.k.

17C/92/2012-240 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal odporkyni 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť
navrhovateľovi 50.000 eur s úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 9% ročne od 01.01.2012 do
zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol. O odporkyni

1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaviazal nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 6.715,90 eur
(trovy právneho zastúpenia 3.715,90 eur a iné trovy 3.000 eur), ktoré sú povinné zaplatiť advokátovi
navrhovateľa a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ
sa podaným návrhom domáhal proti odporkyniam 1/, 2/ zaplatenia 50.000 eur s úrokom v sadzbe 10%
ročne z 30.000 eur od 22.02.2010 do zaplatenia a z 20.000 eur od 04.03.2010 do zaplatenia, s úrokom
z omeškania vo výške 9% ročne od 01.01.2012 do zaplatenia pričom tvrdil, že otcovi odporkýň, ktoré

po ňom zdedili majetok v hodnote 1.882.759,32 eur ako pôžičku s úrokom vo výške 10% ročne požičal
50.000 eur s tým, že mu ich vráti do konca roka 2011. Odporkyne žiadali návrh zamietnuť tvrdiac, že
navrhovateľ si od ich otca žiadne peniaze nepožičal, keďže to nepotreboval z dôvodu, že bol solventný.
Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je v prevažnej miere dôvodný.
Uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ otcovi odporkýň ako pôžičku dal
vložením na jeho účet v banke dňa 22.02.2010 - 30.000 eur a dňa 04.03.2010 - 20.000 eur, ktorá

skutočnosť vyplynula z príkazov na úhradu, ktoré priamo potvrdzovali vloženie týchto peňazí odporcom
na účet navrhovateľa. Okrem toho túto skutočnosť priamo potvrdzoval výsluch navrhovateľa a nepriamo
výsluch svedka Z. J., ktorý bol advokátom otca odporkýň, ktorý uviedol, že ho otec odporkýň vo februári
2010 kontaktoval s tým, aby pripravil zmluvu o pôžičke, na základe ktorej si mal otec odporkýň za bližšie
jemu neznámych podmienok požičať od navrhovateľa presne nešpecifikovanú čiastku peňazí. Okrem
toho túto skutočnosť nepriamo dokazoval výsluch svedka I. M., priateľa navrhovateľa, ktorý vo svojom

výsluchu uviedol, že navrhovateľ ho požiadal o to, aby poskytol pôžičku 50.000 eur tretej osobe, no
on s tým nesúhlasil, súhlasil len s tým, že tieto peniaze poskytne ako pôžičku priamo navrhovateľovi,
pričom z výpisu z účtu navrhovateľa vyplynulo, že peniaze mu skutočne na jeho účet previedol svedok
I. M.. Okrem toho poskytnutiu pôžičky navrhovateľom otcovi odporkýň nasvedčoval aj výsluch svedka
X. L., ktorý navrhovateľa a otca odporkýň vnímal ako rovnocenných partnerov, a to v období rokov 2009
až 2010, keď vykonával pre otca odporkýň rozsiahle rekonštrukčné stavebné práce na Obchodnom

centre v K., keď niektoré otázky súvisiace s touto rekonštrukciou riešil aj s navrhovateľom, pričom v
priebehu leta 2010 bol svedkom rozhovoru navrhovateľa a otca odporkýň, z ktorého vyplynulo, že otecodporkýň mal navrhovateľovi dlhovať svedkovi neznámu čiastku peňazí. Ďalej uviedol, že naopak tomu,
že navrhovateľ otcovi odporkýň nepožičal 50.000 eur nasvedčoval len výsluch odporkýň, ktoré tvrdili,
že ich otec sa im zveril o tom, že navrhovateľovi požičal peniaze, čo inak z vykonaného dokazovania

nevyplynulo, a to, že ich otec mal z navrhovateľa strach, čo rovnako inak z vykonaného dokazovania
nevyplynulo. Tomu, že otec odporkýň nemal dôvod požičiavať si peniaze nepriamo nasvedčovala v
konaní nepochybne zistená skutočnosť, že otec odporkýň mal vo finančnom, vysoko likvidnom majetku
hodnotu vysoko prevyšujúcu čiastku 50.000 eur. Tieto zistené skutočnosti však priamo nevyvracali z
iných dôkazov zistenú skutočnosť, že navrhovateľ ich otcovi ako pôžičku dal 50.000 eur. Ďalej uviedol,

že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by sa navrhovateľ s otcom odporkýň dohodol na tom,
že bol otec odporkýň peniaze vrátiť do konca roka 2010, resp. následne do konca roka 2011, a to pri
úroku vo výške 10 %. Takto navrhovateľom tvrdená skutočnosť vyplynula len z výsluchu navrhovateľa
a inak nebola žiadnymi inými dôkazmi preukázaná, preto súd považoval takto navrhovateľom tvrdené
skutočnosti za nepreukázané. Otec odporkýň dňa 19.07.2011 zomrel, pričom navrhovateľ v dedičskom
konaní dňa 18.10.2011 prihlásil spornú pohľadávku. Keďže prihlásením pohľadávky do dedičského

konania sa stala pohľadávka navrhovateľa splatnou, zaviazal odporkyne 1/, 2/, ktoré ako dedičstvo po
svojom otcovi nadobudli majetok v hodnote 1.882.759,03 eur zaplatiť navrhovateľovi istinu vo výške
50.000, - Sk spolu s úrokom z omeškania, keď konštatoval, že odporkyne k 01.01.2012 boli v omeškaní
so zaplatením svojho dlhu vo vzťahu k navrhovateľovi. Preto súd navrhovateľovi priznal uplatnenie úrok
z omeškania vo výške 9% ročne od 01.01.2012 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti uplatnených úrokov

v sadzbe 10% ročne zamietol, z dôvodu, že v konaní nebolo preukázané, že by sa navrhovateľ s otcom
odporkýň dohodol na úroku za požičané peniaze. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust.§ 470 ods.
1, § 457, § 458 ods. 1, § 563 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol
podľa § 142 ods. 3, keď navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov konania konštatujúc, že neúspech
navrhovateľa spočívajúci v zamietnutí jeho návrhu z časti, ktorej sa domáhal úroku vo výške 10% ročne

treba považovať za jeho nepatrný procesný neúspech.

Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie odporkyne 1/, 2/ prostredníctvom právneho zástupcu,
ktorí žiadali, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietne. V odvolaní zopakovali svoje predchádzajúce tvrdenia, že to bol práve navrhovateľ,

ktorý si požičal od ich otca väčšiu sumu peňazí, ktorú skutočnosť im otec povedal. Poukázali na to, že
s otcom mali dobrý vzťah, odporkyňa v druhom rade bývala s otcom v spoločnej domácnosti a je preto
veľmi nepravdepodobné, že by im otec nebol o peniazoch, ktoré by si mal požičať od navrhovateľa,
nepovedal. Poukázali na výpoveď navrhovateľa pred súdom, kde navrhovateľ vôbec neuvádza, že by
si bol peniaze od niekoho požičal a vôbec nespomínal nejakého pána I. M., krorý bol neskôr vypočutý

ako svedok na ďalšom pojednávaní, pričom navrhovateľ predtým uvádzal, že sa jednalo o jeho finančné
prostriedky z podnikania, a tiež aj finančné prostriedky osobné. K výpovedi svedka JUDr. Z. J. uviedli,
že tento zastupoval firmy ich nebohého otca ako advokát od ich vzniku, t.j. od roku 2002 až do roku
2010, kedy sa nie v dobrom s ich otcom rozišli a ukončili spoluprácu svedok JUDr. J., teda pracoval pre
ich otca cca 8 rokov ako advokát a tým, že vypovedal na pojednávaní dňa 15.04.2013 porušil ust. § 23

ods. 1, 2, 5 Zákona o advokácii o povinnosti mlčanlivosti a informáciách týkajúcich sa klienta. Uvedený
dôkaz - výsluch JUDr. J. ako svedka je teda zjavne procesne nepoužiteľný. Faktom však je, že JUDr
J. za 8 rokov spolupráce s ich otcom sa nestretol s tým, že by si ich bol otec požičaval peniaze od
nejakej fyzickej osoby, čo je uvedené v zápisnici z pojednávania zo dňa 15.04.2013. Pokiaľ sa jedná o
výpoveď svedka I. M., ten ktorý bol ako svedok navrhnutý po výpovedi navrhovateľa na pojednávaní dňa

09.01.2013abypotvrdil,žetobolijehopeniaze(M.),lebosinavrhovateľuvedomil,ženaúčtochstakouto
hotovosťounikdynedisponoval.Takýtodôkazpritompodporujeskôrtvrdenieodporkýň,žesinavrhovateľ
požičiaval peniaze na vrátenie ich otcovi a nie aby on mu finančné prostriedky požičal. Je tiež veľmi
jednoduché pozrieť sa na účet, ktorý patril ich otcovi v čase, keď tam nabehli finančné prostriedky v sume
30.000 eur dňa 22. 02. 2010 a 20.000 eur 04.03.2010, na ktorom bolo toľko finančných prostriedkov, že

z toho vyplýva, že ich otec žiadnu väčšiu sumu nepotreboval a už vôbec nie sumu 50.000 eur, pretože
disponoval finančnými prostriedkami len na tomto účte v podstatne väčšej hodnote. Aj táto skutočnosť
priamopotvrdzuje,ženavrhovateľpeniazeichotcovivracalaniesipožičiaval.Pokiaľsajednáovýpoveď
inžinieraX.L.,tentosvedokpotvrdilakurátto,žeposlednúfaktúrunastavebnéprácevystavenúnasumu
33.000 eur musel opraviť na sumu 30.000 eur pretože bola nadhodnotená, pričom pri tomto rozhovore

bol aj navrhovateľ; existenciu nejakej pôžičky medzi navrhovateľom a ich otcom však nepotvrdil.

Navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu v písomnom vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok
prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdiť. Tvrdenia odporkýň označil za účelové a ničímneodôvodnené s tým, že v rámci konania na súde prvého stupňa síce odporkyne argumentovali týmito
tvrdeniami, ale ich tvrdenia neboli žiadnym iným dôkazom preukázané. Odporkyne 1/2/ teda neustáli
dôkazné bremeno svojich tvrdení.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a zistil, že rozsudok okresného súdu je
potrebné podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušiť a podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa
§ 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len
skutočnosťami uvedenými v § 205 ods. 2 písm. a/ - f/ O.s.p..

V prejednávanej veci odporkyne 1/, 2/ v podanom odvolaní výslovne neoznačil žiaden z odvolacích
dôvodov, z obsahu ich odvolania však vyplýva, že uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/

O.s.p., t.j že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p., jeho nedostatok spočíva predovšetkým
v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. V danom prípade
odporkyne 1/, 2/ v odvolaní vytýkajú prvostupňovému súdu, že sa dostatočne nevysporiadal so všetkými

predloženými dôkazmi, že nevyhodnotil odlišné tvrdenia vo výpovediach navrhovateľa a nezaoberal
sa nimi predloženými dôkazmi svedčiacimi o tom, že ich otec nemal potrebu požičiavať si peniaze
od navrhovateľa, nakoľko disponoval dostatkom finančných prostriedkov a naopak, v konaní bolo
preukázané, že navrhovateľ finančné prostriedky na poskytnutie pôžičky nemal.

Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní sa rozumie taký výsledok
hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p.. Podľa
citovaného ustanovenia hodnotí súd dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazyvichvzájomnejsúvislostipričomprihliadanavšetko,čovyšlozakonanianajavo,včítanetoho,čo
uviedli účastníci. Nesprávne hodnotenie dôkazov prvostupňovému súdu v prípade, ak zobral do úvahy

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníka nevyplynuli, ani inak nevyšli v
konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi
preukázane, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesu účastníkov ale vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti,
pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje ustanoveniam

§ 133 - § 135 O.s.p..

Po preskúmaní odvolací súd zistil, že odporkyňami uplatnený odvolací dôvod je opodstatnený, keď
súd prvého stupňa dôsledne nepostupoval podľa § 132 O.s.p. a nevyhodnotil predložené dôkazy v ich
vzájomnej súvislosti tak, aby odôvodnenie jeho rozhodnutia bolo presvedčivé, tak ako to vyžaduje ust. §

157 ods. 2 Občiaskeho súdneho poriadku. Súd prvého stupňa totiž v odôvodnení svojho rozhodnutia iba
uvádza dôkazy, ktoré svedčili v prospech navrhovateľa a dôkazy, ktoré svedčili v prospech odporkýň, ale
tieto dôkazy nepodrobil hodnoteniu; z odôvodnenia jeho rozhodnutia vôbec nie je možné zistiť, prečo
uverildôkazomnavrhovateľaanaopakneuverildôkazomatvrdeniamnastraneodporkýň.Napriektomu,
žetakéhohodnoteniedôkazovvrozporesust.§132O.s.p.nevykonal,dospelkzáveru,žezvykonaného

dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ skutočne otcovi odporkýň uplatnenú sumu vo výške 50.000 eur
požičal.

Treba pritom poukázať na skutočnosť, že v prípade zmluvy o pôžičke sa jedná o reálnu zmluvu, preto
musí byť nepochybne preukázané, že k pôžičke došlo. V danej veci je preto dôkazné bremeno na

navrhovateľovi, ktorý musí v konaní pred súdom prvého stupňa preukázať, že skutočne otcovi odporkýň
žalovanú sumu požičal, keďže neexistuje písomná zmluva o pôžičke. Nestačí pritom vychádzať iba z
príkazov na úhradu a z výpisov z účtu, z ktorých vyplýva nesporná skutočnosť, že na účet nebohého otca
odporkýň bola dňa 22.02.2010 vložená suma 30.000 eur a dňa 04.03.2010 suma 20.000 eur, pretože
tieto dôkazy znamenajú iba fakt, že tieto peniaze tam skutočne boli vložené, ale nepotvrdzujú, že sa

jedná o pôžičku otcovi odporkýň, keďže je možné uveriť aj tvrdeniu odporkýň, že sa naopak jednalo o
vrátenie pôžičky, ktorá bola ich otcom poskytnutá navrhovateľovi. Keďže táto skutočnosť bola v konaní
sporná, súd mal tento rozpor odstrániť. Treba pritom poukázať na skutočnosť, že výpoveď navrhovateľa
o poskytnutí pôžičky sa znehodnotila tým, že pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že žalovanú sumu poskytolotcovi odporkýň z dôvodu, že tento v tom čase nedisponoval dostatočnou finančnou hotovosťou, toto
tvrdenie navrhovateľa bolo vyvrátené zisteným stavom na účte otca odporkýň, z ktorého vyplýva, že ich
otec v tom čase disponoval dostatočným finančným obnosom a nepotreboval si požičiavať peniaze od

navrhovateľa. Napokon je nelogické, aby navrhovateľ poskytoval pôžičku, pričom sám nemal finančné
prostriedky na ich poskytnutie a tieto si podľa vlastnej výpovede a výpovede svedka I. M. musel od tohto
svedka požičať.

Z uvedeného je zrejmé, že doposiaľ vykonané dokazovanie pred súdom prvého stupňa a najmä

jeho nedostatočné hodnotenie dôkazov nepostačuje za daného stavu k záveru, že navrhovateľ otcovi
odporkýň skutočné spornú sumu požičal. Odvolanie odporkýň 1/, 2/ považoval preto odvolací súd
za dôvodné a mal za to, že je potrebné rozsudok prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť na
ďalšie konanie. V ďalšom konaní, v ktorom je dôkazné bremeno navrhovateľovi, súd vykoná potrebné
dokazovanie a najmä vo svojom rozhodnutí vykoná hodnotenie dôkazov v súlade s ust. § 132 O.s.p.
tak, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé a preskúmateľné.

V novom rozhodnutí vo veci v zmysle ust. § 224 ods. 3 O.s.p. rozhodne aj o trovách odvolacieho konania.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .