Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. marec 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/318/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113204274
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113204274.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov

JUDr. Jána Mihala a Mgr. Dušana Čima v právnej veci žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava,
Pribinova 25, zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s. r. o., Bratislava, Grösslingova 4,
proti žalovanej: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, Bratislava, Župné námestie 13, o 7.241,80 eur, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Trnava z 15. mája 2014 č. k. 16C/128/2013-53 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa na žalovanej
domáhala zaplatenia majetkovej škody 6.034,83 eur a nemajetkovej ujmy 1.206,97 eur (okrem náhrady
trov konania) a II. žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie vo veci samej (o žalobe
založenej na tvrdenom nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Senica v exekučnom konaní
vedenom takýmto súdom pod sp. zn. 11Er/576/2011 s následným vyvodzovaním z toho zodpovednosti
štátu) odôvodnil právne ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 a 5,
§17ods.1a2a§19ods.1a3zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení platnom a účinnom ku dňu zamietnutia žiadosti o
udelenie poverenia (ďalej tiež len „zodpovednostný zákon“); § 41 ods. 2 písm. c/, d/ a i/ a § 44 ods. 2 E.
p. (zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučného poriadku/ v znení
neskorších zmien a doplnení) a § 101 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v
znení neskorších zmien a doplnení); vecne potom o. i. tým, že vo vyššie označenom konaní Okresného
súdu Senica nešlo konštatovať nesprávny úradný postup súdu, ak tam bol zistený rozpor exekučného
titulu so zákonom, preto došlo aj k zamietnutiu žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie a v takomto prípade nemalo význam, že rozhodnutie bolo vydané až po uplynutí 15 dní od
doručenia žiadosti, pokiaľ E. p. ustanovil lehotu len pre prípad nezistenia rozporu titulu so zákonom a
udelenia poverenia (o aký tu nešlo). Žalobkyňa navyše neuniesla ani dôkazné bremeno na preukázanie
skutočnej škody a žalobe tak nešlo vyhovieť ani z tohto dôvodu, argumentoval tiež okresný súd, ktorý
napokon rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne len paušálnym odkazom na § 142 ods. 1 O.
s. p. a vecne úspechom žalovanej, ktorá nepreukázala, žeby jej v konaní nejaké trovy vznikli.

Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie iba žalobkyňa a navrhla ho zrušiť a
vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietala, že postupom súdu prvého stupňa jej bola
odňatá možnosť konať pred súdom, ďalej že okresný súd vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil
správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a tiež, že neúplne zistilskutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd
prvého stupňa podľa nej rozhodol v merite veci na základe (a s použitím) „inšpirácie“ novou právnou
úpravou (obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012

Z. z.), hoci interpretácia hmotného práva platného v čase vzniku právnej skutočnosti aj založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadku až po vzniku právnej skutočnosti aj po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného
právneho vzťahu, nie je možná. Uplatnením opačného názoru de iure aj de facto došlo k aplikácii
princípu priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súdu prvého stupňa tiež vytkla, že vôbec nevysvetlil,

prečo zastáva názor, že účastníkovi nevznikol stav právnej neistoty a len s poukazom na skutočnosť,
že on sám nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol návrh na
znalecké dokazovanie (čím jej znemožnil objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody
a mechanizmus jej vzniku a rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave). Súdu
neprislúcha polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami, má aplikovať platné
právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno

založiť meritórne rozhodnutie, pričom súd prvého stupňa svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ
vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase). Zodpovednosť štátu podľa uvedenej judikatúry vzniká aj vtedy,
ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, napr. rozsah nevybavenej

súdnej agendy, keď je to najmä štát, ktorý musí plniť svoj pozitívny záväzok vo vzťahu k právu na
prerokovanie veci v primeranej lehote.

Žalovaná odvolací návrh nepodala.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ O. s. p. v medziach odvolania celú
vec (pretože bez ohľadu na faktor napadnutia rozsudku ako celku od rozhodnutia vo veci samej
bolo závislým i rozhodnutie o trovách konania) a to podľa § 214 ods. 2 O. s. p. bez pojednávania
(pretože tu síce šlo o prejednanie /aj/ veci samej, popri tom však nie o prípad, v ktorom by bolo
nutným prejednávanie veci na pojednávaní odvolacieho súdu, nakoľko tu nevznikla potreba dopĺňania

ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal vec na pojednávaní, nešlo tu o konanie vo
veci porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a potrebu pojednávania si nevynucoval ani žiaden
dôležitý verejný záujem), keďže dospel k záveru, že napadnutý rozsudok treba navzdory námietkam
žalobkyne považovať za vecne správny, ak súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere postačujúcej
pre rozhodnutie a vec predovšetkým správne posúdil po právnej stránke.

Predovšetkým totiž odvolací súd nemal dôvod nesúhlasiť (až na v tejto veci nevýznamné úvahy
o nevedení žiadneho disciplinárneho ani iného obdobného konania, ktorého výsledkom by bolo
konštatovanie nesprávneho úradného postupu) s argumentáciou použitou súdom prvého stupňa na
podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej argumentácia - vyplýva z

odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých okresným súdom dostatočne jasne a i
objektívne presvedčivo (samozrejme bez ambície presvedčiť kohokoľvek, najmä nie niekoho s celkom
jednoznačným záujmom na inom výsledku konania) by tak zásadne postačovalo (opäť s už vyššie
spomenutou výnimkou) i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods.
2 O. s. p.), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať

sa i s tzv. odvolacími námietkami a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom
prvého stupňa dopĺňa (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) nasledovné :

Časť námietok, urobených súčasťou odvolania proti rozsudku v prejednávanej veci, nemohla obstáť
pre ich absolútnu nepatričnosť a na ďalšiu časť z nich nešlo dosť dobre reagovať pre ich len

najvšeobecnejšie možné uplatnenie, pri ktorom síce voči úvahám odvolávajúcej sa žalobkyne zásadne
nešlo nič namietať (a ani s nimi polemizovať), práve prílišná všeobecnosť výhrad a nemožnosť ich
vztiahnutia aj na prípad v tejto konkrétnej veci však bránili konštatovaniu, žeby súd prvého stupňa pri
svojom rozhodovaní či tomuto predchádzajúcom postupe naozaj konal v rozpore s požiadavkami na
spravodlivé súdne konanie. Nepatričnými boli pritom najmä námietky týkajúce sa údajného nenáležitého

použitia novelizovaného znenia ustanovenia § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona, kde žalobkyni pre
zjavne paušálne uplatnenie rovnakých odvolacích dôvodov ako vo všetkých ostatných tunajšiemu súdu
známych druhovo totožných konaniach za účasti rovnakých účastníčok, muselo uniknúť, že súd prvého
stupňa v tejto veci ustanovením § 9 ods. 2 zodpovednostného zákona v znení zákona č. 412/2012Z. z. vôbec neargumentoval (v tejto súv. por. i str. 6 - 8 písomného vyhotovenia rozsudku, § 9 ods.
2 zodpovednostného zákona v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2012 aj po takomto čase
a tiež čl. I bod 8 a čl. II zákona č. 412/2012 Z. z.). Pokiaľ šlo o ostatné výhrady, namietané úvahy

o nevysvetlení názoru, podľa ktorého účastníkom (zrejme exekučného konania, tvoriaceho podklad
nárokovuplatňovanýchvprejednávanejveci)nevznikolstavprávnejneistoty,nebolivprejednávanejveci
relevantnými (ako bude uvedené i neskôr) a to isté platilo aj v prípade námietky údajnou nesprávnosťou
odmietnutia návrhu na tzv. znalecké dokazovanie (ktoré môže byť namieste až vtedy, ak nemožno
mať pochybnosti o existencii žalobou uplatneného práva, pričom akceptovanie opačného názoru by

malo za následok nehospodárne postupy súdov a neúmerné predražovanie súdnych konaní, v ktorých
by vykonané dôkazy nemohli na jednoznačnom výsledku konania nič zmeniť). Aj povinnosť (štátov
všeobecne i Slovenskej republiky osobitne) garantovať právo účastníkov súdnych konaní na spravodlivé
súdne konanie a v jeho rámci tiež právo na rozhodnutie v primeranej lehote tu nepochybne je, žalobkyni
však zrejme uniklo, že podmienky realizácie takýchto práv na vnútroštátnej úrovni určujú práve zákony
a z tých práve ten pre rozhodnutie v prejednávanej veci kľúčový spôsobom podsúvaným odvolateľkou

vyložiť nešlo.

Podľa čl. I § 44 ods. 2 E. p. (v znení rozhodnom aj pre exekučné konanie tvoriace základ pre nárok
uplatnený žalobou v prejednávanej veci, teda po nadobudnutí účinnosti zákona č. 102/2011 Z. z. a po
ňomnasledujúcichzákonov,novelizujúcichE.p.azároveňeštepredúčinnosťounálezuÚstavnéhosúdu

Slovenskej republiky z 12. decembra 2012 sp. zn. PL. ÚS 115/2011, uverejneného pod č. 14/2013 Z.
z.) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa
nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu

na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Z práve odcitovaného ustanovenia musí byť každému celkom zjavné práve to, čo správne vyvodil aj súd
prvého stupňa a síce, že zákonodarca v procese rozhodovania sa exekučného súdu o tom, či súdnym
exekútorom požadované poverenie na vykonanie exekúcie tomuto udelí, alebo nie, ustanovil lehotu
15 dní od doručenia žiadosti výlučne pre prípady nezistenia rozporu žiadosti, návrhu ani exekučného

titulu so zákonom a následného udelenia poverenia (predstavujúceho logický následok nedostatku
zistenia zákonom definovaného rozporu). V prejednávanej veci bolo bez významu, že zákonodarca sa
jednou z novelizácií Exekučného poriadku rozhodol vystaviť generálny punc zákonnosti rozhodnutiam
vydávaným podľa zákona o štátnej pomoci (bez možnosti vyslovenia sa exekučným súdom o opaku) a
ústavný súd následne takúto úpravu vyhlásil za odporujúcu ústave, ale význam tu malo len, že súčasťou

rozhodnej úpravy bolo (a stále je) i to, že vtedy, ak sa rozpor so zákonom zistí (žalobkyni z prejednávanej
veci je pritom zaiste známy ten záver tunajšieho súdu z iných druhovo totožných vecí, podľa ktorého
nezistenie rozporu sa musí týkať všetkých troch v zákone uvedených písomností, preskúmavaných v
procese rozhodovania o udelení, resp. neudelení poverenia a naopak zistenie postačuje už i u jednej
z nich), lehota ustanovená nie je. Takýto odchylný prístup je tu evidentne najmä preto, že protikladom

poverenia (ktoré formálne nemá charakter rozhodnutia súdu a nemožno proti nemu brojiť ani žiadnym
opravným prostriedkom) je uznesenie (rozhodnutie) s možnosťou jeho vydania spravidla až po obstaraní
si súdom spoľahlivého podkladu pre potvrdenie záveru o prípadnom rozpore či už žiadosti, návrhu
alebo exekučného titulu (nezriedka inak všetkých troch takýchto listín či prinajmenšom dvoch z nich) so
zákonom. Obstaranie toho, čo v konkrétnej veci má za takýto podklad poslúžiť (a čím v čase doručenia

mu žiadosti o poverenie obvykle exekučný súd ešte nedisponuje) a i jeho náležité vyhodnotenie si
vyžaduje určitý čas a z pohľadu časového aspektu súhrnu takýchto aktivít lehotu 15 dní zjavne nemožno
považovať za postačujúcu (čo je mimo akúkoľvek pochybnosť tiež dôvod, pre ktorý sa zákonodarca
jej uzákoneniu v tomto prípade vyhol a to, či tak urobil s vedomím možných obštrukcií pri získavaní
exekučnýmsúdompožadovanýchlistín,alebobeztakéhotovedomia,bolobezprávnehovýznamu).Kým

teda predbežný záver o nedostatku dôvodov z čohokoľvek usudzovať na rozpor (nesúlad) exekučného
titulu, návrhu na začatie exekučného konania alebo žiadosti exekútora o poverenie velí s udelením
poverenia neotáľať a zákonom ustanovená lehota je tu práve za takýmto účelom, opačný predbežnýzáver je potrebné si verifikovať alebo prinajmenšom argumentačne solídne vypodložiť a práve preto
nemožno vydanie uznesenia zamietajúceho žiadosť o poverenie „uponáhľať“.

Aj v prejednávanej veci preto muselo byť rozhodujúcim to, že v exekučnom konaní Okresného súdu
Senica jeho sp. zn. 11Er/576/2011 exekučný súd prvého stupňa na žiadosť súdneho exekútora o
poverenie, došlú mu 4. augusta 2011 síce zareagoval „až“ uznesením z 28. októbra 2011 č. k.
11Er/576/2011 - 11 (ktorým žiadosť exekútora o udelenie poverenia zamietol), u takéhoto rozhodnutia
sa však po jeho napadnutí odvolaním oprávnenej stalo bezpredmetným, s akým výsledkom odvolacie

konanie skončilo, keďže v akejkoľvek predstaviteľnej procesnej situácii už dodržanie 15-dňovej lehoty
na udelenie poverenia možným nebolo a to bez toho, aby v tom šlo vidieť nesprávny úradný postup.
Výsledok odvolacieho konania by totiž mohol byť len potvrdením správnosti postupu súdu prvého stupňa
(akbyodvolacísúdprvostupňovérozhodnutiepotvrdil)činezaujatímstanoviskakproblému(vovšetkých
prípadoch skončenia odvolacieho konania tzv. nevecným rozhodnutím, napr. zastavením odvolacieho
konania pre späťvzatie odvolania) a aj keby odvolací súd dôvody ponúkané na podporu názoru o

nemožnosti udelenia poverenia neprijal (a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci), prvotná 15-dňová lehota by už uplynula
márne bez možnosti jej prinavrátenia (keďže táto plynie len od doručenia žiadosti a nie aj od prípadného
doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu, podľa ktorého takejto žiadosti malo byť vyhovené).

Súd prvého stupňa tak predovšetkým správne posúdil otázku existencie (či presnejšie neexistencie)
prvého z atribútov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je v
tomto prípade postup súdu považovateľný za nesprávny úradný postup. Ak už tento atribút chýbal,
bezpredmetné bolo zaoberanie sa prípadnou existenciou tých ďalších, pretože by to na bezzákladnosti
žaloby o náhradu škody a nemajetkovej ujmy z takéhoto dôvodu nemohlo nič zmeniť.

Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ako vecne
správny potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o trovách konania, odôvodneného síce stručnejšie (bez
citácie použitého ustanovenia procesného práva, zakotvujúceho zásadu zodpovednosti účastníkov za
výsledoktzv.sporovéhokonania),ajvtomtoprípadevšakakopovecnej,takipoprávnejstránkenáležite.

V takto skončenom odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná (žalobkyňa s odvolaním neuspela
vôbec) a bola to tak ona, komu podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O. s. p. vzniklo aj právo na náhradu
trov odvolacieho konania. Žalovaná však nepodala návrh na priznanie jej náhrady trov ani v tomto
prípade a ak sa ani zo spisu vznik žiadnych trov konania tejto účastníčky v odvolacom konaní nepodával,

rozhodnúť šlo aj tu iba nepriznaním náhrady.

K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.