Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. marec 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4To/48/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8713010598
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Zeleňáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8713010598.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martiny Zeleňakovej a sudcov

JUDr. Petra Tobiaša a JUDr. Moniky Halkociovej na verejnom zasadnutí konanom dňa 12.03.2015, v
trestnej veci obžalovaného A. T. pre zločin vydierania podľa § 189 ods. 1/ Tr. zák. a iné o odvolaniach
obžalovaného a súrodencov obžalovaného K. T. a K. E. proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa
22.09.2014, sp. zn. 5 T 164/13, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, d/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok vo výroku o vine v
časti týkajúcej sa bodu II/ a vo výroku o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.
Obžalovaného
A. T., nar. XX.XX.XXXX v Z. F., U. republika, trvale bytom S., Ul. T. XXXX/X, toho času v ÚVV S.,

u z n á v a v i n n ý m, ž e

II/

- presne nezisteného dňa mesiaca január 2013, najneskôr však v období od 16.01.2013, kedy sa
obžalovaný vrátil z hospitalizácie v Nemocnici, a.s. S. do 20.01.2013 v S., na Ul. T. č. XXXX/X, v byte
č. XX na X. poschodí, po tom, čo sa do tohto bytu dobrovoľne nasťahovala poškodená H. U., nar.
XX.XX.XXXX, ju fyzicky napadol tak, že ju rukami udieral po tvári, čím jej spôsobil modrinu pod ľavým
okom a následne v presne nezistených dňoch v období od 20.01.2013 do 11.02.2013 v uvedenom byte
umožnil poškodenej poskytovanie sexuálnych služieb, ktoré ponúkala na internetovej stránke Pokec.sk
a portáli Azet.sk, pod menom „H.“, kde boli umiestnené na týchto stránkach jej fotografie v spodnej
bielizni, pričom takto ponúknuté sexuálne služby aj za jeho ukrytej prítomnosti v spálni tohto bytu

poskytla najmenej 15 neznámym osobám s tým, že minimálne časť peňazí za tieto služby mu odovzdala
a v presne nezistenom čase nezisteného dňa v spomínanom období od 16.01.2013 najneskôr však
11.02.2013 sa nazlostil, vykrikoval jej rôzne vulgárne nadávky, kričal, že je kurva, bil ju rukami, kopal
do nej, udieral hlavou aj drevenou palicou, ťahal ju za vlasy, čím jej spôsobil ľahké zranenia - modriny
a škrabance, keď chcela od neho odísť, prikázal jej, aby ostala u neho, keď odišiel z bytu, uzamkol
ho, a preto jej v opustení bytu dňa 11.02.2013 o 18.35 hod. musela pomôcť jednotka Hasičského a
záchranného zboru

t e d a

v bode II/
- inému bez oprávnenia bránil užívať osobnú slobodu a čin spáchal závažnejším spôsobom konania -
násilím,
- koristil z prostitúcie vykonávanej iným a umožnil jej vykonávanie,č í m s p á c h a l

v bode II/ rozsudku

- zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr zák., s poukazom na §
138 písm. d/ Tr. zák.,
- prečin kupliarstva podľa § 367 ods. 1 Tr. zák.,

Z a t o,

a za zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. uvedený pod bodom I/ napadnutého rozsudku

m u u k l a d á:

Podľa § 183 ods. 2 Tr. zák., § 41 ods. 2 Tr. zák., § 38 ods. 5 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody vo
výmere 8 (osem) rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. ho pre výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na výkon trestu

so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. ukladá trest prepadnutia vecí, a to:

-farebná fotografia zaistená 12.2.2013 v odkladacom priestore prístrojovej dosky OPEL Tigra

EČ:PP753CI,
- baseballová palica,
- 10 ks farebných fotografií zaistených 12.2.2013 v obývacej izbe na komode v byte č. XX, na ul. T.
XXXX/X S.,
- obal od SIM karty O2 Telefonica s tel.č. XXXX XXXXXX v obývacej izbe na komode v byte č. XX, na

ul. T. XXXX/X, S.
- poznámkový blok A5 zaistený 12.2.2013 v obývacej izbe na komode v byte č. XX na ul. T. XXXX/X, S.,
- 2ks prázdnych obalov od SIM kariet spol. Funfón zaistených 12.2.2013 v obývacej izbe na komode v
byte č. XX, na ul. T. XXXX/X, S.
- mobilný telefón zn. Nokia IMEI:XXXXXX/XX/XXXXXX/X so SIM kartou č. XXXXXXXXXXXXXXXXXX

Funfón zaistených 12.2.2013 obývacej izbe na komode v byte č. XX, na ul. T. XXXX/X, S.
- rukou písaný list formátu A4 s oslovením „Ahoj Brácho“ zaistený dňa 18.2.2013 v byte p. C. na ul. D.
XXX/XX v S.,
-parochňačiernejfarbyzaistenádňa18.2.2013vbytep.C.naul.D.XXX/XXvS.,tmavomodrénohavice
športové zaistené dňa 18.2.2013 v byte p. C. na ul. D. XXX/XX v S.,

- rukou písaný list formátu s oslovením „Ahoj T.“ zaistený dňa 18.2.2013 v byte p. C. na ul. D. XXX/
XX v S.,
- dámsky kabát s gombíkmi žltej farby zaistený dňa 18.2.2013 v byte p. C. na ul. D. XXX/XX v S.,
- dámska šatka vzorovaná krémovo-čierna zaistená dňa 18.2.2013 v byte p. C. na ul. D. XXX/XX v S..

Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. z a m i e t a odvolania K. T. a K. E. súrodencov obžalovaného.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal súd prvého stupňa obžalovaného A. T. vinným v bode I/ rozsudku zo
zločinu vydierania podľa § 189 ods.1 Tr. zák. a v bode II/ rozsudku zo zločinu pozbavenia osobnej

slobody podľa § 182 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. d/ Tr. zák., zo zločinu
znásilnenia podľa § 199 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 47 ods. 2 Tr. zák. a § 437 ods. 5 Tr. zák., zo zločinu
sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1 Tr. zák., z prečinu kupliarstva podľa § 367 ods. 1, ods. 2, Tr. zák.
s poukazom na § 138 písm. d/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že

I/- v presne nezistený deň mesiaca máj 2012 v Penzióne „ A.“ v S. Ul. T. č. XXXX/X sa dohodol s
poškodenou B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom S., Ul. Z. č. XXXX/XX na splácaní dlhu vo výške
13 000,- eur, a to tak, že táto mu bude mesačne tento dlh splácať v splátkach po 100,- eur, pričom

mu poškodená dala svoje telefónne číslo XXXX XXX XXX, na ktoré vyvolával od mesiaca máj 2012
do mesiaca júl 2012 a v mesiaci december 2012 najmenej 30 - krát denne, dožadujúc sa plnenia
splátkového kalendára, pretože mu z celkového dlhu uhradila iba dve splátky, vyhľadával ju v mieste jej
trvalého bydliska, opakovane vyzváňal na jej vchodových dverách a naposledy dňa 09.02.2013 v čase
o 10.00 hod. prišiel za ňou do Penziónu “A.“ v S. Ul. T. č.XXXX/X, kde pracovala ako čašníčka a tam na

ňu kričal “ty kurva, ty robíš“, pričom sa dozvedel, že tu pracuje iba na skúšku a požadoval od majiteľky
Penziónu „A.“ vyplatenie jej dennej mzdy a táto mu vyplatila 30,- eur, pričom pri odchode povedal B. C.,
že „sa chce s ňou dohodnúť aj inak na splatený dlhu, a to poskytovaním sexuálnych služieb, pretože keď
nepristúpi na jeho návrhy, tak vie, čoho je schopný, uvedomujúc si svoje násilnícke správanie sa k nej
v minulosti, keď bol rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 6T 175/04 zo dňa 11.08.2005 uznaný
vinným za trestný čin obmedzovania osobnej slobody podľa § 231 ods. 1 Tr. zák. a trestný čin ublíženia

na zdraví podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005, ktorého sa dopustil voči poškodenej B.
C. a na jej následný dotaz, aby sa so svojim dlhom voči nej obrátil na exekútora, jej povedal, že „nebude
čakať do konca života ako kokot“, on si to vymôže sám a mu je jedno, či zdochne ona alebo jej “decko“,

II/

- v období od presne nezisteného dňa mesiaca január 2013, najneskôr od 16.01.2013, kedy sa
obžalovaný vrátil z hospitalizácie v Nemocnici a.s. S., do 18.35 hod. dňa 11. februára 2013, v S. na
Ul. T. č. XXXX/X v byte č. XX na X. poschodí a po tom, čo sa do tohto bytu dobrovoľne nasťahovala
poškodená H. U. nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E., Ul. R. č. XXX/XX, túto v dňoch do dňa 20.01.2013
fyzicky napadol tak, že ju rukami udieral po tvári, čim jej spôsobil modrinu pod ľavým okom a keď

chcela od neho odísť, bil ju, vyhrážal sa jej fyzickým násilím, prikázal jej, aby ostala u neho, nikam ju
nepustil, nedovolil jej telefonovať a mať pri sebe mobilný telefón, z ktorého by mohla telefonovať, keď
odišiel z bytu, uzamkol ho, bála sa kričať o pomoc, aby ju opäť fyzicky nenapadol a keď aj poškodená
z bytu vyšla, vždy za prítomnosti obžalovaného, aby inej osobe nemohla niečo povedať, pričom s ňou
denne 1 až 3 krát vykonával pohlavný styk, orálny styk a análny styk, a keď tento slovne odmietala,

nazlostil sa, vykrikoval jej rôzne vulgárne nadávky, kričal, že je „kurva“, bil ju rukami, kopal do nej, udieral
hlavou aj drevenou palicou, ťahal ju za vlasy, čím jej spôsobil ľahké zranenia - modriny, škrabance po
tele, vypadávanie vlasov, pre ktoré nebola na ošetrení, lebo ju nepustil, v strachu z jeho vulgárnych
nadávok a vyhrážok, že keď ujde, nájde ju a zbije, jeho sexuálne praktiky a pohlavné styky trpela,
taktiež dňa 20.01.2013 na internetovej stránke Pokec. sk a portálu Azet.sk, pod nickom „H.“, proti jej vôli

umiestnil na týchto stránkach jej fotografie v spodnej bielizni, kde ju ponúkal na poskytovanie sexuálnych
služieb, ktoré takto, aj za jeho ukrytej prítomnosti v spálni tohto bytu poskytla najmenej 15 neznámym
osobám, pričom peniaze za tieto služby mu musela odovzdať a skutku sa dopustil napriek tomu, že
bol potrestaný rozsudkom Okresného súdu Poprad, sp. zn. 3T 50/1984 zo dňa 12.07.1984, v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 8To 227/1984 zo dňa 11.10.1984, okrem iného aj

pre dokonaný trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zák. účinného do 01.01.2006 na
súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 /troch/ rokov nepodmienečne, so zaradením pre výkon trestu
odňatia slobody do II. nápravnovýchovnej skupiny, rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 2T
45/1995, zo dňa 20.05.1999, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6To 81/1999, zo
dňa 28.03.2000 pre dokonaný trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 222 ods. 1 Tr. zák., účinného do

01.01.2006 na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 4 /štyroch/ rokov nepodmienečne, so zaradením
pre výkon trestu odňatia slobody do II. nápravnovýchovnej skupiny a následne rozsudkom Krajského
súdu v Košiciach, sp. zn. 2T 45/1995, zo dňa 15.03.2001, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 6To 64/2001, zo dňa 18.06.2002 pre dokonaný trestný čin vydierania podľa § 235 ods.
1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. účinného do 01.01.2006 na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 /

šesť/ rokov a 6 /šesť/ mesiacov nepodmienečne, so zaradením pre výkon trestu odňatia slobody do II.
nápravnovýchovnej skupiny.

Za to mu podľa § 199 ods. 1 Tr. zák., s použitím § 41 ods. 1 Tr. zák., § 47 ods. 2 Tr. zák. a § 437 ods. 5
Tr. zák. uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 25 /dvadsaťpäť/ rokov, pre výkon ktorého ho podľa

§ 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. mu zároveň uložil aj trest prepadnutia vecí, a to:- farebná fotografia zaistená 12.02.2013 v odkladacom priestore prístrojovej dosky OPEL Tigra
EČ:PP-753 CI,
- baseballová palica,

- 10 ks. farebných fotografii zaistených 12.02.2013 v obývacej izbe na komode v byte č.XX na ul.T.
XXXX/X S.,
- obal od SIM karty O2 Telefonica s tel.č. XXXX XXXXXX v obývacej izbe na komode v byte.č.XX na
ul.T. XXXX/X S.,
- poznámkový blok A5 zaistený 12.02.2013 v obyvacej izbe na komode v byte č. XX na ul.T. XXXX/X S.,

- 2ks. prázdnych obalov od SIM kariet spol. Funfón zaistených 12.02.2013 v obývacej izbe na komode
v byte č. XX na ul.T. XXXX/X S.,
- mobilný telefón zn.Nokia IMEI: XXXXXX/XX/XXXXXX/X so SIM kartou č.XXXXXXXXXXXXXXXXXX
Funfón zaistené 12.02.2013 v obývacej izbe na komode v byte č. XX na ul.T. XXXX/X S.,
- rukou písaný list formátu A4 s oslovením „Ahoj Brácho“ zaistený dňa 18.02.2013 v byte p.C. na ul D.
XXX/XX v S.,

- parochňa čiernej farby zaistená dňa 18.02.2013 v byte p.C. na ul. D. XXX/XX v S., tmavomodré
nohavice, športové zaistené dňa 18.02.2013 v byte p.C. na ul. D. XXX/XX v S.,
- rukou písaný list formátu A4 s oslovením „Ahoj T.“ zaistený dňa 18.02.2013 v byte p.C. na ul D. XXX/
XX v S.,
- dámsky kabát s gombíkmi žltej farby zaistený dňa 18.02.2013 v byte p.C. na ul. D. XXX/XX v S.,

- dámska šatka vzorovaná krémovo-čierna zaistená dňa 18.02.2013 v byte p.C. na ul. D. XXX/XX v S.,

s tým, že podľa § 60 ods. 6 Trestného zákona vlastníkom prepadnutých vecí sa stáva štát.

Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní, podal

obžalovaný, odvolanie, ktoré neskôr osobitným podaním sám, ako aj prostredníctvom svojho obhajcu,
aj odôvodnil.

V písomných dôvodoch odvolania, prostredníctvom svojho obhajcu, vyjadril názor, že medzi podaním
trestného oznámenia zo strany poškodenej B. C. a jej snahou neplatiť dlh, ktorý voči nemu má, je

súvislosť, ktorá je zrejmá aj zo správy súdneho exekútora JUDr. Michala Bulka, ktorú k odvolaniu
doložil, a z ktorej vyplýva, že poškodená podala návrh na zastavenie exekúcie s čím exekútor pre jej
nemajetnosť súhlasil, čo podľa jeho názoru naznačuje, že poškodená sa snaží dosiahnuť pozbavenie
jeho osobnej slobody, aby nemusela svoj dlh voči nemu platiť. Poukázal na to, že poškodená mala
„odvahu“ mimosúdnu dohodu uzavretú medzi nimi neplniť, čo o jej strachu z jeho osoby nesvedčí,

preto súd prvého stupňa hodnotil, podľa jeho názoru, jej výpoveď absolútne jednostranne a nekriticky.
Poukázal na skutkový záver súdu prvého stupňa spočívajúci v tom, že jeho stretnutia s poškodenou boli
náhodné, čo je, podľa jeho názoru, v rozpore s ust. § 189 ods. 1 Tr. zák., ktoré vyžaduje systematické
konanie v priamom úmysle. Ďalej namietal, že vo vzťahu k skutkovým zisteniam spočívajúcim v tom,
že mal poškodenú H. U. zmlátiť baseballovou pálkou, prvostupňový súd účelovo poukazoval na to, že

obdobného konania sa mal dopustiť v roku 1984, na strane druhej z podrobného popisu tohto skutku
vyplýva, že pokiaľ by bol naozaj poškodenú zmlátil, jej zranenia by boli podstatne markantnejšie, ako
sú popísané v lekárskej správe vzťahujúcej sa na jej zranenia. Navyše súd prvého stupňa si, podľa
jeho názoru, sám urobil odborné závery týkajúce sa mechanizmu vzniku zranení, dostatočný podklad
pre ktoré predložená lekárska správa nepredstavuje. Taktiež namietal, že súd prvého stupňa svoj

záver o znásilnení poškodenej oprel o gynekologickú lekársku správu, pritom lekárka vo svojom závere
konštatuje nezistenie poranení, či inej patológie na vonkajších a vnútorných rodidlách poškodenej a
informáciu o znásilnení lekárska správa obsahuje len ako údaj prednesený ošetrovanou osobou, teda
poškodenou. Vyjadril názor, že prvostupňový súd v rozpore s vyjadrením znalkyne MUDr. M. L., ktorá
uviedla, že nie je schopný pre erektílnu disfunkciu vykonať súlož a ani vniknúť do pošvy alebo análneho

otvoruinejosobystým,ženiejesexuálnymagresorom,konštatoval,keďžetotvrdilapoškodenáH.U.,že
s ňou jeden až trikrát denne vykonával súlož. Súd prvého stupňa sa podľa jeho názoru pokúšal podporiť
svoj názor citáciou rozsudkov v iných jeho trestných veciach, ktoré nemali nič spoločné s prejednávanou
vecou. Vo vzťahu k obmedzovaniu osobnej slobody poškodenej H. U. namietal, že orgány činné v
trestnom konaní nevykonali v prípravnom konaní obhajobou navrhované dôkazy, navrhovaní svedkovia

boli vypočutí až v konaní pred súdom, s odstupom času viac ako jedného roka, pričom z tohto dôvodu
vzniknuté časové nezrovnalosti využil prvostupňový súd v neprospech obhajoby. Podľa jeho názoru
bolo svedeckými výpoveďami vyvrátené, že poškodená H. U. nikdy nebola sama, svedok Z. U. potvrdil
telefonickú komunikáciu s poškodenou a svedok S. S. vypovedal, že z bytu, kde mala byť poškodenábitá, nepočul krik, búchanie, či iné zvuky. Poukázal na to, že z výpovede poškodenej, ako aj ďalších
svedkov, vyplýva, že poškodená mala k dispozícii mobilné telefóny, internet, pričom tiesňové linky
je možné volať aj bez kreditu, napriek tomu si orgány činné v trestnom konaní nezabezpečili výpisy

hovorov,nepokúsilisazabezpečiťžiadnedôkazy,čisavbytenachádzalialebonienáhradnékľúče.Ďalej
namietal, že prvostupňový súd nemal žiaden podklad, okrem výpovede poškodenej H. U., ani vo vzťahu
ku konštatovaniu o spáchaní trestného činu kupliarstva, navyše sa nijakým spôsobom nevysporiadal
so skutočnosťou, že poškodená mala dávno predtým, ako sa s ním (obžalovaným) stretla vytvorený na
„pokeci.sk“ profil, ktorý bol zablokovaný práve z dôvodu, že na ňom inzerovala poskytovanie sexuálnych

služieb. Z uvedeného potom vyvodil záver, že súd prvého stupňa si nekritický osvojil tvrdenia poškodenej
H. U., obdobne ako poškodenej B. C. a napadnutý rozsudok je preto arbitrárny, jednostranný a zaujatý.
V podstate z týchto dôvodov navrhol, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie.

Z dôvodov, ktoré predložil sám obžalovaný ďalej vyplýva, že rozsudok súdu prvého stupňa je, podľa

jeho názoru, založený na klamstvách, ktoré sa nezakladajú na pravde, konajúca sudkyňa sa mu chcela
pomstiť, prípad dozoroval zaujatý krajský prokurátor a vyšetrovateľ neustále porušoval jeho práva.
Poukázal na to, že aj keď poškodená B. C. bola v dvoch prípadoch uznaná vinnou z podvodu a
sprenevery, exekútor JUDr. Michal Bulko od nej nevymohol ani cent, poškodená sa po celú dobu
vyhýbala splácaniu dlhu, a preto si vymyslela vydieranie, aby ho dostala do „basy“ a nemusela nič

platiť. Namietal, že súd prvého stupňa ignoroval rozpory vo výpovediach svedkýň E. A. a B. S.,
rozpory vo výpovedi poškodenej H. U.. Považoval za preukázané, že poškodená H. U. sa mohla voľne
pohybovať, chodila do herní, na diskotéky a za svojimi zákazníkmi bez neho, prespávala u iných ľudí
bez neho napríklad u svedkyne Z. S., A. E. so K. Z.. Namietal, že znalkyňa z odboru psychiatrie
- sexuológie konštatovala, že z dôvodu jeho choroby nie je schopný násilného pohlavného styku.

Poukázal na rozporné tvrdenia poškodenej H. U., keď vo vzťahu k trestnému činu kupliarstva raz
uvádzala, že to chcela a potom, že nechcela, pričom prvostupňový súd na to neprihliadal, konajúca
sudkyňaneprotokolovalavýpovedesvedkovtakakonahlavnompojednávaníodzneli,aleichprekrúcala,
tak ako aj prekrútila výpoveď znalkyne. Tvrdil, že bol v minulosti nespravodlivo odsúdený vo vzťahu
k poškodenej B. C., pretože ju v byte nasilu nedržal, ako aj poškodenej G. O., vo vzťahu ale k nej,

pokiaľ išlo o trestný čin znásilnenia, bol krajským súdom oslobodený. Namietal, že súd prvého stupňa
odmietol vypočuť svedkov, ktorých vypočutie navrhol. Vo vzťahu ku zraneniam, ktoré utrpela poškodená
H. U. uviedol, že jej „dal dve facky“, v dôsledku ktorých mala modrinu pod okom, ostatné zranenia jej
spôsobili zákazníci, okrem toho sa pobila s kamarátkou v herni, čo mu sama povedala. Namietal, že
podľa jeho názoru, bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že mala k dispozícii v čase, keď bola

uňho doma, dva telefóny, notebook, telefonovala v tom čase svojmu priateľovi A. K., s ktorým poškodená
bývala týždeň v hoteli a ktorého navrhoval z toho dôvodu vypočuť, no prvostupňový súd ho nepredvolal.
Vo vzťahu k trestnému činu kupliarstva namietal, že poškodená ešte predtým ako sa s ním zoznámila
poskytovala sexuálne služby v erotickom salóne a cez internet, preto jej bola internetová stránka
zablokovaná, pričom v zriadení novej jej pomohol Q. Y., preto s jej poskytovaním sexuálnych služieb

nemá nič spoločné, peniaze za takto poskytnuté služby poškodená míňala, podľa jeho vyjadrenia, na
automaty, drogy, akurát nakúpila potraviny do chladničky a zaplatila nájom, na čom sa dohodli predtým
ako prišla k nemu bývať. Okrem toho namietal vo vzťahu k poškodenej B. C., že pokiaľ by mala z neho
strachnestretávalabysasním,súdjejuverilajkeďvtrestnejveci,vktorejbolauznanávinnouzpodvodu
klamala,žehoneokradla,ajvprejednávanejvecisivšetkovymyslela,svedkyňaE.A.vypovedározporne

vo vzťahu k tvrdeniam poškodenej B. C., keď svedkyňa uvádzala, že na mieste konfliktu stála po celý
čas asi 10 až 15 minút, pričom poškodená uvádzala, že svedkyňa len niečo doniesla a odišla, svedkyňa
ďalej tvrdila, že odišiel preč s S. a potom sa vrátil, pričom poškodená uvádzala, že odišiel a už sa nevrátil,
vo svojich vyjadreniach si protirečí samotná poškodená a taktiež aj svedkyňa S., ktorá je s poškodenou
kamarátka, a preto vypovedá v jej prospech. Pripustil, že na poškodenú kričal, keď zistil, že pracuje ale

peniaze od nej nepýtal, sama mu dala 30 - 35 eur, sama mu ponúkla sex, aby jej dlh odpustil, no on ju
v tomto smere vysmial, namietal, že poškodená klamala aj v tom prípade, keď na hlavnom pojednávaní
pod prísahou uviedla, že nikde nepracuje, hoci svedkyňa S. tvrdila, že u nej pracuje teraz a pracovala u
nej aj počas materskej dovolenky. Ďalej poukazoval na rozpory vo výpovediach poškodenej B. C., keď v
trestnom oznámení a vo svojich dvoch výpovediach dňa 11.02.2013 uvádzala, že sa jej nevyhrážal, len

jej tvrdil, že vie čoho je schopný, naznačoval jej, čo jej v minulosti urobil, avšak 18.02.1013 už tvrdila,
že sa jej dlhšiu dobu vyhrážal, dňa 11.02.2013 tvrdila, že od svedkyne S. si žiadal osobne peniaze a
18.02.2013 už tvrdila, že peniaze mu dala sama a pri odchode jej kričal, aby jej zdochlo decko a ona,
pričom v predchádzajúcej výpovedi tvrdila, že to povedal na začiatku incidentu, v prvej výpovedi dňa11.02.2013 spomenula, že jej navrhoval dohodu ohľadom sexu, no v následnej výpovedi toho istého
to už nespomenula a nespomenula to ani 18.02.2013, 11.02.2013 uviedla, že jej mal dňa 09.02.2013
povedať potom, čo ho odkázala na exekútora, že nebude čakať ako „kokot“, no 18.02.2013 už uvádzala,

že jej spomínané slová mal povedať pri telefonickom hovore v mesiaci september. Ďalej tvrdil, že svedka
S. sudkyňa súdu prvého stupňa nepustila k slovu, povedala mu, že je očividné, že mu (obžalovanému)
chce pomôcť, poškodená U. mala svoje kľúče, z výpovedí svedkov Z. S. a jej manžela vyplýva, že
poškodená bola sama u nich, v herni, na diskotéke, obdobne tak svedkyňa B. N. uviedla, že jej dvere
jeho bytu otvorila tmavovlasá žena, teda poškodená U., svedkyňa T. E. uviedla, že k nemu chodievala, aj

u neho prespávala a inú ženu, teda ani U. uňho nevidela a samotnú U., keď uňho bývala, videl aj svedok
K. Z., svedkyňa K. N. uvádzala, že poškodená U. bola sama v čase, keď bývala uňho, za svedkyňou
v pohostinstve, kde pracuje, rozprávala jej, že ju bije jej manžel, svedkyňa F. C., majiteľka reštaurácie,
vypovedala, že U. ostávala v jej reštaurácii sama, bavila sa bez jeho prítomnosti s čašníkom, mohla
kedykoľvek odísť. Namietal, že s poškodenou U. nemal intímny pomer, ona sa pokúšala asi trikrát o sex
s ním, ale k plnohodnotnému sexu nedošlo, jednak preto, že nechcel a jednak preto, že má zdravotné

problémy, k sexu ju nenútil. Tvrdil, že poškodená na hlavnom pojednávaní najprv tvrdila, že za celý čas,
čo bola uňho zobrala pervitín len raz, následne tvrdila, že to bolo dva až trikrát, pričom nikdy predtým, vo
svojichpredchádzajúcichvýpovediachnetvrdila,žepervitínodnehobrala,nahlavnompojednávaníďalej
uvádzala, že nevie, či jej dal nejaké tabletky, pričom predtým uvádzala, že ho požiadala o tabletku, na
hlavnom pojednávaní tvrdila, že nevie, či mala s ním alebo so svedkom Z., v deň, keď ju k nemu priviezol,

sex, no predtým tvrdila, že mala sex so svedkom, navyše poškodená na hlavnom pojednávaní tvrdila, že
jumalbiťpalicou,nolekárskasprávajejtvrdenianepreukazuje,konštatujelenľahképovrchovézranenia,
na hlavnom pojednávaní ešte poškodená tvrdila, že jej vytvoril nick a zavesil naňho jej fotky, no predtým
uvádzala, že zavolal 50 ročného muža, aby to urobil a aj keď vo svojej výpovedi 12.02.2013 tvrdila, že
sex s ním mala ešte aj v ten deň, kedy prišli policajti, na hlavnom pojednávaní uvádzala, že to bolo

asi pred 3-4 dňami, obdobne tak raz uvádzala, že ho (obžalovaného) po ňu poslal svedok Z., inokedy
uvádza, že nevie, či ho svedok poslal, raz uviedla, že ju prvýkrát zbil potom, čo sa vrátil z nemocnice,
potom uvádzala, že hneď po dvoch dňoch, čo k nemu prišla, raz uvádzala, že on (obžalovaný) dal svoje
telefónne číslo na nick, na ktoré potom zákazníci volali a následne uvádzala, že zákazníci dávali svoje
čísla na nick a on im potom prezvonil. Vyčítal orgánom činným v trestnom konaní, že nesňali DNA stopy

zo skrine v spálni, ktoré by preukázali, že v skrini bola U., nie on, U. si všetko naňho vymyslela, pretože
ju muž udal na „sociálke“ z dôvodu, že sa nestará o deti. Namietal, že tak orgány činné v trestnom konaní
ako aj súd prvého stupňa porušovali jeho práva na obhajobu, pretože neurobili úkony, ktoré on navrhol,
nevypočuli svedkov, ktorých navrhoval. V podstate z týchto dôvodov navrhol napadnuté rozhodnutie
zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa, avšak nie v S. pre jeho zaujatosť, na nové konania a rozhodnutie.

PokiaľideoodvolaniaK.T.,brataobžalovaného,aK.E.,sestryobžalovaného,ktomujepotrebnéuviesť,
že vychádzajúc z ust. § 309 ods. 4 a § 308 ods. 2 Tr. por. lehota na podanie odvolania súrodencom
obžalovaného končí tým istým dňom ako obžalovanému.

Vychádzajúc z ust. § 309 ods. 1 Tr. por. obžalovaný môže podať odvolanie v lehote 15 dní od oznámenia
rozsudku, ktorým sa rozumie jeho vyhlásenie v jeho prítomnosti, k čomu v prejednávanej veci došlo
dňa 22.09.2014, čo znamená, že obžalovanému a s ohľadom na vyššie uvedeného aj jeho súrodencom
lehota na podanie odvolania končila dňa 07.10.2014.

Z obsahu predloženého spisu je však zrejmé, že K. T., brat obžalovaného, osobne podal odvolanie proti
napadnutému rozsudku dňa 29.10.2014 a K. E., sestra obžalovaného, dňa 30.10.2014, teda zjavne po
uplynutí zákonom stanovenej lehoty, ktorá skončila dňa 07.10.2014.

Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou

neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré
v tej istej veci už pred tým výslovne vzala späť.

Preto krajský súd odvolania K. T. a K. E. ako oneskorene podané postupom podľa citovaného ust. §
316 ods. 1 Tr. por. zamietol.

Na základe potom odvolania podaného obžalovaným, ktoré bolo podané včas a zjavne oprávnenou
osobou, preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách ustanovenia § 317 ods. 1 Tr. por., podľa
ktorého, ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316
ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľpodal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.
por. a dospel k nasledovným záverom.

V posudzovanej trestnej veci bolo pred súdom prvého stupňa vykonané dokazovanie takmer v takom
rozsahu, ako to bolo v zmysle ust. § 2 ods. 10 Tr. por. pre správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné.
Krajský súd však ešte považoval za potrebné prečítať podstatný obsah úradného záznamu Okresného
riaditeľstva PZ v Poprade, odboru poriadkovej polície, Obvodného oddelenia PZ v Levoči zo dňa

11.02.2013, správu súdneho exekútora Michala Bulka zo dňa 03.03.2014 a dopočuť znalkyňu z odboru
zdravotníctvo, odvetvie psychiatria a sexuológia MUDr. M. L. - N., a preto dokazovanie v tomto smere
na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní obžalovaného doplnil.

Aj podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na vykonané dôkazy, bolo v posudzovanej veci nepochybne
preukázané, že skutok uvedený pod bodom I/ napadnutého rozhodnutia v zásade tak, ako ho súd prvého

stupňa ustálil, a skutok pod bodom II/ tak, ako ho ustálil krajský súd, sa stali a že ich spáchal práve
obžalovaný.

Obžalovaný je zo spáchania skutku I/ usvedčovaný v prvom rade výpoveďou poškodenej B. C., v súlade
s ktorou vyznieva výpoveď svedkyne E. A., závery znaleckého dokazovania z odboru psychológie a do

určitej miery aj výpoveď samotného obžalovaného.

Pokiaľ obžalovaný namietal, že vo výpovediach poškodenej, či výpovediach poškodenej v porovnaní
s výpoveďou svedkyne E. A. sú rozpory, a preto im z tohto dôvodu nie je možné veriť, k tomu je
potrebné uviesť, že svedok, ktorým je aj poškodená, je osobou, ktorá stíhaný skutok vnímala vlastnými

zmyslami a jeho priebeh potom následne s odstupom času opakovane popisuje. Je len samozrejme,
že pokiaľ svedok priebeh skutkového deja vnímaného vlastnými zmyslami, ktorý si musel s určitým
počtom detailov, najmä pokiaľ ide o dej zložitý, zapamätať, popisuje, teda reprodukuje, opakovane s
odstupom času, vzhľadom na prirodzený proces zabúdania, môže sa od prvotného popisu v niektorých
jeho detailoch odchýliť, zvlášť za situácie pokiaľ skutkový dej prebiehal v emočne vypätom prostredí, pod

tlakom kriku, strachu alebo vôbec pocitu nepríjemnosti, či hanby, keď sa incident odohráva na verejnosti
pred zrakom náhodných prítomných. A práve takéto okolnosti, za akých incident prebieha, môžu mať za
následok, že svedkovia, ktorí popisujú priebeh toho istého skutku, sa môžu v jeho popise v niektorých
detailoch odchyľovať. Je potom vecou súdu, aby vyhodnotil, či rozpory vo výpovedi svedka v porovnaní
s jeho predchádzajúcimi výpoveďami alebo výpoveďami iných svedkom sú len dôsledkom prirodzeného

procesu zabúdania, rozrušenia v dôsledku okolností, za ktorých incident prebiehal, alebo ide o vedomú
snahu svedka nehovoriť pravdu.

Pokiaľ obžalovaný namietal, že poškodená v prvotných svojich výpovediach v súvislosti s podaním
trestného oznámenia uvádzala, že sa jej nevyhrážal, no vo svojej výpovedi dňa 18.02.2013 už uviedla,

že sa jej vyhrážal, k tomu je potrebné uviesť, že poškodená 11.02.2011 vysvetľovala, že obžalovaný sa
jej priamo nevyhráža, ale používa slová v tom zmysle, aby sa ho bála, 18.02.2013 poškodená naozaj v
úvode svojej výpovede uviedla, že obžalovaný sa jej dlhšiu dobu vyhrážal, následne ale potom vysvetlila,
že obžalovaný priame vyhrážky nepoužil, použil slová v tom zmysle, že vie čoho je schopný, čo ona vie,
pretože si to prežila, keď ju v minulosti bil, musela od neho ujsť cez balkóny, a preto má z neho strach. Z

uvedeného je potom zrejmé, že poškodená vždy trvala na tom, že obžalovaný sa jej priamo nevyhrážal,
nepoužíval priame vyhrážky, ale používal také slová, aby sa ho bála, čo poškodená považovala za
vyhrážky a čo potvrdila aj pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní pred súdom prvého stupňa.
Preto v jej obžalovaným naznačených tvrdeniach v tomto smere nie je možné rozpor vidieť.

Je potrebné obžalovanému prisvedčiť, že v prvotnej výpovedi v súvislosti s podaním trestného
oznámenia poškodená uvádzala, že obžalovaný jej povedal, aby jej zdochlo decko, niekedy na začiatku
incidentu a vo svojej výpovedi dňa 18.02.2013 tvrdila, že jej to obžalovaný povedal niekedy na
konci, avšak aj samotný obžalovaný potvrdil, že poškodenej povedal, že môže zdochnúť ona i so
svojim deckom, je teda nepochybné, že spomínané slová, ktoré poškodená uvádzala, pri dotknutom

incidente naozaj odzneli, pritom je nepodstatné, či odzneli na začiatku alebo na konci incidentu,
pokiaľ sa poškodená mýli v časovej súvislosti, kedy boli povedané, ide len o dôsledok zabúdania a
nedôveryhodnosť svedkyne táto skutočnosť nespôsobuje. Obdobne tak poškodená naozaj raz tvrdila,
že jej obžalovaný mal povedať, že nebude čakať na exekútora celý život ako „kokot“ pri incidente09.02.2013 a raz, že jej to mal povedať aj pri telefonickom hovore, avšak aj samotný obžalovaný potvrdil,
že naozaj slová v tomto význame pri spomínanom incidente použil, je teda nepochybné, keďže sa na
tom zhodli tak poškodená, ako aj obžalovaný, že slová v tomto zmysle obžalovaný 09.02.2013 použil,

potom rozpor v tvrdeniach poškodenej týkajúcich sa časových súvislostí je opätovne nutné pripočítať
plynutiu času. Z výpovede poškodenej, samotného obžalovaného, ako aj záznamov telekomunikačnej
prevádzky vyplýva, že obžalovaný poškodenú ohľadom vrátenia peňazí opakovane, a to aj telefonicky
kontaktoval, preto s odstupom času je pochopiteľné, že si poškodená už presne nepamätá, kedy, ktoré
jednotlivé slová v akej presne podobe týkajúce sa vrátenia peňazí odzneli.

Obžalovaný sa mýli, pokiaľ tvrdí, že poškodená 18.02.2013 nespomenula, že jej navrhol dohodu
ohľadom splatenia dlhu sexom, pretože v zápisnici o jej výsluchu z uvedeného dňa je toto jej tvrdenie
zachytené (č.l. 278, tretí odsek zhora) a pokiaľ ide o neúplnosť vyjadrenia poškodenej dňa 11.02.2013 o
14.15 hod. v tomto smere, v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že poškodená podala trestné oznámenie
dňa 11.02.2013 o 10.15 hodine a následne o 14.15 hod. ho už len doplnila v tom smere, že je

ochotná zúčastniť sa konfrontácie s obžalovaným, následne už len odpovedala na otázky položené
vyšetrovateľom, teda sama spontánne celý priebeh skutkového deja, ktorý popísala o 10.15 hod. už
neopakovala, preto skutočnosť, že o 14.15 hod. pri doplnení svojho trestného oznámenia nespomenula
niektoré skutočnosti, ktoré uvádzala o 10.15 hod. nie je možné vyhodnotiť ako rozpor v jej výpovediach
a nespôsobuje tým ani nedôveryhodnosť jej tvrdení.

Je potrebné obžalovanému prisvedčiť, že poškodená naozaj vo svojich prvotných výpovediach v
súvislosti s podaním trestného oznámenia uvádzala, že to bol obžalovaný, kto požiadal svedkyňu B. S. o
vyplatenie jej dennej mzdy, ktorú mu aj vyplatila a následne v ďalších výpovediach tvrdila, že to bola ona
(poškodená), kto svedkyňu o peniaze požiadal a tieto obžalovanému aj vyplatila, čo potvrdila v časti, že

poškodená pýtala od nej peniaze, aj svedkyňa B. S. a takto to uvádzal aj samotný obžalovaný. Medzi
osobamizúčastnenýminadotknutomincidentenebolotedavkonečnomdôsledkusporné,žepoškodená
vyplatila obžalovanému pri tejto príležitosti svoju dennú mzdu vo výške 30,- alebo 35,- eur, pričom
okolnosť,čiovyplatenietejtosumypožiadalasamotnápoškodenáaleboobžalovanýnieje,podľanázoru
krajského súdu, podstatné, pritom dôvodom pre odstraňovanie rozporov je rozpor podstatný, ako to

vyplývazust.§264Tr.por.,pretožepráverozporvpodstatnýchskutkovýchokolnostiachmôževyvolávať
pochybnosti o pravdivosti tvrdení vypočúvanej osoby, pretože okolnosti určujúce podstatu priebehu
skutku by si svedok, ktorý netrpí obmedzeniami v smere vnímania, zapamätania si a reprodukcie
prežitého, mal pamätať. Obžalovaný bol uznaný vinným v bode I/ napadnutého rozsudku zo zločinu
vydierania, teda že poškodenú B. C. hrozbou násilia nútil splatiť mu dlh. Z hľadiska naplnenia skutkovej

podstaty tohto trestného činu je nepodstatné, či peniaze od svedkyne B. S. žiadal obžalovaný alebo
samotná poškodená, keďže nikto z osôb zúčastnených na incidente netvrdil, že by sa obžalovaný
svedkyni S. mal vyhrážať, kričať na ňu, či peniaze od nej pýtať za takých okolností, že by sa mala cítiť
byť vydieraná, svedkyňa S. nie je poškodenou v tejto trestnej veci a ani prípadné konanie obžalovaného
voči tejto svedkyni nie je podstatnou súčasťou skutku, ktorý má byť popisom vydierania poškodenej

obžalovaným. Tieto nepodstatné okolnosti z hľadiska priebehu skutkového deja potom uvádzal súd
prvého stupňa vo svojich skutkových záveroch len na dokreslenie skutkového deja a identifikáciu skutku
v zmysle požiadavky ust. § 163 ods. 3 Tr. por., nemajú však podstatný význam s ohľadom na vyššie
uvedené pre ustálenie skutku ani jeho právnej kvalifikácie, preto rozpor v ich popise nemá za následok
pochybnosti o vierohodnosti tvrdení poškodenej a ani krajský súd, keďže v takej podobe boli pojaté aj do

skutkovej vety napadnutého rozhodnutia, nepovažoval za potrebné len z tohto dôvodu meniť napadnuté
rozhodnutie aj v jeho bode I/.

Ani krajský súd preto dôvod spočívajúci v rozpornosti tvrdení, pre ktorý by nemal poškodenej B. C.
neveriť, nevzhliadol.

Pokiaľ obžalovaný ďalej namietal, že poškodenej nie je možné veriť, pretože sa jeho krivým obvinením
snaží iba dosiahnuť jeho pozbavenie osobnej slobody, aby mu nemusela splatiť svoj dlh, pričom
dôkazom o tejto skutočnosti mala byť správa exekútora JUDr. Michala Bulka, z ktorej vyplynulo, že
poškodená naozaj podala návrh na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť, k tomu je potrebné uviesť,

že uväznenie obžalovaného nemá za následok zánik záväzku na strane poškodenej voči nemu, aj v
prípade uväznenia obžalovaného je poškodená naďalej povinná svoju podlžnosť voči nemu splatiť, preto
ani krivé obvinenie obžalovaného zo strany poškodenej by jej v zbavení sa dlhu voči obžalovanému
nepomohlo, pokiaľ poškodená podala návrh na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť, využila lenzákonom stanovenú možnosť vyplývajúcu z ust. § 57, § 58 Exekučného poriadku (zák. č. 233/1995 Z.z.),
pričom o takomto návrhu rozhoduje súd. Využitie zákonného prostriedku predpokladaného exekučným
poriadkom, nie je možné vyhodnotiť ako dôkaz svedčiaci o tom, že poškodená sa snaží dlhu zbaviť

nezákonným spôsobom, teda krivým obvinením obžalovaného.

Obdobne tak ani skutočnosť, že poškodená „mala odvahu“ neplniť mimosúdnu dohodu nesvedčí o
tom, že z obžalovaného nemala strach. Zo správy súdneho exekútora vyplýva, že je nemajetná a z
jej výpovede ako aj výpovede svedkyne B. S. vyplýva, že síce u nej pracuje, avšak len na základe

dohody o vykonaní práce, nie každý deň, s mesačným príjmom okolo 100 až 200,- eur. Pokiaľ teda
poškodená nemá majetok, mesačne zarobí okolo 100 až 200,- eur, asi ťažko môže mesačne splácať dlh
voči obžalovanému v splátkach po 100,- eur bez ohrozenia svojej existencie a existencie jej maloletého
dieťaťa, preto len zo skutočnosti, že poškodená si neplnila mimosúdnu dohodu voči obžalovanému nie
je možné vyvodiť záver, že by sa obžalovaného nebála.

Pokiaľ obžalovaný namietal, že poškodená v jej trestnej veci tvrdila, že mu nezobrala žiadne peniaze a
nakoniec bola uznaná vinnou, čo znamená, že klamala, k tomu je potrebné uviesť, o čom bol napokon
poučený aj samotný obžalovaný vo svojej trestnej veci, že obžalovaný sa môže brániť spôsobom akým
uzná za vhodné, nie je teda povinný hovoriť pravdu, môže klamať (samozrejme svojou výpoveďou
nesmie nikoho lživo obviniť), preto skutočnosť, že poškodená mala vo svojej trestnej veci v pozícii

obžalovanej v rámci svojej obhajoby klamať, nijakým spôsobom nesvedčí pre záver, že v pozícii
svedkyne, kedy je povinná vypovedať pravdu, klamala.

Poškodená v podstate uviedla, pričom ani krajský súd dôvod, pre ktorý by jej nemal veriť s ohľadom na
vyššie uvedené, nezistil, že obžalovaný 09.02.2013 prišiel do penziónu A., kde na ňu kričal, vulgárne

jej nadával, pýtal od nej peniaze, povedal, že nebude čakať za exekútorom, vymôže si to sám, pritom
vie čoho jej schopný, povedal jej, aby jej zdochlo decko a by zdochla aj ona, tvrdila, že z obžalovaného
mala strach.

Aj samotný obžalovaný tak pri svojom výsluchu v rámci rozhodovania o väzbe (28.11.2013) ako aj v

rámci hlavného pojednávania (20.01.2014) potvrdil, že poškodenej v súvislosti s tým, že mu neplatí svoje
dlhy vulgárne nadával, hádal sa s ňou tak, že ich musela ukľudňovať majiteľka penziónu, povedal jej
v zlosti, že môže ona aj jej decko „zdochnúť“, povedal jej, že nebude čakať do konca života a nebude
čakať na exekútora, ale vybaví si to po svojom.

V súlade s výpoveďou poškodenej, ako to už bolo vyššie uvedené, vyznieva aj výpoveď svedkyne E. A.,
ktorá potvrdila, že poškodená sa bála, videla to na nej. Skutočnosť, že poškodená sa obžalovaného bojí
potvrdila aj znalkyňa z odboru psychológie PhDr. R. S., pričom nič nenasvedčuje tomu, že by v osobe
znalkyne nemalo ísť o osobu nezaujatú, objektívnu, ktorá nemá žiaden dôvod obžalovanému škodiť,
či poškodenej napomáhať. Skutočnosť, že poškodená má dôvod sa obžalovaného báť je nepochybne

zrejmá aj zo skutočnosti, že obžalovaný bol právoplatne uznaným vinným (rozsudok Okresného súdu
Poprad, sp. zn. 6 T 175/04 zo dňa 11.08.2005 v spojení s uznesením Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 3 To 52/2005 zo dňa 27.04.2006, ktorý doposiaľ ani v rámci mimoriadnych opravných prostriedkoch
zrušený nebol, a preto je zákonný a záväzný), že poškodenej ublížil na zdraví, pretože ju bil a
obmedzoval ju na osobnej slobode.

Pokiaľ obžalovaný namietal, že svedkyňa E. A. uvádzala, že bola účastná celého incidentu a poškodená
B. C. tvrdila, že svedkyňa len po niečo prišla a hneď aj odišla a svedkyňa ešte tvrdila, že obžalovaný
odišiel so svedkyňou S. a potom sa ešte vrátil, pričom poškodená uvádzala, že odišiel a už sa nevrátil,
k tomu je potrebné uviesť, ako to už bolo vyššie rozvedené, že pokiaľ skutkový dej, ktorý je predmetom

trestného stíhania, prebieha za napätej atmosféry, za kriku, strachu, vulgárnych nadávok, pred zrakom
verejnosti, ako tomu bolo aj v prejednávanej veci, je nutné pripustiť možnosť, že svedkovia, ktorí vnímajú
tú istú situáciu ju popíšu v niektorých detailoch rozdielne bez toho, aby ktorýkoľvek z nich mal snahu
pravdu nehovoriť. To, že sa obžalovaného bojí uvádzala poškodená, potvrdila to svedkyňa A., znalkyňa
- psychologička v rámci znaleckého dokazovania a táto skutočnosť vyplynula aj z právoplatného

rozhodnutia súdu, za takejto situácie potom, skutočnosť, že si poškodená nevšimla, že svedkyňa A.
zotrvala na mieste incidentu dlhšie ako si myslela a obidve odchod obžalovaného vnímali trochu ináč,
nedôveryhodnosť svedkýň nespôsobuje.Navyše spomínaná znalkyňa u poškodenej B. C. nezistila ani skony k chorobnému vymýšľaniu si, či k
skresľovaniu prežitých udalostí, teda ani z psychologického hľadiska nezistila žiaden dôvod, pre ktorý
by poškodenej nebolo možné veriť, alebo ktorý by pravdivosť jej tvrdení spochybňoval.

Obžalovaný pripustil, ako to už napokon bolo vyššie uvedené, že na poškodenú v súvislosti s tým, že mu
neplatí dlhy kričal, vulgárne nadával, povedal, jej že nebude čakať na exekútora, vybaví si to po svojom
a povedal jej, že môže ona a jej decko zdochnúť, bránil sa ale tým, že z jeho strany nešlo o vydieranie,
len poškodenej vynadal, keď zistil, že pracuje a jemu dlh nespláca, pokiaľ jej mal tvrdiť, že si to vymôže

sám, mal tým na mysli, že podá na ňu novú žalobu, pretože pracuje a svoj dlh voči nemu nespláca.

Z výpovede poškodenej, samotného obžalovaného ako aj záznamov telekomunikačnej prevádzky
vyplýva, že poškodená a obžalovaný sa opakovane stretli v súvislosti so splácaním dlhu poškodenej voči
obžalovanému, obžalovaný poškodenej opakovane, a to aj niekoľkokrát za deň volával s odôvodnením,
že len chcel, aby poškodená splácala dohodnuté splátky. Z uvedeného, ako aj skutočnosti, že podľa

vyjadrenia exekútora je poškodená nemajetná, podľa vyjadrenia svedkyne B. S. jej mesačný príjem
dosahuje úroveň len 100,- až 200,- eur, pričom nič nenasvedčuje tomu, že by poškodená, ako to tvrdil
obžalovaný, poskytovala erotické služby a z toho mala ďalší príjem, v tomto smere ide len o ničím
nepodložené tvrdenie obžalovaného, je potom zrejmé, že obžalovaný sa intenzívne domáhal splácania
dlhu voči poškodenej, a to bez ohľadu na to, či poškodená má nejaký zdroj príjmu, ktorý by jej umožňoval

dohodnuté splátky splácať. Spomínaný exekučný poriadok, upravujúci nútený výkon rozhodnutia a teda
nútené vymáhanie dlhov od dlžníkov, však stanovuje určité hranice núteného výkonu v tom smere,
aby núteným výkonom nebola dlžníkovi odňatá taká peňažná suma na splatenie jeho dlhu, že po jej
odrátaní dlžníkovi nezostane ani suma, ktorá by stačila na uspokojenie jeho základných životných
potrieb a základných životných potrieb jeho maloletého dieťaťa, zjednodušene povedané nútený výkon

rozhodnutia nemôže spôsobiť, že dlžník a jeho maloleté dieťa nebudú mať z čoho žiť. Pritom tieto
pravidlá musí rešpektovať veriteľ aj za situácie, že sa domáha uspokojenia svojej pohľadávky mimo
exekučnej činnosti, teda sa snaží s dlžníkom dohodnúť sám, keďže ako to vyplýva z ust. § 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka (zák. č. 40/1961 Zb.) predstavujúceho úpravu základných pravidiel realizácie
súkromnoprávnych vzťahov medzi občanmi, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych

vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, pričom požiadavka veriteľa, aby mu dlžník dlh splatil
aj za cenu, že nebude mať on a jeho maloleté dieťa z čoho žiť, teda nebude si mať za čo kúpiť jedlo a
iné základné životné potreby, je nepochybne v rozpore s dobrými mravmi. Veriteľ má teda nepochybne
právo, aby mu dlžník dlh, ktorý voči nemu má splatil, nemôže však požadovať, aby mu dlžník dlh splácal
do takej miery, že nebude mať z čoho žiť, teda nebude mať z čoho uspokojovať svoje základné životné

potreby.

Ako to už bolo vyššie uvedené, obžalovaný sa teda intenzívne domáhal uspokojenia svojej pohľadávky
voči poškodenej, a to bez ohľadu na to, či mala na dohodnuté splátky dostatočné zdroje, pritom takéto
správanie obžalovaného je v súlade so štruktúrou jeho osobnosti tak, ako ju popísala znalkyňa z odboru

psychológie PhDr. M. D., ktorá uviedla, že u obžalovaného zistila nedostatočne rozvinuté vyššie city, ako
empatia, pocity viny, ľútosti, a za takejto situácie potom v penzióne A. v súvislosti s tým, že poškodenej
vyčítal, že mu neplatí svoj dlh na ňu kričal vulgárne jej nadával, povedal jej, aby jej zdochlo decko a aby
zdochla ona, povedal jej, že si to vymôže sám, že vie čoho je schopný, pritom si bol vedomý toho, že
poškodenú už v minulosti bil, musel byť minimálne uzrozumený s tým, že poškodená sa ho bojí a že

pokiaľ používa slová, že môže zdochnúť ona a jej decko, že vie čoho je schopný a že si to vymôže sám
a v súvislosti s tým jej vyčíta, že mu neplatí dlh, že poškodená vníma jeho slová ako vyhrážky násilím
a pod tlakom týchto vyhrážok sa domáha zaplatenia dlhu.

S ohľadom na vyššie uvedené neobstojí obrana obžalovaného, že poškodenej chcel len vynadať, lebo

si musel byť vedomý toho, že v nej vyvoláva strach z ublíženia na zdraví a pod týmto tlakom strachu sa
domáha zaplatenia dlhu a neobstojí ani vysvetlenie, že jeho vyhrážka, že si dlh vymôže inak, nebude
čakať na exekútora, mal na mysli, že na poškodenú podá novú žalobu. Bez ohľadu na to, či by vôbec do
úvahy prichádzala ešte nejaká žaloba, keď obžalovaný už exekučný titul na svoju pohľadávku má, súdy
výkon rozhodnutia (okrem rozhodnutí týkajúcich sa maloletých detí) nevykonávajú, preto akýkoľvek iný

výsledok v podobe akéhokoľvek iného rozhodnutia súdu by musel byť nútene vykonaný znovu len cez
exekútora.Pre naplnenie objektívnej stránky trestného činu vydierania trestný zákon vo svojom ust. § 189 požaduje,
aby páchateľ tohto trestného činu iného nútil okrem iného niečo konať za použitia okrem iného aj hrozby
násilia. Pritom pre posúdenie konania páchateľa ako použitie vyhrážky násilia za účelom dosiahnutia

určitého konania poškodeného sa nepožaduje, aby páchateľ svoje slová takto výslovne v tejto štylistickej
konštrukcii aj formuloval (je teda nepodstatné, že obžalovaný výslovne nepovedal: „zaplať svoj dlh, lebo
ťa inak zbijem ... “), ale postačí, že z jeho vyjadrení a ostatných okolností je zrejmé, že poškodený vníma
jeho slová ako vyhrážky násilím, pokiaľ nebude konať v súlade s požiadavkou páchateľa a páchateľ je
s tým minimálne uzrozumený (tak ako je tomu aj v prejednávanej veci ako je to vyššie rozvedené).

V odvolacím námietkam obhajoby sa žiada ešte uviesť, že z formulácie objektívnej stránky skutkovej
podstaty žalovaného trestného činu nijakým spôsobom nevyplýva, že by zo strany páchateľa takéhoto
trestného činu malo ísť o systematické konanie, takéhoto trestného činu sa môže páchateľ dopustiť aj
jednorázovo, ojedinelým konaním, a to aj pri inak náhodnom stretnutí. V prejednávanej veci navyše,
stretnutiu v penzióne A. predchádzal celý vyššie spomenutý vývoj udalostí, ktorý týmto stretnutím

vyvrcholil.

Súd prvého stupňa teda zistený skutkový stav zhrnutý pod bodom I/ napadnutého rozsudku ustálil
v zásade správne a správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá potom aj správna právna
kvalifikácia. Obžalovaný tým, že poškodenú hrozbou násilia nútil, aby niečo konala, teda splatila svoj

dlh, ktorý voči nemu má, dopustil sa zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák.

Je nepochybné, keďže to vyplýva z právoplatného rozhodnutia súdu (trestný rozkaz Okresného súdu
Poprad sp. zn. 2 T 16/2005 zo dňa 24.02.2005 právoplatný dňa 27.10.2005), že poškodená je povinná
obžalovanému svoj dlh voči nemu zaplatiť. Obžalovaný však nesmie tieto peniaze od nej vymáhať

spôsobom nedovoleným právom, teda pod hrozbou násilia.

Krajský súd sa však už nestotožnil so skutkovým stavom tak ako ho súd prvého stupňa ustálil pod bodom
II/ napadnutého rozsudku.

Na rozdiel od záverov súdu prvého stupňa, a to aj po dopočutí znalkyne z odboru zdravotníctvo, odvetvie
psychiatria a sexuológia MUDr. M. L. - N., dospel krajský súd k záveru, že poškodenej H. U. nie je možné
bez výhrad, nekriticky veriť.

V prvom rade poškodená uvádzala, a tieto jej tvrdenia aj súd prvého stupňa pojal do svojich skutkových

zistení, že s obžalovaným mala pohlavný styk denne, a to aj trikrát za deň, pričom malo ísť o riadny
dokonaný pohlavný styk, keďže obžalovaný pri styku nemal žiadne problémy, a to ani s erekciou. Z
výpovede znalkyne MUDr. M. L., a to aj po jej doplnení na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní
obžalovaného, však vyplýva, že obžalovaný trpí nekompletnou erektílnou disfunkciou, pričom už pri
takejto nekompletnej poruche nedochádza k uspokojivému sexuálnemu styku, pretože aj keď po

vzrušení k stoporeniu penisu dôjde, muž toto stoporenie nedokáže udržať, môže teda dôjsť len ku
krátkodobému trebárs trojsekundovému spojeniu pohlavných orgánov, či zasunutiu penisu do pošvy, nie
však k uspokojivému, dokonanému pohlavnému styku.

Aj keď v zmysle teórie trestného práva sa súložou rozumie spojenie pohlavných orgánov muža a ženy,

pričom postačí aj len čiastočné zasunutie pohlavného údu muža do pošvy ženy, poškodená nikdy
netvrdila, že by v ňou popisovaných prípadoch malo ísť len o krátkodobé spojenie pohlavných orgánov,
že by obžalovaný mal akékoľvek problémy pri pohlavnom styku, z jej výpovedí vyplýva, že malo ísť o
riadne dokonané pohlavné styky, čo je však v rozpore so závermi, ku ktorým dospela znalkyňa.

Samozrejme teoreticky je možné, že obžalovaný v dotknutom období užíval lieky na zlepšenie potencie,
toto však nijakým spôsobom z výpovede poškodenej ale ani žiadneho iného dôkazu nevyplýva.
Poškodená uviedla, že u obžalovaného lieky našla, sama si však na nich prečítala, že ide o lieky „na
hlavu“, obžalovaný jej mal dať lieky, po užití ktorých stratila vedomie, že by však uňho našla aj iné lieky,
poškodená nespomenula.

V tomto smere je nutné už len skonštatovať, že ani skalopevné presvedčenie, či už súdu alebo
orgánov činných v trestnom konaní pre uznanie viny obžalovaného nestačí a vina obžalovaného musí
byť založená na dôkazoch získaných zákonným spôsobom, ktoré v tomto smere (teda v smere, žeobžalovanýužívalliekynazlepšeniepotencie,apretonemalproblémvykonávaťspoškodenoupohlavný
styk aj trikrát denne) v prejednávanej veci chýbajú.

Pochybnosti o pravdivosti tvrdení poškodenej vyvolávajú však aj závery znaleckého dokazovania z
odboru psychológie. Znalkyňa zo spomínaného odboru PhDr. R. S. síce konštatovala, že u poškodenej
nezistila závažné sklony k skresľovaniu prežitých udalostí, avšak zistila, že poškodená má tendenciu
zbavovať sa zodpovednosti a jej výpoveď môže byť touto tendenciou ovplyvnená, u poškodenej
nezistila žiadne príznaky traumatizácie, depresie, ani žiadne príznaky posttraumatickej poruchy, čo ale

môže súvisieť aj s jej plochšou emotivitou. Za situácie potom, že poškodená odišla od manžela a
dvoch maloletých detí vo veku dvoch a troch rokov a ako to sama uvádza sa nasťahovala do bytu
obžalovaného, kde nejaký čas, nie zanedbateľne krátky, aj dobrovoľne pobývala, kedy sa samozrejme
o maloleté deti nestarala, hoci jej takáto povinnosť plynie nie len zo zákona o rodine zák. č. 36/2005 Z.z.
o rodine v znení neskorších predpisov, ale ide aj o všeobecne akceptovanú morálnu povinnosť rodiča,
je nutné objektívne pripustiť, že tieto okolnosti by mohli poškodenú viesť k tomu, aby sa u nej prejavila

tendencia zbavovať sa zodpovednosti za takéto konanie. Napriek tomu, že poškodená mala byť podľa
jej vyjadrenia cca mesiac proti jej vôli držaná v byte obžalovaného, kde mala byť dennodenne, a to aj
trikrát za deň, znásilňovaná obžalovaným a zároveň ním nútená k vykonávaniu prostitúcie, psychlogička
u nej nezistila žiadne príznaky posttraumatickej poruchy, depresívne príznaky a podobne. Je pravdou, že
psychologička pripustila, že neobjavenie sa takýchto príznakov po prežití na prvý pohľad udalosti, ktorá

presahuje rámec udalosti bežnej, by mohlo byť dôsledkom toho, že poškodená má plochšiu emotivitu,
takéto vysvetlenie však pripustila len ako možnosť, teda nevylúčila možnosť, že poškodená mala podľa
jejtvrdenítraumatickúudalosťprežiť,nopríznakytraumysaunejneobjavili,čodôveryhodnosťjejtvrdení
spochybňuje.

A v neposlednom rade pochybnosti o pravdivosti tvrdení poškodenej H. U. vyvolávajú aj rozpory v jej
výpovedi prednesenej na hlavnom pojednávaní oproti jej výpovedi v prípravnom konaní, ktoré už nie
je možné hodnotiť ako rozpory nepodstatné, pričom poškodená dôvod ich vzniku nevysvetlila ani po
prečítaní jej výpovede z prípravného konania. Je pravdou, že odstraňovanie rozprov žiadna zo strán v
konaní nenavrhla, pričom ich existencia je nepochybne na prospech obžalovaného, preto niet dôvodu

obhajobe vyčítať že tak nepostupovala, ich odstránenie však nenavrhol ani prokurátor a súd prvého
stupňa ich zjavne vyhodnotil ako rozpory nepodstatné, ktoré vychádzajúc z už spomínaného ust. § 264
Tr. por. odstraňovať nie je potrebné. Vzhľadom ale na to, že ich odstránenie prokurátor nenavrhol a
podľa názoru krajského súdu, keďže ide o rozpory, ktoré len ťažko možno odôvodniť plynutím času a
len ťažko si je možné predstaviť ospravedlniteľný dôvod, ktorý by ich existenciu vysvetlil, krajský súd

nevzhliadol priestor, pre ich odstraňovanie použitím ust. § 2 ods. 11 Tr. por.

Poškodená totiž v prípravnom konaní tvrdila, že počas hospitalizácie obžalovaného v nemocnici v
polovici januára 2013 mala k dispozícii telefón, volala domov, kamarátom, na hlavnom pojednávaní však
už tvrdila, že žiaden funkčný telefón k dispozícii v tom čase nemala. Práve preto, že obžalovaný počas

celej doby, čo poškodená uňho bývala, bol v nemocnici len raz, a to na niekoľko dní, aj pri odstupe
času a nižšom intelekte poškodenej by si poškodená mala pamätať, či už vtedy mala alebo nemala
možnosť pomoci sa dovolať a pokiaľ sa k tomu nevie rovnakým alebo aspoň obdobným spôsobom
vyjadriť, vyvoláva to pochybnosti o pravdivosti jej tvrdení. Navyše z výpovede poškodenej z prípravného
konania vyplýva, že obžalovaný ju mal nútiť k prostitúcii, nijakým spôsobom sa však už nezmienila o

tom, že spočiatku prostitúciu u obžalovaného v byte vykonávala dobrovoľne, tak ako to uvádzala na
hlavnom pojednávaní, a to aj napriek tomu, že už v prípravnom konaní pripustila, že s obžalovaným
mala popri vynútenom aj dobrovoľný pohlavný styk.

A nakoniec z výpovede poškodenej na jednej strane vyplýva, že mala byť po dobu cca jedného mesiaca

proti svojej vôli držaná obžalovaným v jeho byte a na strane druhej v prípravnom konaní uviedla, že
napriek tomu, že obžalovaný sa v byte určitý čas nenachádzal a poškodená mohla na balkón vyjsť,
teda mohla kričať o pomoc tak v byte ako aj na balkóne, tak neurobila, pretože to bolo pre ňu „blbé“.
Len ťažko možno potom poškodenej uveriť, že bola naozaj cca mesiac proti svojej vôli obžalovaným
držaná v jeho byte a pomoc, ktorú si zavolať mohla, si nezavolala, nie preto, že by mala z obžalovaného

strach, nie preto, že by sa bála o svoj život, či zdravie, ale preto, že jej to bolo „blbé“, čo je podľa názoru
krajského súdu pre strpenie pozbavenia osobnej slobody po tak dlhú dobu dosť málo podstatný a dosť
málo akceptovateľný dôvod.Všetkytietovyššiepopísanéokolnostipotomvosvojomsúhrnevyvolávajúpochybnostiodôveryhodnosti
tvrdení poškodenej, ktorej z tohto dôvodu, ako to už bolo vyššie uvedené, nebolo možné bezmedzne,
nekriticky veriť, ale veriť jej bolo možné len do tej miery, pokiaľ jej tvrdenia boli podporené aj inými vo

veci vykonanými dôkazmi, a to najmä dôkazmi objektívneho charakteru.

Pre nemožnosť nekriticky veriť tvrdeniu poškodenej, že bola dlhodobo u obžalovaného proti jej vôli
držaná, v zásade odpadá potreba dokazovania skutočnosti, že poškodená sa mohla v čase, keď bývala
u obžalovaného voľne aj bez jeho prítomnosti pohybovať, svedeckými výpoveďami v prejednávanej

veci vypočutých svedkov a tým pádom ani nie je dôvod pre doplnenie dokazovania výsluchom ďalších
svedkov, ktorých obžalovaný na preukázanie týchto svojich tvrdení navrhoval. Napriek uvedenému na
tomto mieste je ale potrebné súdu prvého stupňa prisvedčiť, že tieto svedecké výpovede obžalovaným
tvrdené skutočnosti dostatočným spôsobom nepotvrdzujú, buď preto, že svoje tvrdenia nedokážu ani
približne časovo ohraničiť, alebo pre rozpornosť nimi uvádzaných údajov. Tvrdenia obžalovaného v
tomto smere do určitej miery podporovali tvrdenia svedkov S. S. a Z. S., avšak zatiaľ, čo Z. S. tvrdila,

že s poškodenou sa stretla asi dva alebo trikrát, pričom manžel jej povedal, že ju videl jedenkrát,
manžel svedok S. S. uvádzal, že poškodenú stretol asi pätnásťkrát, čo aj pri predstave, že trikrát stretli
poškodenúspoločnearaznavyšesvedokajsám,kpočtu15krátlenťažkomožnodospieť,pričomtakáto
početná nezrovnalosť v počte koľkokrát poškodenú stretli pochybnosti o pravdivosti ich tvrdení vyvoláva.
Svedok K. Z. poprel aj skutočnosť, že s poškodenou H. U. mal pohlavný styk, a to napriek tomu, že na

tejto skutočnosti sa tak poškodená ako aj obžalovaný zhodli, preto len ťažko tomuto svedkovi možno
veriť, svedkyňa T. E. uviedla, že s obžalovaným sa v jeho byte pravidelne stretávala, a to dva až trikrát
za týždeň od konca roka 2012 až do jeho zadržania, kedy uňho aj prespávala, čo za ňou uvádzanú dobu
cca šesť týždňov by muselo byť 12 až 18 krát, čo netvrdil ani obžalovaný, ktorý uvádzal, že uňho dvakrát
prespala, čo počtu 12 až 18 krát nezodpovedá a svedčí o snahe svedkyne obžalovanému napomôcť, K.

N. síce uviedla, že poškodenú videla aj samú bez obžalovaného avšak dva alebo tri mesiace pred jeho
zadržaním, čo do obdobia, kedy mala byť poškodená obžalovaným držaná nezapadá, pokiaľ obžalovaný
argumentuje tým, že svedkyni B. N. otvorila dvere čiernovlasá žena, teda poškodená, k tomu je potrebné
uviesť že svedkyňa uviedla, že to bola blondína, čo poškodená, a to ani odfarbená, zjavne nie je,
svedkyňa C. F. taktiež svoje tvrdenia nedokázala „zasadiť“ do akceptovateľného časového rámca, v tejto

súvislosti ale pokiaľ obžalovaný dôvodil, že svedkovia boli vypočúvaní s veľkým časovým odstupom, a
preto si už na presný čas nemohli pamätať, je potrebné uviesť, že naozaj si svedkyňa pre odstup času
nemusela pamätať presnejší časový údaj, avšak tvrdila, že s poškodenou sa stretávala v jari, v lete,
v jeseni, pričom poškodená mala byť obžalovaným držaná evidentne v zime, a teda aj keď si svedok
naozaj nemusí presné časové obdobie pre odstup času pamätať, nemôže si ročné obdobie pomýliť

do takej miery, že stretávanie v zime si pomýli so stretávaním sa v lete, keďže aj toto ročné obdobie
svedkyňa pripustila. Tieto skutočnosti ale nič nemenia na závere, že samotnej poškodenej
je možné len ťažko nekriticky veriť, a preto len o jej tvrdenia, že bola dlhodobo po dobu cca jedného
mesiaca obžalovaným proti jej vôli držaná v jeho byte, nie je možné vinu obžalovaného oprieť.

Nijakým iným tvrdením, okrem tvrdenia poškodenej, nebolo potom preukázané, že poškodená bola
obžalovaným k pohlavnému styku, či iným sexuálnym praktikám nútená a v tomto smere naozaj nie
je možné záver súdu oprieť o lekársku správu z odboru gynekológie, keďže v tejto správe vyšetrujúca
lekárka naozaj len v anamnéze, teda na podklade toho, čo jej povedala poškodená, konštatuje, že bola
obeťou násilného pohlavného styku a pokiaľ túto informáciu lekárka uviedla aj vo svojom závere, oprela

ju len o zranenia zistené chirurgom, pretože sama žiadne zranenia na vnútorných ale ani vonkajších
rodidlách poškodenej nezistila.

Nemajúc teda žiaden iný dôkaz, okrem tvrdenia poškodenej, že bola obžalovaným znásilnená, či nútená
k orálnemu, či análnemu styku a pre nemožnosť, ako to už bolo niekoľkokrát spomenuté, bez výhrad,

nekriticky poškodenej veriť, a to najmä s ohľadom na vyjadrenie znalkyne z odvetvia sexuológie,
že obžalovaný nie je schopný riadneho dokonaného styku, pre neexistenciu dôkazu nasvedčujúceho
tomu, že obžalovaný užíval lieky na zlepšenie potencie, na rozpory v tvrdeniach poškodenej a na
pochybnosti o vierohodnosti poškodenej z psychologického hľadiska, krajský súd do svojich skutkových
záverov nepojal tie tvrdenia poškodenej, ktoré mali nasvedčovať tomu, že poškodená bola obžalovaným

znásilnená, či nútená k iným sexuálnym praktikám.

Obdobne tak v prejednávanej veci nie je k dispozícii žiaden iný dôkaz, okrem tvrdenia poškodenej, že
bola k vykonávaniu prostitúcie obžalovaným nútená, keď navyše z vykonávania dokazovania, a to nielen z výpovede obžalovaného ale aj samotnej poškodenej vyplýva, že pôvodne poskytovala sexuálne
služby cez internet dobrovoľne, a to aj cez svoju internetovú stránku (čo obžalovaný jednoznačne
uvádza a poškodená pripúšťa, že mala svoju internetovú stránku zriadenú, ale si už nepamätá, či cez

ňu poskytovala sexuálne služby, takýmto vyjadrením sa samozrejme vytvára priestor pre nevyhnutnú
aplikáciu jednej zo základných zásad trestného konania „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“,
pretože pokiaľ obžalovaný túto skutočnosť, tvrdí a poškodená si na ňu nepamätá, pripúšťa možnosť,
že tomu tak naozaj bolo a navyše je ťažko uveriteľné, že by si poškodená nepamätala, či cez svoju
internetovú stránku, sexuálne služby poskytovala), preto krajský súd do svojich záverov nepojal ani tie

tvrdeniapoškodenej,ktorémalinasvedčovaťtomu,žepoškodenábolaobžalovanýmnútenákprostitúcii.

Na strane druhej nepochybne bolo preukázané, že poškodená v byte obžalovaného, inzerujúc svoje
služby cez internetovú stránku, prostitúciu vykonávala, teda uspokojovala sexuálne potreby iných
dospelých osôb súložou a inými sexuálnymi praktikami za odmenu, keďže to vyplýva tak z výpovede
poškodenej ako aj obžalovaného a pokiaľ už nie je možné pre dôvodné pochybnosti skonštatovať,

že obžalovaný poškodenú k prostitúcii nútil, minimálne jej k jej vykonávaniu pomáhal, keď podľa jeho
vlastného vyjadrenia sedel pri nej, keď si ona zháňala mužov cez mobilný telefón, keď si s nimi volala
a písala, ešte jej pomáhal písať si ich telefónne čísla, keďže ona nevedela dobre písať, z uvedeného je
teda nepochybne zrejmé, že obžalovaný umožňoval poškodenej prostitúciu vykonávať.

Poškodená tvrdila, že všetok príjem z prostitúcie odovzdávala obžalovanému a aj keď pre pochybnosti o
dôveryhodnosti tvrdení poškodenej jej nie je možné v tomto smere bez výhrad veriť, aj obžalovaný sám
uviedol, že poškodená mu zaplatila dvakrát za nájom a nakúpila potraviny do chladničky. Obžalovaný
vedel, že poškodená nemá okrem prostitúcie iný zdroj príjmu a pokiaľ prijal od nej platbu za nájom a
používal potraviny, ktoré nakúpila do chladničky vedel, že ide o prostriedky z prostitúcie, a preto krajský

súd skutkové závery v súlade s vyššie uvedeným upravil.

Je nepochybné, že obžalovaný býval v byte, kde poškodená prostitúciu vykonávala, uvádzal, že
poškodenej pri vykonávaní prostitúcie pomáhal, preto je reálne možné, že sa v byte, a to aj v čase,
keď poškodená priamo prostitúciu vykonávala, zdržiaval. Krajský súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý

by si poškodená mala vymyslieť práve okolnosť, že obžalovaný sa počas vykonávania prostitúcie
mal schovávať v skrini a keďže táto okolnosť ani nie je pre posúdenie naplnenia objektívnej stránky
dotknutých trestných činov podstatná a naozaj slúži len na upresnenie a individualizáciu skutkového
deja, krajský súd ju do svojich skutkových záverov zahrnul. Pokiaľ obžalovaný namietal, že orgány činné
v trestnom konaní nezaistili zo skrine stopy, ktoré by im umožnili vykonať DNA analýzu a tak preukázať,

kto sa v skrini schovával, túto menej podstatnú okolnosť považuje krajský súd s ohľadom na vyššie
uvedené za preukázanú, a preto nepovažuje za potrebné vykonávať ešte k tomu ďalšie dokazovanie
a už vôbec nie DNA analýzu.

Vzhľadom na to, že poškodená bola hliadkou policajného zboru a hasičského a záchranného zboru,

ako to vyplýva z ich správ, nájdená v uzamknutom byte, že sa dožadovala privolania polície, bola
potrebná ich asistencia, aby byt mohla opustiť, že mala lekárskymi správami zadokumentované zranenia
nasvedčujúce tomu, že bola bitá, tieto okolnosti vo svojom súhrne tvrdenia poškodenej o tom, že
bola určitý čas proti svojej vôli, a to aj za použitia bitky, v byte obžalovaného držaná, potvrdzujú a
ich pravdivosti nemal krajský súd, pretože boli podporené aj inými vo veci vykonanými dôkazmi, a

to objektívne charakteru (lekárske správy a správy policajného zboru a hasičského a záchranného
zboru), dôvod neveriť, pričom žiadne náhradné kľúče pri ohliadke miesta činu nájdené neboli. Preto
tieto skutkové okolnosti pojal krajský súd do svojich skutkových záverov uvedených pod bodom II/ tohto
rozsudku.

K námietkam obhajoby, že pokiaľ by obžalovaný „mlátil“ poškodenú baseballovou pálkou, tak by
jej spôsobil podstatne závažnejšie zranenia, aké boli zadokumentované v predložených lekárskych
správach, je potrebné uviesť, že poškodená nikdy netvrdila, že bola baseballovou pálkou „mlátená“,
pričom tento pojem nepochybne navodzuje dojem, že by malo ísť o udieranie, či bitie väčšou
razantnosťou, či silou, uvádzala len, že pálkou bola bitá alebo udieraná, pritom dôsledok zbitia, či

udretia baseballovou pálkou je nepochybne závislý aj od intenzity úderu, s tým, že je logické a
všeobecne známe, že úder takýmto tupým predmetom o širšej kontaktnej ploche malou silou naozaj
nemusí spôsobovať žiadne závažné devastačné zranenia, ale jeho dôsledkom môžu byť aj len zistené
modriny, pričom takýto jednoduchý, logický a všeobecne známy záver si nevyžaduje odborné vedomosti,a preto zistené zranenia poškodenej zadokumentované predloženými lekárskymi správami nie sú v
rozpore s tvrdeniami poškodenej a takéto vyhodnotenie si nevyžadovalo súčinnosť osôb disponujúcich
špeciálnymi odbornými vedomosťami.

Pokiaľ obžalovaný namietal, že zranenia poškodenej spôsobili jej klienti, k tomu je potrebné uviesť, že
v prvom rade samotný obžalovaný pripustil, že poškodenej dal dve facky, teda pripustil, že ju fyzicky
napadol, navyše obžalovaný tvrdil, že poškodenej pomáhal pri komunikácii s jej klientmi, pomáhal jej
zapisovať ich čísla, keďže ona sama dobre písať nevedela. Z predložených lekárskych správ však

vyplýva, že poškodená mala po rôznych častiach tela škrabance a modriny s tým, že niektoré modriny
boli staršieho dáta, čo znamená, že ostatné boli modriny čerstvé a pokiaľ jej ich mali spôsobiť klienti,
znamenalo by to, že niekedy v blízkej časovej súvislosti vo vzťahu k momentu, kedy byt opustila
by musela prísť do kontaktu s klientmi v rámci poskytovania prostitúcie, pri ktorej jej však pomáhal
obžalovaný, ten však v blízkej časovej súvislosti k spomínanému momentu, ako to vyplýva tak z
výpovede poškodenej ako aj obžalovaného, v byte, kde sexuálne služby poskytovala, nebol.

S ohľadom na rozdielne skutkové závery, ku ktorým dospel po doplnení dokazovania, oproti záverom
súdu prvého stupňa, krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o vine v bode II/ zrušil a vo veci sám
rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Konanie obžalovaného potom posúdil
ako prečin kupliarstva podľa § 367 ods. 1 Tr. zák., keďže koristil z prostitúcie vykonávanej poškodenou a

jej vykonávanie umožnil a zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr.
zák., keďže poškodenej bez oprávnenia bránil užívať osobnú slobodu a tento čin spáchal závažnejším
spôsobom konania - násilím.

Krajský súd neposúdil konanie obžalovaného ako trestný čin pozbavenia osobnej slobody, pretože

naplnenie objektívnej stránky tohto trestného činu vyžaduje obmedzenie osobnej slobody trvalé alebo
aspoň dlhotrvajúce. Vzhľadom na to, že z výpovede poškodenej s ohľadom na vyššie uvedené je možné
vychádzať len do tej miery, pokiaľ je podporená ostatnými vo veci vykonanými dôkazmi, pritom jej
tvrdenia, že v byte obžalovaného bola držaná dlhšiu dobu nie sú podporené žiadnymi inými dôkazmi,
pričom jediným zdrojom informácii objektívneho charakteru, ktorý by mohol naznačovať ako dlho bola

poškodená v byte obžalovaného proti svojej vôli, je lekárska správa popisujúca zranenia poškodenej, z
nej však vyplýva len informácia, že poškodená mala drobné zranenia - modriny, škrabance čerstvé, a
niektoréajstaršiehodáta,nijakýmspôsobomvšakužznejniejemožnézistiť,vakomčasovomrozmedzí
vznikli, teda z nich nie je možné spoľahlivo usudzovať, ako dlho bola poškodená obžalovaným proti jej
vôli aj za použitia násilia držaná, podkladu pre záver, podľa názoru krajského súdu, že poškodená bola

obžalovaným obmedzovaná na osobnej slobode trvalo, či aspoň dlhotrvajúco niet, a preto jeho konanie
ako trestný čin pozbavenia osobnej slobody neposúdil.

Vzhľadom na to, že krajský súd zmenil napadnutý rozsudok vo výroku o vine pod bodom II/, musel
nevyhnutne zmeniť aj výrok o treste.

Pri ukladaní trestu prihliadal potom krajský súd najmä na jednotlivé hľadiská ukladania trestov
vyplývajúce z ust. § 34 Tr. zák., ktorými sú spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútka,
priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, osoba páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy
majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ust. § 34 ods. 1 Tr. zák., a to ochranu spoločnosti pred

obžalovanýmtým,žemuzabránivpáchaníďalšejtrestnejčinnostiavytvorípodmienkynajehovýchovuk
tomu, aby viedol riadny život, ako aj odradenie iných od páchania trestných činov a vyjadrenie morálneho
odsúdenia páchateľa spoločnosťou.

V mieste trvalého bydliska je obžalovaný hodnotený len všeobecne, ústavom na výkon väzby je

hodnotený v zásade pozitívne s tým, že v jednom prípade porušil pravidlá výkonu väzby tým, že
neužíval lieky podľa predpisu lekára ale ich zhromažďoval u seba na cele. V odpise registra trestov
má obžalovaný devätnásť záznamov, čo znamená, že už v devätnástich prípadoch sa do rozporu so
zákonom v trestnoprávnom zmysle pre rôznu trestnú činnosť dostal, a aj keď sa v jednom prípade
naňho hľadí, akoby nebol odsúdený, fikcia neodsúdenia sa na skutočnosť, že aj v tomto prípade sa

trestného činu dopustil, z hľadiska hodnotenia jeho osoby, nevzťahuje. Z odpisu registra trestov ako aj
pripojených spisov krajský súd zistil, že obžalovaný bolnaposledy súdne trestaný rozsudkom Okresného
súdu Poprad sp. zn. 6 T 32/08 zo dňa 18.01.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove
sp. zn. 3 To 7/10 zo dňa 29.03.2010, ktorým mu za zločin krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1, ods.2 písm. a/ Tr. zák. a iné bol uložený trest odňatia slobody vo výmere ôsmich rokov so zaradením
pre jeho výkon do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Z výkonu
uvedeného trestu odňatia slobody bol podmienečne prepustený uznesením Okresného súdu Košice

I sp. zn. 8 PP 17/12 zo dňa 15.03.2012, právoplatným toho istého dňa, so skúšobnou dobou na päť
rokov do 15.03.2017, čo znamená, že trestných činov v prejednávanej veci sa dopustil v skúšobnej
dobe podmienečného prepustenia. Z odpisu registra trestov, ako aj pripojených spisov ďalej plynie,
že obžalovaný bol opakovane vo výkone trestu odňatia slobody (dvanásťkrát). Obžalovanému teda
priťažovalo, že v minulosti už bol za trestný čin odsúdený (§ 37 písm. m/ Tr. zák.) a že spáchal viac

trestných činov (§ 37 písm. h/ Tr. zák.). S ohľadom na vyššie uvedené, teda početné predchádzajúce
odsúdenia, opakovaný početný výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody, na skutočnosť, že
žalovanýchskutkovsadopustilvskúšobnejdobepodmienečnéhoprepustenia,akoajzáveryznaleckého
dokazovania z odboru psychológie, podľa ktorých obžalovaný nie je schopný poučiť sa z uloženého
trestu, je nutné prognózu jeho nápravy hodnotiť ako nepriaznivú. Poľahčujúce okolnosti ani krajský súd
nezistil.

U obžalovaného teda prevažoval pomer priťažujúcich okolností nad poľahčujúcimi okolnosťami. Keďže
sa obžalovaný dopustil troch trestných činov bolo mu nevyhnutné ukladať trest úhrnný podľa trestnej
sadzby najprísnejšie trestného trestného činu (§ 41 ods. 1 Tr. zák.), ktorým v prejednávanej veci je
zločin obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 2 T. zák., za ktorý je možné uložiť trest odňatia

slobody vo výmere od troch do ôsmich rokov, keďže, ako to už bolo vyššie uvedené, obžalovaný v
prejednávanej veci opakovane spáchal zločin, bolo nevyhnutné zákonom stanovenú trestnú sadzbu pre
uvedenýtrestnýčin,upraviťvsúladesust.§38ods.5Tr.zák.,tedazvýšiťjejdolnúhranicuojednutretinu
vypočítanú z rozdielu medzi hornou a dolnou hranicou zákonom stanovenej trestnej sadzby (§ 38 ods.
8 Tr. zák.) na úroveň piatich rokov a šiestich mesiacov a keďže zo spomínaných troch trestných činov

sú dva zločiny a jeden prečin spáchaný dvoma skutkami, bolo ešte nevyhnutné použiť aj tzv. asperačnú
(zostrovaciu) zásadu podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., teda zvýšiť hornú hranicu spomínanej trestnej sadzby
o jednu polovicu teda na úroveň desiatich rokov a ôsmich mesiacov.

Prihliadajúc potom na vyššie spomínané zásady ukladania trestu, účel trestu, nepriaznivú prognózu

nápravy obžalovaného, dospel krajský súd k záveru, že trest vo výmere ôsmich rokov, teda v hornej
polovici upravenej trestnej sadzby je trestom na nápravu obžalovaného, ako aj na ochranu spoločnosti
trestom primeraným.

Vzhľadom na to, že obžalovaný bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním žalovaných trestných

činov vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselný trestný čin, krajský súd zaradil obžalovaného pre
výkon uloženého trestu do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia (§
48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák.).

Zároveň obžalovanému uložil aj trest prepadnutia vecí podľa § 60 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. vo vzťahu k

veciam, ktoré boli použité na spáchanie trestných činov alebo v súvislosti s nimi.

Na základe vyššie uvedených dôvodov potom krajský súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.

Už len záverom považuje ešte krajský súd za potrebné uviesť vo vzťahu k obhajobou namietanej
nezákonnosti postupu krajského súdu spočívajúcej v neodročení verejného zasadnutia konaného o
odvolaní obžalovaného dňa 12.03.2015 za účelom naštudovania spisu novozvoleným obhajcom, že pre
odročeniespomínanéhoverejnéhozasadnutianeboli,podľanázorukrajskéhosúdu,splnenépodmienky.
Obžalovanému bolo predvolanie na spomínané verejné zasadnutie doručené dňa 23.02.2015, jeho

zvolenému obhajcovi JUDr. Marcelovi Mašanovi bolo upovedomenie o verejnom zasadnutí doručené
dňa 02.03.2015 a náhradnému obhajcovi dňa 26.02.2015. Obžalovaný mal teda dostatočný časový
priestor na prípravu na verejné zasadnutie vrátane zmeny obhajcu, nehovoriac o tom, že 12.03.2015 išlo
už o druhé verejné zasadnutie konané o odvolaní obžalovaného (prvé sa konalo dňa 22.01.2015), čo
znamená, že lehota piatich pracovných dní na prípravu na verejné zasadnutie konaného o jeho odvolaní

vyplývajúca z ust. § 292 ods. 4 Tr. por. už mu bola poskytnutá pred 22.01.2015.

Pôvodne zvolený obhajca oznámil krajskému súdu vypovedanie plnej moci obžalovaným dňa
10.03.2015, pričom k svojmu oznámeniu doložil aj písomné vypovedanie plnej moci obžalovaným, zktorého vyplýva, že plnú moc mu vypovedáva z osobných dôvodov s tým, že mu vyjadril vďaku za jeho
doterajšiu prácu a toho istého dňa oznámil novozvolený obhajca, že prevzal obhajobu obžalovaného so
žiadosťou o odročenie verejného zasadnutia o 30 dní z dôvodu potreby naštudovania spisu.

V zmysle § 36 ods. 4 Tr. por. za včasnosť zvolenia obhajcu zodpovedá obvinený; pri zmene obhajcu nie
je zvolenie obhajcu dôvodom na zmenu termínu už nariadeného úkonu trestného konania.

Z uvedeného potom, a to aj ustálenej súdnej praxe, vyplýva, že je vždy vecou obžalovaného, kedy

a koho z osôb oprávnených na poskytovanie právnej pomoci formou obhajoby v trestnom konaní
svojou obhajobou poverí, prípadne či vôbec svoje právo využije. Za túto voľbu nesie zodpovednosť
sám obžalovaný, a preto súd nie je oprávnený posudzovať „kvalitu" obhajoby, prípadne nečinnosť
obhajcu. Rovnako súdu nevyplýva povinnosť prispôsobovať režim konania pred súdom a jeho priebeh
predstavám obžalovaného a požiadavkám jeho obhajcu. Za včasnú voľbu obhajcu nesie zodpovednosť
samotný obžalovaný. Je vecou profesionálnej zodpovednosti obhajcu, či prevezme prípad obhajoby na

poslednú chvíľu. Prípadnou zmenou v osobe obhajcu nie je súd v priebehu konania čo do režimu nijako
viazaný. Zmena obhajcu preto v zásade nie je dôvodom na odvolanie už nariadených úkonov, o ktorých
sú riadne upovedomení obžalovaný i jeho doterajší obhajca. V takom prípade nie je dôvod na odročenie
hlavného pojednávania alebo verejného zasadnutia za účelom oboznámenia obhajcu s prejednávanou
vecou. (publikované rozhodnutie pod č. 4 v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov č. 1/2010).

Vzhľadom na to, že obžalovaný bol na verejné zasadnutie v prejednávanej veci riadne a včas predvolaný
a jeho zvolený ako aj náhradný obhajca riadne a včas upovedomení, zvolenie nového obhajcu
obžalovaným na poslednú chvíľu a prevzatie obhajoby novým obhajcom a potreba naštudovania spisu
novozvoleným obhajcom v takomto čase vzhľadom na vyššie citované ustanovenie a ustálenú súdnu

prax nie je dôvodom pre odročenie verejného zasadnutia.

Pokiaľobhajobadôvodilatým,žepodľanázoruNajvyššiehosúduvyjadrenéhovovecisp.zn.4To5/2013
zo dňa 30.10.2013 neodročením hlavného pojednávania na žiadosť obhajcu za účelom naštudovania
spisu došlo k porušeniu zákona, podľa názoru krajského súdu ide o prípad, v konkrétnej individuálnej

veci, ktorý sa navyše odohral za iných podmienok ako v prejednávanej veci.

Z vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu vyplýva, že súd prvého stupňa vykonal hlavné
pojednávanie v neprítomnosti novozvoleného obhajcu, za prítomnosti obhajcu, ktorému už bola plná
moc vypovedaná s poukazom na ust. § 43 ods. 3 Tr. por., podľa ktorého je obhajca povinný plniť si svoje

povinnosti až do skutočného prevzatia obhajoby iným zvoleným obhajcom, pričom Najvyšší súd v tejto
súvislosti vyslovil názor, že plnením povinností sa myslia povinnosti bežné, nie povinnosti zásadnejšieho
významu, ako je účasť na hlavnom pojednávaní, na ktorom dôjde k vyhláseniu rozsudku, vytkol
súdu prvého stupňa, že neurobil zákonné opatrenia zabraňujúce prieťahom, napríklad ustanovenie
náhradného obhajcu.

V prejednávanej veci však bolo verejné zasadnutie vykonané v prítomnosti už novozvoleného obhajcu,
ktorého by v prípade jeho neprítomnosti zastúpil prítomný náhradný obhajca, ktorý ale aj keď má rovnaké
práva a povinnosti ako zvolený obhajca, na verejnom zasadnutí ich môže vykonávať iba v prípade
neúčasti zvoleného obhajcu (§ 42 ods. 2 Tr. por.), keďže súd, ako to už bolo vyššie uvedené, nie je

oprávnený posudzovať „kvalitu" obhajoby, prípadne nečinnosť obhajcu, nakoľko niet právneho podkladu
pre zásah štátnej moci do zmluvného vzťahu medzi advokátom a klientom založeného zmluvou o
poskytovaní právnych služieb podľa zákona 586/2003 Z.z. o advokácii v znení neskorších predpisov.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.