Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 17. marec 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/80/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2308215001
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2308215001.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
IČO: 35 807 598, v konaní zastúpený advokátskou kanceláriou Advocate s.r.o., IČO: 36 865 141,
Bratislava, Pribinova 25, v mene ktorej koná JUDr. Martin Máčaj, advokát a tiež advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, Bratislava, Grösslingova 4, v mene ktorej koná doc. JUDr.
Branislav Fridrich, PhD., advokát proti povinnému: F. B., nar.XX.XX.XXXX, bytom P., N. XXX/XXX,

vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý, Bratislava, Záhradnícka 62, o zastavení exekúcie, na
odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta pod č.k. 25Er/669/2008-18 zo dňa 29.
októbra 2012 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho

súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov

exekúcie nepriznal. Zastavenie exekúcie odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 2 Exekučného poriadku
v spojení s § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (v ďalšom texte „zákon
o rozhodcovskom konaní“). Zmluvu o úvere uzavretú účastníkmi konania posúdil ako spotrebiteľskú
v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch ako aj v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka
týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka - v ďalšom texte „OZ“), pričom
oprávnený pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril

s povinným ako s nepodnikateľom. V tejto súvislosti posúdil predmetnú zmluvu aj podľa príslušných
ustanoveníObčianskehozákonníkaospotrebiteľskýchzmluvách.Rozhodcovskúdoložkuvyhodnotilako
neprijateľnúpodmienkupodľa§53ods.1aods.4písm.r)OZ,ktorájevzmysle§53ods.5OZabsolútne
neplatná, nakoľko spotrebiteľ nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami, mal možnosť zmluvu len ako celok prijať alebo odmietnuť. Predmetná rozhodcovská
doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa tým, že

mu znemožňuje zvoliť si spôsob riešenia sporu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým
mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie
priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky odporujúcej dobrým mravom, je plnením ktoré
je v rozpore s dobrými mravmi. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, nakoľko si ich
neuplatnil.

Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený.
Domáhal sa zrušenia napadnutého uznesenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Oprávnený v odvolaní namietal, že prvostupňový súd neumožnil účastníkom exekučného konania
viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k

skutkovým a právnym otázkam, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, čím došlo k odňatiu
možnosti konať pred súdom. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a vyjadriť sa
k argumentácii povinného, exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými nedostatkami.
Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená na správnej

interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie (v ďalšom
texte „SD EÚ“). Oprávnený navrhol, aby súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku (v ďalšom texte „OSP“) prerušil a SD EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil
prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie
možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že
zamýšľauplatniťjejneprijateľnosť,vykladaťtak,žetakátopodmienkasaaplikujelenvtedy,akspotrebiteľ

výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ
neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku
ako možne neprijateľnú?“

Ďalej dôvodil, že súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc, keď na základe ustanovenia § 45 ods. 2

zákona o rozhodcovskom konaní sa zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu napriek tomu,
že ako exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je
úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval až potom, čo už raz
súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmaval. Exekučný
súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 a § 43 zákona o

rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom
konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v
rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. V prípade, že účastník
nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom
konaní, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského

rozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu
ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom
ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom
konaní upravuje lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna istota, že po uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do
práv a povinností založených rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek
bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom,
pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy

Slovenskejrepubliky.Márnymuplynutímlehotynapodaniežalobyozrušenierozhodcovskéhorozsudku,
je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť
len postupom podľa zákona o rozhodcovskom konaní, v rámci konania o
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky
ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd ním je viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia

zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd
oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu.
Oprávnený preto žiadal, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho

postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa
neho v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok.

V odvolaní ďalej namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania na

podklade rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka (§ 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom
konaní). Exekučný súd konal mimo zverenej právomoci, porušil princíp legality, zásadu začatia konania
na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý proces a dvojinštančnosť súdneho konania.
Taktiež došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti zbraní a zásady kontradiktórnosti súdnehokonania, nakoľko bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne
nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. V tejto
súvislosti namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré

boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu a tiež nemal možnosť oboznámiť sa so všetkými
predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Súd
prvého stupňa vzhľadom na ustanovenie § 58 ods. 2 Exekučného poriadku, porušil právo oprávneného
na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces, pretože nevytýčil vo veci ústne pojednávanie,
hoci tak podľa zákona povinný urobiť a hoci bolo v danom prípade potrebné pre objasnenie veci nariadiť

pojednávanie. Exekučný súd tiež nevykonal dokazovanie dôsledne, teda nezisťoval skutkový stav veci,
čím bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie má inú vadu, ktorá
spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej namietal, že exekučný súd je v zmysle § 45 ods. 1 písm.
c)zákonaorozhodcovskomkonaníoprávnenýskúmaťlento,čiplneniepriznanérozhodcovskýmsúdom
je v súlade s dobrými mravmi, no nemá oprávnenie skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá je
však aj napriek tomu podľa názoru oprávneného dojednaná v súlade so zákonom, nakoľko jej obsahom

neboli ustanovenia, ktoré by spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia
bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol.
Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na
vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.

V prípade nestotožnenia sa s jeho odvolacími dôvodmi sa oprávnený v odvolaní domáhal, aby odvolací
súd prerušil konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
(ďalej len ZFEÚ). Podľa oprávneného tvrdenie súdu, že predmetná smernica považuje riešenie sporov
zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za neprimerané, je nepreukázanou domnienkou

súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal
na znenie smernice v písm. q) ods. 1 prílohy v rôznych jazykových verziách, pričom uzavrel,
že z nich vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne
akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú
povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať SD

EÚ o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu. S poukazom na rozhodnutia
rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny
orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu
súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. SD EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné
konanietýkajúcesazáväzkovýchvzťahovvrámcispotrebiteľskýchzmlúvkomplexnetak,abyúčastníkov

konaniazbaviloprávnejneistotyvyplývajúcejzdoterajšiehovýkladuúniovéhoprávaanáslednejaplikácii
všeobecnými súdmi SR. S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109
ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 ZF EÚ rozhodol tak, že konanie preruší podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP
a SD EÚ na základe čl. 267 ZF EÚ predloží tieto prejudiciálne otázky:
1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, že za každých

okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky
prostredníctvom rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede SD EÚ na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo

zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu

podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými
predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS

zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Povinný k odvolaniu oprávneného uviedol, že on odvolanie nepodáva. Tiež uviedol, že súdny exekútor
mu zrážal z invalidného dôchodku.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP), po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 OSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202

OSP, § 58 ods. 3 Exekučného poriadku), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212
ods. 1 a 2 OSP), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP), a dospel
k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie
vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z.).

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 OSP) po preskúmaní napadnutého
uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v
potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.
Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto
poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti

napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné.

Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie
exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného
súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného

súduSRč.k.II.ÚS545/2010-15,podľaktoréhoexekučnýsúdjeoprávnenýapovinnýskúmaťzákonnosť
exekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatéhoexekučnéhokonaniaanielenvsúvislostisvydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebnéužzačatéexekučnékonaniezastaviť,pričomexekučnýsúdtakmôžeurobiťnanávrhúčastníka
konania, ako aj bez návrhu.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13.10.2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011 (R 46/2012), podľa ktorého pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za
exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať,
či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu
rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol

vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s
právomocouprejednaťdanýspor,niejeexekučnýsúdviazanýtým,akotútootázkuvyriešilrozhodcovský
súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia
relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

Aj v uznesení zo dňa 27.02.2013 sp. zn. 5 Cdo 232/2012 Najvyšší súd SR konštatoval, že
skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie
vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný
titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný

titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme
osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu,
nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok
materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch
na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto
účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou
zmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní
skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej

neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo
§ 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna
zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchtoustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a
spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu

tak nie je. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného

nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.
Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Podobný názor vyslovil aj Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. III. ÚS 1624/12 zo dňa 27.09.2012, podľa
ktorého všeobecný súd sa dopustí porušenia práva účastníka na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods.
1 Listiny, ak v exekučnom konaní nepreskúma otázku právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský
rozsudok predstavujúci v danom konaní exekučný titul. Ak spor nebol rozhodovaný rozhodcom, ktorého
výber sa uskutočnil podľa transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto

rozhodovania.Zákonorozhodcovskomkonanínevylučuje,abyotázka(nedostatku)právomocirozhodcu
bola skúmaná i v exekučnom konaní.
V predmetnej veci bola medzi povinným a oprávneným dňa 22.02.2007 uzatvorená zmluva o úvere.

V danom prípade však nemohli vzniknúť pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere uzatvorenej zmluvy

o úvere, pretože právny predchodca oprávneného poskytol povinnému úver v rámci vykonávania svojej
obchodnej činnosti a povinný túto finančnú službu prijal ako spotrebiteľ. I keď zákon č. 150/2004
Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (nadobudol účinnosť
1. apríla 2004, teda pred uzatvorením úverovej zmluvy) neoznačuje zmluvy uzatvorené podľa iných
zákonov za spotrebiteľské, bolo potrebné vziať na zreteľ, že uvedená právna úprava nemá taxatívny

charakter, a preto bola v danej veci po zohľadnení všetkých ostatných kritérií exekučným súdom
aplikovaná správne. K takémuto názoru dospel aj Najvyšší súd SR v obdobnom prípade v uznesení zo
dňa 05.02.2013 sp. zn. 3 Cdo 157/2012.

Pri výklade tejto občianskoprávnej úpravy je tiež potrebné rešpektovať skutočnosť, že táto úprava je

implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa novelizoval
Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993,
str. 29-34). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1 ods. 1 smernice účelom tejto

smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia členských štátov, ktoré sa
nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom.
Predmetnásmernicadefinujetedaspotrebiteľskúzmluvuakozmluvuuzatvorenúmedzipredajcomalebo
dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj predmetné ustanovenie § 52 OZ účinné
do 31.12.2007.

Po zhrnutí všetkých týchto skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je
zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 53 až 54 OZ účinné v čase
uzatvorenia zmluvy. Exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj vzhľadom na právnu
úpravu ochrany spotrebiteľa v OZ.

Predmetná rozhodcovská doložka, nachádzajúca sa v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, stanovuje, že všetky spory, ktoré vzniknú
z tejto zmluvy budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo pred

príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde. Takto formulovaná
rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom,
ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Možno povedať, že právo voľby spotrebiteľa je len iluzórne a
takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa,pretože výber rozhodcu resp. rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť
a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená,
len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo

o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok
môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ,
ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko
spotrebiteľ nemá možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto
je namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne.

Vzhľadom na všetky tieto dôvody predmetná rozhodcovská doložka bola správne posúdená ako
neprijateľná zmluvná podmienka v zmysle § 53 ods. 1 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pretože
spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Odvolací súd ďalej len dodáva, že na danú vec nemožno aplikovať ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ,

nakoľkototoustanovenienadobudloúčinnosťaž01.01.2008,pričompredmetnázmluvabolauzatvorená
už skôr. Pri posudzovaní neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky je potrebné postupovať podľa
§ 53 ods. 1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ustanovenie §
53 ods. 3 účinné do 31.12.2007 (v súčasnosti je to ust. 53 ods. 4 OZ) obsahovalo len demonštratívny
výpočet neprijateľných podmienok, preto kľúčová bola (a aj je) všeobecná definícia uvedená v ods. 1.

Odvolací súd ako aj súd prvého stupňa neprijateľnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, na základe
ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok - exekučný titul v danej veci odvodil z ustanovenia § 53 ods.
1 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 4
OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský
súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor,
preto predmetný rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný

právny akt.

Odvolací súd však považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané
rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu

k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd, ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne
vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne

rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 OSP) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal
vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobené zadosť.

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veciach ústavných

sťažností oprávneného, sp. zn. III. ÚS 378/2013, sp. zn. III. ÚS 379/2013 a sp. zn. I. ÚS 533/2013,
v ktorých Ústavný súd opakovane konštatoval, že "pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a
uznesení postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovaných
prípadoch v konaní na oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva
musí byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súdu

v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu, bez reálnej možnosti konvalidovať prípadné
procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súd dospel k záveru, že
postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciach princíp kontradiktórnosti súdneho
konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty
dodržaný, čím k porušeniu označených práv dôjsť nemohlo."

K odňatiu možnosti oprávneného konať pred exekučným súdom nedošlo ani tým, že exekučný súd
nevytýčil vo veci pojednávanie. V zmysle § 58 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom od
01.01.2013) exekučný súd má len možnosť, nie povinnosť nariadiť pojednávanie, a to len vtedy, ak je tonevyhnutné pre objasnenie veci. Pokiaľ jediným dôkazom pre posúdenie spôsobilosti rozhodcovského
rozsudku byť exekučným titulom z hľadiska platnosti či neplatnosti rozhodcovskej doložky je listina
obsahujúca túto doložku (úverová zmluva a jej všeobecné podmienky), nie je potrebné na vykonanie

tohto dôkazu nariadiť pojednávanie. Tento záver možno vyvodiť zo samotnej povahy exekučného
konania, ktoré nie je v zásade konaním sporovým, a tiež zo skutočnosti, že posúdenie platnosti písomnej
rozhodcovskej doložky je právnou otázkou. Nariadenie pojednávania len z dôvodu, aby mohol byť
vykonaný dôkaz listinou jej prečítaním alebo oznámením obsahu by za týchto okolností, ako aj s
prihliadnutím na možnosť odvolacieho konania, bolo zbytočné a odporovalo zásade hospodárnosti

konania.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP nevyhovel
a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov, ktoré vo veci aplikoval sú v
rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá
a druhá exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený
riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný
právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou
zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na

zaujatie stanoviska.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s
princípmi právneho štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred
udelením poverenia exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh

na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania
garantom jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda
v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom
exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná
vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie

zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto
dôvod na prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril vo vyššie citovanom
uznesení Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie

dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Odvolací súd tiež nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel návrhu
oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a

sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa čl. 267
ZF EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) SD EÚ o vydanie
rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa čl. 267
ZF EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom SD EÚ má právomoc

vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov,
úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie
o predbežnej otázke pred SD EÚ je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty
európskeho práva, pretože v tomto konaní SD EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových
otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho

súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať SD EÚ o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete čl. 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t.j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o
predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia OSP nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie
a predložiť SD EÚ návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej

únie len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je
len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej
republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie
úniového právneho predpisu.

V zmysle záverov vo veci ESD-C-302/2004 SD EÚ nemá právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej
otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci predchádzajú vstupu do EÚ. SR vstúpila do EÚ
dňom 01.05.2004 a keďže k uzavretiu záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok,
došlo 22.02.2007, z tohto hľadiska by bola daná právomoc SD EÚ na zodpovedanie prejudiciálnej otázky
v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva
týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom
riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc

aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), musí mať bezprostredný
súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Prejudiciálna otázka nastolená SD EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo
vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci
spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ

v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného SD EÚ predložená, je otázka, či sa má ustanovenie
písm. q/ ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom

rozhodcovských súdov. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ
v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili
právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc. Naopak
bolo skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná.
Potom dospeli k záveru, že nakoľko rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná

individuálne a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa
nezaväzujúcou podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý nespochybňuje názor
odvolateľa v tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom
dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom
konaní nie je vylúčené.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď na otázku, či je možné ustanovenie písm. q)
ods. 1 prílohy smernice 93/13/EHS vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej
alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva vo všeobecných zmluvných
dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého

právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.
Smernica Rady 93/13/EHS totiž v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne
dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje
indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Logickým a

gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že smernica v jednotlivých
bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách,
ktoré je potrebné považovať za nekalé, kým základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných
podmienok sú upravené priamo v čl. 3 tejto smernice.

V danej veci je však potrebné zdôrazniť, že súd neprijateľnosť rozhodcovskej doložky ako zmluvnej
podmienky neodvodil z ustanovení smernice, ale z vnútroštátnej úpravy - § 53 ods. 1 OZ, ktorého
znenie je transpozíciou čl. 3 smernice 93/13/EHS do právneho poriadku SR (novelou OZ - zákonom č.
150/2004 Z.z.). Ustanovenie § 53 ods. 1 obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej podmienky, pričomv ustanovení § 53 ods. 3 (resp. 4) OZ uvádza len demonštratívny výpočet podmienok, ktoré možno
považovať za neprijateľné, a preto aj akákoľvek iná podmienka môže byť považovaná za neprijateľnú za
predpokladu,žespĺňakritériastanovenéods.1.Pretoajvprípade,akdojednanierozhodcovskejdoložky

používanej oprávneným vo všeobecných podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou
priamo podľa písm. q) ods. 1 prílohy smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka, ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj

druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď
prejednávaný spor po stránke právnej nepredurčuje.
Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa SD EÚ predložená, je otázka, či je v súlade s čl. 17
a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne
procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti
reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi.

SD EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C 240/98 až C 244/98) uviedol, že systém ochrany
zavedenýpredmetnousmernicouvychádzazmyšlienky,žespotrebiteľsavporovnaníspredajcomalebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň

informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v čl. 6 smernice, teda

zabránenietomu,abyjednotlivýspotrebiteľnebolviazanýnekaloupodmienkou,anaprispenieksplneniu
cieľa stanoveného v jej čl. 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať

ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel SD EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť
(C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že
vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu
podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou

dotknutéhovnútroštátnehosúduurčiť,čisamápodmienkazmluvyoúverepovažovaťzanekalúvzmysle
čl. 3 a 4 smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je
viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov SD EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra SD EÚ
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách

s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný
vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho
práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie
poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2
Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné

v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v

rozpore s čl. 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s čl. 47
tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť
sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry SD EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku
SD EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie
je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z

povinnosti predkladania predbežných otázok SD EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo
konanie už rozsúdené) je založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ,
teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na
zodpovedané a neriešili sa problémy, ktoré problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúryvlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte,
že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového
práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES.

Oprávnený tiež navrhol konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušiť a Súdnemu dvoru EÚ na
základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, či sa „má tvrdenie o tom, že sa od
vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky
po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto

podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto
podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po
tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ Odvolací súd nepovažuje za
potrebné predložiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, pretože vzhľadom na celú už vyššie
uvedenú právnu argumentáciu má za to, že exekučný súd je oprávnený ex offo posudzovať nekalú
povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Navyše k naznačenej otázke sa už

SúdnydvorEÚvyjadril,atodokoncavovecitýkajúcejsaoprávneného,čižeoprávnenýmusímaťotomto
závere Súdneho dvora EÚ vedomosť. Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť
s.r.o. proti Iveta Korčkovská uzavrel, že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý
rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti
spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so

spotrebiteľom, ak tento súd má na tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom
stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci
obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva. V predmetnej veci je nesporné, že rozhodcovské
konanie prebehlo bez účasti dlžníka, preto v zmysle citovaného záveru Súdneho dvora EÚ exekučný súd
bol oprávnený posudzovať aj bez návrhu nekalú povahu zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve

o úvere. Navyše otázka, pre ktorú žiada oprávnený konanie prerušiť a predložiť ju Súdnemu dvoru EÚ
je formulovaná všeobecne, bez vzťahu k prejednávanej veci a bez poukazu na konkrétne ustanovenie
zmluvy, ktoré má byť predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ.

Pretože odvolací súd nedospel k záveru, že v prejednávanom prípade existuje potreba obrátiť sa s

predbežnou otázkou výkladu úniového práva na SD EÚ, návrh oprávneného na prerušenie konania
zamietol.

Oprávnený vo svojom odvolaní výrok o trovách exekúcie výslovne nenapáda, avšak výrok o trovách je
v zmysle § 212 ods. 2 písm. b) OSP závislým výrokom, teda odvolací súd ho považuje za napadnutý aj

v prípade, že odvolanie výslovne proti nemu nesmeruje.

Novela Exekučného poriadku účinná od 1. novembra 2013 (z. č. 299/2013 Z. z.) zrušila možnosť
podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku.

Podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku, o odvolaní proti výroku o náhrade
trov konania v rozhodnutí podľa § 57, ktoré bolo podané pred 1. novembrom 2013, sa rozhodne podľa
predpisov účinných do 31. októbra 2013; to neplatí, ak ide o odvolanie podané proti rozhodnutiu vyššieho
súdneho úradníka, o ktorom doposiaľ nerozhodol sudca.

V zmysle § 374 ods. 4 OSP ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje
proti rozhodnutiu súdneho úradníka, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa, rozhodnutie sa podaním
odvolania zrušuje a opätovne rozhoduje sudca.

V zmysle § 374 ods. 4 OSP proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je prípustné odvolanie vždy a

v prípade, že ide o také rozhodnutie, ktoré ak by bolo vydané sudcom, odvolanie by nebolo prípustné,
takéto rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka sa zo zákona zrušuje a vo veci opätovne rozhoduje
sudca.

Keďže predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom, pričom bolo napadnuté

odvolaním podaným pred 1. novembrom 2013, v zmysle ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného
poriadku v spojení s § 374 ods. 4 veta tretia OSP, s účinnosťou od 1. novembra 2013 sa zo zákona
zrušilo v časti trov konania a v tejto časti musí opätovne rozhodnúť sudca súdu prvého stupňa.Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď exekúciu zastavil. Preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v časti zastavenia
exekúcie v zmysle § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.