Rozhodnutie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. marec 2015

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 9C/61/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8113236708
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 03. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Sikorjak
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2015:8113236708.3

Rozhodnutie

Okresný súd Prešov samosudcom JUDr. Rastislavom Sikorjakom v právnej veci navrhovateľa: Prvá
stavebná sporiteľňa, a.s., so sídlom Bajkalská 30, Bratislava, IČO: 31 335 004, proti odporcovi: 1. Q. V.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom D. K. B. XX, V., 2. H.. X. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. K. B. XX, Prešov, 3.
Q. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX, V., právne zastúpených AK JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom
Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, o zaplatenie 12 047,83 € s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní 1., 2. a 3. sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 11 945,96 € spolu:

- s úrokmi vo výške 7,79 % ročne zo sumy 11 945,96 € od 27.10.2013 až do zaplatenia,
- s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 11 945,96 € od 21.11.2013 až do zaplatenia,

a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, pričom na uvedené plnenie sú žalovaní 1. a

2. zaviazaní spoločne a nerozdielne a medzi žalovanými 1. a 2. a žalovaným 3. platí, že plnením
ktoréhokoľvek z týchto žalovaných v rozsahu plnenia zaniká záväzok ostatných žalovaných.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaní 1., 2. a 3. sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo
výške 722,50 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou došlou súdu dňa 18.12.2013 sa žalobca domáhal na žalovaných 1. a 2. ako dlžníkoch a
žalovanom 3. ako ručiteľovi zaplatenia sumy v celkovej výške 12.047,83 €, pozostávajúcej z istiny vo
výške 12.005,76 € a z úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených za čas od 21.11.2013 do 30.11.2013 vo
výške 42,07 €. Ďalej sa žalobca domáhal zaplatenia úrokov vo výške 7,79% ročne a úrokov z omeškania

vo výške 5,00 % ročne zo sumy istiny od 01.12.2013 až do zaplatenia.

Súd vo veci rozhodol na pojednávaní konanom dňa 12.03.2014, na ktorom vykonal dokazovanie
obsahom listín nachádzajúcich sa v spise a s prihliadnutím na tvrdenia účastníkov konania zistil
nasledujúci skutkový stav:

Prvá stavebná sporiteľňa na základe Zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere uzavretej
dňa 24.08.2004 s dlžníkmi - Q. V. a H.. X. V. a ručiteľom - Q. F., na základe ktorej poskytla dlžníkom
medziúver vo výške 400 000,-Sk (č.l. 2 - 4).

Z tejto zmluvy vyplýva, že úroková sadzba mimoriadneho medziúveru bola dojednaná vo výške 7,79 %
ročne, za spracovanie medziúveru bol dohodnutý poplatok vo výške 3000,-Sk a zároveň za vedenie účtu

mimoriadneho medziúveru bol dlžník povinný platiť podľa sadzobníka poplatkov ročný poplatok, pričomprvý poplatok za vedenie účtu mimoriadneho medziúveru bol vo výške 300,- Sk. Zároveň z čl. II. ods. 6
úverovej zmluvy vyplýva, že vyplatené čiastky mimoriadneho medziúveru sa úročia odo dňa vyplatenia.

Podľa čl. II. ods. 2 úverovej zmluvy - do pridelenia cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa dlžník
zaväzuje splácať úroky z mimoriadneho medziúveru pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 2597,-
Sk.

Z čl. VI. ods. 1 úverovej zmluvy vyplývalo, že ak je dlžník v omeškaní so splátkou povinného mesačného

vkladu na zmluvu o stavebnom sporení má veriteľ právo účtovať si 5 % ročný úrok z omeškania zo
zameškaných splátok.

Podľa čl. VI. ods. 2 úverovej zmluvy - ak je dlžník v omeškaní so splátkou, má veriteľ právo účtovať si
3 % ročný úrok pri stavebnom úvere a 5 % ročný úrok pri mimoriadnom medziúvere z omeškania nad
dohodnutú úrokovú sadzbu zo zameškaných splátok.

Podľa čl. VII. ods. 4 písm. a) úverovej zmluvy - veriteľ môže od zmluvy o mimoriadnom medziúvere a
stavebnom úvere odstúpiť a požadovať bezodkladne vrátenie mimoriadneho medziúveru a stavebného
úveru v prípadoch uvedených v bode XIX. Všeobecných podmienok, ako aj v prípade, že dlžník je v
omeškaní s dvomi pravidelnými mesačnými vkladmi na zmluvu o stavebnom sporení po dobu dlhšiu

ako 2 mesiace.

Podľa čl. VII. ods. 5 úverovej zmluvy - odstúpením od tejto zmluvy nezaniká záväzok dlžníka, prípadne
ručiteľa splatiť pohľadávku veriteľa vrátane jej príslušenstva.

Podľa čl. VII. ods. 6 úverovej zmluvy - odstúpením od tejto zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať
zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky.

Podľa čl. VII. ods. 7 úverovej zmluvy - odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, a to dňom doručenia tohto
oznámenia druhej zmluvnej strane.

Podľa čl. VII. ods.8 úverovej zmluvy - Po odstúpení od tejto zmluvy má veriteľ právo účtovať si pri
stavebnom úvere 3 % p. a. úrok z omeškania nad dohodnutú úrokovú sadzbu z celého zostatku dlhu a
pri medziúvere 5 % p. a. úrok z omeškania nad dohodnutú úrokovú sadzbu z celého zostatku dlhu.
Podľa čl. VII. ods. 9 úverovej zmluvy - V prípade splnenia podmienok pre odstúpenie od tejto zmluvy

má veriteľ právo zúčtovať nasporenú sumu na účte zmluvy o stavebnom sporení, na základe ktorej bol
medziúver poskytnutý so sumou poskytnutého medziúveru a dlžných úrokov.

Podľa čl. VII. ods.10 úverovej zmluvy - v prípade odstúpenia od tejto zmluvy sa splatná istina,
nezaplatené úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8. Čl. VII.

tejto zmluvy (Najvyšší súd ČR má za to, že nie je dotknuté právo účastníkov dohodnúť sa /typovo
napríklad v medziach zmluvy o úvere/, že dojednané úroky sa stanú súčasťou istiny /že k nej podľa
dohody účastníkov budú pripočítané/ a následne potom právo veriteľa požadovať, aby dlžník pre prípad
omeškania s platením takto zvýšenej istiny platil dojednanú alebo zákonom stanovú sadzbu úrokov z
omeškania.Uvedenévšakničnemenínaskutočnosti,žesataktoopäťúročílenistinaaniepríslušenstvo

pohľadávky.).

Vyššie uvedené zmluvné ustanovenia považuje súd za určité a teda za platné. Z čl. VII. ods.10 totiž
jednoznačne vyplýva, že splatná istina, nezaplatené úroky a akékoľvek dlžné poplatky sa zúčtujú do
jednej sumy, ktorá sa potom ďalej úročí úrokom z omeškania. Tento článok ani iné znenie mať nemôže,

pretože v čase uzatvárania zmluvy nie je zrejmé aké poplatky (zo zmluvy vyplývajúce) budú dlžné ku
dňu prípadného odstúpenia od úverovej zmluvy.

Vzhľadom na to, že dlžníci si svoje povinnosti zo zmluvy o mimoriadnom medziúvere riadne neplnili,
Prvá stavebná sporiteľňa po márnom upomínaní dlžníkov, listom zo dňa 21.10.2013 od úverovej zmluvy

odstúpila, pričom toto odstúpenie bolo doručené žalovaným dlžníkom dňa 26.10.2013 (odsek 5. Článku
XXI. Všeobecných podmienok pre stavebné sporenie - písomné oznámenia a písomnosti stavebná
sporiteľňa doručuje najmä poštou alebo elektronickými komunikačnými médiami (telefón, fax, telex,
e-mail alebo iné elektronické médium) na dohodnutú adresu trvalého pobytu oznámenú stavebnýmsporiteľom alebo na stavebnej sporiteľni poslednú známu adresu stavebného sporiteľa. Pri doručovaní
poštou sa písomnosti považujú za doručené tretí deň po ich odoslaní, ak nie je preukázaný skorší termín
doručenia.).

Zároveň o odstúpení od úverovej zmluvy bol oboznámený aj ručiteľ.
Podľa § 497 Obchodného zákonníka - Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Podľa § 502 Obchodného zákonníka - Od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný
platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo
na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za
úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky
vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie

prípustnej výške.

Podľa § 506 Obchodného zákonníka - Ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo
jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy odstúpiť a požadovať, aby
dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.

Podľa § 303 Obchodného zákonníka - Kto veriteľovi písomne vyhlási, že ho uspokojí, ak dlžník voči
nemu nesplnil určitý záväzok, stáva sa dlžníkovým ručiteľom.
Podľa § 365 Obchodného zákonníka - Dlžník je v omeškaní, ak nesplní riadne a včas svoj záväzok, a to
až do doby poskytnutia riadneho plnenia alebo do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom. Dlžník

však nie je v omeškaní, pokiaľ nemôže plniť svoj záväzok v dôsledku omeškania veriteľa.

Podľa § 369 ods.1 Obchodného zákonníka - Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku
alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky
z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho

práva. Ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky
z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

Presná špecifikácia dlžnej sumy sa nachádza na č.l. 60,61 a vyplýva z nej, že dlžná suma ku dňu
účinnosti odstúpenia od zmluvy, teda ku dňu 21.10.2013, bola 11.945,96 €, pričom v tejto sume sa

nachádzajú aj dlžné poplatky, úroky a úroky z omeškania ku dňu odstúpenia od zmluvy. Následne dlžná
suma vyčíslená ku dňu 30.11.2013 predstavovala istinu - 12.005,76 € a úroky - 42,07 €.

Na základe vyššie uvedeného súd žalobe vyhovel v časti o zaplatenie
- istiny 11945,96 €,

- úrokov vo výške 7,79% ročne zo sumy 11945,96 € od 27.10.2013 (od dňa nasledujúceho po odstúpení
od zmluvy) až do zaplatenia,
- úrokov z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 11945,96 € od 21.11.2013 až do zaplatenia (z výpisu
účtu je zrejmé, že žalobca úrok z omeškania požaduje od 21.11.2013).

Súd žalobu zamietol v časti týkajúcej sa zaplatenia zmluvného úroku zo sumy 11945,86 € za čas od
22.10.2013 do 25.10.2013, keďže suma 11945,96 € sa stala splatnou až odstúpením od zmluvy, ku
ktorému došlo 26.10.2013.

Pokiaľ ide o samotné plnenie, dlžníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne. Keďže solidarita nie je daná

medzi dlžníkmi a ručiteľom a veriteľovi patrí iba jedno plnenie, je vzťah medzi dlžníkmi a ručiteľom
vyjadrený vo výroku č. I. tohto rozsudku.

Obrana žalovaných.

Proti pôvodne vydanému platobnému rozkazu podali žalovaní odpor, ktorí postavili predovšetkým na
právnych názoroch uvedených v rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/2/2013 (týka sa
rovnakého žalobcu a identickej skutkovej situácie), ktorí zároveň ako prílohu predložili.Argumentácia rozsudku KS v Prešove sp. zn. 6Co/2/2013 je založená predovšetkým na nasledujúcich
záveroch:

1. Nemali by byť žiadne pochybnosti a žalobca to nepopiera, že spor vznikol zo zmluvy uzavretej medzi
obchodníkom pri výkone jeho obchodnej činnosti (poskytovanie úverov) a spotrebiteľmi jeho úverovej
služby, že ide o spotrebiteľskú zmluvu (B2C Business to Consumer) a že sporný vzťah sa má posúdiť
vo svetle cieľov smernice Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
(,,smernica“). Nejedná sa pritom o spotrebiteľský úver podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských

úveroch (výnimka podľa § 1 ods. 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z.).

2. Sporiteľňa v odvolaní vytýka prvostupňovému súdu, že nesprávne „vylúčil pôsobnosť ustanovení
Tretej časti, II. Hlavy Dielu V. Obchodného zákonníka“.

3. Popretím úveru ako absolútneho obchodu sa nemôže rozumieť stav, ak súd aplikuje ustanovenie

§ 54 ods. 1 OZ, ktoré má svoj obsah a ktorým zákonodarca sledoval dôležitý cieľ v spotrebiteľských
zmluvách bez ohľadu na typ zmluvy, teda aj v prípade absolútnych obchodov (absolútne obchody sú
vzťahy regulované Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy). Zo žiadneho
ustanovenia zákona nevyplýva, že by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ boli vylúčené niektoré
typy spotrebiteľských zmlúv. Teda ustanovenie § 54 ods. 1 OZ reguluje aj absolútne obchody.

4. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ je ustanovením lex specialis s dopadom na všetky spotrebiteľské zmluvy,
a teda aj na odložené platby v spotrebiteľských vzťahoch vrátane úverov. Odvolací súd sa domnieva,
že ak by z pôsobnosti ustanovenia § 54 ods. 1 OZ mali byť vyňaté niektoré typy spotrebiteľských zmlúv,
zákonodarca by to explicitne upravil. To platí aj na typy upravené v Obchodnom zákonníku. Treba však

poznamenať, že ide o pomerne nové ustanovenie a judikatúra súdov je ohľadne tohto ustanovenia zatiaľ
zriedkavá (porov. rozsudok NS SR vo veci 5MCdo 20/2009).

5. Ustanovenie § 54 OZ je nekauzistické ustanovenie zákona (,,...ani inak zhoršiť svoje zmluvné
postavenie“) sledujúce inter alia vylúčenie dopadu nepriaznivejšieho právneho následku na spotrebiteľa

oproti následku, ktorý konkurenčne dopadá na spotrebiteľa podľa ,,tohto“ zákona. Je logické sa
domnievať, že zákonodarca tým rozumel Občiansky zákonník (arg. ,,tohto zákona“ sa rovná zákona,
v ktorom je naň priamy odkaz; porov. dôvodovú správu k § 54 ods. 1 OZ na http://www.rokovania.sk/
Rokovanie.aspx/BodRokovaniaDetail?idMaterial=9083 ,,(§ 54) Ustanovenie v ods. 1 v súlade so
Smernicouvyjadrujekogentnosťúpravyneprijateľnýchpodmienokstým,ževspotrebiteľskýchzmluvách

nie je možné dojednať práva alebo povinnosti odchylne od zákonnej úpravy, ktoré by boli v neprospech
spotrebiteľa.Neplatnésútakédojednaniavspotrebiteľskýchzmluvách,ktorýmibysaspotrebiteľvzdával
tých práv, ktoré mu zákon priznáva alebo dojednať také ustanovenie, ktoré by zhoršili jeho postavenie
ako účastníka zmluvy....“.

6. Za stavu dualistickej právnej úpravy (dvojaká právna úprava rovnakých inštitútov súkromného práva)
je plošné vylúčenie občianskoprávnej úpravy inštitútov súkromného práva a naopak paušalizovanie
obchodného práva typického predovšetkým pre podnikateľskú sféru nenáležité (viď dôsledky pre
spotrebiteľov v ďalšej časti odôvodnenia).

7. Presadzovanie obchodného práva na inštitúty upravené v kódexe o občianskych právach len s
poukazom na argumentáciu o úveroch ako absolútnych obchodoch je argumentačne zjednodušené.
Sám zákonodarca napríklad pri spotrebiteľských úveroch, medzi ktoré patria aj úvery, neodkázal pri
odstúpení od zmluvy na úpravu Obchodného zákonníka, ale odkazovou poznámkou pod č. 9 pri § 5
zákona č. 258/2001 Z. z. odkázal na právnu úpravu v Občianskom zákonníku, aj keď za spotrebiteľské

úvery sa považujú aj úvery ako absolútne obchody a Obchodný zákonník má vlastnú úpravu odstúpenia
od zmluvy. Aj keď podľa legislatívnych pravidiel vlády nemajú odkazové poznámky normatívnu povahu,
uvedený odkaz zákonodarcu názory o absolútnej prednosti právnej úpravy obchodného práva na
spotrebiteľské úverové vzťahy relativizuje.

8. Prvostupňový súd z dôvodu zrušenia zmluvy s účinkami podľa občianskeho práva (§ 48 ods. 2 OZ)
nevyhovel žalobe v časti o úroky a poplatky za poskytnutie úveru (odplata za úver). Za právne významný
považoval úkon žalobcu, ktorým odstúpil od zmluvy. Stalo sa tak listom sporiteľne z 26.5.2009 (čl. 10).9. S týmto názorom sa sporiteľňa v odvolaní nestotožňuje a argumentuje, že súd posúdil vzťah iba podľa
Občianskeho zákonníka. Podľa nej sa má odstúpenie od zmluvy posudzovať podľa obchodného práva,
podľa ktorého účinky odstúpenia a zánik zmluvy nastávajú až od momentu doručenia odstúpenia ex

nunc. Poukázala na znenie dohodnutej klauzuly o odstúpení, ktorá predpokladá zachovanie zmluvných
nárokov veriteľa aj po odstúpení od zmluvy.

10. Ako už odvolací uviedol, prvostupňový označil dohodnutú zmluvu správne ako úver a ako absolútny
obchod, a preto neobstojí odvolací dôvod o popretí podstaty sporného vzťahu.

11. Odvolací súd reflektuje na judikatúru, ktorá podporuje odstúpenie od zmluvy bez rušenia práv zo
zmluvy, ktoré vznikli pred odstúpením (napr. NS SR 1MObdo V 2/2007, NS ČR 33Odo 131/2003).

12. S uvedenou judikatúrou v spoločenských vzťahoch vzniknutých pred zakotvením ustanovenia §
54 OZ do Občianskeho zákonníka sa dá súhlasiť. Žalobcom prezentovaná právna konštrukcia a treba

povedať, že aj doterajšia judikatúra však nezohľadňujú ustanovenie § 54 ods. 1 v spojení s § 39
Občianskeho zákonníka.

13. Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluva zrušuje s účinkami od začiatku (ex tunc, § 48 ods. 2) a tým
zanikajú práva a povinnosti zo zmluvy. Momentom odstúpenia od zmluvy vznikajú práva a povinnosti z

porušenia práva (bezdôvodné obohatenie, náhrada škody). Účastníci zrušenej zmluvy si majú navzájom
vrátiť už vykonané plnenia (§ 457 OZ).

14. Ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré na rozdiel od ustanovení Občianskeho zákonníka
zaväzujú spotrebiteľa nad rámec povinnosti vzniknutých podľa Občianskeho zákonníka, evidentne

zhoršujú jeho postavenie. Akékoľvek rozšírenie záväzkov spotrebiteľa vrátane platenia úrokov napriek
ich zrušeniu popri vzájomnej reštitučnej povinnosti po zániku zmluvy s účinkami ex tunc postavenie
spotrebiteľa zhoršuje. Inými slovami povedané dôsledky odstúpenia od zmluvy podľa zmluvy dohodnutej
medzi účastníkmi konania sú nevýhodnejšie ako dôsledky odstúpenia podľa úpravy v Občianskom
zákonníku.

15. Žalobca poukazuje na to, že sa použitím právnej úpravy o odstúpení od zmluvy podľa predpisov
občianskeho práva dostáva do nevýhodnejšieho postavenia a v rozpore s princípom právnej istoty.

16. Odvolací súd s týmto názorom nesúhlasí. Naopak spotrebitelia môžu právom očakávať, že zmluvné

podmienky koncipované v rámci štandardnej typovej zmluvy ich nezaväzujú, pokiaľ sú vo svojich
dôsledkoch nevýhodnejšie oproti právnej úprave podľa Občianskeho zákonníka (princíp právnej istoty,
dôvery v objektívne občianske právo). Ide o akúsi jednostrannú kogentnosť ustanovení Občianskeho
zákonníka v záujme vyššej ochrany pri štandardných typových zmluvách (porov. Kristián Csach,
Štandardné zmluvy, Vydavatelství Aleš Čeněk, 2009, str. 178).

17. Ustanovenie čl. VII zmluvných podmienok, podľa ktorého má spotrebiteľ plniť zmluvné povinnosti aj
napriek odstúpeniu od zmluvy je upravené pre žalovaných nevýhodnejšie oproti úprave v § 48 v spojení
s § 54 ods. 1, 5 a § 457 OZ.

18. Dualistický systém záväzkového práva na Slovensku je určitá anomália medzi právnymi poriadkami
(dve kúpne zmluvy, dvojaká úprava premlčania, dualistická právna úprava uznania dlhu, zmluvných
pokút, dvojaká úprava odstúpenia od zmluvy a pod.). Aplikačná prax síce ukazuje, že aj takýto stav
môže dlhodobo fungovať (od 1.1.1992), avšak niet rozumného dôvodu na skonštatovanie, že na
vadnosť právneho úkonu má dopadať právna úprava regulujúca vzťahy v zásade medzi biznismenmi,

ak Občiansky zákonník ako kódex občianskeho súkromného práva takúto úpravu má a je pre
nepodnikateľov výhodnejšia. (porov. tiež 5MCdo 20/09).

19. Uprednostnenie obchodného práva pred ustanoveniami kódexu o občianskych právach má pre
spotrebiteľov diametrálne odlišné negatívne následky. Podľa obchodného práva pri uznaní dlhu nie je

rozhodujúce, či spotrebiteľ vedel o tom, že dlh je premlčaný (§ 323 ObchZ; (1) Ak niekto písomne uzná
svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto
účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. (2) Za uznanienepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v § 407 ods. 2 a 3. (3) Uznanie záväzku
má účinky aj voči ručiteľovi.

20. Pri názore odvolateľa by sa v celej škále dualisticky upravených inštitútov súkromného práva
malo použiť vždy obchodné právo vrátane regulácie inštitútu odstúpenia od zmluvy, s čím sa podľa
odvolacieho súdu zásadne nedá súhlasiť. Spotrebitelia napriek dôvere v objektívne právo zakotvené
v kódexe o občianskych právach by sa museli podrobovať pomerne zložitejšiemu a vzdialenejšiemu
obchodnému právu, ktoré oproti Občianskemu zákonníku zásadne zhoršuje ich postavenie.

21. Ustanovenie § 54 ods. 1 OZ preto treba podľa názoru odvolacieho súdu vykladať tak, že v prípade
dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije
obchodné právo (Obchodný zákonník), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie
spotrebiteľa oproti občianskoprávne úprave zhoršilo. Ustanovenie § 54 ods. 1 je dôsledkom transpozície
čl. 8 smernice. Smernica síce neharmonizuje dualistické právne úpravy inštitútov súkromného práva,

no na druhej strane nebráni ani regulácii, akú predstavuje ustanovenie § 54 ods. 1 OZ a ktoré
bráni akémukoľvek zhoršeniu postavenia spotrebiteľa oproti tomuto zákonu (rozumej Občianskemu
zákonníku, § 54 ods. 1 OZ).

22. Podľa čl. VII. zmluvy bod 1 „veriteľ má právo od zmluvy odstúpiť a požadovať okamžité

splatenie mimoriadneho medziúveru a stavebného úveru vrátane príslušenstva, ak nastane niektorá zo
skutočností uvedených v čl. XIX. Všeobecných podmienok.“

23. Podľa čl. VII. zmluvy bod 6 „odstúpením od tejto zmluvy nezaniká ani právo veriteľa požadovať
zmluvne dohodnuté úroky až do zaplatenia celej pohľadávky.“

24. Podľa čl. VII. zmluvy bod 10 „v prípade odstúpenia od tejto zmluvy sa splatná istina, nezaplatené
úroky a poplatky zúčtujú do jednej sumy, ktorá sa ďalej úročí v súlade s bodom 8. čl. VII. tejto zmluvy.

25. Ako vyplýva zo znenia zmluvnej podmienky o odstúpení, táto zmluvná podmienka nie je vyvážená
a naopak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Naviac

je nejasná a nezrozumiteľná v kontexte s ostatnými zmluvnými podmienkami a objektívne zhoršuje
postavenie žalovaných spotrebiteľov. Slovami zákona (§ 54 ods. 1 OZ) ide o ,,odchýlenie sa v
neprospech spotrebiteľa“, ktoré jednostranne zvýhodňuje iba veriteľa, zachováva všetky jeho práva.
Veriteľ pritom nielenže zmluvu vytvoril, ale aj právny úkon odstúpenia naplnil, aj keď mal na výber iné
inštitúty súkromného práva.

26. Klauzula o odstúpení nie je ničím iným, ako poistením zachovania všetkých práv veriteľa vrátane
úrokov a poplatkov len s ďalším zvýhodnením, a to o úroky aj za úverové obdobie, ktoré ešte nenastalo.
Dohoda o odstúpení zaväzuje žalovaných platiť úroky aj za obdobie, ktoré má ešte len nastať v
budúcnosti. Splátky obsahujúce úroky boli rozložené aj na obdobie po roku 2009. Teda odstúpením od

zmluvy má veriteľ zachované všetky svoje práva, kým spotrebiteľ žiadne.

27. Spotrebiteľovi v dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká len povinnosť jednorazového
plnenia vrátane úrokov a poplatkov, ktoré celé príslušenstvo si veriteľ zúčtuje netransparentným
spôsobom do jednej istiny a ďalej úročí navýšenou sadzbou. Poplatky si sporiteľňa započítala z plnení

už na začiatku právneho vzťahu, už pri prvej splátke. Formulárové znenie zachovania úrokov a dokonca
ich navyšovanie po odstúpení od zmluvy odporuje aj kogentnému ustanoveniu § 517 ods. 2 OZ v spojení
s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z., ktoré predpokladá presnú výšku úrokov z omeškania.

28. Znenie klauzuly o odstúpení je navyše rozporuplné, pretože vzápätí v nasledujúcom ustanovení čl.

VIII bod 3 sa už v súvislosti s odstúpením od zmluvy explicitne uvádza ako dôsledok odstúpenia od
zmluvy aj bezdôvodné obohatenie, no nie je jasné ani zrozumiteľné, aký rozsah dopadá po odstúpení
od zmluvy na plnenie zo zmluvy a aký na bezdôvodné obohatenie. Bezdôvodné obohatenie indikuje
protiprávny stav a je plnením odlišným od plnenia zo zmluvy. Opätovne odvolací súd poznamenáva,
že zmluvný formulár vyhotovil žalobca. Na spustenie veľmi vážnych následkov odstúpenia od zmluvy

postačí napríklad exekúcia na drobnú sumu (bod VII 2c zmluvy). V rámci súdnej kontroly zmluvných
podmienok sa musia posudzovať zmluvné podmienky spolu s konzekvenciami vyplývajúcimi s ostatných
zmluvných podmienok (čl. 3 smernice ,,Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 7, nekalosť
zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluvauzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy, v dobe uzatvorenia zmluvy a na všetky
ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí“.

Charakter právneho vzťahu.

1. Zmluva o mimoriadnom medziúvere bola uzavretá dňa 19.08.2004. Ide nepochybne o zmluvu o úvere
v zmysle § 497 Obchodného zákonníka - Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

Zároveň ide nepochybne o zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka (v znení
účinnom ku dňu 19.08.2004) - Spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné
odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami
sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť

obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy v spojení s § 23a ods.1 (typová
zmluva) zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa - Typovou zmluvou sa podľa tohto zákona
rozumie zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňuje.

2. Niektoré senáty KS v Prešove ustálene judikujú, že nepopierajú charakter úverovej zmluvy ako
absolútneho obchodu, zároveň sa však zdá, že okrem definície tejto zmluvy, na ňu žiadne ustanovenie
Obchodného zákonníka neaplikujú.

Senát 9C OS Prešov nesúhlasí s paušálnym záverom, že Obchodný zákonník je pre spotrebiteľa vždy

nevýhodnejší ako Občiansky zákonník a poukazuje pritom na rozhodnutia NS ČR, ktorý má vysokú
reputáciu.

NS ČR napr. vo veci sp. zn. 32 Cdo/3337/2010 uviedol - „Úprava promlčení obsažená v občanském
zákoníku v § 101 a násl. nepatří mezi tzv. jiná ustanovení směřující k ochraně spotřebitele ve smyslu

§ 262 odst. 4 části věty první za středníkem obchodního zákoníku. Výkladem § 262 odst. 4 části věty
první za středníkem obch. zák. nelze dospět k závěru, že odůvodňuje aplikaci jakéhokoli ustanovení, jež
by mohlo být pro spotřebitele výhodnější. Takovému závěru nelze přisvědčit již jen proto, že by vnášel
do právních vztahů zásadní nejistotu a znamenal by též výrazný zásah do zásady rovnosti účastníků
těchto vztahů. Úprava promlčení není úpravou, která směřuje k ochraně spotřebitele; odlišně stanovená

délka promlčecí doby v občanském a obchodním zákoníku je pouze výsledkem různých legislativních
procesů, z nichž však žádný nesměřuje k ochraně slabší strany (spotřebitele). Promlčení působí vůči
oběma stranám stejně, z komplexní úpravy promlčení v každém z těchto zákonů nelze považovat jen
některá z nich za výhodnější pro spotřebitele.

Argumentuje-li dovolatel výhodnější úpravou promlčení pro spotřebitele v občanském zákoníku pro
kratší obecnou promlčecí dobu (podle ustanovení § 101 je promlčecí doba tři roky) oproti úpravě v
obchodním zákoníku (podle ustanovení § 397 je promlčecí doba čtyři roky), mohlo by jít o výhodu
jen v případě, že spotřebitel je v postavení dlužníka. Kdyby byl v postavení věřitele, pak by podle
logiky dovolatele kratší promlčecí doba již výhodou nebyla. Výklad ustanovení § 262 odst. 4 části

první věty za středníkem obch. zák., který by rozlišoval, zda spotřebitel je v pozici nositele práva či
v pozici osoby mající povinnost, a podle toho umožňoval použití příslušného ustanovení o promlčení
v občanském nebo obchodním zákoníku podle konkrétní situace, je nepřijatelný. Nesprávnost názoru
dovolatele se projevuje zřetelně i na délce promlčecí doby v případě uznání závazku podle občanského
a obchodního zákoníku. Podle úpravy v občanském zákoníku, která je podle názoru dovolatele pro

spotřebitele příznivější proto, že stanoví kratší obecnou promlčecí dobu, je podle ustanovení § 110 odst.
1 promlčecí doba desetiletá, kdežto podle úpravy v ustanovení § 407 odst. 1 obch. zák. je promlčecí
doba čtyřletá. V případě uznání závazku dlužníkem je tedy úprava promlčecí doby v obou zákonech,
pokud jde o její délku, zcela opačná z hlediska výhodnosti pro spotřebitele v postavení dlužníka. I z
tohoto srovnání úpravy promlčení v občanském a obchodním zákoníku lze dovodit, že ustanovení o

promlčení v občanském zákoníku nelze považovat za ustanovení na ochranu spotřebitele ve smyslu
ustanovení § 262 odst. 4 části první věty za středníkem obch. zák.
Ve smyslu článku 3 Směrnice pak za ustanovení směřující k ochraně spotřebitele je třeba považovat
takové, které chrání slabší stranu proti silnější, tj. že upravuje vztah dvou subjektů ve výrazněnerovnovážnémpostavení(obdobněDědič,J.,Čech,P.:ObchodníprávopovstupuČRdoEU,2.vydání,
Bova Polygon, Praha 2005, s. 382). Musí jít tedy o ustanovení, které bylo přijato přímo na ochranu
spotřebitele, anebo ustanovení, jehož charakter je takový, že záměrným způsobem chrání slabší stranu

smluvního vztahu (k tomu srov. v právnické literatuře např. Vymazal, L.: Ochrana spotřebitele a její meze
v obchodním závazkovém právu. Obchodněprávní revue, 2010, č. 2, dále Zoulík, F.: Soukromoprávní
ochrana slabší smluvní strany. Právní rozhledy, 2002, č. 3, s. 109). To, že občanský zákoník, či jiný
zvláštní předpis - i v budoucnu vydaný - má aplikační přednost pouze ve vymezených případech, tedy
jen jde-li o ochranná ustanovení, podpůrně vyplývá i z důvodové zprávy k zákonu č. 501/2001 Sb.,

kterým bylo ustanovení § 262 odst. 4 obch. zák. novelizováno do současné podoby. V ní je k bodu 103
uvedeno, že změna § 262 má lépe vyjádřit původní myšlenku. Ta spočívá v tom, že ochranná ustanovení
občanského zákoníku, ale také zvláštních předpisů včetně těch, které budou vydány v budoucnosti,
musejí mít přednost před režimem obchodního zákoníku včetně režimu dohodnutého podle odstavce
1. Současně se zakotvuje přednost úpravy občanského zákoníku pro úpravu společných závazků a
odpovědnosti, jestliže stranou vztahu je nepodnikatel. Tyto úpravy jsou totiž mírnější.

Jestliže by úmyslem zákonodárce bylo upřednostnit aplikaci všech pro nepodnikatele „výhodnějších“
úprav, jistě by nepoužil formulaci příkladným výčtem s výslovným odkazem na úpravu spotřebitelských
smluv, adhezních smluv a zneužívajících klauzulí, ale obecnou formulaci.“

NSČRvovecisp.zn.28Cdo2788/2011uviedol-„Proúplnostdovolacísouduvádí,žedovolatelspatřuje
zhoršení svého postavení zapříčiněné volbou obchodního zákoníku toliko v delší promlčecí době.
Otázku, zda volba obchodního zákoníku směřuje k zhoršení postavení nepodnikatele, je však třeba
hodnotit z hlediska celkového dopadu režimu obchodního zákoníku na daný smluvní vztah (není proto
možné pomíjet např. to, že prodloužení promlčecí doby bylo oboustranné nebo že volba obchodního

zákoníku umožnila sjednání vyššího úroku z prodlení ve prospěch dovolatele). Jinak řečeno, i když v
jednotlivé dílčí otázce může být volbou režimu obchodního zákoníku zhoršeno postavení strany, jež
není podnikatelem, nelze z toho ani v době od 1. 1. 2001 automaticky dovozovat neplatnost volby
obchodního zákoníku (srov. TOMSA, M. in ŠTENGLOVÁ, I., PLÍVA, S., TOMSA, M. a kol. Obchodní
zákoník. Komentář. 13. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2010. s. 902.).

3. Podľa názoru súdu potreba aplikovať na právnu úpravu úverovej zmluvy Obch. zákonník ako aj
všeobecné ustanovenia Obč. zákonníka týkajúce sa ochrany spotrebiteľa vyplýva napr. aj z článku
Spotrebiteľská zmluva od prof. JUDr. Petra Vojčíka, CSc. , uverejneného v Bulletine slovenskej
advokácie č. 12/2008. V článku sa ďalej uvádza, že v súvislosti s ochranou spotrebiteľa môžeme

rozlišovať viaceré právne prostriedky ochrany.

Ide najmä o právo spotrebiteľa na:
A) ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľskej zmluve,
B) uplatnenie práv vyplývajúcich z omeškania,

C) uplatnenie práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za škodu,
D) uplatnenie práv vyplývajúcich zo zodpovednosti za vady,
E) odstúpenie od zmluvy jednak v rámci zodpovednosti za vady alebo v iných zákonom stanovených
prípadoch,
F) vyslovenie neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy,

G) uverejnenie rozsudku.

Profesor Vojčík ďalej uvádza, že: „pri uplatňovaní jednotlivých právnych prostriedkov je veľmi dôležité
posúdiť akého charakteru je spotrebiteľská zmluva, Či ide o zmluvu občiansko-právneho charakteru
alebo obchodno-právneho charakteru. Uvedené má zásadný význam pri uplatňovaní práv spotrebiteľa.

Iba v jednom prípade - práva na ochranu pred neprimeranými podmienkami (vyššie ad A) je úprava
jednotná a spoločná bez ohľadu na to, o akú zmluvu ide. Tak pokiaľ pôjde o ostatné právne prostriedky
(vyššie uvedené pod bodmi B/ - F/) bude práve dôležité posúdiť či ide o zmluvu občianskoprávnu alebo
obchodno-právnu, pretože v mnohých prípadoch bude potrebné aplikovať všeobecnú úpravu v týchto
kódexoch (napr. úprava o premlčaní, výška úrokov z omeškania a podobne).“

4. Procesný súd ďalej uvádza, že dualistická úprava záväzkových vzťahov v právnom poriadku SR nie
je žiadnou anomáliou a fungovala viac-menej bez problémov od prijatia Obchodného zákonníka.5. Procesný súd nerozumie argumentom o neprípustnosti aplikácie Obchodného zákonníka na úverovú
zmluvu napriek výslovnej právnej úprave v prípade, ak jednou zmluvnou stranou je fyzická osoba -
spotrebiteľ.

Úverovú zmluvu podľa Obchodného zákonníka môžu predsa uzavrieť aj nepodnikajúce fyzické osoby
a potom by na strane veriteľa vystupovala nepodnikajúca fyzická osoba a na strane dlžníka tiež
nepodnikajúcafyzickáosoba.AjvuvedenomprípadebyišlooabsolútnyobchodspoužitímObchodného
zákonníka. Rozdielnosť právneho vzťahu oproti spotrebiteľskému by bola iba na strane veriteľa

(nepodnikajúca fyzická osoba), pričom postavenie dlžníka by bolo totožné s postavením dlžníka zo
spotrebiteľského vzťahu. Ak by teda veriteľ - nepodnikajúca fyzická osoba a dlžník - nepodnikajúca
fyzická osoba uzavreli úverovú zmluvu zhodnú so znením úverovej zmluvy v prejednávanej veci (tým,
že by ju opísali), čím je odôvodnené rôzne postavenie dlžníka v uvedených dvoch úverových vzťahoch ?
Ako môže byť inak právne posudzované postavenie dlžníka pri tej istej úverovej zmluve (raz Obchodný
zákonník a raz Občiansky zákonník), keď dlžníkom v oboch vzťahoch môže byť tá istá osoba?

Všetkým vyššie uvedeným otázkam predišiel zákonodarca práve tým, že zmluva o úvere je bez ohľadu
na zmluvné strany absolútnym obchodom a spravuje sa teda ustanoveniami Obchodného zákonníka.

Posudzovanie odstúpenia od úverovej zmluvy podľa § 48 Občianskeho zákonníka.

6. S predmetným právnym záverom senátu 6Co Krajského súdu v Prešove sa procesný súd absolútne
nestotožňuje. Tento záver nie je ani všeobecne prijímaný inými súdmi a dokonca ani inými senátmi KS
v Prešove.

Senát 14Co Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 14Co/41/2014 uviedol - „Odvolací súd z hľadiska
hmotnoprávneho posúdenia dôvodov napadnutého rozhodnutia považuje za potrebné (vzhľadom na
ďalší postup vo veci) poukázať aj na to, že prvostupňový súd si osvojil argumentáciu použitú tunajším
odvolacím súdom v rozhodnutí 2Co/35/2011, odvádzanú od účinkov odstúpenia od zmluvy s odkazom
na ust. § 48 ods. 2 Obč. zák.. Konajúci odvolací senát zložený zo sudcov obchodnoprávneho kolégia

sa s takýmto zdôvodnením účinkov odstúpenia od spotrebiteľskej úverovej zmluvy nestotožňuje. Má
na zreteli aj to, že i samotné ustanovenie §48 ods. 2 Obč. zák. pripúšťa dohodou upraviť právne
následky odstúpenia od zmluvy aj inak, ako zrušením zmluvy od začiatku. Samotný text predmetnej
zmluvy o úvere by svedčil, že by sa na predmetnú vec mali aplikovať aj ustanovenia zák.
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Aj ust. § 5 označeného

zákona, upravuje oprávnenie veriteľa od zmluvy odstúpiť za tam uvedených podmienok. V poznámke k
uvedenémuustanoveniupodbodom9jeodkazna§48Obč.zák..SamotnýtentoZák.ospotrebiteľských
úveroch účinný v čase uzavretia predmetnej zmluvy následky odstúpenia od zmluvy neupravuje. Podľa
názoru odvolacieho súdu nevylučuje sa preto ani pri aplikácii § 48 ods. 2 Obč. zák. zmluvná autonómia
na úprave následkov odstúpenia od zmluvy. Preto ak súd prvého stupňa podľa prvej časti odseku 2

§ 48 Obč. zák. vyvodil záver o účinkoch odstúpenia od zmluvy ex tunc, a v nadväznosti na to záver
o zániku nároku na zaplatenie dohodnutých úrokov, obsah pred súdom prvého stupňa vykonaných
dôkazov zatiaľ takému záveru nesvedčí. Tak ako je uvedené vyššie, zatiaľ nie sú obsahom spisu
Obchodné podmienky, ktoré by mali upravovať účinky odstúpenia od zmluvy realizovaného veriteľom.
Nemožno bez ďalšieho, ani pri aplikácii § 54 ods. 1 Obč. zák. vyhodnotiť dohodnuté následky odstúpenia

od zmluvy, založené najmä na zachovaní povinnosti vrátiť úver i primerané úroky (ako cenu úveru) za
zmluvnépodmienkyvspotrebiteľskejzmluve,ktorésaodchyľujúodObč.zák.vneprospechspotrebiteľa.
Nemožno pritom opomínať ani to, že základná úprava zmluvy o úvere je obsiahnutá v ustanovení §
497 a nasl. Obch. zák.. Tak, ako je už uvedené vyššie, zák. č. 258/2001 Z. z. neupravuje následky
odstúpenia od zmluvy. Obchodný zákonník i Občiansky zákonník rešpektuje autonómiu vôle strán pri

úprave následkov odstúpenia od zmluvy. Vo vzťahu k Obchodnému zákonníku možno v tomto smere
poukázať aj na ustanovenia § 263 ods. 1, 2, § 351 ods. 1, či § 505 až § 507 Obch. zák.. Z ust. § 506
Obch. zák. (na ktorý odkazuje navrhovateľa v úkone o odstúpení od zmluvy, ale i v konaní pred súdom
prvého stupňa a v podanom odvolaní) vyplýva napr. aj to, že ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac,
než dvoch splátok, alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako 3 mesiace, je veriteľ oprávnený od zmluvy

odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. Ak by aj v samotnej zmluve absentovala
teda úprava dôsledkov omeškania s platením splátok úveru, bolo by možné uplatniť úpravu dôsledkov
omeškania dlžníka obsiahnutú v tomto ustanovení. Dôsledkom odstúpenia veriteľa od zmluvy tak, ako
je to uvedené v tomto ustanovení, alebo v ustanoveniach § 505 i § 507 Obch. zák. je oprávnenie veriteľapožadovať vrátenie dlžnej sumy aj s úrokmi. Požiadavka teda vrátiť poskytnuté prostriedky (dlžnú sumu),
aj povinnosť platiť úrok z nevrátenej časti úveru vyplýva zo zmluvy o úvere (a trvá, resp. pokračuje aj po
účinnosti odstúpenia veriteľa od zmluvy) a aj ust. § 506 Obch. zák. po odstúpení od zmluvy požaduje

vrátenie nielen dlžnej sumy, ale aj úrokov ako ceny za poskytnutie peňazí. Preto je opodstatnené, aby aj
po odstúpení od zmluvy o úvere dlžník platil aj úroky z úveru. V opačnom prípade by sa veriteľ využijúc
oprávnenie dané mu zákonom (odstúpiť od zmluvy - vyplývajúce aj z § 5 zák. č. 258/2011 Z. z.), ktoré
je dôsledkom porušenia povinnosti dlžníka, dostal do horšieho postavenia, ako mal pred porušením
povinností dlžníkom.“

Pokiaľ ide o zmienku, že rozhodnutie KS v Prešove sp. zn. 6Co/2/2013 obstálo aj v teste ústavnosti
(I. ÚS 402/2013), má procesný súd za to, že rozhodnutie ústavného súdu nemožno zveličovať.
Procesný súd poukazuje na nasledujúcu časť odôvodnenia rozhodnutia ústavného súdu - „Podľa
konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95 , II.

ÚS21/96,I.ÚS4/00,I.ÚS17/01
).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných
súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95 , II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a

tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené
v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.“

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ústavný súd sa vecou samou a v nej prezentovanými názormi inak
ako posúdením z hľadiska dostatočného odôvodnenia rozsudku nezaoberal, a preto nemožno tvrdiť, že

závery všeobecných súdov bez ďalšieho ako správne aproboval.

7. Procesný súd má za to, že odkazová poznámka č. 9 pri § 5 zákona č. 258/2001 Z. z. nemá pre
posudzovanú vec žiadny význam. Jednak nemá normatívny charakter a jednak v prejednávanej veci o
spotrebiteľský úver nejde. Rovnako možno výkladom dospieť k tomu, že sa táto poznámka príkladom

vzťahuje iba na spotrebiteľský úver vo forme pôžičky uzavretej podľa Občianskeho zákonníka, pričom
odstúpenie od spotrebiteľského úveru vo forme úveru podľa Obchodného zákonníka by sa riadilo iným
právnym režimom. Tento výklad by zodpovedal aj tomu, čo je vyššie prezentované ako názor prof.
Vojčíka.

8. Použitiu režimu § 48 Občianskeho zákonníka nedáva za pravdu ani ďalší legislatívny vývoj, kde §
13 ods.4 zákona č. 129/2010 Z. o spotrebiteľských úveroch a iné uvádza - Ak spotrebiteľ uplatní právo
podľa odseku 1 (odstúpiť od zmluvy), je povinný zaplatiť veriteľovi istinu a úrok z tejto istiny odo dňa,
keď sa spotrebiteľský úver začal čerpať, až do dňa splatenia istiny, a to bezodkladne a najneskôr do 30
kalendárnych dní po odoslaní oznámenia o odstúpení od zmluvy veriteľovi. Úrok sa vypočíta na základe

dohodnutej úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru.

Terajšie ustanovenie teda kopíruje § 506 Obchodného zákonníka - ak je dlžník v omeškaní s vrátením
viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace, je veriteľ oprávnený od
zmluvy odstúpiť a požadovať, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, pre prípad, že od úverovej zmluvy

neodstupuje veriteľ ale dlžník.

Procesný súd má za to, že vychádzajúc zo zásady rozumného zákonodarcu, tento nikdy neuvažoval,
že pri odstúpení veriteľa od úverovej zmluvy, má jej vyporiadanie prebehnúť inak ako podľa § 506Obchodného zákonníka. Je tomu tak preto, že iný postup by viedol k absurdným dôsledkom, pričom
výklad zákona, ktorý by k takýmto následkom viedol je nevyhnutné odmietnuť (viď nižšie).

9. Aplikácia § 48 Občianskeho zákonníka na odstúpenie od úverovej zmluvy (a to pri nepripustení záveru
o možnosti odchýlneho dojednania právnych následkov odstúpenia) by viedla k favorizovaniu neplatičov
a ku nezavineným stratám peňažných inštitúcii.
Vyššie uvedené rozhodnutie senátu 6 Co totiž znamená nasledujúce (napr. pre prejednávaný prípad) -
dlžníkovi bol vyplatený úver cca 13000 €. Takmer 10 rokov dlžník spláca úroky z tohto úveru a zaplatí cca

10000 €, bez toho aby bola čo len čiastočne splatená istina. Dlžník prestane platiť a veriteľ tak pristúpi
k zákonnej možnosti odstúpenia od úverovej zmluvy. Keďže pri použití § 48 Občianskeho zákonníka
dochádza k vyporiadaniu bezdôvodného obohatenia, dlžník je povinný vrátiť veriteľovi vyplatených
13000 € a veriteľ dlžníkovi zaplatených 10000 €, ktoré sa však z úrokov „zázračne“ zmenia na istinu a
dlh dlžníka je zrazu iba 3000 €, pričom to, že dlžník užíval takmer 10 rokov bezodplatne cudzie finančné
prostriedky uvedený názor zjavne nezohľadňuje. Odstúpenie od úverovej zmluvy tak nie je sankciou pre

dlžníka vedúcou k strate výhody splátok ale sankciou pre veriteľa vedúcou k jeho finančnej strate. Takýto
záver je podľa súdu jednoznačne absurdný a treba ho odmietnuť.

Ak by sa však aj pri aplikácii § 48 Občianskeho zákonníka išlo do dôsledkov, tak povinnosť vrátenia
by nepostihovala iba vrátenie vzájomne vyplatených finančných prostriedkov, ale povinnosť vrátenia

dlžníka by sa musela týkať aj vrátenia 10 rokov užívania peňažných prostriedkov, ktoré vrátenie by
nebolo možné (keďže išlo o obohatenie výkonom) inak ako finančnou náhradou rovnajúcou sa napríklad
bežnejúrokovejsadzbepoužívanejpriposkytovaníúverov.Jevšakzrejmé,žetentozáversanekritickým
ochrancom spotrebiteľa páčiť nebude, pretože aplikácia § 48 Občianskeho zákonníka by prestala byť
ich záchranou.

10. Procesný súd má za to, že stav, keď je výsledok úverového sporu závislý od toho, ktorý súd resp.
senát toho istého súdu, tú-ktorú vec dostane je neprijateľný. Aj preto, senát 9C Okresného súdu Prešov
pristúpil k tomu, že predsedníčke Najvyššieho súdu SR podal nasledujúci podnet:

„Vec: Podnet na podanie návrhu na vydanie stanoviska k zjednoteniu výkladu zákona.
Týmto Vám ako osobe oprávnenej podať v zmysle § 21 ods.3 písm. b) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (Kolégium najvyššieho súdu na návrh predsedu kolégia,
predsedu najvyššieho súdu alebo ministra prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov, ak došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných

rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa.) návrh na vydanie stanoviska na zjednotenie výkladu zákona
podávam podnet na podanie takéhoto návrhu o nasledujúcej právnej otázke:

1. Uplatňuje sa v prípade odstúpenia od zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej vo forme zmluvy o
úvere podľa Obchodného zákonníka ustanovenie § 506 Obchodného zákonníka?

2. Patria veriteľovi po odstúpení od zmluvy uvedenej v bode 1. iba úroky z omeškania z dlžnej istiny
alebo aj zmluvné úroky?

Odôvodnenie:
V prílohe zasielam rozhodnutia KS v Prešove a KS v Banskej Bystrici, ktoré predmetnú otázku riešia

opačným spôsobom.

V rámci podnetu poukazujem na:
Rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Obo/283/2003 - odstúpením od zmluvy o úvere nezaniká povinnosť dlžníka
vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia sa len podmienky, za ktorých je dlžník

povinný uvedenú povinnosť splniť.
Soudní rozhledy 4/1999, s.114, Petr Kocián: Otázka zániku či trvání ručení v případě odstoupení od
úvěrové smlouvy - Ze základního vymezení smlouvy o úvěru dle § 497 ObchZ vyplývá, že věřitel má vůči
dlužníkovi právo na plnění (tedy pohledávku), které spočívá jednak ve vrácení poskytnutých peněžních

prostředků a dále v zaplacení úroků. Tomu odpovídající závazek dlužníka pak představuje pojmový znak
smlouvy o úvěru. Povinnost dlužníka vrátit poskytnuté prostředky a zaplatit úroky tedy není důsledkem
odstoupení od smlouvy o úvěru. Není novou povinností, kterou dlužník před odstoupením od smlouvy
neměl, jako je tomu např. v případě odstoupení od kupní smlouvy. Ručením je pak právě zajištěnapohledávka věřitele, tzn. právo na vrácení peněžních prostředků, které jako úvěr dlužníkovi poskytl a
právo na zaplacení úroků jako úplaty za přenechání uvedených prostředků.

Z výše uvedeného vyplývá, že odstoupením od smlouvy o úvěru není existence pohledávky dotčena a
tato pohledávka nezaniká. Nevzniká ani nová pohledávka, pouze se mění podmínky, za nichž je dlužník
povinen věřitelovu pohledávku uspokojit. Tato změna spočívá mj. v tom, že se celá pohledávka stává
splatnou na žádost věřitele bez ohledu na dohodnutou nebo zákonnou lhůtu k vrácení.

V tomto smyslu je pak psán i komentář k obchodnímu zákoníku JUDr. Pelikánové, která říká - cituji:
„Pohledávka na vrácení peněžních prostředků poskytnutých na základě úvěrové smlouvy odstoupením
nezaniká, a proto nezaniká ani zajištění této pohledávky. Je to stále pohledávka z uzavřené smlouvy,
přesto, že od ní věřitel odstoupil.”

Dále JUDr. Pelikánová toto rozvádí tak, že povinnosti vyplývající z jednotlivé pohledávky věřitele vůči

dlužníkovi se v důsledku odstoupení určitým způsobem modifikují. Tuto změnu je pak především vidět
v tzv. ztrátě výhody splátek. JUDr. Pelikánová ve svém komentáři dále doslova uvádí: „Povinnost vrátit
poskytnuté prostředky je však stále závazkem z úvěrové smlouvy, protože odstoupením nezanikla
smlouva, ale jenom některé povinnosti ze závazkového vztahu vzniklé.”

Ustanovení smlouvy o úvěru o povinnosti dlužníka vrátit věřiteli poskytnuté prostředky a zaplatit
úrok je možné považovat za ustanovení, která podle projevené vůle a zejména vzhledem
ke své povaze mají trvat i po ukončení smlouvy na základě odstoupení od ní. Vycházím
přitom přímo z dikce § 505 až 507 ObchZ , v nichž se přímo hovoří o vrácení „dlužné částky” s úroky.

Z této dikce lze dovozovat, že i po odstoupení od smlouvy existuje dluh dlužníka a tomu
odpovídající pohledávka věřitele. Z důvodů uvedených v tomto odstavci se domnívám, že by
nemohlo jít ani o zánik pohledávky podle § 351 odst. 1 ObchZ .

Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 4 Cmo/180/97 - Pohľadávka veriteľa zo zmluvy o úvere
odstúpením od zmluvy nezaniká, menia sa iba podmienky, za ktorých je dlžník povinný veriteľovu
pohľadávku uspokojiť.

Rozhodnutie NS ČR, sp. zn. 32 Cdo/2782/99 - Smyslem a účelem ustanovení § 506 obch. zák. je
poskytnoutvěřiteliprávníinstrumentprotidlužníku,kterýneplnízávazekvrátitvěřiteliposkytnutépeněžní
prostředky a zaplatit úroky ve sjednaných splátkách a je v prodlení s vrácením více než dvou splátek
nebo jedné splátky po dobu delší než tři měsíce. Věřitel může od smlouvy o úvěru odstoupit a tím
způsobit, že zaniknou jeho povinnosti, které má podle smlouvy vůči dlužníku. Jde o právní institut, který

je určen na ochranu práv věřitele a jeho využitím se proto věřitel nemůže ocitnout v horším právním
postavení, než v jakém byl před odstoupením od smlouvy.

Jak judikoval Nejvyšší soud již v rozhodnutí ze dne 15. 3. 2000 čj. 31 Cdo 2851/99 - 58, ve vztahu k
dlužníku se v ustanovení § 506 obch. zák. uvádí oprávnění věřitele spolu s odstoupením od smlouvy o

úvěru požadovat, aby vrátil dlužnou částku s úroky", takže cit. ustanovení upravuje účinky odstoupení
od smlouvy o úvěru odlišným, jiným způsobem, než jak jsou uvedeny v obecném ustanovení § 351
obch. zák. (tj. že dlužník je povinen - po odstoupení od smlouvy - vrátit věřiteli na jeho požádání dlužnou
částku s úroky). Ve svých důsledcích to znamená, že při odstoupení od smlouvy o úvěru se neuplatní
nejen ustanovení § 351 odst. 2 obch. zák., které už podle svého znění nemůže vedle ustanovení § 506

obch. zák. obstát, ale ani úprava účinků odstoupení od smlouvy, obsažená v ustanovení § 351 odst.
1 obch. zák. Ustanovení § 506 obch. zák. představuje v tomto smyslu k ustanovení § 351 obch. zák.
speciální právní úpravu.

Z uvedených důvodů dospěl Nejvyšší soud k závěru, že odstoupením od smlouvy o úvěru podle ust. §

506 obch. zák. nezanikají všechna práva a povinnosti účastníků z této smlouvy. Zanikají pouze práva,
která měl dlužník podle smlouvy vůči věřiteli, a jim odpovídající povinnosti věřitele. Povinnost dlužníka
vrátit poskytnuté peněžní prostředky a zaplatit úroky odstoupením od smlouvy nezaniká a věřiteli
tedy z tohoto důvodu nemůže vzniknout nová pohledávka podle ustanovení § 351 odst. 2 obch. zák.Odstoupením se mění pouze podmínky, za nichž je dlužník povinen uvedenou povinnost splnit; dlužník
nadále není povinen splnit dluh ve lhůtách a za podmínek sjednaných ve smlouvě, ale na požádání
věřiteleavplnémrozsahu-celoudlužnoučástkusúroky.Povinnostdlužníkavrátitvěřitelidlužnoučástku

s úroky po odstoupení od smlouvy o úvěru podle ust. § 506 obch. zák. tudíž nepředstavuje sekundární"
závazek, nýbrž závazek původní", jenž se odstoupením od smlouvy modifikoval" ve své splatnosti (na
požádání věřitele se stává splatnou celá pohledávka).

Rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe, sp. zn. 5Cmo/304/94 - ustanovenie § 506 ObchZ. je ustanovením

špeciálnym k všeobecnému ustanoveniu § 351 ods.2 ObchZ. Preto pri odstúpení od zmluvy veriteľom
pre nesplácanie úveru dlžníkom budú naďalej platne účtované úroky z úveru i úroky z omeškania, tzv.
sankčné úroky v zákonnej alebo dohodnutej výške.

Beckov Komentár k Obchodnému zákonníku (§ 502) - V tomto ustanovení je upraveno, od kdy je dlužník
povinen platit úrok z úvěru, chybí však výslovné ustanovení, které by určovalo, do kdy tato povinnost

dlužníka trvá. Není pochyb o tom, že tato doba může být dojednána ve smlouvě o úvěru. Jestliže
smlouva takové ujednání nemá, je možné uvažovat o dvou variantách. Podle první je závazek platit
úrok z úvěru časově omezen na dobu od poskytnutí peněžních prostředků do uplynutí lhůty pro jejich
vrácení. Podle druhé pak rozhoduje doba skutečného vrácení, ať už k němu dojde předčasně nebo
opožděně. Považujeme za správnou variantu druhou. Úrok z úvěru je vlastně cena (úplata) za užívání

poskytnutých peněžních prostředků, a proto má dlužník zásadně platit tento úrok za skutečnou dobu
užívání, tj. do doby skutečného vrácení úvěru věřiteli. Uvedené však neplatí, jestliže si strany smlouvy
o úvěru dohodly něco jiného. Vzhledem k dispozitivní povaze úpravy smlouvy o úvěru není vyloučeno,
aby doba, po kterou je dlužník povinen platit úrok, byla upravena dohodou stran odchylně od uvedeného
výkladu.Vesmlouvějezejménamožnédohodnout,žedlužníkjepovinenplatitúrokzúvěruodposkytnutí

úvěru do smluvené doby splatnosti. Taková dohoda není v rozporu s požadavkem § 497 , aby se
dlužník zavázal zaplatit z poskytnutých peněžních prostředků úroky. Přitom jejich výše a doba, po kterou
je má dlužník platit, nejsou v obchodním zákoníku upraveny závazným způsobem. Omezení smluvních
stran je pouze v tom, že závazek platit úrok z úvěru nemůže ve smlouvě chybět, jestliže má jít o smlouvu

o úvěru.

Ako vyplýva z vyššie uvedených rozhodnutí slovenských krajských súdov (ktoré v prílohe pripájam)
dochádza medzi súdmi a podľa mojich informácií aj medzi jednotlivými senátmi toho istého súdu k
rozdielnemu riešeniu vyššie uvedenej otázky, čo je mätúce nielen pre okresné súdy ale aj pre účastníkov

konania (z hľadiska predvídateľnosti súdneho rozhodnutia) a preto považujem za žiaduce, aby došlo k
vydaniu stanoviska a zároveň Vás prosím, aby ste podali potrebný návrh.“

11. Vyššie citovaný podnet obsahuje aj odpoveď procesného súdu na otázku povinnosti dlžníka platiť
úroky po odstúpení od zmluvy.

Pokiaľ pri riešení tejto otázky KS v Prešove poukazuje na rozhodnutie NS SR uverejnené v periodiku
Zo súdnej praxe pod číslom 43/2000 - „Odvolací súd v tejto súvislosti upozorňuje, že dohodnuté úroky z
poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní
a musí platiť úroky z omeškania (§ 369 OBZ).“, tak k tomu procesný súd uvádza, že nemá vedomosť o

tom, že by sa v praxi jednoznačne presadilo (nebolo uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a nenašlo
ani širšiu podporu v právnickej spisbe). Bolo tomu tak asi preto, že v rovnakom periodiku bolo pod číslom
55/1996 zverejnené iné rozhodnutie NS SR - „Úroky vo výške dohodnutej pri poskytnutí úveru patria
do splatnosti úveru. Ak pre prípad omeškania s vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov nebola
dohodnutá iná sadzba úrokov, patria aj za dobu po splatnosti úveru úroky v rovnakej výške. Do doby

splatnosti úveru bol žalovaný povinný platiť zmluvné úroky. Po splatnosti bol s plnením v omeškaní a
bol povinný platiť úroky z omeškania. Oba úroky bol povinný platiť bez ohľadu na dôvod, pre ktorý dlh
včas nezaplatil.“

12. Podľa § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka platného v čase uzavretia úverovej zmluvy - Zmluvné

podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech
spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva,
alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.Ustanovenie § 54 ods.1 Občianskeho zákonníka sa jednoznačne týka zmluvných podmienok. Tieto
zmluvné podmienky sa nemôžu odchýliť od dispozitívnych ustanovení Občianskeho zákonníka v
neprospech spotrebiteľa (od kogentných ustanovení nie je možné sa odchýliť ani bez existencie tohto

ustanovenia).

Ustanovenia zmluvy o úvere, ktoré sú výrazom znenia § 506 Obchodného zákonníka, však nie
sú zmluvnými podmienkami ale podmienkami zákonnými. Tieto však vychádzajúc aj z článku 1.
ods.2 Smernice Rady 93/13/EHS preskúmavané byť nemôžu - Zmluvné podmienky, ktoré odrážajú

záväznézákonnéaleboregulačnéustanoveniaaustanoveniaalebozásadymedzinárodnýchdohovorov,
ktorých sú členské štáty alebo spoločenstvo zmluvnou stranou, najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú
ustanoveniam tejto smernice.

Potom na znení podmienok zmluvy, podľa ktorých je pri odstúpení od zmluvy dlžník povinný vrátiť
poskytnuté prostriedky spolu s úrokmi nie je nič protizákonné.

To, že sa v týchto ustanoveniach spomína aj povinnosť vrátenia bezdôvodného obohatenia, je iba
výsledkom toho, že v roku 2004 keď sa uzatvárala úverová zmluva, neboli názory súdnej praxe a súdnej
teórie na charakter § 506 Obchodného zákonníka ustálené (niektoré súdy pri odstúpení od úverovej
zmluvy aplikovali § 349 a § 351 Obchodného zákonníka).

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, procesný súd sa argumentačne stotožnil s argumentáciou senátu
14Co Krajského súdu v Prešove a nie senátu 6Co tohto súdu, na ktoré poukazovali žalovaní, preto
rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods.3 O.s.p. a ich plnú náhradu pozostávajúcu zo

zaplateného súdneho poplatku priznal žalobcovi, ktorý mal neúspech iba v nepatrnej časti sporu.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne
v 3 vyhotoveniach na Okresný súd Prešov, pričom odvolanie musí mať náležitosti uvedené v ust. § 205
ods. 1 a 2 O. s. p..

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu
považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, navrhovateľ môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.