Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 18. marec 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/306/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5912208437
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Dubcová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5912208437.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Dubcovej

a členov senátu Mgr. Zuzany Štolcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: STOLAMED,
s.r.o., so sídlom Konventná 7, 811 03 Bratislava, IČO: 44 876 530, zastúpeného zástupcom I.U.S. JUDr.
KatarínaMarkovás.r.o.,sosídlomNám.M.Benku6,81107Bratislava,IČO:47236981,protižalovaným
v 1/ rade: Mário Droppa DROP STAV, s miestom podnikania 034 71 Ludrová 311, IČO: 40 934 390,
v 2/ rade: Vladimír Kováčik - CHODOS ŠPED, s miestom podnikania Nová 371/97, 034 01 Liptovská
Štiavnica, IČO: 14 268 817 (podnikateľský subjekt má pozastavenú činnosť od 23.1.2014 do 23.1.2016),
obidvaja zastúpení zástupcom Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Janči, s.r.o., so sídlom Dončova

1451/21, 034 01 Ružomberok, IČO: 36 862 304, v 3/ rade: Monika Kováčiková MK STAV, s miestom
podnikania Nová 371/97, 034 01 Liptovská Štiavnica, IČO: 43 155 413 (podnikateľský subjekt ukončil
svoju činnosť k 10.2.2010), zastúpenej právnou zástupkyňou JUDr. Miriam Jančiovou, advokátkou, so
sídlom Y. XX, XXX XX E., v konaní o zaplatenie 47.789,85 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 5Cb 18/2012-593 zo dňa 25.06.2014

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 5Cb 18/2012-593 zo dňa 25.06.2014 p o t v r d z u j e .

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Súčasne vyslovil, že o trovách
konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti výroku tohto rozsudku. V odôvodnení okresný
súd poukázal na to, že žalobca sa proti žalovaným domáhal zaplatenia sumy 47.789,85 Eur, ktorá
pozostávala z bezdôvodného obohatenia vo výške 18.357,46 Eur (rozdiel medzi sumou zhotoviteľom
vyfakturovanou - a žalobcom zaplatenou, vrátane DPH a cenou prác, tovarov, ktoré v skutočnosti
zhotoviteľ nedodal) a zo sumy 29.432,39 Eur, a to titulom zmluvnej pokuty podľa čl. IX. bodu 9.2
zmluvy, ktorá bola vypočítaná 0,1 % z ceny diela, t.j. zo sumy 139.493,99 Eur za každý deň omeškania

zhotoviteľa, ktorý sa do omeškania dostal 02.01.2011, keďže do troch dní od doručenia odôvodnenej
písomnej reklamácie dňa 29.12.2010 nezačal práce s odstraňovaním vád diela, a to až do odstúpenia
od zmluvy žalobcom, s účinnosťou dňa 31.07.2011, celkom za 211 dní omeškania zhotoviteľa. Okresný
súd po vykonanom dokazovaní zistil, že žalobca ako objednávateľ uzavrel so zhotoviteľom označeným
ako DROP STAV & MK STAV, združenie, 034 71 Ludrová 311, Ružomberok Zmluvu o dielo s názvom
Stavby: prístavba a stavebné úpravy prevádzkovej budovy Stolár, Likavka 367 zo dňa 27.10.2009 (č.l.
23 - 29 spisu), pričom v úvodnej časti označenej pod bodom I. boli chybne označené zmluvné strany, keď

ako objednávateľ je označený DROP STAV & MK STAV, s.r.o. a ako zhotoviteľ spoločnosť STOLAMED,
s.r.o., pričom však išlo o zrejmú nesprávnosť. Žalobca ako objednávateľ sa zaviazal podľa čl. II. bod
2.2 zmluvy prevziať ukončené dielo v dohodnutých termínoch a v rozsahu plnenia a zaplatiť
zaň dohodnutú predbežnú cenu podľa čl. III. zmluvy o dielo, ak dielo zodpovedá zmluvne dohodnutýmšpecifikáciám. Rozsah plnenia zhotoviteľa bol daný technológiou prevedenia a súpisov výkonov, ktoré
boli špecifikované v Prílohe č. 1, ktorá tvorila neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Okresný súd v ďalšom
poukázal na čl. III. bod 3.1, 3.2, 3.6, čl. IV. bod 4.1, bod 4.4, čl. VIII. bod 8.3, bod 8.4, bod 8.5, bod 8.8,

bod 8.9, čl. IX. bod 9.2 zmluvy o dielo a za zisteného vykonaného stavu, použitia § 536 ods. 1, 2, 3, §
537 ods. 1, § 546 ods. 1, § 560 ods. 1, 2, § 562 ods. 1, 2, 3, § 564, § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka
ako aj ust. § 451 ods. 1, 2, § 544 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, § 266 ods. 1, 3 Obchodného
zákonníka v spojení s § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je
dôvodná. Žalobcov nárok o zaplatenie sumy 47.789,85 Eur pozostával zo sumy 18.357,46 Eur z titulu

bezdôvodného obohatenia ako suma vypočítaná rozdielom medzi sumou zhotoviteľom vyfakturovanou
a žalobcom zaplatenou, vrátane DPH a cenou prác, tovarov, ktoré v skutočnosti zhotoviteľ nedodal a
suma 29.432,39 Eur predstavovala zmluvnú pokutu podľa čl. IX. bodu 9.2 zmluvy o dielo vypočítaná
ako 0,1 % z ceny diela, t. j. zo sumy 139.493,99 Eur za každý deň omeškania zhotoviteľa, ktorý sa
do omeškania dostal dňa 02.01.2011 tým, že do 3 dní od doručenia odôvodnenej písomnej reklamácie
nezačal práce s odstraňovaním vád diela, a to až do odstúpenia od zmluvy žalobcom s účinnosťou dňa

31.07.2011, t.j. za 211 dní omeškania zhotoviteľa.

Vo vzťahu k uplatnenému bezdôvodnému obohateniu okresný súd uviedol, že z ust. § 451 ods.
2 Občianskeho zákonníka vyplývajú štyri formy bezdôvodného obohatenia a to majetkový prospech
získaný plnením bez právneho dôvodu, t.j. ide o také plnenie, kde od začiatku nebol právny dôvod

na plnenie, to znamená, že sa plnilo, hoci chýbala právna skutočnosť, najmä zmluva, na základe
ktorej sa spravidla plní, majetkový prospech získaný plnením z neplatného právneho úkonu, spravidla
z neplatnej zmluvy, majetkový prospech získaný plnením z právneho dôvodu, ktorý tu spočiatku síce
existoval, ale potom dodatočne odpadol a majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov, napr.
majetkový prospech získaný trestnou činnosťou alebo majetkový prospech získaný v rozpore s dobrými

mravmi. Pri odôvodnení nároku žalobcu na zaplatenie bezdôvodného obohatenia vo výške 18.357,46
Eur mal okresný súd za zistené, že výška bezdôvodného obohatenia bola vyčíslená ako rozdiel medzi
sumou zhotoviteľom vyfakturovanou - žalobcom zaplatenou a cenou prác a tovarov, ktoré v skutočnosti
zhotoviteľ nedodal. Zhotoviteľ postupne vyúčtoval cenu ním realizovaného stavebného diela faktúrou č.
09 VF 0052 na sumu 49.214,18 Eur, faktúrou č. 010 VF 0008 na sumu 40.971,71 Eur, faktúrou č. 010

VF 0010 na sumu 9.980,61 Eur, faktúrou č. 010 VF 0012 na sumu 16.910,21 Eur a faktúrou č. 010 VF
0035 na sumu 11.527,89 Eur. Prvé tri vystavené faktúry boli uhradené zo strany objednávateľa v celom
rozsahu, faktúru č. 010 VF 0012 na sumu 16.910,21 Eur žalovaný neuhradil vôbec a faktúru č. 010 VF
0035 na sumu 11.527,89 Eur žalovaný uhradil čiastočne, a to čo do zaplatenia sumy 8.050,00 Eur, ostala
neuhradená časť vo výške 3.477,89 Eur. Celkovo dlh spoločnosti STOLAMED, s.r.o. voči zhotoviteľovi

predstavoval 20.388,10 Eur. Okresný súd zdôraznil, že bezdôvodným obohatením je plnenie získané
bez právneho dôvodu. V danom prípade zhotoviteľ preukázal právny dôvod fakturácie, a to plnenie
zo zmluvy o dielo, keď na základe vykonaných prác fakturoval spoločnosti STOLAMED, s.r.o. vyššie
uvedenými faktúrami cenu za realizáciu diela. Pokiaľ má dielo vady, objednávateľ má právo uplatniť si
nároky z vád diela, a to v zmysle § 562 Obchodného zákonníka. Žalobca si však uplatnil nárok na

zaplatenie bezdôvodného obohatenia, pričom bolo zrejmé, že sa jedná o plnenie z titulu vytýkaných vád
diela. Pritom s poukazom na ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka, pri vadách diela sa primerane
použijú ustanovenia § 436 - 441 Obchodného zákonníka, konkrétne ust. § 440 ods. 2 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého uspokojenie, ktoré možno dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov z vád
tovaru podľa § 436 a § 437, nemožno dosiahnuť uplatnením nároku z iného právneho dôvodu. Okresný

súd uzavrel, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia neobstál, pretože žalobca mal možnosť
dosiahnuť uspokojenie nárokov z vád diela, avšak nemožno v prípade, že zhotoviteľ vykonal dielo s
vadami, uplatňovať si nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože nebolo preukázané, akým
spôsobom a v akej výške sa mal zhotoviteľ bezdôvodne obohatiť. Žalobca mohol dosiahnuť uspokojenie
uplatnením niektorého z nárokov z vád vykonaného diela v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka.

V súvislosti s nárokom žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 29.432,39 Eur, okresný súd
uviedol, že žalobca tento nárok uplatnil s poukazom na čl. IX. bod 9.2 zmluvy, v zmysle ktorého, ak
zhotoviteľ z vlastnej iniciatívy nezačne práce spojené s odstránením vád diela do 3 dní od doručenia
odôvodnenej písomnej reklamácie objednávateľa, je povinný zaplatiť objednávateľovi zmluvnú pokutu

vo výške 0,1 % z ceny realizovaného diela, pevnej ceny za dielo za každý deň omeškania. Okresný súd
uviedol, že zmluvná pokuta je jeden zo zabezpečovacích prostriedkov a je to peňažná suma, ktorú je
dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade, ak nesplní svoju zmluvnú povinnosť. Zmluvnú pokutu možno
dojednať len písomne a v dojednaní musí byť určená výška pokuty alebo určený spôsob jej určenia.Zmluvná pokuta má sankčný charakter, pretože účastníka, ktorý poruší zmluvnú povinnosť, postihuje
nepriaznivým následkom v podobe vzniku ďalšej povinnosti zaplatiť peňažnú sumu v dojednanej výške.
Ak má byť záväzok na zaplatenie zmluvnej pokuty dojednaný platne, z dojednania o zmluvnej

pokutemusíjednoznačnevyplývať,splnenieakejkonkrétnejpovinnostijetýmtoinštitútomzabezpečené,
to znamená, pri porušení ktorej konkrétnej povinnosti vzniká nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty,
táto zabezpečená povinnosť musí platne vzniknúť, aby mohla byť zmluvnou pokutou zabezpečená. V
prejednávanej veci zmluvnou pokutou malo byť zabezpečené nesplnenie povinnosti zhotoviteľa, ktorý z
vlastnej iniciatívy nezačne práce spojené s odstránením vád diela do 3 dní od doručenia odôvodnenej

písomnej reklamácie objednávateľa. Povinnosť zabezpečená zmluvnou pokutou bola vymedzená ako
nezačatie prác spojených s odstránením vád diela do 3 dní od doručenia odôvodnenej písomnej
reklamácie objednávateľa. Okresný súd mal za to, že pokiaľ išlo o spôsob dojednania výšky zmluvnej
pokuty, tak ust. § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka z hľadiska určitosti dojednania o zmluvnej pokute
vyžaduje, aby v čase dojednania o zmluvnej pokute bolo nepochybné, akým spôsobom, to
znamená z hodnoty akých veličín a akým výpočtom bude výška zmluvnej pokuty v prípade porušenia

zmluvnej povinnosti zistená.

Výška zmluvnej pokuty v čl. IX. bod 9.2 zmluvy bola dohodnutá vo výške 0,1 % z ceny realizovaného
diela, pevnej ceny za dielo za každý deň omeškania. Toto dojednanie o výške zmluvnej pokuty
vyhodnotil okresný súd ako nejednoznačné, neurčité. V predmetnom článku boli uvedené

2 možnosti výpočtu zmluvnej pokuty, a to jednak z ceny realizovaného diela a jednak z pevnej ceny
za dielo. Samotná zmluva o dielo však používa v súvislosti s cenou diela len jeden termín, a to
„predbežná“ dohodnutá cena diela, ktorá je určená dohodou vo výške 139.493,99 Eur. Ďalší termín, a
to „skutočná cena“ vyplýva z čl. III. bod 3.2 zmluvy o dielo a v zmysle uvedeného článku skutočná cena
bude kalkulovaná na základe obojstranne potvrdeného súpisu výkonov a skutočne zrealizovaného diela

v odovzdávajúcom protokole na základe záznamov zo stavebného denníka. Ani s použitím výkladových
pravidiel podľa názoru okresného súdu nebolo možné dospieť k záveru, aká mala byť pevná cena za
dielo. Na základe uvedeného potom ustanovenie čl. IX. bod 9.2 zmluvy o dielo v časti týkajúcej sa
zmluvnej pokuty bolo neurčité, nezrozumiteľné, nejasné, a preto aj za aplikácie § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníkaineplatné.Aniaplikáciouvýkladovýchpravidielnebolomožnédospieťkzáveru,zakejcenyza

dielo má byť vypočítaná zmluvná pokuta. Použitie výkladových pravidiel by v danom prípade znamenalo
nahrádzať prejav vôle účastníkov zmluvy o dielo a v takomto prípade by išlo o neprípustný postup.
Okresný súd by tak musel nahrádzať prejav vôle účastníkov konania a musel by sám určiť, čo možno
považovať s ohľadom na obsah zmluvy za pevnú cenu za dielo, resp. cenu realizovaného diela a čo
nie a uvedené by znamenalo nahradenie prejavu vôle účastníkov konania. Pokiaľ aj právna zástupkyňa

žalobcu poukazovala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Odo 1085/2006, v
zmysle ktorého neurčitosť dojednania o zmluvnej pokute možno odstrániť využitím výkladových
pravidiel obsiahnutých v § 266 Obchodného zákonníka, prípadne v ust. § 35 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, podľa názoru okresného súdu nebolo možné v prejednávanej veci použiť výkladové pravidlá
podľa § 266 Obchodného zákonníka, a to práve s ohľadom na skutočnosť, že použitím výkladových

pravidiel by súd nahrádzal vôľu účastníkov konania, keď v samotnom čl. IX. sú uvádzané dva rozdielne
termíny, a to cena realizovaného diela a pevná cena za dielo, čo má podstatný vplyv na určenie spôsobu
výšky zmluvnej pokuty. Okresný súd dojednanie o zmluvnej pokute vyhodnotil za neplatné, za aplikácie
ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto žalobca nemá právo na zaplatenie zmluvnej pokuty a
z toho dôvodu bola žaloba aj v tejto časti zamietnutá. Z týchto dôvodov potom okresný súd nevyhovel

návrhu právnej zástupkyne žalobcu na vykonanie ďalšieho dokazovania, vzhľadom na hospodárnosť
konania, keď nie je daný samotný základ nároku, a to existencia bezdôvodného obohatenia a platné
dojednanie o zmluvnej pokute. Výrok, ktorým okresný súd vyslovil, že o trovách konania rozhodne do
30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, vychádzal z ust. § 151 ods. 3 O.s.p..

Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 205 ods. 2
písm. a), b), f) O.s.p.. Žalobca mal za to, že rozhodnutie okresného súdu nespĺňa zákonom požadované
náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p., a preto je nezrozumiteľné,
nepresvedčivé a ani spôsobilé na preskúmanie odvolacím súdom. Z rozsudku okresného súdu podľa
názoru žalobcu nevyplýva, na základe akých dôkazov okresný súd zistil skutkový stav veci a ani

z neho nevyplýva, aký osud postihol ďalšie dôkazy, teda či boli vykonané alebo nie, či ich súd
prvého stupňa odmietol vykonať, keďže súdny spis v predmetnej veci má približne 600 strán. Žalobca
uviedol, že odôvodnenie rozsudku okresného súdu je neúplné, nepreskúmateľné, čo spôsobuje, resp.
neodstraňuje nielen právnu neistotu účastníkov konania, ale neprispieva ani k udržateľnosti takéhotosúdneho rozhodnutia. Z rozhodnutia okresného súdu jednoznačne, zreteľne a presvedčivo nevyplýva,
na základe akých zákonných ustanovení skutkový stav veci súd prvého stupňa právne posúdil. Ide
o vážny nedostatok rozsudku, ak súd sa odvoláva na neexistujúcu právnu normu, keď poukázal na

§ 35 ods. 2 Obchodného zákonníka, keďže bola použitá argumentácia zo strany žalobcu v zmysle
ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Obchodný zákonník v ust. § 266 vychádza z iného kritéria
pri interpretácii právnych úkonov, pretože rozhodujúca je vôľa, ktorú uprednostňuje pred jazykovým
prejavom. Žalobca poukázal na ust. § 266 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý spôsoby výkladu prejavu
vôle objektivizuje, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v

postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú
podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá. V § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka
je upravené osobitné interpretačné pravidlo, ktoré treba použiť pri výklade vôle podľa odseku 1 alebo
odseku 2, t.j. snaha prihliadať pri výklade prejavu vôle na také skutočnosti, ktoré môžu čo najpresnejšie
rozšifrovať úmysel strán pri robení právneho úkonu. Okresný súd opomenul citovať ust. § 266 ods. 2
Obchodného zákonníka, ktorý je pre tento prípad zrejme kľúčový, najmä v časti interpretácie dohody o

zmluvnej pokute v časti pevná cena za dielo alebo cena realizovaného diela. Okresný súd sa zaoberal
len jazykovou stránkou právneho úkonu, avšak túto svoju úvahu a samotné právne posúdenie neoprel
o žiadne zákonné ustanovenie. Súd prvého stupňa v rozsudku vypustil aj citáciu čl. II. bodu 2.2 zmluvy
o dielo, v ktorom je jasne, určito a zrozumiteľne uvedené, že žalobca je povinný prevziať ukončené dielo
a zaplatiť zaň dohodnutú predbežnú cenu za dielo. Okresný súd neuviedol, akým spôsobom posúdil

vady a nedorobky diela, pričom z listinných dôkazov predložených žalobcom vyplynulo, že dielo nebolo v
celosti zhotovené a ani odovzdané. Pri vadnosti diela je namieste zodpovednosť zhotoviteľa za vady a s
tým súvisiace nároky objednávateľa. Okresný súd však opomenul ust. § 550 Obchodného zákonníka
a práve v zmysle tohto zákonného ustanovenia žalobca odstúpil od zmluvy o dielo. Ustanovenia
Obchodného zákonníka, a to § 560 až § 564, ktoré boli uvádzané súdom prvého stupňa, sa však týkajú

vád zhotoveného (dokončeného) (odovzdaného) diela, čo však nenastalo v danom prípade a uvedené
dokazuje nedostatočne zistený skutkový a právny stav veci súdom prvého stupňa, ale aj nesprávne
právne posúdenie súdom prvého stupňa. Súčasne žalobca nesúhlasil so spôsobom vyhodnotenia listín,
a to záznamov kontrolných dní na stavenisku dňa 13.11.2009, 02.12.2009, dňa 30.12.2009 a dňa
29.01.2010. Listiny zo dňa 02.12.2009, 30.12.2009 a 29.01.2010 sú zápisnice z kontroly dodržiavania

minimálnych a zdravotných požiadaviek na stavenisku a nejde o kontrolu vykonávania a zhotovovania
diela, t.j. plnenia zmluvy, ale o kontrolu dodržiavania noriem BOZP na stavenisku.

Ďalšianekonkrétnosťrozhodnutiaokresnéhosúduvyplývaajzošpecifikáciefaktúrzhotoviteľadiela,keď
súd prvého stupňa uvádza, že spoločnosť DROP STAV & CHODOS ŠPED mala žalobcovi vyfakturovať

faktúru č. 010 VF 0005 zo dňa 10.02.2010, splatnú dňa 17.02.2010 na sumu 41.972,67 Eur a faktúru č.
010 VF 0008 zo dňa 02.04.2010, splatnú dňa 17.02.2010 na sumu 40.971,71 Eur. V skutočnosti však
nešlo o dve faktúry, ale o jednu fakturáciu na určitú časť diela, a to dvoma spôsobmi - faktúra č. 010
VF 0005 figuruje v účtovníctve žalobcu a faktúra č. 010 VF 0008 figuruje v účtovníctve žalovaných,
čo bolo v konaní medzi účastníkmi rozporované a čo okresný súd počas konania neustálil, pričom

sa jednalo o rozdiel v sume cca 1000 Eur. I napriek tejto spornosti okresný súd považoval tieto dve
faktúry za reálne vystavené a zaúčtované, každú samostatne, čo nie je stav zakladajúci sa na pravde.
V konečnom dôsledku spoločnosť DROP STAV & CHODOS ŠPED ani neexistovala a ani neexistuje, čo
možno považovať za ďalšie zavádzanie súdom prvého stupňa a za nedostatočné zistenie skutkového
stavu, pretože sa jednalo o združenie osôb združených podľa § 829 Občianskeho zákonníka. Ďalším

nedostatkom rozsudku okresného súdu je, že faktúra č. 09 VF 0052 nebola vystavená spoločnosťou
DROP STAV & CHODOS ŠPED, ako uvádza okresný súd, ale ako dodávateľ je uvedený DROP STAV &
MK STAV, z odtlačku pečiatky vyplýva ako združenie. Takáto fakturácia potom kooperuje aj s označením
subjektu zhotoviteľa v samotnej zmluve o dielo ako i v písomnej korešpondencii, ktorou žalobca namietal
vady a nedorobky diela a vyzýval zhotoviteľa na riadne a včasné plnenie. Okresný súd vypustil dôležitú

informáciu vyplývajúcu zo znaleckého posudku č. 47/2012 znalca Ing. Ivana Čierneho o tom, že stavba
nie je v zmysle zákona stavbou na individuálnu rekreáciu a konaním zhotoviteľa neboli naplnené platné
právne predpisy o vedení stavebného denníka, neboli naplnené predpisy o vedení stavby ako aj, že
zhotoviteľ nemal potrebné oprávnenie na uskutočňovanie stavby. Táto okolnosť je podľa názoru žalobcu
podstatnou pri posudzovaní nároku žalobu z bezdôvodného obohatenia a zo zmluvnej pokuty pre

vadné plnenie. V odôvodnení rozsudku okresného súdu absentuje informácia o tom, či súd prvého
stupňa vôbec zisťoval, aká bola vôľa zmluvných strán pri dohode o zmluvnej pokute a ako sa žalovaní
vysporiadali so zmluvnými pokutami, ktoré boli žalobcom vyčíslené a zaslané poštou žalovaným ešte
pred odstúpením od zmluvy. Absentuje v odôvodnení rozhodnutia aj vyjadrenie samotných účastníkovkonania. Z rozsudku okresného súdu, z jeho odôvodnenia nevyplýva ani dispozícia so žalobou zo strany
žalobcu. V záhlaví rozsudku okresný súd neuviedol aktuálne sídlo žalobcu.

Žalobca poukázal na to, že postup okresného súdu bol nezákonný, pretože došlo k porušeniu ust.
§ 18 O.s.p., keď nebola dôsledne dodržaná zásada uložená súdu, a to, aby obom stranám sporu
boli zaistené rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Okresný súd len skonštatoval neplatnosť
dojednania čl. IX. bodu 9.2 zmluvy z titulu nezrozumiteľnosti, neurčitosti, nejasnosti dohodnutej zmluvnej
pokuty, avšak absentuje zisťovanie, aká bola skutočná vôľa zmluvných strán. Okresný súd nezisťoval

okolnosti týkajúce sa samotnej dohody o zmluvnej pokute. Žalovaný v 1/ na pojednávaní dňa 5.6.2014
osobne potvrdil, že zmluvná pokuta v zmluve o dielo dohodnutá bola. Ak zmluvné strany dohodli
zmluvnú pokutu, jej výšku, tak potom bola daná aplikácia práve ust. § 301 Obchodného zákonníka,
t.j. moderačné právo súdu. Súd prvého stupňa napriek súhlasne prejavenej vôli zmluvných strán o
zmluvnej pokute rozhodol, že by použitím interpretačných pravidiel neprípustne nahradil skutočnú vôľu
účastníkov zmluvy. Okresný súd dohodu o zmluvnej pokute posúdil len do jazykového vyjadrenia, čo

bolo v rozpore s interpretačnými pravidlami podľa § 266 až § 268 Obchodného zákonníka ako aj
všeobecnými ustanoveniami o právnych úkonoch Občianskeho zákonníka. Žalovaní žiadnym spôsobom
nepopierali ani nerozporovali nárok žalobcu na zmluvnú pokutu, nenamietali neplatnosť. Výkladové
pravidlá podľa § 266 až § 268 Obchodného zákonníka sú kogentnými ustanoveniami, a preto bolo
povinnosťou okresného súdu sa nimi riadiť a tieto aplikovať. Ak to takto súd prvého stupňa neuskutočnil,

tak sa dopustil nezákonného postupu, ktorý mal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca
poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 5.11.2002 sp. zn. 29 Odo 512/2002, zo dňa
26.11.1998 sp. zn. 25 Cdo 1650/98. Okresný súd nesprávne aplikoval právne normy, a to ust. § 560 až
§ 564 Obchodného zákonníka, keďže žalobcom tvrdené vady diela nesprávne posúdil ako vady diela
po jeho odovzdaní objednávateľovi, a preto aj aplikácia § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka na daný

sporový prípad bola absolútne nepoužiteľná. Súd prvého stupňa v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. ani na
jednom pojednávaní neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov by bolo možné
považovať za zhodné, ktoré za sporné, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, ktoré nie. Takýmto
spôsobomaodmietnutímďalšiehodokazovaniaokresnýsúdnezistilskutkovýstavveci,ktoráskutočnosť
zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Žalobca nesúhlasil s tým, že čl. IX. bodu 9.2 zmluvy o dielo bol

vyhodnotený okresným súdom len v zmysle jazykového vyjadrenia, pretože mal byť predmetný článok
vyložený podľa významu, ktorý mu prikladala osoba v postavení, v akom je adresát úkonu. Z konania vo
veci samej bolo preukázané, že zhotoviteľ vedel o zmluvnej pokute, z ktorej nárok uplatnený žalobcom
pred okresným súdom vyplýval. Okresný súd nezisťoval na základe zmluvy o dielo, či žalovaní sa
skutočne dopustili bezdôvodného obohatenia na úkor žalobcu, keď značnú časť diela vôbec nezhotovili,

značnú časť diela vyfakturovali, žalobca ju zaplatil, i keď nebola zhotovená, pri niektorých položkách
vyfakturovali viac ako bolo objednané žalobcom, pri ďalších položkách vyfakturovali väčšie množstvo
akoskutočnedodali,niektorépoložkybolifakturovanédvakrát,vyfakturovali,alebolidodanéinépoložky,
vyfakturovali,aledodalitaképoložky,ktorévôbecneboliobjednané,t.j.zmeniliprojektovúdokumentáciu,
vyfakturovali o sumu 29.636,63 Eur s DPH viac ako skutočne zhotovili a žalobca zaplatil o sumu

15.426,44 Eur bez DPH viac ako žalovaní skutočne zhotovili. Ak sa uvedeným stavom okresný súd
nezaoberal, tak neúplne zistil tento stav veci.

Došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pretože okresný súd nešpecifikoval právne normy, na
základe ktorých mal rozhodnúť. Časť právnej argumentácie súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku

je totožná, a to doslovne s právnou argumentáciou súdu prvého stupňa v konaní vedenom pod sp. zn.
5Cb/33/2011. Ide o doslovné kopírovanie právneho názoru iného sudcu súdu prvého stupňa, ktorý sa
absolútne bezdôvodne vyjadroval k otázke (ne)platnosti ustanovenia čl. IX. bodu 9.2 zmluvy o dielo
napriek tomu, že predmetom konania bola zmluvná pokuta z iného titulu podľa článku IX. bodu 9.1
zmluvy o dielo. Okresný súd doslovne kopíroval právny názor daného sudcu o neprípustnosti použitia

výkladových pravidiel v tomto prípade, pričom v oboch prípadoch síce ide o nárok zo zmluvnej pokuty,
avšak v každom prípade z iného titulu a za iných podmienok, a preto takýto postup bol nemožný,
neželaný. V súvislosti s ust. § 266 Obchodného zákonníka je právny názor súdu prvého stupňa príliš
formalistický, striktný, keďže v súdnej praxi sa pojem pevná cena za dielo bežne objavuje a je pre súdy
zrozumiteľný a použiteľný. K dohode o cene diela môže dôjsť troma spôsobmi, a to určená ako pevná

cena alebo spôsob jej určenia, alebo uzavretie zmluvy aj bez dohody o cene. V danom prípade ide o
prvý spôsob dohody o cene ako ceny určitej, nemennej, pevnej. V zmluve o dielo si účastníci zmluvného
vzťahu dohodli len jedinú cenu. Zmluvné strany si v zmluve o dielo dohodli určitú pevnú cenu za dielo, a
tá mala byť podkladom pre výpočet zmluvnej pokuty v zmysle čl. IX. bodu 9.2 zmluvy o dielo. Definíciapojmu „pevná cena za dielo“ vyplýva priamo zo zákona, a to ust. § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka.
Aniďalšieustanoveniazmluvyodielonespochybňujú,žecenazadieloboladohodnutáakopevná-fixná,
nemenná v čl. III. bodu 3.1 uzavretej zmluvy o dielo a práve táto mala byť základom pre výpočet zmluvnej

pokuty podľa čl. IX. bodu 9.2 zmluvy o dielo. Žalobca zdôraznil, že cena za dielo = predbežná cena za
dielo = cena realizovaného diela = pevná cena za dielo = 139.493,99 Eur. Z uvedeného preto nemôže
byť daná neplatnosť dohody o zmluvnej pokute podľa čl. IX. bodu 9.2 zmluvy o dielo. V prípade spornosti
vyčíslenia, resp. výpočtu zmluvnej pokuty bolo potrebné vykladať vôľu podľa úmyslu zmluvných strán,
okolností, za ktorých bola zmluvná pokuta dohodnutá a v neposlednom rade prihliadnuť aj na správanie

sa zmluvných strán. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28.11.2007
sp. zn. 32 Odo 1085/2006, z ktorého právnej vety vyplýva, že neurčitosť dojednania o zmluvnej pokute
možno odstrániť využitím výkladových pravidiel obsiahnutých v ust. § 266 Obchodného zákonníka a
prípadne v ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V danom rozhodnutí sa poukazuje na to, že
bola vyčíslená zmluvná pokuta 0,1 % denne za každý deň omeškania, pričom absentovalo určenie
základu, pre výpočet percentuálne dohodnutej zmluvnej pokuty, a i napriek uvedenému Najvyšší súd

ČR ako dovolací súd konštatoval, že v danom prípade nejde o neplatnú dohodu o zmluvnej pokute
podľa § 37 Občianskeho zákonníka, keďže neurčitosť dojednania o zmluvnej pokute možno odstrániť
využitím výkladových pravidiel použitím práve § 266 ods. 1 až 4 Obchodného zákonníka, § 35 ods.
2 Občianskeho zákonníka, a tak Najvyšší súd Českej republiky túto neurčitosť odstránil. Správnosť
takéhoto postupu potvrdil aj Ústavný súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 218/07, pričom išlo

o takmer identický predmet sporu, pri ktorom tvrdenú neurčitosť dohody o zmluvnej pokute všeobecné
súdy odstránili použitím výkladových pravidiel. Vôľa zmluvných strán skutočne smerovala k uzavretiu
dohody o zmluvnej pokute a v prípade tejto dohody bola zachovaná aj vážnosť vôle zmluvných strán.
Žalobca mal za to, že okresný súd ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka nedostatočne, zmätočne
aplikoval, interpretoval na daný prípad. Pokiaľ by aj došlo k pripusteniu relatívnej neplatnosti právneho

úkonu, tak tejto relatívnej neplatnosti je nevyhnutné sa zo strany dotknutého subjektu dovolať. Relatívnej
neplatnosti sa však nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil, z čoho vyplýva, že žalovaní sa nemôžu
dovolávať neplatnosti dohody o zmluvnej pokute, a potom platí, že zákon chráni pred negatívnymi
dôsledkami nevážneho právneho úkonu toho adresáta, ktorý nemohol ani len predpokladať nedostatok
vážnosti právneho úkonu. Žalobca nepochyboval o vážnej vôli žalovaných pri uzavretí zmluvy o dielo v

súvislosti s dohodou o zmluvnej pokute, čomu nasvedčuje aj veľký počet výziev na odstránenie vád a
nedorobkov diela, odstúpenie od zmluvy podľa § 550 Obchodného zákonníka a v neposlednom rade aj
iniciovanie tohto súdneho konania s nemalou výškou súdneho poplatku ako i ďalšieho súdneho konania
vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 5Cb/33/2011 z titulu zmluvnej pokuty podľa čl. IX. bodu
9.1 zmluvy o dielo.

Žalobca namietal, že súd prvého stupňa chybne vady, ktoré uplatňoval žalobca, posúdil ako vady
diela zhotoveného a odovzdaného žalobcovi, a tým nesprávne posúdil žalobcov nárok ako nárok
zo zodpovednosti za vady diela. Takýmto nesprávnym posúdením súd prvého stupňa zlegalizoval
bezdôvodné obohatenie na strane žalovaných, čo je neprípustné. Žalobca vytýkal žalovaným vady a

nedorobky, ktoré dielo vykazovalo ešte pred jeho dokončením a odovzdaním podľa § 550 Obchodného
zákonníka, nie z titulu reklamácie zhotoveného diela podľa § 560 a nasledujúce ustanovenia
Obchodného zákonníka, preto z tohto zásadného dôvodu aplikácia § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka
na daný prípad súdom prvého stupňa bola absolútne nepoužiteľná, nevhodná a vylúčená. Súd prvého
stupňa nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia nesprávne právne posúdil a potom ani

nezisťoval, aké bolo skutočné plnenie žalovaných a či je medzi plnením žalovaných a plnením žalobcu
hrubýnepomerzakladajúcibezdôvodnéobohateniežalovanýchnaúkoržalobcu.Okresnýsúdopomenul
aj závažnú skutočnosť, že žalobca platne odstúpil od zmluvy o dielo, na základe čoho by si zmluvné
strany mali vydať všetko, čo navzájom plnili, čo však v danom prípade diela nie je reálne možné, a
preto je nevyhnutné zosúladiť, aby plnenie objednávateľa zodpovedalo reálnemu plneniu zhotoviteľa do

účinnosti odstúpenia. Žalobca žiadal rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že bude žalobe vyhovené a
žalovaní budú zaviazaní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 47.789,85 Eur spolu s úrokom
z omeškania a rovnako spoločne a nerozdielne budú zaviazaní aj na náhradu trov súdneho konania.

K doručenému odvolaniu žalobcu sa žalovaní nevyjadrili.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a verejným vyhlásením rozsudku krajským
súdom za rešpektovania ust. § 156 ods. 1, 3 O.s.p. bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecnesprávne rozhodnutie podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere
hlasov 3:0.

K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k.
13Cob/306/2014-678 zo dňa 11.02.2015 a doručovanie upovedomenia o termíne vyhlásenia rozsudku
účastníkom konania prostredníctvom ich právnych zástupcov s tým, že podľa ust. § 156 ods. 1, 3
O.s.p. bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v

lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle vyššie uvedeného uznesenia krajského súdu dňa
10.03.2015 a na internetovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky
k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom v spojení s ust. § 211 ods. 2 O.s.p..

V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalobcu, keďže sa nimi namieta nesprávne a nedostatočné skutkové
zistenie a následne aj nesprávne právne posúdenie, primárne krajský súd uvádza, že sa stotožňuje

so závermi okresného súdu, na základe ktorých okresný súd skonštatoval, že nebol preukázaný
samotný základ nároku žalobcu, a to ani v rovine zaplatenia zmluvnej pokuty, ani v rovine uplatneného
bezdôvodného obohatenia.

V podstate krajský súd uvádza, že cez aplikáciu ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa stotožňuje s odôvodnením

rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach na jeho závery odkazuje. Vzhľadom k uvedenému vo
väzbe k odvolacím dôvodom žalobcu potom nie je žiaduce, ani potrebné, aby v odôvodnení rozsudku
krajského súdu boli opätovne zopakované tie skutkové zistenia a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v
odôvodnení rozhodnutia okresného súdu a je postačujúce na ne len odkázať. Tento postup krajského
súdu je v súlade aj s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa

8. októbra 2009, z ktorého vyplýva, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho
súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu
konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj
požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového
súdu ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného

súdneho konania. Aj v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005,
pokiaľ v odvolacom konaní sa potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa, tak v zásade sa možno obmedziť
na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

Kzvýrazneniuvecnejsprávnostirozhodnutiaokresnéhosúduavovzťahukodvolacímdôvodomžalobcu

je potrebné uviesť, že krajský súd pri posudzovaní skutkových a právnych záverov okresného súdu mal
spôsobilý predmet vyhodnocovania, keďže rozhodnutie okresného súdu má atribúty vyžadované ust. §
157ods.2O.s.p.,t.j.jezdôvodnenéposkutkovejakoajpoprávnejstránke,nazákladečohookresnýsúd
mal za to, že nie je opodstatnený nárok žalobcu, a to ani v časti zmluvnej pokuty a ani v požadovanom
bezdôvodnom obohatení. Pre náležitosti riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia predsa nie je

nevyhnutné, aby všeobecný súd dal odpoveď na každú otázku nastolenú účastníkom súdneho konania.
Je postačujúce, pokiaľ sa súd vyrovná a vyjadrí k otázkam, k okolnostiam, ktoré sú pre posúdenie
sporovej právnej veci podstatné a rozhodné. Takýmto spôsobom okresný súd postupoval. Okresný
súd nebol povinný dať odpoveď na každý argument účastníkov súdneho konania a ani sa detailne s
každým vysporiadať. K splnenej požiadavke riadneho odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného

súdu krajský súd poukazuje na ustálenú judikatúru tak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj
Ústavného súdu Slovenskej republiky. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizovanézákladnéprávoúčastníkakonanianaspravodlivýproces(m.m.IV.ÚS115/03,III.ÚS209/04)
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je posudzované so zreteľom na konkrétny prípad. Judikatúra

ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument účastníkov
konania. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho
rozhodnutievovecipodstatnéaprávnevýznamné.Podľanázorukrajskéhosúdupredmetnérozhodnutie

uvedené atribúty spĺňa. Z tohto dôvodu nebol relevantný odvolací dôvod žalobcu o nezrozumiteľnosti
napadnutého rozsudku okresného súdu, resp. o nedostatočnosti jeho odôvodnenia.K námietke žalobcu, že v záhlavovej časti rozsudku okresného súdu zo dňa 25.06.2014 nebolo uvedené
už aktuálne sídlo žalobcu, keďže toto bolo zmenené od 22.05.2014 na sídlo Konventná 7, Bratislava 811
03, krajský súd uvádza, že táto skutočnosť sa nedotkla vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu.

Krajský súd sa oboznámil s priebehom postupu konania pred súdom prvého stupňa a konštatuje, že
nedošlo k porušeniu ust. § 18 O.s.p.. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že zásada rovnosti
strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok účastníkov súdneho sporu, o
ktorých právach a povinnostiach rozhoduje súd. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť

iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu
v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje
záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Obsah práva rovnosti
ako jedného z určujúcich ústavno-právnych princípov súdneho procesu spočíva teda v tom, že účastníci
sporového súdneho konania majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za
rovnakých procesných podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán.

Nerozhoduje procesné postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z
účastníkov sa stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02). Táto zásada vyjadrujúca
„právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“ alebo tiež „princíp rovnosti zbraní“
je premietnutá aj v Občianskom súdnom poriadku. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní je bližšie
charakterizovaná v § 18 O.s.p., keď súd je povinný zabezpečiť účastníkom súdneho konania rovnaké

možnosti na uplatnenie ich práv, ktorá zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho
súdnehoporiadkuaprejavujesapredovšetkýmvustanoveniachupravujúcichvedeniekonaniaapriebeh
dokazovania. Spôsob, akým bolo vedené konanie pred okresným súdom, podľa názoru krajského súdu,
potvrdilo to, že nedošlo k porušeniu ust. § 18 O.s.p., keďže tak žalobca ako aj žalovaní mali vytvorené
rovnaké podmienky k uplatneniu svojich nárokov, k plneniu povinnosti tvrdenia a súvisiacej dôkaznej

povinnosti. Priebeh konania pred okresným súdom, obsah zápisníc o pojednávaní potvrdil len to, že
bol daný priestor tak žalobcovi ako aj žalovaným na preukázanie svojich tvrdení a žiadna zo sporových
strán voči súdu nemala podstatnú výhodu ani podstatnú nevýhodu v realizácii a v naplňovaní svojich
práv. Okresný súd svojím postupom dal sporovým stranám rovnaké možnosti k uplatňovaniu práv. Ani
v tomto smere nebol vyhodnotený ako relevantný odvolací dôvod žalobcu.

Krajský súd v ďalšom uvádza, že pokiaľ len chybou v písaní sa okresný súd dopustil toho, že pri poukaze
na ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, uviedol Obchodný zákonník, tak táto nesprávnosť bola
bez vplyvu k riadnemu zdôvodneniu rozsudku okresného súdu, keďže išlo len o chybu v písaní. Ani
uvedený nedostatok sa nedotkol vecnej správnosti napadnutého rozsudku okresného súdu. V kontexte

odôvodnenianapadnutéhorozsudkuokresnéhosúdubolozrejmé,žeprvostupňovýsúdmalnamysliust.
§ 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V podstate aj žalobca ako odvolateľ na strane 14 svojho odvolania
takisto uviedol poukaz na ust. § 37 ods. 1 O.s.p. hoci malo ísť o ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
čo bolo odvolaciemu súdu zrejmé, a tým nebolo to rovnako hodnotené ako vážny nedostatok odvolania
žalobcu, z ktorého by nebolo zrejmé, ustanovenie ktorého hmotného práva mal žalobca na mysli.

Nebolrelevantnýaniodvolacídôvodžalobcu,ktorýmnamietal,žeokresnýsúdnepostupovalpodľa§118
ods. 2 O.s.p., keďže nemal oznámiť sporovým stranám, ktoré skutkové tvrdenia účastníkov považuje za
zhodné, ktoré skutkové tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré
nie, pretože aj v zmysle uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV. ÚS 326/2012-13 zo
dňa 21. júna 2012 Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky uviedol, že prípadné porušenie ust. § 118 ods. 2 O.s.p. žiadnym spôsobom nediskvalifikuje
účastníka, napr. v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k
vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať prípadný nesprávny
procesný postup prvostupňového súdu a podobne. Ani uvedený odvolací dôvod žalobcu vzhľadom
k uvedenému nespôsobil nesprávnosť postupu okresného súdu, resp. nezaložil dôvod pre zmenu

rozhodnutia okresného súdu, prípadne pre jeho zrušenie a vrátenie prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie.

Argumentácia žalobcu, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol dispozície žalobcu
s podanou žalobou, rovnako nezakladá nesprávnosť rozhodnutia okresného súdu. Pokiaľ v konaní

pred okresným súdom bolo rozhodované o návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia, tak
išlo o samostatné rozhodnutia, ktoré nebolo potrebné uvádzať v odôvodnení napadnutého rozsudku
okresného súdu.Krajský súd poukazuje na obsah Zápisnice o pojednávaní pred okresným súdom dňa 14.02.2013, a to
konkrétne č.l. 283 rub spisu, kde žalovaní vzniesli obranu vo vzťahu k článku IX. bodu 9.2 zmluvy o dielo,
keď mali za to, že žalobca opiera svoj nárok o zmluvné ustanovenie, ktoré je absolútne neplatné, keďže

nie je možné zmluvnú pokutu vyčísliť a ani ju presne určiť. Pri takejto obrane žalovaných žalobcovi nič
nebránilo, aby poskytol tvrdenia, dôkazy k tejto námietke žalovaných a uvedený postup žalobcovi nebol
odňatý ani cez ust. § 118 ods. 2 O.s.p.. Nemožno sa preto stotožniť s odvolacou argumentáciou
žalobcu, že by zmluvným stranám bol zrejmý spôsob dohodnutej zmluvnej pokuty, resp. že by aj
žalovaným malo byť zrejmé, aká zmluvná pokuta z tohto dotknutého článku uzavretej zmluvy o dielo im

vyplýva. Vzhľadom k uvedenej obrane žalovaných preto nie je namieste tvrdenie žalobcu, že zmluvné
strany zmluvnú pokutu nerozporovali. Zmluvná pokuta vo vyvolanom súdnom konaní bola rozporovaná
zo strany žalovaných, a preto okresný súd bol povinný vyhodnotiť, či zmluvné dojednanie článku IX.
bodu 9.2 zmluvy o dielo je platným alebo nie je platným dojednaním.

V súvislosti s odvolacími dôvodmi žalobcu krajský súd uvádza, že bol viazaný skutkovým stavom tak,

ako ho zistil súd prvého stupňa v zmysle § 213 ods. 1 O.s.p., keďže nebol preukázaný žiaden z
dôvodov výnimiek vyplývajúci z odsekov 2 až 7 ust. § 213 O.s.p.. K viazanosti zisteným skutkovým
stavom okresným súdom pristupuje aj skutočnosť vykonania poučenia podľa § 120 ods. 4 O.s.p., ktoré
bolo aj súčasťou pojednávania konaného dňa 05.06.2014. K rozsahu vykonaného dokazovania krajský
súd uvádza, že bolo dostatočné k posúdeniu žalobcovho nároku v celom rozsahu. Okresný súd s

prihliadnutím aj k ust. § 1, § 6 O.s.p. dospel k správnemu záveru, ak nevykonal ďalšie dokazovanie
s odôvodnením, že nebol daný samotný základ nároku, a to existencia bezdôvodného obohatenia
a ani platné dojednanie o zmluvnej pokute. V rozsahu a dostatočnosti vykonaného dokazovania
pred okresným súdom krajský súd uvádza, že ak neboli vykonané dôkazy navrhnuté niektorým z
účastníkov, tak uvedené neznamená odňatie možnosti konať pred súdom. Už podľa ustálenej judikatúry

všeobecných súdov takýto postup súdu nemožno zásadne považovať za odňatie možnosti konať pred
súdom. Účastníci sú totiž povinní označiť dôkazy na preukázané svojich tvrdení, pričom za dôkaz môžu
slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä výsluch svedkov, znalecký posudok,
správy a vyjadrenia orgánov a právnických osôb, listiny, ohliadka, výsluch účastníkov (§ 120 ods.
1 veta prvá O.s.p., § 125 veta prvá O.s.p.). O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov (ale aj z tých,

ktoré navrhnuté neboli), budú vykonané, rozhoduje však súd. Z uvedeného je zrejmé, že Občiansky
súdny poriadok účastníkovi konania priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Toto procesné
oprávnenie žalobcovi v danej veci nebolo odňaté, keďže ho žalobca využil. Právo navrhovať dôkazy,
resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom nemožno zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré
z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov alebo predstáv žalobcu nie je

ani postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré
dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie účastníkom konania (§ 120 ods. 1 O.s.p.). Pokiaľ bol
návrh žalobcu na doplnenie dokazovania zamietnutý, týmto postupom okresný súd žalobcu nevylúčil
z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva. Okresný súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia pri vykonaní dokazovania poukázal len na tie rozhodné a podstatné

dôkazy, ktoré boli určujúce k vyhodnoteniu žalobcovho nároku, a to tak v súvislosti s uplatnenou
zmluvnou pokutou ako aj s uplatneným bezdôvodným obohatením. Nie je v záujme prehľadnosti
súdneho rozhodnutia žiaduce, aby v jeho odôvodnení boli uvádzané všetky dôkazy, ktoré boli dokladané
do súdneho spisu, keďže takýmto spôsobom by došlo k vyvolaniu neprehľadnosti súdneho rozhodnutia
a jeho obsiažnosti, čo by v konečnom dôsledku spôsobilo zahltenie súdneho rozhodnutia poskytnutím

celého prehľadu spisového materiálu. Predsa aj z ust. § 157 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že okresný súd v
odôvodnení svojho rozhodnutia poukáže len na tie dôkazy, z ktorých vychádzal pri vyvodení skutkových
záverov ako aj právneho zhodnotenia.

KsprávnostipostupuokresnéhosúduvrovinedokazovaniajepotrebnépoukázaťajnaNálezÚstavného

súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 350/08, z ktorého vyplýva, že dokazovanie v občianskom
súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie
a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou
účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý s označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené
predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie

dokazovania,sledujúctakrýchlyahospodárnypriebehkonaniaasúčasnezabezpečiť,abysazisťovanie
skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom,
ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať
určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, tak ak tento postup zdôvodní, nemôže sama osebe skutočnosť, žeokresný súd a ani následne krajský súd neakceptovali návrhy na vykonanie dokazovania, viesť k záveru
o porušení práv, v danom prípade žalobcu ako účastníka súdneho konania.

Krajský súd v súvislosti s nárokom žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty sa stotožňuje so záverom
okresného súdu, ktorý článok IX. bodu 9.2 zmluvy o dielo uzavretej medzi žalobcom a žalovanými
vyhodnotil ako neplatný z dôvodu neurčitosti v spojení s ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Podľa ust. § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka (ktoré ustanovenie je aplikovateľné aj v obchodno-
záväzkových vzťahoch s poukazom na ust. § 300 až § 302 Obchodného zákonníka, ktoré hmotné právo

má len niektoré ustanovenia o zmluvnej pokute) sa pre platné dojednanie zmluvnej pokuty vyžaduje
písomná forma. Z písomne dohodnutej zmluvnej pokuty musí byť zrejmé, pre porušenie akej zmluvnej
povinnosti sa dojednáva a z písomnej formy musí byť zrejmá aj výška pokuty alebo spôsob jej určenia,
čo rovnako musí byť vyjadrené písomne určitým spôsobom.

Podľa článku IX. bodu 9.2 uzavretej zmluvy o dielo medzi žalobcom a žalovanými ako členmi združenia

vyplýva, že ak zhotoviteľ z vlastnej viny nezačne práce spojené s odstránením vád diela do troch
dní od doručenia odôvodnenej písomnej reklamácie objednávateľa, je povinný zaplatiť objednávateľovi
zmluvnú pokutu vo výške 0,1 % z ceny realizovaného diela, pevnej ceny za dielo za každý deň
omeškania.

Krajský súd v zhode so záverom okresného súdu konštatuje, že v písomnej forme nie je platným, určitým
spôsobomvyjadrenázmluvnápokuta,keďžetávpercentuálnejvýške 0,1%vychádzazdvochzákladov,
a to z ceny realizovaného diela, pevnej ceny za dielo, z čoho vyplýva, že nie je zrejmý základ,
z ktorého má byť účtovaná zmluvná pokuta. Nie je možné sa stotožniť s argumentáciou žalobcu, že
cena realizovaného diela sa rovná pevnej cene, a tá sa rovná predbežnej cene a uvedené pojmy sa

rovnajú sume 139.493,99 Eur. Uvedené tvrdenie žalobcu nevyplýva z písomne dohodnutej zmluvnej
pokuty a v konečnom dôsledku ani z uzavretej zmluvy o dielo, ktorá pracuje s viacerými pojmami ceny
diela, a to ako predbežne dohodnutá cena za dielo určená dohodou vo výške 139.493,99 Eur podľa
článku III. bodu 3.1 zmluvy o dielo, v článku III. bodu 3.2 je uvedený pojem skutočnej ceny, ktorá bude
kalkulovaná na základe obojstranne potvrdeného súpisu výkonov a skutočne zrealizovaného diela v

odovzdávajúcom protokole na základe záznamov zo stavebného denníka a práve v dotknutom článku
IX. bodu 9.2 zmluvy o dielo je vyjadrená cena realizovaného diela, a pevná cena. Tak, ako zmluva o
dielo nakladá s viacerými pojmami ceny, tak aj žalobca v podanej žalobe zo dňa 26.10.2012 cez ust. §
79 ods. 1 O.s.p. v súvislosti s poskytnutými tvrdeniami uvádza predbežne dohodnutú cenu a skutočnú
cenu, resp. cenu realizovaného diela. K neurčitosti dohodnutej zmluvnej pokuty krajský súd poukazuje

aj na obranu žalovaných prostredníctvom zástupcu na pojednávaní konanom pred okresným súdom
dňa 05.06.2014, keď bolo namietané, že ani pevná cena, ani cena realizovaného diela nebola v zmluve
o dielo definovaná, a tým nebolo zrejmé, z akého základu je možné uplatniť zmluvnú pokutu vo výške
0,1 % denne.

Sankcia neplatnosti právneho úkonu v zmysle ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa viaže k
náležitostiam prejavu vôle, t.j. ak je prejav vôle neurčitý, nejednoznačný, tým je neurčitý aj jeho vecný
obsah. Pokiaľ ide o právny úkon, pre ktorý je stanovená pod sankciou neplatnosti písomná forma,
musí určitosť prejavu vôle vyplývať z textu listiny, na ktorej je tento prejav vôle zaznamenaný a nie je
postačujúce, že zmluvným stranám je jasné, čo je predmetom zmluvy. Pri písomnosti právneho úkonu

musí byť prejav vôle objektívne poznateľný a vyjadrený absolútne nezameniteľným spôsobom. Pokiaľ
nie je splnená požiadavka určitosti prejavu vôle pri písomnosti právneho úkonu, tak takýto úkon je
postihnutý sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

Uvedené platí aj v prípade zmluvnej pokuty vyjadrenej v článku IX. bodu 9.2 uzavretej zmluvy o dielo,

keďže zákon, a to ust. § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre platné dojednanie zmluvnej pokuty
vyžaduje písomnú formu. Ak v tejto písomnej forme nebol prejav vôle určitý a nebola zabezpečená v
písomnej forme ani jeho nezameniteľnosť, keďže percentuálne dojednanie zmluvnej pokuty vo výške
0,1 % za každý deň omeškania vychádza z vyjadrených dvoch základov, a to z ceny realizovaného diela,
pevnej ceny, tak táto neurčitosť, ktorá vyplýva z textu listiny, spôsobila neplatnosť článku IX. bodu 9.2

uzavretej zmluvy o dielo. Okresný súd správne skonštatoval, že v dotknutom článku sú vyjadrené dve
možnosti výpočtu zmluvnej pokuty, z dvoch základov, a to jednak z ceny realizovaného diela a jednak z
pevnej ceny za dielo, čo spôsobuje nejednoznačnosť, neurčitosť takéhoto dojednania.Žalobca v odvolaní namietal, že okresný súd nesprávne právne vyhodnotil článok IX. bodu 9.2 uzavretej
zmluvy o dielo, keď vychádzal len z jazykového vyjadrenia a neaplikoval výkladové pravidlá obsiahnuté
v § 266 Obchodného zákonníka, ktoré výkladové pravidlá sú v zmysle ust. § 263 ods. 1 Obchodného

zákonníka kogentným ustanovením a majú prednosť pred jazykovým prejavom uskutočneným v
písomnej forme. Ani v tomto smere krajský súd nekonštatuje relevantný odvolací dôvod žalobcu a
stotožňuje sa so záverom okresného súdu, ktorý uviedol, že nebol priestor na použitie výkladových
pravidiel podľa § 266 Obchodného zákonníka, keďže ani nimi by nebolo možné dospieť k záveru, z
akej ceny za dielo má byť vypočítaná zmluvná pokuta. Naviac okresný súd bol názoru, že použitie

výkladových pravidiel by v danom prípade znamenalo nahradenie prejavu vôle účastníkov zmluvy
o dielo, čo by išlo o neprípustný postup. K vecnej správnosti záverov okresného súdu je potrebné
vo všeobecnosti poukázať na to, že obsah právneho úkonu možno vykladať podľa vôle toho, kto
právny úkon uskutočnil, iba za predpokladu, že tvrdená vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom
uskutočneným v písomnej forme. Výkladom nie je možné už uskutočnený prejav vôle dopĺňať, meniť, či
dokonca nahradzovať. Pokiaľ je obsah právneho úkonu zaznamenaný písomne, určitosť prejavu vôle je

daná obsahom listiny, na ktorej je tento zaznamenaný; prejav vôle, jeho určitosť musia byť poznateľné
z textu listiny. Určitosť písomného prejavu vôle je objektívnou kategóriou a takýto prejav vôle by nemal
vzbudzovať dôvodné pochybnosti o jeho obsahu ani u tretích osôb. Aj vzhľadom k uvedenému nebolo
možné aplikovať výkladové pravidlá, pretože tieto by nahrádzali vôľu zmluvných strán a výkladové
pravidlá by neboli v zhode s jazykovým prejavom, ktorý je uskutočnený v písomnej forme v článku IX.

bodu 9.2 zmluvy o dielo, keď zmluvná pokuta bola dohodnutá zo základu dvoch údajov, čo spôsobilo
neurčitosť jej dohody. Nebola tu zachovaná určitosť písomného prejavu vôle pri zmluvnej pokute podľa
článku IX. bodu 9.2 zmluvy o dielo, keďže uvedené dojednanie o dvoch možnostiach výpočtu zmluvnej
pokuty vzbudzovalo dôvodné pochybnosti o obsahovej stránke takejto zmluvnej pokuty. Z písomného
textu listiny uzavretej zmluvy o dielo prejav vôle v rovine zmluvnej pokuty tak nebol určito poznateľný,

a tým nemohol byť nahrádzaný ani výkladovými pravidlami.

V súvislosti s námietkou žalobcu o určitosti dohodnutej zmluvnej pokuty v článku IX. bodu 9.2 zmluvy
o dielo aj s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 28.11.2007 sp. zn. 32 Odo
1085/2006 krajský súd uvádza, že na predmetnú sporovú vec nebolo možné použiť toto rozhodnutie. Je

potrebné poukázať na to, že v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sa vychádza zo zmluvy, v
ktorej pri výške zmluvnej pokuty 0,1 % za každý deň omeškania nebol vyjadrený základ, z ktorého sa
zmluvná pokuta má vyčísliť, avšak oproti danému stavu v článku IX. bodu 9.2 zmluvy o dielo bol základ
vyjadrený, ale tak neurčito, čo spôsobilo neplatnosť dohody o zmluvnej pokute. V predmetnej sporovej
veci, ktorá bola medzi žalobcom a žalovanými, z písomného textu listiny bola neurčitosť základu pri

výške zmluvnej pokuty takej intenzity, ktorá neumožňovala aplikáciu výkladových pravidiel tak, ako to
uviedol aj okresný súd, keďže by sa nahradila vôľa zmluvných strán a tým nebola možnosť prihliadnuť
ani na rozhodnutie, na ktoré poukazoval žalobca v odvolaní. Naviac v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR
sa základ dal nepochybne vyjadriť z textu zmluvy, čo však nebolo možné v danej veci, ak zmluva o dielo
pracovala s viacerými pojmami ceny diela.

Postupu okresného súdu nemožno vytknúť ani to, že v odôvodnení svojho rozhodnutia pri posudzovaní
neurčitosti zmluvného dojednania článku IX. bodu 9.2 zmluvy o dielo vychádzal aj zo záverov prijatých
v konaní vedenom pod sp. zn. 5Cb/33/2011, keďže pri rozhodovaní všeobecných súdov je v záujme
zachovania princípu právnej istoty potrebné a nanajvýš žiaduce, aby sa na posudzovanú rovnakú

otázku dala za rovnakých podmienok aj rovnaká odpoveď. Uvedené prispieva aj k eliminovaniu
nepredvídateľnosti súdneho rozhodnutia. Súčasťou princípu právnej istoty je, aby sa porovnateľné,
resp. obdobné situácie posudzovali po právnej stránke rovnakým spôsobom, čo korešponduje aj s
rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky. (napr. m. m. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95
a II. ÚS 80/99).

Vzhľadom k vyššie uvedeným zhodnoteniam krajský súd konštatuje, že právny úkon zmluvy o dielo bol
neplatný v článku IX. bodu 9.2 o zmluvnej pokute a ak z konania pred okresným súdom vyšli najavo také
skutočnosti, ktoré spôsobili absolútnu neplatnosť právneho úkonu zmluvy o dielo v časti článku IX. bodu
9.2 o zmluvnej pokute, bol okresný súd povinný na uvedené prihliadnuť. Pokiaľ okresný súd uvedeným

spôsobom postupoval a vyvodil správny záver o neurčitosti dojednania zmluvnej pokuty v článku IX.
bodu 9.2 zmluvy o dielo, tak pre jeho vecne správny záver nebol hodnotený ani jeden z odvolacích
dôvodov žalobcu ako relevantný.Krajský súd sa stotožnil aj s názorom okresného súdu, ktorý mal za to, že nárok žalobcu na zaplatenie
bezdôvodného obohatenia vo výške 18.357,46 Eur nebol opodstatneným nárokom. Okresný súd
správne poukázal, na základe akých skutočností môže dôjsť k vzniku bezdôvodného obohatenia v

zmysle ust. § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, t.j. keď ide o majetkový prospech získaný plnením
bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu,
ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. V danej sporovej veci
základom plnenia medzi žalobcom a žalovanými bola platným spôsobom uzavretá zmluva o dielo,
čo bolo konštatované aj v rozhodnutí Krajského súdu Žilina vedeného pod sp. zn. 13Cob/445/2011.

Podstata výšky bezdôvodného obohatenia spočívala v rozdiele medzi sumou, ktorá bola vyfakturovaná
zhotoviteľom a sumou zaplatenou žalobcom za cenu prác a tovarov, ktoré podľa tvrdení žalobcu
zhotoviteľ nedodal. V súvislosti s týmto druhom nároku žalobca poukázal na to, že sa okresný súd
nevysporiadal so znaleckým posudkom vypracovaným znalcom Ing. Ivanom Čiernym, v ktorom okrem
iného bolo skonštatované, že zhotoviteľ nemal potrebné oprávnenie na uskutočnenie stavby. K uvedenej
odvolacej argumentácii žalobcu krajský súd uvádza, že nebola opodstatnená, a to s poukazom aj k

ust. § 3 ods. 1 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že platnosť právneho úkonu nie je dotknutá
tým, že sa určitej osobe zakázalo podnikať alebo že určitá osoba nemá oprávnenie na podnikanie.
Práve uzavretá zmluva o dielo medzi žalobcom a žalovanými zakladala v prípade neplnenia zmluvných
záväzkov zodpovednostné nároky, medzi ktoré patrí aj zodpovednostný nárok žalobcu za stavu vadného
plnenia žalovanými, pričom vadným plnením je aj nevykonanie diela v rozsahu, ako bolo dohodnuté

podľa zmluvy.

Podľa listinných dôkazov vykonaných pred okresným súdom, a to výzvy zo dňa 27.10.2010, č.l. 36
spisu, výzvy a reklamácie diela, č.l. 37 spisu, bolo zrejmé, že ich obsahom bolo odstránenie vád ako
aj dokončenie niektorých prác. Opätovne žalobca listom zo dňa 15.10.2010, č.l. 35 spisu uskutočnil

reklamáciu podľa článku VIII. bod 8.8 uzavretej zmluvy o dielo, z ktorého vyplýva spôsob uplatnenia
reklamácie vád diela u zhotoviteľa, ktorá reklamácia zo dňa 15.10.2010 poukazuje na bod 8.10 článku
VIII. zmluvy o dielo, a to na záručný a pozáručný servis. Je nepochybné v zmysle článku VIII. bodu 8.7
uzavretej zmluvy o dielo, že záručná doba je 5 rokov a začína plynúť dňom odovzdania diela, a preto
aj reklamácie uplatnené žalobcom, pokiaľ poukazovali na záručný a pozáručný servis, tak vychádzali

zo stavu plynutia záručnej doby, ku ktorému plynutiu dochádza odovzdaním diela. Práve z dôvodu
uplatnenia zodpovednostného nároku žalobcom pre tvrdenú vadnosť diela tak správne postupoval
okresný súd, ak aplikoval ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka s vyvodením záveru, že žalobca
nemá oprávnený nárok na bezdôvodné obohatenie, ak uspokojenie svojich nárokov z titulu vadného
vykonávania diela zhotoviteľom mohol dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov vád. Vzhľadom k

žalobcom tvrdenej vadnosti diela potom aj v prípade odkazu na ust. § 550 Obchodného zákonníka
nebolo možné uspokojenie nároku žalobcu nahradiť cez iný právny titul bezdôvodného obohatenia, ak tu
bola prezentovaná vadnosť plnenia. Vo všetkých podaniach, výzvach žalobca mal za to, že ide o vadné
plnenie, preto uvedený nárok nemožno uplatniť cez titul bezdôvodného obohatenia. Aj pri vadách diela v
zmysle § 564 Obchodného zákonníka platí primerane ust. § 436 až § 441 Obchodného zákonníka, ktoré

ust. § 564 Obchodného zákonníka je systematicky začlenené za ust. § 550 Obchodného zákonníka,
na ktoré poukazoval žalobca. Znamená to, že aj v prípade tvrdených vád diela, ktoré zistí žalobca
ako objednávateľ v priebehu vykonávania diela, sa z titulu zodpovednosti za takúto vadnosť musí
zachovaťzákonnápostupnosť,ato,žeakuspokojenietohtodruhunárokuztituluvadnostidielajemožné
dosiahnuť uplatnením niektorého z nárokov vád diela, tak zákonite nemožno to dosiahnuť uplatnením

nároku z iného právneho dôvodu, to znamená ani z dôvodu tvrdeného bezdôvodného obohatenia
žalobcom.

K úplnosti svojich zhodnotení krajský súd uvádza, že žalobca na jednej strane v druhu uplatneného
nároku zmluvnej pokuty nemôže tvrdiť, že žalovaní sa dostali do omeškania s odstraňovaním vád

diela a na druhej strane v súvislosti s uplatneným nárokom bezdôvodného obohatenia uvádzať, že
nebol tu priestor pre uplatnenie zodpovednostného nároku cez vadnosť diela, ale len cez právny titul
bezdôvodného obohatenia. Uvedená argumentácia žalobcu sa potom dostáva do zrejmého logického
rozporu, keďže, ak má dielo vady, tak nároky z titulu tejto vadnosti a ich uspokojenie nie je možné
obchádzať cez iný právny titul bezdôvodného obohatenia, ako sa toho domáhal žalobca, pretože

zákonná úprava v zmysle ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 564 Obchodného
zákonníka to vylučuje. K argumentácii žalobcu, keď poukázal na rozdiel vád diela v priebehu jeho
vykonávania a vád po odovzdaní diela s odkazom k ust. § 550 Obchodného zákonníka, pre ktoré
vady mal žalobca od zmluvy o dielo odstúpiť, je potrebné zdôrazniť, že rovnako aj základom ust.§ 550 Obchodného zákonníka je vadnosť vykonávaného diela, t.j. že dielo nezodpovedá zmluvným
podmienkam. Základom ust. § 550 Obchodného zákonníka ako aj ust. § 560 a nasledujúce ustanovenia
Obchodného zákonníka je tvrdenie a preukázanie vadnosti diela, čo vyplýva aj zo systematického

začlenenia ust. § 550 Obchodného zákonníka pred ust. § 564 Obchodného zákonníka, z ktorého dôvodu
tento skutkový stav odvíja nároky z vád diela, ktoré práve na základe ust. § 440 ods. 2 Obchodného
zákonníka, ktoré primerane platí aj pri vadách diela s odkazom na ust. § 564 Obchodného zákonníka,
nemožno dosiahnuť uplatnením nároku z iného právneho dôvodu, ako sa dožadoval žalobca, a to z titulu
bezdôvodného obohatenia. Vyššie uvedenými reklamáciami žalobca uplatňoval nielen odstránenie vád,

ale aj vadnosť diela v nedokončení niektorých prác, preto uvedený stav vadnosti nedokončenia prác na
diele pri tvrdení ich zaplatenia žalobcom, je tak v rovine zodpovednostných nárokov žalobcu, a nie v
nároku bezdôvodného obohatenia naviac, keď plnenie žalobcom malo zmluvný základ, a to uzavretú
zmluvu o dielo.

V súvislosti s vykonávaním dôkazov pred okresným súdom, a to Zápisov zo dňa 13.11.2009, 2.12.2009,

30.12.2009 ako aj 29.1.2010, ktoré dôkazy sa nachádzajú na č.l. 261 - 265 spisu, boli konštatovania,
že neboli zistené žiadne nedostatky, a to nielen v rovine bezpečnosti práce, ale aj popísaných
zrealizovaných prác na základe uvedených zápisníc z kontroly na stavenisku. Z uvedeného sa
preto nemožno stotožniť s námietkou žalobcu, že zápisnice z kontroly na stavenisku sa týkali len
kontroly bezpečnosti práce. V zápisniciach z kontroly na stavenisku vyplýva údaj realizovaných prác

pod špecifikáciou ktorých je umiestnené konštatovanie, že v rámci kontroly neboli nájdené žiadne
nedostatky. Naviac listina z 13.11.2009 konštatuje zo strany žalobcu, že nie sú k priebehu vykonávania
stavebných prác žiadne námietky a súhlasí sa s priebehom stavebných prác, ako sú zaznamenané
v stavebnom denníku. Žalobca v súvislosti s uplatnenou časťou žalobného nároku, a to zaplatenia
zmluvnej pokuty, použil tvrdenia o neodstraňovaní vád žalovanými. Na druhej strane z titulu kontroly

priebehu vykonávania diela a poskytnutého tvrdenia, že boli žalobcom zaplatené aj práce, ktoré neboli
vykonané, nemožno uvedené súčasne subsumovať pod nárok z titulu bezdôvodného obohatenia,
keď aj uvedený stav môže byť vyhodnotený len v rovine vadnosti diela, ak toto nebolo vykonané v
rozsahu zmluvne dohodnutom, vyúčtovanom, a žalobcom zaplatenom. Okresný súd preto správne v
záujme hospodárnosti Občianskeho súdneho konania skonštatoval, že ak nebol preukázaný základ

žalobcovhonárokuanivčastiuplatnenéhobezdôvodnéhoobohatenia,taknebolpriestornavykonávanie
dôkazov pre tento druh nároku. Vzhľadom k uvedenému potom nebol relevantný ani odvolací dôvod
žalobcu, že okresný súd nevykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu, resp. že vykonané dôkazy neboli
vyhodnotené v odôvodnení rozsudku okresného súdu.

Krajský súd už v konaní vedenom pod sp. zn. 13Cob/445/2011 uviedol, že obrana žalobcu v rovine
nevykonania diela v požadovanom rozsahu je v rovine vadnosti plnenia. Práve žalobcom tvrdenú
vadnosť plnenia v nevykonaní diela v požadovanom rozsahu podľa zmluvných podmienok nie je
možné uplatňovať cez titul bezdôvodného obohatenia, keďže prioritná postupnosť daná zákonom v
zmysle ust. § 440 ods. 2 Obchodného zákonníka vymedzuje, že ak uspokojenie možno dosiahnuť

uplatnením niektorého z nárokov z vád diela, nemožno to isté dosiahnuť uplatnením nároku z iného
právneho dôvodu. Ak uvedenú zákonnú postupnosť okresný súd rešpektoval, tak ani v tomto smere
nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Ak žalobca tvrdil, že dielo nebolo vykonané v
požadovanom rozsahu podľa uzavretej zmluvy o dielo a i napriek tomu malo dôjsť k jeho zaplateniu,
tak táto okolnosť je vadnosťou diela, pre ktorú pokiaľ žalobca zvolil právo odstúpiť od zmluvy o dielo,

tak aj tento ním uskutočnený úkon má základ v žalobcom tvrdenej vadnosti vykonávaného diela. Preto
aj plnenie poskytnuté žalobcom za vadné dielo nevykonané v požadovanom rozsahu pred zvolením
zodpovednostného nároku odstúpenia od zmluvy o dielo má zmluvný základ a má základ v tvrdenom
vadnom plnení, ktorý skutkový a právny stav nie je možné obísť cez nárok z titulu bezdôvodného
obohatenia.

Vo všeobecnosti krajský súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.
Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O
nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak

síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani k jednej z uvedených situácii v predmetnej sporovej
právnej veci nedošlo, pretože okresný súd na úplne zistený skutkový stav veci potrebný pre posúdenie
žalobného nároku aplikoval správny právny predpis, a to rozhodné ustanovenia Obchodného zákonníkaa Občianskeho zákonníka, ktoré v citácii uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu
a tieto aj správnym spôsobom na daný stav interpretoval. Ani v tomto smere nebol relevantný odvolací
dôvod žalobcu.

K dostatočnosti odôvodnenia rozsudku krajského súdu rovnako platí, že odvolací súd nie je povinný
sa vysporiadať s každým odvolacím dôvodom, ale len s tými, ktoré majú pre posúdenie napadnutého
rozsudku okresného súdu zásadný význam, k čomu aj zo strany krajského súdu došlo.

Vzhľadom k vyššie uvedeným zhodnoteniam vo väzbe k odvolacím dôvodom žalobcu krajský súd
konštatuje vecnú správnosť rozsudku okresného súdu, s ktorým sa stotožňuje, preto vo vyvolanom
odvolacom konaní bol rozsudok okresného súdu potvrdený podľa § 219 ods. 1 O.s.p. v spojení s §
219 ods. 2 O.s.p.. K úplnosti k zhodnoteniam uvádzaným krajským súdom v predmetnom rozsudku je
potrebné poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 147/2011 z
25. apríla 2012, z ktorého vyplýva, že odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa,

neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu
prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu.

Podľa § 224 ods. 4 O.s.p. krajský súd vyslovil, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého
stupňa, pretože okresný súd pri trovách prvostupňového konania aplikoval ust. § 151 ods. 3 O.s.p..

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.