Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. február 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/250/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114209506
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114209506.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinová 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 11C/137/2014-13 zo dňa 17.9.2014 takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Vyslovil, že účastníci nemajú nárok na

náhradu trov konania.

Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa právne odôvodnil ust.§ 3 ods.1 písm.d/, § 4 ods.1 písm.a/, § 9
ods.1,2, § 15 ods.1, § 16 ods.1, § 17 ods.1,2, 3 § 19 ods.1,3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ust.§ 44 ods.2 zákona č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok)
a ust.§ 45 ods.1,2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresný súd Humenné žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 395/2010 dňa 28.4.2010 a to na základe rozhodcovského rozsudku,
ktorým bola zaviazaná povinná Y. V. k zaplateniu sumy 233,68 Eur s príslušenstvom oprávnenému teda
žalobcovi. Konanie sa viedlo na súde pod sp. zn. 6Er 364/2010. Uznesením zo dňa 26.5.2010 súd
zamietolžiadosťexekútoraovydaniepoverenianadsumu233,68Eurtrovypredchádzajúcehokonaniaa
trovyexekúcie,pričomrozhodnutienadobudloprávoplatnosť3.1.2011,keďžebolopotvrdenéuznesením
Krajského súdu v Prešove 3CoE 78/2010 zo dňa 8.12.2010. Ďalším uznesením zo dňa 25.1.2011

bolo exekučné konanie v tejto časti zastavené, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 16.3.2011 a
dňa 29.3.2011 bolo vydané poverenie na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 233,68 Eur, trov
predchádzajúceho konania vo výške 117,20 Eur a trov exekúcie. V dôsledku podania vedľajšieho
účastníka neskorším uznesením zo dňa 30.12.2011 bola exekúcia zastavená v dôsledku neplatnej
rozhodcovskej doložky, čo potvrdil aj Krajský súd v Prešove uznesením 1CoE 69/2013-85 zo dňa
30.5.2013.

Ako je zrejmé v danom prípade nesedia dátumy rozhodnutí podľa vyjadrenia žalobcu a z dokazovania
súdu je zrejmé, že vyhodnocoval rozhodcovskú doložku, ktorá bola súčasťou formulárovej zmluvy
uzavretej medzi žalobcom a jeho dlžníkom (povinnou) a dospel k záveru o jej neplatnosti z dôvodu, že
je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.Žalobca v tomto spore požadoval náhradu škody vo výške 125 Eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 271,07 Eur. Vychádzal z toho, že súd rozhodol o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia s

omeškaním o viac ako 147 dní.

V konkrétnom prípade žalobca vytýka súdu nesprávny úradný postup spočívajúci v tom, že nerozhodol
v 15 dňovej lehote o zamietnutí žiadosti exekútora na vydanie poverenia.

Vychádzajúc z gramatického a logického výkladu ust.§ 44 ods.2 Exekučného poriadku je zrejmé, že
zákon ukladá súdu rozhodnúť v 15 dňovej lehote len v prípade vydania poverenia exekútorovi, teda
v prípade, že súd nezistí rozpor so zákonom v exekučnom titule prípadne návrhu na exekúciu alebo
žiadosti o vydanie poverenia a následne len stručne vyplní príslušné tlačivo obsahujúce spomínané
poverenie. Je preto logické, že tá istá lehota nemôže platiť pre zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia,
keď súd musí vypracovať rozsiahle rozhodnutie a v ňom patrične zdôvodniť svoj právny názor a vysvetliť

porušenie zákona. Často krát pred takýmto rozhodnutím si musí zabezpečiť aj ďalšie listiny, najmä ak
exekučný titul je rozhodcovský rozsudok, ako je tomu aj v tomto prípade. Exekučný súd je totiž povinný
dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie v každom
štádiu konania a to aj bez návrhu. Je povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor
žiada o vydanie poverenia je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 Exekučného poriadku. Keďže

exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok, je potrebné vychádzať aj z ustanovenia
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.

Podľa názoru Ústavného súdu SR vyslovenom v uznesení II. US 545/2010-15 zo dňa 9.12.2010
exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už

začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie.

Žalobca vytýka exekučnému súdu nesprávny úradný postup predstavujúci zbytočné prieťahy. Súd
prvého stupňa poukázal na to, týmto pojmom sa zaoberal aj Ústavný súd SR a ten vo viacerých svojich
rozhodnutiach dospel k záveru, že je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a že aj

niekoľko mesačná nečinnosť súdu nemusí predstavovať zbytočné prieťahy (I.US 42/01, I.US 63/00, IV.
ÚS 606/12).

Pri posudzovaní toho, či exekučný súd sa dopustil zbytočných prieťahov možno použiť závery
Ústavného súdu SR v už citovanom rozhodnutí IV. US 606/2012, ktoré sa týkalo sťažnosti žalobcu

v obdobnej veci. V nej bola žiadosť o vydanie poverenia podaná 15.8.2011, nasledovala výzva na
predloženie rozhodcovskej zmluvy zo dňa 16.4.2012, tá bola predložená 4.5.2012 a uznesením zo
dňa 5.10.2012 bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá. Ústavný súd okrem iného zdôraznil,
že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že sťažovateľ (teda žalobca) podával žiadosti o udelenie

poverenia hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní a preto musel počítať
s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo
rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.

Pre súd prvého stupňa bola zarážajúca argumentácia žalobcu ohľadom posúdenia samotného

rozhodnutia o zamietnutí žiadosti exekútora o vydanie poverenia ako nesprávneho úradného postupu.
Je predsa logické, že výsledkom rozhodovacej činnosti súdu je, že buď žiadosti o vydanie poverenia
vyhovie alebo ju zamietne. Zo zákona nevyplýva, že súd musí vždy žiadosti žalobcu vyhovieť. Práve
rozhodovacia činnosť je podstatou súdnictva a nemožno ju vyhodnocovať ako nesprávny úradný
postup (uznesenie Najvyššieho súdu ČR 25Cdo 1018/07 zo dňa 25.8.2009). Táto argumentácia

žalobcu by skôr nasvedčovala uplatňovaniu nároku titulom nezákonného rozhodnutia, k čomu však
neboli splnené zákonné podmienky (neexistuje rozhodnutie, ktorým by bolo uznesenie o zamietnutí
žiadosti o vydanie poverenia zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť a žalobca ani v jednom
prípade voči danému uzneseniu nepodal ani riadny opravný prostriedok). Neopodstatnené je aj tvrdenie
žalobcu o prekážke právoplatne rozhodnutej veci príslušným rozhodcovským rozsudkom. Súdy totiž v

rozhodnutiach o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia dospeli k záveru o neplatnosti rozhodcovskej
doložky, dôsledkom toho rozhodcovský rozsudok nespôsobuje právnu záväznosť pre svoju ničotnosť.
Žalobcovi preto nič nebránilo podať žalobu na súd.Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, že tým, že súd zamietol žiadosť o udelenia poverenia na
vykonanie exekúcie, hoci aj po 15 dňovej lehote sa nedopustil nesprávneho úradného postupu a
rozhodne nepredstavuje porušenie práva na žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Žalobca však nepreukázal ani ďalší zákonný predpoklad zodpovednosti za škodu a to vznik škody, ktorá
je chápaná ako skutočná majetková ujma. Nároky, ktoré si uplatňuje, sú hypotetické. Žalobca nepredložil
jediný dôkaz na jej preukázanie a teda neuniesol dôkazné bremeno. Je potrebné poznamenať, že
nutnosť spravovať pohľadávku oprávneného nezapríčinil exekučný súd a teda príslušné náklady nie sú v

príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu ale postupom povinného, ktorý dlh voči oprávnenému
nesplnil.

Podobne v časti požadovanej náhrady nemajetkovej ujmy nie sú dané dôvody na jej priznanie v
zmysle § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. Dôvody uvádzané žalobcom súd považuje za irelevantné.
Nebolo zistené, že by došlo k zániku povinného. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu

na jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného s povinným a nie
je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti sú v
tomto konaní bezvýznamné, keďže žalobcom je právnická osoba. Žalobca nepreukázal zánik svojich
podnikateľských aktivít. V tejto súvislosti nie je možné nezohľadniť samotnú podnikateľskú činnosť
žalobcu, o ktorej sa súd už zmienil. Súd považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi, ak žalobca

si uplatňuje nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy voči štátu, keď škoda mu mala vzniknúť pri
negatívnevnímanejpodnikateľskejaktivitežalobcu,ktoroubolanútenásazaoberaťajEurópskakomisia,
ktorá v mnohých smeroch konštatovala porušenia práv spotrebiteľov. Z uvedených dôvodov súd preto
žalobu ako neopodstatnenú zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého
nárok na náhradu trov konania by prináležal len úspešnému žalovanému, ten však si tento nárok podľa
§ 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Namietal, že v konaní došlo k vadám uvedeným

v ust.§ 221 ods.1 písm.h/ a f/ O.s.p. a § 205 ods.2 písm.c/, f/ O.s.p. účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že
nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a neúplne zistil
skutkový stav, lebo nevykonal navrhnuté dôkazy, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

Odvolateľ namietal to, že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou
právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne
v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase
vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva,

ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k
založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej
interpretácii, dopustil sa postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Takéto
rozhodnutie musí byť preto zrušené.

S poukazom na článok 144 ods. 1 Ústavy SR a § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd svojim
rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

V ďalšom odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že tento nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením

zákonnej lehoty. Exekučný súd však uvedené ignoroval a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je neakceptovateľný. Pritom právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie mohla byť odstránená len
rozhodnutím exekučného súdu.

K úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolateľ uviedol, že súdu neprináleží polemizovať o

vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy
delegeferendasúneprípustnýmsúdnymaktivizmom,ktorésvojemeritórnerozhodnutianemôženanich
založiť. Súd tak úplne neguje stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrassburgu.Odvolateľ ďalej súdu vytýkal jeho nesústredenú činnosť, keď vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom, kedy vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúvisia.

Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., a to znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným
znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu
negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Namietal,

že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom. Mal
za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.

K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej o
tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a
vrátil vec na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust.§ 214 ods.2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na
úradnej tabuli dňa 04.02.2015 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a správne vo
veci aj rozhodol. Ani po podaní odvolania odvolací súd nezistil, aby prvostupňový súd konal a rozhodol
nesprávne. Odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu,
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom ( článok 46 ods. 3 Ústavy SR ).

Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi

verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona pri výkone verejnej moci
a/ nezákonným rozhodnutím,
b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe alebo
d/ nesprávnym úradným postupom ( § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, v znení neskorších predpisov ).

Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene
štátu Ministerstvo spravodlivosti SR ak
1/ škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym

úradným postupom súdu,
2/ škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3/ škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu ( § 4 ods. 1 písm. a/ cit. zákona ).

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánov verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenejlehote,nečinnosťorgánovverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za
nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady SR pri výkone

jej pôsobnosti podľa článku 86 písm. a/ a d/ Ústavy SR a postup alebo výsledok postupu Vlády SR pri
výkone jej pôsobnosti podľa článku 119 písm. b/ Ústavy SR ( § 9 ods. 1 cit. zákona ).Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním
alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku ( ďalej „žiadosť“ ) s príslušným orgánom podľa § 4 a § 11 ( § 15 ods. 1 cit. zákona ).

Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do 6 mesiacov odo
dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok

na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nárokov alebo jeho neuspokojenej časti
na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý
bol predbežne prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade
škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť
najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím 6-mesačnej lehoty
na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr ( § 16 ods. 4 cit. zákona ).

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak
iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na
ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak ( § 17 ods. 1, 2 cit. zákona ).

Právo na náhradu škody sa premlčí za 3 roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode. Ak je
podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenia alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo
zrušené právoplatné rozhodnutie (§ 19 ods. 1 cit. zákona).

Tým, že súd prvého stupňa dospel k záveru o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, hoci aj po 15-dňovej lehote, nedopustil sa nesprávneho úradného postupu a nejde o porušenie
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Odvolací súd k uvedenému uvádza, že
15-dňová lehota podľa ust.§ 44 ods.2 Exekučného poriadku platí pre prípad, keď súd udelí poverenia,

nie pre prípad zamietnutia žiadosti o poverenie.

Žalobca skutočne nepreukázal ani ďalší zákonný predpoklad zodpovednosti za škodu a to vznik škody,
ktorá je chápaná ako skutočná majetková ujma. Možno prisvedčiť súdu prvého stupňa, že žalobca
nepredložil jediný dôkaz na preukázanie tejto škody, a teda neuniesol dôkazné bremeno. Nutnosť

spravovať pohľadávku oprávneného skutočne nezapríčinil exekučný súd. Príslušné náklady teda nie sú,
tak ako to správne uviedol súd prvého stupňa, v príčinnej súvislosti s postupom exekučného súdu, ale
sú v príčinnej súvislosti s postupom povinného, ktorý dlh voči oprávnenému nesplnil.

Odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvého stupňa, že ani v časti požadovanej náhrady

nemajetkovej ujmy nie sú tu dané dôvody na jej priznanie v zmysle § 17 ods.3 zákona č. 214/2003 Z.z.
Nebolo zistené, že by došlo k zániku povinného. Samotné vedenie exekučného konania bez ohľadu na
jeho dĺžku nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu oprávneného s povinným a nie je ani
dôvodom vzniku insolventnosti povinného. Žalobca nepreukázal zánik svojich podnikateľských aktivít.

Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu ohľadne nesústredenej činnosti súdu považuje za potrebné
uviesť, že je mu z praxe známe, že je to práve nesústredená činnosť žalobcu, ktorý sa vôbec
neoboznamuje s obsahom rozhodnutí súdov a podáva hromadné odvolania rovnakého typu. Keďže
Znalecký posudok č. 1/2014 o výške vzniknutej škody a ani návrh na prerušenie konania, na ktoré
žalobca v odvolaní poukazuje, neboli v predmetnom konaní predložené, odvolací súd sa odvolacími

námietkami týkajúcimi sa znaleckého posudku a návrhu na prerušenie konania nezaoberal. Tieto
skutočnosti však oprávňujú odvolací súd vyjadriť vážnu pochybnosť o tom, či sa žalobca s obsahom
spisu a s napadnutým rozsudkom vôbec oboznámil, a ak áno, tak je zrejmé, že v nedostatočnom
rozsahu. V podanom odvolaní žalobca nielenže poukazuje na skutočnosti, ktoré nie sú obsahom spisu,
ale navyše takmer vôbec nereaguje na závery súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku.

Súd prvého stupňa správne rozhodol i čo do trov konania.Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust.§ 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval z dôvodov uvedených v ust.§ 224 ods. 1 O.
s. p. za použitia ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bola úspešná
žalovaná, táto nepodala návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh
tiež nepodal, ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania
nemohol byť priznaný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.