Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 19. február 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/218/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8512205701
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8512205701.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č. k. 4C/654/2012-82 zo
dňa 10.06.2014 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1. stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu žalobcu.

Vyslovil, že žalovanej sa nepriznáva náhrada trov konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. §§ 4 ods. 1 písm. a) bod 1; 9 ods. 1, 2; 15 ods. 1; 16 ods. 1;
17 ods. 2, 3; 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, §§ 41 ods. 1 až 3 v znení účinnom do 31.05.2010 a v znení účinnom od 01.06.2010; 44
ods. 1 až 9 Exekučného poriadku (zákona č.233/1995 Z.z.).

Konštatoval, že v predmetnom konaní a v spojených veciach nemal za preukázaný nesprávny úradný
postup, existenciu prieťahov v konaniach, ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom nevydaním rozhodnutia v zákonom určenej lehote.

V konaniach vedených na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod spisovými značkami 1C/109/2012,
1C/110/2012, 1C/111/2012, 1C/113/2012, 1C/116/2012, 1C/119/2012, 1C/120/2012, 1C/121/2012,

1C/122/2012, 1C/124/2012, ohľadne ktorých boli žalobcom podané žaloby, mal súd za preukázané, že
žaloby žalobcu sú neopodstatnené. V tom čase s poukazom na novelu Exekučného poriadku v prípade,
ak exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok, neplatila 15-dňová lehota na posúdenie žiadosti
súdneho exekútora na vydanie poverenia, keďže dôvodom tejto výnimky zavedenej do Exekučného
poriadku od 01.06.2010 bola nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti exekúcie
preskúmaním písomností, ktoré nie sú prílohou na vykonanie exekúcie, napr. rozhodcovskej zmluvy,
resp. doložky.

V dotknutých veciach exekučný súd konal sústredene bez prieťahov a žalobcom tvrdená nečinnosť
exekučného súdu v predmetných spojených žalobách nezodpovedala skutočnosti. Konajúci exekučný
súd za účelom posúdenia materiálnej a formálnej vykonateľnosti rozhodcovského súdu vyzývalžalobcu ako osobu oprávnenú z exekučného titulu na preukázanie dôvodnosti nárokov priznaných v
rozhodcovských konaniach v zrejmom rozpore so spotrebiteľským právom, na ktoré nereagoval.

V uvedených veciach bol plne opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po
doručení žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia skúmal, či rozhodcovské rozsudky, ktoré
boli podkladmi pre jej vykonanie, nezaväzujú povinných na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené, alebo ide o plnenie odporujúce dobrým mravom. Ak rozhodcovský rozsudok
týmto zákonným ustanoveniam odporuje, uvedené nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku na

vykonanie exekúcie na jeho základe.

Dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora do vydania rozhodnutia, ktorým
bola žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá vzhľadom na skutočnosť, že bolo potrebné posúdiť
zákonnosť vedenej exekúcie, nie je takej povahy, aby bolo možné v daných veciach vysloviť porušenie
práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V uvedených prípadoch žalobca nemôže

vyčítať nečinnosť exekučného súdu za súčasného preukázania, že tento v postavení oprávneného
neposkytol konajúcemu súdu nevyhnutnú súčinnosť v súdom stanovených lehotách.

Ohľadom žalobcom tvrdených prieťahov v predmetných veciach neboli vedené žiadne disciplinárne
konania, neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní a ani nerozhodoval Ústavný súd, či Európsky súd

pre ľudské práva.

Zároveň mal súd za preukázané, že bol opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadostí súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetných
exekučných konaniach skúmal, či bola platne uzatvorená rozhodcovská zmluva.

Najvyšší súd SR pod sp. zn. 6Cdo135/2012 zo dňa 5.12.2012, 5Cdo375/2012 ako aj Ústavný súd
ČR pod sp. zn. III. ÚS 562/2012 zo dňa 24.10.2013 zaujali stanovisko, že pokiaľ oprávnený v
návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej

rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v
rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu,
nebola vôbec uzavretá, alebo bola uzavretá neplatne. Uvedené rozhodnutia v odôvodnení poukázali už
na uznesenie NS SR zo dňa 13.10.2011 pod sp. zn. 3Cdo146/2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva,
že vychádza z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných

predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa okrem iného zaoberá tým,
či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, teda či
bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (z aspektu
obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov

práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je už v štádiu posudzovania splnenia základných predpokladov pre poverenie súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený exekučný
titul bol alebo nebol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia tkvie v tom, že

ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce
žiadne právne účinky, takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti a na jeho
základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia.

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať

a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu
je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnej rozhodcovskej zmluvy a exekučný súd má povinnosť v zmysle ust. § 42 ods. 2 Exekučného
poriadku okrem iného zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom

s právomocou na jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to,
či rozhodcovská zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzatvorená
platne. Iba platná rozhodcovská zmluva môže založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe
určitú vec prejednať a rozhodnúť. Absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právnyúkon uzavretý nikdy nebol. Na základe uvedeného dovolací súd vyvodil záver, že exekučný súd,
ktorý koná o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má preto dostatok
skutkových a právnych poznatkov, je oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie aj bez návrhu, t. j. ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva
medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená platne. Ak zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola
založená na neplatnej rozhodcovskej zmluve, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce
z príslušných právnych predpisov preto, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Na základe uvedeného teda možno konštatovať, že postup exekučného súdu v predmetných
exekučných veciach nebol posudzovaním vecnej správnosti rozhodcovského súdu (zrejme rozsudku)
a nesmeroval ani k zrušeniu tohto rozhodnutia, iba realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z ust.
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vo vzťahu posúdenia, či exekučný titul - rozhodcovský rozsudok je
alebo nie je v rozpore so zákonom.

V prípade, ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná
právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by rozhodnutie majúce charakter tzv. ničotného právneho
aktu.

Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu exekučnému súdu

nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska jej platnosti, keďže toto oprávnenie
nesporne vyplýva z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako to bolo konštatované vo vyššie
uvedených rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR.

Záver exekučného súdu, že rozhodcovská doložka v danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory s

dodávateľom - žalobcom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej
podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto uvedené neplatné zmluvné
dojednanie nemohlo založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovské rozsudky, ktoré boli
podkladom vyššie uvedených exekučných konaní, a preto správne exekučný súd postupoval, ak tieto
považoval za nevykonateľné.

Nakoľko exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zistil, že exekučné tituly
vo forme rozhodcovských rozsudkov predložených žalobcom ako oprávneným boli vydané v rozpore
so zákonom, dospel k správnemu záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre udelenie
poverenia a žiadosť exekútora zamietol.

V predmetných exekučných veciach zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie nebolo realizované za situácie, že pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady.

Uvedeným postupom exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu
a ani nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia a ani si neosvojoval postavenie odvolacieho súdu.
Exekučný súd iba skúmal, či predložené rozhodcovské rozsudky sú vykonateľným exekučným titulom a
či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednávať dané spory.

Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju rozhodcovský súd vyriešil a aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne práve účinky
(IVÚS78/2011, uznesenie NS SR 6Cdo105/2011, 5Cdo375/2012, 6Cdo135/2012).

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci v zmysle ust. § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku patrí k
procesným podmienkam konania a ich existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.
O prekážku právoplatne rozhodnutej veci ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu a tých istých osôb.

Totožný predmet konania je daný vtedy, ak ide o ten istý nárok vymedzený petitom vyplývajúci z
rovnakých skutkových tvrdení, za akých už bol pôvodne uplatnený. O totožnosť účastníkov konania
ide najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými istými účastníkmi, prípadne vnovom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania z dôvodu univerzálnej alebo
singulárnej sukcesie.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok vydaný
v rozhodcovskom konaní, a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vo forme
rozhodcovského rozsudku je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je v
zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu vyplýva,
že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie (uznesenie

NS SR z 5.12.2012 pod sp. zn. 6Cdo135/2012).

Aj zo záverov rozhodnutia NS SR z 27.5.2013 pod sp. zn. 3Cdo 227/2012 a rozhodnutia NS SR
6Cdo135/2012 z 5.12.2012 je možné vyvodiť jednoznačný záver, že rozhodcovské konanie nemá
charakter exekučného konania, a preto nim nemôže byť založená prekážka tzv. duplicitnej exekúcie.
Ani ničotné rozhodnutie rozhodcovského súdu nevyvoláva žiadne právne účinky, a preto nemôže byť

prekážkou veci rozhodnutej.

Keďže v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom postupe
exekučného súdu v predmetných exekučných veciach, nepreukázaním, že k vydaniu rozhodnutia o
zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo neprípustným preskúmaním exekučného titulu vrátane

porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vydaním rozhodnutí o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia v zákonom určenej lehote, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

S poukazom na nepreukázanie tvrdeného nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v
preskúmavaní rozhodcovských rozsudkov spôsobom odporujúcim zákonu v spojených veciach pôvodne

vedených na Okresnom súde v Starej Ľubovni pod sp. zn. 1C/109/2012 až 1C/113/2012, 1C/116/2012,
1C/119/2012až1C/122/2012,1C/124/2012,akozákonnéhopredpokladuzodpovednostizaškodupodľa
zák. č. 514/2003 Z. z., žalobcovi nevznikol nárok na náhradu škody ani nemajetkovej ujmy.

V zmysle ustanovenia § 17 zákona číslo 514/2003 Z. z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk. Škodu

je potrebné chápať ako ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná
v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia (najmä peňažného).

Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie či iné znehodnotenie
existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou, a ktorá predstavuje

majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ je možné).

Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie
majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, ale
nenastalo v dôsledku škodnej udalosti.

Žalobca si ako majetkovú škodu uplatnil istinu s príslušenstvom vo výške, ako to uviedol v petite svojich
jednotlivých žalôb s tým, že táto viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného
súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu
založeného zmluvou o úvere a nemôže preto tiež nastať akceptácia návrhu na nútené vymáhanie istiny

a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Žalobcovi zrejme ušlo, že v exekučnom konaní pôvodne
vedenom na Okresnom súde Stará Ľubovňa pod spisovou značkou 6Er/5/2009 proti povinnému L. O.
povereniebolovydanédvadnipodoručenížiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,napriek
tomu však sa domáha náhrady škody.

Aj v ďalších konaniach vo veciach rozhodoval krajský súd, ktorý potvrdil uznesenia prvostupňového súdu
o čiastočnom zastavení exekučného konania a v konečnom dôsledku poverenia neboli vydané na sumy,
na aké bola podaná žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V danom prípade nebolo žalobcom preukázané, aby zo strany súdu došlo jednak k nesprávnemu

úradnémupostupuajednakkvznikukonkrétnejvyčísliteľnejapreukázateľnejmajetkovejškode.Žalobca
nielen vo vzťahu k majetkovej škode, ale ani vo vzťahu k požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy
nepreukázal žiaden nepriaznivý dopad (ujmu) na jeho právne postavenie ako veriteľa pohľadávky voči
povinnej osobe v dôsledku postupu exekučného súdu. Žalobca náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnillen tým, že postup súdu má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva žalobcu,
ale nijako konkrétne netvrdil a ani dôkazmi nepreukázal, že k takémuto následku aj skutočne došlo.

Keďže podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle
zákona číslo 514/2003 Z. z. sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich
nie je táto zodpovednosť daná, dospel súd k záveru, že v dôsledku nepreukázania jednak nesprávneho
úradného postupu a jednak vzniku škody namietaným nesprávnym úradným postupom nie je možné
žalobe žalobcu vyhovieť.

Preto žalobu žalobcu ako neodôvodnenú zamietol.

K tvrdeniu žalobcu, že prípadná nevymožiteľnosť pohľadávky bola dôsledkom nesprávneho úradného
postupu alebo nezákonného rozhodnutia exekučného súdu, súd prvého stupňa konštatoval, že sa s
týmto záverom žalobcu nestotožňuje, pretože prípadná nevymožiteľnosť pohľadávky nebola dôsledkom

nesprávneho úradného postupu alebo nezákonného rozhodnutia exekučného súdu, ale nečinnosťou
žalobcu, ktorý v pozícií veriteľa, na strane ktorého neexistovala zákonná prekážka na ich uplatnenie
v občianskom súdnom konaní, aj s poukazom na vyššie uvedené závery rozhodnutí všeobecných
súdov Slovenskej republiky, v zmysle ktorých rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom
na základe neplatnej rozhodcovskej doložky nevytvára prekážku právoplatne rozhodnutej veci, si tieto

v súdnom konaní neuplatnil.

V predmetných exekučných veciach bolo nesporne preukázané, že s poukazom na dátumy uznesení
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia mal žalobca v postavení veriteľa
vytvorený dostatočný časový priestor na včasné uplatnenie si predmetných pohľadávok voči povinným

v občianskom súdnom konaní s vylúčením rizika nepriznania nároku uplatneného v súlade s princípmi
spotrebiteľského práva pre vznesenú námietku premlčania, prípadne inú hmotnoprávnu námietku
majúcu za následok nemožnosť priznania dôvodne uplatneného nároku súdnym rozhodnutím.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku.

Konštatoval, že žalobca bol v konaní neúspešný a žalovanej, ktorá si trovy konania nevyčíslila, trovy
nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca.

V odvolaní uviedol, že postupom súdu prvého stupňa sa účastníkovi konania odňala možnosť konať
pred súdom, súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie
právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Napadnuté rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku

právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd
prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného
postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvého stupňa bol jednoznačne
viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom prijatím zákona č. 412/2012 z. z. a
nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení

zákona č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím súd prvého stupňa de iure a de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity. Súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie právnej neistoty určením zákonnej
lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny

proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len exekučného súdu. Súdu neprísluší polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvekúvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno zakladať meritórne
rozhodnutie. Svojimi úvahami súd neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe. Nie je zrejmé,

aký môže mať dopad na výsledok konania skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore
exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také
skutočnosti, ktoré s predmetom nesúvisia.

Žalobcavodvolaníďalejnamietal,žeakodôkazvznikuškodypredložilznaleckýposudokč.1/2014,ktorý

vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil
zníženie jeho majetku. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom
vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Pokiaľ ide o tom, že žalobca predložil
znalecký posudok až po roku a pol od podania žaloby na súde, žalobca dáva do pozornosti samotný

znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že žalobca zadal vypracovanie znaleckého posudku dňa 1. marca
2013. Vypracovanie znaleckého posudku je tak dôkladné a zložité, a to aj s ohľadom na množstvo
spracovaných podkladov a jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. V konaní boli preukázané všetky
zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody. V konaní bolo potrebné rozhodnúť v súlade
so žalobným petitom, prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. Ak bol súdu doručený v

čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo
veci samej o tomto návrhu žalobcu osobitne rozhodnúť.

Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1 zákona

č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s. p. ),
vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s. p. ), preskúmal rozsudok ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania v
súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku zverejnil na
úradnej tabuli súdu dňa 13.02.2015 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne aplikoval právne predpisy a správne vo
veci aj rozhodol. Ani po podaní odvolania odvolací súd nezistil, aby prvostupňový súd konal a rozhodol
nesprávne. Odvolací súd sa stotožňuje s presvedčivými a správnymi závermi napadnutého rozhodnutia
súdu prvého stupňa, na ktoré v celom rozsahu odkazuje ( § 219 ods. 2 O. s. p. ) a k odvolacím námietkam

žalobcu len na doplnenie konštatuje:

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1,
koná v mene štátu

a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo
v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci
sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa
poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný

uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje
s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,

c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa,
keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie

alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia)
rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. vyplýva, že lehota neplynie počas predbežného prerokovania
nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich

mesiacov.

Podľa § 41 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31.05.2010, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k
povinnosti alebo postihuje majetok.

Podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z., podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul,
c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba

a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,

f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených
týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho

poistenia, starobného dôchodkového sporenia, a vo veciach verejného zdravotného poistenia,
i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,
j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide
o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu.

Podľa§41ods.3zák.č. 233/1995Z.z.,akzáväzokvnotárskejzápisnicipodľaodseku2písm.c)vznikol
z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov, môže sa exekúcia
týkať iba sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania. Inak sa záväzok
v notárskej zápisnici nemôže týkať zmluvných pokút.Podľa § 41 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.06.2010, exekučným titulom je
vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.

Podľa § 41 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z. z., podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul,
c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba

a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s
vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,
f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu

nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených
týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho
poistenia, starobného dôchodkového sporenia, a vo veciach verejného zdravotného poistenia,

i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,
j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide
o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu.

Podľa§41ods.3zák.č. 233/1995Z.z.,akzáväzokvnotárskejzápisnicipodľaodseku2písm.c)vznikol

z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov, môže sa exekúcia
týkať iba sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania. Inak sa záväzok
v notárskej zápisnici nemôže týkať zmluvných pokút.

Je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu spočívajúcou v tom, že ustanovenia § 9 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z.z., účinné od 1.1.2013, ktoré podrobne upravujú podmienky, na základe ktorých
možno usúdiť na vznik nesprávneho úradného postupu v podobe prieťahov v konaní, nie je možné
aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi
konania pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), pretože
by išlo o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Toto ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. bolo

zavedené do tohto zákona zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013, preto je toto
zákonné ustanovenie priamo aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy upravené zákonom
č. 514/2003 Z.z. len tie, ktoré vznikli od 01.01.2013.

To však neznamená, že by súd prvého stupňa nemohol ako príklad (inšpiráciu, o ktorej hovorí aj žalobca

vo svojom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa) uviesť právne významné okolnosti uvedené v
tomto ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré musí súd vykonať
aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu (vrátane prieťahov v konaní) pohybuje
v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., ktoré bolo účinné v čase,
keď mal vzniknúť zodpovednostný právny vzťah medzi účastníkmi tohto konania v preskúmavaných

exekučných konaniach uvedených v žalobách a v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že v predmetných exekučných veciach Okresného súdu Stará
Ľubovňa nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti
alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu

Slovenskej republiky, ktorý by prieťahy v konaní konštatoval.

Skutočne ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné poverenie
exekútora na vykonanie exekúcie, s výnimkou exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm. c/, d/
Exekučného poriadku.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa, ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy
aj v smere materiálneho preskúmania okolností, či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo
exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor súd zistí, je oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť oudelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom na takéto zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia
nie je v exekučnom poriadku stanovená žiadna lehota. Uvedené platí i čo do zastavenia exekučného
konania.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z.z., ktorý v zmysle §
45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak

rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol vydaný
vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom
rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania
na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Dôležitou
okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu rozhodcovského rozsudku alebo

exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona
o rozhodcovskom konaní.

Na potrebu spomínaného materiálneho prieskumu súladnosti exekučného titulu so zákonom reagoval
aj zákonodarca legislatívnou zmenou v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s účinnosťou od 01.06.2010

s tým, že v zmysle § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku, pokiaľ bol titulom pre exekúciu
rozhodcovský rozsudok, spomínaná lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatila
pre rozhodcovské rozsudky, pričom táto legislatívna zmena bola zavedená do exekučného poriadku
zákonom č. 144/2010 Z.z., ktorý novelizoval (okrem iného) Exekučný poriadok a zakotvil spomínanú
okolnosť, že lehota 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatila pre rozhodcovské

rozsudky.

Podporne táto okolnosť vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS
606/2012 zo 14.12.2012.

Žalobca neuniesol dôkazné bremeno pri preukázaní vzniku škody, nakoľko nepredložil na súde
relevantné dôkazy dokumentujúce skutočnú výšku tejto škody a v tejto súvislosti sú jeho námietky
uvedené v odvolaní, týkajúce sa zabezpečenia znaleckého posudku právne irelevantné. Výškou
uplatneného nároku predstavujúceho majetkovú a nemajetkovú ujmu nebol dôvod sa zaoberať
vzhľadom na to, že nebol preukázaný základ nároku, a to vznik škody.

Taktiež je potrebné zdôrazniť, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie
nemajetkovej ujmy, o ktorej tvrdil v žalobe. Nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to,
že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu
účelu konania pre stratu kontaktu s povinným alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia

si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože
samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné riziká bez ich dostatočného podloženia a
preukázania a prípadného aj reálneho naplnenie čo i len časti tvrdených rizík.

Nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi postupom súdu prvého stupňa v predmetnej exekučnej

veci (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať ani za prieťahy v konaní) a eventuálnym
vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Žalobca nepreukázal údajný stav trvania právnej neistoty, ktorá mala byť spôsobená tým, že súd prvého
stupňa v exekučnom konaní nerozhodol v zákonom stanovenej 15 -dňovej lehote o žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Konanie súdu v tejto veci už aj s poukazom na vyššie uvedené
dôvody, spôsob a rozsah skúmania podmienok exekučným súdom nemôže samo o sebe spôsobiť
právnu neistotu žalobcu už aj s ohľadom na obdobné veci, v ktorých bolo rozhodnuté skôr, kedy žalobca
mohol predpokladať a predvídať konanie a rozhodnutie exekučného súdu.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust.§ 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správny
potvrdil.O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval z dôvodov uvedených v ust.§ 224 ods. 1 O.
s. p. za použitia ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bola úspešná
žalovaná, táto nepodala návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh

tiež nepodal, ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania
nemohol byť priznaný.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.