Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. február 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/266/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8513206548
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8513206548.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členiek

senátu JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Zlaty Simkovej v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., so
sídlom Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti žalovanej Slovenskej republike - Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k. 6C/217/2013-46 zo dňa 04.09.2014 takto
jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu 1.stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Vyslovil, že žalovanej právo na náhradu

trov konania nepriznáva.

Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvého stupňa § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. a/, § 9 ods. 1, ods. 2,
§ 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2, 3, § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, § 41
ods. 8 a § 243 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) ako aj s poukazom na článok 46 ods. 3 a článok 48 ods. 2 Ústavy SR a dospel k záveru, že

žalobe nemožno vyhovieť.

Žalobou doručenou Okresnému súdu vo Vranove nad Topľou dňa 27.09.2012 sa žalobca domáhal
od žalovanej zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 175,- Eur a nemajetkovej ujmy vo výške
885,12 Eur. Žalobu odôvodnil tým, že Okresný súd Vranov nad Topľou v špecifikovanej exekučnej veci
rozhodol o návrhu na zmenu exekútora oneskorene, po uplynutí zákonom stanovenej doby v zmysle
ust.§ 44 ods.8 Exekučného poriadku. Podľa žalobcu išlo o nesprávny úradný postup odôvodňujúci nárok

majetkovej škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavujúcej náhradu účelne vynaložených
nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a udržateľnosti pohľadávky v
období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na zmenu súdneho exekútora a rozhodnutím
o ňom v celkovej výške 175,- Eur (za správu pohľadávky 70,- Eur, za správu informačného systému 40,-
Eur, za administráciu listín 50,- Eur a za spracovanie textov, urgencií, poštovné, telekomunikačné a iné
výdaje 15,- Eur). Zároveň bola uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o návrhu na zmenu súdneho exekútora v zákonom

stanovenej dobe nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené
so zásahom do výkonu majetkových práv žalobcu. Márnym uplynutím času boli reálne ohrozené
reálne očakávania žalobcu, nastanú účinky ust. § 44 ods. 8 Exekučného poriadku a že správnympostupom súdu dôjde k zámene súdneho exekútora a k vymoženiu jeho pohľadávky. Nemajetková
ujma má základ v požiadavke na spravodlivom usporiadaní vzťahu a dosiahnutie adekvátnej nápravy a
primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu. Za primeranú náhradu

nemajetkovej ujmy požadoval sumu 885,12 Eur.

K vznesenej námietke premlčania žalovanou uviedol, že v zmysle § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
právo žalobcu domáhať sa náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom v tomto prípade
nie je premlčané - v exekučnom konaní 8Er/121/2003, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu bol doručený návrh na zmenu súdneho exekútora až po dni 23.04.2009 dňa 22.11.2010. Právo
žalobcu teda nie je premlčané.

Podľa názoru súdu prvého stupňa v zmysle § 15a, § 16 ods. 4 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, podmienkou na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom je písomná žiadosť poškodeného o predbežné prerokovanie nároku. Z vyjadrenia žalovanej
je zrejmé, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo strany žalovanej boli
žalobcovi doručené dňa 23.04.2012. Žaloba bola doručená súdu dňa 27.09.2012. Žalobca podal žalobu
predčasne, keď nárok na súde uplatnil pred uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie
nároku. Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti

aleboakpríslušnýorgánpísomneoznámipoškodenému,ženeupokojínároknanáhraduškody,môžesa
poškodený domáhať nároku na súde. Ak tak učiní skôr, ide o predčasne podanú žalobu, čo predstavuje
samostatný dôvod na zamietnutie žaloby z dôvodu predčasnosti.

Súd prvého stupňa ustálil, že žalobca nesplnil v predmetnom konaní dôkaznú povinnosť. V exekučnom

konaní, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu žalobca nepreukázal nesprávny úradný
postup spočívajúci v existencii prieťahov v konaní. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky je kompetentný preskúmať Ústavný súd SR. Ustanovenie § 9 ods. 2 zákona
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov je účinné od 01.01.2013, avšak i keď žaloba bola vo veci podaná
v r. 2012 predmetné ustanovenie dopĺňa a vykladá ustanovenie § 9 ods. 1 predmetného zákona, preto
je ho možno aplikovať aj pri uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom pred 01.01.2013. O namietaných prieťahoch v konaní sa neviedlo konanie pred Ústavným
súdom Slovenskej republiky, neviedlo sa disciplinárne konanie, nebolo vydané právoplatné rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva. Súd v konaní o uplatnenom nároku na náhradu škody nesprávnym
úradným postupom nie je oprávnený posudzovať nesprávny úradný postup súdu spočívajúci v porušení
povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote.

Súd prvého stupňa zistil, že predmetné exekučné konanie začalo dňa 07.04.2003 (doručením návrhu

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi), a preto vo veci bolo potrebné aplikovať ust. § 44 ods.
5 zákona č. 233/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.08.2005, ktorá norma neustanovovala povinnosť
exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do 30 dní od doručenia
návrhu oprávneného na zmenu exekútora. K tomu došlo až s účinnosťou od 01.09.2005. S poukazom
na ustanovenie § 238 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia

podľa práva platného do 31.08.2005, pričom odsek 2 citovaného zákonného ustanovenia taxatívne
vymedzuje ustanovenia Exekučného poriadku, ktoré sa použijú aj na konania začaté pred 01.09.2005,
avšak ustanovenie § 44 ods. 7 medzi nimi nie je. Taktiež úprava obsiahnutá v ustanovení § 44
ods. 8 Exekučného poriadku platného od 01.12.2006 sa nevzťahuje na konanie, ktoré sa začali pred
01.12.2006.

Teda na dané exekučné konanie vedené Okresným súdom vo Vranove nad Topľou pod sp. zn. 8Er
121/2003 sa zákonná 30 dňová lehota na rozhodnutie o zmene exekútora nevzťahovala.

Exekučný súd nemohol porušiť právo žalobcu na rozhodnutie o zmene exekútora v zákonom určenej

lehote, pretože v čase podania návrhu na zmenu súdneho exekútora zákon žiadnu zákonnú lehotu na
rozhodnutie o zmene exekútora neustanovoval.V širších súvislostiach poukázal na ustanovenie § 9 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z. (v znení účinnom od
01.01.2013) pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej

moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

Podmienkami priznania nároku na náhradu škody je preukázanie predpokladov vzniku nároku
na náhradu škody: existencia nesprávneho úradného postupu, škoda - príčinná súvislosť medzi

nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Existenciu nesprávneho úradného postupu
žalobca v konaní nepreukázal tak, ako prvostupňový súd vyššie konštatoval.

Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, ktorým rozumieme zodpovednosť žalobcu za výsledok konania,
ani pri preukázaní vzniku škody. Žalobca v konaní uplatňuje tzv. majetkovú škodu predstavujúcu

náhraduúčelnevynaloženýchnákladovspojenýchsčinnosťoužalobcuuskutočňovanouvovecisprávya
vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo v dôsledku tvrdenej nečinnosti súdu. Žalobca
nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky. Nestačí samotné
tvrdenie žalobcu o tom, že mu vznikli náklady, ktoré vyčíslil bez predloženia dôkazu o ich vynaložení.

Žalobca uplatnil i nemajetkovú ujmu, pri ktorej nepreukázal, že žalobcovi v dôsledku nesprávneho
úradného postupu súdu došlo k ohrozeniu legitímnych očakávaní, žeby došlo k zániku povinného,
zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, insolvencií povinného, ide iba o hypotetické
uvažovanie žalobcu, bez preukázania konkrétneho zásahu do sféry žalobcu. Naviac keď do času
doručenia uznesenia súdu o zmene súdneho exekútora bol pôvodný súdny exekútor povinný vykonávať

všetky úkony smerujúce k uspokojeniu nároku oprávneného - žalobcu.

Žalobca už vôbec nepreukázal výšku uplatnenej náhrady škody, tak majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy. Súd nevidí dôvod na priznanie nemajetkovej ujmy vo výške na základe aplikácie Nálezov
Ústavného súdu Slovenskej republiky o priznaní finančného zadosťučinenia za konštatované zbytočné

prieťahy v súdnom konaní.
Súd má za to, že žalobca nepreukázal základ nároku - vznik škody.

Napokon žaloba nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom
a vzniknutou škodou, keď nepreukázal existenciu atribútov: nesprávny úradný postup a vznik škody.

Z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok pre priznanie nároku za náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom súd žalobu zamietol.

Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Úspešná žalovaná si náhradu trov konania

neuplatnila, nevyčíslila ich a z obsahu spisu nevyplýva, aby jej nejaké trovy vznikli. Súd prvého stupňa
preto vyslovil, že jej právo na náhradu trov konania nepriznáva.

Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil ust.§ 221 ods.1 O.s.p.
Namietal, že mu ako účastníkovi konania postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (ust.§

205 ods.2 písm.a/ O.s.p.), zároveň, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil (§ 205 ods.2
písm.a/ O.s.p.) a súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods.2 písm.c/ O.s.p.). Zároveň namietal,
že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods.2
písm.f/ O.s.p.).

Žalobca namietal, že súd prvého stupňa rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“ novou právnou
úpravou obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. V právnom štáte a osobitne v
spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vznikuprávnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré
sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k
založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej

interpretácii, dopustil sa postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Takéto
rozhodnutie musí byť preto zrušené.

S poukazom na článok 144 ods. 1 Ústavy SR a § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd svojim
rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné.

Kargumentuovyvrátenínárokužalobcuuviedol,žesúdnemôžezaložiťodôvodnenieozánikunárokuna
náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. Platné právo
nepozná zánik právneho nároku nedôveryhodnosťou údajov. Keďže žalobca nemá k dispozícii súdny
spis exekučného súdu, mohol niektoré skutočnosti len usudzovať. Navrhol preto ako dôkaz exekučný
spis so žiadosťou o použitie v ňom obsiahnutých listín. Ani samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže

zmeniť nič na tom, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu preto, že
rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej lehote.

V ďalšom odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa, že tento nevysvetlil svoj názor, že účastníkom nevznikol
stav právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením

zákonnej lehoty. Exekučný súd však uvedené ignoroval a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý
je neakceptovateľný. Pritom právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie mohla byť odstránená len
rozhodnutím exekučného súdu.

K úvahám o dĺžke a obmedzenosti súdu lehotou odvolateľ uviedol, že súdu neprináleží polemizovať o

vhodnosti limitácie dlžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy
delegeferendasúneprípustnýmsúdnymaktivizmom,ktorésvojemeritórnerozhodnutianemôženanich
založiť. Súd tak úplne neguje stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrassburgu.

Odvolateľ ďalej súdu vytýkal jeho nesústredenú činnosť, keď vyjadril svoje presvedčenie o rozpore

exekučného titulu so zákonom, kedy vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúvisia.

Poznamenal, že predložil ako dôkaz o vzniku škody spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., a to znalecký
posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným

znaleckým posudkom bolo jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu
negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku, a to v posudku určenej výške. Namietal,
že súd prvého stupňa nevykonal dostatočné oboznámenie sa s predloženým znaleckým posudkom. Mal
za to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody.

K návrhu na prerušenie konania uviedol, že súd bol povinný pred rozhodnutím vo veci samej o
tomto návrhu osobitne rozhodnúť, ak bol návrh súdu doručený v čase predchádzajúcom nariadenému
súdnemu pojednávaniu. Poukázal pritom na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 9Co/174/2014.

Vzhľadom na uvedenú argumentáciu navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a

vrátil vec na opätovné prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním,

ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust.§ 212 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust.§ 214 ods.2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli súdu dňa 04.02.2014 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd však
nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa o potrebe aplikácie ust.§ 9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z.
v znení účinnom od 01.01.2013.

Súd prvého stupňa vo veci v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
správnyprávnyzáver.Anivpriebehuodvolaciehokonaniasanatýchtoskutkovýchaprávnychzisteniach
nič nezmenilo. Odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvéhostupňa, na ktoré s výnimkou záveru o potrebe použitia ust.§ 9 ods.2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
účinnom od 01.01.2013 v plnom rozsahu odkazuje.

Pokiaľ ide o námietku žalobcu poukazujúcu na nemožnosť aplikácie ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č.
514/2003 Z.z. podrobne upravujúceho podmienky pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu s
touto je potrebné súhlasiť. Išlo by totiž o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Ustanovenie § 9
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo zavedené do tohto právneho predpisu zákonom č. 412/2012 Z. z. s
účinnosťou od 1.1.2013 a preto je priamo aplikovateľné len na zodpovednostné právne vzťahy vzniknuté

od 1.1.2013.

To však neznamená, aby súd prvého stupňa nemohol ako príklad uviesť právne významné okolnosti
uvedené v ustanovení § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. a to v kontexte skúmania, ktoré súd musí
vykonať aj keď sa pri posudzovaní otázky nesprávneho úradného postupu vrátane prieťahov v konaní
pohybuje v právnom rámci danom mu ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom

v čase vzniku zodpovednostného právneho vzťahu medzi účastníkmi konania.

V exekučnej veci vedenej Okresným súdom Vranov nad Topľou pod sp.zn. 8Er/121/2003 a u súdneho
exekútora Ing. Bc. Karola Mihála pod sp.zn. Ex 268/2003 proti povinnému Z. C. nedošlo k sťažnostiam
na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu SR, kedy by prieťahy v konaní
boli konštatované. Podľa ust. § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) musí súd pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora realizovať viaceré
procesné úkony súvisiace s rozhodnutím o zmene exekútora.

Odvolací súd súhlasí s právnym názorom súdu prvého stupňa, že predmetné exekučné konanie začalo
dňa 07.04.2003 (doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi), a preto vo veci bolo
potrebné aplikovať ust. § 44 ods. 5 zákona č. 233/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.08.2005, ktorá norma
neustanovovala povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora
do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. K tomu došlo až s účinnosťou od

01.09.2005. S poukazom na ustanovenie § 238 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. konania začaté pred
01.09.2005 sa dokončia podľa práva platného do 31.08.2005, pričom odsek 2 citovaného zákonného
ustanovenia taxatívne vymedzuje ustanovenia Exekučného poriadku, ktoré sa použijú aj na konania
začaté pred 01.09.2005, avšak ustanovenie § 44 ods. 7 medzi nimi nie je. Taktiež úprava obsiahnutá v
ustanovení § 44 ods. 8 Exekučného poriadku platného od 01.12.2006 sa nevzťahuje na konanie, ktoré

sa začali pred 01.12.2006.

TedadanéexekučnékonanievedenéOkresnýmsúdomvoVranovenadTopľoupodsp.zn.8Er121/2003
sa zákonná 30 dňová lehota na rozhodnutie o zmene exekútora nevzťahovala.

Exekučný súd nemohol porušiť právo žalobcu na rozhodnutie o zmene exekútora v zákonom určenej
lehote, pretože v čase podania návrhu na zmenu súdneho exekútora zákon žiadnu zákonnú lehotu na
rozhodnutie o zmene exekútora neustanovoval.

Súd prvého stupňa správne ustálil, že žalobca v predmetnom konaní neuniesol dôkazné bremeno

pri preukázaní predpokladov vzniku nároku na náhradu škody, t. j. existenciu nesprávneho úradného
postupu, škodu - príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Neboli
preukázané tiež ani žiadne dôvody pre priznanie nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca v žalobe žiadal.
Žalobcom nebol preukázaný ani jeden z dôvodov pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Z uvedených dôvodov preto súd prvého stupňa správne vyhodnotil, že žalobca nepreukázal existenciu
zákonných podmienok na priznanie mu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy.

Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu ohľadne nesústredenej činnosti súdu považuje za potrebné
uviesť, že je mu z praxe známe, že je to práve nesústredená činnosť žalobcu, ktorý sa vôbec

neoboznamuje s obsahom rozhodnutí súdov a podáva hromadné odvolania rovnakého typu. Keďže
Znaleckýposudokč.1/2014ovýškevzniknutejškodyaaninávrhnaprerušeniekonania,naktoréžalobca
v odvolaní poukazuje neboli v predmetnom konaní predložené, odvolací súd sa odvolacími námietkami
týkajúcimi sa znaleckého posudku a návrhu na prerušenie konania nezaoberal. Tieto skutočnosti všakoprávňujú odvolací súd vyjadriť vážnu pochybnosť o tom, či sa žalobca s obsahom spisu a s napadnutým
rozsudkom vôbec oboznámil, a ak áno, tak je zrejmé, že v nedostatočnom rozsahu. V podanom odvolaní
žalobca nielenže poukazuje na skutočnosti, ktoré nie sú obsahom spisu, ale navyše takmer vôbec

nereaguje na závery súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku.

Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny postupom podľa ust. § 219 ods.
1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, táto
nepodala návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal,
ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania nemohol byť
priznaný. Keďže ide o návrhové konanie, súd bez takéhoto návrhu o trovách odvolacieho konania sám
nemohol rozhodovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.