Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. február 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 5Co/89/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217867
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Minks

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4312217867.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr.

Vladimíra Pribulu a JUDr. Renáty Pátrovičovej, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom
v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o.,
so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, za ktorú koná advokát a konateľ Doc. JUDr. Branislav Fridrich.
PhD.,protižalovanému:Slovenskárepublika,vmenektorejkoná:MinisterstvospravodlivostiSlovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa16. septembra 2013, č. k.
12C/25/2013-40, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.
Žalovanému nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra (súd prvého stupňa v zmysle § 9 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“) rozsudkom zo dňa 16. septembra 2013, č. k. 12C/25/2013-40 zamietol návrh (správne žalobu,
keďže sa týka dvojstranných právnych vzťahov medzi žalobcom a žalovaným) a odporcovi (správne
žalovanému) nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca sa písomne
podanou žalobou doručenou dňa 28. 09. 2012 domáhal od žalovaného zaplatenia majetkovej škody v
sume 175,- eur a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1.825,56 eura, dôvodiac tým, že Okresný súd

Levice ako exekučný súd nerozhodol o návrhu na zmenu exekútora v zákonom stanovenom čase.
Vec bola vedená exekútorom pod exekučným číslom EX 241/2006. Z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu vznikla žalobcovi majetková škoda vo výške 175,- eur predstavujúca náhradu
účelne vynaložených nákladov vo veci správy a vymáhania pohľadávky v čase omeškania, a to 70,-
eur na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou informačného
systému, 40,- eur na udržiavanie a správu informačného systému, 50,- eur na administratívnu
prácu, poštovné, telekomunikačné výdavky, 15,- eur na poštovné a ostatné administratívne výdavky.

Nemajetkovú ujmu vyčíslil na 1.825,56 eura za 995 dní bezdôvodnej nečinnosti súdu, pričom vychádzal
z výpočtu 55,32 eura za jeden mesiac omeškania s poukazom na nálezy Ústavného súdu. Nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil tým, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov. Súd vo veci pojednával v neprítomnosti žalobcu podľa § 101 ods. 2 OSP,
jeho právneho zástupcu a žalovaného, ktorí mali doručenie predvolania riadne vykázané, žalovaný
svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil a súhlasil, aby sa pojednávalo v jeho neprítomnosti, právny
zástupca žalobcu ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní a žiadal pojednávanie odročiť pre kolíziu

s iným pojednávaním. Súd ospravedlnenie právneho zástupcu žalobcu neakceptoval, pretože právny
zástupca žalobcu ospravedlnil svoju neúčasť 3 dni pred pojednávaním, žiadal pojednávanie odročiť,
z dôvodu kolízie s inými pojednávaniami, čo nedokladoval. Súd mal za to, že kolízia pojednávaní nie
je dôvod, pre odročenie pojednávania. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahomspisu Okresného súdu Levice sp. zn. 9Er/831/2006, pričom zistil, že žalobca ako oprávnený navrhol
písomným podaním zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúcia bola u exekútora
vedená pod sp. zn. EX 241/2006 voči povinnému W. K., nar. XX. XX. XXXX. Oprávnený podal návrh

na zmenu súdneho exekútora, ktorý bol exekučnému súdu doručený dňa 13. 12. 2007, exekútor doručil
súdu vyčíslené trovy exekúcie dňa 06. 08. 2008. Okresný súd Levice rozhodol uznesením zo dňa 27.
08. 2010, právoplatným dňa 27. 12. 2010 tak, že vyhovel žiadosti oprávneného na zmenu exekútora a
poveril súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého. Návrh na zmenu súdneho exekútora bol exekučnému
súdu doručený dňa 13. 12. 2007. Zákonná lehota na rozhodnutie je 30 dní a tá uplynula dňa13. 01.

2008, exekučný súd rozhodol dňa 27. 08. 2010, po dvoch rokoch a 8 mesiacoch od podania návrhu a
po dvoch rokoch od doručenia vyčíslených trov pôvodného exekútora. Žalovaný sa k podanej žalobe
vyjadril písomne s tým, že ju žiadal zamietnuť z dôvodu zmätočnosti. Dodal, že nie je jasný titul nároku
na náhradu škody. Žalobca neuviedol kroky, ktoré podnikol na odstránenie neželaného stavu v súvislosti
s prieťahmi v konaní. Mal za to, že nárok je uplatnený na súde predčasne, keďže ešte neuplynula
lehota 6 mesiacov na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. K samotnému postupu súdu

žalovaný uviedol, že z praktického hľadiska je lehota na zmenu exekútora objektívne nedodržateľná
vzhľadom na úkony súdu spojené s týmto návrhom. Zároveň vzniesol námietku premlčania pri každom
uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 30 - dňovej lehoty od doručenia návrhu na zmenu
súdneho exekútora pred dňom 23. 04. 2009, teda tri roky pred dňom, kedy boli žalovanému doručené
prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. Žalovaný namietal vyčíslenie materiálnej škody, mal za

to, že požadovať paušálnu sumu je nesprávne a účelové, pretože je potrebné preukázať skutočnú škodu
listinnými dôkazmi, čo žalobca nepreukázal. K nemajetkovej ujme uviedol, že poskytovanie finančného
zadosťučinenia nie je automatické a podlieha podrobnému skúmaniu prípadu zo strany Ústavného
súdu, pričom vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný, treba prihliadať aj na
dobré mravy u poškodenej osoby. Vzhľadom k tomu, že išlo o spotrebiteľský vzťah, bolo na mieste

podrobné skúmanie, pri vydávaní poverenia, vzhľadom na zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenie
práva spotrebiteľa. Žalovaný mal za to, že žalobca nepreukázal, že by v namietanom konaní došlo
k nesprávnemu úradnému postupu a že by mu vznikla nemajetková ujma, či majetková škoda. Z
vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady
škody a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorý odôvodnil tým, že exekučný súd nerozhodol o návrhu na

zmenu exekútora v zákonom stanovenom čase. Žaloba žalobcu bola dostatočne špecifikovaná v zmysle
§ 43 OSP a zákona č. 233/1995 Z. z. Žalobca v petite žaloby uviedol, čoho sa podaným návrhom
domáha, voči komu a z akého titulu. Nepredloženie dôkazov a neunesenie dôkazného bremena je
dôvodom na prípadné zamietnutie návrhu, nie na odmietnutie podania. Žalobu žalobcu súd nemohol
ako predčasne podanú zamietnuť, pretože súd vo veci rozhodol po uplynutí 6 mesiacov odo dňa

prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žiadosť žalobcu o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody bola žalovanému doručená dňa 25. 05. 2012 a dňa 30. 05.
2012. Nárok žalobcu súd považoval za premlčaný, pretože návrh na zmenu exekútora bol podaný
dňa 13. 12. 2007, žalobca sa mohol o škode dozvedieť po 30 dňoch od doručenia návrhu na zmenu
exekútora, teda 13. 01. 2008, a teda lehota troch rokov uplynula dňom 13. 01. 2011, pričom žiadosť

o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola podaná v máji 2012. Aj keby nárok žalobcu
súd nepovažoval za premlčaný, zamietol by ho z iných dôvodov. Žalobca sa domáhal náhrady škody
a náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu súdu, ktorý videl v tom, že
rozhodnutie o zmene exekútora nebolo vydané v zákonnej stanovenej 30- dňovej lehote. Súd v tomto
prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní, pretože otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo

nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2
Ústavy SR, je kompetentný preskúmať Ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu. Súdne konanie nie je
kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ale Ústavný
súd Slovenskej republiky na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti

na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené
v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Súd v
tomto konaní zisťoval, či bola alebo nebola dodržaná zákonná 30- dňová lehota, ak nebola dodržaná
tak z akého dôvodu a či v súvislosti s prípadným nedodržaním lehoty mohla vzniknúť žalobcovi škoda a
nemajetková ujma. Súd dodal, že ak žalobca tvrdí, že mu vznikla škoda, mal by mať dôkazy, ktorými by

ju preukázal a za daného stavu nie je zrejmé ako mohol žalobca dospieť k výške ním tvrdenej škody.
Žalobcom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, nepreukázal zníženie svojho majetku,
pričom na žalobcovi je preukázať svoje tvrdenia. Žalobca svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne
popísané ani v jednom prípade nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkazom ovzniknutej škode. Je na žalobcovi, aby spolu s návrhom predložil dôkazy ujmy, resp. uviedol skutočnosti,
na ktorých základe bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah ujmy. Súd
mal za to, že k vzniku škody nedošlo. Súd sa nestotožňuje s názorom, že možno priamo porovnávať

nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným
Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Súd však nevidel dôvod, aby sa nemajetkovou ujmou a
jej výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nemajetkovej ujmy nedošlo.
Žalobca vo svojej žalobe tvrdil, že o návrhu na zmenu exekútora bolo rozhodnuté po 995 dňoch. Súd
zistil, že o návrhu na zmenu exekútora bolo rozhodnuté po dvoch rokoch a 8 mesiacoch od podania

návrhu a po dvoch rokoch od doručenia vyčíslených trov pôvodného exekútora, teda 30- dňová zákonná
lehota dodržaná nebola. Vznik škody alebo nemajetkovej ujmy nezávisí automaticky len od zistenia
nedodržania zákonnej, či premeranej lehoty a nestačí len konštatovanie prekročenia 30- dňovej lehoty,
pretože podstatné sú aj ďalšie relevantné okolnosti prípadu, napr. súčinnosť exekútora, oprávneného a
súd mohol vo veci rozhodnúť až po zaslaní požadovaných dokladov, za dôležité okolnosti súd považoval
aj tú skutočnosť, že žalobca ako oprávnený sa v exekučných konaniach domáhal vymoženia svojich

pohľadávok na základe rozhodnutí rozhodcovských súdov a z rozhodovacej činnosti súdu je známe,
že sa jedná o veľký počet návrhov, ktoré nie je možné fyzicky reálne vybaviť v zákonom stanovenej
lehote v každom jednom prípade. Navyše v priebehu exekúcie, aj keď je podaný návrh na zmenu
exekútora, ku žiadnej škode nemôže dôjsť a žalobca vznik škody ani nepreukázal, pretože pôvodný
exekútor je podľa exekučného poriadku oprávnený a povinný vykonávať všetky úkony exekučného

konania. Je oprávnený a povinný vo veci vykonávať všetky potrebné úkony v prospech oprávneného
až do právoplatného rozhodnutia exekučného súdu o jeho zmene. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi nedodržaním lehoty na rozhodnutie o
zmene exekútora a prípadnou škodou. Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam súd žalobu žalobcu ako
nedôvodnú zamietol.

Na zistený skutkový stav prvostupňový súd z hľadiska právneho posúdenia aplikoval ustanovenia § 4
ods. 1 písm. a/ bod 1, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v znení účinnom do 31. 12. 2012 aj v znení
účinnom od 01. 01. 2013), § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3, zákona č. 514/2003 Z. z., § 41 ods. 1 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 44 ods.

8 a 9 (v znení do 31. 08. 2005), Exekučného poriadku (v znení účinnom od 01. 12. 2006).
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,
nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zrušenia a
vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého stupňa odňal účastníkovi

konania možnosť konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav a nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebnénazistenierozhodujúcichskutočnostíamalzato,žerozhodnutiesúduprvéhostupňavychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa v merite veci aplikoval
novú právnu úpravu obsiahnutú v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorá sa stala súčasťou

právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti, teda po založení zodpovednostného právneho
vzťahu. Zdôraznil, že súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona č. 412/2012 Z. z.
Mal za to, že súd mu svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je

neprípustné. Argumentoval tým, že súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je návrh žalobcu na náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov. Poukázal na
to, že súd nemôže založiť odôvodnenie o zániku nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom na nedôveryhodnosti údajov. V tomto smere poukázal na to, že nemal k dispozícii
súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať a to podľa sekundárnych

prejavov, ktoré mali v realite, z toho dôvodu ako dôkaz označil exekučný spis a žiadal použiť v ňom
obsiahnuté listiny. Zdôraznil, že samotná nedôveryhodnosť údajov však nič nemôže zmeniť na tom, že
zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, keď rozhodnutie nebolo vydané
v zákonom ustanovenej lehote. Zároveň namietal, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že
účastníkom nevznikol stav právnej neistoty i napriek tomu, že zákonodarca vytvoril legitímnu sféru

tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty a za situácie, že exekučný súd ignoroval túto
legitímnu sféru a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva
na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie totiž
nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu exekučného. Ďalej dôvodiltým, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a jeho
povinnosťou je aplikovať platné právo a naviac jeho úvahy negujú stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, podľa ktorej zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy

konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej
agendy, nárast ekonomickej trestnej činnosti atď. Poukázal na to, že Dohovor zaväzuje zmluvné štáty,
aby organizovali svoj právny poriadok spôsobom vyhovujúcim požiadavkám čl. 6 ods. 1, ktorý zahŕňa aj
právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote a pokiaľ súd a ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia
na riešenie vzniknutej kritickej situácie, tento nedostatok mu nemôže byť dávaný za vinu. Za prejav

nesústredenej činnosti súdu prvého stupňa označil jeho presvedčenie o rozpore exekučného titulu so
zákonom, v súvislosti s výsledkom konania, nakoľko vyhodnocoval skutočnosti, ktoré s predmetom
konania nesúviseli. Tým svoje rozhodnutie založil na nedostatočne zistenom skutkovom stave.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej OSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 OSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
OSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 OSP), po skonštatovaní,

že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 OSP) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a/, c/ a f/ OSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 OSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený
minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 OSP) a v

elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21 ods.
2 vyhl. č. 543/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, keďže napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 219 OSP.
Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Podľa § 154 ods. 1 OSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.
Žalobca sa podaným návrhom domáhal od žalovaného náhrady majetkovej škody v sume 175 eur

ako majetkovej škody a z titulu nemajetkovej ujmy v sume 1.825,56 eura, ktorá mu mala vzniknúť
nesprávnym úradným postupom súdu, v dôsledku nevydania rozhodnutia o návrhu na zmenu exekútora
v zákonom stanovenej lehote, resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním
úradného postupu bez splnenia zákonných podmienok v exekučnom konaní sp. zn. 9Er/831/2006.
Majetková škoda predstavuje účelne vynaložené náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo

veci správy a udržateľnosti pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením návrhu na
zmenu exekútora a rozhodnutím o ňom. Vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom
pracovných výkonov zamestnancov pomocou informačného systému sumu 70,- eur, na udržiavanie
a správu informačného systému sumu 40,- eur, na administráciu listín a komunikáciu s pôvodným
súdnym exekútorom sumu 50,- eur a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných

exekučnému súdu na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na
exekučnom súde sumu 15,- eur, spolu sumu 175,- eur. Nemajetkovú ujmu požadoval ako primeranú
náhraduzavnútornézásahydospoločnosti,ovplyvňovaniepodnikateľskéhoplánovaniaarozhodovania,
za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonom čase stav predpokladaný

zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné
vymoženie pohľadávky vo výške 1.825,56 eura, pričom pri výpočte vychádzal z alikvotného pomeru
55,32 eura za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to na základe aplikácie doktríny
ústavného súdu, teda 663,88 eura za rok : 12 mesiacov v roku - 55,32 eura za mesiac. Exekučný súd
bol bezdôvodne nečinný viac ako 995 dní.

Exekučné konanie bolo vedené pod sp. zn. 9Er/831/2006 na základe návrhu oprávneného podaného
súdnemu exekútorovi Ing. Romanovi Liščákovi, so sídlom Exekútorského úradu Hlohovec, dňa 18. 09.
2006. Súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 25. 09. 2006.
Dňa 29. 09. 2006 exekučný súd vydal poverenie č. 5402 042174, ktorým poveril súdneho exekútora
Ing. Romana Liščáka vykonaním predmetnej exekúcie. Dňa 13. 12. 2007 doručil oprávnený súdu návrh

na zmenu exekútora a žiadal, aby súd poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútoraJUDr. Rudolfa
Krutého. Listom zo dňa 10. 07. 2008 požiadal exekučný súd súdneho exekútora Ing. Romana Liščáka,
aby oznámil súdu svoje vyjadrenie v súvislosti s návrhom na zmenu súdneho exekútora a aby si v
súvislosti so zastavením exekúcie uplatnil vzniknuté trovy a špecifikoval ich. Dňa 06. 08. 2008 zaslalexekútor vyčíslenie trov exekúcie. Následne exekučný súd uznesením č. k. 9Er/831/2006-20 zo dňa 27.
08. 2010 vyhovel návrhu oprávneného na zmenu súdneho exekútora a poveril JUDr. Rudolfa Krutého
vykonaním predmetnej exekúcie. Uznesením č. k. 9Er/831/2006-46 zo dňa 15. 03. 2013 exekučný súd

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň ju zastavil. Súdnemu exekútorovi Ing. Romanovi Liščákovi
priznal náhradu trov exekúcie vo výške 120,65 eura, na náhradu ktorých zaviazal oprávneného.
Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie dôvody uvádzané v odvolaní vôbec nekorešpondujú
s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založený napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa. Žalobca podal množstvo návrhov s rovnakým predmetom konania, pričom vo všetkých

konaniach podáva odvolania s totožným obsahom bez ohľadu na konkrétne okolnosti danej veci.
Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež
zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je však odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj
dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom

vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212
ods. 2 OSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o
výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací
súd viazaný vždy.
Odvolacísúdsapriposudzovanídanejvecipretozaoberallennámietkamižalobcuuvedenýmivodvolaní

a procesným postupom súdu prvého stupňa predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozsudku z
hľadiska toho, či nedošlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení účinnom do 31. 12. 2012, teda v čase, kedy malo dôjsť k spôsobeniu škody (ďalej
len citovaný zákon), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola

spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom.
Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 v znení do 31. 12. 2012, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť

orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah
do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
Podľa ods. 2, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola
takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,

nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, ak príslušný orgán neuspokojí nárok
na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený
domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
Podľa ods. 2, každý je povinný bez zbytočného odkladu na požiadanie príslušného orgánu, ktorý koná
v mene štátu, písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre predbežné prerokovanie nároku.

Podľa § 19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení do 31. 12. 2012, právo na náhradu škody sa premlčí za
tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu
škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.
Podľa ods. 2, najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo

poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide
o škodu na zdraví alebo škodu spôsobenú rozhodnutím podľa § 7 a 8.
Podľa ods. 3, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania
žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.
Podľa § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania

aj bez uvedenia dôvodu podať na príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o
zmene exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
Podľa § 44 ods. 9 Exekučného poriadku, súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň
vykonanímexekúciepoveríexekútora,ktoréhonavrhneoprávnený,avecmupostúpispolusexekučnýmspisomsúdnehoexekútora,ktorýbolvykonanímexekúciepôvodnepoverený.Účinkypôvodnéhonávrhu
oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa
vypočítajú tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie.

Z hľadiska dikcie ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 514/2003 Z. z. nemožno stotožňovať porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote a zbytočné
prieťahy v konaní, pričom ide o osobitné dôvody nesprávneho úradného postupu. Ak zákonodarca
explicitne ustanovil, že za nesprávny úradný postup sa považuje porušenie orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, akýkoľvek extenzívny výklad by bol v

rozpore s účelom zákona. Pokiaľ nebola dodržaná zákonná 30- dňová lehota na rozhodnutie o návrhu
na zmenu exekútora (ak bola zákonom v danom období stanovená), takýto stav predstavuje nesprávny
úradný postup súdu.
Nesprávny úradný postup však bez splnenia ostatných predpokladov vzniku škody a danosti príčinnej
súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom nezakladá vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a z takto zisteného
skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil. Odvolací
súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, a preto s poukazom na
ustanovenie § 219 ods. 2 OSP sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie
správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov je osobitným zákonom upravujúcim zákonné predpoklady zodpovednosti štátu za
škodu. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom je zodpovednosť objektívna bez zreteľa na zavinenie, ktorej sa nemožno zbaviť. Základnými
predpokladmi vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup

okresného súdu, ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom
a škodou. Prvým a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve
nesprávny úradný postup pri výkone verejnej moci, kedy štát zodpovedá za podmienok ustanovených
zákonom č. 514/2003 Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej
moci nesprávnym úradným postupom.

Keďže predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
je súčasné - kumulatívne spojenie všetkých troch základných predpokladov, je zrejmé, že bez zistenia
prvého predpokladu - nesprávneho úradného postupu nie je už potom dôvodné skúmať existenciu
vzniku škody, či nemajetkovej ujmy, resp. príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a
vznikom škody. Dôkazné bremeno na preukázanie splnenia týchto podmienok znáša poškodený a ak

ich preukáže, štát sa svojej zodpovednosti zbaviť nemôže.
Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v priebehu exekúcie v čase, keď je

podaný návrh na zmenu exekútora k žiadnej škode nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa
zákona oprávnenie i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Z dokazovania vykonaného
súdom prvého stupňa vyplýva, že súd prvého stupňa po podaní návrhu na zmenu súdneho exekútora
vykonával úkony potrebné k rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora a následne o
zmene súdneho exekútora aj rozhodol, pričom tieto úkony vykonával v akceptovateľnej lehote. Podľa

konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky pritom platí, že samotné nedodržanie
zákonom stanovenej lehoty sa nepovažuje automaticky za porušenie základného práva účastníka
konania, keďže je potrebné zohľadniť všetky okolnosti prípadu. Samotné nedodržanie lehoty nemožno
totiž vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré majú vplyv na jej plynutie. Vychádzajúc
z okolností daného prípadu odvolací súd dospel rovnako ako súd prvého stupňa k záveru, že žaloba

žalobcu je nedôvodná.
K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom v čase začatia
exekučného konania, teda v správnom znení, preto je táto námietka žalobcu nedôvodná. K odvolaciemu
argumentu žalobcu o vyvrátení nároku žalobcu konštrukciou súdu o nedôveryhodnosti údajov žalobcu,

uvedeného v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa zamietnutie nároku neodôvodnil
nedôveryhodnosťou údajov žalobcu, pričom na rozhodnutie mal k dispozícii exekučný spis. K trvaniu
stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým, že exekučný súd vykonával úkony smerujúce k
rozhodnutiu o návrhu na zmenu súdneho exekútora, nemohlo dôjsť rozhodnutím súdu o návrhu žalobcuna zmenu súdneho exekútora v akceptovateľnej lehote ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Súd v
danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské

práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom na prerokovanie veci v
primeranom čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si žalobca svoj nárok
uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase.
Odvolací súd aj vzhľadom k tomu, že v danej veci v čase začatia exekučného konania Exekučný
poriadok stanovil lehotu na rozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v dĺžke 30 dní, jej nedodržaním, s

poukazom na vyššie uvedené argumenty, nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu v zmysle § 9 ods.
1 zák. č. 514/2002 Z. z., čím nebol naplnený základný predpoklad pre vznik zodpovednosti žalovaného
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
ako vecne správny vo výroku podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP tak,
že úspešnému žalovanému v odvolacom konaní náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože si žiadne

trovy odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zák. č.
757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.