Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. február 2015

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 3T/53/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114010785
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2015:1114010785.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v senáte zloženom z predsedu Mgr. Michala Kačániho a prísediacich Ing. Petra

Bónu a Ladislava Potockého v trestnej veci vedenej proti obžalovanému S. J., pre obzvlášť závažný
zločin lúpeže podľa § 188 odsek 1, odsek 2 písmeno c/, písmeno d/, odsek 3 písmeno a/, písmeno b/
Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písmeno a/ Trestného zákona a ustanovenie §
139 odsek 1 písmeno e/ Trestného zákona a iné, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 03.02.2015
v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

obžalovaný
S. J. nar. XX.XX.XXXX/XXXX v U. K., trvalé bytom: J. XXX/XX, R. K. nad C., nezamestnaný, vo

väzbe od 14.01.2014 v ÚVV a ÚVTOS Bratislava,

j e v i n n ý , ž e

I.
dňa 14.01.2014 v čase asi o 16.45 hod. v Bratislave, na Obchodnej ulici č. 30 v úmysle zmocniť

sa šperkov a iných cenností vstúpil do zlatníctva KVARC a pod hrozbou bezprostredného násilia,
spočívajúceho v použití strelnej zbrane - samopalu zn. Škorpión, vzor 61, výr. č. Y7101, kalibru 7,65
mm Browning s tlmičom, ktorý si priniesol so sebou, žiadal od majiteľov - poškodených Tagvor I. a
W. I. vydať zlaté a strieborné šperky, pričom poškodený T. I. sa snažil zabrániť obvinenému v ďalšom
konaní tým, že ho telom vytláčal zo zlatníctva a zároveň došlo medzi nimi k vzájomnému zápasu, vtedy
obvinený mimovoľne minimálne štyrikrát vystrelil jednotlivými strelami smerom k poškodeným, pričom
poškodenému T. I., nar. XX.XX.XXXX v S., spôsobil krvácavý šok po priestrele ľavého predkolenia a
zástrele pravého ramena so strelnou zlomeninou pravej ramennej kosti a strelným prerušením axilárnej

tepny vpravo s následným tepnovým krvácaním a embóliou projektilu do ľavej bedrovej tepny, čo bolo
bezprostrednou príčinou smrti poškodeného dňa 14.01.2014 o 18.15 hod.,
poškodenej W. I., nar. XX.XX.XXXX v D., spôsobil strelné poranenie brušnej dutiny so zástrelom
smerujúcim z ľavej strany sedacej až bedrovo-krížnej oblasti smerom cez brušnú dutinu dopredu, kde
v zmysle zástrelu uviazol projektil v podkoží v oblasti pupka, pričom došlo ku strelnému poraneniu a
roztrhnutiu tenkého čreva, ktoré si vyžadovalo okamžité urgentné operačné riešenie, poškodená utrpela
aj šokový stav a krvácanie zo všetkých strelných rán a tržnej rany na hlave, zároveň utrpela aj priestrel

ľavého predkolenia, kde strelný kanál smeroval z vnútornej strednej tretiny predkolenia smerom dozadu
dolu, s výstrelom vzadu nižšie pred achillovou šľachou, teda v prípade poškodenej W. I. išlo o závažné
a život ohrozujúce poranenia,
následne zo zlatníctva odcudzil šperky, ktoré si spolu so zbraňou vložil do tašky, ktorú si so sebou
priniesol, rovnako poškodenej vytrhol z ruky mobilný telefónom zn. Nokia 6303c, čierno-striebornej farby,
v.č.:XXXXXX/XX/XXXXXX/X,ktorýmchcelazavolaťpomoc,tentosizobralsosebouaodišielzpredajne
von smerom na ulicu, kde si bez cudzieho zavinenia spôsobil úraz (otvorená zlomenina bočného členka

a zadnej hrany píšťaly pravej nohy), po ktorom nútene zotrval pred zlatníctvom aj s taškou, v ktorej sanachádzala vyššie uvedená strelná zbraň a odcudzené šperky, až do jeho obmedzenia osobnej slobody
príslušníkmi PZ toho istého dňa o 17.20 hod., čím ďalej svojim konaním spôsobil
poškodenému C. I., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom: XXXX N., O. L. č. XX/X, W. republika, adresa na

doručovanie: U. č. XXXX/XX, D. škodu na odcudzených šperkoch v sume 23.851,- Eur a škodu v podobe
výdavkov spojených s pohrebom poškodeného T. I. v sume 1.465,- Eur,
poškodenej W. I., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom: U. č. XXXX/XX, D., okrem vyššie uvedených poranení
aj škodu v sume 3.666,80 Eur, ktorá predstavuje znalcom vyčíslené a priznané bolestné za spôsobené
zranenia a škodu v sume 55,20 Eur odcudzením mobilného telefónu zn. Nokia 6303c, čierno-striebornej

farby,
poškodenej spol. Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Mamateyova 17, Bratislava škodu v
sume 2.022,25 Eur, v súvislosti s nákladmi spojenými s lekárskym ošetrením poškodenej W. I.,
celková spôsobená škoda predstavuje sumu 31.060,25 Eur,

II.

v doposiaľ neustálenom čase, najneskôr však dňa 14.01.2014 si na presne nezistenom mieste a
nezisteným spôsobom neoprávnene zadovážil samopal zn. Škorpión, vzor 61, výr. č. Y7101, kalibru
7,65 mm Browning s tlmičom a najmenej 20 ks nábojov kalibru 7,65 mm Browning (strelivo), hoci
nie je držiteľom oprávnenia na držbu a nosenie strelnej zbrane, pričom následným kriminalisticko-
expertíznym skúmaním bolo zistené, že v prípade uvedenej zbrane sa jedná o zbraň samočinnú,

podomácky upravenú a vybavenú zakázaným doplnkom zbrane (tlmičom hluku výstrelu), ktorá je streľby
schopná jednotlivo, ako aj dávkou, hromadne účinná a v zmysle ustanovení zákona č. 190/2003 Z. z. o
zbraniach a strelive v znení neskorších predpisov, bola zbraň posúdená podľa § 4 odsek 2 písmeno b),
c), e) a g) citovaného zákona ako zbraň kategórie „A" t.j. zakázaná,

t e d a

v bode I.

- proti inému použil násilie v úmysle zmocniť sa cudzej veci, čin spáchal závažnejším spôsobom konania
- so zbraňou, na chránenej osobe - osoba vyššieho veku, činom spôsobil ťažkú ujmu na zdraví a smrť
a činom spôsobil značnú škodu,

v bode II.

- bez povolenia si zadovážil a prechovával hromadne účinnú zbraň a strelivo,

č í m s p á c h a l

v bode I.

- obzvlášť závažný zločin lúpeže podľa § 188 odsek 1, odsek 2 písmeno c), písmeno d), odsek 3 písmeno

a), písmeno b) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písmeno a) Trestného zákona a
ustanovenie § 139 odsek 1 písmeno e) Trestného zákona,

v bode II.

- zločin nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 odsek 1 písmeno a),
písmeno b) Trestného zákona.

Za to sa
o d s u d z u j ePodľa § 188 odsek 3 Trestného zákona s použitím § 36 písmeno l), § 37 písmeno m/, § 38 odsek 2,
odsek 6 Trestného zákona v spojení s § 437 odsek 1 Trestného zákona, § 41 odsek 1, odsek 2 Trestného
zákona na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 19 (devätnásť) rokov.

Podľa § 48 odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona súd zaraďuje obžalovaného pre výkon uloženého
trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona súd obžalovanému ukladá trest prepadnutia veci:

- Samopal zn. Škorpión, vzor 61, výrobné číslo: Y7101, kalibru 7,65 mm Browning s tlmičom,
- Zásobník s 13 ks nábojmi vz.. 7,65 Browning,

a vecí nachádzajúcich sa v depozite Okresného súdu Bratislava I, pod č. 9/2014 /por. č. 1, 10, 11, 14/:
- Károvaná plastová taška červeno - žlto - čiernej farby,
- Čierna pletená kukla s výrezom pre oči,

- 2 ks čierna pletená rukavica,

Podľa § 60 odsek 1 písmeno b/ Trestného zákona súd obžalovanému ukladá trest prepadnutia veci
nachádzajúcich sa v depozite Okresného súdu Bratislava I, pod č. 9/2014 /por. č. 3, 8, 9/:
- Čierny ruksak s červeným nápisom „The Ecko Unltd Company“,

- Kovové putá,
- Kovové putá

Podľa § 76 odsek 1, § 78 odsek 1 Trestného zákona súd obžalovanému ukladá ochranný dohľad na
dobu 3 (tri) roky.

Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku súd ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému
C. I., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom: XXXX N., O. L. č. XX/X, W. republika, s adresou na doručovanie:
U. č. XXXX/XX, D. škodu v sume 1.465,- Eur.

Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku súd ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej W.
I., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom: U. č. XXXX/XX, D., škodu v sume 3.666,80 Eur.

Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku súd ukladá obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenej
spoločnosti Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., so sídlom Mamateyova 17, Bratislava škodu v sume

2.022,25 Eur.

Podľa § 288 odsek 2 Trestného poriadku súd poškodeného C. I., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom: XXXX
N., O. L. č. XX/X, W. republika, s adresou na doručovanie: U. č. XXXX/XX, D., so zvyškom jeho nároku
na náhradu škody odkazuje na občianske súdne konanie.

Podľa § 288 odsek 2 Trestného poriadku súd poškodenú W. I. nar. 07.08.1950, trvalé bytom: U., so
zvyškom jej nároku na náhradu škody odkazuje na občianske súdne konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Na hlavnom pojednávaní konanom v predmetnej trestnej veci súd umožnil urobiť obžalovanému S. J.

vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. a), b) a c), ods. 4 Tr. por., pričom obžalovaný urobil vyhlásenie
podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por., teda že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v bode I aj v bode
II obžaloby prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava zo dňa 10.10.2014, č. k. 1 Kv 18/14/1100-82.
Súd následne postupoval v súlade s § 257 ods. 5 Tr. por. a obžalovanému položil otázky podľa § 333
ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) Tr. por., na ktoré obžalovaný vo všetkých prípadoch odpovedal zhodne

„áno“. Následne súd v súlade s ustanovením § 257 ods. 7 Tr. por. po súhlasnom vyjadrení všetkých
procesných strán uznesením prijal vyhlásenie obžalovaného, že je vinný zo spáchania skutkov, ktoré
sú predmetom obžaloby a uznesením podľa § 257 ods. 8 Tr. por. vyhlásil, že dokazovanie v rozsahu, v
akom obžalovaný priznal spáchanie skutku, nevykoná, pričom vykoná len dôkazy súvisiace s výrokom
o treste, ochranného opatrenia a náhrady škody.V súvislosti s predmetom dokazovania súd vypočul obžalovaného ohľadne skutočností významných čo
do výroku o treste, vykonal výsluch znalkyne z odboru Zdravotníctvo a farmácia, odvetvie Psychiatria
MUDr. A. K. a znalkyne z odboru Psychológia, odvetvie klinická psychológia detí, klinická psychológia

dospelých Mgr. V. T. a podľa § 268 odsek 2 Tr. por. prečítal nimi vypracované znalecké posudky,
nakoľko sa na ne obe znalkyne odvolali, so súhlasom procesných strán podľa § 268 odsek 2 Tr. por.
prečítal znalecké posudky vypracované znalcami Doc. RNDr. T. X., PhD., Doc. Ing. X. R., CSc. a MUDr.
N. K., PhD. podľa § 269 Tr. por. prečítal listinné dôkazy, a to predovšetkým záznam z pitvy spolu s
fotodokumentáciou, zápisnicu o ohliadke miesta činu, rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4T

1/2003, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2To 28/2004, uznesenie Okresného
súdu Trenčín sp. zn. 8Pp/55/2013, rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 1T 52/1995-107, oznámenia
Prezídia PZ ČR, výpisy z evidencie priestupkov obžalovaného, odpis registra trestov obžalovaného,
hodnotenie odsúdeného S. J. k žiadosti o podmienečné prepustenie, boli oboznámené skutočnosti
zaznamenané vo vyšetrovacom spise KR PZ Bratislava, ČVS:KRP-447/1-VYS-BA-2014, ďalej boli
prečítané listinné dôkazy významné čo do výroku o náhrade škody poškodeným a oboznámené aj

ostatné relevantné častí spisového materiálu.

Obžalovaný S. J. na hlavnom pojednávaní v rámci svojej obhajoby argumentoval v podstate tým, že
stíhanej trestnej činnosti sa mali dopustiť aj iné osoby, ktoré sa mu vyhrážali a ku skutku ho prinútili,
nakoľko vedeli, že sa už v minulosti dopustil trestného činu lúpeže, z ktorej mal mať zlato nachádzajúce

sa v depozite Krajského súdu v Bratislave. Ešte predtým ho tieto osoby žiadali, aby si vzal v rôznych
bankových (Raiffeisen banka) aj nebankových (bližšie nešpecifikovaný subjekt v OD na Saratovskej
ulici v Bratislave) peňažných ústavov úver, pričom mu poskytli falošnú zmluvu, že je u nich zamestnaný
ako vedúci pracovnej skupiny a mal mať nejakých 30 zamestnancov, názov tohto zamestnávateľa však
obžalovaný uviesť nevedel. Jeho príjem mal byť v tejto zmluve deklarovaný v sume 950,-Eur. Tieto

úvery mu však neboli schválené. O týchto skutočnostiach, teda o tom, že je zo strany druhých osôb
nútený do trestnej činnosti sa mal vyjadriť aj pred osobou S. K.. Zlatníctvo na Obchodnej ulici mal
taktiež vytypovať jeho údajný spoločník a tento mu mal aj zabezpečiť zbraň na spáchanie trestného
činu s tým, že sa mal vyjadriť, že do zásobníka dá gumové projektily, čo si však on neskontroloval.
On sám nechcel nikomu ublížiť. Ďalej obžalovaný popisoval okolnosti bezprostredne predchádzajúce

skutku, t. j. že sa všetci (tri osoby) stretli na trhu na Miletičovej ulici a odtiaľ išli dvaja na Obchodnú
ulicu mestskou hromadnou dopravou a tretia osoby mala pre nich prísť autom. Keď prišli do zlatníctva,
jeho spolupáchateľ zostal vonku, následne obžalovaný od neho dostal kabelu, do ktorej sa mali dávať
„ulúpené“ veci a pri odovzdávaní tašky mala táto osoba vstúpiť do zlatníctva. Vyhrážky zo strany
údajných spolupáchateľov obžalovaný konkretizoval tak, že spočiatku sa mali vyjadrovať v tom zmysle,

že budú „parťáci“ a keď s tým nesúhlasil, tak mu mali povedať, že majú rôzne aktivity a môže sa mu niečo
stať, napríklad že príde o nohy a že ho môžu zakopať. Nakoniec ho presvedčili tým, že mu raz večer
ukázali v kufri auta „pytlík“, v ktorom bola mŕtvola. Meno svojho spolupáchateľa obžalovaný nevedel
uviesť, resp. sa vyjadril tak, že ho volali S. a takto sa mu aj predstavil. Obžalovaný však uviedol mená J. a
K., ktorí by mali potvrdiť ním uvádzané skutočnosti. Skutočnosť, že neurobil oznámenie orgánom činným

v trestnom konaní obžalovaný vysvetľoval tým, že by nemusel dobre dopadnúť a že by sa naplnili hrozby.

Zo znaleckého posudku č. 17/2014 vypracovaného dňa 17.02.2014 znalcami z odboru Zdravotníctvo
a farmácia, odvetvie psychiatria MUDr. A. K. a MUDr. T. X., PhD. vyplýva, že obžalovaný S. J. trpí
na zmiešanú poruchu osobnosti, ktorá je abnormne štruktúrovaná, má disociálne charakteristiky, je

impulzívna s nižšou frustračnou toleranciou, o čom svedčí nedostatočné rešpektovanie morálnych a
etických pravidiel, nedostatočné psychosociálne fungovanie a opakované páchanie trestných činov.
Ide o trvalú psychickú poruchu, ktorá nemá vplyv na jeho rozpoznávaciu a ovládaciu schopnosť. V
čase spáchania trestného činu bol obžalovaný v stave simplexnej ebriety ľahkého stupňa, ktorá viedla
k poklesu frustračnej tolerancie, odbúraniu zábran, nedostatočnej sebakontrole, impulzivite, zvýšenej

iritablite a agresívnemu správaniu. V uvedenom stave mal neporušenú rozpoznávaciu schopnosť.
Schopnosť ovládať svoje konanie bola čiastočne znížená, avšak nie vo forenzne významnej miere.
Obžalovaný taktiež v čase spáchania činu mohol a vedel rozpoznať spoločenskú nebezpečnosť svojho
konania. Podľa znalcov pobyt obžalovaného na slobode nie je z psychiatrického hľadiska pre spoločnosť
nebezpečný a nenavrhovali uloženie ochranného liečenia. V rámci posudkovej časti je zaznamenané

vyjadrenie obžalovaného k činu, v zmysle ktorého ho k tomu dohnali peniaze, potreboval peniaze na
život. Zbraň mal len na zastrašenie, nechcel ju použiť.Znalkyňa MUDr. A. K. na hlavnom pojednávaní po tom, čo sa odvolala na znalecký posudok (ktorý bol na
tomto základe prečítaný), vo vzťahu k možnému vplyvu na závery znaleckého posudku tej okolnosti, že
obžalovaný sa pred znalcami vyjadril, že sa činu dopustil z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov,

pričom mal v tomto smere klamať (údajného klamania) uviedla, že znalkyne sa nevyjadrovali k motivácii
obžalovaného, túto len konštatovali, preto uvedená skutočnosť nemôže ovplyvniť závery znaleckého
posudku. K otázke nebezpečnosti pobytu obžalovaného na slobode ďalej uviedla, že u obžalovaného
nezistili žiadne závažné psychotické ochorenie, resp. psychotickú poruchu, organické zmeny na mozgu,
ani afektívnu poruchu, ktoré by ich viedli k záveru, že obžalovaný je pre spoločnosť nebezpečný a

preto ani nenavrhovali uloženie ochranného liečenia. Taktiež poukázala na to, že pri zmiešanej poruche
osobnosti môže mať alkohol vplyv na potencovanie agresívneho konania. Alkohol teda môže byť
spúšťacím mechanizmom. U obžalovanému bolo zistených 0,97 promile alkoholu. Agresívnu črtu ako
takú u obžalovaného nezistili.

Znalkyňa z odboru Psychológia odvetvie Klinická psychológia detí a klinická psychológia dospelých

vo svojom znaleckom posudku č. 5/2014 zo dňa 24.02.2014 uviedla, že život v detskom domove
negatívne ovplyvnil vývoj osobnosti obžalovaného a schopnosť existovať v reálnom svete. Má ťažkosti
s adaptáciou. V myslení sú asociálne obsahy. Prejavuje sa u neho zložitá diskrepancia medzi
želaním a skutočnosťou. V rôznych situáciách koná skôr spontánne, bez dlhého premýšľania, s
rôznymi dôsledkami. Neuvažuje o výhodách, či nevýhodách svojho konania. Je schopný oddiferencovať

podstatné od nepodstatného. Z psychologického pohľadu možno predpokladať, že jeho konanie bolo
determinované snahou po uplatnení v živote, ktoré sa mu nedarilo dosiahnuť primeraným spôsobom.
Nebol vďaka dlhodobému pobytu v ústavnom zariadení pripravený na zvládanie reálneho života.
Tieto skutočnosti možno vzťahovať aj k motivácii konania obžalovaného. Vyšetrením neboli zistené
u obvineného sklony k agresívnemu konaniu, a to ako trvalá súčasť štruktúry osobnosti. Ale v

závislosti a pod tlakom vzniknutej situácie môže konať agresívne, nepremyslene. Nadmerné požívanie
alkoholických nápojov sa nepreukázalo. Obžalovaný je schopný správne vnímať a reprodukovať udalosti
a okolnosti prípadu, pre ktorý je trestne stíhaný. Dá sa predpokladať, že resocializácia a zaradenie
obžalovaného do reálneho života by bolo možné pod vedením inej osoby, či nejakej inštitúcie.

Menovaná znalkyňa na hlavnom pojednávaní vypovedala, že deti, ktoré prežijú skoro celý život v
detskom domove, nie sú po prepustení z detského domova pripravené na život, sú hodené do vody a
väčšinou zlyhávajú. Nevedia odhadnúť svoje možnosti, nakoľko v detskom domove sú kontrolovaní a
niekým neustále vedení. Obžalovaný bol v detskom domove do 18-tich rokov. Takéto následky môžu
niekedy trvať aj celý život. Obžalovaný nie je schopný existovať bez vedenia niekým. Pokiaľ by bol v

nejakom zariadení, alebo inštitúcii, kde sú stanovené pravidlá, ktoré musí dodržiavať a rešpektovať, v
takýchto podmienkach obžalovaný vie fungovať.

Zo znaleckých posudkov č. 7/2014 zo dňa 24.07.2014 vypracovaného znalkyňou Doc. RNDr. T. X., PhD.,
č. 068/2014 zo dňa 11.07.2014 vypracovaného znalcom Doc. Ing. X. R., CSc. vyplývajú skutočnosti

ohľadne hodnoty odcudzených vecí a zo znaleckého posudku č. 914927-09/14 zo dňa 30.03.2014
vypracovaného znalcom MUDr. N. K., PhD. okrem rozsahu poranení poškodenej W. I., v prípade ktorých
išlo o závažné, život ohrozujúce poranenia, bolo bodovo ohodnotené aj bolestné pre účely uplatnenia
nárokunanáhraduškodymenovanoupoškodenouaktoréspolupredstavuje222,5bodu(prisume16,48
Eur za 1 bod ide o celkovú sumu 3.666,80 Eur predstavujúcu nárok na náhradu škody ako náhradu

za bolesť).

Z listinných dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní vyplýva počet predchádzajúcich odsúdení
obžalovaného, deň podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, obsah hodnotenia
správania sa odsúdeného počas výkonu trestu odňatia slobody, skutočnosti významné pre výrok o treste

prepadnutia veci, ako aj výsledky z preverovania obžalovaným uvádzaných skutočností ohľadne možnej
účasti ďalších osôb na stíhanej trestnej činnosti.

Taktiež boli prečítaním vykonané listinné dôkazy, ktorých obsah bol relevantný čo do výroku o náhrade
škody, či už to boli doklady o úhrade nákladov spojených s pohrebom poškodeného T. I., alebo nákladov

spojených s lekárskym ošetrením poškodenej vyplatených príslušnou poisťovňou.

Na základe takto vykonaného dokazovania čo do výroku o treste, ochranného opatrenia a náhrady
škody a po zhodnotení dôkazov jednotlivo i v ich súhrne spôsobom uvedeným § 2 odsek 12 Trestnéhoporiadku, vychádzajúc pri určovaní druhu a výmery trestu obžalovanému S. J. z účelu trestu vyjadreného
v § 34 odsek 1 Trestného zákona rešpektujúc požiadavku individuálnej a generálnej prevencie, ako
aj zásad pre ukladanie trestu upravených v § 34 odsek 4 Trestného zákona, dospel súd k záveru,

že obžalovanému je nevyhnutné uložiť prísny nepodmienečný trest odňatia slobody pri hornej hranici
trestnej sadzby (19 rokov), súčasne mu uložiť trest prepadnutia veci a obligatórne aj ochranný dohľad a
zaviazať ho k náhrade škody poškodeným vo výške preukázanej v trestnom konaní.

Pri ukladaní trestu odňatia slobody bolo nevyhnutné predovšetkým ustáliť konkrétnu trestnú sadzbu

po jej úprave aplikujúc ustanovenia Trestného zákona, ktorých použitím dochádza k zmene trestných
sadzieb, v danom prípade tak dolnej, ako aj hornej hranice trestnej sadzby trestu odňatia slobody
smerom nahor.

Súd u obžalovaného S. J. zistil jednu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno l) Trestného zákona
spočívajúcu v priznaní a úprimnom oľutovaní trestného činu a jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37

písmeno m/ Trestného zákona spočívajúcu v predchádzajúcom odsúdení.

Súd obžalovanému nepriznal priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písmeno h/ Trestného zákona (spáchanie
viac trestných činov), nakoľko táto skutočnosť bola zohľadnená v aplikácii asperačnej (zostrujúcej)
zásady v zmysle § 41 odsek 2 Trestného zákona a prihliadanie na uvedenú priťažujúcu okolnosť by

viedlokdvojitémupričítaniutejistejskutočnostivneprospechosobyobžalovaného.Súdtakistonepriznal
obžalovanému poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno n/ Trestného zákona v zmysle napomáhania
pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom. Existenciu tejto poľahčujúcej okolnosti nemožno
bez ďalšieho založiť len na vyhlásení o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por. urobenom pred súdom
na hlavnom pojednávaní. Takéto vyhlásenie samo osebe nevypovedá nič o pomoci pri objasňovaní

trestnej činnosti, pokiaľ k takémuto konaniu zo strany obžalovaného nedošlo konkrétnym spôsobom aj
v rámci iného štádia trestného konania (v prípravnom konaní), t. j. spôsobom, ktorý vychádza nielen
zo samotného priznania (samotné priznanie totiž nezbavuje orgány činné v trestnom konaní zisťovať
skutočnosti a zabezpečovať dôkazy, ktoré nasvedčujú pravdivosti priznania osoby obvineného), ale aj
z iných foriem napomáhania pri objasňovaní trestnej činnosti, napríklad poskytnutím relevantných a

verifikovateľných informácii o trestnom čine a okolnostiach jeho spáchania, o dôkazoch a podobne. V
opačnom prípade by vyhlásenie o vine mohlo (pokiaľ by bola prejavená aj úprimná ľútosť) predstavovať
jednu a tú istú skutočnosť, ktorá by zakladala dve poľahčujúce okolnosti, čo nepochybne nezodpovedá
úprave poľahčujúcich okolností obsiahnutej v § 36 písmeno l/, písmeno n/ Trestného zákona. Takýto
záver možno oprieť okrem iného aj o to, že poľahčujúcu okolnosť napomáhania pri objasňovaní trestnej

činnosti možno priznať (na základe konkrétnych krokov obvineného, z ktorého takéto napomáhanie
príslušným orgánom vyplýva) aj v prípade, že obžalovaný neurobí vyhlásenie o vine, resp. urobí
vyhlásenie o nevine z akéhokoľvek dôvodu, či už skutkového alebo z dôvodu, že sa nestotožňuje
s právnou kvalifikáciou. Je teda zrejmé, že vyhlásenie o vine nemožno bez ďalšieho stotožňovať s
poľahčujúcou okolnosťou podľa § 36 písmeno n/ Trestného zákona. V neposlednom rade by priznanie

tejto poľahčujúcej okolnosti nemalo oporu v spisovom materiály, nakoľko z vyšetrovacieho spisu žiadne
napomáhanie príslušným orgánom nevyplýva, čo dokumentujú aj zápisnice o výpovedi obvineného v
prípravnom konaní, naopak, vzhľadom na zhodu okolností (zranenie obžalovaného bezprostredne po
skutku) mali orgány činné v trestnom konaní uľahčenú situáciu v súvislosti so získaním a zabezpečením
relevantných dôkazov, ako aj s ustálením osoby páchateľa v osobe obžalovaného. Na tieto okolnosti

nemala vôľa obžalovaného žiaden vplyv. V tomto smere je preto potrebné prihliadať aj na samotné
vyhlásenie obžalovaného uskutočnené na hlavnom pojednávaní.

Skutočnosti uvádzané obžalovaným, v zmysle ktorých mal byť k spáchaniu súdených trestných činov
donútený inými osobami, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, tieto boli podľa názoru súdu

vyvrátené, preto ani prihliadanie na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písmeno f/ Trestného zákona
spočívajúcu v spáchaní trestného činu pod vplyvom hrozby alebo nátlaku neprichádzalo do úvahy.

Súd sa uvedenými skutočnosťami podrobnejšie zaoberal z dôvodu, že ich posúdenie a závery z toho
plynúce majú význam z hľadiska aplikácie § 38 odsek 3 Trestného zákona, upravujúceho zníženie hornej

hranice trestnej sadzby o jednu tretinu pri prevažujúcom pomere poľahčujúcich okolností. Nakoľko s
poukazom na uvedené súd ustálil rovnovážny pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, uvedené
ustanovenie Trestného zákona nebolo možné použiť.Naopak, súd pri zvýšení dolnej hranice trestnej sadzby upravenej v rámci kvalifikovanej skutkovej
podstaty obzvlášť závažného zločinu lúpeže podľa § 188 odsek 3 Trestného zákona, ktorá predstavuje
10 rokov, aplikoval § 38 odsek 6 Trestného zákona časť vety pred bodkočiarkou, v zmysle ktorého sa pri

opätovnom spáchaní obzvlášť závažného zločinu zvyšuje dolná hranica trestnej sadzby o dve tretiny.
Pri aplikácii tohto ustanovenia bolo nevyhnutné súčasne použiť prechodné ustanovenie § 437 odsek 1
Trestnéhozákona,podľaktoréhoakjepotrebnéurčiť,čitrestnýčinpodľazákonač.140/1961Zb.Trestný
zákon v znení neskorších predpisov vykazuje znaky prečinu, zločinu alebo obzvlášť závažného zločinu
podľa tohto zákona, použijú sa ustanovenia § 10 a § 11 tohto zákona v závislosti od formy zavinenia a

trestnej sadzby uvedenej v zákone č. 140/1961 Zb. v znení neskorších predpisov.

V tejto súvislosti súd uvádza, že obžalovaný S. J. bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa
20.02.2004, sp. zn. 4T 1/03 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
28.09.2004, sp. zn. 2 To 28/2004 okrem iného uznaný za vinného z pokračovacieho trestného činu
lúpeže podľa § 234 odsek 1, odsek 2 písmeno b/, odsek 3 Trestného zákona ako obzvlášť nebezpečný

recidivista podľa § 41 odsek 1 Trestného zákona (Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodnení
svojho rozsudku uviedol výhrady k právnemu posúdeniu trestného činu ako pokračovaciemu trestnému
činu, tento nedostatok však svojim rozhodnutím napraviť nemohol z dôvodu uplatnenia zásady „zákazu
reformatio in peius“), za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 13 (trinásť) rokov.
Vychádzajúc z uvedeného prechodného ustanovenia je zrejmé, že uvedený trestný čin s trestnou

sadzbou upravenou v § 234 odsek 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., t. j. 10 až 15 rokov, by bol
obzvlášť závažným zločinom aj podľa Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v zmysle jeho § 11 odsek 3
Trestného zákona.

Obžalovaný teda opätovne spáchal obzvlášť závažný zločin, v čoho dôsledku sa podľa § 38 odsek 6

Trestného zákona dolná hranica trestnej sadzby (10 rokov) zvyšuje o jednu tretinu spôsobom upraveným
v § 38 odsek 8 Trestného zákona (15 rokov - 10 rokov = 5 rokov, dve tretiny z 5 rokov predstavuje 40
mesiacov). Upravená dolná hranica trestnej sadzby tak predstavuje 13 rokov a 4 mesiace.

Pokiaľ ide o uvedený postup súd zdôrazňuje, že tento nepovažoval za neprimerane prísny ani so

zreteľom na použitie asperačnej zásady podľa § 41 odsek 2 Trestného zákona, čo by odôvodňovalo
postup podľa § 38 odsek 7 Trestného zákona vylučujúci aplikáciu § 38 odsek 6 Trestného zákona. Súd
teda nepovažoval za dôvodné použiť § 38 odsek 7 Trestného zákona. Dôvodom je jednak skutočnosť, že
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze sp. zn. sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012,
publikovanom v Zbierke zákonov pod č. 428/2012, vyslovil, že „v § 41 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z.z.

Trestný zákon v znení neskorších predpisov slová v texte za bodkočiarkou "súd uloží páchateľovi trest
nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody" nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Týmto nálezom tak došlo k zmierneniu prísnosti aplikácie apseračnej zásady z
hľadiska striktného zákonom stanoveného postupu pri ukladaní trestu podľa uvedeného ustanovenia, čo
má nepochybne význam aj pri posudzovaní prísnosti v zmysle § 38 odsek 7 Trestného zákona. Okrem

toho je súd toho názoru, že použitie § 38 odsek 6 Trestného zákona v predmetnej trestnej veci nie je
neprimerane prísne ani so zreteľom na povahu prejednávaného prípadu a osobu obžalovaného, o čom
svedčia nižšie uvedené skutočnosti a závery z toho plynúce.

Ako už bolo naznačené, súd pri úprave trestnej sadzby uplatnil aj zostrujúcu tzv. asperačnú zásadu,

podľa ktorej sa horná hranica trestnej sadzby trestného činu najprísnejšie trestného zvyšuje o jednu
tretinu (§ 41 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona). Obžalovaný sa totiž dopustil dvoch skutkov právne
kvalifikovaných ako obzvlášť závažný zločin a zločin. Postup podľa § 41 odsek 2 Trestného zákona
pritom mohol nasledovať až po úprave trestnej sadzby podľa § 38 odsek 6 Trestného zákona, ako
to vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikovaného v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2009 pod č. 32 (Uznesenie Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 8. apríla 2009, sp. zn. 23 To 1/2009). Nakoľko pri obzvlášť závažnom zločine
lúpeže je v zmysle § 188 odsek 3 Trestného zákona horná hranica trestnej sadzby 15 rokov, zvýšením
o jednu tretinu bude horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody predstavovať 20 rokov.

V danom prípade tak konkrétne rozpätie trestnej sadzby, v rámci ktorej sa súd mohol pohybovať pri
ukladaní trestu odňatia slobody tak predstavuje 13 rokov a 4 mesiace až 20 rokov.Pri určení konkrétnej výmery trestu odňatia slobody súd dôsledne dbal na účel trestu a zásady pre
ukladanie trestu vymedzené v § 34 odsek 4 Trestného zákona.

Vtejtosúvislostijepotrebnépoukázaťnato,žeobžalovanýspôsobilobaalternatívnevyjadrenénásledky
podľa § 188 odsek 3 písmeno a/ Trestného zákona, teda spôsobil nezvratný následok v podobe smrti
poškodeného T. I. a súčasne spôsobil poškodenej W. I. ťažkú ujmu na zdraví, pričom v jej prípade k
následku v podobe smrti nedošlo len vďaka rýchlej a odbornej lekárskej starostlivosti vyžadujúcej si
operačné zákroky. Odhliadnuc od spôsobenej materiálnej škody, ide o tak závažné následky, ktoré si

vyžadujú náležité zohľadnenie aj pri ukladaní trestu. Významným je aj spôsob spáchania trestného činu,
nakoľko obžalovaný sa skutku dopustil so zbraňou, ktorou nielen hrozil, ale ju aj použil a trestný čin
spáchal na dvoch chránených osobách. Z vykonaného dokazovania možno mať tiež za preukázanú
pohnútku obžalovaného, ktorá ho viedla k spáchaniu uvedeného obzvlášť závažného zločinu a ktorá
spočíva vo vyriešení si svojej finančnej situácie. V tomto smere sa možno oprieť aj o vyššie uvedené
vyjadrenie obžalovaného pred znalcami zaznamenané v znaleckom posudku, ktoré sa síce snažil

následnenegovaťaspáchanietrestnéhočinuodôvodniťhrozbouanátlakomzostranyinýchosôb,avšak
tietojehoobhajobnétvrdeniasaukázaliakoúčelovéanepravdivé.Uvedenémávýznampriposudzovaní
miery zavinenia v zmysle § 34 odsek 5 Trestného zákona.

Zo spisu vedeného na Krajskom riaditeľstve Policajného zboru v Bratislave, odboru kriminálnej polície

pod ČVS: KRP-447/1-VYS-BA-2014, ktorý bol predložený súdu a v ktorom sú zaznamenané výsledky
preverovania vyššie uvedených skutočností zo strany obžalovaného, vyplýva, že osoba N. J. vôbec
neexistuje a S. K. poprel tvrdenia obžalovaného. Naopak uviedol, že obžalovaný ho sám oslovil s tým,
či si nechce zarobiť oveľa viac peňazí ako jeho vodič, čo so zreteľom na páchanie trestnej činnosti
obžalovaným, menovaný odmietol. Aj preverovaním skutočností z obžalovaným uvedených peňažných

ústavov sa ukázala jeho obhajoba ako neopodstatnená, účelová a vo svojej podstate vymyslená, vedená
snahou o zmiernenie dôsledkov svojho konania, resp. o rozloženie viny medzi viaceré nestotožnené
osoby. Pritom uvedené skutočnosti začal obžalovaný uvádzať až v závere prípravného konania a v
konaní pred súdom, hoci na to mal dosť príležitostí od začiatku trestného stíhania voči svojej osobe.
Obžalovaný však pri svojich prvých výsluchoch využil svoje právo nevypovedať, čo mu samozrejme

nie je možné uprieť. Je však nelogické, aby sa uvedené skutočnosti obžalovaný nesnažil prezentovať
hneď od začiatku v čase, kedy by aj orgány činné v trestnom konaní mali jednoduchšiu situáciu tieto
skutočnosti preveriť (za predpokladu, že by boli pravdivé).

O účelovosti týchto tvrdení svedčí okrem uvedeného aj to, že obžalovaný po tom, čo sa ukázali jeho

tvrdenia ako nepodložené, začal uvádzať iné osoby, ktoré by ho mali v týchto tvrdeniach podporiť, hoci
ich predtým neuviedol (aj v tomto smere je nelogické, aby obžalovaný hneď neuviedol všetky osoby a
všetky skutočnosti podporujúce jeho vyjadrenia), zmenil názov peňažného ústavu, v ktorom mal žiadať
o úver a pod.

Na základe uvedeného súd návrhy obžalovaného na vykonanie dôkazov tomto v smere považoval ďalej
za neopodstatnené a nedôvodné, preto ich podľa § 272 odsek 3 Trestného poriadku odmietol, použijúc
aj § 240 odsek 3 Trestného poriadku, nakoľko obžalovaný ním navrhované dôkazy neuviedol v lehote
uvedenej vo výzve na návrhy na dokazovanie, ktorá mu bola doručená dňa 30.10.2014.

Nakoniec je to samotná osoba obžalovaného, jeho pomery a možnosti jeho nápravy, ktoré v plnej miere
odôvodňujú uloženie prísneho trestu odňatia slobody takmer na samotnej hornej hranici trestnej sadzby.
Aj keď súčasný Trestný zákon, podľa ktorého sa posudzuje trestnosť činu a podľa ktorého sa ukladá
trest, nepozná pojem „obzvlášť nebezpečný recidivista“ ako priamo zákonom predpokladaná skutočnosť
relevantnú pre ukladanie trestu tak, ako to bolo upravené v Trestnom zákone č. 140/1961 Zb., je

nepochybné, že z pohľadu trestnoprávnej teórie ide v osobe obžalovaného o viacnásobného recidivistu,
ktorý sa opakovane dopúšťa trestnej činnosti, pričom v kontexte jeho predchádzajúceho právoplatného
odsúdenia za trestný čin lúpeže ide v danom prípade o (pravú) špeciálnu recidívu, teda opätovné
spáchanie toho istého trestného činu po tom, čo už bol za taký trestný čin právoplatne odsúdený. Na
túto skutočnosť nepochybne možno prihliadať pri určovaní konkrétnej výmery trestu odňatia slobody.

Ako už bolo uvedené, obžalovaný S. J. bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.02.2004,
sp. zn. 4T 1/03 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 28.09.2004, sp.
zn. 2 To 28/2004 okrem iného uznaný za vinného z pokračovacieho trestného činu lúpeže podľa § 234odsek 1, odsek 2 písmeno b/, odsek 3 Trestného zákona ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41
odsek 1 Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 13 rokov so zaradením
pre jeho výkon do III. nápravnovýchovnej skupiny. Teda už v rámci tohto odsúdenia sa konštatovalo, že

obžalovaný sa trestného činu dopustil ako obzvlášť nebezpečný recidivista, pritom z obsahu uvedeného
rozsudku vyplýva takmer totožný „modus operandi“ spáchania trestného činu, ktorého následkom však
nebola smrť ani spôsobenie ťažkej ujmy na zdraví, napriek tomu mu bol uložený prísny nepodmienečný
trest odňatia slobody.

Ani výkon tohto trestu však neviedol k náprave obžalovaného a k tomu, aby viedol riadny život a
vyvaroval sa páchaniu trestnej činnosti. Dokonca ani hrozba nariadenia zvyšku trestu po tom, čo bol
z výkonu tohto trestu uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. 8Pp/55/2013 zo dňa 13.06.2013
podmienečne prepustený s určením skúšobnej doby v trvaní 4 roky mu nebránila, aby sa opäť nedopustil
závažnej a násilnej trestnej činnosti. Významným momentom je tu aj tá okolnosť, že obžalovaný
sa súdených trestných činov dopustil iba pol roka po podmienečnom prepustení z výkonu trestu

odňatia slobody. V tomto smere je možné poukázať na existujúcu judikatúru, konkrétne na Rozsudok
Najvyššieho súdu SR zo dňa 17.01.1974, sp. zn. 4 Tz 225/73 (R 30/1975), v rámci ktorého bol
vyslovený právny názor, resp. záver, že recidivistom, ktorí opakujú závažný trestný čin krátko po
odpykaní predchádzajúceho trestu odňatia slobody, treba ukladať prísne nepodmienečné tresty s
náležitým využitím rozpätia zákonnej trestnej sadzby. Tento záver možno aj v súčasnosti považovať

za aktuálny a vo vzťahu k obžalovanému S. J. za plne opodstatnený a aplikovateľný. V tejto súvislosti
súd len poznamenáva, že obžalovaný bol vo výkone trestu odňatia slobody aj z titulu odsúdenia
rozhodnutím Okresného súdu Nitra zo dňa 13.06.2000, sp. zn. 1T 52/1995, ktorým mu bol uložený
trest odňatia slobody vo výmere 3 roky so zaradením pre jeho výkon do II. nápravnovýchovnej skupiny.
Na obžalovaného sa teda v rámci programu zaobchádzania v ústavoch na výkon trestov bezvýsledne

pôsobilo na základe viacerých právoplatných odsúdení na nepodmienečné tresty odňatia slobody.

Okrem toho, ako vyplýva z odpisu registra trestov obžalovaného, tento sa trestného činu lúpeže dopustil
už tretí krát a len z dôvodu, že odsúdenie rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 09.03.1994,
sp. zn. 4T 37/93 je zahladené, sa v jeho prípade neuplatní tzv. „zásada tri krát a dosť“ upravená v §

47 odsek 2 Trestného zákona, podľa ktorej by prichádzalo do úvahy uloženie trestu odňatia slobody na
doživotie alebo na dvadsaťpäť rokov. Symbolickým v prípade obžalovaného je to, že k jeho odsúdeniam
za trestné činy lúpeže dochádza takmer v presných pravidelných 10 - ročných intervaloch.

Obžalovaný S. J. má v odpise registra trestov okrem vyššie uvedených odsúdení zaznamenané aj

odsúdenie v trestnom konaní vedenom na bývalom Obvodnom súde Bratislava V pod sp. zn. 1 T 52/92
a odsúdenie v konaní vedenom na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 3T 864/85, na ktoré sa však
vzťahuje fikcia neodsúdenia.

V kontexte všetkých vyššie uvedených skutočností možno nazerať aj na hodnotenie správania S. J.

počas výkonu trestu odňatia slobody, ktoré bolo podkladom na rozhodnutie o jeho podmienečnom
prepustení z výkonu trestu odňatia slobody uloženého mu už spomenutými rozsudkami Krajského súdu
v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z tohto hľadiska možno odôvodnene dospieť
k záveru, že správanie menovaného na požadovanej úrovni bolo len formálne a dané podmienkami
vo výkone trestu odňatia slobody tak, ako to aj vyplýva z psychologického znaleckého posudku,

resp. z výpovede znalkyne na hlavnom pojednávaní, ktorá uviedla, že obžalovaný vie fungovať v
podmienkach zariadení alebo inštitúcii, kde sú stanovené pravidlá, ktoré musí dodržiavať a rešpektovať.
Resocializácia a zaradenie obžalovaného do reálneho života by bolo možné pod vedením inej osoby,
či nejakej inštitúcie. Naposledy uvedené vyjadrenie znalkyne však evidentne nie je možné posudzovať
inak, ako v tom smere, že takouto inštitúciou je v prípade obžalovaného iba ústav na výkon trestu

odňatia slobody. Z hľadiska kontroly a pôsobenia na obžalovaného sa iné mechanizmy v rámci pobytu
obžalovaného na slobode ukázali ako neúčinné. Uvedené hodnotenie teda nie je možné hodnotiť v
prospech obžalovaného.

Rovnako za podstatné pre ukladanie trestu obžalovanému súd nepovažoval ani to vyjadrenie znalkyne,

v zmysle ktorého môže byť jeho osoba a správanie dôsledkom výchovy v detskom domove, ktoré
následky si takéto osoby môžu poniesť celý život. Je určite značný počet osôb, ktoré boli vychovávané
v detských domovoch, napriek tomu sa trestnej činnosti nedopúšťajú. Výchova v detskom domove nie
je a ani nemôže byť ospravedlnením za páchanie trestnej činnosti, obzvlášť tej, ktorej následkom jespôsobenie smrti a ťažkej ujmy na zdraví. Naopak, práve znalkyňou uvedené skutočnosti vzťahujúce
sa k osobe obžalovaného a možnostiam jeho nápravy len zvýrazňujú nevyhnutnosť uloženia prísneho
nepodmienečného trestu odňatia slobody, nakoľko neexistuje záruka, že by sa obžalovaný po

výkone kratšieho trestu odňatia slobody opätovne nedopustil závažného trestného činu. Uvedenému
nasvedčuje aj to, že obžalovaný požil pred spáchaním trestného činu alkohol (z hľadiska vyvodzovania
trestnej zodpovednosti v nevýznamnej miere), k čomu znalkyňa psychiatrička uviedla, že pri zmiešanej
poruche osobnosti (ktorá bola u obžalovaného zistená) môže mať alkohol vplyv na potencovanie
agresívneho konania a teda alkohol teda môže byť spúšťacím mechanizmom. Je zrejmé, že obžalovaný

požil alkoholické nápoje na tzv. „guráž“, čo vyplýva aj z posudkovej časti psychiatrického znaleckého
posudku.

Vychádzajúc zo všetkých preukázaných skutočností relevantných čo do výroku o treste dospel súd
k záveru, že na zabezpečenie účinnej ochrany spoločnosti pred páchateľom v osobe obžalovaného
S. J., jeho spravodlivé potrestanie tak, ako to má na zreteli § 1 Trestného poriadku, je nevyhnutné

izolovať osobu menovaného obžalovaného v rámci uloženia prísneho nepodmienečného trestu odňatia
slobody vo výmere 19 rokov. Vzhľadom na jeho osobu, opakované páchanie závažnej trestnej činnosti
stupňujúcej sa tendencie z hľadiska spôsobeného následku, skutočnosť, že doteraz na obžalovanom
vykonávané nepodmienečné tresty odňatia slobody sa absolútne minuli svojim účinkom a účel
trestu dosiahnutý nebol, pričom ani trvanie skúšobnej doby podmienečného prepustenia neprinútilo

obžalovaného čo len k snahe po vedení riadneho života, možno pri ukladaní trestu v zásade prihliadať
na represívnu funkciu trestu.

Priznanie a oľutovanie spáchania súdených trestných činov, vyhlásenie obžalovaného o vine a
ospravedlnenie sa obžalovaného poškodeným, súd zohľadnil v tom, že mu neuložil trest na samej hornej

hranici upravenej trestnej sadzby. Akýkoľvek trest odňatia slobody v nižšej výmere by podľa názoru súdu
nezodpovedalo závažnosti obžalovaným spáchanej trestnej činnosti a spôsobeným následkom.

V rámci vonkajšej diferenciácie výkonu trestu odňatia slobody súd obžalovaného pre výkon uloženého
trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia tak, ako to

vyžaduje § 48 odsek 3 písmeno b/ Trestného zákona.

Súd obžalovanému S. J. uložil aj trest prepadnutia veci podľa § 60 odsek 1 písmeno a/, písmeno b/
Trestného zákona, a to v závislosti od toho, či išlo o veci použité na spáchanie trestného činu alebo
veci, ktoré boli na spáchanie trestného činu určené, nie však použité. Konkrétne ide o veci zaistené u

obžalovaného na mieste činu, a to samopal zn. Škorpión, vzor 61, výrobné číslo: Y7101, kalibru 7,65 mm
Browning s tlmičom, zásobník s 13 ks nábojmi vz.. 7,65 Browning, a veci nachádzajúce sa v depozite
Okresného súdu Bratislava I, pod č. 9/2014 /por. č. 1, 10, 11, 14/, teda károvaná plastová taška červeno
- žlto - čiernej farby, čierna pletená kukla s výrezom pre oči, 2 ks čierna pletená rukavica (veci použité
na spáchanie trestného činu) a veci nachádzajúce sa v depozite Okresného súdu Bratislava I, pod č.

9/2014 /por. č. 3, 8, 9/, a to čierny ruksak s červeným nápisom „The Ecko Unltd Company“, 2 x kovové
putá (veci určené na spáchanie trestného činu). Ostatné veci zaistené na mieste činu buď nemohli byť
predmetom trestu prepadnutia veci z dôvodu, že existovali pochybnosti o ich vlastníkovi, prípade išlo o
oblečenie obžalovaného bez vzťahu k páchaniu trestného činu (na rozdiel napríklad od kukly a rukavíc),
alebo išlo o veci nepatrnej hodnoty, ktoré môžu byť predmetom rozhodnutia o ich zničení.

Súd nepovažoval za potrebné do výrokovej časti rozsudku premietnuť aj ustanovenie § 60 odsek 6
Trestného zákona, podľa ktorého vlastníkom prepadnutej veci sa stáva štát, ak súd nerozhodne inak na
základe vyhlásenej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. Vlastníctvo štátu totiž
v zmysle citovaného ustanovenia nastáva priamo zo zákona a v tomto smere nie je nevyhnutné, aby

bola táto skutočnosť deklarovaná aj v súdnom rozhodnutí. Iba v prípade, že by v citovanom ustanovení
uvedená medzinárodná zmluva upravovala inak, má súd povinnosť zakomponovať do výroku svojho
rozhodnutia subjekt iný ako Slovenská republika, ktorý sa stáva vlastníkom veci. Dikcia citovaného
ustanovenia explicitne predpokladá rozhodnutie súdu o vlastníkovi iba v prípade, že medzinárodná
zmluva ustanovuje inak. Pokiaľ tomu tak nie je, vlastníkom sa stáva Slovenská republika bez ďalšieho

(teda aj bez súdneho rozhodnutia).Súd obligatórne uložil obžalovanému aj ochranné opatrenie v podobe ochranného dohľadu podľa § 76
odsek 1, § 78 odsek 1 Trestného zákona na maximálne možnú dobu 3 (tri) roky, nakoľko si to osoba
obžalovaného vyžaduje z dôvodov, ktoré už v rámci odôvodnenia tohto rozsudku už boli uvedené.

Pokiaľ ide o nárok na náhradu škody, súd mal vykonaným dokazovaním preukázanú škodu, na ktorú
majú jednotliví poškodení voči obžalovanému nárok, vo výške uvedenej vo výroku o náhrade škody.
Poškodenej vznikol nárok na náhradu bolestného v zmysle znaleckého posudku MUDr. N. K., PhD.
v počte 222,5 bodu, čo pri sume 16,48 Eur za 1 bod predstavuje celkovú sumu 3.666,80 Eur. U

poškodeného C. I. predstavuje škoda v zmysle preukázaných nákladov spojených s pohrebom T. I.
sumu 1.465,- Eur. Náklady poškodenej spoločnosti Všeobecná zdravotná poisťovňa, a.s., spojené s
poskytnutím lekárskeho ošetrenia poškodenej W. I., boli vyčíslené a preukázané v sume 2.022,25 Eur.

Zo zvyškom nároku na náhradu škody súd poškodenú W. I. a poškodeného C. I. odkázal podľa § 288
odsek 2 trestného poriadku na občianske súdne konanie.

S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti rozhodol súd tak, ako je to uvedené v enunciáte
tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho ozná menia cestou Okresného

súdu Bratislava I na Krajský súd v Bratislave. Obžalovaný nemôže podať odvolanie proti výroku o vine
v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný.

Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom
predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.