Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 4. február 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25Co/385/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513211319
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2513211319.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu:

JUDr. Martina Valentová a JUDr. Daša Kontríková, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, 813 11 Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na
odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 14C/236/2013-49 zo dňa 14.5.2014,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa v celom rozsahu zamietol žalobu (ktorou sa žalobca od
žalovanej domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 1.797,04 Eur a peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 359,41 Eur majúcej vzniknúť žalobcovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu
Skalica, pretože tento nerozhodol o žiadosti exekútora o udelenie poverenia v zákonom stanovenej
lehote). Zároveň žalovanej súd právo na náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie prvostupňový súd

odôvodnil právne aplikáciou ust. § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zák.
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ako i § 44 ods. 2 zák. č.
233/1995 Z.z. Exekučného poriadku v znení do 31.5.2010 aj od 1.6.2010, pričom o náhrade trov konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Poukázal tiež na čl. 6 ods. 1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských
práv. Súd vychádzal zo zistení, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia bola Okresnému
súdu Skalica v exekučnom konaní pod č.k. 3Er/757/2011 proti povinnému S. K. doručená dňa 19.5.2011,
pričom súd uznesením zo dňa 22.7.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie z dôvodu, že rozhodcovská doložka je neplatná. Súd uzavrel, že hoci medzi
podaním žiadosti o predbežné prejednanie nároku a podaním žaloby nebola dodržaná zákonná lehota 6
mesiacov, tá uplynula počas tohto konania a preto má súd za to, že námietka žalovanej nie je dôvodná.
Bolo nesporné, že nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov zo strany žalovanej
uspokojený nebol. V ďalšom súd uzavrel, že z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon
upravuje procesnú lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu, alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia zamietne,

zákon lehotu v prípade takéhoto negatívneho rozhodnutia exekučnému súdu neukladá, čo platilo aj pred
1.6.2010. Samotné rozhodnutie o zamietnutí žiadosti na vydanie poverenia pritom nemožno považovať
za nesprávny úradný postup. Súd preto skonštatoval, že z pohľadu tvrdeného nedodržania zákonnej
lehoty k nesprávnemu úradnému postupu súdu nedošlo. Vyriešiť otázku, či v konkrétnom prípade ne/bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR je kompetentný preskúmať len ústavný súd. Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd
v konaní o náhrade škody podľa zák. č.514/2003 Z.z.. Opačný výklad by znamenal, že by existovalo

niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z
hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Okrem toho by to znamenalo absurdný záver, že všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, čo by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného
princípu v súdnictve, keďže vecne príslušné na rozhodovanie daných sporov sú v prvom stupni zásadne
okresné súdy, pričom k porušeniu práva by mohlo prísť i súdmi vyšších stupňov. Naviac z judikatúry

Ústavného súdu SR vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Ak
by aj bol okresný súd oprávnený toto skúmať, vyjadril názor, že v danom prípade k prieťahom, ani k
zbytočným prieťahom nedošlo. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že exekučný súd postupoval nesprávne,
keď nepredložil Súdnemu dvoru EÚ na začatie konania o prejudiciálnej otázke, súd s odkazom na §
109 ods. 1 písm. c) O.s.p. poukázal na to, že súd takúto povinnosť nemá, pričom zmyslom riešenia

predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva a nie rozhodnúť určitý spor. Z
exekučného spisu je zrejmé, že uznesenie o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia
bolo síce napadnuté odvolaním, bolo však vzaté späť a uznesenie nebolo ani zrušené, ani zmenené pre
nezákonnosť. To, že by v danej veci išlo o prípad hodný osobitného zreteľa s poukazom na § 6 zák. č.
514/2003 Z.z. žalobkyňa ani netvrdila. V prejednávanej veci pritom bolo nepochybné, že súd rozhodoval

vo veci, ktorá patrila do jeho právomoci. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania
splnenia zákonných podmienok pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný
súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané
na to právomocným orgánom a či je vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Súd v
exekučnom konaní nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizoval svoje

oprávnenievyplývajúcezust. §44ods.2Exekučnéhoporiadku.Zuvedenéhosúdvyvodil,žežalobkyňa
nepreukázala nesprávny úradný postup súdu a ani existenciu nezákonného rozhodnutia súdu. Keďže
všetkypodmienkymusiabyťsplnenékumulatívne,bolonadbytočnéanehospodárnedokazovaťsplnenie
ďalšíchpodmienok.Nazákladetohopotomsúdžalobuakonedôvodnúvcelomrozsahuzamietol,pričom
ďalšími predpokladmi zodpovednosti za škodu sa už nezaoberal, keďže premlčanie sa podľa ustálenej

súdnej praxe skúma len u existujúceho nároku. Námietkou premlčania vznesenou žalovanou sa súd
nezaoberal. O náhrade trov konania súd rozhodol s použitím § 142 ods. 1 O.s.p. s tým, že žalovanej
vzniklo právo na náhradu trov konania voči žalobkyni, ktorá úspech nemala, avšak žalovanej náhradu
trov konania nepriznal, pretože jej žiadne v tomto konaní nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody obsiahnuté v § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s §
221 ods. 1 písm. f), písm. h) O.s.p., ods. 2 písm. c) a f) O.s.p. Žalobca predovšetkým namietal, že súd
rozhodol v merite veci na základe a s použitím inšpirácie novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9

ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorá nadobudla účinnosť až po založení zodpovednostného právneho
vzťahu, čo má za následok nesprávnosť súdneho rozhodnutia, ktoré musí byť zrušené. Súd svojím
rozhodnutím de iure i de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Podľa odvolateľa
súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty, ktorá existuje
vždy do času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu

sféru tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, čo exekučný súd ignoroval a na čo
zo zákona nemal oprávnenie. Podľa odvolateľa súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky
konania zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akéhokoľvek úvahy de lege ferenda
sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Štrasburgský
súd opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú

náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne faktory, napríklad i rozsah nevybavenej súdnej
agendy. Žalobca vôbec nechápe aký môže mať na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril
svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej O.s.p.), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201
O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použilzákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keď deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený

minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p.) a v
elektronickej podobe na webovej stránke súdu v ten istý deň ako sa vyvesil na úradnej tabuli (§ 21
ods. 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre
jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.

Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo
i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom,
pokiaľideoskutočnostiprávnerozhodnépreposúdeniežalobouuplatnenýchnárokovapretožeodvolací
súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne

hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od
záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobca sa svojou žalobou z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Skalica vo veci
3Er/757/2011, ku ktorému malo dôjsť udelením poverenia súdnemu exekútorovi po uplynutí zákonnej
15-dňovej lehoty v rozpore s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, domáhal náhrady majetkovej škody
v celkovej výške 1.797,04 Eur. Táto škoda predstavuje podľa žalobcu náhradu istiny s príslušenstvom,

ktorá viac nemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom
konaní proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Zároveň si
žalobca uplatnil i náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 359,41 Eur, ktorá predstavuje
20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom s tým, že samotné konštatovanie porušenia práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v § 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie

veci v primeranom čase zaručeného v čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom. Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty s omeškaním viac
ako 120 dní.

Z obsahu spisu Okresného súdu Skalica č.k. 3Er/757/2011 vo veci oprávneného žalobcu proti
povinnému S. K., pre vymoženie 475,- Eur istiny s príslušenstvom, pri ktorej exekučným titulom mal byť
rozhodcovský rozsudok bolo zistené, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým bola Okresnému súdu Skalica podľa podacej pečiatky doručená

dňa 19.5.2011 a Okresný súd Skalica o nej rozhodol uznesením č.k. 3Er/757/2011-10 zo dňa 22.7.2011
tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie zamietol. Z uvedeného teda
nesporne vyplýva, že predmetné poverenie bolo vydané po cca 2 mesiacoch a nie s omeškaním 120
dní, ako tvrdí žalobca.

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad kumulatívneho splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.
Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci

na žalobcovi.

Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné a to aj z
ustálenej judikatúry vyvodiť, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorý nie je v súlade s príslušnou

právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej moci.Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri
rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z údajného nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie nekonal v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po
uplynutí lehoty 15 dní od doručenia žiadosti súdu.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Senica (od 1.6.2010 do 31.5.2011), súd
preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a
exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne

poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na
podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi
schválených.

Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v čase predmetného konania Okresného súdu Skalica

zákonná lehota 15 dní na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pre exekučné tituly, ktorými sú
rozhodnutia rozhodcovských súdov, ako tomu bolo i v danom prípade, neplatila a teda zákon vydanie
rozhodnutia o žiadosti súdneho exekútora v prípade, že exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok
žiadnou lehotou nelimitoval. Odhliadnuc od uvedeného zákonná lehota 15 dní od doručenia žiadosti v
zmysle cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku s poukazom na jeho znenie platí iba vtedy, ak súd

vydá poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie. Na rozhodnutie súdu o zamietnutí žiadosti súdneho
exekútora ale zákon v citovanom ustanovení žiadnu zákonnú lehotu nestanovuje. Vzhľadom na vyššie
uvedené odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzatvára, že postupom dotknutého súdu v danej veci
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu z dôvodu, že by súd nedodržal zákonné lehoty a teda k
porušeniu povinnosti súdu vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Závery prvostupňového

súdu v tomto smere sú preto plne správne.

Pokiaľ ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Skalica v danej veci, ktoré
by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že všeobecný súd môže pristúpiť k

priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii
prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných
orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v
dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v
disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného

súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody,
resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre
vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu

z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy
by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu
inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v
prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak

by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom
nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom
konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť,
že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konaní o zodpovednosti za škoduspôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. až s účinnosťou
od 1.1.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a

škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu),
ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
v celom rozsahu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi osobitne
nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.