Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. december 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 21CoE/19/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2014898956
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Foltán
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2014898956.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, proti povinnému: D. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/X, H., vedenej
pred súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, o odvolaní
oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č.k.SA-5Er/26/2004-34 zo dňa 13.12.2012 a o

návrhoch oprávneného na prerušenie konania, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e .

Odvolací súd návrhy oprávneného na prerušenie konania zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutýmuznesenímsúdprvéhostupňa exekúciuvedenúpredsúdnymexekútoromJUDr.Rudolfom

Krutým pod sp.zn.EX 17484/11 zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 39 a § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
§ 57 ods. 2, § 58 ods. 1 a § 240 ods. 1 Exekučného poriadku. Rozhodnutie o trovách exekúcie zdôvodnil
odkazom na ust. § 196, § 200 ods.1 a 2, § 203 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 21.08.2003
Zmluvu o úvere č.4190739, súčasťou ktorej bolo aj splnomocnenie, ktorým povinná osoba splnomocnila
advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice - exekučný titul, t.j., aby v jej mene
uznal jej záväzok z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom pre
súdny výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu na celý jej majetok do výšky vzniknutej pohľadávky a
jej príslušenstva. Nakoľko povinný nesplnil záväzok zo zmluvy, bola spísaná notárska zápisnica, kde

za povinnú osobu konal a zápisnicu podpísal Mgr. Bruno Žlnay - na základe substitučnej plnej moci
zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra, ktorý dlh v plnom rozsahu, čo do základu aj do výšky uznal a zároveň
vyhlásil, že dlh ktorý je opísaný v notárskej zápisnici povinný splatí v lehote do 14.11.2003, v opačnom
prípade vyjadril súhlas s použitím notárskej zápisnice ako exekučného titulu.

Súd prvého stupňa dospel k záveru, že splnomocnenie, ktoré je súčasťou zmluvy o úvere je v zmysle

§ 39 Občianskeho zákonníka považované za neplatný právny úkon, na základe ktorého nemohlo dôjsť
Mgr. Tomášom Kušnírom k uznaniu právneho záväzku, teda k vydaniu a podpísaniu notárskej zápisnice,
ktorá je podkladom pre exekučné konanie. Z ust. § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že
dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti je neplatná, pričom konanie
na základe uvedenej plnej moci považuje súd za konanie v rozpore so zákonom. V čase uzatvorenia
zmluvy o úvere a predmetnej dohody o plnej moci neexistoval dlh a nebola známa ani jeho výška, teda

v tom čase nemohla povinná osoba realizovať svoje právo dlh uznať a nemohla následne splnomocniťMgr. Tomáša Kušníra na také právo a z toho vyplýva aj nevedomosť povinnej osoby o splatení svojho
dlhu v lehote určenej v exekučnom titule.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa dospel k záveru, že exekúciu je potrebné
postupom podľa § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastaviť.

O trovách exekúcie rozhodol s odkazom na ust. § 196, § 200 ods.1 a 2, § 203 ods. 1 a 2 Exekučného
poriadku tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, nakoľko si ich neuplatnil.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu
odvolanie, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený v odvolaní namietal, že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, nakoľko

neumožnil účastníkom viesť kontradiktórne konanie. Oprávnený zároveň navrhol, aby súd prerušil
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267
Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:
1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy?
2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/

EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Uviedol, že vnútroštátny súd nesmie opomínať aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ po tom,
ako bol upozornený súdom, nemá zámer dovolať sa nekalého a nezáväzného charakteru podmienky.
Zdôraznil, že vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti

- ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ, je to
súčasť koncepcie neprijateľných podmienok.

Ak súd nehodlá akceptovať túto interpretáciu oprávnený navrhol, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm.
c) prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie

predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti
možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej
neprijateľnosť, vykladať takže takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval

jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu,
že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne
neprijateľnú?

Uviedol, že bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad

úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Ak
notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu
so zákonom a dobrými mravmi. Notár poskytuje účastníkom garanciu, že obsah listiny sa nebude
dodatočne meniť. Všeobecný súd nedisponuje právomocou umožňujúcou mu zasahovať do tejto
garancie ovplyvňovaním výkonu práva vyplývajúceho z obsahu notárskej listiny.

V bode 19. odvolania uviedol, že ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, žiada, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm.
b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade
ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej

republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadokmožné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to bez
akejkoľvek časovej limitácie.

Kotázkeudelenejplnejmociuviedol,žespotrebiteľsavdanomprípadežiadnychprávnevzdáva,pretože
plnú moc tretej osobe mohol kedykoľvek odvolať a zároveň žiadne z ustanovení zmluvy nestanovuje, že
povinný nemôže po udelení plnomocenstva sám dlh uznať vo forme notárskej zápisnice ako exekučného
titulu. Udelenie plnomocenstva v žiadnom prípade neznamená stratu možnosti výkonu určitého práva.
Ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania

notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby
predmetné úkony urobil prepísaným zákonným spôsobom, tak aby mali všetky náležitosti platného
právneho úkonu, pričom to si vyžaduje aj určenie, do kedy bude dlh splatený. Splnomocnený zástupca
žiadnymspôsobomneprekročiludelenéplnomocenstvo,napr.spísanímzápisnicenezaviazalpovinného
vo väčšom rozsahu než bol povinný plniť podľa zmluvy o úvere.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník
konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202
O.s.p., § 58 ods. 4 Exekučného poriadku) preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa §
212 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého je dôvodmi a rozsahom odvolania viazaný a podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
bez nariadenia ústneho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd, ktorý je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní uznesenia
v napadnutej časti dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav,
vec správne právne posúdil a rozhodnutie náležite odôvodnil.

Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto
poukazuje.

Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého

uznesenia odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného
poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých
rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych
zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba,

právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou
súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej
zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak, ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho
poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2
Exekučného poriadku. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že vyhlásenie povinného o uznaní

právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou obsiahnuté v notárskej zápisnici sp.zn. N 4535/2003,
NZ 102921/2003 zo dňa 07.11.2003, ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinného
vykonané Mgr. Tomášom Kušnírom, ktorého plná moc bola udelená povinným v predmetnej zmluve o
úvere zo dňa 21.08.2003.

Uvedená zmluva bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný nemohol
ovplyvniť, z čoho je zrejmé, že samotného splnomocnenca si nevybral slobodným výberom na základe
vlastného uváženia, ale tento bol vopred určený oprávneným.

Odvolací súd zastáva názor, že zástupca povinného v skutočnosti v danej veci nehájil jeho záujmy v
súvislosti s návratnosťou úveru dobudúcna, ale hájil predovšetkým záujmy oprávneného ako veriteľa.
Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2
Občianskeho zákonníka a každý jeho právny úkon urobený za povinného, teda aj vyhlásenie obsiahnutév notárskej zápisnici, ktorá je exekučným titulom, je absolútne neplatný v zmysle § 39 Občianskeho
zákonníka a notárska zápisnica zo dňa 23.04.2005, preto nie je spôsobilým exekučným titulom. Súd je
kedykoľvekajbeznávrhuoprávnenýskúmaťspôsobilosťexekučnéhotituluapokiaľdospejekzáveru,že

exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie vyhlásiť exekúciu
za neprípustnú a zároveň ju zastaviť tak ako to predpokladá § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku
v nadväznosti na § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,

keď exekúciu zastavil a správne rozhodol aj o trovách exekúcie, preto uznesenie súdu prvého stupňa
vo výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Oprávnený svojim odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom jeho rozsahu, teda aj
vo výroku o náhrade trov exekúcie.

Rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade trov exekúcie však už nemohlo byť predmetom prieskumu
odvolacieho súdu, pretože dňa 1. novembra 2013 nadobudla účinnosť novela Exekučného poriadku,
z. č. 299/2013 Z. z., ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším
súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s

§ 374 ods. 4 veta tretia O.s.p., s účinnosťou od 1. novembra 2013, bol výrok o náhrade trov exekúcie
v napadnutom uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov exekúcie
súd prvého stupňa znovu rozhodol.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel

návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má

povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva

rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,

t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje

ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiamktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva

je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje

po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či
je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,
ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky

plynúcej z tejto zmluvy? Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu
základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok nakoľko je zrejmé, že
v danom prípade advokát zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku z úveru v notárskej zápisnici
neplatne, čím nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku
predpisujúceho povinný obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie notárskej zápisnice ako

exekučného titulu ( tak ako sa bližšie uvádza vo vyššie citovaných dôvodoch) . Z uvedených dôvodov
je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako čisto teoretickú, nemajúcu základ
v prejednávanej veci.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v

súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)

a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a

predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok

prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte

vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úverepovažovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho

dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v

rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte

clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

S poukazom na vyššie uvedené, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom
prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ,
návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Pokiaľ sa týka návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s
princípmi právneho štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred
udelením poverenia exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,

návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného
konania garantom jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania
- teda v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak
potom exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne
je tu iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné

konanie zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je
preto dôvod na prerušenie konania. Navyše ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení
Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,

pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Senátom odvolacieho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.