Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. december 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/1269/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6713200773
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 12. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6713200773.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľa EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou TOMÁŠ
KUŠNÍR, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO:36 613 843, proti odporcom: 1/ Y. J., nar. XX.
XX. XXXX, bytom J. F. XXXX/X, XXX XX A., zastúpeného opatrovníčkou Magdou Šantovou, súdnou
tajomníčkou Okresného súdu Zvolen, 2/ X. J., nar. XX. XX. XXXX, bytom T. X, XXX XX Q., za účasti

vedľajšieho účastníka na strane odporcov - Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, so sídlom
Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného JUDr. Andrejom Cifrom,
advokátom, Advokátska kancelária so sídlom J. Kráľa 5/A, 984 01 Lučenec, o zaplatenie 512,27 € s
príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 6C/17/2014-99
zo dňa 31. 07. 2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd pripustil vedľajšie účastníctvo Združenia na ochranu občana
spotrebiteľa HOOS na strane odporcu.
V odôvodnení okresný súd uviedol, že ako vedľajší účastník sa popri navrhovateľovi alebo odporcovi
môže zúčastniť na konaní aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa
osobitnéhopredpisu(toznamenáajzdruženienaochranuspotrebiteľovpodľazákonač.250/2007Z.z.o

ochranespotrebiteľa).Poukázalnato,žeplatobnýrozkazOkresnéhosúduZvolenč.k.11Ro/10/2013-78
bol zrušený, vo veci bude nariadené pojednávanie, preto dospel k záveru, že nie sú dané žiadne dôvody,
pre ktoré by nemohlo byť občianske združenie - Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS
pripustené do konania ako vedľajší účastník na strane odporcov. Poukázal tak na ust. § 93 ods. 1 až
3 O. s. p. k námietke navrhovateľa, ktorý poukazoval na to, že až kým odporca nepodá odpor proti
platobnému rozkazu, nenastanú účinky vedľajšieho účastníctva.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej 15 dňovej lehote (ust. § 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.)
odvolanie navrhovateľ, ktorý poukázal na to, že združenie sa na základe nie celkom jednoznačného
Zákona o slobodnom prístupe k informáciám dostáva k údajom o prebiehajúcich súdnych konaniach
v spotrebiteľských veciach, čím sú združeniu sprístupnené veľmi citlivé osobné údaje týkajúce sa
účastníka konania. Vzhľadom na uvedené navrhovateľ zastáva názor, že súd by mal vyzvať odporcov na
vyjadrenie súhlasu so vstupom vedľajšieho účastníka do konania, ako účastníkov konania, na ktorých

strane má vedľajší účastník do konania vstúpiť. Na vyjadrenie súhlasu s týmto vstupom poukázal i
na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo/151/2007. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zmenil tak, že súd vstup združenia ako vedľajšieho účastníka na strane odporcov do súdneho
konania nepripúšťa.
Vyjadrenie k odvolaniu nebolo podané.
Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie viazaný rozsahom a dôvodmi

odvolania podľa § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
napadnuté uznesenie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.Z dôvodov napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd pripustil vedľajšie účastníctvo Združenia
na ochranu spotrebiteľov HOOS na strane odporcov, nakoľko vstup tejto právnickej osoby zriadenej na
ochranu spotrebiteľov predpokladá a zakotvuje samotný zákon, Občiansky súdny poriadok. S uvedeným

právnym záverom okresného súdu sa v celom rozsahu odvolací súd stotožňuje.
Zobsahuspisuvyplýva,žekonanievovecivyvolalnavrhovateľ,ktorýpodalnávrhnavydanieplatobného
rozkazu na zaplatenie sumy 512,27 € s príslušenstvom. Navrhovateľ sa vyššie uvedenej sumy domáha
na základe zmluvy o kreditnej karte uzavretej medzi právnym predchodcom navrhovateľa a odporcom
1/, predmetom ktorej bolo poskytnutie kreditnej karty VISA Classic elektronická, s úverovým rámcom

vo výške 10.000,-Sk (331,94 €). Uvedenú zmluvu možno podľa obsahu vyhodnotiť ako zmluvu
spotrebiteľskú (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia predmetnej zmluvy v
spojenísozákonomč.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa).Združenienaochranuobčanaspotrebiteľa
HOOS prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznámilo vstup do tohto konania podaním zo dňa
12. 03. 2013, keď spolu s oznámením o vstupe do konania na podporu odporcov požiadal o doručenie
návrhu na začatie konania s prílohami.

Ustanovenie § 93 ods. 2 O. s. p. upravuje spôsob, akým vedľajší účastník vstúpi do konania, resp., akým
získa procesné postavenie vedľajšieho účastníka. V tomto prípade sa vedľajší účastník stáva nositeľom
svojich procesných práv a povinnosti doručením svojho oznámenia súdu, že vstupuje do konania ako
vedľajší účastník, resp. doručením jeho oznámenia, že na výzvu niektorého z účastníkov do konania
vstupuje (k uvedenému pozri napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 33/2006, sp. zn. 5 Cdo 201/2004,

sp.zn.3Cdo319/2009,sp.zn.1Cdo234/2004apod.).ZožiadnehozustanoveníObčianskehosúdneho
poriadku nevyplýva, že by sa pre účinný vstup vedľajšieho účastníka do konania vyžadoval výslovný
súhlas spotrebiteľa so vstupom do konania. Je tomu tak v prvom rade preto, že Občiansky súdny
poriadok umožňuje konajúcemu súdu rozhodovať o prípustnosti vedľajšieho účastníctva len na návrh (§
93 ods. 3 posledná veta O. s. p.), pričom za návrh je v zásade potrebné považovať relevantnou formou

vykonanýprejavvôlehlavnýchúčastníkovkonaniaaleboniektoréhoznich,ktorýmjevyjadrenýnesúhlas
so vstupom tretej osoby ako vedľajšieho účastníka konania (Nález Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS
480/2012-72 zo dňa 14. 2. 2013). Z vyššie uvedeného v prvom rade vyplýva, že súd, na ktorom sa vedie
konanie, do ktorého vstúpil vedľajší účastník, ex offo neposudzuje, či je vstup vedľajšieho účastníka
do konania prípustný, ale je jeho povinnosťou účastníkov upovedomiť o vstupe vedľajšieho účastníka,

s tým, že účastníci konania majú následne právo vysloviť voči tomuto vstupu námietky (k uvedenému
pozri okresným súdom citované uznesenie NS SR sp. zn. 3 Cdo 188/2012, ďalej sp. zn. 7 Cdo 67/2013,
sp. zn. 5 Cdo 113/2010, sp. zn. 2 Cdo 212/2012, R 57/2009 a pod.). V prípade, ak námietka voči vstupu
vedľajšieho účastníka do konania vznesená nebude, je konajúci súd povinný s vedľajším účastníkom
riadne konať tak, aby mu boli zabezpečené všetky procesné práva (viď § 93 ods. 4 O. s. p.). Len pre

prípad, že uvedená námietka vznesené bude, je potom konajúci súd prípustnosť vstupu vedľajšieho
účastníka do konania povinný preskúmať. Z vyššie uvedeného možno vyvodiť, že na to, aby vedľajší
účastník platne do konania vstúpil a v tomto zotrval sa výslovne nevyžaduje súhlasný prejav účastníka,
na ktorého stranu by mal vedľajší účastník vstúpiť. Naopak, pre záver o tom, že účasť vedľajšieho
účastníka v konaní je potrebné nepripustiť, je v prvom rade potrebná námietka vstupu vedľajšieho

účastníka konania, ako procesný úkon uskutočnený akýmkoľvek spôsobom, ktorý zákon prezumuje pre
podanie v § 42 ods. 1 O. s. p., v ktorom účastník konania výslovne prejaví vôľu na tom, aby vedľajší
účastník do prebiehajúceho konania nevstúpil. Po vznesení námietky vstupu vedľajšieho účastníka
do konania hlavným účastníkom je potrebné, aby uvedená námietka bola doručená na vyjadrenie
vedľajšiemu účastníkovi, aby tomuto bolo garantované právo vyjadriť sa k dôvodom nesúhlasného

stanoviska účastníka s vedľajším účastníctvom (Nález Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 480/2012-72
zo dňa 14. 2. 2013). V opačnom prípade sa vedľajšiemu účastníkovi postupom súdu odníma možnosť
konať pred súdom.
Pokiaľ sa potom jedná konkrétne o námietku vstupu subjektu, ktorý je osobou podľa § 93 ods. 2 O. s. p.,
ako je tomu aj v prejednávanom prípade, tu je potrebné odlišovať, či uvedenú námietku podal účastník,

na strane ktorého chce vedľajší účastník vystupovať (v prejednávanom prípade odporca v postavení
spotrebiteľa) alebo jeho protistrana. V prípade námietky účastníka, na stranu ktorého vedľajší účastník
do konania vstúpil, bude na nepripustenie účasti vedľajšieho účastníka v zásade stačiť už samotný
výslovný prejav vôle, ktorým tento účastník vyjadrí, že si účasť vedľajšieho účastníka v konaní na svojej
strane neželá. Ak však podá námietku vstupu vedľajšieho účastníka účastník, na stranu ktorého vedľajší

účastník nevstúpil, dôvodom na nepripustenie vstupu vedľajšieho účastníka do konania nemôže byť len
samotná skutočnosť, že protistrana súhlas so vstupom vedľajšieho účastníka na svoju stranu výslovne
neudelila. Je tomu tak už len z dôvodu uvedeného vyššie, že výslovne udelený súhlas účastníka so
vstupom vedľajšieho účastníka na svoju stranu platná právna úprava nevyžaduje.Na rovnakých záveroch, aké formuloval odvolací súd vyššie, je pritom postavené i navrhovateľom
citované uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo/188/2012, keď zo strany navrhovateľa došlo len
k jeho nesprávnej interpretácii. Dovolací súd vo svojom rozhodnutí síce ako jednu z podmienok účasti

vedľajšieho účastníka v konaní uviedol, že touto je i súhlas hlavného účastníka so vstupom vedľajšieho
účastníka, z ďalších častí odôvodnenia jeho rozhodnutia však možno jednoznačne vyvodiť, že uvedená
podmienka súhlasu so vstupom do konania má charakter podmienky negatívnej. Dovolací súd totiž v
rámci odôvodnenie svojho rozhodnutia v prvom rade uviedol, že „súd z vlastnej iniciatívy neskúma,
či je vedľajšie účastníctvo prípustné, alebo neprípustné; o (ne)prípustnosti vedľajšieho účastníctva

rozhoduje, ak niektorý z účastníkov namietne neprípustnosť vstupu vedľajšieho účastníka do konania.
Aj vtedy, keď vstup do konania iniciuje samotný vedľajší účastník, majú účastníci právo vyjadriť sa k
jeho úkonu, ktorým prejavil, že vstupuje do konania, a prípadne namietať neprípustnosť tohto vstupu.“
Pokiaľ potom dovolací súd uviedol, že „podstatnou podmienkou vedľajšieho účastníctva v konaní je
súhlas (hlavného) účastníka, na strane ktorého vedľajší účastník chce vystupovať“, následne k tejto
podmienke precizoval, že: „z ustanovenia § 93 O. s. p. nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť, že by

vedľajší účastník mohol v konaní vystupovať napriek nesúhlasu ním podporovaného účastníka; svoj
nesúhlas s vedľajším účastníctvom tento účastník nemusí ani odôvodňovať. I keď sa určitý subjekt stáva
vedľajším účastníkom už v momente, keď súdu dôjde jeho procesný úkon obsahujúci prejav vôle vstúpiť
do konania v procesnom postavení vedľajšieho účastníka, má bezpochyby účastník konania, ktorého
chce vedľajší účastník v konaní podporovať, procesné právo vyjadriť svoj nesúhlas s jeho vstupom do

konania. Účastník konania má preto právo svojím nesúhlasom zabrániť tomu, aby pred súdom na jeho
strane v pozícii vedľajšieho účastníka konal ten, koho účasť v konaní si neželá.“ Odvolací súd má zato,
že pokiaľ v súvislosti s podmienkou prípustnosti vedľajšieho účastníctva dovolacím súdom označenou
ako „súhlas (hlavného) účastníka konania, na strane ktorého má vedľajší účastník vystupovať“ používa
dovolací slovné spojenia „účastník má právo prípadne namietať prípustnosť tohto vstupu“ , „hlavný

účastník nesúhlas nemusí odôvodňovať“ , „účastník má právo vyjadriť svoj nesúhlas“ a „právo svojim
nesúhlasom zabrániť tomu, aby pred súdom na jeho strane v pozícii vedľajšieho účastníka konal ten,
koho účasť v konaní si neželá“, dovolací súd mal na mysli, že táto podmienka nie je splnená vtedy, ak
účastník konania, na ktorého strane má vedľajší účastník vystupovať, právne relevantným spôsobom
výslovne vyjadrí svoju vôľu vedľajšie účastníctvo v konaní nepripustiť. Správnosti uvedeného výkladu

uznesenia dovolacieho súdu pritom nasvedčuje i akýsi návod adresovaný všeobecným súdom, ktorého
sa tieto majú držať v prípade, ak do konania vstúpi vedľajší účastník, a v ktorom dovolací súd vyslovil
nasledovné: „ zodpovedá zákonu procesný postup súdu, v rámci ktorého oznámi účastníkom konania,
že určitý subjekt vstúpil do konania ako vedľajší účastník a vyzve ich, aby sa k tomuto vstupu vyjadrili.
Súdom vyzvaní účastníci môžu vyjadriť svoje nesúhlasné stanovisko so vstupom vedľajšieho účastníka

dokonania.“NavyšerovnakýzávervyplývaajzuzneseniaNajvyššiehosúduSRsp.zn.4Obdo52/2012,
ktorý v tam prejednávanom prípade vyslovil, že súhlas žalovaného, ktorého vedľajší účastník (združenie
na ochranu spotrebiteľa) svojim vstupom podporil, nebol potrebný, keď legitimáciu vedľajšieho účastníka
na vstup do konania tomuto dal samotný zákon.
Odvolací súd osobitne považuje za potrebné zdôrazniť, že účelom tzv. spotrebiteľského práva je

ochrana subjektu súkromno-právneho vzťahu, ktorý je spotrebiteľom. Ide o ochranu subjektu právneho
vzťahu „slabšieho" oproti predajcovi (dodávateľovi) vo sfére vyjednávacej sily i znalosti dotknutej oblasti
obchodu [rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 27. júna 2000 v spojených veciach Océano
Group Editorial (C - 240-244/98)]. To všetko v záujme dosiahnutia reálnej spravodlivej rovnováhy v
predmetnom právnom vzťahu. Nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže

byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy
[rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 9. 11. 2010 vo veci VB Pénzügyi Lízing (C-137/08) a vo veci
Banco Espanol de Crédito (C-618/10) z 14. 6. 2012], a to v prvom rade zavedením povinnosti súdov
ex offo posudzovať nekalú povahu jednotlivých zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách
[rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 26. 10. 2006 vo veci Mostaza Claro (C-168/05)] a následne

pri kladnom zistení povinnosťou zabezpečiť aby spotrebiteľ nebol viazaný takouto neprijateľnou
zmluvnou podmienkou [(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 6. 10. 2009 vo veci Asturcom
Telecomunicaciones SL (C-40/08) a vo veci Pohotovosť s. r. o. (C-76/10) z 16. 10. 2010]. Sekundárne
je však uvedený cieľ efektívne možné zabezpečiť [(k uvedenému pozri čl. 8 Smernice Rady 93/13/
EHS, ako aj rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 3. 6. 2010 vo veci Caja de Ahorros y Monte de

Piedad de Madrid (C-484/08)] i aktivitou združení založených za účelom ochrany práv spotrebiteľov,
ktorým združeniam Zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo podávať návrhy, ale aj byť účastníkom
správneho alebo súdneho konania vo veci ochrany práv spotrebiteľov. Myšlienka ochrany práv
spotrebiteľov sleduje totiž cieľ, ktorým je zabezpečiť absolútnu ochranu spotrebiteľa, napríklad aj vprípade, že uvedený spotrebiteľ nepodal nijaký opravný prostriedok na účely uplatnenia svojich práv
[(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 6. 10. 2009 vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL
(C-40/08)], zdržal sa namietania nekalej povahy neprijateľnej zmluvnej podmienky, nepodal návrh na

zrušenie neprijateľnej zmluvnej podmienky [rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 4. 6. 2009 vo
veci Pannon GSM Zrt. (C-243/08)], teda v prípade, ak spotrebiteľ na svoju ochranu sám rezignuje, a
to najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie,
alebo má ťažkosti s ich uplatnením [(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 21. 11. 2002 vo veci
Cofidis SA (C-473/00)]. Pokiaľ potom cieľ sledovaný Smernicou Rady 93/13/EHS v podobe efektívnej

ochrany práv spotrebiteľov má byť podľa vnútroštátneho práva v podmienkach Slovenskej republiky
zabezpečený aj možnosťou aktívnej účasti vedľajších účastníkov v rámci administratívnych i súdnych
konaní, uvedený účel je možné zabezpečiť len existenciou združení zameraných na účinnú ochranu
oprávnených záujmov a práv spotrebiteľov a následne takým výkladom procesných predpisov, ktorý
by uvedenú účasť vedľajších účastníkov v konaní garantoval bez zbytočných obmedzení tak, aby bola
zabezpečená v prvom rade spravodlivá ochrana práv spotrebiteľov, a to prostredníctvom garantovania

všetkých procesných práv vedľajších účastníkov, ktorých cieľom je účinnú ochranu práv spotrebiteľov
zabezpečiť. V súlade s uvedeným výkladom potom v žiadnom prípade nemôže byť správny postup,
ktorý by požadoval od spotrebiteľa, aby tento výslovne udelil súhlas vedľajšiemu účastníkovi na vstup
do konania s tým, že ak je spotrebiteľ pasívny, má sa za to, že účasť vedľajšieho účastníka, ktorého
úlohou je zabezpečovať ochranu práv spotrebiteľa, nie je možné v konaní pripustiť.

Navyše argumentácia navrhovateľa o tom, že vedľajší účastník vstupom do konania získava osobné
údaje týkajúce sa účastníka konania ako fyzickej osoby, a to bez súhlasu takejto osoby, čím dochádza
k porušovaniu práv garantovaných v článku 19 ods. 2, 3 Ústavy SR, nie je namieste. K uvedenému
odvolací súd len v stručnosti poukazuje na závery uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 29. 01.
2014, sp. zn. PL.ÚS 1/2014-9, ktorý rozhodol o návrhu Okresného súdu Brezno, na ktorý poukazuje

navrhovateľ v odvolaní, tak, že jeho návrh odmietol, pričom okrem iného konštatoval, že „nemožno
sa stotožniť ani s argumentom navrhovateľa, že zo strany právnických osôb, ktorých predmetom
činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (v danom prípade založených alebo zriadených
na ochranu spotrebiteľa podľa zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o
priestupkoch v znení neskorších predpisov), dochádza k získaniu osobných údajov v rozpore s § 7

ods. 1 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„predchádzajúci zákon o ochrane osobných údajov“). Navrhovateľ totiž opomenul zohľadniť súvislosť s
ďalšími ustanoveniami predchádzajúceho zákona o ochrane osobných údajov [napríklad s § 7 ods. 4
písm. f) a g)], ako aj platného zákona o ochrane osobných údajov [napríklad s § 9 ods. 1 a § 10 ods. 3
písm. f) a g)], ktoré umožňujú, aby právnické osoby, ktorých predmetom je ochrana práv spotrebiteľov

podľa osobitného predpisu, spracúvali aj bez súhlasu osobné údaje získané zo súdmi doručených
návrhov na začatie konania, pokiaľ sú tieto návrhy nevyhnutné na ochranu práv a právom chránených
záujmov spotrebiteľov (t. j. nielen dotknutých osôb, ale aj tretej strany).V tejto súvislosti ústavný súd
konštatuje, že Ústava SR v čl. 19 ods. 2 a 3 nezaručuje absolútnu ochranu pred zasahovaním do
súkromného a rodinného života, resp. pred každým zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným

zneužívaním údajov o dotknutej osobe, priznáva len ochranu pred neoprávneným zasahovaním do
týchto ústavou chránených záujmov (II. ÚS 1/97). Ako už bolo uvedené, obmedzenie základného práva
musí sledovať legitímny cieľ, ktorý obstojí s ohľadom na ústavne určený obsah dotknutého základného
práva. S prihliadnutím na uvedené považoval ústavný súd za odôvodnenú existenciu verejného záujmu
na rozšírení okruhu subjektov, ktoré sa môžu stať vedľajšími účastníkmi súdneho konania, aj o právnické

osoby, ktorých predmetom je ochrana práv podľa osobitného predpisu, ktoré samy osebe nemajú
právny záujem na výsledku konania, svoju činnosť však vykonávajú v záujme ochrany práv niektorého
z účastníkov konania alebo tretích osôb (napríklad spotrebiteľov), ktorí sa pri ochrane svojich práv
nachádzajú oproti druhej strane sporu spravidla v nevýhodnejšom postavení. Skutočnosť, že sa tieto
právnické osoby v súvislosti so svojím vstupom do konania z doručených rovnopisov návrhov na začatie

konania oboznámia s podstatnými okolnosťami prípadov vrátane osobných údajov účastníkov konania,
ktorých rozsah je stanovený § 79 ods. 1 OSP, nepredstavuje podľa ústavného súdu neospravedlniteľný
zásah do základného práva na súkromie podľa čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy, ale práve naopak, sleduje
legitímny cieľ“.
Na záver odvolací súd poznamenáva, že neprihliadal ani na námietku navrhovateľa, ktorý poukazoval

na to, že pokiaľ odporca nepodá odpor proti platobnému rozkazu, nenastanú ani účinky vedľajšieho
účastníctva, nakoľko predmetný platobný rozkaz bol zrušený, vo veci bude nariadené pojednávanie,
došlo preto k ukončeniu rozkazného konania, preto ani aplikácia rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 6Cdo/207/2011 by v tomto prípade nebola adekvátna.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil ako vecne
správne.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.