Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 17. december 2014

Súd: Okresný súd Trenčín
Spisová značka: 27C/308/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225846
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Hvizdoš

ECLI: ECLI:SK:OSTN:2014:3112225846.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trenčín samosudcom Mgr. Petrom Hvizdošom v právnej veci navrhovateľa

POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom v Bratislave, Pribinova ul. č. 25, právne zastúpeného
Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova ul.č. 4, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie č. 13 v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Súd návrh z a m i e t a .

Odporcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom, podaným na tunajšom súde dňa 27.09.2012, sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej

škody 125 Eur a nemajetkovej ujmy 656,46 Eur, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Trenčín. Navrhovateľ v návrhu uviedol, že v súlade s pravidlami riadneho hospodárenia
ako oprávnený navrhol písomným podaním, spísaným procedurálnym postupom podľa ust. § 38 a
nasl. Exekučného poriadku zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu za účelom vymoženia
pohľadávky, ktorá vznikla neplnením záväzku, vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č.: 3880092 uzavretej
s dlžníkom C. P., nar. XX.X.XXXX. Návrh na vykonanie exekúcie súdny exekútor zaevidoval pod spis.
zn. EX 8353/2011. V rámci uvedeného exekučného konania súdny exekútor v snahe postupovať pri

nútenom vymáhaní pohľadávky navrhovateľa efektívne a účinne predložil jeho návrh na vykonanie
exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému exekučnému súdu t.j. Okresnému
súdu Trenčín a požiadal ho o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd, žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdny exekútorom, prijal na ďalšie konanie, čím
došlo k zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci
priznanej právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. Navrhovateľ na označenie exekučnej veci
uviedol všetky informácie, ktoré sú mu známe, pretože exekučný súd navrhovateľovi neoznámil spisovú

značku exekučného konania. Poukázal na to, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti podľa § 44 ods. 2
Exekučného poriadku. Exekučná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala
si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv
na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu. Exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie až dňa 9.5.2012, keď zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
hoci exekučné konanie začalo dňa 19.5.2011. K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom

stanovenej doby. Omeškanie predstavovalo viac ako 356 dní. Navrhovateľ ďalej v návrhu rozpísal, aké
kroky uskutočnil s cieľom, aby primäl exekučný súd rozhodnúť o žiadosti v zákonnej lehote. Tvrdil, že
spísal a exekučnému súdu zaslal žiadosti o informácie o stave konania v dňoch 2.7.2009, 23.9.2009,
13.11.2009, 25.2.2010, a sťažnosti na prieťahy v konaní v dňoch 30.8.2010, 23.11.2010, 25.5.2011. Akodôkaz na podporu svojich tvrdení navrhol pripojenie súdneho spisu exekučného súdu (Okresného súdu
Trenčín) založený pre uvedené exekučné konanie. Postup exekučného súdu navrhovateľ hodnotil ako
nesprávny a v rozpore s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistovala a

neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia pristúpil až po veľmi dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie
je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré
mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho
konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v článku 48 ods.2 Ústavy Slovenskej

republiky (napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR, sp.zn.: I. ÚS 41/02, III. ÚS 117/02,1. ÚS 13/05).

Navrhovateľovi vznikla majetková škoda predstavujúca náhradu účelne vynaložených nákladov
spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a vymáhania pohľadávky v období, ktoré
zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím
o nej. Navrhovateľ vynaložil v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov

zamestnanca pomocou informačného systému sumu 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného
systému sumu 40,- Eur, na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií adresovaných exekučnému súdu, na
poštovné a telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom
súde sumu 15,- Eur. Celkovo vynaložil navrhovateľ vo veci správy a vymáhania svojej pohľadávky v

období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
a rozhodnutím o nej a to výlučne vplyvom nesústredenej činnosti exekučného súdu márne sumu 125,-
Eur. Táto suma by nezaťažila navrhovateľa, ak by exekučný súd postupoval správne a pri rozhodovaní
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie by dodržal zákonom stanovenú dobu. Výška hmotnej škody
je stanovená na základe paušalizácie reálnych vecných nákladov a to z dôvodu, že presnú škodu by

bolo možné vyčísliť len s nepomernými ťažkosťami. Hmotná škoda pozostáva zo škody spočívajúcej v
administratívnych výdajoch, funkčných výdajoch, mzdových výdajoch a výdajoch spojených so stratou
času zamestnanca. Vyčíslenie vychádza z účtovnej agendy, pričom z dôvodu ochrany osobných údajov,
obchodného tajomstva a dôverných informácií nie je možné korešpondenčne predložiť účtovné doklady,
resp. pracovné a obchodné zmluvy.

Zároveň navrhovateľ ako poškodený uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahovzaručenéhočl.48ods.2ÚstavySlovenskejrepublikyaprávanaprejednanievecivprimeranom

čase zaručeného čl.6 ods.l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa názoru navrhovateľa dôsledkom jeho nesústrednej
činnosti takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu
majetkových práv navrhovateľa. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené legitímne očakávania

navrhovateľa, že správnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k
vyvolaniu rizík, akými je skutočnosť, že neskorým ukončením procedúry exekučným súdom mohlo dôjsť
k zániku povinného; k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným; k insolvencii povinného.
Pokiaľ by exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonnej
lehote, navrhovateľ by vedel, že žiadosť bola zamietnutá a mohol by uskutočniť kroky smerujúce

k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky získaním náhradného exekučného titulu. Postupom
exekučného súdu sa navrhovateľ nemohol správať so starostlivosťou riadneho hospodára. Náhradu
nemajetkovej ujmy navrhovateľ považuje za spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho
zákonných nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných
práv. Ako ďalšie dôvody na podporu svojej žiadosti o náhradu nemajetkovej ujmy navrhovateľ tiež

uviedol:
a. Neexistencia akéhokoľvek účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy spôsobilého reštituovať
vniknutú situáciu, resp. vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných práv navrhovateľa v spojení
s absolútnou nemožnosťou vrátenia strateného času, vyvolala u navrhovateľa, resp. u členov riadiacich
orgánovspoločnosti,akoajujejmajiteľovpocityfrustrácie,úzkosti,nespravodlivosti,neistotyanedôvery

v právo a rovnosť v spoločnosti;
b. Úplne zbytočné a právne nezdôvodniteľné časové omeškanie v rozhodovaní exekučného súdu
spôsobilo v súvislosti s vymáhanou pohľadávkou a jej príslušenstvom zánik ďalších plánovaných
podnikateľských aktivít navrhovateľa, ako aj zánik už vytvorených podnikateľský plánov. Vyvolaná stratazisku z realizovaného obchodu spôsobila hospodársku stratu na strane navrhovateľa, ale aj na strane
jeho majiteľov;
c. Nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy navrhovateľa a

spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať.

Pri určovaní primeranej náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal navrhovateľ pre možnú analógiu z
doktríny prijatej ústavným súdom, podľa ktorej, pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní je
spravodlivé, ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške 20.000,-Sk, t.j. cca

660,00 eur. Ohľadom primeranosti požadovanej výšky finančného zadosťučinenia navrhovateľ poukázal
na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci porušovania práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov súdmi v civilnom konaní. Navrhovateľ si uplatnil primeranú náhradu nemajetkovej
ujmy za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania,
za porušenie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný
zákonom, stratu dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a vyvolanie rizík ohrozujúcich konečné

vymoženie pohľadávky (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom
exekučného súdu) sumu 656,46 eur. Navrhovateľ nárok vypočítal alikvotným pomerom 55 Eur za každý
mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu a to práve na základe aplikácie vyššie uvedenej doktríny
ústavného súdu teda 660 Eur za rok : 12 mesiacov v roku = 55 Eur za mesiac. Navrhovateľ uviedol, že
postupoval podľa ust. § 15 ods. l zákona č. 514/2003 Z.z. a písomnou žiadosťou požiadal odporcu o

predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody, avšak bez pozitívnej reakcie.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhovateľ požiadal súd, aby medzitýmnym rozsudkom v
zmysleust.§152ods.2vetadruháinfineOSProzhodolozákladevecitak,žeodporca jezodpovednýza
škodu, ktorá vznikla navrhovateľovi nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Trenčín, pretože

tento nerozhodol o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku navrhovateľa,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho z uvedenej Zmluvy o úvere menovaným dlžníkom
(povinným) v zákonom stanovenej lehote a aby súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi
majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu v požadovaných sumách, všetko do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

Okresný súd Trenčín rozsudkom č.k. 27C 308/2012-25 zo dňa 10.7.2013 návrh zamietol,
odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Súd rozhodol na základe listinných dôkazov, navrhnutých
navrhovateľom a zistil, že neboli splnené všetky podmienky zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nesprávnymúradnýmpostupom.Zároveňzexekučnéhospisuvyplynulo,žedňa3.8.2011bolanatunajší

exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, o
ktorej exekučný súd rozhodol dňa 26.3.2012 tak, že exekučné konanie zastavil, a teda nebolo pravdivé
tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd o žiadosti rozhodol 9.5.2012. Rozsudok súd vyhlásil verejne bez
nariadenia pojednávania podľa § 115a ods. 2, 200ea O.s.p., keďže ide o drobný spor, pričom v zákonnej
lehote vyvesil na úradnej tabuli súdu oznámenie o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku.

Na základe odvolania navrhovateľa Krajský súd v Trenčíne uznesením č.k. 4Co/647/2013-49 zo dňa
28.8.2014 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, a to z dôvodu, že okresný
súd podľa názoru krajského súdu odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom tým, že vo veci
nenariadil pojednávanie, nedal navrhovateľovi možnosť reagovať na rozpory v ním tvrdenom skutkovom

stave uvedenom v návrhu čo do trvania omeškania v rozhodovaní exekučného súdu a stave zistenom
z dôkazu navrhnutého navrhovateľom - exekučného spisu. Krajský súd uložil okresnému súdu, aby vo
veci nariadil pojednávanie a na základe vykonaného dokazovania opätovne vo veci rozhodol.

Po vrátení veci okresný súd nariadil pojednávanie na deň 17.12.2014. Účastníci boli na pojednávanie

riadne a včas predvolaní, no nezúčastnili sa ho. Navrhovateľ e-mailom zo dňa 12.12.2014 zaslal
súdu návrh na zrušenie pojednávania a návrh na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu SR o sťažnosti navrhovateľa proti rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým
nevyslovil zaujatosť sudcu. Súd návrh navrhovateľa na prerušenie konania uznesením na pojednávaní
dňa 17.12.2014 zamietol, pretože ho vyhodnotil ako nedôvodný. Návrh na prerušenie konania, ktorému

nebolo vyhovené, nie je sám o sebe dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania podľa § 119 ods. 1
O.s.p.. Námietka zaujatosti sudcu vznesená navrhovateľom bola Krajským súdom v Trenčíne vyriešená.
Okresný súd je preto povinný vo veci konať bez zbytočných prieťahov. O termíne pojednávania mal
navrhovateľ vedomosť od 26.11.2014, kedy mu bolo doručené predvolanie. Skutočnosť, že súd návrhnavrhovateľa nepovažuje za dôležitý dôvod na odročenie pojednávania, musela byť navrhovateľovi
zrejmá, pretože súd mu podľa § 119 ods. 4 O.s.p. neoznámil, že pojednávanie odročí. Navrhovateľ
teda mal reálnu možnosť zúčastniť sa pojednávania, na ktorom bolo vykonané dokazovanie v zmysle

zásady priamosti a ústnosti. Odporca svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil, nežiadal o odročenie
pojednávania. Z uvedených dôvodov súd podľa § 101 ods. 2 O.s.p. vec prejednal a rozhodol v
neprítomnosti účastníkov.

Odporca v písomnom vyjadrení zo dňa 8.12.2014 žiadal návrh zamietnuť ako nedôvodný a

navrhovateľovi nepriznať náhradu trov konania. Uviedol, že už v návrhu sa vyskytujú viaceré nedostatky,
napr. neuvedenie spisovej značky príslušného exekučného konania, pod ktorou je vedené na súde,
absencia relevantných údajov ako dátum doručenia podania na súd, ktoré majú význam pre posúdenie
celej veci a dátum, kedy sa navrhovateľ dozvedel o vzniku škody. Navrhovateľ tak preniesol celú
dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Zdôraznil, že z návrhu
nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody, keďže navrhovateľ uvádza rozhodnutie o zamietnutí

žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, čo by sa mohlo vysvetliť ako namietanie
nezákonného rozhodnutia, ale zároveň namieta nesprávny úradný postup v podobe prieťahov. Nie
je teda jednoznačné, na základe akého titulu si navrhovateľ uplatňuje škodu. Čo sa týka prieťahov
v konaní v prvom rade je potrebné poznamenať, že navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na
odstránenie neželaného stavu. Judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne v náleze z 03.05.2011, č.k. III.

ÚS 69/2011-25, taktiež poukazuje na skutočnosť, že sťažovateľ má predovšetkým postupovať v zmysle
zásady vigilantibus iura (každý nech si stráži svoje právo). To, že tak navrhovateľ nekonal, je možné
pripísať iba jemu. V druhom rade, odporca má za to, že všeobecný súd v konaní o náhradu škody nie
je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný
súd SR. Poukázal na to, že dňa 23.04.2012 mu boli doručené prvé žiadosti o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody zo dňa 23.04.2012. Vzhľadom na skutočnosť, že už dňa 27.09.2012 bol
okresnému súdu doručený predmetný návrh vo veci, je zrejmé, že navrhovateľ ho nepodal po uplynutí
6-mesačnej lehoty, tak, ako to predpokladá § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. , ale skôr. Predbežné
prerokovanie nároku je zákonom (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.) ustanovenou podmienkou, aby
o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp.

zn. 2 Cz 38/76, uverejnené pod publikačným číslom R 28/1978). Preto má odporca za to, že ide o
predčasne uplatnený nárok na súde. K tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu poukázal odporca
na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z., pričom navrhovateľ podľa
jeho názoru doposiaľ dôkazy predpokladané týmto ustanovením, nepredložil. Ďalej uviedol, že lehota
na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť

exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok, najmä v prípadoch
existenciedôvodovpodľa§45ods.1písm.c)zákonač.244/2002Z.z.orozhodcovskomkonaní.Vtomto
smerejedôležitýrozsudokSúdnehodvoraEÚ(AsturcomC-40/o8),ktorýnevylučujeposúdeniezmluvnej
podmienkyajvexekučnomkonaní.Unáhlenékonaniezostranysúdov,bymohloviesťknedostatočnému
a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský rozsudok spĺňa všetky kritéria

zákonnosti. Poukázal aj na ustanovenia Exekučného poriadku, keď podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného od 01.06.2011 15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí
rozhodcovskéhosúduakoexekučnomtitule.Akýkoľveknároknavrhovateľavychádzajúciznesprávneho
úradného postupu v podobe nerozhodnutia v 15-dňovej lehote v namietaných exekučných konaniach
začatých po01.06.2011nemážiadnuoporuvzákone.Pred01.06.2011§41ods.2písm.d)Exekučného

poriadku znel "vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených ". V
samotnejdôvodovejspráve,je knovelizovanémuustanoveniu§41ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadku
uvedené, že správnosť aplikácie dotknutého ustanovenia na rozhodcovský rozsudok ako exekučný
titul osvedčila svojim autentickým výkladom aj Národná rada Slovenskej republiky ako zákonodarný
zbor SR. Argumentácia navrhovateľa je v interpretácii toho, čo zamýšľal zákonodarca, nefundovaná a

nepravdivá a § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku sa správne aplikuje na rozhodcovské rozsudky
aj pred 01.06.2011. Navrhovateľ argumentoval aj judikatúrou Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02
ktorá konštatuje, že "Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd prihliada síce na lehoty, ktoré
sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 64/97,

na ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje), ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za
porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti
danej veci. Pojem "zbytočné prieťahy" obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý
nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétneokolnosti veci sa totiž ani v týchto prípadoch postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl.
48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00)." K zamietnutiu návrhu na vydanie poverenia odporca uviedol, že

navrhovateľ si v súvislosti so zamietnutím návrhu na vydanie poverenia uplatňuje svoj nárok titulom
nesprávneho úradného postupu, ktorý podľa neho spočíva v nesprávnej aplikácii právnych predpisov.
Napriek absencii legálnej definície pojmu nesprávny úradný postup v samotnom zákone je v súlade so
závermi rozhodovacej praxe v tejto oblasti nutné dospieť k záveru, že ide o tie prípady vzniku škôd, ktoré
sú vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci než rozhodovacou. Odporca odkázal v tejto súvislosti

na nasledovné judikáty: rozsudok NS ČR zo dňa 29.06.1999 sp. zn. 2Cdon 129/97, rozsudok NS SR
sp. zn. 4Cdo/24/04, uznesenie NSČR zo dňa 25.08.2009, sp. zn. 25Cdo 1018/2007. Je nepochybné, že
posúdenie veci a vyjadrenie právneho názoru súdu vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia, ktoré sa
naplnoodrazilivrozhodnutí,ktorýmjusúdzamietol,niejemožnépovažovaťzanesprávnyúradnýpostup
ale za splnenia ďalších zákonných podmienok by mohli viesť len k záveru o existencii nezákonného
rozhodnutia. Z ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., v spojení s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
je o. i. nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto
už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom
prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia
žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie namietaných navrhovateľom splnená. Predmetné

rozhodnutie okresného súdu nie je možné považovať za nezákonné a zároveň jeho zákonnosť/
nezákonnosť nie je možné posudzovať v tomto konaní. Otázku správnosti postupu pri rozhodovaní
o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia taktiež nie je na mieste posudzovať. Ide o namietanie
samotného rozhodnutia, a preto nie je možné hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Zároveň v
tejto súvislosti poukazuje odporca aj na tú skutočnosť, že zo samotnej dikcie §44 ods. 2 Exekučného

poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe zamietnutia žiadosti
o vydanie poverenia. 15-dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí exekútora vykonaním exekúcie
na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa §41 ods. 2 písm. c) a d) Exekučného
poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15-dňová lehota neplatí a ani sa logicky nedá predpokladať, že by to
bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu. Navrhovateľ ďalej uvádza,
že súd prekročil svoju rozhodovaciu právomoc, keď vykonal "opätovné posúdenie práva navrhovateľa
na zaplatenie dlhu". V tejto veci, je potrebné uviesť, že v zmysle uznesenia Ústavného súdu SR z 3.
marca 2011, č. k. IV. ÚS 60/2011-13, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo
146/2011, uznesenia Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2011 sp. zn. 3 MCdo 11/2010 a uznesenia

Najvyššieho súdu SR z 29. marca 2011 sp. zn. 5Cdo 291/2010, vnútroštátny súd má povinnosť ex
offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej doložky
rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať či rozhodcovské konanie prebehlo
na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy, a to v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade

prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol prípadne nekalou doložkou viazaný. Podľa
názoru ústavného súdu v okolnostiach daného prípadu (právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu v
právnej veci spotrebiteľa) z uvedeného vyplýva, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva
prikazujúceho za určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci

rozhodovania o návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ 45 zákona o rozhodcovskom
konaní), potom postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského
právneho poriadku, je legitímny. Pokiaľ ide o navrhovateľom namietané prieťahy v konaní, v zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní
nároku na náhradu škody vychádzať z existencie prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by

tieto holi konštatované vo výsledkoch vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia
sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo
o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom
konaní, právoplatnom rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo
porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí

Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Navrhovateľ si vo
vzťahu k uvedenému ani povinnosť tvrdenia ani povinnosť ich preukázania a teda odporca nepovažuje
existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Ďalej, pre úspešné uplatnenie nároku na náhraduškody podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody.
Podľa názoru odporcu navrhovateľ nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je
možné považovať za hypotetické. Od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody navrhovateľa

neodbremeňuje množstvo podaných návrhov, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana
osobných údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií. Čo sa týka prípadov uplatnenia
majetkovej škody vo výške istiny s príslušenstvom je potrebné poukázať na nasledovné. Žalobca v
prvom rade nepreukázal existenciu dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha.
V druhom rade nepreukázal existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie

poverenia a v treťom rade ani nevymožiteľnosť pohľadávky. Rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo
nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovský
rozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku navrhovateľa na súde, v tejto
súvislosti odporca poukazuje na judikatúru zaoberajúcu sa touto otázkou napr. uznesenie KS v Trnave
zo dňa 31.05.2012 sp. zn. 10CoE 308/2011 či uznesenie KS v Žiline zo dňa 11.07.2012 sp. zn. 20CoE
94/2012. Navrhovateľ mal možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie

konania, resp. platobným rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v
návrhoch namieta. Odporca upozornil na to, že ak by si aj navrhovateľ uplatnil nárok novým návrhom,
musel by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybnosti priznal požadovaný
nárok od dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od odporcu (čo však nepreukázal a ani preukázať
nemôže) a v druhom rade, že pohľadávky sú nevymožiteľné v dôsledku pochybenia okresného súdu.

Túto skutočnosť však navrhovateľ nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä (ale nielen) s ohľadom
na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti, atď ... Na základe
všetkých uvedených skutočností je odporca názoru, že navrhovateľ nepreukázal jednak vznik a ani
výšku škody. Čo sa týka nemajetkovej ujmy, v prvom rade vznik nemajetkovej ujmy u právnických osôb
a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti,

neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní, keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy
uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Samotná judikatúra poukazuje na tento aspekt v rozsudku
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30Cdo 675/2011. V druhom rade požadovaná náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami
či rozumnou úvahou. Odporca považuje za krajne nesprávny spôsob určenia náhrady nemajetkovej

ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody. Navrhovateľ zároveň zjavne opomína, že pri
uplatňovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné preukázať, že konštatovanie porušenia
práva nie je dostačujúcim zadosťučinením. Uvedené zo žalobného návrhu nevyplýva a z toho dôvodu
odporca nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať jej
náhrada v peniazoch. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých

malo k nesprávnemu úradnému postupu dôjsť, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti
navrhovateľa a povedomí, ktoré je okolo navrhovateľa v spojení s touto podnikateľskou činnosťou
vytvorené. V posledných rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu
spotrebiteľských práv, pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila
najmä činnosť navrhovateľa na trhu spotrebiteľských úverov. Práve uplatňovanie rôznych pohľadávok

z titulu spotrebiteľských úverov je predmetom exekučných konaní, ktoré navrhovateľ inicioval a v
ktorých malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Odporca v tejto súvislosti priložil list Európskej
komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RMjkb D(2010) ] 1360 adresovaný
stálemu predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala
na to, že v súvislosti s podnikateľskými praktikami navrhovateľa dostala sťažnosti od slovenských

spotrebiteľov, ako aj sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov, pričom útvary
Komisie sa o týchto praktikách dozvedeli aj prostredníctvom návrhu na začatie prejudiciálneho konania,
ktorý podľa článku 267 ZFEÚ podal Krajský súd v Prešove (Vec C- 76/10). Z popísaného je zrejmé,
že navrhovateľ a jeho praktiky sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej
komisie, súdy konštatovali porušovanie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská

činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach
štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky, zneužívajúc
slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Uvedené má vplyv aj na otázku samotného
posúdenia nesprávneho úradného postupu, keďže súdy v prípade posudzovania návrhu navrhovateľa
na vykonanie exekúcie musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a pod.,

s čím je spojená vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. Odporca záverom
zdôraznil, že podľa jeho názoru navrhovateľ nepreukázal, že by činnosťou súdu v namietanom
konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody, ani
prípadnej nemajetkovej ujmy, a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradnýmpostupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, a to po
zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Odporca má skôr
za to, že stav, v ktorom sa navrhovateľ ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania podnikateľskej

činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že si uplatňuje ničím
neodôvodnenéaničímnepreukázanéčiastky,čiužvpodobemajetkovejškodyalebonemajetkovejujmy.

Súd z vykonaného dokazovania zistil nasledujúci skutkový stav:

Zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 61Er 2325/2011 súd zistil, že dňa 3.8.2011 súdny exekútor
JUDr. Rudolf Krutý podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenia poverenia vo veci vedenej na
jeho exekútorskom úrade pod sp. zn. EX 8353/11 v prospech navrhovateľa v procesnom postavení
oprávneného na základe jeho návrhu zápisnične spísaného u exekútora dňa 19.5.2011 proti povinnému
C. P. za účelom vymoženia 1.106,49 Eur s príslušenstvom na základe exekučného titulu - rozsudku
Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou a.s., Bratislava spis. zn. SR

14682/09 zo dňa 8.10.2009.

Okresný súd Trenčín uznesením č.k. 61Er/2325/2011-12 zo dňa 26.3.2012 zastavil exekučné konanie
podľa§103,§104ods.1O.s.p.,pretožezistil,ženaOkresnomsúdeTrenčínsaviedloexekučnékonanie
tých istých účastníkov o vymoženie 1.106,49 Eur s príslušenstvom, a to na základe exekučného titulu

- rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, sp.
zn. SR 14682/09 zo dňa 08.10.2009 pod spis. zn. 60Er/359/2010. Vo veci bolo rozhodnuté uznesením
súdu č. k. 60Er/359/2010-10 zo dňa 16.09.2010, a to tak, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie bola zamietnutá. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 12.11.2010 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne č.k. 16 CoE 203/2010-23 zo dňa 28.10.2010. Následne bolo exekučné

konanie zastavené uznesením súdu č. k. 60Er/359/2010-28 zo dňa 10.12.2010; uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 05.01.2011. Ide o vec právoplatne rozhodnutú a neodstrániteľnú podmienku konania.

Proti uzneseniu exekučného súdu č.k. 61Er/2325/2011-12 zo dňa 26.3.2012 navrhovateľ odvolanie
nepodal a nadobudlo právoplatnosť dňa 18.4.2012.

V exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia zo strany navrhovateľa za účelom rozhodnutia o
žiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcieakoanisťažnosťnavrhovateľanaprieťahyvkonaní
adresovaná predsedovi okresného súdu.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnejmociaozmeneniektorýchzákonovvzneníúčinnomdo31.12.2012/ďalejlenzákonč.514/2003
Z.z./ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným
postupom.

Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť

úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva
nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo
nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.Súdnazákladetvrdenínavrhovateľa,uvedenýchvnávrhuzistil,žetentosi uplatňujenáhradumajetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu

Trenčín. Nesprávneho úradného postupu sa mal uvedený okresný súd dopustiť tým, že o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej lehote. V zmysle zákona č. 514/2003
Z.z. objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci vzniká, ak sú splnené
súčasne tieto podmienky: 1/ nesprávny úradný postup pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a

vzniknutou škodou. Súd skúma zákonom stanovené predpoklady zodpovednosti za škodu a v prípade
nesplnenia čo i len jedného z predpokladov, nemožno konštatovať zodpovednosť štátu za škodu. Súd
na vec aplikoval ustanovenia citovaného zákona v znení účinnom v čase navrhovateľom tvrdeného
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu /obdobie od podania žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie na exekučný súd do rozhodnutia o nej/, počas ktorého obdobia mala navrhovateľovi
vzniknúť škoda.

Zákonč.514/2003Z.z.v§9ods.1považujezanesprávnyúradnýpostupajporušeniepovinnostiorgánu
verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu
verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv,
právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie poverenia
Súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na podklade rozhodnutia vykonateľného
podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení neskorších predpisov, exekučný titul sa

nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne
poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2
písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné

odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, účinného v čase podania žiadosti o udelenie
poverenianasúd,podľatohtozákonamožnovykonaťexekúciuajnapodkladevykonateľnýchrozhodnutí
rozhodcovských súdov a rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených.

Zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 61Er/2325/2011 bolo preukázané, že dňa 3.8.2011 bola
na uvedený exekučný súd doručená žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie. Exekučný súd vydal dňa 26.3.2012 uznesenie, ktorým nerozhodol tak, že žiadosť o udelenie
poverenia zamietol, ako tvrdil navrhovateľ v návrhu, ale exekučné konanie zastavil pre prekážku

rozhodnutej veci, keďže navrhovateľ na základe totožného exekučného titulu navrhoval vykonať
exekúciu proti tomu istému povinnému za účelom vymoženia rovnakého plnenia.

Súdpoukazujenato,žepodľacitovanéhoustanovenia§44ods.2Exekučnéhoporiadkusatamuvedená
lehota 15 dní od doručenia žiadosti vzťahuje len na situáciu, keď súd vydá poverenie pre exekútora, aby

vykonal exekúciu. Z textu ustanovenia nevyplýva, žeby procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. V prospech správnosti takéhoto výkladu
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku svedčí aj nález Ústavného súdu SR II. ÚS 520/2012-39
zo dňa 10.7.2013, podľa ktorého sa lehota 15 dní vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá

poverenie pre exekútora na vykonanie exekúcie v zmysle jeho žiadosti, nevzťahuje sa na negatívne
rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia. Z textu ustanovenia nevyplýva, žeby procesná lehota 15 dní
dopadala aj na prípady, keď súd zistí, že nie sú splnené podmienky konania a zastaví konanie. Žiadne
ustanovenie Exekučného poriadku nestanovuje exekučnému súdu lehotu na rozhodnutie pre prípad, že
súdexekučnékonaniezastavíprenesplnenieprocesnýchpodmienok.Pretožeexekučnýsúduznesením

nevydal poverenie na vykonanie exekúcie, ale exekučné konanie zastavil, nemožno konštatovať žiadne
porušenie lehoty na rozhodnutie, a tým ani nesprávny úradný postup. Uvedený záver platí bez ohľadu
na to, či sa navrhuje vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku alebo iného exekučného
titulu. Aj k vydaniu rozhodnutia o zastavení exekučného konania pre prekážku právoplatne rozhodnutejveci by malo dôjsť v primeranej lehote. Pokiaľ exekučný súd rozhodol o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po viac ako siedmych mesiacoch od jej doručenia exekučnému súdu,
nejde o neprimerané prekročenie lehoty z pohľadu súdnictva a celkového narastajúceho zaťaženia

exekučného oddelenia súdu. Vzhľadom k tomu, že navrhovateľ argumentoval aj tým, že exekučný súd
sa pri rozhodovaní o jeho návrhu dopustil zbytočných prieťahov, čím porušil jeho právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov a požadoval, aby súd konštatoval porušenie uvedeného práva, súd
považuje za potrebné uviesť, že existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní môže určiť len
Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických a právnických

osôb. Napriek tomu súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu SR (I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I.
ÚS 38/04), podľa ktorej Dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako zjavne neopodstatnenej je aj zistenie,
že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah
v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02). Pojem

„zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a
aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého
súdu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné
prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Z rozhodovacej činnosti súdu bolo zistené,
že navrhovateľ na tunajšom exekučnom súde inicioval veľké množstvo exekučných konaní. V tejto

súvislosti je potrebné poukázať aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 520/2012 zo
dňa 10.7.2013, podľa ktorého ani niekoľkomesačné oneskorenie pri rozhodovaní exekučného súdu o
procesnom návrhu oprávneného neznamená porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Podľa Ústavného súdu SR totiž v prípadoch, keď jediná spoločnosť iniciovala konanie v
stovkách až tisíckach typov o obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom

ku kritériám posudzovania prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. Túto skutočnosť je
teda potrebné zohľadniť pri posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci, o ktorej súd koná a kritériá
správania žalobkyne ako účastníka súdneho konania. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo
k zbytočných prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS

74/02) zohľadňuje tri, resp. štyri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje (1), správanie účastníkov súdneho konania (2), postup samotného súdu (3) a význam veci
pre účastníka (4). In concreto tak ústavný súd túto skutočnosť musel zohľadniť pri posudzovaní kritéria
faktickej zložitosti veci/vecí (referenčným vzhľadom na špecifiká prípadov nie je jedna vec sťažovateľky,
ale jej typovo rovnaké veci pred konkrétnym súdom), o ktorej/ktorých súd koná, a kritéria správania

sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania. Povinnosť všeobecného súdu vysporiadať sa s veľkým
množstvompodanísťažovateľkyipsofactozvyšujefaktickúzložitosťveci/vecízdôvodov,ktorévyplývajú
zo správania sťažovateľky. V takýchto prípadov je možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania
predmetných konaní. Je možné konštatovať že povinnosťou súdu je vysporiadať sa so všetkými návrhmi
žalobkyne,čosanevyhnutnedostalodokonkurenciespovinnosťoutohtosúduposkytnúťsúdnuochranu

bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných konaní, ktorí sa pred
dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci kritérií a významu veci pre žalobkyňu je možné
konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o osobno-statusový spor, pracovný spor či spor pre
žalobcu inak existenčný.

Súd po vykonanom dokazovaní v rozsahu dostatočnom pre rozhodnutie o veci samej uzavrel,
že zo strany exekučného súdu nedošlo k namietanému nesprávnemu úradnému postupu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z.. Ak tento základný predpoklad zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak
navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu škody ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy. Pokiaľ
chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu preskúmavať ostatné podmienky vzniku

zodpovednosti za škodu /škodu, príčinnú súvislosť/ a tým aj nehospodárne vykonávať v tomto smere
ďalšie dokazovanie. Preto súd nevykonal dokazovanie znaleckým posudkom č. 1/2014 vypracovaným
Znaleckým ústavom Ekonomickej univerzity v Bratislave dňa 17.1.2014, ktorý doručil súdu navrhovateľ
v jednom vyhotovení na správu tunajšieho súdu a bol zaevidovaný pod Spr 703/2014, keďže zo
sprievodného listu navrhovateľa vyplýva, že znalecký posudok stanovuje výšku majetkovej škody.

Z uvedených dôvodov súd nerozhodoval o základe veci medzitýmnym rozsudkom tak, ako to navrhoval
navrhovateľ, nepriznal navrhovateľovi majetkovú škodu ani nemajetkovú ujmu v peniazoch a jeho návrh
ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.O náhrade trov konania rozhodol súd pri vyhlásení rozsudku tak, že navrhovateľa zaviazal zaplatiť
odporcovi náhradu trov konania v sume, ktorá bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku a to

podľa § 142 ods. 1 O.s.p., v zmysle ktorého má v konaní úspešný účastník právo na náhradu účelne
vynaložených trov konania proti účastníkovi, ktorý v konaní úspech nemal. Keďže však odporca do troch
pracovnýchdníodvyhláseniarozsudkusvojetrovykonanianevyčíslilazospisumužiadnetrovykonania
nevyplývajú, súd podľa § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. nebol viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov
konania odporcovi vo vyhlásenom rozsudku a odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Trenčín na Krajský súd v Trenčíne v 2 vyhotoveniach.

Podľa § 42 ods. 3 O.s.p. musí byť z podaného odvolania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným

počtom rovnopisov a príloh tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden
rovnopis s prílohami, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd
vyhotoví kópie na jeho trovy.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.