Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 16. december 2014

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/505/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219248
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2014:3812219248.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členov JUDr.

Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom
Bratislava, Pribinova ul. č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421 proti odporcovi Slovenská republika- Ministerstvo spravodlivosti SR so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy na odvolanie
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 17. decembra 2013 č.k. 8C/191/2012-87
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi
zaplatenia náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Prievidza. Odporcovi nepriznal náhradu trov konania.
Okresný súd vec právne posúdil podľa ust. § 41 ods. 2 písm. c/, d/, § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení účinnom od 01.06.2010, ust. § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. a) bod 1., § 9 ods.
1 a 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1a 4, § 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o

zodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci.Súdpo zhodnotenívýsledkovvykonaného
dokazovania dospel k právnemu záveru, že návrh navrhovateľa je podaný nedôvodne. Pri posúdení
nároku navrhovateľa a platnej právnej úpravy v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu
a vzniku škody sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinností orgánu verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten,

komu bola takým postupom spôsobená škoda. V zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia
musela byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci uvedené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným
postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ sa domáhal voči odporkyni návrhom doručeným priamo
odporkyni dňa 23.4.2012 predbežného prerokovania a uspokojenia nároku na náhradu škody podľa
§ 15 odst.1 a § 16 odst.4 z. č. 514/2003 Z. z.. Navrhovateľ podal návrh na Okresný súd Prievidza

vo veci majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch dňa 27.9.2012. Z uvedeného je
zrejmé, že navrhovateľ návrh nepodal po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale podal ho už skôr. Preto
je nárok navrhovateľa uplatnený na súde predčasne. Navrhovateľ sa domáhal majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy v peniazoch za nesprávny úradný postup z dôvodu, že k rozhodnutiu o žiadostio vydanie poverenia nedošlo v zákonom stanovenej lehote 15 dní. Súd preto zisťoval, či došlo k
nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu a či je tu dôvod na náhradu škody, resp., či vôbec škoda
navrhovateľovi vznikla. K vyčísleniu škody súd uvádza, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody

a nároky, ktoré si uplatňuje a výpočet nákladov, ktoré uvádza považuje za hypotetické. Určenie výšky
škody navrhovateľom v žalobnom návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Konštatovanie vzniknutej
škody z dôvodu, že súd nevydal poverenie v zákonnej lehote nemôže zakladať vznik škody, pričom
navrhovateľ nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej lehoty na vydanie poverenia, teda, že
by mu tvrdené náklady nevznikli aj tak. V súvislosti s tým súd zdôrazňuje, že navrhovateľ nepreukázal,

že by povinný subjekt zanikol, resp. by dochádzalo ku konaniu smerujúcemu k zániku subjektu, pričom
zákon i v takom prípade umožňuje uplatnenie si pohľadávky v inom konaní (dedičské, konkurzné a iné).
Samotnú situáciu navrhovateľ vyvolal sám tým, že uprednostnil rozhodcovský súd pred všeobecným
súdom, ktorý by vychádzal zo zákona o spotrebiteľských úveroch, resp. Občianskeho zákona. Súd
v konaní neskúmal, či došlo v konaní o prieťahy, zisťoval, či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty
a z akého dôvodu, a či škoda vznikla tak, ako už uviedol vyššie. V zmysle § 42 odst. 2 písm. d/ z.

č. 233/1995 Z. z. bolo v čase podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na
základe vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov ním schválených ako exekučného
titulu. Exekučný poriadok bol v tejto časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli aj vykonateľné
rozhodnutia rozhodcovských súdov. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol upravený v §
41 odst.2 písm. d/ Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011. Po tomto dátume neexistovala podľa

vtedy platnej právnej úpravy v exekučnom konaní žiadna zákonná lehota na udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, pokiaľ išlo o rozhodcovské rozsudky. Súd je však toho názoru, že i pred
1.6.2011 sa súdnou praxou rozhodcovské rozsudky považovali za exekučné tituly podľa § 41 odst.2
písm. d/ Exekučného poriadku. Zodpovedala tomu aj argumentácia odvolacích súdov a nakoniec i
dôvodové správy k tomuto zákonu. Podľa názoru súdu vychádzajúc z výslovného znenia § 44

odst.2 Exekučného poriadku, v ktoromkoľvek znení, prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len
na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, ak súd nezistil rozpor v žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.
Následne sa osobitne upravuje situácia, keď súd takýto rozpor zistí a je povinný nie udeliť poverenie, ale
rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ teda navrhovateľ

považuje za nesprávny úradný postup nečinnosť okresného súdu v exekučnom konaní, v ktorom
súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-dňovej lehote, je
toto tvrdenie nepravdivé, lebo na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia zákon lehotu neupravuje.
Takýto záver vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR II.ÚS 520/2012 z 10.7.2013, kde Ústavný súd
SR k námietke, že okresný súd nerozhodol zákonom stanovenej lehote 15 dní konštatoval, že z

ustanovenia § 44 odst. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú lehotu 15 dní
na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor v žiadosti o
udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom. Táto
lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 odst.2 písm. c/
a d/. Navyše z ustanovenia § 44 odst.2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa

mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor v žiadosti alebo v návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom a žiadosť o udelenie o vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak zákon
takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá, uvedené platilo aj pred
1.6.2010. Z exekučného spisu súd zistil, že od doručenia žiadosti na Okresný súd Prievidza o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie 10.9.2010 do vydania rozhodnutia 15.11.2010 ubehlo viac ako 2

mesiace,takžetvrdenienavrhovateľa,žesúdožiadostioudeleniepovereniarozhodolsomeškanímviac
ako 194 dní je nepravdivé. Súd sa s výškou majetkovej škody nezaoberal, keďže škoda navrhovateľovi
nevznikla. Nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a konaním exekučného
súdu, čo je jednou zo zákonných podmienok upravenej v zákone z. č. 514/2003 Z. z.. Tak ako súd
uviedol už vyššie, majetková škoda a nemajetková ujma v peniazoch v konaní nebola preukázaná a len

konštatovaním nedodržania zákonnej, resp. primeranej lehoty nezakladá dôvod pre finančnú satisfakciu
vo forme nemajetkovej ujmy. Súd zdôrazňuje, že nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Navrhovateľovi žiadna škody nevznikla, žiadnym
spôsobom nedokladoval vznik tejto škody a tiež nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním zákonnej
lehoty na vydanie poverenia, teda, že by mu vznikli náklady. Záverom súd uvádza, že na základe

zistenýchskutočnostídospelkzáveru,ženavrhovateľ nepreukázal,žebyčinnosťousúduvnamietanom
konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani výšku skutočnej škody a ani
nemajetkovej ujmy, teda neexistuje príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom, ktorý
by mal spočívať v tom, že súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia po zákonom stanovenej lehotea uplatnenom majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Keďže navrhovateľ nepreukázal splnenie
zákonných podmienok, ktoré vyžaduje z. č. 514/2003 Z. z., súd návrh zamietol. O trovách konania
rozhodol podľa § 142 odst.1 O.s.p., lebo odporkyňa mala v konaní úspech, preto jej vznikol nárok na

náhradu trov konania, avšak trovy konania jej nevznikli, preto súd o trovách konania rozhodol tak, že
mu ich nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

( § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ), v konaní rozhodoval vylúčený
sudca (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. g/ O.s.p.), súd prvého stupňa
nesprávne vec právne posúdil (§ 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. ),
súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav
neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu

prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec
prejednal v neprítomnosti odporcu (nie jeho ako navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc
podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. On
uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému
bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu, je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že

krajský súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení
na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za
nestranného. Poukázal na rozhodovaciu prax iných krajských súdov. Čo sa týka konečného rozhodnutia
vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v
rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 O.s.p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých
je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov,
keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak

v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na
kontradiktórne konanie, kedy ako strana konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie
vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré

súd získal z vlastnej iniciatívy. Ďalej uvádzal odvolacie dôvody ku označené ako dôvody ku skutočnosti,
že sa vo veci neuskutočnilo ústne pojednávanie. Poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie

voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktoré obsah a rozsah si určil
sám, kedy navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd

sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka povinného.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdavkov, na administratívne spracovanie textov, publikačné
výdavky, poštovné a telekomunikačné výdavky. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou

úvahou súd dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich
dôvodov pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny

úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,prečo nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto
nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod.

Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho
a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Uviedol,
že sú irelevantné úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil a tiež
sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a akékoľvek problémy, ktoré
boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty zo strany exekučného

súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie za porušené práva.
Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na opätovné
prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie okresného súdu
je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. z týchto dôvodov:

Odvolací súd je toho názoru, že v danej veci bol naplnený prvý predpoklad vzniku zodpovednosti

za škodu a to existencia nesprávneho úradného postupu. Keďže nebola v exekučnej veci dodržaná
zákonom stanovená 30-dňová lehota na rozhodnutie, ide o nesprávny úradný postup súdu v zmysle
§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Nesprávny úradný postup sám, bez kumulatívneho splnenia
ostatných predpokladov - vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym
úradným postupom, však nezakladá vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci.

Okresný súd v napadnutom rozsudku podrobne odôvodnil nenaplnenie uvedených predpokladov vzniku
zodpovednosti za škodu a konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožňuje s názorom
odporcu, že uplatňovanie si nároku na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľom
v peniazoch je skutočne výkonom práva, ktorý odporuje dobrým mravom, a to aj tým najzákladnejším

pravidlám slušnosti. Je tomu tak z dôvodu, že navrhovateľ sám inicioval exekúciu na podklade
nespôsobilého exekučného titulu, teda exekúcia sa vôbec nemala začať. Keď sa však už exekúcia
začala a navrhovateľ podal v nej procesný návrh, domáha sa peňažných nárokov z dôvodu, že o
ňom nebolo rozhodnuté v zákonnej lehote. Takýto postup navrhovateľa považuje odvolací súd za
nekalý, v rozpore s pravidlami slušnosti a teda s dobrými mravmi, navrhovateľ sa snaží získať finančné

prostriedky od štátu za prieťahy exekučného súdu v konkrétnej exekučnej veci, keď sám navrhovateľ
spôsobil nespôsobilosť exekučného titulu, exekúcia vôbec nemala byť vedená a práve navrhovateľ
ako veriteľ postupoval spôsobom zjavne nevýhodným pre druhú, ekonomicky slabšiu zmluvnú stranu,
a to stanovením takých podmienok úveru a možnosti jednoduchého získania exekučného titulu, že
by to bolo pre dlžníka - fyzickú osobu likvidačné. Už len z tohto dôvodu - výkonu práva v rozpore

s dobrými mravmi - bol návrh nedôvodný. Navrhovateľ, napriek úvodnému všeobecnému uvedeniu
odvolacích dôvodov, vo svojom odvolaní neuviedol (nepochybne z dôvodu predkladania veľkého
množstva typových podaní na súdy), aké konkrétne nedostatky meritórnemu posúdeniu prejednávaného
prípadu, vecnému dôvodu zamietnutia návrhu, vytýka. Uvádza len všeobecné konštatovania (napr.
„súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli

dodržané“, „súd úplne ignoroval všetky tvrdenia navrhovateľa o majetkovej škode z titulu na udržiavanie
a správu informačného systému a z titulu výdavkov na administratívne spracovanie textov urgencií
atď“.), ktoré uvádzal aj v návrhu. Okrem toho uvedené odvolacie tvrdenie nevyplýva z predmetného
rozhodnutiaanezodpovedáaniskutkovýmzisteniamaniprávnemuhodnoteniuuvedenémuvodôvodení
rozhodnutia okresného súdu. Navrhovateľ v odvolaní nenapadol podrobné skutkové a právne závery

okresného súdu o nepreukázanom naplnení ďalších predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu
(neexistenciuškodyapríčinnejsúvislosti),apretotietoprávneposúdenia niesúpredmetomodvolacieho
prieskumu. Rovnako navrhovateľ v odvolaní žiadnou odvolacou námietkou nenapadol hmotnoprávne
dôvody zamietnutia návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy, a preto tieto nie sú predmetom odvolacieho
prieskumu.

Napadnutý rozsudok považuje odvolací súd za vecne správny, pretože následkom nepreukázaného
kumulatívneho naplnenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu je zamietnutie návrhu
navrhovateľa.Čo sa týka ďalších odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by

súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnymskutkovýmzisteniamnazákladevykonanýchdôkazovažerozhodnutiesúduprvéhostupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že okresný súd porušil jeho právo na kontradiktórny súdny

proces, pretože pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,
nemal možnosť sa k nim vyjadriť a nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení,
pretože súd prejednal vec v jeho neprítomnosti a ignoroval jeho žiadosť o odročenie pojednávania.
Uvedená námietka navrhovateľa je nedôvodná. Navrhovateľovi resp. jeho zástupcovi okresný súd
doručil písomné vyjadrenie odporcu k návrhu dňa 17.09.2013 (spolu s predvolaním na pojednávanie).
Pojednávanie, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, bolo nariadené na deň 17.12.2013. Na

pojednávanie bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný. Z dátumov je zrejmé, že navrhovateľ mal
dostatočný čas oboznámiť sa s písomným vyjadrením odporcu k jeho návrhu, a možnosť vyjadriť sa
k nemu či už písomne alebo ústne na pojednávaní, na ktoré bol riadne a včas predvolaný. Nielenže
bola zachovaná zákonom stanovená 5- dňová lehota na prípravu pojednávania, ale navrhovateľ mal
väčší časový priestor na túto prípravu, mal možnosť pri nahliadnutí do spisu oboznámiť sa so všetkými

listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a to vrátane aj exekučného spisu, ktorý bol súčasťou spisu.

Neobstojí tvrdenie navrhovateľa uvedené v podanom odvolaní, že súd vychádzajúc z mylného
skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ustanovenie
§ 101 ods. 2 O.s.p. a ignoroval jeho žiadosť o zrušenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu.

Ako už odvolací súd vyššie uviedol, okresný súd vo veci nariadil pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, no nedostavil sa.

Občiansky súdny poriadok upravujúci postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní ústavou
zaručené právo osobnej prítomnosti na súdnom konaní zabezpečuje tak, že ukladá súdu, ak zákon

neustanovuje inak, nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie a predvolať naň účastníkov konania
(§ 115 ods.1 O.s.p.) a to tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej 5 dní pred dňom,
keď sa má pojednávanie konať. Ak súd nariadi pojednávanie, môže vec prejednať v neprítomnosti riadne
predvolanéhoúčastníkalenvtedy,akúčastníknepožiadalzdôležitéhodôvoduoodročeniepojednávania
(§ 101 ods. 2 O.s.p.). Keďže účastník môže v konaní vystupovať aj prostredníctvom zástupcu (napr.

zástupcunazákladeplnomocenstva;§22anasl.O.s.p.)máajtentozástupcaprávoosobnesazúčastniť
občianskeho súdneho konania. O možnosti prejednať vec na pojednávaní v jeho neprítomnosti platí to
isté, čo platí o samom účastníkovi konania. Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a
v jeho prítomnosti nemožno chápať tak, že súd by nemohol konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti
účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Možnosť prejednať

vec v neprítomnosti účastníka(zástupcu) treba posudzovať vždy vzhľadom na všetky okolnosti daného
prípadu, pričom treba mať na zreteli, že zúčastniť sa pojednávania pred súdom je právom účastníka
konania a to v každom štádiu postupného procesu, pokiaľ zákon neustanovuje inak, a ak na tomto
svojom práve účastník trvá.

Navrhovateľovi nebolo postupom okresného súdu odňaté právo zúčastniť sa pojednávania, oboznámiť
sa s obsahom spisu, zúčastniť sa vykonávania dôkazov a vypočuť si prednesy navrhovateľa a následne
sa ak nim vyjadriť a prípadne navrhnúť a označiť a predložiť ďalšie dôkazy. Tohto práva sa navrhovateľ
sám svoju neprítomnosťou na pojednávaní bezdôvodne vzdal.

Čo sa týka samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, že
dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne
podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym úradným postupom založil zodpovednosť odporcu za
majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Z uvedeného dôvodu krajský súd

už uznesením zo dňa 21.01.2013 pod sp.zn. 19NcC/13/2013 právoplatne rozhodol, že sudca nie
je vylúčený z prejednania a rozhodovania veci. Ústavná sťažnosť navrhovateľa voči predmetnému
uzneseniu bola odmietnutá pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v
spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zodňa 5. novembra 2013 č.k. II. ÚS 589/2013-10). Nie je preto dôvodná námietka v odvolaní, že vo veci
konal a rozhodoval vylúčený sudca. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení sudcu rešpektuje aktuálnu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo

201/2013 z 19.6.2013) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Nepravdivé je tvrdenie navrhovateľa, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Poučenie o uvedenom
procesnom práve a zároveň povinnosti mu bolo dané jednak písomne spolu s predvolaním na
pojednávanie, ktoré riadne prevzal dňa 17.09.2013. Zároveň bolo dané sudcom ústne na pojednávaní,

na ktorom sa, ako už bolo vyššie uvedené, bezdôvodne nezúčastnil.

Pokiaľ sa navrhovateľ vo svojom odvolaní domáha z hľadiska skutkového deja jedinečnosti daného
deja, ktoré okresný súd vo svojom rozhodnutí odôvodnil úplne rovnakými dôvodmi ako v iných svojich
rozhodnutiach, v ktorých vystupuje on a odporca, odvolací súd zdôrazňuje, že samotný návrh ako aj
podané odvolanie sú z väčšej časti zmätočné a nezakladajú sa na skutkových zisteniach, väčšina

odvolacích dôvodov navrhovateľa sa nevzťahuje na prejednávaný prípad, nezodpovedá skutočnému
stavu, ide o cyklostylované návrhy a odvolania. Napríklad odvolací súd zistil, že nie je pravdou tvrdenie
navrhovateľa v odvolaní, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, že sa odporca nevyjadril na výzvu súdu
k návrhu, že sa vo veci nenariadilo ani neuskutočnilo ústne pojednávanie, že ústavný súd doposiaľ
nerozhodol o ústavnej sťažnosti pre porušenie jeho práva na nestranný súd, ktorého výsledkom bude

zrušenie rozhodnutia krajského súdu, že nebol poučený podľa § 120 ods. 4 O.s.p., že žiadal o zrušenie
(odročenie) pojednávania a pod.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by okresný súd v prejednávanej veci použil nesprávne právne predpisy
a preto rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 151
ods.1,2O.s.p.,kedyúspešnémuodporcovivkonanínáhradatrovodvolaciehokonaniapriznanánebola,
nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy nevyplývajú.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .