Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 4. december 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4S/30/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8014200453
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8014200453.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členiek

senátu Mgr. Magdalény Želinskej, JUDr. Evy Slávikovej, v právnej veci žalobcov: 1/ L. M. X. - D. F.,
D.: XX XXX XXX, B. XXX/X, Q., 2/ K. F. C., bytom X. XX, XXXXX X., X. republika, 3/ T. I., bytom T.
3, XX-XXX H., Poľská republika, 4/ F. T. N.-A., bytom 3. mája X/XX, XX-XXX L., X. republika, všetci
právne zastúpení JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova č. 2, Prešov, proti
žalovanej Sociálnej poisťovni, ústrediu, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutí
žalovanej č. 17629-2/2/2014-BA zo dňa 28. januára 2014, č. 21059-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014,
č. 21063-3/2014 zo dňa 5. februára 2014 na základe žalôb jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Žaloby žalobcu v 1. rade z a m i e t a.

Konanie o žalobe žalobcu v 2. rade z a s t a v u j e .

Vo vzťahu žalobcom v 3. a 4.rade z r u š u j e rozhodnutie žalovanej č. 21059-3/2014-BA zo
dňa 5. februára 2014 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 5920-38/2013-Sk zo dňa 4.novembra
2013 a rozhodnutie žalovanej č. 21063-3/2014-BA zo dňa 5.februára 2014 v spojení s prvostupňovým

rozhodnutím č. 5920-37/2013-Sk zo dňa 4.novembra 2013 podľa § 250j ods.2 písm. c), d), e) a vec v
r a c i a vec žalovanej na ďalšie konanie.

Žalovaná je p o v i n n á nahradiť žalobcom v 2. a 4. rade trovy konania v sume 219 Eur, na účet
právneho zástupcu žalobcov JUDr. Dušana Remetu do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

Ostatným účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Na tunajšom súde pod sp. zn.: 4S/30/2014 bolo začaté konanie o žalobe žalobcu v 1. rade, ktorým sa

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej v spojení s rozhodnutím Sociálnej
poisťovne, pobočky Košice a žiadal, aby súd rozhodnutie žalovanej č. 17629-2/2014-BA zo dňa
28.1.2014 v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. 5920-31/2013-Sk zo dňa
4.11.2013 zrušil a vrátil vec žalovanej na ďalšie konanie a priznal náhradu trov konania.

Podsp.zn.:4S/31/2014bolozačatékonanieožalobežalobcuv1.rade,ktorýmsadomáhalpreskúmania
zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím. Navrhoval, aby

súd zrušil rozhodnutie žalovanej č. 21059-3/2014-BA zo dňa 5.2.2014 v spojení s rozhodnutím
prvostupňového správneho orgánu č. 5920-38/2013-Sk zo dňa 4.11.2013, vrátil vec žalovanej na ďalšie
konanie a žalobcovi priznal náhradu trov konania.Pod sp. zn.: 4S/32/2014 bolo začaté konanie o žalobe žalobcu v 1. rade a to vo vzťahu k rozhodnutiu
žalovanej zo dňa 5.2.2014 č. 21063-3/2014-BA v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho
orgánu č. 5920-37/2013-Sk zo dňa 4.11.2013, ktoré žiadal zrušiť, vrátiť vec žalovanej na ďalšie konanie

a žalobcovi priznať náhradu trov konania.

Súd uznesením spojil veci vedené pod sp. zn.: 4S/30/2014, 4S 31/2014 a 4S 32/2014 na spoločné
konanie s tým, že konanie bude vedené pod sp. zn.: 4S/30/2014.

Žalobca všetky žaloby odôvodnil rovnako tak, že vykonáva na území Slovenskej republiky podnikateľskú
činnosť na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení a má zároveň registrovaný status
zamestnávateľa a za účelom riadneho výkonu svojej podnikateľskej činnosti zamestnáva viacerých
zamestnancov a to na základe pracovných zmlúv uzatvorených v súlade s právnym poriadkom
Slovenskej republiky a vo vzťahu k svojim zamestnancom si plní všetky povinnosti podľa osobitných
právnych predpisov, najmä pokiaľ ide o oznamovaciu povinnosť a platenie odvodov na jednotlivé druhy

sociálneho poistenia podľa zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.
V žalobách poukázal stručne na obsah rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočky Košice, rozhodnutia
žalovanej s tým, že žalovaná vo výrokoch rozhodnutí odvolania žalobcu zamietla a prvostupňové
rozhodnutia potvrdila, najmä z dôvodu, že žalobca nespĺňa základné kritéria podstatnej podmienky
- registrované sídlo alebo miesto podnikania v Slovenskej republike vyžadované pre rozhodnutie o

tom, aká legislatíva v prípade cezhraničných vzťahov sa uplatní, teda že pre sociálne zabezpečenie
zamestnancov žalobcu bude uplatniteľnou legislatívou podľa základného nariadenia právny poriadok
Slovenskej republiky.

V ďalších častiach žaloby citoval ustanovenia základného nariadenia tak, že podľa bodu 8 všeobecná

zásada rovnakého zaobchádzania je mimoriadne dôležitá pre pracovníkov, ktorí nemajú bydlisko v
členskom štáte ich zamestnania, vrátane ich cezhraničných pracovníkov. Podľa bodu 11 základného
nariadenia prispôsobenie faktov alebo udalostí, ku ktorým dochádza v jednom členskom štáte, nemôže
v žiadnom prípade viesť k tomu, aby sa iný členský štát stal príslušným alebo jeho právne predpisy
uplatniteľnými. Poukázal na to, že podľa bodu 15 základného nariadenia je potrebné, aby osoby, ktoré

sa pohybujú v rámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského
štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a
komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Bod 17 základného nariadenia upravuje, že vzhľadom
na čo najefektívnejšie zaručenie rovnosti zaobchádzania so všetkými osobami pôsobiacimi na území
členského štátu je vhodné ako všeobecné pravidlo určiť za uplatniteľné právne predpisy toho členského

štátu, v ktorom daná osoba vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec alebo ako samostatne zárobková
činná osoba.

Základné nariadenie v čl. I. písm. a/ upravuje, že činnosť ako zamestnanec znamená každú činnosť
alebo rovnocennú situáciu, ktorá sa za takú považuje na účely právnych predpisov v oblasti sociálneho

zabezpečenia členského štátu, v ktorom takáto činnosť alebo rovnocenná situácia existuje.

Podľa čl. 11 bod 3 písm. a/ základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu a podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne

vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných
členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako
zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym
predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

Podľa § 11 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych
vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch, vykonáva pre
zamestnávateľa závislú prácu.

Podľa§4zákonač.461/2003Z.z.osociálnompoistenízamestnanecnaúčelynemocenskéhopoistenia,

dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická
osoba v právnom vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm.
a/ a ods. 2 a 3.Podľa § 210 ods. 1 a 2 Zákona o sociálnom poistení organizačné zložky Sociálnej poisťovne vydávajú
rozhodnutie vo veciach uvedených v § 178 ods. 1 písm. a/ a § 179 ods. 1 písm. a/ a b/. Organizačné
zložky Sociálnej poisťovne sú povinné rozhodnúť vo veciach uvedených v odseku 1 najneskôr do 60

dní od začatia konania, v mimoriadne zložitých prípadoch možno túto lehotu predĺžiť najviac o 60 dní,
čo treba oznámiť účastníkom konania.

Žalobca v 1. rade nesúhlasí s napadnutým rozhodnutím a s ním súvisiacim rozhodnutím prvostupňového
orgánu a má za to, že tieto rozhodnutia sú nezákonné.

Dôvodil tým, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte
mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy a tento princíp zahŕňa uplatňovanie
viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali
oporu v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, ústavou a medzinárodným
právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tam aj princípy rovnosti a

zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadať spravodlivú rovnováhu
medzi cieľom a použitými prostriedkami a právnej istoty zahŕňajúci aj ochranu práv nadobudnutých v
dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov
konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov),
spoluúčasti a transparentnosti a podľa názoru žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach

žalovanou dodržané.

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutia, dôvod ich nezákonnosti je podľa žalobcu v 1. rade prvotne v tom, že
vydaním rozhodnutí žalovanej bola porušená zásada dvojinštantnosti správneho konania, rozhodnutie
je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne.

Žalovaná v napadnutých rozhodnutiach pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom
dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Žalovaná sa
nevyporiadala s argumentáciou žalobu v jeho odvolaniach a nad rámec dôvodov podaného odvolania a
zisteného skutkového stavu zamietla odvolania žalobcu v 1. rade z dôvodov a skutočností, ktoré boli po

prvýkrát žalobcovi oznámené až žalovanou v napadnutých rozhodnutiach. V tomto smere bolo žalobcovi
a jeho zamestnancovi odňaté právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo
o ich právach a povinnostiach de facto po prvýkrát - na podklade nových skutočností a dôvodov a bez
možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom. Tento postup zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej,
lebo správny orgán oprel rozhodovacie dôvody o skutočnosti v konaní nezisťované, prípadne zistené v

rozpore so zákonom, alebo ak nie je zrejmé, či boli dôkazy vykonané (napr. rozsudok NS SR sp. zn.:
8Sžo 12/2009).

V tejto súvislosti poukazuje žalobca v 1. rade aj na list žalovanej - „oznámenie týkajúce sa
spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo

dňa 25.07.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS,
DepartmentUbezpieczeniSladek)otom,žezamestnancižalobcuaďalšíchvybranýchzamestnávateľov
nepodliehajú slovenským právnym predpisom a o tom, že v prípade podania odvolania zo strany
žalobcu a ďalších zamestnávateľov tieto zamietne a potvrdí rozhodnutia svojich organizačných zložiek.
Z uvedeného je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto spôsobom už vopred k prejudikovaniu

rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že zamestnanci žalobcu a ďalších označených
zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy
zistený skutkový stav a argumentáciu žalobcu a ďalších zamestnávateľov. Žalovaná zaškatuľkovala
žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa do kategórie tzv. schránková firma a ďalej sa už nezaoberala
individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že žalobca nie je žiadnou schránkovou

firmou, ale riadne v SR podniká.

Vo vzťahu k prvostupňovým rozhodnutiam žalobca namietal, že boli vydané v rozpore s ustanovením
§ 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže neboli vydané v zákonnej lehote, ktorá objektívne
začala plynúť podaním prihlášky, teda registračného listu zamestnanca v roku 2011. V tomto smere je

zrejmé, že ak by aj došlo v rozpore so zákonom k posunutiu okamihu začatia konania na deň ukončenia
kontroly dňa 12.03.2013, ktorú u žalobcu vykonávala žalovaná prostredníctvom svojej organizačnej
zložky, aj v takom prípade by boli rozhodnutia vydané po zákonnej lehote. Argument o začatí plynutialehoty od prvého úkonu správneho orgánu, ktorým bolo doručenie rozhodnutia, je podľa názoru žalobcu
arbitrárny a neudržateľný.

Organizačná zložka sociálnej poisťovne bola v danej veci povinná vo veci rozhodnúť najneskôr do 60
dní od začatia konania a túto lehotu bolo možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu až
o 60 dní, k čomu nedošlo a rovnako nedošlo ani k využitiu možnosti prerušiť konanie podľa § 193 ods.
3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla tiež po uplynutí lehoty, a preto
podľa názoru žalobcu rozhodnutia správnych orgánov prvého a druhého stupňa sú nezákonné už len

vzhľadom na túto skutočnosť samu bez potreby ich ďalšieho skúmania.

V ďalšom poukazuje žalobca v 1. rade na to, že vydaním rozhodnutí prvostupňového orgánu
a napadnutých rozhodnutí došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože žalobca
zamestnáva okrem zamestnancov - občanov Poľskej republiky aj iných zamestnancov, vo vzťahu
ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že

nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov
A1. Týmto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom žalobcu uplatnený diametrálne odlišný
postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä občanom Poľskej republiky a to napriek tomu,
že podkladom pre rozhodnutia prvostupňového orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu k
všetkým zamestnancom žalobcu.

O skutočnosti, že rozhodnutia prvostupňového orgánu nie sú dôvodné, svedčí aj to, že príslušný poľský
orgán sociálneho zabezpečenia (Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych, ZUS) vydal rozhodnutie, ktorým
predbežne deklaroval, že zamestnanec (resp. zamestnanci) žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej
republiky podľa čl. 13 bod 3 základného nariadenia. V tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným

spôsobom rozhodla o potvrdení prvostupňových rozhodnutí, ale svojimi rozhodnutiami tiež poprela
právny názoru poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v
rozhodnutí sa odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia (ZUS).

Žalobca v 1. rade namietal, že rozhodnutia prvostupňového orgánu sú nepreskúmateľné, keďže správny

orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca (zamestnancov) spätne na základe kontroly
vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone
závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly
nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie.

Ďalej namietal, že kontrola vykonaná správnym orgánom vo vzťahu k skúmaniu výkonu činnosti
zamestnancov žalobcu bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie sociálnej poisťovne nepatrí
kontrola výkonu práce v pracovnoprávnych vzťahoch, lebo takúto kompetenciu má len inšpektorát práce,
ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u zamestnávateľa (žalobcu v 1. rade) kontrolu, pričom nezistil
v tejto oblasti (výkon závislej práce zamestnancami) žiadne pochybenia alebo nedostatky. Za tejto

situácie bol správny orgán viazaný týmito zisteniami a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako
podkladypresvojerozhodnutia,keďženanedalpodnet.Žalovanáúčelovotvrdí,žekontrolavykonávaná
inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo nezodpovedá realite.

Žalobca v 1. rade konštatoval, že v priebehu kontroly, ktorú u neho vykonala organizačná zložka

žalovanej, riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky
svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje výkon závislej práce zamestnancov
pre žalobcu v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky. Namietal, že v lete 2012 vykonala
organizačná zložka žalovanej u žalobcu v 1. rade kontrolu a neboli zistené žiadne nedostatky, ani
čo sa týka reálneho výkonu práce zamestnancov, ani pokiaľ ide o skutočné miesto podnikania

v Slovenskej republike. O niekoľko mesiacov neskôr vykonaná kontrola už zrazu zistila závažné
nedostatky odôvodňujúce retroaktívne rozhodnutia o zániku sociálneho poistenia zamestnancov, čo je
v rozpore so samotnou príručkou, na ktorú sa žalovaná odvoláva.

Žalobca v 1. rade konštatoval, že žalovaná sa odvoláva v napadnutých rozhodnutiach pri posudzovaní

otázky tzv. uplatniteľnej legislatívy praktickou príručkou - právne predpisy, ktorá bola vypracovaná
podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. Žalobca uviedol, že poukazuje na podstatné časti
tejto príručky: „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o
uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počaspôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky
zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu. Ak osoba
pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosť v členskom štáte bydliska,

uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu
zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo miesto
podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje,
napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy. Odporúča
sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií alebo v

úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto
podnikania:
- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,
- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,
- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,
- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,

- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,
- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,
- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti
s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,
- miesto náboru zamestnancov.“

Vychádzajúc z postupov uvedených v praktickej príručke, je zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou
vo vzťahu k právnemu postaveniu zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa
uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bezpochyby nachádza na území Slovenskej republiky,
keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania. Pretože žalobca nemal

možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, argumentuje v žalobách, že
spĺňa takmer všetky základné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky
registrovaného miesta podnikania - administratívni pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu
uzavreté zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje
jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane

bankových prevodov a aj v Slovenskej republike sa uskutočňuje nábor zamestnancov.

V tomto chápaní má žalobca v 1. rade za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou
pre sociálne zabezpečenie zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne
sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nevydali

rozhodnutia odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej
republiky, ale spätne rozhodli o zániku sociálneho poistenia zamestnancov za minulé obdobie.

Žalobca v 1. rade vykonáva na území Slovenskej republiky podnikateľskú činnosť riadne a súlade so
zákonom, pričom v tejto súvislosti zamestnáva viacerých zamestnancov, voči ktorým si plní všetky

povinnosti podľa osobitných právnych predpisov.

Žalovaná vo vyjadreniach k žalobám navrhla žaloby ako nedôvodné zamietnuť poukazujúc na tie
skutočnosti, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.mája 2004 v oblasti
sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia spoločenstva majú všeobecnú

právnu pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo
všetkých svojich častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi a štátnou
správou, inštitúciami príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia
spoločenstva majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou.

Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia, ktoré sa uplatňuje
od 01.mája 2010, je Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.apríla 2004
o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a
Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009. S účinnosťou od 01.mája 2010 sa uplatňuje aj Nariadenie
Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup

vykonávania základného nariadenia.

Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti
sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počasvýkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe
všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok, t.j.
neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia.

Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe lex loci laboris, a teda príslušnou legislatívou
je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o
všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v článku 11 (3) základného
nariadenia.

Pri uplatnení osobitných pravidiel upravených v článku 13 základného nariadenia sa na osobu vzťahuje
uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch je však pri
určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon
činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v
tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, neznamená, že
na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho

výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu
ustanovených v hlave II. nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie
a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami,

ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na
tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území
Slovenskej republiky - Sociálna poisťovňa. V niektorých prípadoch, ak ide o podozrenie, že zo strany
zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia (bez rozdielu
národnosti či štátnej príslušnosti) uskutočňuje sociálna poisťovňa kontroly týkajúce sa preverenia

reálneho výkonu činnosti zamestnancov v spolupráci s národným inšpektorátom práce. Na základe
výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú činnosť na území
SR aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne zamestnancov s bydliskom na území Poľskej republiky. Títo
zamestnanci boli naďalej ponechaní v systém sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky.

Kontroly vykonané národným inšpektorátom práce v spoločnosti žalobcu v 1.rade boli zamerané na
iné skutočnosti, ako skutočnosti rozhodujúce na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov
a splnenie základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných
nariadení.

Žalovaná uviedla, že je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej
legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o
určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a
požiada sociálnu poisťovňu za týmto účelom o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto
prípade je Sociálna poisťovňa povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát

Európskej únie, ktorý požiadal Sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen Poľskú republiku o zistených
skutočnostiach. Povinnosť príslušných orgánov a inštitúcií členských štátov navzájom spolupracovať,
vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať
medzi sebou priamo vyplýva z článku 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských
štátov spolupracujú aj v oblasti boja proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a

vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov
sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010.

Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú
bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej

inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (Základ Ubezpieczeň Spolecznych), Varšava. Vo viacerých
prípadoch ZUS Varšava žiadala Sociálnu poisťovňu o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú
činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. ZUS Varšava
zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré
sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch. V

mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc
Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z
podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú.Taktiež sociálna poisťovňa zaznamenala v predchádzajúcich rokoch nárast registrácii tzv. „poľských
zamestnávateľov“, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom
vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25,00 eur do 50,00 eur a pracovná činnosť v

rozsahu 4 až 10 hodín mesačne. Sociálna poisťovňa ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení
základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany
osôb s bydliskom v Poľskej republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k
zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia.

Na základe podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu
registrovaných „poľských zamestnávateľov“ vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému
verejného zdravotného poistenia, ktoré avizovala najmä ZP Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou
starostlivosťou, Sociálna poisťovňa vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti
zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, a ktorých
zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky, pričom o zistených skutočnostiach informuje

príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike. Následne, len v tých prípadoch,
kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií,
rozhoduje Sociálna poisťovňa o tom, že zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej
legislatívy. V prípade, ak sociálna poisťovňa už vystavila zamestnancom žalobcu formulár E 101 SK/

PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve až do dňa platnosti formulárov. Sociálna
poisťovňa tieto formuláre spätne neruší. Následne po ukončení platnosti príslušného formulára sociálna
poisťovňa rozhoduje o zániku sociálneho poistenia dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Ak
sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej
legislatívy, a na základe kontrol vykonaných sociálnou poisťovňou, nebol preukázaný reálny výkon

činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla
zamestnávateľa, sociálna poisťovňa rozhoduje o tom, že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne
poistenia na území Slovenskej republiky nevzniklo. Obdobne postupovala Sociálna poisťovňa aj v
prípade žalobcu.

V tejto súvislosti uviedla, že na určenie miesta výkonu činnosti zamestnancov je nevyhnutné posúdiť, či
registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa spĺňa základné kritéria, na základe ktorých
je možné dospieť k záveru, že zamestnanci tohto zamestnávateľa činnosť reálne vykonávajú. Splnenie
kritérií registrovaného sídla je jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti, a
teda aj na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia. Sociálna

poisťovňapriposudzovanísplneniakritériíregistrovanéhosídlavychádzalaz„PraktickejpríručkyPrávne
predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a
vo Švajčiarsku“, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej Európskej únie.

Zamestnanci Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník boli poverení vykonávať kontrolu u zamestnávateľa

(žalobcu v 1. rade) v mieste jeho registrovaného sídla. Kancelária, ani prevádzka zamestnávateľa, sa
na adrese uvedenej v živnostenskom registri nenachádzala. Do pobočky sociálnej poisťovne za účelom
pracovného stretnutia dostavil splnomocnený zástupca žalobcu v 1. rade. Zo záznamu z pracovného
stretnutiavyplýva,žeadresauvedenávživnostenskomoprávneníjevirtuálnouadresouzamestnávateľa.
Pracovné stretnutia sa uskutočňujú na adrese Svidník, Centrálna 274 (Hotel Rubín), kde má

splnomocnený zástupca kanceláriu. Táto adresa však v živnostenskom oprávnení zamestnávateľa
uvedená nie je. Zápisy z pracovných stretnutí sa nevykonávajú, z čoho je zrejmé, že nie je možné
relevantným dokladom preukázať, či sa tieto pracovné stretnutia skutočne vykonávajú. Všetky účtovné
doklady a doklady týkajúce sa zamestnancov zamestnávateľ neriadi z miesta registrovaného sídla,
ale z miesta svojho trvalého bydliska, t.j. z Poľskej republiky. Práce prideľuje zamestnancom ústne.

Písomný rozpis zadávania prác jednotlivým zamestnancom zamestnávateľa nevyhotovuje. Skutočné
miesto výkonu práce u jednotlivých zamestnancov nie je možné jednoznačne určiť, pretože je viazané
len na objednávku zadávateľa a práca nikdy nie je vopred naplánovaná. Doklady preukazujúce reálny
výkon práce zamestnanca na určenom mieste v určený deň, napr. vyúčtovanie cestovných nákladov
alebo cestovné príkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že zamestnanec vykonával prácu na určenom mieste,

tiež neboli predložené.

Záznam z pracovného stretnutia číslo 206-3/2013 zo dňa 13.3.2013 bol prerokovaný a podpísaný so
splnomocneným zástupcom žalobcu, z čoho je zrejmé, že splnomocnený zástupca žalobcu v 1. radesa s obsahom záznamu oboznámil. Uvedený záznam tvorí prílohu tohto vyjadrenia. Súčasne žalovaná
poznamenáva, že kontrola vykonaná zamestnancami Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník, na ktorú
žalobca v 1. rade poukazuje, bola zameraná na kontrolu odvodu poistného na sociálne poistenie a

príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a plnenia povinností zamestnávateľa uložených zákonom
č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. V rámci tejto kontroly sa teda nezisťovali skutočnosti
relevantné na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu.

Až po vyhodnotení skutkového stavu vychádzajúc aj zo záznamu z pracovného stretnutia pristúpila

Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník k vydaniu prvostupňových rozhodnutí, ktorými rozhodla, že
dotknutým zamestnancom žalobcu, ktorých žalobca v 1. rade prihlásil na sociálne poistenie v pobočke
sociálnej poisťovne, nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové
poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Sociálna poisťovňa
vzhľadom na kontrolné zistenia dospela k záveru, že žalobca v 1. rade v zmysle kritérií stanovených na
určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania vykazuje znaky schránkovej spoločnosti, pričom

vychádzala z Praktickej príručky. Článok 14 (5a) vykonávacieho nariadenia v znení Nariadenia Rady
(EÚ) č. 465/2012 z 22.mája 2012 vyžaduje plnenie určitých podmienok, t.j. na účely uplatňovania
hlavy II. základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesta podnikania“ rozumie
registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a
vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Miesto podnikania žalobcu v 1. rade nie je možné považovať

zaregistrovanémiestopodnikania naúčelyhlavyII.základnéhonariadenia.Kontrolounebolpreukázaný
reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a ani zamestnancami sociálnej
poisťovne vykonávajúci kontrolu sa so žiadnymi zamestnancami zamestnávateľa osobne nestretli.

Súvzťažne žalovaná uviedla, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného

dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený
podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie teda nemá
konštitutívne účinky, ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon (v danom prípade nariadenie)
spája vznik povinného sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne
poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými

nariadeniamiEurópskejúnie.Vychádzajúczuvedeného,akniejeurčenáslovenskálegislatíva,prihláška
zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná.

Podanie prihlášky nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými
nariadeniami Európskej únie.

Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník rozhodla, že žalobcom v 2.až 4.rade zaniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti ku konkrétnym
dátumom podľa slovenskej legislatívy.

Žalovaná uviedla, že podľa jej právneho názoru v súlade s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003
Z.z. za prvý úkon, ktorým začalo konanie vo veci sociálneho poistenia, bolo doručenie rozhodnutia
prvostupňového orgánu účastníkom konania. Voči rozhodnutiam pobočky sociálnej poisťovne sa mali
možnosť účastníci konania brániť využitím opravných prostriedkov a v odvolaní namietať skutočnosti,
ktoré podľa účastníkov konania boli v rozpore so zákonom. Uvedenú možnosť účastníci konania

(zamestnávateľ aj zamestnanci) v zákonom stanovenej lehote využili.

Sociálna poisťovňa ústredie sa stotožnila s právnym názorom pobočky sociálnej poisťovne, že
dotknutému zamestnancovi žalobcu nevzniklo (alebo zaniklo) povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že

v rámci kontroly zameranej na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území
Slovenskej republiky nebol reálny výkon činnosti zamestnancov preukázaný. Uvedené vyplýva aj z
odôvodnenia napadnutých rozhodnutí, v ktorom odvolací orgán podrobne zdôvodnil svoj právny názor,
pričom sa zároveň vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré účastníci konania vzniesli v odvolaniach.
Skutkový a právny stav, na základe ktorého sociálna poisťovňa ústredie dospela k záveru, že napadnuté

rozhodnutie pobočky sociálnej poisťovne sú správne, je totožný so skutkovým a právnym stavom, na
základe ktorého pobočka sociálnej poisťovne rozhodla vo veci. Sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací
orgán nerozhodovala na základe iných dôkazov, ale vyhodnotila dôkazy, na základe ktorých rozhodolprvostupňový orgán a súčasne v rozhodnutiach reagovala na všetky námietky účastníkov konania. Preto
zo strany Sociálnej poisťovne, ústredie, nemohlo dôjsť k porušeniu dvojinštantnosti správneho konania.

Skutočnosť, že sociálna poisťovňa ústredie nerozhodla o odvolaniach žalobcu v zákonom ustanovenej
lehote, nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí a nič nemení na skutkových zisteniach.

Žalovaná vo vyjadreniach tiež uviedla, že poukazujúc aj na napadnuté rozhodnutia, je obstaranie
podkladov pre rozhodnutie vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne. Organizačná zložka sociálnej

poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy
také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná
zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom
dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti,
z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za
dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie, alebo či si treba obstarať

ešte iné podklady pre rozhodnutie.

Záverom žalovaná poukázala na to, že konštatovanie žalobcu v 1. rade, že sociálna poisťovňa
uplatňuje diametrálne odlišný postup najmä k občanom Poľskej republiky, nie je opodstatnené. Na
základe schválených postupov pobočky sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia

po skončení platnosti formulárov E 101/PS A1, resp. o nevzniku povinného sociálneho poistenia, ak
nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez
rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti. V situácii osôb, ktorých bydlisko sa nachádza na území
Slovenskej republiky, neexistuje cudzí prvok, a teda na situáciu takýchto osôb sa koordinačné právne
predpisy ES nevzťahujú. V týchto prípadoch sa na dotknuté osoby vzťahuje výlučne vnútroštátna

legislatíva upravujúca sociálne a zdravotné poistenie zamestnancov. Fyzická osoba sa považuje na
účely sociálneho poistenia za zamestnanca, ak sú splnené zákonné podmienky (existencia právneho
vzťahu a príjem). Platnosť pracovnoprávneho vzťahu sú oprávnené preskúmať len súdy, a preto sa
uplatniteľnálegislatívaposudzujepodľakoordinačnýchnariadeníES,ktorésú nadradenévnútroštátnym
právnym predpisom. Ak nie sú splnené kritéria na uplatnenie článku 13 (3) základného nariadenia,

dotknutá osoba podlieha legislatíve štátu určeného podľa článku 11 (3) základného nariadenia.

Z uvedeného je teda zrejmé, že ide o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov
podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. - v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov verejnej správy. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
- v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutia a postupov orgánov štátnej správy,
orgánom územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb,
ako aj fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a

právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako
aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo
právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických

osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho
nečinnosť.

Druhá hlava piatej časti O.s.p. upravuje rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov, pričom z ustanovení § 247 ods. 1 až 3 vyplýva, že ide o preskúmanie právoplatných

rozhodnutí.

Z predložených administratívnych spisov vyplýva, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník rozhodnutím
zo dňa 4.11..2013, č. 5920-31/2013-Sk ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a/ bod
prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov rozhodovať o vzniku,

prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1 Zákona o sociálnom
poistenírozhodlatak,žepánoviTadeuszoviMariusoviCzuchrovizaniklopovinnénemocensképoistenie,
povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti dňa 30.9.2013 podľa slovenskej
legislatívy.Na základe odvolaní žalobcu v 1. rade a žalobcu v 2. rade žalovaná rozhodla rozhodnutím zo dňa
28.1.2014 č. 17629-2/2014-BA podľa § 218 ods. 2 Zákona o sociálnom poistení tak, že odvolania

zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

Sociálna poisťovňa pobočka Svidník rozhodnutím zo dňa 4.11.2013 č.5920-38/2013-Sk rozhodla,
že zamestnancovi Agate Zawieruche zaniklo povinné nemocenské poistenia, povinné dôchodkové
poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 31.12.2011.

Žalovaná rozhodnutím zo dňa 5.2.2014 č. 21059-3/2014-BA odvolania žalobcu v 1. rade a žalobcu v 3.
rade zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník rozhodnutím zo dňa 4.11.2013 č. 5920-37/2013-Sk vo veci
žalobkyne v 4.rade rozhodla tak, že jej zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové

poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi dňa 31.12.2011 podľa slovenskej
legislatívy..

O odvolaniach žalobcu v 1. rade a žalobcu v 4. rade rozhodla žalovaná rozhodnutím vydaným dňa
5.2.2014 č. 21063-3/2014-BA tak, že odvolania zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila.

Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník výrok rozhodnutí odôvodnila tým, že citovala ustanovenia zákona
č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, konkrétne § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 písm. b/ bod prvý, § 3 ods. 1
písm. a/, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/, ustanovenie §19 ods. 1 s tým, že od od vstupu

Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01.mája 2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú
koordinačné nariadenia, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou a sú priamo uplatniteľné.

Od 01.mája 2010 sa uplatňujú Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.apríla
2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu

a Rady č. 988/2009 zo 16.septembra 2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacie Nariadenie
EurópskehoparlamentuaRady(ES)č.987/2009zo16.septembra2009,ktorýmsavykonávanariadenie
č. 883/2004.

V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenia v

článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

Podľa čl. 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba
a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym

predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto
činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s článkom
13 (1) základného nariadenia.

Ďalej argumentovala tým, že vykonala kontrolu o žalobcu v 1.rade - zamestnávateľa Darius Edward

Pitera - ITI Media a zistila, že na adrese, ako je uvedená vo výpise zo živnostenského registra,
sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa. Zamestnávateľ riadi spoločnosť z miesta
svojho trvalého pobytu v Poľsku. Na ulici Centrálnej 274 vo Svidníku, v priestoroch hotela Rubín má
sídlo splnomocnená osoba Ing. Miloslav Almaši, ktorého zamestnávateľ navštevuje za účelom riadenia
spoločnosti. Konkrétny rozpis prác pre zamestnancov nie je určený..

Vzhľadom na výsledky kontroly nebolo preukázané, že žalobcovia v 2.až 4.rade reálne vykonávajú
činnosť ako zamestnanci na území Slovenskej republiky a preto im zaniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej

legislatívy.Žalovaná v napadnutých rozhodnutiach poukázala na rozhodnutia sociálnej poisťovne pobočky, obsah
odvolaní a uviedla, že ako odvolací orgán preskúmala napadnuté rozhodnutia a dospela k záveru,
že tieto rozhodnutia boli vydané v súlade s príslušnou právnou úpravou. Poukázala na to, že podľa

§ 4 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 242/2012 Z.z. a zákona č. 413/2012 Z.z.
s účinnosťou od 01.januára 2013 je zamestnanec na účely nemocenského poistenia, dôchodkového
poistenia a poistenia v nezamestnanosti je, ak tento zákon neustanovuje inak, fyzická osoba v právnom
vzťahu, ktorý jej zakladá právo na pravidelný mesačný príjem podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a
3, okrem fyzickej osoby v právnom vzťahu na základe dohody o brigádnickej práci študentov, fyzickej

osoby v právnom vzťahu na základe dohody o vykonaní práce alebo dohody o pracovnej činnosti, ak
je poberateľom starobného dôchodku, invalidného dôchodku, výsluhového dôchodku podľa osobitného
predpisu a dovŕšila dôchodkový vek, invalidného výsluhového dôchodku podľa osobitného predpisu a
žiaka strednej školy a študenta vysokej školy pri praktickom vyučovaní v období odbornej (výrobnej)
praxe.

Podľa § 7 ods. 1 písm. c/ bod prvý Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s
účinnosťou od 01.januára 2011 je zamestnávateľ pre fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť
podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 fyzická osoba, ktorá je povinná poskytovať zamestnancovi príjem
uvedený v § 3 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 a 3 a má bydlisko v inom členskom štáte Európskej únie alebo v
štáte, ktorý je zmluvnou stranou dohody o Európskom hospodárskom priestore ako Slovenská republika

alebo na území Švajčiarskej konfederácie alebo v štáte, s ktorým má Slovenská republika uzatvorenú
medzinárodnú zmluvu, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.

Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou
od 01.januára 2010 je zárobková činnosť, ak osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorá má

prednosťpredzákonmiSlovenskejrepubliky,neustanovujeinak,činnosťvyplývajúcazprávnehovzťahu,
ktorý zakladá právo na príjem zo závislej činnosti podľa osobitného predpisu, okrem nepeňažného
príjmu z predchádzajúceho právneho vzťahu, ktorý zakladal právo na príjem zo závislej činnosti podľa
osobitného predpisu, poskytnutého z prostriedkov sociálneho fondu.

Podľa § 14 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou
od 01.januára 2010 povinne nemocensky poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1.

Podľa § 15 ods. 1 písm. a/ Zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 543/2010 Z.z. s účinnosťou
od 01.januára 2010 povinne dôchodkovo poistený je zamestnanec uvedený v § 4 ods. 1 a 2.

Podľa § 19 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení povinne poistený v nezamestnanosti je zamestnanec,
ktorý je povinne nemocensky poistený, ak tento zákon neustanovuje inak.

Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 01. mája 2004 v oblasti sociálneho

zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, Nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71, zo 14. júna 1971
o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné
osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov
a jeho vykonávacie nariadenie Rady (EHS) č. 574/1972, z 21. marca 1972. Od 1. mája 2010 sa
uplatňujú nové koordinačné nariadenia, Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z

29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho
parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „základné nariadenie") a vykonávacie
nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa
vykonáva nariadenie č. 883/2004 (ďalej len „vykonávacie nariadenie"). Od 28.júna 2012 nadobudlo
účinnosť Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22.05.2012, ktorým sa mení a

dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie
(ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004.

Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu ustanovené v hlave II. základného nariadenia majú za úlohu
zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov,

v ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu.V súvislosti s pravidlom uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, základné nariadenie v
článku 13 stanovuje, ktorým právnym predpisom podlieha osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo
viacerých členských štátoch.

Podľa článku 13 (1) (a) základného nariadenia v znení účinnom do 28. júna 2012 osoba, ktorá zvyčajne
vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch podlieha právnym
predpisom členského štátu bydliska, ak podstatnú časť svojej činnosti vykonáva v tomto členskom štáte.

Podľa článku 13 (3) základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná
osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha
právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva
takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s
článkom 13 (1) základného nariadenia.

Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia
správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o
spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci Nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho
parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva,
že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na

zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských
štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa
informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Ak
príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej
legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti

riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť
sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie
bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a
určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov
sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v

členskom štáte.

Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava,
že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľských samostatných podnikateľov
zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie

je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu
odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

V súvislosti s posúdením uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania koordinačných
nariadení, bola inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava oprávnená požadovať preukázanie

relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a súvzťažne Sociálna poisťovňa, ktorá je
príslušná inštitúcia na uplatnenie určujúcej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná
rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len
orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade
sociálna poisťovňa.

Sociálna poisťovňa postupuje pri určení uplatniteľnej legislatívy, ako aj pri poskytovaní údajov
relevantných na posúdenie uplatniteľnej legislatívy rovnako vo vzťahu ku všetkým fyzickým osobám s
bydliskom v iných členských štátoch Európskej únie, ako aj vo vzťahu k príslušným inštitúciám určených
na stanovenie uplatniteľnej legislatívy v jednotlivých členských štátoch.

Jedným z rozhodujúcich faktorov na určenie miesta výkonu činnosti a teda aj na posúdenie a určenie
príslušnostikprávnympredpisomsociálnehozabezpečeniajeurčenieregistrovanéhosídlaalebomiesta
podnikania. Uvedené vyplýva z praktickej príručky Právne predpisy, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov
v Európskej únii, Európskom hospodárskom priestore a vo Švajčiarsku, a ktorá sa uplatňuje v rámci celej

Európskej únie. Cieľom tejto príručky je poskytnúť rozličným praktickým a administratívnym úrovniam,
ktoré sa podieľajú na realizácii konkrétnych ustanovení Spoločenstva, platný pracovný nástroj, ktorý má
pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, právne predpisy ktorého
členského štátu sa uplatňujú za daných okolností.Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú časť činnosti v členskom
štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik,

ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania. Termín registrované sídlo alebo
miesto podnikania nie je v nariadení vymedzený. V judikatúre Súdneho dvora Európskej únie a v iných
nariadeniach Európskej únie však existuje množstvo usmernení, ktoré možno uplatniť pri prijímaní
rozhodnutia o určení miesta podnikania podniku, ktorý osobu zamestnáva.

Súdny dvor vypracoval na základe prípadu Planzer Luxembourg Sarl C-73/06, termíny, na základe
ktorých je možné určiť registrované sídlo alebo miesto podnikania zamestnávateľa. Podľa Súdneho
dvora určenie miesta sídla hospodárskej činnosti predpokladá zohľadnenie súhrnu faktorov, medzi
ktorými sa v prvom rade nachádza sídlo, miesto ústredia, miesto stretnutia riadiacich osôb spoločnosti
a miesto, obvykle totožné, v ktorom sa rozhoduje o všeobecnej podnikovej politike. Iné faktory, ako
napríklad bydlisko riadiacich osôb, miesto konania valného zhromaždenia, miesto uloženia správnych

a účtovných dokumentov a miesto hlavného priebehu finančných činností, najmä bankových, sa môžu
zohľadniť taktiež.

Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že registrované sídlo alebo miesto podnikania môžu byť uznané až
po splnení určitých podmienok. Tieto kritéria spravidla skúma inštitúcia v mieste bydliska na základe

dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ
registrované sídlo alebo miesto podnikania. V rámci skúmania relevantných skutočností je potrebné
preukázať miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu, dĺžku obdobia od zriadenia podniku v
členskom štáte, počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle, miesto, kde je uzatvorená
väčšina zmlúv s klientmi, sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti, miesto,

kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva, miesto náboru zamestnancov, a
pod.. Ak zamestnávateľ nespĺňa podmienky registrácie sídla alebo miesta podnikania, nemôže sa na
zamestnancov uplatňovať legislatíva štátu, v ktorom má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto
podnikania.

V rámci vykonanej osobnej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník zistila, že v registrovanom
sídle zamestnávateľa sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa.

Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník kontrolou zistila, že skutočná adresa zamestnávateľa je virtuálnou
adresou. Spoločné stretnutia žalobcu v 1. rade so splnomocneným vedúcim podniku zahraničnej osoby

Ing. F. T. sa konajú na adrese Centrálna 274, Svidník (Hotel Rubín). Na uvedenej adrese s nachádza
kancelária splnomocneného vedúceho podniku zahraničnej osoby Ing. Miloslava Almašiho. Účtovné
doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, objednávky, faktúry sa uchovávajú na
adresesplnomocnencaIng.F.T..Predmetomčinnostijedoručovanieletákovaprieskumverejnejmienky
podľa objednávok zmluvných partnerov. Žalobca v 1. rade riadi spoločnosť z miesta svojho trvalého

bydliska H. O. X/X, A., X. republika, ale taktiež z C. XXX, Q., kde navštevuje poverenú osobu za účelom
riadenia firmy. Zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú. Postupy pre činnosť firmy sa dojednávajú
ústne. Fond pracovného času zamestnancov je určený pracovnou zmluvou, obvykle 5-10 dní za mesiac.

Z výsledkov kontroly vyplýva, že sídlo spoločnosti zamestnávateľa, uvedené vo výpise zo

živnostenského registra, nespĺňa základné kritéria registrovaného sídla spoločnosti.

Na základe uvedených skutočností sociálna poisťovňa ústredie ako odvolací orgán dospela k záveru,
že zamestnancom účastníka konania povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a
povinnépoistenievnezamestnanostinaúzemíSlovenskejrepubliky zaniklopodľaslovenskejlegislatívy.

Konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl. Zákona o
sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných
prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ustanovenie § 184 ods. 8 zákona o sociálnom
poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.

Podľa § 185 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej
zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne
urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však nekonkretizuje o akýúkon má ísť, a preto je možné za prvý úkon považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ Sociálna
poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna poisťovňa nemá
podľa Zákona o sociálnom poistení povinnosť, aby o začatí konania upovedomila všetkých známych

účastníkov konania. Taktiež Zákon o sociálnom poistení neukladá povinnosť sociálnej poisťovni pred
vydaním rozhodnutia dať možnosť vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho
zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Rovnaký právny názor vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky v rozsudku sp. zn. 7Sžso/20/2010.

Uvedeným postupom nebolo dotknuté právo účastníka konania navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa
k zisteným dôkazom, vzhľadom na to, že relevantné dôkazy na preukázanie skutkového stavu veci
mal možnosť účastník konania uplatniť v rámci odvolacieho konania. Ak by sa na základe dôkazov
a vyjadrení účastníka konania predložených v rámci odvolacieho konania preukázala nezákonnosť
napadnutého rozhodnutia, prvostupňový orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, má možnosť podľa
§ 217 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení napadnuté rozhodnutie zrušiť, resp. nahradiť ho novým

rozhodnutím vydaným v súlade s platnými právnymi predpismi.

Obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Organizačná
zložka sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania ale je povinná vykonať z
vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu

veci. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu
vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo
vzájomnej súvislosti, z čoho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, či určitú
skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať dôkazy ďalšie,
alebo či si treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie.

Písomným podaním právny zástupca žalobcov v 2. až 4. rade navrhoval, aby ich súd podľa § 92
ods. 1 O.s.p., § 250 ods. 1, 2 O.s.p. pripustil do konania ako žalobcov a pripojil aj plnomocenstvo na
zastupovanie v konaní uvedených fyzických osôb.

Uznesením zo dňa 02.12..2014 č.k.: 4S/30/2014-36, 4S/31/2014-35súd pribral do konania na strane
žalobcov uvedené osoby ako žalobcov v 2. až 4. rade podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p..

V súvislosti so žalobami žalobcu v 1. rade súd poukazuje na to, že z ustanovenia § 249 ods. 1, 2 a § 250j

O.s.p. vyplýva, že správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou. Konanie sa začína na návrh,
ktorý sa nazýva žalobou. Žaloba musí okrem všeobecných náležitostí podania obsahovať označenie
rozhodnutia a postupu správneho orgánu, ktoré napadá, vyjadrenie, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
a postup napadá, uvedenie dôvodov, v čom žalobca vidí nezákonnosť rozhodnutia a postupu správneho
orgánu, a aký konečný návrh robí.

Ustanovenie § 250 ods. 2 O.s.p. upravuje, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na
svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní
nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

Citované ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku teda ako žalobcu definujú fyzickú alebo právnickú
osobu, ktorá bola ukrátená na subjektívnych právach, čo teda znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že
je žalobcom, musí byť súčasne aktívne legitimovaný hmotnoprávne, to znamená, musí ísť o skutočné
ukrátenie, a teda musí ísť o aktívne legitimovanú hmotnoprávnu osobu. Nedostatok hmotnej legitimácie

znamená, ak takáto osoba nebola ukrátená na právach, súd žalobu zamietne. Je treba rozlišovať aj
procesnú legitimáciu a ide o prípad, kedy žalobca ani netvrdí ukrátenie na právach, resp. netvrdí, že
rozhodnutie bolo nezákonné, čo musí tvrdiť, inak by súd, ktorý je viazaný žalobcovým tvrdením, nemal
čo preskúmavať a viedlo by to k zastaveniu konania.

Žalobca v 1. rade tvrdí, že správne orgány v preskúmavaných veciach nedodržali zákonný postup,
rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej 60-dňovej lehoty
na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv. Je síce pravdou,
že pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné lehoty, avšak aj podľa názoru súdu toto procesnépochybenie nemá vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, pretože podľa § 250i ods. 3 O.s.p. -
pri preskúmavaní zákonnosti a postupu správneho orgánu súd prihliadne len na tie vady konania pred
správnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zrušením žalobou

napadnutých rozhodnutí len z tohto dôvodu by žalobca v 1. rade nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie
vo veci.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 upravuje, že žaloba sa musí podať do dvoch
mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon

neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Podľa § 250h ods.1 O.s.p. až do rozhodnutia
súdu môže žalobca rozsah napadnutého správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže len v lehote
podľa § 250b. Namietané nezákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej bez uvedenia konkrétnych
porušení subjektívnych práv žalobu je pre rozhodnutie vo veci irelevantné. Je nesporné, že žalobca
ako zamestnávateľ platil povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné
poistenie v nezamestnanosti. V tejto súvislosti súd poukazuje na tú skutočnosť, že Zákon o sociálnom

poistení č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov v ustanovení §145 ods. 1 upravuje, že Sociálna
poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré bolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo
právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo jej právnemu nástupcovi do 30 dní od a/ zistenia
tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou alebo b/doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej
osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej právneho nástupcu. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - právo

na vrátenie poistného sa premlčí do desiatich rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom
bola platba uvedená v odseku 1 a 2 a zúčtovaná na účet Sociálnej poisťovne v Štátnej pokladnici. Podľa
ods. 4 tohto ustanovenia - poistné, ktoré je Sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet
pohľadávky Sociálnej poisťovne voči fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné
alebo voči jej právnemu nástupcovi.

VzhľadomnacitovanéustanoveniarozhodnutiamiSociálnejpoisťovnepobočkynemohlobyť zasiahnuté
aj do majetkovej sféry žalobcu.

Z obsahu žalôb je podľa názoru súdu evidentné, že žalobca namieta iné porušenie ako svojich

subjektívnych práv ako účastníka konania, ale porušenie práv zamestnancov. Aj keby napadnutými
rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy SR, resp. nariadenia Rady EHS, z
citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku bez akýchkoľvek pochybností vyplýva žalobcovi
v 1. rade povinnosť tvrdenia o porušení jeho subjektívnych práv a nikoho iného. Zamestnancom žalobcu
nič nebránilo v tom, aby sa (žalobou samostatne alebo spoločnou) domáhali svojich subjektívnych práv

v zákonnej lehote dvoch mesiacov.

Za nedôvodnú považuje súd námietku žalobcu, že sociálna poisťovňa pobočka a žalovaná ako
organizačné zložky sociálnej poisťovne neboli oprávnené vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu
k reálnemu výkonu zamestnania zamestnancami žalobu.

Zákon č. 461/2003 Z.z. v tretej časti v ustanoveniach § 172 až § 225 upravuje konanie vo veciach
sociálneho poistenia. Podľa § 172 ods. 2 - v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach
starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a
povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov

starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa
ustanovenia § 172 ods. 5 - predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a
zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na
starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm
poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa

do nebezpečnostnej triedy.

Tretia časť Zákona o sociálnom poistení súčasne v ustanovení § 195 ods. 1 až 3 upravuje, že
organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne
zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podkladom na

rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako
aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.
Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetkyrozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníkov
konania.

Dokazovanie vo veciach sociálneho poistenia upravuje § 196 v ods. 1 až 7, konkrétne v odseku 1
tak, že dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä
výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké
posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba
dokazovaťskutočnostivšeobecneznámealeboznámeskutočnostizčinnostiSociálnejpoisťovne.Podľa

ods. 2 - organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých
pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch
nepravdivej výpovede. Podľa ods. 7 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí
dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti.

Z ustanovenia § 196 ods. 1 vyplýva jednoznačne široká definícia dôkazu, a teda zákon nevylučuje, aby

sociálna poisťovňa v rámci dokazovania nevykonala šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci
a na základe takto zisteného stavu veci vo veci nerozhodla.

Za nedôvodnú považuje súd aj námietku žalobcu v 1. rade, že bola porušená zásada dvojinštančnosti
konania, pretože z obsahu predložených administratívnych spisov je nepochybné, že žalovaná vo veci

nerozhodovala na základe iných dôkazov ako tých, ktoré boli zistené pred vydaním prvostupňových
rozhodnutí, pričom je notoricky známou skutočnosťou, že prvostupňové a odvolacie konanie tvoria
jeden celok. Rozhodnutia žalovanej sú len podrobnejšie skutkovo a právne odôvodnené. Takýto postup
žalovanej umožňuje zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v
ustanovení § 218 ods. 1, podľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom

rozsahu. Ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.

Žalobcom v 1. rade napadnuté rozhodnutia správnych orgánov boli vydané v súlade s ustanovením §
209 ods. 4 Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, lebo v odôvodneniach rozhodnutí
správne orgány uviedli, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli vedené

pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.

Ostatné námietky žalobcu vo vzťahu k prejudikovaniu rozhodnutí v oznámení žalovanej príslušnému
orgánu Poľskej republiky a retroaktivite súd konštatuje, že žalobca v žalobách nenamietal v súvislosti s
uvedenými námietkami porušenia konkrétneho právneho predpisu, ktorý by správnym orgánom takýto

postup zakazoval, a aké subjektívne práva žalobcu boli porušené. Ústava Slovenskej republiky v článku
2 ods. 2 upravuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a
spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z dôvodov uvedených v žalobe súd dospel k záveru, že vo

vzťahu k žalobcovi v 1. rade subjektívne práva žalobcu porušené neboli, pretože v žalobe je namietané
porušenie subjektívnych práv žalobcu v 2. rade, postup žalovanej postup žalovanej bol v súlade so
zákonom, a preto žalobu žalobcu v 1. rade ako nedôvodnú zamietol podľa § 250j ods. 1 O.s.p..

Vo vzťahu k žalobcom v 3. až 4. rade súd predovšetkým zisťoval, či žaloby týchto žalobcov boli podané

včas a to s poukazom na postup súdu v konaní, alebo či žaloba bola podaná po uplynutí zákonom
stanovenej dvojmesačnej lehoty a to preto, že tieto žalobkyne sa stali účastníkmi súdneho konania až
na základe právoplatného uznesenia súdu, ktoré súd citoval vyššie. Žaloba týchto žalobkýň bola podaná
oneskorene, pretože Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 250b ods. 1 O.s.p. upravuje, že žaloba
sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni,

pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu vyplýva, že rozhodnutie žalovanej bolo žalobcovi v
2.rade doručené 6.2.2014. Ak teda tento žalobca bol pripustený do konania až dňa 4.12.2014, kedy
nadobudlo právoplatnosť uznesenie zo dňa 02.12.2014, č.k.: 4S/30/2014-36, ním podaná žaloba je

podaná oneskorene. Postavenie žalobcu nadobudol na základe výroku citovaného uznesenia podľa
§ 92 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1, podľa ktorého na návrh účastníka môže súd pripustiť, aby do
konania vstúpil ďalší účastník konania. Súhlas toho, kto má takto do konania vstúpiť, je potrebný, ak
má vystupovať na strane navrhovateľa.Napriek tomu, že už v čase vydania uznesenia zo dňa 2.12..2014 bolo súdu zrejmé, že žalobu
tohto žalobcu vyhodnotí ako oneskorene podanú, nechcel túto otázku vopred prejudikovať a naviac

nevyhovením návrhu na jeho pribratie do konania ako žalobcu by mohol namietať, že súd mu odoprel
právo konať pred súdom.

Lehota žalobcu v 2. rade (dva mesiace odo dňa doručenia rozhodnutí žalovanej) nemôže byť zachovaná
ani pri argumentácii, že on a jeho zamestnávateľ (žalobca v 1. rade) sú nerozluční spoločníci, pretože z

hmotnoprávnych ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
pre žalobcu v 1. rade a 2.rade nevyplývajú rovnaké práva a povinnosti.

Naviac z ustanovenia § 246c ods. 1 O.s.p. vyplýva, že pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené
v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti zákona... . Pre posúdenie, či
ide o samostatné alebo nerozlučné spoločenstvo, je rozhodná povaha predmetu konania vyplývajúca

z hmotného práva. Občiansky súdny poriadok v § 91 ods. 2 nerozlučné spoločenstvo definuje tak, že
ide o také spoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na všetkých účastníkov,
ktorí vystupujú na jednej strane, platia úkony jedného z nich i pre ostatných... . Správne súdnictvo
podľa piatej časti je o ochrane subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej osoby. Subjektívne práva,
resp. povinnosti žalobcu v 1. rade ako zamestnávateľa nie sú identické so subjektívnymi právami a

povinnosťami fyzických osôb zamestnancov. Aplikácia ustanovenia § 91 ods. 2 v spojení s §246c ods.
1 O.s.p. pre toto konanie tak nespĺňa podmienku primeranosti.

Podľa § 250d ods. 3 - súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala
neoprávnenáosoba,aksmerujeprotirozhodnutiu,ktorénemôžebyťpredmetompreskúmavaniasúdom,

ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu
žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods.
2). Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd konanie o žalobe žalobcu v 2.rade zastavil, pretože žaloba bola

podaná oneskorene.

Z administratívneho spisu mal súd za preukázané, že rozhodnutia žalovanej neboli doručené žalobcom
v 3.a 4.rade, aj keď bol prevzaté , ale iným osobami.

Zákonč.461/2003Z.z.osociálnompoistenív§212ods.3písm.c/upravuje,žeupravuje,žerozhodnutie
sa účastníkovi konania oznamuje doručením rozhodnutia do vlastných rúk alebo poštou ako doporučená
zásielka s doručenkou a poznámkou „do vlastných rúk“. Do vlastných rúk sa doručujú rozhodnutia o
poistnom... .

Ak teda rozhodnutia žalovanej zasielané do vlastných rúk bolo prevzaté inou osobou ako adresátom,
teda žalobcami v 3.a 4.rade, rozhodnutia žalovanej vo vzťahu k ním nemohlo nadobudnúť právoplatnosť.

Z citovaných článkov základného nariadenia a príslušných ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o
sociálnom poistení, ktoré v odôvodneniach rozhodnutí citujú správne orgány, jednoznačne vyplýva, že

pravidlá, ktoré majú určiť uplatniteľnú legislatívu, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na zamestnanca a
samostatne zárobkovo činnú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, v
ktorých vykonávajú činnosť, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na nich nebude vzťahovať legislatíva
žiadneho členského štátu. Základné nariadenie v čl. 13 upravuje, ktorým právnym predpisom podlieha
osoba vykonávajúca činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Článok 13 (3) základného

nariadenia upravuje, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť
ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom
členskéhoštátu,vktoromvykonávačinnosťakozamestnanec,aleboakvykonávatakútočinnosťvdvoch
alebo viacerých členských štátoch právnym predpisom určeným v súlade s článkom 13 (1) základného
nariadenia.

Zobsahupredloženéhoadministratívnehospisuvyplýva,žekonanievpredmetnejvecizačalonažiadosť
príslušnej poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia (ZUS Varšava) o preskúmanie rozhodujúcich
skutočností za účelom určenia uplatniteľnej legislatívy, tzn. či zamestnanec skutočne vykonávazamestnanie na území Slovenskej republiky, pretože výkon zamestnania vzbudzuje pochybností z
dôvodu, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkúvajú pre poľských samostatných
podnikateľov zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch a v niektorých prípadoch cieľom tejto

činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie
sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS podnikateľskej činnosti, ktoré vykonávajú v Poľskej
republike.

Z dokazovania vykonaného správnymi orgánmi vyplýva, že tieto závery o tom, že žalobcom 3.a

4.rade zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenia a povinné poistenie v
nezamestnanosti na základe vykonanej kontroly Sociálnou poisťovňou, pobočkou Svidník mal zistené,
že žalobca v 1. rade ako zamestnávateľ žalobcov v 2. až 4. rade nemá v mieste podnikania zriadenú
žiadnu kanceláriu, resp. prevádzku, a že využíva na spracovanie personálnej, účtovnej a mzdovej
agendy zamestnancov prihlásených na sociálne poistenie Slovenskej republiky služby externej firmy so
sídlom vo Svidníku. Na základe výsledkov kontroly nebolo preukázané, že žalobcovia reálne vykonávajú

činnosťakozamestnancinaúzemíSlovenskejrepubliky,apretonemôžupodliehaťslovenskýmprávnym
predpisom podľa článku 13 (3) základného nariadenia. Podľa názoru súdu záver prvostupňového
správneho orgánu, s ktorým sa stotožnila aj žalovaná, bol realizovaný na základe nedostatočne
zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu spisu ani z odôvodnení nevyplýva, akým spôsobom bolo
preukázané, že títo žalobcovia reálne činnosť zamestnanca nevykonávajú.

Dôsledne sa správne orgány nevyrovnali ani s otázkou miesta podnikania žalobcu v 1. rade, pretože
právne neodôvodnili, ktoré ustanovenia ktorého právneho predpisu zamestnávateľovi zakazujú ukladať
pracovné povinnosti telefonicky spracovávať personálnu, účtovnú a mzdovú agendu externou firmou
atď.. Ústava Slovenskej republiky v článku 2 ods. 3 upravuje, že každý môže konať, čo nie je zákonom

zakázané a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.

Základné nariadenie v článku 11 (3) upravuje, že s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca
činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym
predpisom tohto členského štátu.

Z citovaného článku teda jednoznačne vyplýva, že ak ide o súbeh poistení, v ktorých ide o takzvaný
cezhraničný prvok, je nevyhnutné určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude vzťahovať na konkrétnu
fyzickú osobu - zamestnanca v súlade so základným nariadením a vykonávacím nariadením, ktoré
koordinujú sociálne zabezpečenia.

Záver o tom, že vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade ako zamestnávateľovi nebolo preukázané registrované
sídlo alebo miesto podnikania, pričom ďalšie podrobnejšie skutočnosti vo vzťahu k priestorom
v Hoteli Rubín, Svidník, napr. nájom priestoru atď.. Nebolo jednoznačne preukázané, kde bola
uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi, miesto, kde sú vykonávané hlavné finančné funkcie, vrátane

bankovníctva, miesto náboru zamestnancov a podobne. Rovnako nebolo v dostatočnom rozsahu
vykonané dokazovanie za účelom reálneho výkonu činnosti žalobcov v 3.a 4.rade ako zamestnancov.

Zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v ustanovení § 195 ods.
1 upravuje, že organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby

presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Podľa
ods. 2 tohto ustanovenia - podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov
konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej
zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia - organizačná zložka Sociálnej
poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu

na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania.

Podľa § 196 ods. 1 Zákona o sociálnom poistení - dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu
a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov
konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných

fyzických osôb a právnických osôb, netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe
alebo skutočnosti známe z činnosti sociálnej poisťovne. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia - organizačná
zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o
ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede.Z doteraz vykonaného dokazovania podľa názoru súdu, ktoré je nedostatočné na vykonanie
objektívneho záveru, že žalobca v 2. rade na území Slovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca

nevykonával, je predčasný a zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci.

Ak teda sociálna poisťovňa pobočka a následne žalovaná rozhodli napadnutými rozhodnutiami, súd
dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostatočné na jednoznačný záver tak, ako ho
prezentujú v odôvodnení rozhodnutí a ich rozhodnutia nie sú odôvodnené v súlade s ustanovením § 209

ods. 4 Zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktoré ukladá uviesť, ktoré skutočnosti
boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola organizačná zložka vedená pri hodnotení dôkazov
a pri hodnotení právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovala.

Po preskúmaní rozhodnutí Sociálnej poisťovne, pobočky Košice a rozhodnutia žalovanej v rozsahu a z
dôvodov uvedených žalobcami v 3.a 4. rade súd dospel k záveru, že rozhodnutia boli vydané na základe

nedostatočne zisteného stavu veci a sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a zároveň tým, že
im neboli doručené do vlastných rúk, trpia takou vadou, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutia, preto
podľa § 250j ods. 2 písm. c, d, e/ O.s.p. napadnuté rozhodnutia zrušil a vracia vec žalovanej na ďalšie
konanie.

V ďalšom konaní je nevyhnutné vykonať dokazovanie v takom rozsahu, aby nevznikali žiadne
pochybnosti o mieste podnikania žalobcu v 1. rade a rovnako vykonať dokazovanie na objektívne
preukázanie, že žalobcovia v 3.a 4.rade. reálne činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky
nevykonávali.

Právny zástupca žalobcov v 3.a 4.rade trovy konania vyčíslil písomným podaním zo dňa 5.12..2014 tak,
že žiadal priznať trovy právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,
žaloba a účasť na pojednávaní dňa 4.12.2014 - § 11 ods. 4 v spojení s § 13a ods. 1 vyhlášky č. 655/2004
Z.z.) - 1 úkon vo výške 134,-- eur, spolu vo výške 402,-- eur, 3x režijný paušál po 8,04 eur (§ 16 ods.
3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.), spolu vo výške 24,12 eur, trovy právneho zastúpenia v celkovej sume

426,12 eur.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. vo vzťahu k žalobcovi v 1. tomuto
nepriznal trovy konania, pretože nebol v konaní úspešný. Vo vzťahu k žalobcovi v 2.rade bolo konanie
zastavené, preto nemá právo na náhradu trov konania.

Pretože piata časť Občianskeho súdneho poriadku nemá osobitné ustanovenie o náhrade trov konania
v prípade zastavenia konania vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade, súd mu nepriznal náhradu trov konania,
pretože podľa § 146 ods. 2 písm. c/ v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 O.s.p. žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Žalobcovia v 3.a 4.rade mali v konaní plný úspech, preto mu súd priznal náhradu trov konania za 2 úkony
právnej služby po 134,-- eur a to prevzatie a príprava zastúpenia, podanie žaloby, 2x režijný paušál 8,04
eur a za účasť na pojednávaní dňa 4.12..2014 znížil túto odmenu o 50%, teda 71,02 eur, pretože išlo o
konanie spojené na spoločné konanie a odmena sa kráti až o 50% pri zastupovaní dvoch a viacerých

osôb.

Trovy právneho zastúpenia súd vyčíslil podľa ustanovení zákona č. 655/2004 Z.z. o odmenách a
náhradách advokátov, za poskytovanie právnych služieb § 11 ods. 4, § 13 ods. 2, § 13c ods. 1 písm.
a/, c/, d/.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd SR v
Bratislave prostredníctvom Krajského súdu v Prešove a to písomne v dvoch vyhotoveniach.V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha, teda ako navrhuje, aby vo veci rozhodol odvolací súd.