Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 26. november 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/743/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210495
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. František Potocký
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210495.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Františka
Potockého a členov senátu JUDr. Táne Rapčanovej a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci
žalobcu: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova
4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k.
6C/93/2012-55 zo dňa 27. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom č. k. 6C/93/2012-55 zo dňa 27.02.2014 žalobu zamietol.

Žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Súd konštatoval, že žalobca sa voči žalovanému domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 125
eur a nemajetkovej ujmy vo výške 990 eur, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Liptovský Mikuláš ako exekučného súdu, v dôsledku rozhodnutia o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.
Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal základné atribúty vzniku

zodpovednostného právneho vzťahu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom (tvrdeným v žalobe), ktorými sú nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. S poukazom na ust. § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. mal okresný súd za to, že žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup exekučného
súdu (existenciu prieťahov v exekučnom konaní) ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Z vykonaného dokazovania mal súd
preukázané, že exekučný súd konal vo veci vednej pod sp. zn. 8Er/694/2009 plynulo a bez zbytočných

prieťahov.
Citujúc ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31. 05. 2010, dospel súd k záveru, že
žalobca v konaní nepreukázal svoje tvrdenie, že súd rozhodol o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie s omeškaním viac ako 18 mesiacov, nakoľko žiadosť o udelenie
poverenia bola doručená súdu dňa 17.09.2009 a poverenie bolo súdnemu exekútorovi udelené dňa
15.12.2009. Mal zato, že samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky

prieťahy v konaní (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 16/2002). Vzhľadom na to, že
exekučným titulom v uvedenom exekučnom konaní bol rozhodcovský rozsudok, rozhodovanie o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia, najmä z hľadiska posúdenia zákonnosti priznaného plneniaa vykonateľnosti exekučného titulu, si vyžaduje osobitnú právnu úvahu, prihliadajúc ku skutočnosti, že
sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah. Na uvedenú skutočnosť reagoval zákonodarca aj následnou
právnou úpravou ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď vylúčil aplikáciu ustanovenia

o lehote na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípadoch, v ktorých je exekučným titulom
rozhodcovský rozsudok. Súd mal v konaní preukázané, že doba uplynutá od doručenia žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do vydania poverenia na vykonanie exekúcie,
zohľadniac najmä charakter exekučného titulu, aj vzhľadom na vykonané úkony smerujúce k posúdeniu
zákonnosti vedenej exekúcie (keď prílohou žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebol

spis príslušného rozhodcovského súdu, ani zmluva o úvere, ktorá bola následne exekučným súdom
od súdneho exekútora žiadaná), najmä zákonnosti priznaného plnenia a vykonateľnosti exekučného
titulu, nie je takej povahy a rozsahu, aby bolo možné konštatovať žalobcom tvrdené porušenie práva
na rozhodnutie v zákonom stanovenej dobe, v spojení s porušením jeho práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na prejednanie veci
v primeranom čase zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.
Žalobca v konaní nepreukázal ani výšku tvrdenej majetkovej škody v sume 125 eur. Nepreukázal
vynaloženie sumy 70 eur na správu vymáhanej pohľadávky, nekonkretizoval z čoho uvedená suma
pozostáva, kedy a akým spôsobom uvedený náklad vznikol. Rovnako netvrdil, ani nepreukázal, uvedené
skutočnosti vo vzťahu k uplatneným nákladom na udržiavanie a správu informačného systému a na

administratívne spracovanie textov urgencií, poštovné, telekomunikačné výdaje spojené s urgovaním
či kontrolou stavu konania na exekučnom súde. Neoznačil a ani nepredložil žiaden dôkaz, ktorý by
vykonanie uvedených úkonov preukazoval. Žalobca si uplatňuje právo na náhradu majetkovej škody
vo výške 125 eur paušálne, bez akejkoľvek konkretizácie a reálneho vyčíslenia nákladov v jednotlivých
veciach.

Žalobca taktiež nepreukázal skutočnosti tvrdené v žalobe ako dôvody pre náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 990 eur. Nepreukázal, že v dôsledku tvrdeného nesprávneho postupu exekučného súdu došlo
k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, resp. k insolvencii
povinného. Netvrdil, ani nepreukázal, aké konkrétne plánované podnikateľské aktivity a už vytvorené
podnikateľské plány zanikli, kedy a v akom rozsahu došlo k hospodárskej strate a akým spôsobom a

kedy došlo k ovplyvneniu jeho ďalších podnikateľských postupov v dôsledku tvrdeného nesprávneho
postupu exekučného súdu.
O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“)
v spojení s § 151 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že žalovaný ako úspešný účastník si právo na náhradu trov
konania síce uplatnil, avšak tieto nevyčíslil v zákonom stanovenej lehote. Nakoľko tieto nevyplývajú ani

zo spisu žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu, odvolanie, v ktorom navrhol
napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na opätovné prejednanie.
Odvolanie odôvodnil tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 O. s. p.. K jednotlivým

dôvodom odvolania bližšie uviedol, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd
prejednal vec v jeho neprítomnosti, ako aj jeho právneho zástupcu, postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2
O. s. p. On však riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania a uviedol dôležité dôvody pre tento
postup, z ktorého dôvodu nemohol súd postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho
neprítomnosti. Pokiaľ tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie obsiahnuté v texte žaloby, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť,
že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom,
že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Konečné rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom

rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania. Proti rozhodnutiu o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania podáva odvolanie, a teda v čase podania odvolania o zamietnutí
žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o návrhu na prerušenie konania, z ktorého dôvodu je meritórne
rozhodnutie predčasné.
Okresný súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď

ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Okresný
súd, bez oboznámenia sa s obsahom predloženej ústavnej sťažnosti, nesprávne aplikoval ust. § 101
ods. 2 O. s. p.Žalobca ďalej tvrdil, že nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť
ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, ani navrhnúť dôkazy na

podporu svojich protitvrdení. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti,
k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom.
Ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu v zmysle
§ 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p. a
skutkovým základom sa mal stať ním tvrdený skutkový stav.

Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia
boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. V odôvodnení
rozhodnutia sa súd zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu,úplnevšakignorovalvšetkyjehotvrdeniaomajetkovejškode,ktorávzniklaztitulunaudržiavaniea
správu informačného systému a z titulu výdajov v súvislosti s urgenciami. Z odôvodnenia rozsudku nie je
zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda

nevznikla, rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Uviedol, že hodlal v konaní
pred súdom predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktoréhovyhotoveniezabezpečil.Súdvšakdokazovanieneprípustneskrátillennadôkazyvykonávanéex
offo, nepoučil ho podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej,
aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. Súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo

nekonštatoval, že došlo k porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj
práva na prejednanie veci v primeranej lehote. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v
zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne
udržateľné ospravedlňujúce dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na
tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu, ktoré mu bolo riadne doručené, písomne nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. O. s. p.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas a smerovalo
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, podľa § 212 ods. 1 O. s. p.

preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní a po
preskúmaní ho bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.) podľa §
219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru,

že okresný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonaným dokazovaním zistil skutkový
stav v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie a prejednávanú vec aj správne právne posúdil, i keď
nie všetky skutkové závery okresného súdu sú správne, čo však nemá vplyv na vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej
veci sa zaoberal len námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a procesným postupom prvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k chybám, ktoré mohli
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vychádzajúc z uvedeného odvolacie námietky žalobcu
nepovažuje odvolací súd za dôvodné.

V prvom rade odvolací súd v súvislosti so žalobcom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti
sudcu poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania
domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom konania
alebo k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Žalobca, kvalifikovane zastúpený advokátom,

v priebehu konania na výzvu súdu (zaslanej žalobcovi vzhľadom na skutočnosti uvedené v žalobnom
návrhu) uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. nepodal (č. l. 10 spisu). Okresný
súd napriek tomu podľa § 16 ods. 1 O. s. p. predložil vec na rozhodnutie nadriadenému súdu. O
skutočnostiach oznámených žalobcom v žalobnom návrhu, pre ktoré mala byť konajúca sudkyňa z
prejednávania a rozhodovania veci vylúčená, teda rozhodol Krajský súd v Žiline, a to uznesením č. k.

8NcC/87/2013-21zodňa14.02.2013,ktorýmrozhodolovylúčenísudkýňJUDr.IvetyŽiškovej(ktorábola
pôvodnou zákonnou sudkyňou v danej veci) a JUDr. Jany Haluškovej z prejednávania a rozhodovania
danej veci, ostatných sudcov, medzi nimi JUDr. Evu Uličnú, ktorá sa následne stala zákonnou sudkyňouvo veci, z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Uznesenie krajského súdu bolo právnemu
zástupcovi žalobcu doručené dňa 02. 09. 2013 (č. l. 28 pv spisu).
Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky žalobcu, odvolací súd opätovne uvádza, že

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej
ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom
na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a
len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,
objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého

sudcusúdanéokolnostivylučujúcehozprejednávaniaarozhodovaniavecieštenezakladábezďalšieho
dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie
sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je
súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z 31.05.2010 sp. zn.
3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojim

nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za spôsobenú
škodu a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu
SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej
miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu, v každej veci zachovať vecný
profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom

konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol
zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá
pomer k veci.

K odvolaciemu dôvodu, že neboli splnené podmienky pre konanie podľa § 101 ods. 2 O. s. p. je potrebné

uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 27.02.2014. Splnomocnený zástupca žalobcu
a žalobca prevzali predvolanie na dané pojednávanie dňa 13.02.2014 (č. l. 35 pv spisu), na pojednávanie
sa však nedostavili, pričom svoju neprítomnosť riadne a včas, vážnymi dôvodmi neospravedlnili. Je
zrejmé, že žalobca a jeho splnomocnený zástupca, ktorí boli na pojednávanie riadne a včas predvolaní,
viac ako 5 dní pred termínom pojednávania (§ 115 ods. 2 O. s. p.) sa tohto nezúčastnili z vlastného

rozhodnutia,beztoho,abysvojuneprítomnosťvôbecospravedlnili.Bolitedasplnenévšetkypredpoklady
na prejednanie veci bez prítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.
s. p. a pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní dňa 27.02.2014 prejednal a o nej rozhodol, neodňal tým
žalobcovi možnosť konať pred súdom, nakoľko sa tejto možnosti sám zbavil tým, že sa na pojednávanie
nedostavil. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka žalobcu, že nebol oboznámený s obsahom

dôkazov a tvrdení a nemal možnosť vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam veci, nakoľko
neúčasťou na pojednávaní si žalobca a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili možnosť realizovať
svojeprocesnéoprávnenia,atonajmämožnosťnavrhovaťdôkazy,vyjadrovaťsakvykonanýmdôkazom
a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p., ako aj v zmysle ust. §
120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k prítomným účastníkom).

Pokiaľ ide o dokazovanie, okresný súd vykonal dokazovanie navrhnuté samotným žalobcom prečítaním
listín z príslušného exekučného spisu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 8Er/694/2009, ktoré
preto slúžili ako dôkaz v konaní.

Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam žalovaného, z ktorých súd pri

rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že aj
keby nedoručenie vyjadrenia odporcu k návrhu bolo vadou konania v zmysle ust. § 114 ods. 2 O. s.
p., nejde o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).
I keď z obsahu spisu nevyplýva, že by bolo vyjadrenie žalovaného (doručené súdu dňa 13.02.2014),
zaslané žalobcovi, samotná táto skutočnosť nemá vplyv na správnosť rozhodnutia okresného súdu.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v prípade dostavenia sa na pojednávanie by bol
žalobca v rámci pojednávania oboznámený s vyjadrením žalovaného, ktoré je zároveň rovnaké ako v
mnohých ďalších obdobných veciach týchto účastníkov založených na obdobnom skutkovom základe
(ako to vyplýva zo samotného vyjadrenia žalovaného, ale i z návrhu žalovaného na spojenie vecí
na základe žalobných návrhov zo dňa 17.09.2012 a 21.09.2012 /č. l. 31 spisu/, ktorý bol žalobcovi

doručený spolu s predvolaním na pojednávanie), z ktorého dôvodu nie je námietka žalobcu o neznalosti
vyjadrenia žalovaného a nemožnosti reagovať naň dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je
zároveň zrejmé, že okresný súd svoje rozhodnutie založil predovšetkým na skutočnostiach zistenýchz exekučného spisu, ktorý oboznámil v rámci dokazovania a na právnych záveroch o nenaplnení
podmienok pre vznik nároku žalobcu na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Podľa žalobcu konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj
preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania podľa
ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Uvedené tvrdenie žalobcu nie
je správne. Okresný súd o návrhu na prerušenie konania v danej veci nerozhodoval, nakoľko žalobca
v prejednávanej veci takýto návrh ani nepodal.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným
súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv,
a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva žalobcu konať pred súdom.

Vo vzťahu k meritu veci žalobca v odvolaní tvrdil, že súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval,
že žalobcom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, čomu však v odôvodnení
prezentované časové úseky nenasvedčujú; súd bol bezdôvodne nečinný, spôsobil tak zbytočné prieťahy
v konaní a nerozhodol o návrhu žalobcu v zákonnej lehote.

V nadväznosti na uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd poukazuje na to, že z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný súd konštatoval dodržanie lehoty na vydanie
rozhodnutia v exekučnom konaní. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že rozhodnutie
okresného súdu bolo založené na nepreukázaní nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
spočívajúceho v existencii prieťahov v exekučnom konaní, keď tvrdenie žalobcu o tom, že súd o

žiadosti o udelenie poverenia rozhodol s omeškaním viac ako 18 mesiacov sa ukázalo ako nepravdivé.
Prvostupňový súd teda nekonštatoval, že by lehota na vydanie poverenia v exekučnom konaní bola
dodržaná, ale dospel k záveru, že nie je možné konštatovať porušenie práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote práve v spojení s porušením práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že samotný žalobca v žalobnom návrhu

náležite nerozlišuje medzi dvoma odlišnými konania napĺňajúcimi charakter nesprávneho úradného
postupu, a to nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote a zbytočné prieťahy v konaní.
Tieto konania totiž nemožno vždy stotožňovať (ako to robí v danom prípade žalobca), keď samotné
nedodržanie zákonom stanovenej lehoty ešte neznamená automaticky prieťahy v konaní. Tu odvolací
súd, rovnako ako okresný súd, poukazuje na to, že so zreteľom na ustálenú rozhodovaciu činnosť

Ústavného súdu SR (II. ÚS 471/2012, I. ÚS 86/2002, I. ÚS 70/2002, I. ÚS 16/2002, I. ÚS 63/2000)
samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty nemožno automaticky vyhodnotiť ako porušenie
základného práva účastníka konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Samotné
nedodržanie zákonnej lehoty totiž nemožno vnímať izolovane, oddelene od ostatných okolností, ktoré
objektívne majú vplyv na jej plynutie a významnou mierou sa podieľajú na jej predĺžení. Preto bolo

nevyhnutné prihliadať na všetky podstatné okolnosti prípadu, ako to správne urobil v tomto konaní aj
okresný súd.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa však odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade k
nesprávnemuúradnémupostupuokresnéhosúdudošlo.Tentovšaknespočívalvzbytočnýchprieťahoch

v konaní, ale v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.05.2010 (t. j. účinného ku dňu začatia
exekučného konania) ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo
návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti

písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.

Z citovaného ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že pokiaľ okresný súd na základe žiadosti
súdneho exekútora vydal poverenie na vykonanie exekúcie (a teda zrejme nezistil rozpor so zákonom),
bolo jeho povinnosťou rozhodnúť o tejto žiadosti v lehote 15 dní od jej doručenia. Pokiaľ tomu tak

nebolo, došlo zo strany exekučného súdu k nesprávnemu úradnému postupu, ktorým je v zmysle
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. i nevydanie rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote. Ako
správne zistil okresný súd, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola v danom prípade
súdnym exekútorom na súde podaná dňa 17.09.2009, k vydaniu poverenia na vykonanie exekúciedošlo dňa 15.12.2009, teda po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty. V tejto súvislosti však
nemožno obísť bez povšimnutia skutočnosť, že k oneskorenému vydaniu poverenia došlo aj v dôsledku
ignorovaniavýzvysúduzostranyoprávneného(vtomtokonanížalobcu)napredloženielistínpotrebných

k posúdeniu súladu návrhu na vykonanie exekúcie, žiadosti o udelenie poverenia a exekučného titulu
( ktorým bol v danom prípade rozhodcovský rozsudok) so zákonom. Je teda zrejmé, že i žalobca, ktorý
ako účastník konania majúci právny záujem na výsledku konania bol povinný poskytnúť súdu náležitú
súčinnosť, ktorú však na výzvu súdu neposkytol, sa svojim konaním spolupodieľal na oneskorenom
rozhodnutí súdu.

Samotný záver odvolacieho súdu o tom, že v danom prípade k nesprávnemu úradnému postupu
došlo však nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Ako správne
konštatoval okresný súd v napadnutom rozhodnutí, medzi podmienky vzniku zodpovednosti za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. patrí nielen nesprávny
úradný postup, ale aj vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom

škody). Tieto podmienky musia byť pritom splnené kumulatívne, preto v prípade nesplnenia čo i len
jednej z nich nie je zodpovednosť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. daná.

Pokiaľ ide o vznik škody, okresný súd sa (napriek tomu, že nekonštatoval nesprávny úradný postup
súdu v exekučnej veci) zaoberal aj ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom, t. j. vznikom škody a príčinnou súvislosťou medzi žalobcom tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu a vznikom škody. Okresný súd svoje rozhodnutie v tomto smere
náležite odôvodnil, majúc zato, že žalobca nepreukázal ani vznik škody a nemajetkovej ujmy, ani
príčinný vzťah medzi ním tvrdenou škodou a postupom exekučného súdu. V odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uviedol podrobné argumenty vo vzťahu k uvedeným skutočnostiam, ako aj vo vzťahu k

nepreukázaniu existencie nemajetkovej ujmy, s ktorými argumentmi sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožnil a v podrobnostiach na ne odkazuje.

Z vyššie uvedených dôvodov, vzhľadom na to, že v danom prípade neboli splnené všetky podmienky
vyžadovanéprevznikzodpovednostižalovanéhopodľazákonač.514/2003Z.z.bolozamietnutiežaloby

žalobcu dôvodné, preto odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania, ako
vecne správny podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods.
1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, tento si však náhradu trov odvolacieho konania

postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal odvolací súd hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.