Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 14. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Co/47/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217806
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Hritzová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217806.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Hritzovej a z členov senátu

JUDr. Jána Bzdúška a JUDr. Pavla Lukáča v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864
421,protižalovanému:Slovenskárepublika,vjejmene:MinisterstvospravodlivostiSlovenskejrepubliky,
Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 25C/99/2013-37zo dňa 03.12.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Nitra č.k. 25C/99/2013-37zo dňa 03.12.2013 p o t v r d z u j e.

Odvolací súd žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh žalobcu, ktorým sa domáhal náhrady škody a
nemajetkovej ujmy, zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenie §4 ods. 1 písm. a) bod 1, §5 ods. 1, ods. 3,
§9 ods. 1, ods. 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 19 ods. 1, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, §41 ods. 1, ods. 2, § 44 ods. 1, ods. 2
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok).

Uviedol, že žalobca sa písomne podaným návrhom doručeným dňa 28.09.2012 domáhal od žalovaného
zaplatenia majetkovej škody v sume 959,56 eura a nemajetkovej ujmy v sume 191,91 eura, keď Okresný
súd Levice o návrhu na vydanie poverenia rozhodol po 39 dňoch vo veci vedenej exekútorom pod
exekučným číslom EX 441/2011 a to tak, že zamietol návrh na vydanie poverenia.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie výsluchom práv. zást. žalobcu, oboznámením sa s listinnými

dôkazmi, a to: vyjadrením žalovaného doručeným dňa 23.04.2013, listom európskej komisie, článkom
z novín, pripojeným spisom OS Levice sp. zn. 11Er/105/2011 a zistil tento právny stav:

Zo spisu sp. zn. 11Er/105/2011Okresného súdu Levice súd prvého stupňa zistil, že návrh na začatie
konania o vydanie poverenia bol podaný dňa 31.01.2011. O návrhu na vydanie poverenia exekučný súd
rozhodol uznesením zo dňa 02.02.2011 právoplatné dňa 22.02.2011 tak, že žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia zamietol. Voči uvedenému uzneseniu oprávnený nepodal odvolanie.

Podľa súdu bol návrh dostatočne špecifikovaný v zmysle § 43 OSP a zákona č. 233/1995 Z.z. platného
v čase podania návrhu. Žalobca v petite návrhu uviedol čoho sa domáha, voči komu a z akého dôvodu.
Nepredloženie dôkazov nie je dôvod na zastavenie konania, ale na prípadné zamietnutie návrhu.Vzhľadom na to, exekúcia bola začatá v roku 2010 a žalobca sa predbežného prerokovania domáhal v
roku 2012 návrh nebol premlčaný. Súd mal k dispozícii ako dôkaz predmetný exekučný spis. Žalobca sa
v podaní zo dňa 25.09.2012 adresovaným priamo odporcovi domáhal uspokojenia nároku na náhradu

škody. Do podania návrhu šesťmesačná lehota neuplynula, avšak súd vo veci rozhodoval po uplynutí
šesťmesačnejlehotyodprijatiažiadostižalovaným,žalobutakužnemoholsúdpovažovaťzapredčasnú.
Žalovanýdošiestichmesiacovodpodaniažiadostineuspokojilnárokžalobcunanáhraduškody.Žiadosti
žalobcu o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody prijal žalovaný osobne. Ohľadne
každého návrhu bola podaná samostatná žiadosť v ktorej bola špecifikovaná i keď nedokladovaná

výška škody. Žiadosti boli podané hromadne a žalovaný ich podanie potvrdil opečiatkovaním zoznamu
podaných žiadostí. Tieto zoznamy sú založené na správe OS Nitra pod Spr. 1001/2012. Odporca
nijako existenciu žiadostí nespochybňoval, konštatoval, že v každej je uvedená požadovaná suma.
Žalobcu vyzýval na doplnenie žiadosti o ďalšie dokumenty ako napr. príslušný exekučný titul, poverenie
na vykonanie exekúcie, ale aj doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú škodu žalobcu. Existencia
žiadosti so žalovanou sumou nebola medzi účastníkmi v každej jednej veci sporná. Dokazovanie v

tomto smere súd považoval za nehospodárne, vedúce k rovnakému zdôvodneniu rozhodnutia súdu.
Žalobca sa domáhal škody výlučne za nesprávny úradný postup i z dôvodu, že k vydaniu poverí nedošlo
v zákonnej 15-dňovej lehote. Súd v tomto prípade neskúmal, či prišlo k prieťahom v konaní. Zisťoval,
či došlo k nedodržaniu zákonnej lehoty, z akého dôvodu, a či je to dôvod na náhradu škody, resp.
či vôbec nejaká škoda vznikla. V zmysle § 41 ods. 2 písm. d) zákona č. 233/1995 Z.z. bolo v čase

podania návrhu na vydanie poverenia možné vydať poverenie, na základe vykonateľných rozhodnutí
rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených, ako exekučného titulu. Až neskôr bol zákon v
uvedenej časti novelizovaný tak, že exekučným titulom boli vykonateľné rozhodnutia rozhodcovských
súdov. Podľa žalobcu, rozhodcovský rozsudok je exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného
poriadku. Rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul bol uvedený do § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného

poriadku novelou účinnou od 01.06.2011. Bola by takáto novela nadbytočná, ak by išlo o exekučný
titul podľa písmena i). Skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok sa za exekučný titul považoval podľa
písmena d) svedčí aj komentár k § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa ktorého k novele účinnej
od 01.06.2010 o zániku 15 dňovej lehoty na vydanie poverenia, na základe rozhodcovského rozsudku
došlo z dôvodu potreby preskúmavania písomností, pre prípad neprípustnosti exekúcie. Novela č.

144/2010 Z.z. sa vzťahuje aj na konania začaté pred účinnosťou tohto zákona (ASPI komentár k § 44
Exekučného poriadku). K vydávaniu poverení na základe exekučného titulu rozhodcovského rozsudku
dochádzalo a dochádza podľa § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Zhodný názor vyplýva i z
rozhodnutia KS v Prešove sp. zn. 6CoE/60/2011 z 19.05.2011. Pre výklad zákona je podstatný úmysel
zákonodarcu - Národnej Rady SR prezentovaný v dôvodovej správe k novele § 41 ods. 2 písm. d)

Exekučného poriadku. V podstate podľa zdôvodnenia žalobcu by súd musel vydávať poverenie, na
základe rozhodcovského rozsudku v lehote 15 dní s poukazom na § 41 ods. 2 písm. i) Exekučného
poriadku aj v súčasnosti, keď o rozhodcovský rozsudkoch hovorí § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného
poriadku, čo je nižšie uvádzanou judikatúrou vyvrátené. V čase podania návrhov na vydanie poverenia
lehota na vydanie poverenia v prípade rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu neexistovala.

Nárok na náhradu škody si žalobca uplatňoval výlučne podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z., keď
podľa neho príslušný súd svojim postupom porušil povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov v konaní. Ohľadne
prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sťažnosť na prieťahy v konaní,
nerozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva. V zmysle § 9 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z.z. v súčasnom znení by len takéto podklady boli relevantné pre priznanie náhrady
škody. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013. Návrh bol podaný v roku 2012 súd však mal za
to, že predmetné ustanovenie možno brať do úvahy ako výklad pôvodného ustanovenia pri skúmaní
nárokov podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia
a začatia tohto konania.

Žalobca tvrdil, že exekučný súd rozhodol po 39 dňoch. Súd zistil, že uznesenie o zamietnutí žiadosti
na vydanie poverenia bolo vydané za 2 dni od doručenia návrhu. V konaní sp. zn. 25C/378/2012 sa
žalobca domáhal náhrady škody z dôvodu, že o návrhu na vydanie poverenia bolo rozhodnuté po 557
dňoch pričom podľa exekučného spisu to bolo v lehote desať dní. Údaje žalobcu sú nesprávne priam

zavádzajúce, z ktorých vyplýva, že žalobca ako oprávnený nemal o veci prehľad, pristupoval k veci
nesústredene, na základe čoho vyznievajú jeho vyjadrenia o údajnej majetkovej škode, či dôvodoch
pre nemajetkovú škodu značne nedôveryhodne. Táto skutočnosť podľa súdu nárok žalobcu vyvracia.
Predmetné exekučné konania nie sú skončené. Namietané uznesenie o zamietnutí návrhu na vydaniepoverenia bolo zrušené. V predmetnej veci, z ktorej sa žalobca domáha náhrady škody bol exekučný titul
rozhodcovskýrozsudok.Účastníkomexekučnéhokonaniarozhodnutímvuvedenejlehotenevznikolstav
právnej neistoty. Žalobcom tvrdená majetková škoda nebola nijako preukázaná, žalobca nepreukázal

žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom na žalobcovi je preukázať svoje tvrdenia. Údaj
o výške majetkovej ujmy sa nedal overiť ani exekučným spisom, v ktorom nebola vymáhaná suma
konkrétne uvedená. Žalobca svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne popísané nijako nedokladoval.
Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Podľa súdu žalobca nepreukázal vznik
nemajetkovej ujmy a ani ju nezdôvodnil. Dôvody boli len všeobecné a nevzťahovali sa priamo na

spoločnosť. Postoje členov riadiacich orgánov, či majiteľov sú irelevantné, keďže náhradu škody si
uplatňuje právnická osoba. Ďalšie podnikateľské aktivity žalobca nespresnil. Rovnako ako pri vzniku
škody je poškodený povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy, resp. uviesť
skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť vznik a rozsah
ujmy. Pokiaľ žalobca v danom prípade tvrdil, že o škode sa dozvedel až doručením upovedomenia o
začatí exekúcie, nepochybne dovtedy nemal vedomosť o (ne)činnosti exekučného súdu pri vydávaní

poverenia na vykonanie exekúcie. Preto doba, ktorá uplynula od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia exekučnému súdu spolu s návrhom na vykonanie exekúciu a exekučným titulom,
až do samotného vydania poverenia exekučným súdom, ale aj do doručenia upovedomenia o začatí
exekúcie, nemohla nijako negatívne zasiahnuť žalobcu, nemohla v ňom vyvolať neistotu ako morálnu
ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie, nemohlo viesť k strate legitímnych očakávaní,

že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom a nemohla vyvolať ani riziko
ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Súd však nevidel dôvod, aby sa nejakou výškou škody
vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo.

Žalobca vo svojich žalobách v podstate žiada, aby okresný súd opätovne preskúmaval rozhodnutia

okresných súdov v exekučnom konaní. Žalobca pri uplatňovaní hlavne majetkovej ujmy napadol
aj samotné zdôvodnenie predmetného rozhodnutia exekučného súdu pričom uvádzal, že napáda
nesprávny postup nie nesprávne, resp. nezákonné rozhodnutie podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. Súd preto k veci dodáva, že by predmetné poverenie nevydal, keďže exekučný titul nie je vydaný
v súlade so zákonom, keď rozhodcovská doložka bola v rozpore s dobrými mravmi, resp. išlo o

neprijateľnú zmluvnú podmienku. Podľa súdu žalobca sa nemôže domáhať nároku podľa podľa § 9 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z.z. z dôvodu, že podľa neho exekučný súd nesprávne zdôvodnil rozhodnutie,
resp. nesprávne aplikoval právne normy SR alebo EÚ. Ak sa súd opiera vo svojom rozhodnutí o
nesprávne právne normy, ktoré v rozhodnutí uvádza, alebo svoje rozhodnutie opiera o dôvody, ktoré
sú uvedené v odôvodnení rozhodnutia, pričom by išlo o porušenie právnych noriem alebo porušenia

postupu štátneho orgánu, nemožno tieto považovať za nesprávny úradný postup (v daných prípadoch
išlo o správnu aplikáciu právnych noriem a dokazovanie bolo vykonané v súlade so zákonom). Súdy
pri zdôvodneniach odkazovali aj na smernice EHS v zmysle ktorých návrhy na vydanie poverenia
zamietali, resp. vyššie súdy tieto rozhodnutia potvrdzovali. Nesprávny úradný postup nesmie mať svoj
bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí (rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/24/04). Zodpovednosť

za škodu z dôvodu nesprávneho úradného postupu nezakladá vady konania ako je zhromažďovanie
podkladov, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie, ak mali za následok nesprávne
rozhodnutie (rozsudok NS ČR sp. zn. 2Cdon 129/97 zo dňa 29.06.1999). Takéhoto nároku by sa
poškodený mohol domáhal jedine podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., čo však žalobca vyslovene
vylúčil, a to len v prípade, že by bolo rozhodnutie exekučného súdu nezákonné, čo sa nepreukázalo.

Nič na tom nemôže zmeniť ani posudok JUDr. PhDr. Miroslava Slašťana, že právo EÚ bez splnenia
osobitných podmienok ochrany spotrebiteľa nezakazuje, aby majetkové spory mohli byť rozhodované
rozhodcovským súdom. Znalecký posudok v odvetví európske právo nemôže zmeniť právoplatné
rozhodnutie v exekučnom konaní. Takýto dôkaz je irelevantný pre dané rozhodnutie. Záver znalca je
všeobecný, nepoukazuje na osobitné podmienky konkrétnej exekučnej veci. Exekučný súd zamietol

návrhnavydaniepovereniaprerozporexekučnéhotitulunielenpodľaEÚ,aleajprerozporsprávomSR,
pričom toto rozhodnutie je právoplatné. Vnútroštátny súd má právo konštatovať nekalosť konkrétnych
zmluvných podmienok. Podľa Európskej komisie mal exekučný súd právo konať ex offo. Nesprávny
postup z právneho hľadiska je porušenie procesných právnych noriem. Hmotnoprávne dôvody pre
neexistenciuplatnéhoexekučnéhotituluvodôvodneníuzneseniaexekučnéhosúdunemožnopovažovať

za postup súdu na základe ktorého by bolo možné požadovať ujmu. Mohlo by teoreticky ísť len o
nezákonné rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia súdy po aplikovaní právnych noriem vyjadria právny
názor. Ak sa právny názor ukáže následne ako nesprávny, nejde o nesprávny úradný postup, ale za
splnenia ďalších zákonných podmienok môže viesť k nezákonnému rozhodnutiu, za ktoré by štát niesolzodpovednosť len v prípade, ak by bolo zrušené alebo zmenené. Ak by však súd dospel k nesprávnemu
hmotnoprávnemu rozhodnutiu na základe porušenia procesných noriem išlo by taktiež o nezákonné
rozhodnutie. Procesné pochybenie v prípade správneho hmotnoprávneho rozhodnutia je irelevantné,

nezakladajúce nárok na náhradu škody, ktoré by bolo možné posudzovať jedine podľa § 5 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. Ani v náleze ÚS ČR IV. ÚS 3377/12 nie je konštatované, že by išlo o nesprávny
úradný postup. Exekučný súd nepostupoval formalisticky a jeho záver nie je nesprávny či nespravodlivý.
Žalobca ako oprávnený v čase podávania exekúcie dobre vedel čo exekučné súdy skúmajú.

Súd nesúhlasil ani s právnym názorom žalobcu, že rozhodcovský rozsudok je prekážkou domáhaniu
sa žalobcu nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní. V prvom rade ide o teoretické tvrdenie
žalobcu,ktoréniejereálnepodložené.Žalobcanepreukázal,žebypodalnávrhvočidlžníkovinacivilnom
súde, ktorý by mu bol zastavení pre prekážku res iudicata. Úvaha o vzniku škody je do podania resp.
zastavenia uvádzaného konania čistou fikciou. Ako už bolo konštatované, rozhodnutie exekučného súdu
nebolo nezákonné, išlo o spravodlivé a po právnej stránke správne rozhodnutie, takéto rozhodnutie tak

nemôže byť dôvodom pre vznik škody. Neexistuje tak žiadna súvislosť medzi postupom exekučného
súdu a údajnou škodou žalobcu. V druhom rade neúčinný (nulitný) rozhodcovský rozsudok žiadnu
prekážku následného prejednania a rozhodnutia veci nepredstavuje (uznesenie KS v Trnave zo dňa
31.05.2012 sp. zn. 10CoE/308/2011). Exekučný súd má právo preskúmať, či rozhodnutie (iný titul)
uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t.j. či bolo vydané orgánom

s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide o
rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho
konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia -
jednak určitosti, zrozumiteľnosti, a presnosti označenia subjektov práv a povinností, jednak vyjadrenia
uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania

splneniazákonnýchpredpokladovprepovereniesúdnehoexekútoranavykonanieexekúciebezpochyby
oprávnený posúdiť, či oprávneným označený exekučný titul bol vydaný k tomu kompetentným orgánom.
Významtohtooprávneniatkvievtom,žeakexekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc,
ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa
predpoklad materiálnej vykonateľnosti (záväznosti) a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon

rozhodnutia (uznesenie NS SR zo dňa 26.02.2013 sp. zn. 4Cdo/236/2012). Podľa uznesenia NS SR zo
dňa 11.03.2013 sp. zn. 3Cdo/50/2012 pokiaľ by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre
vydaniektoréhoneboladanáprávomocrozhodcovskéhosúdu,akceptovalbyvykonateľnosťrozhodnutia
vydaného tým, kto na to nemal právomoc. Vo svojej podstate by išlo o akceptáciu "rozhodnutia"
nevykonateľného, majúceho účinky paktu. V predmetnom uznesení Najvyšší súd podrobne rozoberá

otázku údajného nesprávneho procesného postupu všeobecného súdu v exekučnom konaní, neplatnosť
rozhodcovskej doložky, či otázky res iudicata i súladu s európskym právom a to aj s použitím Smernice
Rady 93/13/EHS so závermi o správnom rozhodnutí exekučného súdu. Prvostupňový súd sa v tomto
rozhodnutí s týmito závermi stotožňuje a zhodne na tieto poukazuje aj v tomto odôvodnení. Uznesenie
exekučného súdu o zamietnutí poverenia o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zhodne ako

uznesenie súdu o zastavení exekučného konania prelamuje právoplatnosť rozhodcovského rozsudku,
pričom zaniká prekážka rozsúdenej veci. Nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu
na vydanie poverenia pre oprávneného odpadá prekážka res iudicata na uplatnenie jeho práva na
súde (uznesenie KS v Žiline zo dňa 11.07.2012 sp. zn. 20CoE/94/2012). Uznesenie KS v Bratislave
sp. zn. 18CoE/641/2011 tieto skutočnosti nespochybňovalo, uznesenie Okresného súdu bolo týmto

rozhodnutím zrušené a vrátené na ďalšie konanie, kde prvostupňový súd mal podrobnejšie zdôvodniť
zamietnutie návrhu na vydanie poverenia. Podstatné je, že toto rozhodnutie bolo prekonané ďalšou
rozhodovacou praxou súdov a to i NS SR v uvádzaných konaniach (aj v predchádzajúcom odseku).

Nemožno skúmať nesprávny úradný postup, bez ohľadu na okolnosti veci. Všetky konštatované

okolnosti veci ako sú zanedbateľná dĺžka konania od podania návrhu na súd do vydania rozhodnutia
exekučným súdom, neexistencia lehoty na vydanie poverenia v čase podania návrhu ohľadne
rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, neexistencia zákonnej lehoty na rozhodnutie o
zamietnutí návrhu na vydanie poverenia, nepravdivé- zavádzajúce údaje žalobcu o dĺžke nedodržania
lehoty, nedodržiavanie lehôt exekútorom žalobcu, nemožnosť samotného žalobcu spĺňať lehoty súdu,

reálne nepreukázanie škody, neexistencia konštatovania prieťahov v konaní, či porušenia povinnosti,
vykonávanie dokazovania ako podstata súdnictva, neaktívny prístup oprávneného, nevyužitie všetkých
zákonných možností žalobcom ako oprávneným, chýbajúca príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody, exekučný titul v rozpore so zákonom, možnosť žalobcu domáhaťsa nároku voči dlžníkovi v občianskoprávnom konaní viedli samostatne i vo vzájomnom kontexte súd
k zamietnutiu návrhu.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP tak, že žalovanému, ktorý mal vo veci úspech,

nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval a žiadne mu nevznikli.

Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote odvolanie domáhajúc sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa

nesprávne vec právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Súd rozhodol v merite veci na
základe "inšpirácie" novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003
Z. z. V právnom štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval
hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenie zodpovednostného právneho vzťahu
pomocouhmotnéhopráva,ktorésastalosúčasťouprávnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostia
potom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávnehovzťahu.Aksúdzaložilsvojerozhodnutiena

takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd bol viazaný ustanovením § 9 ods. 1
zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zák. č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať toto
ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení zák. č. 412/2012 Z. z.
Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd nevysvetlil, prečo

zastávanázor,žeúčastníkomnevznikolstavprávnejneistoty.Právnaneistotaexistujevždydočasu,kým
nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie
trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na
čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktoré je z hľadiska ochrany
základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení

poverenia na vykonanie exekúcie, s čím nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom
riadneho výkonu exekúcie nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len súdu
exekučného. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd
má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na
ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a

stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu
ochrany základných práv v Európe, teda aj práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na
prerokovanie veci v primeranom čase. Štrasburský súd opakovane uviedol, že zodpovednosť
štátu za prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú
mimosúdne faktory. Štrasburský súd tiež uviedol, že dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali

svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo
na rozhodnutie veci v primeranej lehote.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 10 ods. 1 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa podľa § 212 ods. 1 OSP bez prejednania na nariadenom odvolacom pojednávaní a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa §
219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, keď súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci
a vec aj správne právne posúdil.

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že predmetom konania je suma 959,56 eura, ktorej zaplatenie sa
žalobca domáha z dôvodu náhrady škody a suma 191,91 eura z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. Ako právny základ návrhu na začatie konania žalobca uviedol škodu, ktorá mu mala
vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice v exekučnom konaní

vedenom pod. sp.zn. exekučného spisu Ex 441/2011. Nesprávny úradný postup mal vzniknúť v dôsledku
toho, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 21.02.201
(konanie sa začalo dňa 13.01.2011) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, t.j.
až po uplynutí zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty, pričom zároveň vykonaním postupu podľa § 44
ods. 2 Exekučného poriadku spôsobom odporujúcim zákonu založil svoju právomoc, čím sa postavil

do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu metódou, ktorá mu ako
exekučnému súdu neprináleží.

Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o

odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi
podaného odvolania (ktoré účastník môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 212 ods. 2 vymedzuje výnimky, kedy odvolací
súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania. Ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného
odvolania, pričom dôvodmi podaného odvolania je odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred

súdom prvého stupňa prihliadne odvolací súd len vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci. To znamená, že pokiaľ sa v konaní pred súdom prvého stupňa síce vyskytli vady, ale ktoré nemali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne.

Odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvého

stupňa riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, preto odvolací súd napadnutý
rozsudok podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 odkazuje. Vzhľadom k tomu,
že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní danej veci sa zaoberal len
námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní a na potvrdenie záverov súdu prvého stupňa, k dôvodom

odvolania žalobcu - odňatie možnosti konať pred súdom, odvolací súd dodáva nasledovné:

Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi
konania odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vzhľadom na to, že zákon bližšie
v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, vo

všeobecnosti treba ním rozumieť postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu
procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Postupsúdu,ktorýmsaúčastníkovikonaniaodňalamožnosťkonaťpredsúdomzakladáporušeniepráva

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj
napr. III. ÚS 156/06, III. ÚS 331/04, II. ÚS 174/04).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej
republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v
primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach a záväzkoch.

Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky zmyslom a účelom základného práva
na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (aj čl. 6 ods. 1 dohovoru) je zaručiť každému reálny
prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. I. ÚS

62/97, II. ÚS 26/96). K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by došlo vtedy, ak by komukoľvek
bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a ak by súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej alebo právnickej osoby (napr. I. ÚS 35/98).

Konaním súdu sa rozumie jeho procesný postup. Konanie súdu v súlade so zákonom musí vykazovať

určitú kvalitu a v materiálnom ponímaní zabezpečovať tak právo na súdnu ochranu. Súdne rozhodnutie,
ktorým sa završuje poskytovanie súdnej ochrany, musí byť logickým a právnym vyústením doterajšieho
priebehu a výsledkov konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s
dôrazom na prvky zrozumiteľnosti, určitosti, jasnosti a súladu jeho skutkových i právnych dôvodov vovzťahu k výroku. Procesný postup súdu pri konštituovaní i vecnej zmene rozhodnutia, ktorý nenachádza
oporu v zákone, je preto treba považovať za závažnú vadu nenaplňujúcu materiálnu stránku práva na
súdnu ochranu, práva na spravodlivý proces, ktorá v konečnom dôsledku objektívne bráni riadnemu

(účinnému a efektívnemu) uplatneniu dôležitých procesných práv účastníkov konania slúžiacich na
ochranu ich práv a oprávnených záujmov v občianskom súdnom konaní. Nemožno opomenúť, že
procesný úkon účastníka súdneho konania, ktorý má podstatný vplyv na ďalšie súdne konanie je
možno považovať za súčasť základného práva na súdnu ochranu. Ak je účastník konania z uplatnenia
tohto procesného úkonu vylúčený alebo v značnej miere obmedzený (pri jeho uplatnení) v dôsledku

nesprávneho postupu súdu, dochádza k stavu, kedy sa mu postupom súdu porušuje ústavné právo na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

Nesprávnym úradným postupom môže byť akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených
právnymi normami.

Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní
nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,

pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 OSP).

K aplikácii novej právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. odvolací súd uvádza, že súd
prvého stupňa v napadnutom rozhodnutí citoval aj ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom ku

dňu začatia tohto konania a podania návrhu na vydanie poverenia, teda ustanovenie § 9 ods. 2
zák. č. 514/2003 Z. z. citoval v správnom znení - v znení účinnom v čase podania návrhu na
vydanie poverenia, pričom toto ustanovenie bolo rovnaké aj v čase začatia tohto konania, preto je
táto námietka žalobcu nedôvodná. Nedošlo teda k interpretácii hmotného práva platného v čase
vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva,

ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo
k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu, ako uvádzal žalobca v odvolaní, a teda nebol
ani aplikovaný princíp priamej retroaktivity. K argumentu o vyvrátení nároku žalobcu konštrukciou
súdu o nedôveryhodnosti údajov žalobcu, uvedeným v návrhu, odvolací súd uvádza, že súd prvého
stupňa zamietnutie nároku neodôvodnil nedôveryhodnosťou údajov žalobcu, ktorý podľa jeho vlastného

tvrdenia nemal k dispozícii spis exekučného súdu, a tak mohol niektoré skutočnosti len usudzovať
podľa sekundárnych prejavov, ktoré mali v realite, ale tým, že po vykonaní dokazovania oboznámením
s exekučným spisom Okresného súdu Levice sp. zn. 11Er/105/2011 zistil, že tvrdenie žalobcu, že v
tomto konaní došlo k neprávnemu úradnému postupu súdu, pretože rozhodnutie o žiadosti o udelenie
poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovej doby s omeškaním viac ako 39 dní, je nepravdivé,

pretožežiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciebolapodanánaOkresnomsúdeLevicedňa
31.01.2011 a dňa 02.02.2011 Okresný súd Levice uznesením č. k. 11Er/105/2011-11 žiadosť súdneho
exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 26.01.2011,
doručenú súdu dňa 31.01.2011 zamietol. K trvaniu stavu právnej neistoty odvolací súd uvádza, že tým,
že exekučný súd neporušil žiadnu zákonom stanovenú lehotu a o žiadosti súdneho exekútora rozhodol

v primeranej lehote nemohlo dôjsť z jeho strany ani k posunutiu trvania právnej neistoty do času,
ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Keďže
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi nepochybil a jeho
konaním nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, od ktorého si žalobca v tomto konaní uplatňuje
svoj nárok, nebolo potrebné v konaní už ani vykonávať ďalšie dôkazy za účelom preukázania materiálnej

škody žalobcu. Exekučným titulom v danej veci bol nulitný akt, z právneho hľadiska neexistujúci a
nezaväzujúci, priebehom exekúcie na základe takéhoto exekučného titulu žalobcovi žiadna škoda ani
nemohla vzniknúť. Súd v danej veci správne aplikoval platné právo a rozhodol v súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva, v súlade s právom na spravodlivý súdny proces a v súlade s právom
na prerokovanie veci v primeranom čase. V konaní nebolo zistené, že by v exekučnej veci, od ktorej si

žalobca svoj nárok uplatňuje, nebolo rozhodnuté v primeranom čase. Z uvedených dôvodov napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 OSP ako vecne správny potvrdil.O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a
v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože v
odvolacom konaní mu trovy nevznikli.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto uznesenia.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.