Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 6Co/300/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4212220347
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Polyaková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4212220347.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Polyákovej a sudkýň JUDr.

Lýdie Gálisovej a JUDr. Dagmar Podhorcovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO:
35 807 598, so sídlom Bratislava, Pribinova 25, zastúpený: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika v jej mene konajúce Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné Námestie 13, o zaplatenie majetkovej škody a
nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 19.
februára 2014 pod č. k. 9C/479/2012-46 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči
odporcovizaplateniamajetkovejškody 570,34euraanemajetkovejujmyvsume114,07eura,ktorámala
vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Komárno tým, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po viac ako 127 dňoch a to zamietnutím
žiadosti o udelenie poverenia.
Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ust. § 9 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci ako aj ust. § 15 § 17 uvedeného zákona a § 44 ods. 2 zák. č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Z hľadiska skutkového mal za preukázané,
že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde v Komárne pod sp. zn. 13Er/1103/2010 podal
súdny exekútor dňa 21.12.2010 žiadosť na základe návrhu oprávneného na udelenie poverenia a
exekučný súd uznesením zo dňa 20.01.2011 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia.
Dňa 09.08.2011 exekúciu zastavil. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 22.03.2012. Uviedol, že
tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd nerozhodol v zákonnej lehote o žiadosti o udelenie poverenia je

právne irelevantné, pretože Exekučný poriadok stanovuje len lehotu na vydanie poverenia, nie však na
rozhodnutieozamietnutížiadostioudeleniepoverenia.Názornavrhovateľaotom,že15dňoválehotasa
vzťahujeajnarozhodnutieozamietnutížiadostioudeleniepovereniajemylný.Ďalejuviedol,ževzmysle
§ 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. skutočnosť, že v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhrade
škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp.
predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy, prípadne disciplinárny senát alebo Európsky súd pre

ľudské práva. Naviac uviedol, že oprávnený voči uzneseniu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
ani proti uzneseniu o zastavení exekúcie odvolanie nepodal, čím akceptoval záver súdu. Keďže nebol
zistený nesprávny úradný postup a ani ďalšie predpoklady vzniku škody (t. j. protiprávne konanie, vznik
škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním a vznikom škody a následne aj samotnou výškouškody),návrhakonedôvodnýzamietol.Otrováchkonaniarozhodolpodľa§ 142ods.1OSPaodporcovi,
ktorý mal vo veci úspech náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadol v zákonnej lehote odvolaním navrhovateľ a domáhal sa jeho
zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho odvolania uviedol,
že postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Súd prvého stupňa vec nesprávne
právne posúdil a neúplne zistil skutkový stav veci. Prvostupňový súd rozhodol v merite na základe
„inšpirácie“ novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. V právnom

štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku skutočnosti a po tom,
čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na
takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti
súdneho rozhodnutia, a takéto rozhodnutie musí byť zrušené. Súd svojim rozhodnutím aplikoval princíp

priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vytvára konštrukciu, podľa ktorej je nárok navrhovateľa
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov.
Navrhovateľ nemal k dispozícii súdny spis exekučného súdu a tak mohol niektoré skutočnosti len
usudzovať podľasekundárnychprejavov,ktorémalvrealite.Samotnánedôveryhodnosťúdajovnemôže
nič zmeniť na fakte, že zo strany štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu a to preto, že

rozhodnutie nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor,
že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de
lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie.
V závere uviedol, že nechápe, aký môže na výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje
presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy

súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania nesúviseli.
Odporca sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) po zistení, že odvolanie bolo podané účastníkom
konaniaavzákonomstanovenejlehote(§201,§204ods.1OSP)azistení,žeodvolaniespĺňanáležitosti

§ 205 a nasl. OSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa byť viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP) a skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého stupňa, pretože odvolací
súd nezistil výnimky v ust. § 213 ods. 2 - 7 (§ 213 ods. 1 OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 OSP) dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Prvostupňový súd správne zistil skutkový stav a vec správne

posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne
správny podľa § 219 OSP potvrdil.

Navrhovateľ zdôvodnil svoje odvolanie ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP tým, že mal za to, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP a to k vade konania spočívajúcej v odňatí možnosti

účastníkovikonaťpredsúdom(§221ods.1písm.f/OSP).Odňatímmožnostikonaťvzmysleuvedeného
ustanovenia sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých
jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a
právom chránených záujmov. Predmetom dôvodu odvolania sú tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k skutočnosti, že zákon
vyššie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom nešpecifikuje,
pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu,
ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov
priznaným mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Navrhovateľ v dôvodov svojho odvolania ani nezdôvodnil, v čom videl uvedenú vadu konania. Odvolací
súd preto podrobil preskúmaniu odvolací dôvod navrhovateľa a dospel k záveru, že prvostupňový
súd sa v priebehu konania nedopustil žiadnej vady namietanej navrhovateľom v dôvodoch svojho
odvolania.Vzhľadomktomu,ženezistilvadykonania,prektorébymuselzrušiťrozhodnutiesúduprvého
stupňa podrobil ho meritórnemu preskúmaniu a zaoberal sa ďalšími dôvodmi odvolania navrhovateľa,

spočívajúcimi v tom, že prvostupňový súd nesprávne zistil skutkový stav a následne vec nesprávne
právne posúdil.Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na Okresný súd Komárno dňa 21.12.2010. Exekučný
súd uznesením zo dňa 20.01.2011 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol a

toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 15.02.2011. Ďalším uznesením zo dňa 09.08.2011 č. k.
13Er/1103/2010-19 exekučné konanie zastavil, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 22.03.2012.

Navrhovateľ sa domáhal svojho nároku titulom, že nebolo vydané rozhodnutie v zákonom stanovenej
lehote. Prvostupňový súd svoje rozhodnutie založil na tom, že 15 dňová lehota na vydanie poverenia

ustanovená v § 44 ods. 2 zák. č. 233/2005 Z. z. neplatí, ak je žiadosť o udelenie poverenia zamietnutá.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 01.06.2010, súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
v žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti poverí exekútora, aby vykonal exekúciu.

Táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor v
žiadosti alebo v návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd zastáva názor, že z prejavu vôle normotvorcu obsiahnutom v zhora citovanom ustanovení

plynie záver, podľa ktorého 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora pre exekučný súd sa
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Prejav vôle vyjadrený v právnej norme je
totiž potrebné ozrejmiť výkladovými metódami, ktoré zachovávajú autenticitu sledovaného zámeru, čo
umožňuje výklad doslovný, gramatický a systematický, pričom niet dôvodu pre použitie analógie. Tejto
jednoznačnosti výkladu nasvedčuje tretia veta, do ktorej zákonodarca samostatne upravil zamietnutie

poverenia.Akbyboloúmyslomzákonodarcuupraviťlehotunazamietnutienávrhunavydaniepoverenia,
upravil by ju v druhej vete citovaného ustanovenia, a nie samostatne v tretej vete. Pri výklade § 44 ods.
2 Exekučného poriadku treba vychádzať a zohľadniť, že tento právny predpis je procesnou normou,
teda normou verejného práva, upravujúcou postup súdneho exekútora ako štátom určenej osoby na
vykonanie núteného výkonu rozhodnutia. Pre výklad a aplikáciu tohto právneho predpisu platí článok

2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej štátne orgány môžu konať len na základe ústavy v jej medziach v
rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. To, že zákonodarca neupravil lehotu na zamietnutie návrhu
na vydanie poverenia vyplýva z doslovného jazykového výkladu citovaného ustanovenia, podľa ktorého
sa 15 dňová lehota vzťahovala len na vydanie poverenia. Pokiaľ by zákonodarca mal úmysel, aby sa 15
dňoválehotanavydaniepovereniaupravenávdruhejvete §44ods. 2Exekučnéhoporiadkuvzťahovala

aj na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia, bol by to výslovne stanovil v druhej vete a nie tretej vete
citovaného ustanovenia tak, ako to explicitne zakotvil v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného
poriadku, napr. v ust. § 44 ods. 8, § 50 ods. 2 Exekučného poriadku, v ktorých uložil exekučnému súdu
rozhodnúť či už pozitívne, alebo negatívne v tam stanovenej lehote.

Vpreskúmavanom prípadežiadosťoudeleniepoverenianavykonanieexekúciebolazamietnutámesiac
po tom, čo bola súdu doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Nemožno sa
teda stotožniť s názorom navrhovateľa, že súd v danom prípade rozhodol až s omeškaním viac ako
127 dní. Vzhľadom na záver prijatý odvolacím súdom, že 15 dňová lehota na zamietnutie žiadosti o
vydanie poverenia neexistovala, nedošlo tak zo strany exekučného súdu k porušeniu jeho povinnosti

vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodmi odvolania navrhovateľa v časti týkajúcej sa aplikácie novej
právnej úpravy § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. uskutočnenej zák. č. 412/2012 Z. z. Prvostupňový súd
v dôvodoch svojho písomného rozhodnutia citoval ust. § 9 ods. 1 a § 9 ods. 2 do novely prijatej zák. č.

412/2012 Z. z. a po novele prijatej zák. č. 412/2012 Z. z. Citované ustanovenie je platné od 01.01.2013
a návrh na začatie konania bol podaný v roku 2012. Predmetné ustanovenie novely citovaného zákona
však bral do úvahy ako výklad pôvodného znenia pri skúmaní nárokov podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z. z. platného v čase podania návrhu na vydanie poverenia.

Z obsahu zdôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu vyplýva, že na daný právny stav správne
aplikoval platnú právnu normu, preto odvolanie navrhovateľa v tejto časti nie je dôvodné. Odvolací súd
v tejto časti poukazuje na dôvodovú správu k § 9 ods. 2 zák. č. 412/2012 Z. z., z ktorej vyplýva, že
súdne konanie nie je kompetentný preskúmať súd v konaní o náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR, resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy. Pokiaľ by konajúci
súd o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov,
znamenalo by to absurdný záver, že všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov,

pričom by to mohlo smerovať k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Konštatovať prieťahy v
súdnom konaní je oprávnený len Ústavný súd SR. Aj keď novela v § 9 ods. 2, 3 presne upravila prieťahy
v konaní, odvolací súd sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu v tom, že ju použil výkladovo pri
aplikácii pôvodného znenia zákona.

Ďalším dôvodom odvolania navrhovateľa bolo zamietnutie návrhu prvostupňovým súdom založeným
na nedôveryhodnosti údajov. Odvolací súd sa s takýmto odvolacím dôvodom vôbec nestotožnil,
pretože prvostupňový súd vo veci vykonal riadne dokazovanie, oboznámil sa s obsahom celého spisu
exekučného súdu, správne zistil skutkový stav, použil správny právny predpis a správne ho aj aplikoval
na daný prípad. Svoje rozhodnutie nezaložil na uvedenom dôvode tvrdenom navrhovateľom v dôvodoch
svojho písomného odvolania.

Čo sa týka námietky navrhovateľa, že súd prvého stupňa nevykonal znalecké dokazovanie, v tejto
súvislosti odvolací súd sa plne stotožňuje so súdom prvého stupňa, že v danom prípade nebolo potrebné
nariadiť znalecké dokazovanie, keď dospel k záveru, že navrhovateľovi nevznikla škoda, a preto takéto
dokazovanie by bolo v danej veci nadbytočné.

K odvolaniu navrhovateľa týkajúceho sa stavu trvania právnej neistoty odvolací súd dodáva, že
navrhovateľovi nemohol vzniknúť stav právnej neistoty, nakoľko právna neistota je odstránená až
vydaním rozhodnutia vo veci. Exekučné konanie bolo právoplatne zastavené, pričom odvolací súd
poznamenáva, že titulom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie bol rozhodcovský rozsudok.

Navrhovateľ uplatňoval svoj nárok na vydanie poverenia na základe nulitného právneho aktu, pre ktorý
bolo exekučné konanie zastavené.

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 veta prvá OSP tak, že
odporcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože si náhradu trov konania neuplatnil a v priebehu
odvolacieho konania mu ani žiadne trovy konania nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.