Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. október 2014

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11Co/79/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4312217122
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2014:4312217122.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marty Molnárovej a členiek senátu

JUDr. Dariny Vargovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD., v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 25C/65/2013-32 zo dňa 3. decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov
konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou ustanovenia § 101 ods. 2 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok (OSP), ustanovení § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1., § 9 ods. 1, 2, § 16 ods.
1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov a ustanovení § 41 ods. 1, § 44 ods. 8, 9 zákona č. 233/1995 Z. z. o
súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.

Súd vo veci vykonal doplnil dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi (vyjadrením odporcu
zo dňa 23. 04. 2013, listom európskej komisie, novinovým článkom, fotokópiou exekučného spisu
Okresného súdu Levice sp. zn. 9Er/8/2007) a zistil, že navrhovateľ sa návrhom zo dňa 28. 09. 2012
domáhal od odporcu na zaplatenia sumy 175,- eur ako majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v sume
608,52 eur. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Príslušný okresný súd vydal poverenie dňa
09. 01. 2007. Exekučnému súdu bol doručený návrh na zmenu exekútora zo dňa 23. 11. 2010. Po

doručenívyjadreniapôvodnéhoexekútorasvyčíslenímtrovdňa07.03.2011,dňa17.10.2011exekučný
súd zamietol návrh na zmenu exekútora a exekučné konanie zastavil. Rozhodnutie nie je právoplatné.
Pôvodný exekútor podal dňa 01. 03. 2010 podnet na zastavenie exekúcie pre rozpor exekučného titulu
so zákonom. Oprávnený nijako zmenu exekútora neurgoval.

Navrhovateľ špecifikoval majetkovú škodu, ktorá predstavovala údajne náklady navrhovateľa v období
medzi doručením žiadosti o udelenie poverenia a rozhodnutím o nej. Pracovné výkony zamestnancov

pomocou informačného systému predstavovali sumu 70,- eur, náklady na udržiavanie a správu
informačného systému sumu 40,- eur a administratívne náklady v sume 50,- eur za komunikáciu s
pôvodným exekútorom a 15,- eur za urgencie súdu. Navrhovateľ sa zároveň domáhal nemajetkovej
ujmy, keď márnym uplynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania na vymoženiepohľadávky, keď mohlo dôjsť k zániku povinného, k strate kontaktu s povinným, k insolventnosti
povinného, pričom nemajetková ujma má predstavovať satisfakciu za konkrétne porušenie zákona.
Pri výške nemajetkovej ujmy navrhovateľ vychádzal z toho, že Ústavný súd SR za prieťahy v konaní

priznáva priemerne 663,88 eur ročne a navrhovateľ sa domáhal sumy 608,52 eur, keď príslušný súd
bol nečinný viac ako 333 dní.

Navrhovateľ tvrdil, že o návrhu na zmenu exekútora bolo rozhodnuté po 333 dňoch, avšak súd zistil,
že o tomto návrhu bolo rozhodnuté po 328 dňoch, pôvodný exekútor predložil vyjadrenie za 28 dní

od doručenia výzvy. Lehotu od podania návrhu na rozhodnutie nerátajúc dobu, počas ktorej súd čakal
na vyjadrenie pôvodného exekútora, exekučný súd prekročil o 270 dní, čo možno charakterizovať
ako prijateľnú dobu pre konanie pred súdom aj vzhľadom na to, že exekučný súd rozhodoval o celej
exekúcii, teda o jej prípustnosti, čo je podľa názoru súdu komplikovanejšie rozhodnutie, ako len o zmene
exekútora. Správne bolo aj to, že rozhodoval exekučný súd jedným rozhodnutím, keďže zastavenie
exekúcie malo vplyv aj na rozhodnutie o zmene exekútora. Exekučným titulom bol rozhodcovský

rozsudok, ktorý bol podľa exekučného súdu ako aj odvolacieho súdu v exekučnom konaní považovaný
za neplatný. Na rozhodnutie o zastavení exekúcie pre jej rozpor so zákonom nie je žiadna zákonná
lehota. Navrhovateľ s exekútorom vykonával exekúciu na základe nezákonného exekučného titulu
(uznesenie NS SR 1ECdo/60/2013 zo dňa 19. 09. 2013). Škody sa teda domáha z konania, ktoré sa
viedlo na základe nezákonného titulu. Podľa súdu v priebehu exekúcie v čase, keď je podaný návrh na

zmenu exekútora k žiadnej škode nemôže dôjsť, keďže pôvodný exekútor má podľa zákona oprávnenie
i povinnosť vykonávať úkony exekučného konania. Účastníkom exekučného konania nerozhodnutím
v zákonnej lehote nevznikol stav právnej neistoty. Navrhovateľom tvrdená majetková škoda nebola
nijako preukázaná, navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom zníženie svojho majetku, pričom je
na navrhovateľovi preukázať svoje tvrdenia. Navrhovateľ svoje tvrdenia o škode v návrhu všeobecne

popísané nijako nedokladoval. Určenie výšky škody v návrhu nie je dôkaz o vzniknutej škode. Rovnako
ako pri vzniku škody je poškodený povinný nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik nemajetkovej ujmy,
resp. uviesť skutočnosti, na ktorých základe bude možné podľa zákonom určených kritérií posúdiť
vznik a rozsah ujmy. Pokiaľ navrhovateľ v danom prípade tvrdil, že o škode sa dozvedel až doručením
upovedomenia o začatí exekúcie, nepochybne dovtedy nemal vedomosť o (ne)činnosti exekučného

súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie. Preto doba, ktorá uplynula od doručenia žiadosti
súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu spolu s návrhom na vykonanie exekúcie
a exekučným titulom, až do samotného vydania poverenia exekučným súdom, ale aj do doručenia
upovedomenia o začatí exekúcie, nemohla nijako negatívne zasiahnuť žalobcu, nemohla v ňom vyvolať
neistotu ako morálnu ujmu, nemohla ovplyvniť jeho plánovanie a rozhodovanie, nemohla viesť k strate

legitímnych očakávaní, že v zákonom určenom čase nastane stav predpokladaný zákonom a nemohla
vyvolať ani riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky. Súd sa nestotožňuje ani s názorom
navrhovateľa, že možno priamo porovnávať nemajetkovú ujmu za nedodržanie zákonnej lehoty na
vydanie rozhodnutia a nárokom priznávaným Ústavným súdom SR za prieťahy v konaní. Súd nevidel
dôvod, aby sa nejakou výškou škody vôbec zaoberal, keďže mal za to, že k vzniku škody ani nedošlo.

Ďalej uviedol, že rozhodovaciu činnosť, ktorá je podstatou súdnictva nemožno hodnotiť ako nesprávny
úradný postup. Súd nie je presvedčený, že by bol počas doby rozhodovania exekučného súdu
navrhovateľ v neistote a hrozila by mu akákoľvek škoda. Nedodržanie zákonnej lehoty automaticky
nezakladá nárok na náhradu škody. Navrhovateľ na pojednávaní nevedel nijako konkrétne špecifikovať

problémy v podnikaní spôsobené údajným nezákonným postupom súdu. O návrhu na zmenu exekútora
bolo rozhodnuté. V konaní nebola preukázaná priama príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody. V prvom rade mal súd za to, že žiadna škoda nevznikla a v druhom rade, ak
by aj teoreticky navrhovateľ nejakú škodu reálne dokladoval, nepreukázal jej spojitosť s nedodržaním
zákonnej lehoty na zmenu súdneho exekútora. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 OSP

tak, že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže žiadne nešpecifikoval
a žiadne mu nevznikli.

Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý ho navrhol zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na
ďalšie konanie. Namietal, že sa mu ako účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom, skutočnosť, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplné zistenie skutkového stavu
veci a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa
rozhodol v merite veci na základe úpravy obsiahnutej v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom vprávnomštáteniejemožné,abysúdinterpretovalhmotnéprávoplatnévčasevznikuprávnejskutočnosti
a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou
právnehoporiadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostného

právneho vzťahu. Mal za to, že ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii,
dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia, ktoré musí
byť zrušené. Konštatoval, že súd prvého stupňa vytvára konštrukciu, podľa ktorej návrh navrhovateľa
na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy bol anulovaný značnou nedôveryhodnosťou údajov,
avšak bol toho názoru, že samotná nedôveryhodnosť údajov nemôže nič zmeniť na fakte, že zo strany

štátneho orgánu došlo k nesprávnemu úradnému postupu, a to preto, že rozhodnutie nebolo vydané v
zákonom ustanovenej lehote. Poznamenal, že súd prvého stupňa nevysvetlil prečo zastával názor, že
účastníkom konania nevznikol stav právnej neistoty. V danej veci vytvoril zákonodarca legitímnu sféru
tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty, ktorú exekučný súd ignoroval a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny
proces neakceptovateľný. Mal za to, že súdu neprináleží polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní

zákonnými lehotami, ale má aplikovať platné právo a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným
súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Ďalej uviedol, že súd svojimi
úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 <. OSP).

Podľa§4ods.1písm.a/bod 1zákonač.514/2003Z.z.ozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom
verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak

škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu.

Podľa § 9 citovaného zákona (účinného v čase podania návrhu):
(1) Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup

sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.
(2) Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda.

Podľa § 44 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o
zmene a doplnení ďalších zákonov, účinný v čase podania návrhu:
(8) Oprávnený môže kedykoľvek v priebehu exekučného konania aj bez uvedenia dôvodu podať na
príslušný okresný súd návrh na zmenu exekútora. Súd rozhodne o zmene exekútora do 30 dní od

doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.
(9) Súd v rozhodnutí o zmene exekútora podľa odseku 8 zároveň vykonaním exekúcie poverí exekútora,
ktorého navrhne oprávnený, a vec mu postúpi spolu s exekučným spisom súdneho exekútora, ktorý
bol vykonaním exekúcie pôvodne poverený. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie
exekúcie zostávajú zachované. Trovy exekúcie pôvodného exekútora sa vypočítajú tak, ako keby došlo

k zastaveniu exekúcie.

Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie a nesprávny úradný postup spočívajúci v tom, že v
exekučnom konaní, kde bol oprávneným, nerozhodol súd o návrhu na zmenu súdneho exekútora v
zákonom stanovenej 30-dňovej lehote.

Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii práva
ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny
predpis, ale ho nesprávne vyložil.Úlohou odvolacieho súdu bolo zistiť, či súd prvého stupňa na zistený skutkový stav správne aplikoval
príslušné právne predpisy.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom
odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci a správne aplikoval ust. §
9 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 v znení účinnom do 31. 12. 2012. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa
nevyplýva tvrdenie žalobcu, že súd prvého stupňa poukazuje aj na ust. § 9 ods. 2 v znení účinnom od 01.

01. 2013. Námietka žalobcu nebola v danom prípade opodstatnená. Odvolací súd uvádza, že je možné
sa so žalobcom stotožniť iba v tom , že uvedené ustanovenie zákona č. 514/2003 Z. z. bolo zavedené
do tohto zákona zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 01. 01. 2013 a nie je možné aplikovať toto
znenie na právne vzťahy, pri ktorých malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania
pred účinnosťou tohto zákonného ustanovenia (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.), pretože by išlo o
retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa.

Podmienkami priznania nároku na náhradu škody je preukázanie existencie nesprávneho úradného
postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Okrem

nepreukázania nesprávneho úradného postupu žalobca nepreukázal ani vzniknutú škodu (neuniesol
dôkazné bremeno jej preukázania, pretože na to nestačí len samotné tvrdenie žalobcu, že mu nejaké
náklady vznikli) a nepreukázal ani nemajetkovú ujmu a ani príčinnú súvislosť medzi týmito atribútmi,
pretože nepreukázal ani ich samotnú existenciu.

Vo veci vedenej na Okresnom súde Levice sp. zn. 9Er/8/2007 podal oprávnený návrh na zmenu
súdneho exekútora doručený súdu dňa 23. 11. 2010. Uznesením č. k. 9Er/8/2007-24 zo dňa 17. 10.
2011 exekučný súd žiadosť oprávneného na zmenu exekútora zamietol, exekúciu zastavil a rozhodol o
trováchexekúcie,protiktorémupodaloprávnenýodvolanie,oktoromnebolorozhodnutévčasesúdneho
konania.

Podľa ust. § 44 ods. 8 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) musí súd pri rozhodovaní o návrhu na zmenu exekútora realizovať viaceré procesné úkony
súvisiace s rozhodnutím o zmene exekútora. Možno preto súhlasiť s názorom, že za daných okolností
nerozhodnutie o návrhu na zmenu exekútora v zákonom určenej lehote nie je bez všetkého možné

považovať za zbytočné prieťahy v konaní. Za daného stavu je možné vyvodiť, že uvedenú situáciu
nemožno vyhodnotiť ako nesprávny úradný postup súdu. Rozhodnúť o návrhu na zmenu exekútora
je totiž možné až po zrealizovaní riadnych procesných úkonov. Námietka žalobcu o nemožnosti
polemizovať s dodržiavaním lehoty na vydanie rozhodnutia o zmene súdneho exekútora je preto
nedôvodná. Z exekučného spisu vyplýva že okresný súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie dňa

09. 01. 2007 na základe žiadosti zvoleného exekútora oprávneným doručenej súdu dňa 08. 01. 2007,
následne exekučný súd vyzval oprávneného na doplnenie návrhu (výzva zo dňa 09. 09. 2010), a preto
táto okolnosť mala za následok, že poverený súdny exekútor mal právo, ako aj povinnosť vykonávať
úkony smerujúce k vymoženiu pohľadávky oprávneného. Okolnosť, že súd prvého stupňa o návrhu na
zmenu súdneho exekútora nerozhodol v 30-dňovej lehote, nemá za následok vznik žalobcom tvrdenej

a uvádzanej škody, pretože úkony, za ktoré požaduje náhradu škody, vykonával bez ohľadu na to, ktorý
exekútor vo veci vykonával exekúciu. Po doručení návrhu na zmenu súdneho exekútora exekučný súd
vo veci konal a opätovne, v súlade so zákonom, vyzval pôvodného exekútora na vyčíslenie trov exekúcie
písomne dňa 03. 02. 2011, na ktorú výzvu dostal súd odpoveď dňa 07. 03. 2011.

Nebolo preukázané tvrdenie navrhovateľa, že o žiadosti na zmenu súdneho exekútora bolo rozhodnuté
s omeškaním až 328 dní od jej podania, ale o 270 dní po doručení požadovaných podkladov.

Odvolací súd, k tvrdeniu navrhovateľa, že nesprávny úradný postup mal spočívať v nedodržaní
zákonnej lehoty stanovenej na rozhodnutie o zmene exekútora, poukazuje na závery Ústavného

súdu SR uvedených v rozhodnutí č. IV. ÚS 606/2012. Ústavný súd SR okrem iného zdôraznil,
že aj niekoľkomesačná nečinnosť súdu nemusí zakladať porušenie práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Poukázal na to, že navrhovateľ podával žiadosti o udelenie poverenia hromadne,
teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu, ktoré spôsobilo, že o jeho žiadosti bolo rozhodnuté s určitým
časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.

Súd prvého stupňa správne konštatoval, že v exekučnej veci zo spisu Okresného súdu Levice sp.
zn. 9Er/8/2007 nedošlo k sťažnostiam na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v
tejto súvislosti alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo
Ústavného súdu SR, kedy by prieťahy v konaní boli konštatované. Správne uviedol, že otázku, či v
konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný iba Ústavný súd SR a nie všeobecný súd v
zmysle nálezu I. ÚS 41/02. S týmto názorom sa odvolací súd stotožňuje a tiež dospel k záveru, že ak
nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci (nesprávny úradný postup), nemal dôvod zaoberať sa ďalšími námietkami odvolateľa, ani ďalšími
atribútmi vzniku škody (štyri zákonné podmienky) a nemajetkovej ujmy uplatnenej odvolateľom podanou
žalobou. Podľa ustálenej judikatúry nesprávny úradný postup nemôže mať svoj bezprostredný výraz vo

vydanom rozhodnutí.

Ústavný súd Slovenskej republiky judikoval, že reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na
súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné
súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predpokladá

účastník konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania
implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných
prostriedkov a rozhodovať podľa nich (III. ÚS 369/2010-12). Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu,
z Ústavy SR ani Dohovoru nemožno vyvodzovať, že súdy sa musia zaoberať zvlášť každým bodom,
ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis

mutandis I. ÚS 56/0 l). Odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa (žalobcu) i rozhodnutie ESĽP prípad
Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 01. 1999, z ktorého tiež vyplýva, že sa nevyžadujú, aby na každý
argument účastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument,
ktorý je pre rozhodnutie danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. Podľa rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Helle v. Fínsko z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri

potvrdení prvostupňového rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie
odôvodnenia súdu nižšieho stupňa.

Súd je toho názoru, že súd prvého stupňa riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v ústavnom a zákonnom
procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného súdu SR I ÚS

241/07, I ÚS 342/2010 a pod.). Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a
spravodlivéhoprocesu(článok46anasl.ÚstavySRačlánok6ods.1Dohovoru),ktorévylučujúľubovôľu
pri rozhodovaní, lebo povinnosťou súdu je presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie
náležite odôvodniť. Žalobou napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa
výrok rozhodnutia zakladá.

Pri riadnom a dôslednom oboznámení sa s rozsudkom okresného spisu je zrejmé a nepochybné, že
všetky otázky všeobecne namietané odvolateľom v odvolaní boli už súdom prvého stupňa vysvetlené.
Odvolací súd nepovažuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vnútorne rozporné. K záveru súdu prvého
stupňa o rozpore exekučného titulu so zákonom sa odvolací súd s rozhodnutím súdu prvého stupňa

v plnom rozsahu stotožňuje a poukazuje v tejto otázke na ustálenú judikatúru NS SR ( pozri napr.
rozhodnutia NS SR, sp. zn. 6Cdo 6/2013, R 46/2012 - 3Cdo 146/2011, 6Cdo105/2011)

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 a
§ 151 ods. 1 OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania nepodal.

Vovecisenátodvolaciehosúdurozhodolpomeromhlasovčlenovsenátu3:0(§3ods.9zák.č.757/2004
Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.